Frank ZAPPA – (dokončenie)
… Jestvujú dve verzie o zmierení sa Beefhearta a Zappu. Vyplýva z nich, že Don stiahol svoje obvinenia, navštívil Zappu, urobili skúšku s Mothers (na jeseň 1974) a zaspieval Willie The Pimp, čo mu vraj príliš nešlo. „Prepadol,” tvrdil Zappa. „Má problémy s rytmom a my sme na rytmus silne zameraní. Veci sa musia vždy odohrávať podľa beatu.” Na jar to bolo už vraj lepšie a v máji spoločne vystupovali v Armadillo World Headquarters (Svetové centrum pásovcov) v texaskom Austine, kde vznikol s výnimkou dvoch štúdiových nahrávok živý album Bongo Fúry (Bongová hystéria). Mothers hrali vtedy s Brockom, Dukom, Tomom a Bruceom Fowlerovcami a s dvoma novými členmi – bubeníkom Terrym Bozziem a slide gitaristom Denným Walleym. Platňa patrí k tým, ktoré majú – rovnako ako pirátske platne, predovšetkým študijný význam pre zberateľov. Melody Maker ju označil za tragickú a Rolling Stone za najhoršiu platňu roka,
Od Beefhearta sú tu iba dve recitácie. V závere jednej z nich, nazvanej Sam With The Showing Scalp Fiat Top, sa Beefheart domáha bubienkov, z čoho vznikol názov platne. Spomedzi pesničiek je jeho štýlu najbližšia Debra Kadabra, ktorú Zappa napísal v beefheartovskom duchu a zaranžoval ju v štýle Magic Bandu. Azda práve preto vyznieva ako z druhej ruky. Oveľa presvedčivejšie znie v Poofter’s Froth Wyoming Plans Ahead. Nahrávka predstavuje zappovské ponímanie country či skôr kovbojskej pesničky. Spieva sa v nej o suveníroch, gumených zákuskoch a ďalších obchodných artikloch, vhodných pri oslavách dvojstého výročia nezávislosti, na ktoré sa Amerika v tom čase horúčkovito pripravovala. Na rovnakú tému je aj 200 Years Old, blues pre Zappovu gitaru, Beefheartovu harmoniku a pre hlasy obidvoch hráčov.
Koniec Mothers a nekonečné mučenie
Zappovo nasledujúce turné sa odohrávalo najmä v Austrálii a na Novom Zélande bez Beefhearta a s novým, menej početným obsadením, ktoré mu malo, ako sám tvrdil, umožniť hrať viac na gitare. To, že sa na niekoľkých albumoch vyčerpajú hudobné možnosti určitej muzikantskej zostavy, nie je zrejme jediný dôvod, pre ktorý Zappa pravidelne strieda spoluhráčov. „Život na turné vás môže dohnať k šialenstvu” – tak znela kľúčová myšlienka filmu 200 motelov. Podstatnú úlohu môže pritom zohrať známa ponorková choroba. Zappa po návrate od protinožcov vyhlásil, že ľudia, ktorí hrali v kapele v minulosti, boli – až na niekoľko výnimiek – príšerne nudní a že neznáša, keď s ním cestuje niekto, kto hráva vo voľnom čase šach.
Štýlová zmena, ktorú vtedy Zappa prekonal, bola dosť podstatná. Môžeme ju vycítiť aj z jeho gitarových sól, ktorých trochu pribudlo. Vyprchal z nich džezový podtext, prevládol racionálny, kovový a takmer neosobný ráz. Zároveň sa tiež definitívne skončila éra Mothers of Invention. Všetky ďalšie platne vychádzali už iba pod menom Zappa, slúžiacim od tých čias aj ako názov skupiny. Prvá z nich Zoot Allures (Starosvetsky šarm) sa objavila koncom roku 1976 a Zappa na nej hrá na gitare, basgitare, syntezátore a klávesoch so sprievodom bubeníka Terryho Bozzia; ďalší hráči sa tu objavujú iba sporadicky. Zappa spieva výlučne polohlasom. Výsledok je celkom zaujímavý, najmä z dnešnej perspektívy. Komorná zostava neznamená, že by pesničky obsahovali menej nôt. Skôr naopak. A pokiaľ by sme nahrávky posudzovali ako akúsi „sieť” navzájom sa prekrývajúcich tónov, v tomto prípade sú v nej iba veľmi malé oká. Dôležitú úlohu tu majú reťazce obmieňajúcich sa figúr. Milovníci teórií a zákonitostí môžu teda uvažovať o tom, do akej miery súvisí tento Zappov album z roku 1976 s punkrockovou explóziou nasledujúceho roku a s minimalistickými tendenciami Briana Ena, Róberta Frippa a predstaviteľov „novej vlny”.
To je však iba jeden z možných prístupov k výkladu Zoot Allures. Hodí sa najmä na Ms. Pinky a na inštrumentálku Friendly Little Finger. Naproti tomu Disco Boy predstavuje permutáciu do šlágrovej polohy a Find Her Finer je komorným predvedením typicky zappovského popevku s krehkou harmonikou Captaina Beefhearta. Na albume má čo povedať aj Zappa – gitarista. V titulnej inštrumentálke Zoot Allures sa prejavuje ako veľmi presný a hĺbavý hráč. Jeho gitara má značnú autoritu aj v jedinej koncertnej nahrávke albumu, bluese Black Napkins.
Čo sa týka výberu tém, Zappove paródie na prízemné ľudské záľuby tu zrejme vrcholia. Wonderíul Wino je o vagabundovi a ožranovi, ktorý prenasleduje jednu dámu a vyciká sa jej na trávnik, Find Her Finer o zautomatizovanom a odosobnenom sexe a Ms. Pinky o „pomôcke pre osamelé osoby”, ktorú si Zappa všimol v jednom fínskom špecializovanom časopise.
V čase, keď platňa vyšla, teda koncom roku 1976, uskutočnil Zappa sériu veľmi úspešných koncertov v New Yorku. Čiastočne mali charakter retrospektívnej show, pokrývajúcej históriu Mothers, a čiastočne prezentovali nový materiál. Obrovský pudel bol stále jednou z atrakcií. Zappa plánoval pozvať pri tejto príležitosti na pódium aj Kaylana s Volmanom, ale akosi sa nedohodli.
Newyorské koncerty zaznamenáva dvojalbum Zappa In New York, ktorý vyšiel po dlhých odkladoch až na jar 1978. So Zoot Allures silne kontrastuje, ale je zároveň zábavný podľa obvyklých zappovských predstáv. Na dokreslenie uvádzal, že počas koncertu hodila doňho nejaká osoba z publika svoju podprsenku.
Od džezových kritikov časopisu Down Beat dostal album štyri hviezdičky. Je to jedna z platní, ktorá poteší obidva tábory: milovníkov absurdít a pikantného humoru, ako aj premýšľajúcich diskofilov, ktorí lovia hudbu bez ohľadu na módu a kategórie. Pre nich bola najzaujímavejšou lekciou albumu dvojdielna inštrumentálka Black Page, začínajúca sa improvizáciou bicích Terryho Bozzia a marimby Ruth Underwoodovej. K živému záznamu dohrával Zappa v štúdiu dalšie drevené i kovové bicie nástroje, na ktorých hral Ed Mann a John Bergamo. Výsledná súhra je veľmi delikátna a rytmickým charakterom pripomína hru indonézskych gamelanov. Zappa sa tu dostáva na jednu platformu s radom džezových i minimalistických tvorcov. Spoločné majú to, že ich hudbu nemožno zaradiť do existujúcich žánrových kategórií; ide o hudbu na pomedzí, niečoho, čo dosiaľ nebolo definované.
V roku 1976 sa Zappa stihol objaviť v nahrávacích štúdiách aj v úlohe producenta skupiny Grand Funk, čo bola veľmi prekvapujúca kombinácia. Grand Funk mala totiž povesť konzervatívneho, sterilného a trochu velikášskeho hardrockového monštrá. Aspoň medzi rockovými kritikmi sa o nej tak hovorilo a Zappa ako progresivista s ňou teoreticky nemal mať nič spoločné. Album Good Singin´ Good Playin’, na ktorom spolupracoval, vznikal v čase, keď bola skupina v štádiu definitívneho rozchodu. Grand Funk však v Amerike patrili dlho k spoľahlivým trhákom a vydávali jednu zlatú platňu za druhou. Zappa zrejme rátal s tým, že takých päťdesiattisíc dolárov producentskej gáže mu pomôže pri realizácii jeho budúcich snov.
O vtedajšom heavy metale sa Zappa vyjadroval veľmi lichotivo, čím šokoval nielen svojich fanúšikov, ale aj intelektuálne založených kritikov: „primitívny” metal by predsa mal byť v absolútnom protiklade k jeho elitnému rocku. Keď tvrdil, že Grand Funk Railroad považuje za „pravú garážovú kapelu”, myslel to ako kompliment. Spriatelil sa aj s členmi vtedy veľmi slávnej skupiny Black Sabbath, konferoval jej newyorský koncert a jej skladbu Supernaut zaradil dokonca na prvé miesto svojej súkromnej Top Ten, uverejnenej v anglickom časopise Let It Rock.
Nové konflikty: Ako vyzerá punk rock zvonku
Frank Zappa v tom čase zaviedol na svojich koncertoch ešte jednu novinku, a to neónový nápis WARNER BROS. SUCKS (Warner Brothers otravujú) nad pódiom. Liberálny duch, ktorý sa zrodil v hudbe šesťdesiatych rokov, v nasledujúcom desaťročí prezliekol do businessmanského obleku. Zappa to dobre vedel a usúdil, že dozrel čas, aby sa predávalo viac jeho platní. Očakával, že im jeho spoločnosť bude robiť patričnú reklamu a bude ich väčšmi prezentovať v rozhlase. Ak z týchto dvoch konfliktov vidno, že Zappa začínal byť vo vzťahu k svojim partnerom i voči publiku nedotklivý, treba dodať, že na to mal dobré aj dôvody. Rock vtedy prekonával jednu zo svojich mutácií – vlnu punk rocku. Hudobná pestrosť, ktorú priniesli šesťdesiate roky, sa zdala definitívne minulosťou, a navyše v celom svete sa kultúrne a ekonomické podmienky nebadane menili, nakoľko všeobecná eufória, ktorá kulminovala v predchádzajúcom desaťročí, začala zvoľna vyprchávať. Zappov konflikt s Warner Bros. sa vliekol takmer tri roky a definitívne sa skončil až v roku 1976, keď sa po dlhom čase objavila jeho čerstvá tvorba.
Začiatkom roku 1978, teda v čase, keď platne spomínané v predchádzajúcich odsekoch odpočívali ešte v archívoch, bol Zappa opäť na turné. V Londýne vtedy vypredal v sále Hammersmith Odeon štyri koncerty. Bolo to dobré znamenie. Potvrdzovalo, že Zappa patrí do kategórie rockových stálic (hneď za Rolling Stones a Dylanom) a že dovtedajšie striedanie mód a generačné prelomy úspešne prežil.
Nahrávky z turné neskôr Zappa použil na dvojalbume Sheik Yerbouti, čo bola, podobne ako LP Roxy, platňa s koncertnou atmosférou, ale aj štúdiovou precíznosťou. Štúdiových zásahov bolo tentoraz toľko, že platňa ani nemá podtitul live. Z koncertov Zappa použil väčšinou iba rytmiku. Spev, zbory, harmonické nástroje a prídavné perkusie nahrával v štúdiu. Občas to však robil aj úplne inak: napríklad v inštrumentálke Rubber Shirt, ktorá má formu dialógu medzi basou a bicími. Nahrávka vznikla takto: Na začiatku bolo gitarové sólo z jedného švédskeho koncertu; k tomu Patrick O’Hearn nahral sprievod na basovej gitare. Potom basgitarový part vyňal a pridal ho k inej nahrávke, ktorá bola v 11/4 takte. Takže „celá tá citlivá, zaujímavá súhra basgitary s bicími sa nikdy naozaj neuskutočnila…” hovorí Zappa na obale. Zaujímavé je, že v tomto prípade ani muzikant nespozná, že je to narafičené, a nie „naozaj”. To je však iba technický detail. Oveľa dôležitejšie je, že po dlhšej prestávke Zappa opäť prišiel s platňou, na ktorej vypovedá, čo si myslí o svete. K názvu albumu ho inšpiroval vtedajší hit diskotékovej skupiny K.C. and the Sunshine Bánd Shake Your Booty – výslovnosť je rovnaká. Pokiaľ ide o texty, k najsilnejším pesničkám patrí Flakes (Piliny): „Sú nás milióny a milióny/ Ideme po vás/ Sme pod ochranou odborov/ Takže sa príliš nevzrušujte/ Neuniknete svojmu koncu/ Možno je to božia vôľa/ Že civilizácia/ Zahynie v slepej uličke/ A my sme tí ľudia…/
Po kulminácii, ktorú pre Zappu predstavovala prvá polovica sedemdesiatych rokov, začalo jeho meno postupne miznúť z hudobných časopisov. Súvisí to aj s tým, že novinári a kritici prechádzajú generačnou obmenou, a tí, ktorí sa práve dostávali k veslu, uctievali už svojich vlastných rockových hrdinov. Zappove platne im poväčšine veľa nehovorili. Tento proces však ešte nemusí znamenať ústup zo slávy a často je to iba optický klam. Sheik Yerbouti vystúpil až na dvadsiate prvé miesto rebríčka LP platní a Zappa dal medzitým dokopy opäť novú zostavu. Nahral singel, aký od neho naozaj málokto očakával: Joe’s Garage. Každý tvorca má šancu, že sa raz naučí pracovať aj v štýle, ktorý by mu teoreticky mal byť proti srsti. Môže byť však taký vyspelý, že daný štýl ovládne úplne suverénne, urobí si s ním, čo bude chcieť, a zo stretnutia vyjde s čistým štítom. Takýmto okamihom pravdy by pre Zappu mohla byť práve Joe’s Garage, nákazlivý, no zároveň úprimný popevok s fúkacou harmonikou, v ktorom sa Zappova záľuba v provokáciách naraz akoby prepadla až kamsi do štvrtého rozmeru.
Rock sa v sedemdesiatych rokoch priblížil k divadlu, David Bowie, Bryan Ferry, Peter Gabriel a ďalší doň vniesli nové druhy vokálnych štylizácií. Zappa si vytvára vlastnú, parodickú a ináč pokrivenú tradíciu rockového muzikálu, ktorá sa zrodila v období Absolutely Free. V Joe’s Garage nadobúda tento žáner nový, uhladenejší tvar.
Tým, čo sa zaujímajú o science fiction, a vôbec o literatúru, možno tento text niečo pripomína. Podobná vízia sa totiž dá nájsť aj v románe 1984, v ktorom George Orwell, vychádzajúc zo skúseností vojnovej Európy, vykresľuje budúcnosť sveta ako vládu totalitných diktatúr. Dávid Bowie nahral skladbu s názvom 1984 a skupina Pink Floyd sa podobnými chmúrnymi myšlienkami zaoberala v alegorickej forme na albume Animals (1977). Inak však rock sedemdesiatych rokov prekypoval témami o vesmírnych výpravách a iných fantastických udalostiach. Ale Zappa si vtedy predstavoval budúcnosť predsa len menej idylicky.
Hlavným zloduchom Jožkovej garáže je Central Scrutinizer – Ústredný ňúrač. „Vyzerá ako lacný druh lietajúceho taniera s približne poldruhametrovým priemerom. Vpredu má rypákový megafón a dve veľké oči, pripevnené ako hmlové svetlá s miniatúrnym motorom poháňaným zlovestnými pochrómovanými viečkami nad nimi.
Joe’s Garage patrí medzi najrozsiahlejšie Zappove diela a zlovestnosťou libreta pripomína platňu We’re Only In It For The Money. Projekt poslúžil svojmu autorovi aj na to, aby si vyskúšal najrôznejšie hudobné a zvukové nápady: napríklad pôsobivé šepkanie Ňúrača, technické dotváranie farby hlasu a vokálov vôbec. Je tu množstvo drobných, hudobne zaujímavých detailov. Rozsah Joeovej garáže má však aj tienisté stránky, najmä pokiaľ ide o určitú nevyrovnanosť celku a jednotvárnosť niektorých častí. Najmä v závere platne badať, že Zappa sa tiež naučil suverénne variť z vody.
Frank Zappa a jeho impérium Burking Pupkins
Výroky Frank Zappu z tohto obdobia:
Nenávidím cestovanie, letiská, auta, hotely, ale rád hrám na gitare, tak čo iné mi ostáva, ako ísť na turné? (Frank Zappa 1982)
Prečo by som mal cestovať na turné? Moja dcéra spieva hity, môj syn je gitarista. To stačí… (Frank Zappa 1983)
Rockoví fanúšikovia medzitým nielenže o čosi zostarli, ale aj zbohatli, a to umožnilo Zappovi získať väčšiu tvorivú i finančnú nezávislosť. Keď založil svoju gramofónovú značku Barking Pumpkin, tvrdil, že jeho šéfom je už iba obecenstvo. Tieň veľkej gramofónovej spoločnosti – medzičlánku a autority, ktorá cenzuruje a do všetkého hovorí, sa zredukoval iba na obchodného partnera a distribútora. (Aj v nasledujúcich rokoch sa však Zappa tuho dohadoval o financie s firmami, ktoré rozširovali jeho platne.)
V osemdesiatych rokoch vstupujú do rockovej scény nové médiá: video a CD (kompaktná platňa). I keď sa nezachovalo toľko televíznych či filmových záznamov zo Zappovej minulosti ako napríklad s Beatles či s Bobom Dylanom, video konečne umožnilo sprístupniť filmy Baby Snakes a 200 Motels, a dokonca aj dodatočne skompletizovaný Uncle Meat. To, čo teda pred desiatimi rokmi vyzeralo ako slepá ulička, nachádza po určitom čase uplatnenie. Určitý prelom predstavovala aj zmluva s firmou Rykodisc, ktorá vydáva Zappove nahrávky na CD. Kompaktná platňa je vynález, ktorý prináša výhody všetkým stranám: poslucháč dostane za viac peňazí viac hudby, ktorá je po zvukovej stránke neporovnateľne kvalitnejšia. Maximálna kapacita jednej CD je okolo sedemdesiat minút na rozdiel od štyridsiatich minút klasickej LP platne. Na CD vychádzajú najmä už skôr nahrané tituly, ktoré firmu nič nestoja a zároveň predstavujú časom preverené kvality a ktoré sa predajú bez rizika i bez reklamy, pričom sa za ne viac utŕži. Bola to dlho očakávaná injekcia, ktorá pomohla oživiť gramofónový priemysel.
Rockové pesničky sa v tom čase uplatňujú v reklame spôsobom, aký by bol predtým vyvolával asi rozpaky. Tie najsilnejšie progresívne nahrávky šesťdesiatych rokov pomáhajú napríklad predávať autá dobrých značiek. Eric Clapton, gitarista, ktorý nikdy nerobil umelecké kompromisy, nakrútil reklamu na pivo Michelob. Verejnosť nevidela paradox v tom, že bývalý rockový rebelant predáva svoj talent priemyslu – iba reportér časopisu Rolling Stone sa opýtal, ako sa to zlučuje so svedomím niekdajšieho alkoholika. Clapton odpovedal, že reklamu nahral ešte ako aktívny alkoholik, takže je všetko v poriadku.
Iným typickým príkladom bol album speváka, organistu a gitaristu Stevieho Winwooda Roll With It, o ktorom Rolling Stone píše: „Vášnivosť i funk chytľavej titulnej nahrávky pripomínajú staré časy, keď spevák pôsobil v Spencer Davis Group a Traffic. Ale prevažná časť albumu je taká vyrátaná na úspech, že skladba Don’t You Know Wľiat The Night Can Do?, ktorá bola súčasťou inzerátu na pivo, nepôsobila popri ostatných nahrávkach ani trochu nepatrične.” Také stieranie hraníc má svoju logiku – nezabúdajme, že pesnička na singli slúži aj ako reklama na LP platňu a že rovnakú úlohu má aj videoklip. Reklama i rock patria do toho istého remesla a málokto si láme hlavu nad tým, na aké účely prepožičiava svoju tvorbu. Je v takýchto podmienkach aspoň teoreticky možné, aby niekto vytvoril hudbu, ktorá by mala rovnakú presvedčivosť a silu ako rebelantský rock pred dvadsiatimi rokmi? To je veľmi dôležitá otázka a mnohým poslucháčom odchovaným undergroundom šesťdesiatych rokov sa Zappove nové veci javia ako plytké.
Zappa v osemdesiatych rokoch vydal niekoľko slabých albumov, na ktorých opakoval myšlienky z minulosti. Rôznorodé je aj ich zameranie – od nepresvedčivých hudobných komédií až po fundované nahrávky gitarových sól, určené predovšetkým hudobníkom. Aj v tejto dekáde však Zappa urobil nové hudobné objavy. Tým najdôležitejším sú skladby, ktoré vytvoril a realizoval na veľmi dokonalom počítačovom systéme Synclavier.
Koncom roku 1982 dostáva Zappa zaujímavú ponuku, o ktorej rád rozpráva. Jedného dňa uprostred zimy u neho bez ohlásenia zazvonil cudzí chlap v rozgajdanej košeli. Bol to Bob Dylan, ktorý mu prišiel zahrať na klavíri pesničky pre svoj ďalší album Infidels. Dylan hľadal pre svoju novú platňu producenta, ale napokon si vybral Marka Knopflera z Dire Straits.
Zappov ďalší album The Man From Utopia pochádza čiastočne z predchádzajúceho európskeho turné. Všetky živé nahrávky z týchto čias vznikali tak, že ich Zappa poskladal a zostrihal z jednotlivých stôp a pasáží tak, aby výsledok bol čo najdokonalejší. Rovnako vznikla aj titulná skladba LP Drowning Witch. Zappa ju vytvoril spojením pätnástich rôznych koncertných verzií, pričom občas použil „záplatu” dlhú iba dva takty. Tvrdí, že i keď je kapela dokonale zohratá, vždy sa nájde nejaká chyba. Avšak The Man From Utopia je ďalším slabým miestom v Zappovej tvorbe. Album nemá spád, piesne sú málo výrazné. Zappa nikdy nebol speváckou osobnosťou, a keď sa pritrafí slabá melódia, je to tragédia. Rovnako nepresvedčivo vyznieva aj jeho spoly hovorená, spoly spievaná recitácia, divadelný sprech-gesang, ktorý vtedy hojne používal. Najpôsobivejšou nahrávkou je však titulná „medley” The Man From Utopia Meets MaryLou, pesničková kombinácia dvoch rhythm & bluesových hitov z päťdesiatych rokov a potom niekoľko hráčsky exponovaných pasáží. Obal albumu prináša realistickú ilustráciu z jeho talianskeho turné: Zappa stojí na pódiu so zlomenou gitarou a bojuje s mračnami dotieravého hmyzu. O koncerte v milánskom parku Redecessio, ktorý obrázok inšpiroval, sa Zappa zmieňuje aj v texte neskoršej zbierky archívnych koncertných nahrávok You Can’t Do That On Stage Anymore, Vol. I: „Predstavenie v Miláne v roku 1982 bude žiť vo folklóre našej kapely z niekoľkých dôvodov. Najprv miesto konania: oplotené priestranstvo neďaleko priemyslovej zóny, umiestené vedľa jazierka zamoreného komármi. V severnom Taliansku má také miesto zrejme nárok na pomenovanie „park”. Prišlo asi päťdesiattisíc ľudí. Väčšina z nich sa tam dostala cez zvalený plot. Keď sa predstavenie začalo a rozsvietili sa svetlá, celú kapelu obsypali komáre. Zvyšok večera sme strávili tým, že sme sa ich usilovali pozabíjať a pokúšali sme sa uhýbať pred použitými injekčnými striekačkami s ihlami, ktoré hádzali na pódium ich nešťastní používatelia z prvého radu.”
Súčasne s The Man From Utopia vydáva Zappa Baby Snakes Picture Disc. Obsahujú niektoré skladby z filmu Baby Snakes. Album je vylisovaný na farebnej hmote s obrázkom a je mienený skôr ako suvenír či zberateľský artikel, nie ako normálna platňa, ponúka však aj rad malých prekvapení. Pesničky, ktoré obsahuje, poznáme síce zo starších platní (predovšetkým Sheik Yerbouti a Zappa In New York), ale filmové verzie predčia v mnohých prípadoch staršie nahrávky svojou bezprostrednosťou a dobre zakomponovanou reakciou publika
Frank Zappa komponuje, Pierre Boulez diriguje
Bol Zappa znechutený svojim európskym turné? Prekonával tvorivú krízu, ktorá sa odrazila v jeho rockovej tvorbe, zatiaľ čo jeho symfonické skladby v tichosti zapĺňali šuplíky? Tak, alebo onak, v ďalších rokoch sa mu podarilo uplatniť a obhájiť niekoľko projektov v oblasti vážnej hudby. Tomu však predchádzali dlhé prípravy, mnohé z nich však boli zbytočné. Z plánovaného koncertu s Viedenskými symfonikmi nebolo nič, rovnako ani z pripravovanej série koncertov v Holandsku – v obidvoch prípadoch pre nedostatok peňazí. Svetová premiéra symfonických skladieb Franka Zappu sa napokon uskutočnila 11. januára 1983 v londýnskom divadle Barbican. Londýnsky symfonický orchester dirigoval Kent Nagano. Tri nasledujúce dni sa nahrávalo a nahrávky sa objavili na dvoch LP platniach; výber z nich na jednej CD. Časť tejto hudby sa hrala znovu v Spojených štátoch v júni 1984 v podaní Berkeley Symphony Orchestra, tentoraz ako balet s obrími bábkami. Popritom sa verejnosti predstavili aj Zappove komorné práce. V Amerike ich predniesli vážené súbory ako sláčikové kvarteto Kronos, skladbu None Of The Above v San Franciscu, a dychové kvarteto Aspen skladbu Time’s Beachv New Yorku. Medzi najvýznamnejšie udalosti však patril koncert 9. januára 1984 v Paríži, na ktorom Pierre Boulez a jeho Ensemble Contemporain hrali a neskôr nahrali Zappovu skladbu Perfect Stranger.
Takto teda vyzerá stručný, a zrejme nie celkom úplný výpočet faktov. Tieto udalosti však nemôžeme prebrať jednu za druhou, a to najmä preto, že informácie z tejto oblasti sú veľmi ťažko dostupné. Na počudovanie aj v tejto sfére sa kritika pridržiava podobnej línie ako v oblasti rocku: buď Zappu povýšenecky ignoruje, alebo ho až podozrivo obdivuje.
Silnou stránkou Zappovej „vážnej” tvorby je jej nesúvislosť. Zappa využíva nečakané zlomy v štruktúre, strieda štýly – no tieto metódy poznáme veľmi dobre z jeho minulosti, predovšetkým z Absolutely Free. Aký je teda vlastne rozdiel medzi jeho „vážnou hudbou” a popom? Je tu vôbec nejaký rozdiel? Zappa odpovedal v rozhovore pre časopis Musician: „Nie. Ja sa na to pozerám ako na jednu a tú istú vec. Ako keď sa človek snaží uplatniť svoju vôľu či vkus v hudobnom materiáli. Všetko je z tých istých prvkov. A to, že je to vážne, alebo hlúpe, sa nezmení, nech sa na to pozeráte z ktorejkoľvek strany… Náramne ma baví napísať niečo jednoduché a postaviť to vedľa niečoho technicky dokonalého, pretože oboje sa vzájomne dopĺňa. Vážna hudba je ešte vážnejšia v porovnaní s Louie Louie.” (najväčší hit. pop-skupiny Kingsmen z Oregonu (USA), nahraný v roku 1963 – pozn.).
Ale skladatelia sa väčšinou usilujú dostať čo najďalej od Louie Louie a prenechať túto oblasť iným. Frank Zappa: „To preto, lebo človek, ktorého považujú za skladateľa, je existenčne závislý od univerzity a aby si udržal miestodržiteľský štatút, musí vytvoriť ilúziu smrteľnej vážnosti. Ľudia, ktorí stoja na čele univerzity, nemajú totiž veľký zmysel pre humor.”
Myšlienka, aby americký rockový skladateľ prezentoval svoje „vážne” skladby pred európskym publikom s európskymi hudobníkmi, obsahuje rad novátorských podnetov. Rozdiel medzi americkým a európskym prístupom k vážnej hudbe je zaujímavá téma, nemenej zaujímavé sú však aj rozdiely medzi americkou a európskou rockovou scénou. Viacerí európski skladatelia sa vysťahovali do USA iba preto, aby unikli domácim hudobným tradíciám. Rad amerických skladateľov sa, naopak, uchýlil do Európy a váži si tunajšie kultúrne zázemie, ktoré im v Amerike chýbalo. Zappa tvrdí, že v Amerike idú jeho poslucháči skôr po textoch, naproti tomu v Európe viac po hudbe. Archívne nahrávky jeho rockových koncertov dokazujú, že práve európske turné bývali najštedrejšie na neopakovateľné zážitky, neočakávané improvizácie a iné hudobné spestrenia. Zappovi sa najlepšie darí spájať myslenie obidvoch svetov v Európe, kde dobre vyniká jeho typicky americká hudobná syntéza a nehanebná všežravosť, ktorá dokáže zmiešať cirkusovú okázalosť s jemne vypracovanou hudobnou štruktúrou a vytvoriť tak harmonické a účinné spojenia. Na Zappovu prácu v oblasti vážnej hudby sa taká jednoduchá charakteristika nehodí, pritom je však v mnohých smeroch európskejší než skladatelia jeho generácie v Amerike. O to krikľavejšie v Európe pôsobia jeho typicky americké spôsoby: nadväznosť na populárnu hudbu a vlastne aj to, že sa hudbou živí a navyše úspešne. To je v očiach nejedného Európana najťažším hriechom. John Cage je považovaný za klasika hudby 20. storočia a iba máloktorí súčasní skladatelia unikli jeho vplyvu. V Európe sa v päťdesiatych rokoch vkladali rovnaké nádeje aj do Pierra Bouleza.
Rozdiel medzi americkým a európskym umením má mnoho tvárí, a práve stieranie hraníc medzi umením a životom, medzi hudbou a reklamou, medzi rockom a cirkusovou show je tým najvýraznejším znakom amerického pohľadu. Rozdiely medzi európskym a americkým prístupom môžeme považovať aj za stimul vývoja, a zrejme aj za jadro roztržky medzi Frankom Zappom a Pierrom Boulezom, ktorá nastala po parížskom koncerte.
Kompromisy a východiská
Vo videu k piesni You Are What You Is ukazuje Zappa človeka podobného Ronaldovi Reaganovi a pripútaného na elektrické kreslo. Videoklip sa, pochopiteľne, do televízneho vysielania nedostal a Zappa ho zverejnil až neskôr na kazete Video From Hell. „Konzervatívne hnutie sa v Spojených štátoch snaží ovládať myslenie obyvateľov, a to tu už dlho nebolo… Reaganovo znovuzvolenie vynieslo na povrch rad ľudí ako tí idioti na Najvyššom súde. Stoja v skutočnosti na strane Atillu Huna. Prichádza nová doba temná… My, alebo Oni,” tvrdil Zappa.
My, alebo Oni, Them Or Us, bol aj názov nového albumu, ktorý vydal v októbri 1984, teda na začiatku vyše trojročnej prestávky, počas ktorej nepodnikal koncertné turné. Ronald Reagan úradoval v rokoch 1980 – 1988 a Zappu inšpiroval k celému radu politicky zameraných textov a vystúpení. Zappa tým vlastne nadviazal na svoje ostré satirické piesne z konca šesťdesiatych rokov a stal sa jedným z posledných rozhnevaných mužov veteránskej rockovej generácie.
Dvojalbum Them Or Us je však bez ohľadu na spoločenské súvislosti aj návratom k solídnej hudobnej úrovni. Obsahuje silné nápady, dobré pesničky, prináša nové pohľady, vtip a všetko, čo predchádzajúcim platniam chýbalo. Album prináša aj Zappovo stvárnenie bluesu Whippin’ Post, ktoré v predchádzajúcom desaťročí preslávila južanská skupina Allman Brothers Band. Hudobný vrchol platne predstavuje osemminútová nahrávka Sinister Footwear II, „rocková verzia baletnej hudby”. Skladba je súčasťou tradície kultivovaných a zvukovo prekomponovaných rockových inštrumentáliek, ktorej prvým článkom bola LP Hot Rats. Zappa využíva pre neho typickú linku perkusií, necháva zaznieť gitaru v disonancii s klavírom a syntezátorom iba dotvára aranžmán. Svojský pôvab má aj kratučká pieseň Frogs With Dirty Little Lips o špinavých žabkách. Text (spoluautorom piesne je Frankov syn Ahmet) vyratúva znaky ich ohavnosti a text uzatvára slovami: špinavé žabky sú to, čo jete. Veľmi milé. Kombinácia hravosti, miernej strašidelnosti a neškodnej ohavnosti má v sebe istý šarm. Je zaujímavé, že za obscénnosti hrubšieho razenia Zappu málokto chváli – väčšinou sa ich snaží iba vysvetliť či ospravedlniť.
Jadro zostavy, ktorá album nahrala, tvoria hudobníci, ktorí so Zappom hrali prakticky celé osemdesiate roky; Ed Mann, ktorý pri perkusiách vystriedal Ruth Underwoodovú, bubeník Chad Wackerman, basgitarista Scott Thunes, dvaja hráči na klávesových nástrojoch Tommy Mars a Bobby’ Martin. Zappa uprednostňoval mladé, učenlivé talenty, v roku 1981 bol priemerný vek jeho hráčov dvadsaťjeden rokov. Zaujímavou postavou je gitarista Steve Vai, zappovský fanatik, ktorý – podobne ako jeho predchodca Warren Cucurullo – cvičil na gitare podľa Zappových platní a hranie v jeho kapele sa stalo vlastne logickým pokračovaním jeho štúdia.
Steve Vai ešte v čase, keď sa učil na Berklee College of Music, prepísal a zaranžoval niekoľko Zappových skladieb, vrátane gitarovej inštrumentálky Black Napkins, ktorú vtedy hral so svojou skupinou. Keď poslal Zappovi notový zápis a nahrávku na kazete, Zappa mu ponúkol prácu: prepísať do nôt jeho ďalšie gitarové sóla, ktoré potom vyšli v knihe Guitar Book. Musel to byť však nadľudský výkon, navyše to nie je obvyklá práca: máloktorí rockeri sú takí originálni hráči, aby ich sóla vychádzali tlačou.
Keď Vai so zápismi začínal, bez problémov dospel až ku Carlosovi Santanovi. V rozhovore pre časopis Guitar Player spomína: „Keď som počul Zappovu Black Page, skoro som umrel. Nemohol som tomu uveriť… Chcel som to zapísať a trvalo mi to mesiace. Urobil som si najskôr hrubú kópiu a každý týždeň som k nej niečo pridal. Vtedy som po prvý raz zistil, čo sa dá urobiť s polyrytmami.”
Symfónia verzus absurdná komédia
Popri symfonickej hudbe mal Zappa v zálohe ďalší alternetívny projekt, a to absurdnú komédiu Thing – Fish. Po Joeovej Garáži to bol vlastne prvý rozsiahlejší epický celok. Úryvok s fotografickým sprievodom uverejnil americký časopis Hustler, nahrávku vydal Zappa na trojalbume. Komédiu sa snažil uplatniť aj na Brodwayi, ale neúspešne.
Priveľký úspech nemala ani nahrávka, ktorá stavala predovšetkým na príbehu a humornom využití slangu. Po hudobnej stránke neprináša nič nové. Zappa podráždil kopu ľudí tým, že si vypožičiaval zo svojich starších platní. Cituje tu Torture Never Stops i rad skladieb z You Are What You Is. Väčšia časť deja prebieha v polohovorenom dialekte, ktorý je extenziou južanského černošského slangu a rovnako ako sám príbeh je zappovskou fikciou. Jazykový posun je zdrojom silného parodického účinku s nekalými zámermi: slovíčka sa navzájom premieňajú a splietajú do nových logických spojení.
Je to hudobná komédia o hudobnej komédii, ktorá opisuje sprisahanie štátnych orgánov, ktorého cieľom je zamoriť homosexuálne spoločenstvo nákazou AIDS len preto, aby boli zlikvidovaní ľudia, ktorí sa nerozmnožujú. Toto dosť monštruózne predstavenie sa dá vnímať v niekoľkých rovinách. Počiatočnú inšpiráciu poskytla Zappovi show americkej televízie z päťdesiatych rokov Amos and Andy, ktorej hlavný hrdina mal prezývku Kingfish (Kápo – u Zappu Thing-Fish); jeho partnerom bol Algonguin J. Calhoun, z ktorého Zappa vytvoril rádovú sestru Owl-Gonkwinovú – Jane Cowhoonovú.
Zároveň s Thing-Fish vydal Zappa ešte jeden alternatívny projekt: album Francesco Zappa, zostavený z tvorby talianskeho skladateľa a violončelistu, ktorý žil v rokoch 1763 – 1788. Nešlo o mystifikáciu, ako sa nazdávali niektorí zappológovia, Francesco naozaj žil a Frank vraj svojho menovca objavil náhodou, keď v slovníku hľadal vlastné meno. Jeho skladby zapísal a nahral pomocou Synclavieru, čo mu zrejme poslúžilo aj ako praktická príprava na realizáciu ďalších vlastných vecí.
Presne o rok, v novembri 1985, vychádza platňa Frank Zappa Meets The Mothers Of Prevention. Aj Matky prevencie sú skutočné, Zappa si ich nemusel vymýšľať ako trebárs pani Borgovú v Joe’s Garage, i keď s ňou majú veľa spoločného. Išlo o manželky niektorých senátorov, ktoré chceli presadiť zákon o cenzúre rockových textov.
Na prvý pohľad sa vtedy mohlo zdať, že rock nikdy nebol v lepšej pozícii. V lete 1985 sa vedúcemu neveľmi slávnej írskej skupiny Broomtown Rats Bobovi Geldofovi podarilo zorganizovať veľkolepý koncert Live Aid. Celkový výťažok osemdesiatpäť miliónov dolárov – venovali na záchranu hladujúcich v Afrike. Niečo také história dovtedy nezaznamenala a pre rockovú generáciu to bola príležitosť zamyslieť sa a posilniť vlastné sebauvedomenie. Samozrejme, rock pritom plnil aj naďalej svoju pôvodnú funkciu, spočívajúcu v komunikácii s pubertálnym, teenagerským poslucháčom. Práve otvorenosť tejto komunikácie veľmi znepokojovala strážkyne verejnej morálky, ktoré vytvorili združenie PMRC – Parents Music Resource Centre, teda Rodičovský hudobný fond. PMRC si kládol za úlohu „bojovať proti vulgárnym opisným rockovým textom” a jeho predstaviteľkami boli zmienené Matky prevencie, ktoré vďaka svojmu postaveniu presadili, že sa touto témou zaoberal hospodársky výbor Senátu na svojom septembrovom zasadaní. Zamerali sa nielen na heavy metal, ale aj na hviezdy typu Madonny či Princa, o ktorých tvrdili, že produkujú „rockovú pornografiu”. Cieľom PMRC bolo zaviesť povinné rozlišovanie albumov, ktoré by zodpovedalo rozdeleniu filmov na neprístupné, nevhodné atď. Závadné platne mali byť označené nálepkami s príslušným upozornením, čo by ich vyradilo z najširšej distribučnej siete.
Neobmedzené možnosti novodobej techniky
Zappa pracoval so Synclavierom na albumoch Perfect Stranger, Francesco Zappa, Mothers Of Prevention, a sčasti aj na Thing-Fish. Ale až na tejto platni sa mu podarilo nástroj využiť naplno a zároveň vytvoriť mimoriadne presvedčivý album, ktorý mu vyniesol Grammy, cenu amerického gramofónového priemyslu a štyri a pol hviezdičky v recenznej rubrike džezového časopisu Down Beat. Nikto by pre platňu nevymyslel lepší názov. Album totiž neobsahuje hudbu, ktorú poznáme pod názvom džez: je to skrátka džez z pekla, Jazz From Hell.
Systém Synclavier vyrába americká spoločnosť New England Digital Corp. v štáte Vermont, založená v roku 1980. Nástroj je určený hlavne do filmových štúdií, kde výrazne zjednodušuje a zlacňuje prácu – prepisy, mix i synchronizáciu. Jeho pamäť uchová záznam trojhodinového filmu s digitálnou kvalitou. Materská firma školí operátorov, čím jednak rieši problém dosť zložitej obsluhy, jednak pomáha udržať pod kontrolou celý rad firemných tajomstiev. Pre radového hudobníka je však Synclavier nedostupným nástrojom, a to aj vďaka cene. Zappa tvrdí, že ho vyšiel na štvrť milióna dolárov, cenníkový údaj o kompletnej zostave je však dvakrát vyšší.
I keď vlastníctvo Synclaviera sa vyplatí iba veľkým štúdiám, lebo je určený na trochu iné účely, ako ho používal Zappa, je to nástroj pre hudobníka veľmi zradný. Poskytuje totiž možnosti, ktorým ľahko podľahnete. Stručne povedané, dovoľuje zapísať skladbu tón po tóne a znovu ju vyvolať. Najskôr vytvoríte jednotlivé zvuky, definujete ich farbu, tónovú výšku, trvanie a umiestenie na časovej osi. I keď to vyzerá ako jednoduchá vec, v skutočnosti ide o veľmi prácnu metódu – Zappa pracoval na albume celkom 8 mesiacov. Umožňuje však skladať celkom voľne, bez ohľadu na schopnosti hráčov.
Výhody Synclaviera však nespočívali iba v možnosti vytvárať osobitú rytmickú štruktúru a presné tempá. Nástroj poskytuje možnosti aj na prácu so zvukovým materiálom. K najnovším metódam, ako vytvárať zvuky, patrilo koncom osemdesiatych rokov samplovanie. Vezmete napr. akýkoľvek akustický zvuk – môže to byť tón huslí alebo hluk rozbiehajúceho sa vlaku, prístroj ho prostredníctvom vzorkovacieho procesu (samplingu) prevedie na digitálnu informáciu a potom ho môžete znova prehrať v akejkoľvek tónovej výške a rytmickej štruktúre, prípadne ho ďalej upravovať.
Prenosné syntezátory mali vtedy za sebou prvých dvadsať rokov existencie. Elektronika otvorila v rocku dve protichodné možnosti: cestu k zvukovému klišé, akýmsi „chemickým” syntetizátorovým farbám, ale aj k stereotypnému používaniu samplovania či automatických bicích. Okrem takéhoto jednoduchého a nesporne diletantského použitia však elektronika tiež pomáhala toto klišé prekonávať, čo však predpokladalo tvorivú fantáziu hudobníka, ako aj vhodný nástroj.
Zappu Synclavier očaril tak, že viac než tri roky živo nevystupoval a prestal hrať na gitare. „Môžem robiť hudbu spôsobom, aký som si vždy predstavoval… Zahráte jednu vec, len tak ju tam hodíte, a potom rozvíjate. Je to niečo podobné, ako keby si sochár mohol vyrábať hmotu, z ktorej chce modelovať. Ak ste sochár, máte ten kus kameňa alebo hmoty.
Album Jazz From Hell odhaľuje i odvrátenú tvár Zappu, autora politických songov. Je to tvár kultivovaného hudobníka, ktorý zostáva vždy emocionálne chladný, zdržanlivý. Ak však hľadáte u Zappu zmysel pre krásu a dokonalosť, máte príležitosť.
Čaro jeho nahrávok je v tom, ako sa v priebehu každého taktu menia farby nástrojov z akustických na elektrické, či naopak. Príkladom je titulná nahrávka, ktorá znie tak bezprostredne, ako keby bola sčasti naozaj nahraná naživo. Niekedy to môže byť veľmi komplikované. V skladbe Night School znie Synclavier ako súbor s klavírom a syntezátorom, pričom obidva nástroje v tomto kontexte vnímame už ako známe, tradičné farby. The Beltway Bandits má, naopak, veľmi elektrický zvuk, na polceste k zvukovým premenám, ktoré Zappa použil na albume Hot Rats. „Nehrateľná” skladba While You Were Art zostáva popri tom všetkom stále veľmi zrozumiteľná. Dobre sem zapadá aj St. Etienne, jediná nahrávka so živými hráčmi, koncertná inštrumentálka s gitarovým sólom. Zaujímavou témou sú spôsoby, ktorými tu Zappa zakončuje skladby.
Hudba zmizne akoby mávnutím prútika. Bez pompéznosti, ale s gestom, ktoré niečo znamená. Berme to ako oznámenie nakoniec, ktoré patrí k Zappovmu rukopisu;… jeho akoby rýchle zatvorenie dverí… Tak aj „symbolicky” skončil jeho vlastný život. Po svojom poslednom koncertnom vystúpení v septembri roku 1993 vo Frankfurte nad Mohanom uviedol ešte svoju operu Yellow Shark (Žltý žralok), avšak niekoľko mesiacov nato – 4. decembra toho istého roku, umiera vo svojom dome v Kalifornii na rakovinu prostaty.
Niekoľko slov na záver
V porovnaní s Beatles a inými rockovými hviezdami je Zappa školený hudobník. Odlišnosť jeho prístupu je badateľný už od jeho prvých albumov. Bol však až tragicky inšpirovaný vtedajšou hudobnou avantgardou. Na mnohých Zappových platniach je aj bytostne cítiť početné exkurzy do sveta „vážnej” hudby, ktoré mu však vždy slúžia iba ako terč výsmechu pobláznenej, a pritom stále sa metamorfujúcej pop-music. Ale na druhej strane je v protiklade so snahou predstaviteľov clasical rocku (Emmerson, Lake and Palmer, Rick Wakeman) monumentalizovať klasické témy v rockovom habite. Zappa využíva prostriedky vážnej hudby na „preexponovanie” vlastných myšlienok alebo na hudobnú karikatúru. V jeho hudbe je vždy niečo nedefinovateľne prefíkaného, čo ju tak veľmi odlišuje od jeho prebraných vzorov.
Veľkú rolu v jeho tvorbe zohráva rytmické cítenie v hudbe. Keď ju interpretuje – mení ju až klaunovským spôsobom. Napr. v skladbe Touring Can Make You Crazy z albumu 200 Motels sa v expresionistickej ouvertúra pre sláčiky tvári takmer smrteľne vážne, pričom zaujíma pózu ako celá armáda kakofónikov, ale aj tak z nej stále cítime, ako keby na nás Zappa žmurkal, že to ešte stále nie je všetko. A skutočne, jeho hudobné zlomy sú ako extrémny adrenalínový šport – takže pomerne ťažko by sme v histórii hľadali skladateľa takého formátu a záberu, akým bol Frank. Len pre ilustráciu, napr. prvá strana LP 200 Motels prináša z hľadiska formy veľmi ostré kontrasty. Po úvodnej filmovej predohre s podtitulom (Priamo z Hollywoodu) nasleduje tvrdý rock so spevom parodujúcim mrnčanie britských vokálnych skupín a po kratučkej kakofonickej medzihre Dance Of Rock & roll Interviewers sa rozbieha celý cyklus karikatúr vážnej hudby This Town Is A Sealed Tuna Sanwich, vrcholiaci fantazijným The Sealed Tuna Bolero. Hudobne kombinácie sa tu križujú ako autá na nadúrovňovej diaľnici niekde v USA. Je to vlastne až giganticky cielené kríženie hudobných žánrov a na dôvažok až diabolské zosmiešňovanie všetkého, čo pripomína spev.
V podstate celá Zappová hudba je obdivuhodne nesúrodá a do istej miery niekedy pripomína až nezrozumiteľný bľabot schizofrenika. Zappa sa vlastne ani vôbec nesnaží vytvoriť nejaký logický rámec, alebo aspoň akúsi navigačnú hudobnú mapu – a vlastne ani nevlastní ten minimálny počet súvislostí z tzv. európskej hudobnej tradície. Ale na druhej strane, jeho veľmi silnou stránkou je maximálne vyhrotenie kontrastov, neočakávanosť bleskového nápadu a jeho až sarkastická grimasa zappovskej paródie. Iba máloktorému hudobníkovi na svete sa podarilo obsiahnuť vo svojej tvorbe také veľké množstvo štýlov a tiež aj takého, ktorý by to všetko zvládol s takým expresívnym interpretačným nadhľadom.
Avšak kompozičný nadhľad, najmä v oblasti vážnej hudby, Zappovi predsa len chýba. Napriek bravúrnym paródiám a iným interpretačným prednostiam trpia niektoré z jeho pesničkových platní roztrieštenosťou. K svetlým výnimkám patria, naopak, inštrumentálne platne Hot Rocks, Waka-Jawaka, Grand Wazoo, aj keď obsahujú často únavné ilustratívne plochy, čo je dané zrejme tým, že Zappa, rovnako ako väčšina nadproduktívnych tvorcov, o svojich nápadoch nikdy nepochybuje. Najlepšie to asi vynikne pri porovnaní beatlovského Sgt. Peppera so zappovskov paralelou We´re Only In It For The Money. Liverpoolskej štvorici, ktorá bola „jemne” usmerňovaná citlivou rukou Georgea Martina, sa podarilo nevedomky vytvoriť obdivuhodne vyvážený, a napriek rôznorodej inšpirácii mimoriadne skĺbený celok, v ktorom sa aspoň špičkami prstov „dotkli” tajomnej veľkosti hudby. Zappa – dokonalý profesionál, ktorý vie všetko – nedokáže vystúpiť zo začarovaného kruhu svojej profesionality a vkročiť na tajuplné územie „čistej inšpirácie”. Napriek tomu je to vynikajúca platňa F. Zappu, jej krása a pôvab je predovšetkým v kriticky zameraných textoch. Dá sa povedať, že väčšia časť Zappovej invencie spočíva v tom, že nastavuje krivé zrkadlo spoločnosti, iným hudobníkom, aj keď svoje nápady často odvodzuje od interpretačného vzoru.
Ortodoxní uctievači Frank Zappu, ktorí považujú svojho majstra za najväčšieho hudobného vynálezcu všetkých čias, by si mali uvedomiť, že ani jeho bláznivé hudobné nápady a ani spôsob ich spracovania neznamenajú v súčasnej vážnej hudbe nejaký významný objav. Podľa odborníkov z tohto hľadiska stojí Zappa na pozícii viac-menej historizujúceho a vo svojej podstate neoklasicistického autora, usilujúceho sa pospájať výdobytky minulosti novým spôsobom.
Zappa sa však ale v žiadnom prípade nevracia k odkazu viedenských majstrov hudobného klasicizmu, ako to bolo v prípade neoklasikov v prvej polovici minulého storočia. Ale určite, a o tom nie je pochýb, spracováva neporovnateľne širšiu škálu, než to bolo u vyššie uvedených hudobníkov.
Spracované podľa:
Dancing in the Street (dokument BBC)
CH. Sandford: Rock & Roll
P. Doruška: Plný šuplík Zappu
N. Obermanns: Zappalog (Rhino Brooks Los Angeles1982)
A. Dister: Fank Zappa & Mothers of Invention
J. Eisen: The Age of Rock