ŠU – ŠU alebo Šum šuflíka
Temer každá redakčná zásuvka skrýva zabudnuté knihy, knižky schované, dobre zašité, stratené, akoby ani na pulte kníhkupectiev nikdy neexistujúce. Je jedno, koho to je vina, či zásluha, pritom niekedy môžeme vytiahnuť zo zaprášenej skrýše ozajstný maličký písmenkový poklad, krásny klenot, ktorý nám poteší dušu ako východ slnka na prepršanom týždni. Je pekné a asi aj potrebné, nielen z úcty k autorom, ktorí sa predsa len so svojimi spismi natrápili, aj tieto knižky uviesť trošku do života, z prekliatia pavučín na stojan svetla. Nová rubrička nechce byť ortodoxnou skostnatenou recenzárňou, preto sa nezľaknite, keď prinesie aj prekvapivý, naozaj neošúchaný pohľad, pálivý, panický prienik.
– red.
Ján Litvák – Živorodka – Lovkyňa ľudí, Vydavateľstvo SSS 2005
Nemusím byť zamestnaný v Ústave pamäti národa, aby som si pri čítaní Litvákovej novej knihy okamžite nespomenul na jeho úspešnú knižku Gandžasan. V nej Janko dosť podrobne a podmanivo popísal krásy aj kravy Indie, všetky vône i pachy, rozprával pútavo a podmanivo, vtipne, vecne, podľa pravdy, ktorá môže byť niekde celkom inde a celkom iná ako u nás.
Živorodka mi zo všetkého najviac pripomína akési nezáväzné pokračovanie Gandžasanu, duchovnejší druhý diel. Všetci vieme, ako je to nielen vo filme s druhými dielmi. Väčšinou nedosiahnu zenit prvého, v niečom sú nenové, obohrané, navyše. U Litváka to však celkom neplatí. Živorodka nie je cestopisom, ale aj citopisom. Janko si vyberá z indického diárika zážitky, ktoré sa mohli, a nemuseli stať. Nevieme a ani nepotrebujeme vedieť, či ide o meditáciu, snový stav, bláznivé blúznenie, impresiu, ktorú sme nevdojak zachytili kútikom očí a obluda pamäť nám ju zachovala raz a navždy. Litvák načrtáva obrazy, jemné citlivé arabesky, mámivé melódie zaklínača hadov. Stavia situácie a otvára obrazy, čo majú vnútorný zmysel, jemne zašifrované posolstvo. Ak chcete, môžete v nich vidieť modlitbu-mantru, ak nechcete, obyčajné šťastné tlesknutie rúk. Litvák vychádza z pozície pozorného a prebudeného, súcitiaceho a nezasahujúceho. Netreba riešiť, či je to jeho túžba, prianie, póza, alebo spomienka na minulú skutočnosť. Isté a skutočné na tejto knihe je to, že pozoruhodne prelína prózu s poéziou, keď básne sú osamelými ohraničenými kvetmi plávajúcimi prúdom reči. Najväčším kladom knižky (podľa mňa) je jej vybudená nová citlivosť, citovosť skoro na hrane sentimentu a patetického gesta. Litvák však pozná túto nebezpečnú hranicu, pred ktorou včas pribrzdil zaprášený sandál. O Indii už hádam Janko napísal všetko, a keď aj nie, možno najkrajšie si treba nechať, sebecky zatajiť. Jediné, čo na tejto knihe štve a mrzí, je neuveriteľne sfušovaná práca tlačiarne, ktorá z výborných fotiek Eriky Litvákovej spravila tmavosivé machule.
Anďas
Peter Šulej – Archetypálne leto – Drewo a srd 2003
Ak prečítam 76-stránkovú knihu poézie za štvrťhodinku, znamená to, že čítam rýchlo, preskakujem, sledujem text povrchne, alebo ma kniha nijako zvlášť nezaujala, a teda sa k básniam nevraciam, nelistujem dozadu, aby som si perličky vychutnal.
Peter Šulej je typom mestského básnika. Niežeby existoval i druh dedinský, lesný, horský, či iný. Šulej žije v meste a s mestom. Má ho rád a zároveň ho nenávidí, tak ako temer všetci. Je však básnikom, ktorý vie využiť aj ten najmenší podnet, slabučkú spomienku, čo mala v danom okamihu obrovský zmysel, aby si ju uložil v pamäti, pre potreby budúcej básne. Šulejova poézia reflektuje svet muža, ktorý prechádza mestom, sedí kdesi v kaviarni, vyzerá z bytu oknom von, do páľavy leta, spomína na ženu, ktorá bola a už nie je a možno že bude, ale našťastie, že nebude. Poézia sa dá vytĺcť skoro zo všetkého. Povedzme aj z receptu na prípravu chutného jedla. Najmä keď bolo jedlo dezertom po príjemnom milovaní. Šulej nás oboznámi, kedy a prečo je šťastný a prečo nešťastný.
Zdráhame sa vari priznaniu depresívnej dezilúzie krízy stredného veku? Nemáme aj my podobné pocity? Šulej si nerobí žiadne zbytočné ilúzie, ani z lásky, ani z civilizácie. Rešpektuje svet ovládaný počítačmi, všetko je už na sieti a to, čo ešte nie je, o pár hodín bude. Matrix preňho nie je iba filmom, ale zásvätnou informáciou o stave sveta. Žije z ponúkaných obrazov, ktoré sa k nemu prihovárajú, komentuje ich, ostentatívne nimi opovrhuje, teší sa z nich, sleduje ich, alebo iba púšťa jedným okom dnu, druhým von. To, čo ho ešte ako-tak teší, je krásna žena, tá časť prírody, čo má zmysel, zmyselnosť, ale zas vie, že so ženou je len kríž, veď vzťahy sa môžu vyviazať do trojuholníka. Tak prečo sa nezamyslieť nad existenciou tetovaných obrazcov, keď sa nám v lete na telách žien tak okato pripomínajú? Možno najviac mi na Šulejovej poézii vadí jej suchá vecnosť, otrocká popisnosť, totálny nedostatok akýchkoľvek metafor. Mám pocit, akoby táto poézia bola zbavená všetkých vôní, nečistôt, nepresností, prešla sterilným prostredím, ktoré celkom vylúči možnosť chorobnej zmeny, vášne, výkriku, citového gesta väčšieho ako SMS: Fuck you baby!
Anďas
Michele Colonna – Sicília – Vydavateľstvo SSS 2005
Mám ešte v čerstvej pamäti pána Colonnu, básnika zo Sicílie, ktorému učarovala Bratislava natoľko, že sa tu usadil a začal dokonca písať verše v slovenčine, ako sedí v klube, v pravej ruke pohárik červeného a v ľavej večne rozosmiata dievčina, krv a mlieko. Básnika Colonnu touto knihou spoznávam ako človeka, ktorý je nevykoreniteľne zviazaný s rodným ostrovom ako miestom mladosti, domova, a tých najlepších tradícií, čo robia zo Sicílčana človeka, ktorý vypestuje ruže aj na hŕbe kamenia. Michele vo svojich temer polstoročia starých veršoch ospevuje svoj rodný kraj ako zem, kde sa nenarodí a neurodí nič ľahko, len tak. Ľudia žijú (žili?) v pevnej kresťanskej viere, v storočia budovaných a dodržiavaných poverách a tradíciách, kde má krvná pomsta svoje pevné miesto. Slová ako česť, rodina, práca, viera, láska, túžba, nenávisť nie sú slovami s mnohými významami, majú presnú definíciu, určenú kolobehom temer nemenného života. Život je najprv práca v pote tváre, temer až krvavom, a potom, ďaleko potom, až niečo ostatné. Colonna má však dar vidieť a pochopiť veci zázračne, v tých najjednoduchších každodenných rituáloch. Počúva a zaznamenáva, čo, kde a kedy povie otec, matka, sestra, brat, suseda klebetnica, vdova, dievča. Mnohé z básní sú miniatúrnymi príbehmi. Dievčina čaká na milého, s ktorým chce ujsť z domu, navždy preč. Matka karhá záletného chlapca, alebo dáva rady tehotnej dcére proti urieknutiu. Niekedy máme pocit, akoby sme sa presunuli na Slovensko niekde tak v roku 1900. Akurát reálie sú trošku iné. Namiesto obilia sa zberajú mandle, olivy a pomaranče, namiesto pálenky sa pije dobré vínko. Celá kniha je zviazaná a postavená na princípe fungovania rodiny ako základu všetkého, bezpečného miesta, prístavu, z ktorého treba vyplávať, aby ste sa tam mohli zas rýchlo vrátiť. Colonnova poézia je skrytá vo všednej sicílskej každodennosti, ale rozhodne nie je každodenná. Ľudia sú obkolesení celkom prirodzene morom, nebom, zemou i hviezdami, zázračno a sen prestupujú ľudským životom rovnako plynulo ako zrodenie a smrť, temer všetko je naplnené nejakým skrytým významom, posolstvom, keďže ľudí toho veku ešte nepohltila moderná civilizácia, a tak vnímajú všetkými zmyslami. Sú niekto ako Boh.
Anďas