António Lobo Antunes: Hra o Prekliatych, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2005
António Lobo Antunes: Hra o prekliatych
Antunesova Hra o prekliatych by vlastne mohla byť inscenovaná i ako televízny seriál. Aspoň tristodielny. So všetkým, čo k takým tristodielnym najsledovanejším seriálom patrí. Máme tu vilu s naširoko rozvetvenou portugalskou rodinou, výrazné prejavy emócii, a postupne sa odhaľujú prekvapujúce genetické vzťahy a príbuzenské putá.
Román s názvom Hra o prekliatych sa však od telenoviel štipku líši: nie je ani jednoduchý, ani príjemný. Za jeho vznikom nestál televízny magnát, ktorý by sa snažil uchlácholiť a uspokojiť masy. Jeho tvorcom je António Lobo Antunes, psychiater a spisovateľ. Namiesto chlácholenia určuje tvrdé diagnózy. A podáva ich tak trocha vo forme literárneho experimentu. Čiže namiesto jednoduchého príbehu lásky medzi bohatým a chudobnou tu máme množstvo komplikovane poprepájaných príbehov. Skôr než telenovelu teda pripomína Rushdieho postmoderné analýzy Indie. V Indii sa v sedemdesiatych rokoch striedajú a vyvražďujú diktátori. I v Antunesovom Portugalsku je v tomto období hladina krutosti na slušnej úrovni. Striedajú a vyvražďujú sa tu režimy: kruto radikálnu pravicu strieda ešte radikálnejšia ľavica.
Zložitý problém násilia možno analyzovať iba zložitou formou. Namiesto telenovelovo jasného záberu kamery tu máme nejasné pohľady množstva rozprávačov. Ako puzzle musíme príbeh skladať z prúdov ich vedomia. Prelínajú sa tu pocity, vnemy, spomienky i traumy. Všetky vnútorné svety tu spája brutálna verzia báčika z Chochoľova – umierajúci starý despota Diogo. I o ňom nám rozprávajú lisabonskí mestskí cynici, Diogova vnučka a jej manžel. S pátosom mladého umelca na úzkosti detstva spomína najmladší vnuk. Vyšinutý Diogov vysvetľuje, ako pred odmietaním a despotizmom unikol do náhradného sveta vláčikov. Zvlášť tvrdý monológ vedie Diogov brutálny zať. I Diogova vnučka, ktorá je zároveň dcérou, neterou a matkou dieťaťa Diogovho brutálneho zaťa. Takto postupne odhalíme množstvo prekvapujúcich príbuzenských vzťahov. V telenovelách to vedie k happyendu. No tu, po objavení takejto rodovej príbuznosti, sa nikto nikomu nevrhá do náruče. Namiesto toho prichádza traumatická spomienka na hrôzostrašné podoby incestu: „Vyliezol na mňa so zvyčajnou ľahostajnou brutalitou ako na ostatné ženy v rodine.” (str. 95)
Zúfalo spontánnych rozprávačov tu premyslene riadi autorský „duch rozprávania”. Príbeh i jeho časti označuje, nazýva a člení tak, aby nebol ani jednoduchý, ani príjemný. Ktosi sa tu hrá na prekliatych. Názvy podkapitol tvrdia, že o pár dní bude slávnosť. A keď už konečne začne, kapitoly sa prestávajú nazývať. Ide o akúsi portugalskú folklórnu slávnosť s dobre rozzúreným býkom a odvážnymi toreadormi. Azda slávnosť prekliatych – zdá sa byť brutálnou, satanistickou, apokalyptickou, poslednou… Býka oberú približne o takú dávku dôstojnosti ako starého Dioga, a obaja umierajú. Na ich smrť všetci kruto čakajú. No nedočkajú sa. Slávnosť predčasne ukončí vpád revolučných ľavičiarov. Oslavujúci miznú. Je však v názvoch kapitol ten správny interpretačný kľúč? Toto naozaj nie je jednoduché…
Na rozdiel od jednoduchej telenovely je teda tento román neodhaliteľne zložitý. A na rozdiel od chlácholivého popoludňajšieho seriálu je neuveriteľne nepríjemný. Stanovuje diagnózu. Takmer neznesiteľnú. Prichádza na čosi, čo vyjadril Rushdie pri analýze revolučnej Indie: že ľudia sa neprestávajú pohybovať na osi medzi hanbou a nehanebnosťou. Sú utláčaní, no túžia po moci a za svoje podriadené postavenie sa hanbia. To ich vedie k nehanebným činom: vytúženú moc si uplatňujú násilne. Platia zákony džungle: musíš kohosi požierať, inak zožerú teba. Z bitých detí sa stávajú šialení páchatelia domáceho násilia. Boja sa o svoju pozíciu, svoje deti opäť nehanebne utláčajú, donútia ich hanbiť sa a nasmerujú ich k nehanebnostiam. („Lebo deti sa vychovávajú bičom. Aj mňa otec vychovával bičom…” str. 132) V pozícii slabších, požieraných a utláčaných sú i zvieratá. I na nich sa teda ľudia dopúšťajú nehanebných činov. („Tej kotnej asi uštedrím poriadny kopanec. Jedine to na nich platí. str. 77)
Od začiatku je jasné, že ani záver tohto príbehu nebude chlácholivý. Namiesto svadby budeme v najlepšom prípade oslavovať pohreb. Kým v telenovelách záverečné svadobné bozky chlácholivo naznačujú, že my ľudia sa občas máme vášnivo radi, tu čakatelia dedičstva túžia po kohosi smrti. A objasňujú čosi naozaj nepríjemné. Ľudia sa občas snažia navzájom vytlačiť až tam, kde si naozaj neprekážajú.
Ľudia sú tu teda hrôzostrašnými džungľovými primátmi. V každej situácii. Ak náhodou nepáchajú násilie, aspoň po sebe neznesiteľne škriekajú a odporne smrdia. („Páchla ako staré plachty, plesňou, naftalínom… močom zaschnutým medzi záhybmi kože.” /str. 48/ „Zápach zdochnutého dobytka jeho tela bol taký neznesiteľný, že som sa vyklonila oknom.” /str. 96/)
A naozaj skončia v džungli. Alebo aj v hlbších temnotách. Obyvatelia Diogovej vily utečú do tmy pred útočnými revolucionármi. Okrem surového Diegovho zaťa, ktorý v čase vpádu poľuje. No keď sa po svojom brutálnom love vráti do prázdnej vily, zistí, že je tu ktosi, kto naňho čaká. Ktosi tu verí, že bude pre kohosi potrebný. No vlastne v celom románe sa občas objavujú nečakané záblesky vyšších citov. Záblesky nádeje na spásu…
Na rozdiel od telenovely nás tu teda neupúta nič jednoduché a príjemné. No hoci je Antunesov svet zložitý a nepríjemný, tiež nás púta a priťahuje. Skrýva odpoveď na fascinujúco dôležitú otázku: sme my ľudia naozaj prekliati, alebo sa na prekliatych len hráme?
Iveta Laurincová
Ticho pred búrkou?
(Anna Gajdošová: Jaskynné kresby,
Vydavateľstvo Interart, Košice 2004)
Autorkin debut je zbierkou dvanástich poviedok rôzneho druhu. Poviedky od klasickej formy po postmoderné experimentovanie majú priemernú i nadpriemernú úroveň. Viacero z nich má toľko výnimočných prvkov aj podstatných nedostatkov, že v konečnom dôsledku ich možno zaradiť do bežného prozaického štandardu. Ak už nič iné, určite sa aspoň pútavo čítajú.
Na jednej strane slabý odvar poviedok Dom bláznov (zdôrazňuje sa len potreba snívania), List (azda sa upozorňuje na nevhodnosť cynického prístupu k samovrahom), Návšteva (tu je nápadito vyjadrená ohromná túžba po živote) a Rolničky, rolničky (výstižná reportáž vianočnej atmosféry so všetkými trápnymi neduhmi), na druhej strane silný vývar ako Kristína (nezabudnuteľný magicko-realistický záver), Sen (pokusy s riadením sna vyvrcholia až narážkou na poslanie človeka, presne a mnohoznačne), Sestry (nedôsledná kompozícia, miestami nejasne poprepájané magicko-realistické prvky, no výrazná pointa v symbolistickej rovine, ktorá okrem iného predstavuje zadosťučinenie voči hladu malého chlapca jednej zo sestier, nádejné vykúpenie ich biedy a potupy) a Úmrtie pána K. (husársky kúsok, kde v komickom opise samovraždy otca na základe zmätku v hlave je paradoxne viac citlivosti jeho dcéry vo vzťahu k nemu než v tragédii samej osebe). Ostatné poviedky Gajdošovej sa nachádzajú v rôznych kontroverzných polohách medzi uvedenými dvoma pólmi. Obvykle nedosahujú úroveň klasickej poviedky v realistickom duchu. Bez prekvapivého záveru často ich pasáže predbiehajú celok, prípadne naznačená pointa je myšlienkovou úvahou akoby umelo dotvorená v nadväznosti na úvodný text.
Z autorkinej prózy cítiť úsilie niečo riešiť, nielen vypovedať. To treba vskutku oceniť. Škoda, že Gajdošová neprekročila vlastný kruh aj do realizácie tejto snahy (z kruhu sa ako-tak vykláňa poviedka Anjel s pôsobivou mystickou atmosférou). Pohla síce stojatými vodami prózy, ale nerozvírila ich do búrky nad morom.
Radovan Brenkus
Thomas Bernhard: Pivnica, VSSS 2005
preklad Peter Kubica
Vysoké napätie v hĺbkach pivnice
Dnes sa už od spisovateľov očakáva množstvo trikov a výkonov. Dobrú správu mám najmä pre tých, pre ktorých je najfascinujúcejším trikom nahustenie ľudského prežívania a pociťovania do slov. A pre tých, ktorí za skutočný výkon považujú namáhavé pokusy prekonať osamelosť ľudskej skúsenosti.
Pretože toto výborne zvláda rakúsky autor Thomas Berhard (1931 – 1989), autor súboru autobiografických próz Príčina (1975), Pivnica (1976), Chlad (1981) a Dieťa (1976). V druhej z nich, v novele Pivnica, sa poctivo a namáhavo snaží podať práve skúsenosť najosamelejšiu – skúsenosť úzkosti a napätia.
Nechá nás pocítiť, že ľudská spoločnosť a ľudská osobnosť sa utvárajú z protirečivých zdrojov. Je v nás nepokojná úzkosť, pretože medzi protipólmi je obrovské napätie. Tak dvestotisíc voltov – z mnohých to vytrasie duše i životy. Ak sa s ním však naučíme narábať, môže nám zachrániť život. Minibilgdungsroman Pivnica nás učí, ako sa triasť tak, aby nás napätie posunulo. Tým správnym, dokonca životodarným smerom. „Tieto protiklady ma museli zachrániť, a oni ma nielenže zachránili, ale boli predpokladom všetkého, čo prišlo neskôr…” konštatuje sa v závere…
Hlavná postava a rozprávač sa teda učí zvládať protiklady. Už udalosť, ktorou sa príbeh spúšťa, má v sebe protiklad. Študent gymnázia je paradoxne príliš duchaplný na to, aby ďalej zhŕňal zbytočné poznatky medzi „synmi ministerských úradníkov”. Stáva sa obchodníckym učňom. Až keď je jeho svetom obchodík v pivnici najbiednejšej salzburgskej štvrte Scherzhauserfel, môže zmúdrieť. Vtedy jeho existencia nadobúda ďalší paradox: čím je úzkosť silnejšia, tým je neviditeľnejšia. Život v hrôzostrašne malom bytíku s ôsmimi zúfalými, navzájom sa neznášajúcimi členmi vojnou zničenej rodiny vyústi do užitočnej veselosti prívetivého predavača. „Skutočne u mňa doma vládli príšernejšie, strašnejšie pomery ako hocikde inde v Scherzhauserfelde… nič som z toho neprezradil… z domu som vychádzal smutný a mrzutý a do Scherzhauserfeldu prichádzal veselý…”(str. 71)
Smutný učeň s liečivým úsmevom si uvedomuje, že úzkosť a napätie nie je len jeho výsadou. Dojato, no zároveň s dávkou dekadentnej irónie podáva paradoxný stav tých najbiednejších. Sú to vyznavači radostného umierania. Najfamóznejšou udalosťou je pre nich pohreb, s najväčším nasadením nakupujú na kar. Ničivé zúfalstvo ich priťahuje, fascinuje až do vytrženia. („Boli schopní na svoju katastrofu len vyvaľovať oči… a ostávali nečinní. Z vyvaľovania očí na svoju katastrofu, na povojnovú katastrofu, boli už pomätení.” str. 51)
Paradox ničivo príťažlivého zúfalstva majú v sebe i majstri učňovho života – dvaja skrachovaní umelci. Majster Podlaha sa kedysi uchádzal o miesto vo viedenskej filharmónii. Dnes je z neho obchodník „zlomený a sentimentálny ako pravý Viedenčan.” (str. 7)
Učňov starý otec je autorom neúspešného filozofického románu. Vnukovi vštepuje zásady osamelého hĺbania, ktoré nadobúda v spoločnosti ničivý účinok. („…ma bezuzdne učil samotárstvu a odlúčeniu, no zo samotárstva a odlúčenia nedokáže žiť nijaký človek. Zo samotárstva a odlúčenia zhynie, musí zhynúť, spoločnosť ako zbíjajúce okolie potvrdzuje, o čom hovorím.” str. 52) Je teda nutné sa oslobodiť spod vplyvu starého otca, ktorý je, paradoxne, tým najmilovanejším človekom…
Príťažlivosť protichodných síl evokuje i prístup k príbehu. I rozprávačské techniky sú tu poznamenané napätím medzi protikladmi. Tie najabstraktnejšie úvahy o vzťahu jednotlivca a spoločnosti sú poprepájané s drsne konkrétnymi obrazmi povojnového Rakúska: chudoby, chorôb, alkoholizmu… A osobný príbeh je azda i abstraktným symbolom. Pivnicou plnou zúfalstvom vysmädnutých obyvateľov biednej štvrte možno zobrazovať i temné, pudové či inštinktívne hĺbky našej existencie. Majster je ten, kto tu šéfuje. A kto sa chce čosi naozaj dôležité naučiť, musí zostúpiť až sem…
Že protichodné sily v nás sú čímsi fascinujúcim a príťažlivým – to vyplýva i z Bernhardovho spôsobu vyjadrovania. Paradoxy podáva prostredníctvom sugestívnych aforizmov a antitéz.
Výhodou učenia oproti štúdiu na gymnáziu napríklad je, že „nikto tu odo mňa ustavične nevyžadoval čosi neslýchané, neľudské, dokonca ani neľudskosť” (str. 88). A v spoločnosti, ktorú uspokojuje neľudskosť, je vnímavý študent považovaný za prúd „neprerušovaného rušenia” (str. 31). Bernhardovo pútavé vyjadrovanie nestráca účinok ani v slovenskej verzii. I vďaka výbornému prekladu, ktorý získal cenu Perly Bžochovej.
Reakciou na svet paradoxov je i forma tohto textu. Obrovské napätie, ktoré je medzi protikladnými pólmi, musí treba v rámci sebazáchrany pretaviť do rýchleho pohybu. Ak by sa pohyb zastavil a obrovská energia by prestala prúdiť, nasledoval by ničivý otras. A tak Pivnica nie je rozčlenená na kapitoly, medzi ktorými by mali byť prestávky. Nie sú tu ani odstavce a v dlhých, vzrušených súvetiach nenájdeme spojky. Iba stodvadsať strán silného prúdu neprerušovaného rušenia…
„Pôvab pod tlakom” vraj vykazuje Hemingwayov majstrovsky zhustený štýl a majú ho vraj v sebe i jeho „zdrvení, no nie porazení” tvrdí chlapi. O Berhardovi azda môžeme povedať, že má v sebe „pôvab pod prúdom”. Elektrickým. Jeho štýl je elektrizujúco vypätý, v postavách prúdi podivná energia úzkosti… neustále cítite vysoké napätie v hĺbkach…
A tak je pivnica je neuveriteľne silná výpoveď – aspoň takých dvestotisíc voltov…
Iveta Laurincová
Nad dvoma básnickými zbierkami dvoch českých poetiek
S DÔVERNÝM ODSTUPOM
Nedávno sa mi dostali na stôl dve zbierky dvoch českých poetiek – Ostravčanky Sone Záchovej a pražskej poetky Terezy Riedlbauchovej. Prvú z nich, Soňu Záchovú, mal som tú česť poznať osobne. Až natoľko, že som jej svojho času venoval nejaký ten opus, z ktorých jeden sa napokon objavil v mojom debute. Táto a iné dedikácie neboli náhodné: pred vyše dvoma desaťročiami stretávali sme sa v širšej spoločnosti mladých literátov, hudobníkov a básnikov v Ostrave, ktorých nás viackrát vedno spojila celoštátna súťaž mladých českých a slovenských umelcov (vtedy ešte na federálnej úrovni) GENERACE. V porotách umeleckého trojzáprahu sa objavovali pre našinca síce nie celkom známe mená, no v porote literárnej sekcie azda najzvučnejším z nich bolo meno umeleckého šéfa pražskej poetickej vinárne Viola Vladimíra Justla. Zmienka o tomto literárnom kritikovi stojí azda preto, že s Vladimírom Holanom ho spájalo takmer tri desaťročia trvajúce priateľské puto, či skôr vzťah majstra a žiaka (spoznal ho vo februári 1952 a posledný raz sa stretli deň pred smrťou, t. j. 30. 3. 1980).
Z osobných stretnutí s umeleckými spolupútnikmi v mojej pamäti živo rezonujú postavy autoriek a autorov, ako Sylva Fischerová, Jana Ebrová, Světlana Burianová, Alena Vávrová, Jan Wild, Radek Horáček, Karel Rivola a i. Ich mená sa s väčšou či menšou intenzitou objavujú na českej literárnej scéne ešte aj dnes, no niektorí z nich dajú o sebe vedieť už len vďaka sile vôle, aj to v periodicite raz za desať až pätnásť rokov.
K „voluntaristom” tohto druhu možno priradiť Soňu Záchovú (1961). Jej básne doposiaľ vyšli v prvotine Dopis Černému městu (1984), v dvoch zbierkach Nevyřízená korespondence (1987), Milostný dopis (2003) a v zborníku Větrná pošta (1988). Táto ostravská autorka svojím osobnostným i básnickým naturelom patrí k zdravým, extrovertne „říznutým” komunikatívnym typom. Už samotné názvy jej knižiek hovoria o potrebe nadväzovať kontakty, vytvárať vzťahy, prostredníctvom poézie rozvíjať rozhovor s publikom, „korešpondovať” s objektom svojho záujmu a to, čo je medzi ňou, poetkou, ako vysielateľom správy a medzi čitateľom ako prijímateľom, dávať do expresívneho súvzťahu.
V Dopise Černému městu adresovala verše prostrediu, kde žila a žije, kde hľadala a nachádzala svoju ľudskú, no predovšetkým ženskú aj básnickú identitu. Výraznou, pôsobivou skratkou zaznamenala pulzy a impulzy vtedajšej neuroticizmom poznačenej doby, vyslovila sa o svete z pozície mladučkej ženy prostredníctom svojich prvých citových, mravných, myšlienkových poryvov. V druhej zbierke Nevyřízená korespondence sa predstavila už o poznanie zrelšia, hlavne o vedomie, že okrem lásky nás trápia aj iné bolesti a smútky a že „nejkrásnější věci v životě trvají déle než tři minuty”.
O viac než poldruha desaťročie neskôr sa Soňa Záchová ohlásila pomerne rozsiahlou zbierkou nazvanou Milostní dopis. Kniha vyšla vlastným nákladom autorky v rozsahu 95 strán, klasického formátu A5 s dovedna šesťdesiatimi básňami. Sú rozvrhnuté do dvoch častí, z ktorých každá by mohla byť vydaná ako samostatná knižka. Prvá časť Milostního dopisu nesie názov Pryč, s podtitulom Nemám nic, když nemám tebe. Druhá časť je pomenovaná Divoké věci, s podtitulom Proč věci mezi náma netrvají až do zítřejšího rána? Bezprostredný významový vzťah s básňami navodzuje motto samotnej zbierky ako jej príznaková zložka, sformulovaná do sentencie: Modré je nebe dětských let.
Viacero básní zaradených do Milostního dopisu vzniklo v čase básnického rozletu mladej poetky v osemdesiatych rokoch. Nečudo, že poetika zbierky veľmi pripomína dobovo osvedčené zaujatie pre poéziu tzv. všedného dňa. V básňach dominuje príbehovosť, zážitkovosť, glosovanie situačných poetických momentiek. Do centra pozornosti sa dostáva citový život ženského lyrického subjektu – žije zo smädu po láske, z bytostnej človečenskej potreby milovať a byť milovaná, odovzdávať svoju túžiacu a dychtivú dušu do priezračných vzťahov, neraz plných napätia, chvenia, nepochopenia, rozporov, protirečení, konfliktov. Odráža sa tu život i živelnosť, mnohofarebnosť i mnohovrstevnatosť, konfliktotvornosť i komplikovanosť poetky ako majiteľky básnických skúseností, nositeľky poznania, tvorkyne poetických dejov. Je pozoruhodná tam, kde dokáže básnicky prerozprávať citlivý príbeh s navodením autentickej atmosféry chvíle vďaka výstižnosti slov.
Záchová je autorkou básní okamžitého efektu. Treba oceniť jej zmysel pre takt a mieru pri odhaľovaní utajených konfliktov a vnútorných drám, odohrávajúcich sa pod zdanlivo pokojnou hladinou, s veršami bez formálnych príkras, priamočiarych, hmatateľných, konkrétnych účinkov. Na ilustráciu uvediem aspoň niekoľko názvov básní aj s uvedením dvoch-troch vstupných veršov. Napríklad zo s. 48 báseň Na divokých koních: Celou dobu si byl daleko/ a teď jsi přišel/ máš obrázky v očích/ a já ti připadám/ jak dívenka ze školy/ tak mne chytni jako dítě/ uspi mne/ a ukolébej…, báseň na s. 60 s názvom Přestaň s nočními kontrolami mého srdce: Byli jsme spolu v cirkuse/ tys měl v uchu náušnici/ kterou jsem ti dala před týdnem/ a nezdálo se ti/ když se klauni smáli…, báseň na s. 77 Chci si tě užít: Než se mnou/ přestaneš mluvit/ ty víš/ že s tebou začínam/ s větrem zápolit/ a plápolám/ tak se nebraň/ a dopřej mi/ něco z tvého těla…, báseň na s. 87 Sedím doma u lampy: Jsem v kruhu/ který se kolem nás obtáčí/ a lano se napíná/ a povoluje/ a dovoluje mi/ být/ lačnou kočkou.
Z básní, ako chvíľkových záznamov, vanie smútok za všetkým, čo sa stráca, je tu zmierenie sa so stavom divokých věcí, které mezi náma nepotrvají do zítřejšího rána. Sú odsviatočnenými pohľadmi do duše z dokorán otvorených okien, odkiaľ vidno jej rozprestrenosť s výhľadom do najtajnejších zákutí. V Milostnom dopise si možno prečítame niečo z vlastných pocitov, skúseností, myšlienok, avšak poetka svoj pomyselný „dopis” adresovala predovšetkým tým, ktorých podobné skúsenosti, pocity, stavy ešte neminuli, alebo v dohľadnom čase tak skoro neminú – mladým čitateľom, no hlavne čitateľkám… Aj keď tejto poetke chýba komplexnejší pohľad na svet, od jej poézie možno očakávať existenčný záber a ľudskú závažnosť.
Náprotivok vo vzťahu k osobnostnému a básnickému obrazu Sone Záchovej predstavuje mladá pražská autorka Tereza Riedlbauchová (1977). Ak v niekom jej meno asociuje aj iné postavy z českého umeleckého prostredia, je na správnej adrese. V užšom i širšom príbuzenstve nositeľmi tohto priezviska sú známi hudobníci a maliari. Z krátkej umeleckej biografie dnes už dvadsaťdeväťročnej Terezy sa dozvedáme, že vyštudovala český jazyk, literatúru a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, kde na Katedre českej literatúry sa venuje českej literatúre naďalej, konkrétne 19. storočia, formou doktorandského štúdia.
Debutovala roku 2000 zbierkou básní Modrá jablka, o dva roky neskôr vydala poému Podoba panny pláč. Publikovala v rôznych literárnych revue a antológiách, pričom v jednej z nich, Ars Poetica (Bratislava), sa predstavila aj slovenskému čitateľovi. Pred piatimi rokmi vo svojom byte na Loretánskom námestí v Prahe otvorila literárny salón, kde prebiehajú literárne večery, autorské čítania, výstavy a občas aj hudobné produkcie a divadelné predstavenia.
Tretia samostatná básnická kniha Terezy Riedlbauchovej nesie názov Velká biskupovská noc. Vyšla v uplynulom roku vo vydavateľstve Ing. Marek Turňa, na čom je zaujímavý fakt, že tento vydavateľ je členom skupiny Drewo a srd, u nás známeho vydavateľstva, ktoré sa uchádza o priazeň už aj českého literárneho prostredia. Zbierka skôr osloví tých, ktorých nebavia hry na exhibicionizmus, či módne kŕče postmoderny. Obsahuje dovedna 41 básní rozdelených do troch oddielov: Čekání na Velkou noc, Velká biskupovská noc, Sen o Velké noci. Epilóg zbierky predstavuje samostatná báseň Biskupov je podivné město.
Riedlbauchová do čitateľovej pozornosti ponúka naozaj nemálo: od intímnych dimenzií vzťahov medzi ženou a mužom (najmä lyrického subjektu a svojho milého, ktorého oslovuje „miláčku”, „můj Králi”) a z toho vyplývajúcich impresívnych záznamov rýchlo unikajúcich okamihov, cez objavovanie archetypálnej podstaty lásky (spodobovanej stromom, ktorý stál uprostred rajskej záhrady, no v básnickom mikrokozme predstavuje os sveta i kráľovského milenca), až po hľadanie transcendentných súvislostí bytia, plného interakcií telesnosti a duchovnosti.
Tieto polohy Riedlbauchovej veršov, dýchajúcich poéziou s holanovskou dikciou, z ktorých veľkú časť možno zaradiť do kategórie intímnej lyriky, sú rozložené na ploche celej zbierky. Osobitne texty o vzťahu ženy a muža majú myšlienkovo bohatšiu štruktúru tam, kde sa rozvíjajú motívy pochybností, obavy z pominuteľnosti, či hľadania vyššieho zmyslu ľúbostného vzťahu. Ich jemnosť a kultivovanosť reflektuje večnú problematiku lásky, ale aj človeka, okolo jeho zrodu a vývinu, existencie a poznania. To môžeme vystopovať napríklad v básni Dovoleno je plakat těm co milují na s. 31: „Ještě jsme cizinci ale už v prstech/ rozevíraš mi klín a couváš do mě/ jak do břicha matky/ ještě ve svých samotách ale už spojeni/ v jedno zrození.
Ide o jemné, kultivované verše, pričom k týmto pojmom mohli by sme priradiť aj krehkosť a senzitívnosť, ktoré napokon širšie charakterizujú Riedlbauchovej poéziu a jej pocitovú škálu a to, čo v nás zostáva po prečítaní jej básní: prchavosť, pominuteľnosť, neurčitosť, alebo – povedané slovami Bogdana Trojaka, ktoré napísal v doslove: „Zdá se, jako by tělo a duše byly neoddělitelné a tělesnost začasté určovala tvářnost duše, nikoli naopak. Obcujeme zde se skutečnou, hmatatelnou ženou, jejímiž archetypálnymi atributy byla vždy noc, temnota a vlhkost…”.
Košice 21. 2. 2006 TIBOR KOČÍK