Ten, kto nemiloval, je chudobný
Rozhovor s poľskou spisovateľkou Martou Šwiderskou-Pelinkovou
Marta Šwiderska-Pelinko (nar. v Katowiciach) debutovala zbierkou básní Zastavme čas (1996). Vydala básnický opus Som tvojou pamäťou (1999), súčasný psychologický román V labyrinte bolesti (2003), v roku 2004 jej bolo udelené čestné uznanie Zlatého pera Zväzu poľských literátov). Medziiným popri časopiseckom publikovaní uverejnila texty v dvojjazyčnom bostonskom denníku Biely orol. Je nositeľkou viacerých cien za lyrickú i poviedkovú tvorbu. Od roku 2005 zastáva funkciu podpredsedníčky rzeszowskej Pobočky ZLP, predtým i ako tajomníčka viedla literárny klub.
R. B.: Kniha V labyrinte bolesti, ktorú ste napísali, zaujala psychologickým stvárňovaním postáv. Navyše tento psychologický román získal čestné uznanie v súťaži Zlaté pero usporiadanej Zväzom poľských literátov. Príbeh má silné sociálne cítenie, zobrazuje zvraty myslenia a protichodné reakcie postáv. Nezapodievate sa prílišnou analýzou, dôkladne odhaľujete zákulisné ťahy v medziľudských vzťahoch. Rozhodne nejde o typicky feministickú alebo bestsellerovú literatúru. S univerzálnou platnosťou sa snažíte odraziť najfrekventovanejšie problémy týkajúce sa poľskej súčasnosti a ľudí v nej. Ak sa kniha dostane v preklade k slovenským čitateľom, určite ich osloví. Prečo ste prešli od poézie k próze? Mienite sa niekedy vrátiť k poézii?
M. P.: Môj román V labyrinte bolesti je dôslednou psychologickou štúdiou súčasnej poľskej ženy. Vďaka postavám knihy je taktiež komplikovaným a neraz aj vzrušujúcim a pre čitateľa aj prekvapujúcim obrazom poľskej spoločnosti. Analýza postáv a interpersonálnych vzťahov v románe spôsobuje, že sa množstvo čitateľov mlčky stotožní s hrdinami románu, objavia v nich kúsok seba, začnú sa pozastavovať nad zmyslom svojho života i jeho cenou. Román V labyrinte bolesti nesie znaky spoločenských výchovných stereotypov a viac či menej aj stereotypov emocionálnych, občas sa v ňom objavuje aj obraz priam obsesívnych, či patologických reakcií. Hoci viem, že takýto model života mladej poľskej rodiny sa v súčasnosti výrazne zmenil, jednoznačne k lepšiemu, zároveň však viem, že i tak naďalej funguje v pamäti staršej i strednej generácie. Našťastie, spolu s rozvojom spoločnosti sa vyvíjajú aj názory ľudí na svet, na vlasť a na najmenšiu spoločenskú skupinu, ktorou je rodina. Rozvoj civilizácie mení jej ciele i priority, overuje a pomáha prehodnotiť tendencie a dokonca aj základné idey. V tom kontexte môj román nie je len obrazom pre samotný obraz a nie je ani receptom na šťastné manželstvo dvoch ľudí, ktorí túžia vedľa seba zostarnúť. Každý z nás má inú hierarchiu hodnôt, ktoré preferuje, každý inak cíti, myslí a koná. No jednako niektoré veci po celé stáročia nepodliehajú zmene. Každý chce milovať a byť milovaným. To je pravda stará ako sám svet, pravda, ktorá je základom našej, ľudskej psychiky, je to hlavný dôvod, kvôli ktorému dokážeme opustiť všetko ostatné, je to recept na život. Len láska našej existencii dáva krídla, dodáva silu a vieru v iného človeka. Ona dokáže trpieť a odpúšťať, premôcť strach, bolesť a dokonca aj osud. Nikto a nikdy nedokázal, že o láske a jej podobách už bolo všetko napísané. Preto v mojej, rovnako básnickej ako aj prozaickej, tvorbe predstavuje láska a všetky s ňou spojené emócie akýsi podklad k väčšine úvahám o živote. Poézia, predovšetkým z toho dôvodu, že primárne predstavuje krátku formu výpovede a len esenciu myšlienok, nedáva mi dostatok priestoru pre skúmanie, analýzu a psychologické prehlbovanie postáv, ich osobnosti a ľudskej mentality. Odtiaľ teda pramení môj vzťah k próze, v ktorej sa realizujem ako spisovateľka. V próze sa cítim rozhodne lepšie, mám viac tém na rozprávanie, ktoré chcem ponúknuť čitateľovi. Mnohokrát sa ma už pýtali, či niekedy zanechám tvorbu jednej formy kvôli druhej. Zakaždým som na to odpovedala a s čistým svedomím budem odpovedať: Myslím si, že to, čo robím v próze, je tak odlišné od mojej poézie, že si tieto dve umelecké formy vzájomne nekonkurujú. Putujú si rovnobežnými cestami a skvele sa dopĺňajú. O tom môže svedčiť napríklad aj to, že v tejto chvíli vydávam druhú zbierku svojej poézie nazvanú Reflexie a pripravujem ďalšie dve zbierky. Napriek tomu, ak sa raz stane, že jedna forma bude chcieť vytlačiť druhú, nebudem sa tomu vzpierať, pretože sa to určite bude diať v prospech mojich čitateľov a taktiež v môj prospech.
R. B.: Isto máte prehľad o situácii na súčasnej poľskej literárnej scéne. Zaujíma ma, či domáci autor, ak je kvalitný, má problém presadiť sa. Akého druhu sú tieto problémy? Čomu všetkému musí čeliť poľský spisovateľ pri vydávaní vlastných kníh? Podľa mňa stojí za to porovnať vašu situáciu s našou, hoci sme maličký národ. Ktorí zahraniční autori sú v Poľsku obľúbení? Aký typ literatúry máte radi a čo väčšinou čítate vy?
M. P.: To je veľmi dobrá, hoci pre autorov dosť bolestivá otázka. Iné druhy umenia, ako napríklad hudba či maliarstvo, sa občas vynoria z hĺbok nezáujmu do svetla pozornosti verejnosti, ale nie literatúra. My sa potýkame z množstvom ťažkostí. Najvážnejšou sú pravdepodobne financie. V štáte, ale ani v regióne niet nikoho, kto by podporoval a cenil si našu literárnu prácu. Ani vo vládnych štruktúrach niet nikoho, kto by pomohol talentovaným básnikom a prozaikom. O všetko sa musíme postarať sami, lakťami sa prerážať dopredu a hľadať granty. O tom, aké je to ťažké, môže svedčiť fakt, že na vydanie neveľkej zbierky poézie, ale aj mnohostránkového románu sa často čaká niekoľko dlhých rokov. Nájdu sa však medzi nami aj takí, ktorí nečakajú na pozitívne posudky či dotácie a vydajú si knihu sami, na vlastné náklady. Pre mňa osobne je to však zahanbujúce a v každom prípade nevhodné, ba dokonca aj nebezpečné. Stáva sa totiž, že vydavateľ v snahe zarobiť nehľadí na základnú kvalitu diela, čo môže vrhnúť tieň na celkovú kvalitu literatúry. Len nedávno sa na mňa redakcia poľského literárneho mesačníka Akant obrátila s prosbou o vyjadrenie sa k téme Aká si súčasná poézia?. V septembrovom čísle tohto mesačníka bol napokon publikovaný môj článok pranierujúci situáciu poľského literárneho života. Keďže som členkou Zväzu poľských literátov a v rzeszowskej pobočke zastávam funkciu jej podpredsedu, poznám dôkladne nielen ako spisovateľ, ale aj ako aktivista spisovateľskej obce, situáciu na knižnom trhu v našom štáte a regióne. Vďaka tomu, že všetci členovia vedenia sme ľudia činu, ktorým leží na srdci dobro našej poľskej literatúry, snažíme sa aspoň raz do mesiaca organizovať hodnotiace a literárne stretnutie, nielen o vydaných, ale aj rôznych ocenených diel, ktoré sú zatiaľ iba v rukopise. Už niekoľko rokov veľmi úspešne vedieme Literárnu poradňu, kde hľadáme mladých talentovaných autorov. Podarilo sa nám už trikrát zorganizovať medzinárodné stretnutia a literárne maratóny. Prekračujeme všetky hranice a prekonávame všetky ťažkosti napriek tomu, že nám mnohí hádžu polená pod nohy, prípadne pred nami zatvárajú dvere. Všetky tieto aktivity a dlhodobá práca si vyžadujú množstvo času. Občas žartujem, že môj pracovný čas by mal byť naťahovací ako guma a mal by mať aspoň tridsať hodín, musím však pripustiť, že vďaka tomu mi v súčasnosti nezvyšuje veľa času na čítanie. V rámci už spomínanej práce v Literárnej poradni čítam horšie, ale aj lepšie texty tých, ktorí ešte len začínajú svoje dobrodružstvo s literatúrou. S pôžitkom siaham po poézii i próze mojich literárnych kolegov. Mnohých z nich obdivujem a ľutujem, že niektorým sa podarilo svojimi knihami zaplniť len tie najvyššie police knižníc. Ak však beriem do rúk neznáme dielo, preferujem autora, ktorého tvorbu už poznám, o ktorom viem, že ma zaujme a pri ktorého čítaní nestrácam svoj drahocenný čas. Kedysi, keď som ani len nesnila o tom, že raz budem písať, som veľmi málo čítala. Môj ambivalentný vzťah k čítaniu sa ešte viac vykryštalizoval na lýceu, kedy som musela prečítať celú kopu takzvaného povinného čítania, brrr. Radšej som išla na dobrý koncert klasickej hudby, počúvať slávne svetové skupiny či sólistov, prípadne som zašla do kina na nejaký zaujímavý a kvalitný film. O čosi neskôr som sa začítala do kníh Alistaira MacLeana, či Paula Coelha. Všeobecne k mojim obľúbeným autorom patria: Robert Ludlum, David Morrell, Ken Follett, prípadne v ostatnej dobe Sidney Sheldon a Dan Brown. V ich románoch nachádzam akciu, ktorá ma dokáže pohltiť, prekvapujúce zvraty a nebanálne konce. Fascinujú ma, a čo je ešte dôležitejšie, môžem si pri nich odreagovať všetko napätie spojené s mojou tvorbou. S dobrou knihou sa nesmiete nudiť alebo rozčuľovať nad sterilným alebo, naopak, nad vyumelkovaným jazykom autora. Je známou pravdou, že autor po napísaní knihy už k nej v zásade nemá čo povedať, ale s tými autormi, ktorých som spomínala, by som mala o čom diskutovať.
R. B.: Hovorí sa, že v literatúre sú iba dve témy: láska a smrť. Celé kresťanstvo okrem iného spočíva na viere vo vzkriesenie, zdôvodňovanej zmŕtvychvstaním Krista. Bez nej by sa jeho základy zrútili. Aký máte vzťah k smrti? Existuje podľa vás „posmrtný” večný život? Orientujete sa na zobrazovanie všetkých možných podôb lásky, vzťahy medzi mužom a ženou sa nedajú obísť. Jestvuje skutočná osudová láska alebo ide o fikciu, ktorou interpretujeme náhodné spájania ľudských duší? Veríte v nejakú ruku, ktorá presne vie, akú kartu vytiahne? Fatálna predurčenosť je problematická a neprijateľná i pre kresťanstvo, pretože ospravedlňuje akékoľvek pozemské konanie a umožňuje rezignovanie jednotlivca: načo sa tu, reku, budem o niečo pokúšať, ak je môj osud vopred daný.
M. P.: To je pravda a už som to spomínala, že témou, respektíve materiálom pre mnohých autorov je láska, a rovnako môžem súhlasiť s tvrdením, že aj smrť. Nevedno prečo nás fascinujú práve tieto dva stavy, v ktorých sa skôr či neskôr ocitne každý človek. Sú to však zároveň aj veľmi ťažké témy, hlavne v prípade, ak berieme do úvahy vieru. Je to predovšetkým vec teológov, teoretikov a praktikov náboženskej doktríny, ja nie som kompetentná o tom hovoriť a hľadať vysvetlenie. Som veriaca, ktorá počas dlhotrvajúceho hľadania, skúmania Svätého Písma a Biblie a tak isto vďaka údivu nad tým, že práve takto a nie inak je skonštruovaný svet, našla vieru. Priznám sa, že ako rebelka som mala často chvíle pochybností, vzdorovala som a utekala. Dôvodom mojich útekov od Boha boli jedovaté a traumatizujúce zážitky, po ktorých som sa obvykle pýtala, kde je a čo na to vraví môj Boh? Teraz som pokornejšia a viem, že len moja bázeň k Bohu mi dáva silu. V žiadnom prípade a za žiadnych okolností nesúhlasím s fanatizmom, ktorý jedine ubližuje. Stále hľadám, objasňujem, prehlbujem témy, ktoré ma vo svojej podstate, aj mimo vieru, zaujímajú. Homo sapiens, ako človek rozumný, i homo sapiens sapiens, ako človek súčasný, je obdarený slobodnou vôľou a môže ju využívať, rovnako je schopný verbálnej i neverbálnej komunikácie. To mu dáva práva na rozhodnutia, v práci, v boji o svoje miesto v spoločnosti, o úrovni svojho života atď. Pasivita spôsobuje, že človek sa dostáva na opačnú stranu, akú mu určil Boh. Ten, kto však pozná svoju cenu, chce, môže a napokon je aj povinný sa rozhodnúť pre jednu z ciest, ktoré mu Boh ponúka. Nie je pravdou, že sa musíme poddať tomu, čo bolo pre nás predurčené. Nič a nikto, a predovšetkým Boh nás do ničoho nenúti. Nesmieme však zabúdať na to, v mene čoho konáme tak, a nie inak, a aké pohnútky nás k tomu vedú. No ak to, k čomu smerujeme, vychádza z nášho srdca a má slúžiť vyššiemu dobru, nesmieme sa ničoho báť. Hovorila som už o najvyššej hodnote života, ktorou je láska. Nie je to len fikcia, výplod chorej mysle, je skutočnou jednotou dvoch duší. Láska má v sebe takú ohromnú silu, že dokáže zvíťaziť aj nad zlom, klamstvom a hriechom. Treba len, hoci je to veľmi ťažké, lásku spoznať. Veľa ľudí si ju mýli so zaľúbením alebo telesným okúzlením. Veľa ľudí sa namiesto hľadania vydá takzvanou ľahšou cestou – utápajú sa v nezdravých zväzkoch. Z toho dôvodu je vo svete tak veľa rozčarovania a bolesti, za ktorými nasleduje beznádej. Z toho dôvodu tak veľa žien a mužov rezignuje na vytvárania skutočných zväzkov opierajúcich sa o lásku, priateľstvo a úctu. Učme sa láske a ponáhľajme sa milovať. Je to najväčší dar osudu. Ten, kto nemiloval, je chudobný, aj keby vlastnil všetky bohatstvá tohto sveta.
R. B.: Osobne ma matematika naučila určitému spôsobu myslenia. Hoci sa formálny systém uvažovania principiálne nedá bezprostredne a bez ujmy prenášať do každej oblasti poznania, páči sa mi užitočnosť jeho presnosti pre literatúru a vôbec pre umenie. Hm, možno by svet vyzeral ináč, keby politici a právnici boli povinní zvládnuť precíznosť matematického myslenia ako remeslo. Vravím možno a usmievam sa, lebo viem, že by to nepomohlo… Vy ste vyštudovali psychológiu. Nakoľko vám pomáha v literárnej tvorbe? Alebo píšete automaticky, že sa nad tým nezamýšľate? Ako z psychologického hľadiska vnímate vzťah autora a jeho vymyslených postáv?
M. P.: Matematika môže mať istým spôsobom vzťah k literatúre, ale podľa mňa len v súvise s metrom, rytmom a rýmom. Ľudia, ktorí svojmu dokonalému výzoru venujú priveľa starostlivosti, sú ako básnici, ktorí sa snažia doviesť k dokonalosti svoju literárnu tvorbu. Títo ľudia sa vedome alebo nevedome riadia matematikou a jej precíznosťou v budovaní básne. Pre mňa osobne nie je vždy všetko to, čo je takto zosystematizované a poukladané, zároveň aj umelecké, emocionálne alebo reflexívne a to, čo sa za tým skrýva, podľa mňa, nevzbudzuje záujem u čitateľov. Literatúra, a prosím vás, neberte to, čo vravím, v opačnom zmysle slova, nie je matematickou úlohou, ktorú je možné logicky vysvetliť. Preferujem zásadu, a to nielen vo svojej literárnej tvorbe, že do všetkého treba zapojiť srdce, všetko si vyžaduje maximum emócií, hoci aj tých najhorších. Celými hrsťami čerpám z vlastnej predstavivosti a vnútorného sveta. Od začiatku sú moje stretnutia s literatúrou mnou samou. Zmietam sa a kričím, utícham, bojujem, vztyčujem bielu zástavu, aby som vzápätí vzala do rúk červenú plachtu a piku. Moji hrdinovia sú podobní, možno dokonca rovnakí ako ja, ale, a to ma teší, nie sú mnou. Cítia, vnímajú, milujú i nenávidia, sú citliví i neoblomní, ale sú stvorení z potreby autora. Keď kladiem bodku za poslednou vetou, postavy zostávajú v knihe, ktorú som napísala, no ja idem ďalej. Moje psychologické vzdelanie mi určite pomáha v tejto tvorivej práci, ale len vtedy, keď mám v úmysle zámerne a bez zbytočného ostychu analyzovať postavy hlavných hrdinov. Na stránkach mojich románov viac fabulujem než uskutočňujem vedecké pokusy. Časom sa však prichytím, že hoci nechcem, odvolávam sa na nejaké predtým urobené psychologické experimenty. Pozastavujem sa nad tým, nakoľko ma moje podvedomie núti k praktickým využitiam takýchto analýz, a nakoľko je to zbytočné, nepotrebné v kontexte opisovaného príbehu alebo človeka. Z toho vyplýva, že profesionálna deformácia nám môže občas skomplikovať cestu k vytúženému cieľu, podsúvajúc nám nepotrebné veci. Pokúšam sa teda, ak je to samozrejme možné, zabudnúť na vedomosti, ktoré vďaka svojmu vzdelaniu mám, a vo svojej tvorbe sa riadim jedine spokojnosťou čitateľa siahajúceho po mojej knihe.
R. B.: Debutovali ste pomerne neskoro. Čo je vlastne neskoro? Pre literatúru nikdy nie je neskoro, jej tvorba si na rozdiel od vedy vyžaduje isté životné skúsenosti. Aj keď fyzik a filozof B. Pascal upútal pozornosť Traktátom o kužeľosečkách ako šestnásťročný a takých prípadov bolo neúrekom nielen vo vede, predsa len pre literatúru – zdá sa – to nie je až také prirodzené. Pravdaže, sú výnimky: niekto zakrátko stihne nadobudnúť viac skúseností ako starec. Čo vás viedlo k vydaniu básnickej zbierky Zastavme čas? Alebo išlo o dlhodobý tvorivý proces, ktorého výsledkom bola prvá knižka? Aké podnety vás inšpirujú k písaniu?
M. P.: V živote dospelého človeka nie je nikdy na nič priskoro, ale ani prineskoro. Keby som mala viac odvahy a viac sebadôvery, možno by som debutovala mladšia, možno už ako stredoškoláčka. Vtedy totiž vznikli moje prvé básne o láske a smútku. Musím však pripustiť, že to, čo sa mi stalo v tých rokoch, sa stáva mnohým mladým, ktorí vchádzajú do veku dospelosti. Tri mesiace pred maturitou som sa zaľúbila, smrteľne a neopätovane. Namiesto toho, aby som svoj vzácny čas venovala učeniu, motala som sa ako tieň po byte a zamýšľala som sa nad svojím nešťastným osudom. Je fakt, že texty, ktoré som vtedy napísala, by mohli byť v súčasnosti skôr kvalifikované ako pesničky, než ako klasické básne. Teraz hlboko schované driemu na mieste, ktoré poznám len ja. Nevideli a pravdepodobne ani neuvidia svetlo sveta. Je to však milá pamiatka a z času na čas zo sentimentu do tých textov nazriem. Potom nasledovalo dlhé obdobie ticha. Až keď som vo veku takmer tridsiatich rokov zobrala znova do rúk pero a užasla som. Vtedy som pochopila, že poézia, prinajmenšom u mňa, sa rodí z bolesti. Dnes, po zbierke Zastavme čas, môžem dodať, že poézia sa tiež rodí zo šťastia a predovšetkým z lásky. Po mojom poetickom debute vznikli ďalšie tri zbierky, ktoré čakajú na vydanie. Nedelím svoju poéziu podľa témy a teším sa, že ani kritici a ani čitatelia to nerobia. Neškatuľkujú ju ako ženskú. Vďaka tomu mám vo svojich poetických výberoch všetkého po kúsku. Láska sa mieša s erotikou a nostalgiou, do reflexií sa mieša mystika a dráma, rozhovory s Bohom sa stávajú hádkou i prosbou, príležitostné básne zas môžu odsudzovať také ľudské konanie, ktoré neznášam. Uprednostňujem krátke a ako broskyňa šťavnaté básne. Inšpiruje ma všetko a všade. Občas si zapíšem nejaký nápad na papierový obrúsok v kaviarni, na cestovný lístok počas jazdy autobusom po meste, niekedy si nahrám niekoľko kľúčových slov na diktafón. Nie všetko však využijem v neskoršej práci s textom, ale väčšina z toho je trefná. Tieto moje akoby zlaté nápady si odkladám tak dlho, kým sa nerozhodnem obliecť ich do nejakej konkrétnej, ale ukrytej pointy. Obliekam a kŕmim. Vraciam sa k nim po istom čase a zamýšľam sa, či z toho-ktorého nápadu niečo vzniklo, či to, čo som chcela povedať, som aj v skutočnosti povedala.
R. B.: Jedným z hlavných problémov súčasnej slovenskej prózy je problém vulgarizmov, akýchsi postmoderných kváziúvah mapujúcich pouličnú pseudofilozofiu. Stále hovorím: tam, kde stačí videozáznam, netreba literatúru. Tieto občas štylisticky vycibrené reportáže sú však dobovou záležitosťou, lebo sa opierajú o najjednoduchší prastarý typ šokovania. Keďže jestvuje okruh úzkoprsých a slaboduchých ľudí, ktorým sa to páči, a ovplyvňovaním a zatarasovaním médií tak diktujú oficiálny status literatúry prostredníctvom svojich favoritov, podľa toho, prirodzene, vyzerá celá slovenská próza. Samotný problém preto neväzí vo vulgarizmoch. Iné, veľmi úctyhodné postavenie v celosvetovom meradle má naša poézia. Predpokladám, že v Poľsku je to podobné, veď žijeme v otvorenej spoločnosti. Alebo sa mýlim?
M. P.: Problém vulgarizmov sa dotýka všeobecne celej súčasnej svetovej literatúry. Uchyľujú sa k nej autori veľmi mladí, nezávislí a kontroverzní. Vo výnimočných prípadoch, napríklad z dôvodov verného podania dialógov literárnych postáv, však po nej možno siahnuť. Veď koľko je ich v našom bežnom jazyku. Hoci ja k takejto forme vyjadrovania nijako neinklinujem. Táto forma jazyka totiž nenesie znaky krásnej literatúry. Literatúra, ktorá sa snaží udržať úroveň vznešenosti, sa nesmie znižovať k používaniu vulgarizmov. Síce, priznávam, čoraz častejšie sa na poľskom knižnom trhu objavuje množstvo takýchto nečistôt, preto sa hlboko skláňam pred tými, ktorí dodržujú zásady a upozorňujú nás, aby sme dbali na čistotu literárneho jazyka. Podobný názor mám aj na používanie slangových a nárečových slov. Aj mne sa občas podarí použiť okrajový výraz, ale, ako som už spomínala, vždy len z dôvodu plastického zobrazenia niektorej z postáv, v rámci jej dialogického prehovoru. Neprekonateľným majstrom v používaní subštandardnej formy jazyka bol poľský svetoznámy básnik Miron Bialoszewski. V jeho literárnej tvorbe používanie takéhoto slovníka absolútne neprekážalo. V každom prípade však veľmi nefunkčne pôsobí nadužívanie vulgarizmov a slangových výrazov, ktoré do literatúry neprinášajú žiadne iné hodnoty než grobianstvo podobné smetisku a žumpe.
R. B.: Slovensko je malá krajina, prehliadnuteľná na mape, kým Poľsko rozsiahla obyvateľstvom i územím. V čom sa líšime a čo máme spoločné? Veď ako Slovania sme si blízki. Keďže ste zavítali do Košíc, prezraďte, aké sú vaše dojmy. Čím vás zaujal pobyt na Slovensku? No a v neposlednom rade ma zaujíma, aké prekvapenia chystáte pre čitateľov. Na čom najnovšie pracujete?
M. P.: Táto otázka je pre mňa najťažšia. Dúfam, že tu nejde o podobnosti alebo rozdiely politické či ekonomické. Nikdy som sa totiž o tieto veci nezaujímala. Nevyznám sa v týchto záležitostiach a nechcela by som sa k nim vyjadrovať. Nie som však pokrytcom a priznám sa, že vidím, a nie sú mi problémy, s ktorými sa moja vlasť potýka, ľahostajné. Trápia ma, ale ako jednotlivec a ešte k tomu žena nemám vplyv na ich charakter. Je trápne to, čo sa v Poľsku deje a občas sa za to hanbím pred celým svetom, ale… Vždy som bola, som a budem trochu nenapraviteľnou optimistkou. Preto si myslím, že z tohto chaosu sa Poliaci, ako múdry národ, dokážu pozdvihnúť. V prípade, že by som z tohto uhla pohľadu mala porovnávať oba naše spriatelené národy, ruku na srdce, toto skutočne nedokážem. Akým spôsobom to mám robiť? Mám chronologicky poukazovať na podobné javy, alebo javy rozdielne, ktoré sa vyskytujú v jednotlivých krajinách, prípadne partnerských mestách? Vôbec netuším. Môžem skúsiť porovnávať ľudí, takých ako som ja, obyčajných. Rozdiely sú obrovské, viditeľné už na prvý pohľad. Pred niekoľkými rokmi som navštívila Zemplínsku Šíravu a Michalovce a zistila som, že Slováci sú národom s bohatou kultúrou, tradíciami a spontánne reagujú na druhých ľudí. Keď som bola v septembri na návšteve Košíc, tento môj názor sa ešte posilnil. Stačí povedať, že som nestretla nikoho, kto by sa ku mne správal nepriateľsky, chladne alebo hrubo. Všade, kde som bola, som pociťovala žičlivosť, priateľstvo a pohostinnosť. To evidentne znamená, že Slováci nemajú dôvody na zármutok, a preto sú šťastní a plní entuziazmu. Vo vašej krajine sa ľuďom určite žije lepšie než u nás. Možno to vyplýva z vašej vrodenej mentality alebo národnej otvorenosti voči iným, že ste vždy takí úžasní a vždy usmiati. Poliaci sú ponurí, uzatvorení do seba, pesimistickí k celému svetu i k ľuďom. Neustále uponáhľaní a zamyslení, starajú sa jedine o seba a svoje rodiny. Nestretávajú sa už, tak ako Slováci, v puboch a kaviarňach, lebo to nie je ich štýl. Neprechádzajú sa po meste, lebo na to nemajú čas. Nepozývajú sa dokonca ani domov na návštevy, pretože ich rozčuľuje predstieranie radosti, keď neustále myslia na svoju peňaženku. Samozrejme, že negeneralizujem, netýka sa to všetkých Poliakov. Sú medzi nami aj takí ako u vás, ale je ich málo. Ani u nás nežijú všetci v hojnosti, ale vy, Slováci, máte iný temperament. Ste od prírody radostní, na rozdiel od Poliakov, a je všeobecne známa pravda, že my sme nariekači. Pred cestou do Košíc som nazrela do internetu. Našla som niekoľko odkazov na to, kde a čo si mám pozrieť. Využila som to! Košice sú krásne mesto, ktoré ma okrem ľudí obohatilo aj svojou historickou architektúrou. Hlavná ulica na človeka silne zapôsobí svojimi budovami a neopakovateľnou atmosférou. Úžasne obnovené staré mesto ponúka všetky možné pamiatky. Napríklad Dóm sv. Alžbety, najkrajší v celej vašej krajine, v ktorom sa ukrýva hrob Františka II. Rákocziho. Tu pritiahol môj pohľad gotický oltár a mystérium umučenia Pána. Zaujalo ma aj pri dóme ležiace námestie s farebnými fontánami, ktoré sa mi však v noci nepodarilo odfotiť, škoda. Čiastočne sa mi podarilo zhliadnuť aj historické zbierky vo Východoslovenskom múzeu a, hoci iba zvonku, aj Miklušovu väznicu, ktorá vznikla zoskupením dvoch stredovekých domov v 17. storočí. To všetko v mojej pamäti zanechalo nezmazateľnú stopu a vďaka tomu sa tam opäť túžim vrátiť. Dúfam, že skvelá príležitosť sa opäť naskytne počas môjho stretnutia s košickými, ale i nielen košickými čitateľmi.
Za rozhovor poďakoval Radovan Brenkus
Rozhovor preložil Peter Karpinský
Marta Šwiderska-Pelinko: Dvojnásobne splnené želanie
Stále si pamätám každý deň, ktorý som tam strávila, každú chvíľu. Spomienky sa ku mne vracajú tak, akoby som si ich zapísala do denníka, hoci som to nerobila. Tie chvíle sa zapisovali v mojej pamäti samé, pomocou vône kvetov v záhrade, závanom vetra nesúcim sviežosť zelene rastúcej pri ceste, divokosťou lesa vyspievanou vtákmi, všetkým tým, čo toto miesto ovládalo tajomnou mocou.
Vždy som túžila bývať na dedine. Nepodarilo sa. Dokonca aj svoje voľné dni som musela tráviť hermeticky uzavretá medzi ponurými stenami mestského paneláku. No napriek tomu som ešte stále dúfala, možno raz…. Plynuli dni, jeden ako druhý. Každodenné povinnosti ma deptali svojou nemennosťou, ich stereotypnosť ma otupovala a nedovoľovala mi oddávať sa snom o živote na dedine. Práve som stála pri žehliacej doske, keď som začula tiché klopanie na dvere. Môj syn už hodinu sladko spal vo svojej izbe. Pozrela som sa cez priezor na dverách, na chodbe stála susedka s nejakou neznámou ženou. Otvorila som a pozvala ich do izby. Pred niekoľkými týždňami sa susedia rozhodli predať svoj štvorizbový byt. Ponáhľali sa, pretože dostali zelenú kartu do USA a čím skôr chceli odísť za veľkú vodu. Neznáma žena, ktorú mi susedka predstavila ako Dorotu, mala byť mojou novou susedou. Chcela ma konečne spoznať, pretože o mne od mojej bývalej susedy, a zároveň mojej dobrej priateľky, počula veľa dobrého. Ukázalo sa, že Dorota, podobne ako Anna, je veľmi milá a príjemná, odo mňa staršia len o tri roky. Od prvého nášho stretnutia sme si boli sympatické a čím ďalej boli sme si bližšie. Dorota ma často navštevovala a ja som ešte častejšie bývala na návšteve u nej. Trojica jej detí sa skamarátila s mojím synom, čo ešte viac prehĺbilo naše spoločné vzťahy.
V jednu sobotu popoludní sme sedeli u Doroty v kuchyni. Dopiekla práve ovocný koláč, keď do kuchyne vošiel jej muž. S úsmevom na tvári urobil pre všetkých troch kávu, vraj sa bude akurát hodiť ku koláču, a opýtal sa ma, aké plány mám na leto, pričom sa tajomne pozrel na svoju ženu. Nemala som žiadne plány. Už niekoľko rokov som trávila dovolenku iba v meste. Tak to malo byť aj teraz. Na moje veľké prekvapenie som však dostala osudovú ponuku. Samozrejme, že moja túžba po živote na dedine sa ešte nemala naplniť, no nebola som k tomu ďaleko. Susedia ma totiž pozvali na vidiek. Mohla som cele tri týždne dovolenky stráviť na dedine, u Janovej mamy. Tri týždne na naozajstnej, ako opisovala to miesto Dorota, zapadnutej dedine. Keď ma Janko oficiálne pozval do svojho rodičovského domu, Dorota okamžite na vysvetlenie dodala, že dom je síce murovaný, ale také pohodlie, aké mám v meste, tam nenájdem. Ako predpokladala, mojím najväčším problémom malo byť hygienické zariadenie. V dome totiž nebola kúpeľňa, ba dokonca ani teplá voda.
„Ľudia z mesta potrebujú komfortne zariadenú kúpeľňu, najlepšie so sprchovacím kútom,” komentovala. „U mojej svokry však nič také nenájdeš. Umývame sa v lavóre, alebo v neďalekom potoku. No a záchod je za stodolou, suchý, s klasickým srdiečkom na dverách.”
Nehovorila to preto, aby ma znechutila. Vedela som, že pozvanie je srdečné, Dorotine slová o skromných pomeroch na dedine boli len výrazom starostlivosti o moje pohodlie. Chuť, ba vlastne obrovská túžba žiť na dedine, hoc aj len na niekoľko dní, bola silnejšia než všetko nepohodlie sveta. Dorota o tom veľmi dobre vedela. Poznali sme sa už štyri roky. Neraz musela počúvať, ako som so slzami v očiach snívala o malom drevenom domčeku na dedine, ktorý by mal okolo utešenú záhradku. Neraz sa smiala, že snívam o niečom, čo je pre ňu už niekoľko rokov samozrejmosťou a občas je to aj dosť únavné, že by odtiaľ čo najrýchlejšie ušla. Nemohla pochopiť moje túžby, tak ako ani ja som nemohla porozumieť jej želaniu ujsť z dediny. V tej chvíli, kedy sme takto žartovali, boli sme všetci traja presvedčení, že nič a nikto mi nedokáže znechutiť návštevu ich rodného kraja, o ktorom tak často rozprávali.
Nadišiel vytúžený deň našej cesty. Bola som veľmi vzrušená a podobne sa cítil aj môj syn. Tešil sa na prázdniny. Tešil sa, že ich strávi mimo mesta, medzi svojimi najlepšími priateľmi, no zároveň, čo bolo preňho rovnako dôležité, aj so mnou. Po takmer troch hodinách sme dorazili na miesto. Slnko pálilo tak silno, že hoci sme v aute otvorili všetky okná, vzduch sa vôbec nehýbal. Našťastie cesta nebola veľmi dlhá a vďaka tomu, že v aute bolo veselo, neboli sme z nej ani veľmi unavení. Hneď ako sme autom vošli do dvora, privítal nás svojím brechotom bundáš. Maličký, ale hlučný až hrôza. Jeho čierno-ryšavá srsť bola kučeravá a hustá, no v očiach sa mu zračila neobyčajná psia múdrosť. Ihneď som navrhla, že by ho bolo treba ostrihať, veď v takej páľave mu musí byť strašne horúco. Moje slová sa okamžite zapáčili všetkým deťom, ktoré hneď a zaraz chceli bundáša oholiť.
„Všetko má svoj čas,” schladil ich nadšenie Janek.
Gazdiná, pravdepodobne znepokojená správaním sa svojho zvieracieho miláčika, vyšla z domu utierajúc si ruky do kvietkovanej zástery. Zastala, oprela sa o veraje dverí zakrytých starou prepratou záclonou a s úsmevom pozorovala prichádzajúcich hostí. Pozorne si obzrela najmä mňa a môjho syna. Vedela, že pricestujeme. Janek sa s ňou dohodol, že u nej môžeme tento rok bývať, a tak sa v jej pohľade skrývala skôr zvedavosť než prekvapenie. Zhlboka som sa nadýchla, zadúšajúc sa typickým dedinským vzduchom. Cítila som sa ako v raji a myslela som si, že sa o chvíľu od šťastia roztancujem. Pomaly som sa pohla za Dorotou a spolu sme kráčali k prešedivenej, vekom zhrbenej a ako mimóza jemnej starenke. Dorota sa k nej privinula a nejaký čas stáli pri sebe stúlené v spoločnom objatí. Napokon som sa aj ja mohla zvítať s Jankovou mamkou a pobozkať jej upracovanú, zvráskavenú ruku. Tiež ma k sebe pritúlila, skoro akoby som bola jej vlastnou dcérou. Pobozkala ma na čelo a pozvala do svojho domu so slovami: „Takýchto vzácnych hostí by som už vo dverách mala vítať chlebom a soľou.”
„Netreba,” odmietla som skromne, „sme predsa obyčajní ľudia a na také pocty nie sme zvyknutí.”
Kráčala pomaly, bolo vidno, že každý krok jej spôsobuje bolesť. Prvá myšlienka, ktorá mi v tej chvíli skrsla v hlave, bola, či tejto žene svojou prítomnosťou nespôsobujeme zbytočné problémy. No túto myšlienku hneď vystriedala druhá, možno to nebol až taký zlý nápad, že sme tu. Možno Jankova mamka občas potrebuje mať pri sebe nejakých ľudí, s ktorými by sa mohla porozprávať, požartovať a možno dokonca zjesť aj čosi fajnovejšie než obvykle jedáva. Azda takto aspoň na niekoľko dní zabudne na svoju samotu a chorobu. Z toho, čo som o nej vedela, je už niekoľko rokov vdovou. Všetci jej štyria synovia sa oženili a dávnejšie odišli z domu. A ako to býva, je len málo príležitostí na spoločné stretnutia – sviatky, meniny, občas dovolenka. Každý deň táto žena trávi tým, že sa stará o svoj skromný dom, počúva rádio a modlí sa. Dorota, pravdepodobne vidiac moje chvíľkové zaváhanie, mi pošepkala: „Uvidíš zajtra, ako sa mama zmení. Koľko radosti a šťastia sme jej priviezli.”
Vydýchla som si a začala som sa cítiť omnoho lepšie. Rozhliadla som sa po kuchyni, do ktorej sme vošli. Janek s chlapcami nosili do domu našu batožinu, Dorota postavila vodu na kávu a babka, pretože tak si želala, aby sme ju oslovovali, s pomocou dvoch svojich vnučiek začala na stôl nosiť horúci obed. Vôňa jedla bola úžasná a ešte úžasnejšia bola jeho chuť. Tajomstvom tohto kuchárskeho zázraku bolo to, že jedlo bolo pripravené zo surovín, ktoré boli vypestované na dedine, ale aj to, že bolo varené na peci, do ktorej sa kúrilo drevom, no predovšetkým za to určite mohla krištáľovo čistá pramenistá voda. O tom, že som presne uhádla, čo sa za kúzlom obeda skrývalo, som sa presvedčila, keď som si dala prvý glg kávy zaliatej touto vodou. Jej chuť a aróma v ničom nepripomínali hnedastú tekutinu chutiacu ako hrdza, zalievanú chlórovanou vodou z mestského vodovodu.
„Obed bol vynikajúci, ďakujem,” vstala som od stola, aby som pozbierala riad.
„Nechaj tak,” zastavila ma Dorota. „To je moja starosť. Tu to nie je také jednoduché, ak si pamätáš, čo som ti rozprávala. Najprv musím dať zohriať vodu, až potom môžem umyť riady. Len si pokojne dopi kávu a stihneš si dať aj cigaretku.”
„Dobre, ale keď voda zovrie…”
„Ten pracovný zápal ťa rýchlo prejde,” schladila ma Dorota.
Babka vstala, bolestivo sa dlaňami opierajúc o okraj stola, a podišla k dverám nachádzajúcimi sa vedľa obrovskej kachľovej pece. Dvere boli doposiaľ zavreté.
„Tu, počas vašej návštevy u mňa, bude tvoje kráľovstvo, dievka moja. Cíť sa tu ako doma, aj keď všetko je tu len také skromné. Tvoj syn bude spolu s Jacušom a Jankom spať hore. Už tam vystrájajú, ako počuješ.”
„Nie je to až také skromné. Izbička je krásna. Ďakujem.”
Vošla som do izby a ihneď som si všimla, že nábytok tu bol kvôli mne presťahovaný. Druhá váľanda, ktorá predtým určite stála na mieste stolíka s televízorom, bola prenesená do i tak úzkej kuchyne. Bolo to milé, no opäť som sa cítila ako votrelec. Až také veľké zmeny iba pre mňa. Nepreháňajú to trochu? – pomyslela som si. Začal som do skrine ukladať svoje veci, keď som začula Dorotu, ako ma volá. Vošla som do maličkej tmavej komôrky. Dorota stála pri výlevke a umývala riad.
„Môžeš ho oplachovať, alebo utierať. Vyber si,” smiala sa a myslela si, že ma tou ponukou odstraší.
„Budem robiť jedno aj druhé, len mi povedz, kam mám klásť poutieraný riad.”
„Na stôl do kuchyne. Babka si ho potom postupne poodkladá do kredenca.”
Veľmi rýchlo sme zvládli poobedné upratovanie a vybrali sme sa na prechádzku. Chceli sme sa trochu poobzerať a spoznať najbližšie okolie. Prvá vychádzka nebola veľmi dlhá, pretože už bolo dosť neskoro. No bolo nám tak príjemne a bezstarostne, že sme mali chuť prechádzať sa donekonečna. Keď sa však začalo zmrákať, museli sme sa vrátiť. Práve sme vyšli spoza malého kopčeka a začuli sme veselý smiech našich detí, ktoré sa vracali domov z opačnej strany a v náruči niesli kopy suchého raždia.
„Rozhodli ste sa, že si dnes urobíte vatru?” opýtala som sa vysmiatej skupinky.
„Nie my, ale Jackov tatko nás poslal na drevo,” odpovedal pohotovo môj Miško.
„Neverím, že vám sa nechce urobiť si oheň,” počechrala som jeho svetlé vlásky.
„Jasne, že sa nám chce, a ešte ako. Tatko nám dokonca sľúbil, že si budeme môcť s vami na chvíľu posedieť,” ozval sa Jacek.
„Možno si budete môcť posedieť, ale najprv sa musíte ísť umyť. Lebo potom vás už ani palicou nenaženiem do vody,” smiala sa Dorota.
Deti zhodili haluze na kopu, pri ktorej sa už motal Janek, a poslušne sa utekali umyť, pretože sa báli, že im nedovolíme opekačku. Prvú klobásku aj s ražňom, ešte skôr než sme ju stihli dať nad oheň, uchmatol bundáš a tak, ako sa na poriadneho psa patrí, radostne vrtiac chvostom, ušiel s ňou ďaleko od nás. Nasmiali sme sa pri tom dopopuku. Aj vtedy, keď Kaša, najmladšia Dorotina dcérka, poctivo opekala prázdny ražeň, pretože si nevšimla, že už na ňom nemá špekáčik. Nič si však z nášho posmievania nerobila, na ražeň si nastokla druhú klobásku a bolo. Kým deti hltali špekáčiky s horčicou, Janek priniesol košík zemiakov a vhodil ich do pahreby.
„Zbytočne sa umývali. Pozri, ako vyzerajú,” ukázala som na štvoricu rozihraných detí.
„Nevadí, keď pôjdu spať trochu špinaví, aspoň budú vedieť, že sú na dedine,” ironizovala Dorota vidiac ich zamastené ruky a ústa.
„Všetko sa dá vyriešiť,” pomaly k nám podišla babka. V rukách držala dve utierky. Jednu mokrú na „umytie” a druhú suchú na utretie. Deti si z tváre a rúk utreli tú najväčšiu špinu, poslušne nám dali dobrú noc a išli spať. My sme ešte chvíľu posedávali pri vyhasínajúcom ohnisku. Večer bol veľmi teplý a príjemný. Vietor ani len nezafúkal. Na tráve sa trblietala rosa. Na oblohe, husto posiatej hviezdami, ktoré pyšne sprevádzal obrovský mesiac, sa zračil zajtrajší slnečný a veľmi teplý deň.
Ráno ma zobudila vôňa na masti praženej cibuľky, ktorá sa ku mne predierala cez zavreté dvere mojej izby. Lenivo som sa pretiahla v posteli. Po prvýkrát som spala v tomto dome, ale nebola som prekvapená, ako dobre. Hoci obvykle počas prvej noci strávenej v cudzej posteli som sa nikdy poriadne nevyspala, tu to bolo inak. Spala som výborne a zobudila som sa odpočinutá. Vošla som do kuchyne.
„Dobré ráno. Čo tu tak fantasticky vonia?” s úsmevom som pozdravila babku stojacu pri peci.
„Dobre ráno, dievka moja. Ako sa ti spalo?” opýtala sa ma, otierajúc si ruky do zástery.
„Ďakujem, veľmi dobre. Dorota ešte spí?”
„Nie, spolu s deťmi pozerá rozprávku v televízii. Choď za nimi, keď chceš. O chvíľu budú raňajky.”
Dorota pravdepodobne začula môj rozhovor s babkou, lebo prišla do kuchyne, skôr než som ja mohla prísť k nej.
„Ahoj. Asi sa chceš umyť, však?”
„Trochu…”
„Pozri. V tomto hrnčeku a na tomto mieste na peci je stále teplá voda. Kedykoľvek si z nej môžeš nabrať do lavóra. Je v komôrke pod schodmi. Ak chceš, môžeš sa umyť tam. Komôrka sa zamyká zvnútra. Ak nie, tak sa môžeš umyť u seba v izbe. Ako chceš.”
„Super. Už viem všetko. Vďaka.” Odišla som sa umyť k sebe do izby.
Raňajky boli také, že som si musela oblízať všetky prsty. Babka nám uvarila naozajstný dedinský biely boršč, taký hustý, že v ňom stála lyžica. V boršči bolo niekoľko čerstvých hríbikov, ráno mi voňajúca smažená cibuľka a na tvrdo uvarené vajíčko so žĺtkom takým červeným ako kohútí hrebeň. Babka videla moje nadšenie z boršču, a tak mi prezradila recept na jeho prípravu. Základom bolo, že sa kvások musí urobiť zo žitnej múky. Až teraz som pochopila tajomstvo tohto úžasného jedla. Po takýchto sýtych raňajkách som nemala ani len pomyslenie na obed, no čakalo ma prekvapenie. Pretože, ak človek chcel, aby bolo jedlo hotové presne v takzvaný čas obeda, musel začať s jeho prípravou hneď po raňajkách.
„Varenie na dedine, v takejto staromódnej kuchyni si vyžaduje množstvo času,” podpichol ma Janek a odpíjal kávu z Dorotinho hrnčeka.
„Urob si,” zahnala sa naňho utierkou.
„Urob mi, prosím. Ja za ten čas poutieram riad,” vzal jej z rúk utierku a dodal, „káva chutí najlepšie, ak ti ju urobí vlastná žena.”
Páčilo sa mi ich manželstvo. Predstavovali vzorný pár. Navzájom sa dopĺňali. Občas spolu žartovali a vzájomne si jeden druhého vážili. Jednoducho sa milovali aj napriek tomu, že spolu prežili už niekoľko rokov – boli skrátka jeden druhému priateľom. Prišlo mi ľúto, že moje manželstvo bolo také nevydarené, že môj muž nebol taký, akým je Janek. Občas mi napadlo, že možno ani ja som nebola takou ženou, ako je Dorota. Dodnes som nevyriešila túto záhadu. Dorota urobila Jankovi kávu a na chvíľu sa mi stratila z očí.
„Magda, máš chuť na tvarohovník?” zakričala na mňa z chodby.
„Jasne, a obrovskú,” odvetila som a ani som nedýchala.
Dorota do kuchyne priniesla tri kilá plnotučného dedinského tvarohu. Z kredenca vybrala veľký hrniec a vložila doň tvaroh, potom znovu odišla, aby sa o chvíľu vrátila s tuctom vajec a vreckom múky. Vajcia zamiešala do tvarohu a do všetkého pridala takmer kilo cukru. Potom si umyla ruky a začal nimi hmotu v hrnci spracovávať. Od prekvapenia som dokorán otvorila oči.
„Nedívaj sa tak začudovane. Tu nie si v meste, kde sa všetko meria a váži podľa receptu. A ani by mi nenapadlo, aby som tu tvaroh mlela. Alebo vieš čo, radšej nič nehovor. Povieš potom, keď ochutnáš. Uvidíš, ešte nikdy si nejedla taký dobrý tvarohovník – hoci nechcem uraziť ten tvoj.”
„To určite,” nedôverčivo som sa usmiala a myslela som si, že Dorota preháňa.
Vravela však pravdu. Podľa takejto netradičnej receptúry vznikol takmer po troch hodinách skutočný tvarohovník. Jeho neobyčajná chuť mi spôsobovala rozkoš. Chuť, akú som doposiaľ a už ani nikdy potom neokúsila. Chuť, po ktorej už naveky pátral môj jazyk, kedykoľvek sa dotkol čohosi, čo sa nazývalo tvarohovník. Už som viac nebola pyšná na svoj koláč, ktorý som robila presne podľa osvedčeného receptu.
Hodinu po obede a po poobednej káve, ktorú sme si vypili na deke pod starým orechom, som sa rozhodla, že sa vyberiem na prechádzku. Volala som aj ostatných, ale nikomu sa nechcelo, šla som teda sama. Kráčala som nerovnou cestičkou pomedzi lány dozretého obilia. Kedy-tedy som odtrhla klas a rozpučila ho v dlani, aby som v nozdrách mohla cítiť pach dedinského chleba a ochutnať sladkasté zrno. Slnko ešte silno pálilo, hoci deň sa pomaly chýlil k večeru. Chodníček, po ktorom som šla, ma viedol do blízkeho lesa. Neodbočila som. Kráčala som ďalej rovno za nosom, po celý čas po tej istej ceste. Po chrbte mi odrazu prebehol mráz. Nebol to strach, ale zmena teploty, ktorá sa prejavila na hranici lesa a poľa. V lese bolo o čosi chladnejšie. Vo vzduchu som taktiež cítila vlhkosť. Vôňa ihličia, machu a lesného ovocia mi spôsobovala závrat. Zodvihla som hlavu k nebu, kde sa pomedzi konáre rozložitých stromov kde-tu ešte predierali lúče zapadajúceho slnka. Vtáky spievali napodobňujúc všetky hudobné nástroje. Začala som sa s nimi prekárať a o chvíľu som už spievala svoj veľký lesný koncert a oni sa ku mne pridali v druhom hlase. Prešla som ešte niekoľko krokov a znova som sa pozrela dohora. Obloha zosivela. Les bol čoraz temnejší. Mala by som sa vrátiť domov, pozrela som sa na hodinky. Schyľovalo sa k devätnástej. Náhle som z diaľky začula tiché hrmenie. Pridala som do kroku v obave pred blížiacou sa búrkou. Všetko navôkol potemnelo a ja som bola ešte stále v lese. Môj nepokoj narastal každou minútou. Búrka bola blízko. Blesky už pravidelne osvetľovali oblohu. Padal hustý dážď. Rozbehla som sa, no odrazu som sa pošmykla a spadla som. Cestička bola veľmi klzká. Musím sa upokojiť. Tušila som, že panika mi nepomôže, naopak, ešte viac zahmlí moju nervóznu myseľ. Vedela som, že sa nesmiem ukryť pod strom, pretože stromy priťahujú blesky. Musela som sa teda pohybovať, ale strach ma celú paralyzoval. Vždy keď som pomyslela na to, že sa ma Dorota a Janek určite vybrali hľadať, hanbila som sa za svoje nepremyslené konanie. Prečo som sa len sama vybrala na prechádzku a ešte k tomu do lesa, ktorý som vôbec nepoznala?! Dážď zosilnel. Bola som už celkom premočená. Tenučká letná suknička sa mi lepila na telo. Triasla som sa nielen od strachu, ale aj od zimy a vlhka. Náhle som v diaľke zazrela čosi, čo pripomínalo svetielko. Uľavilo sa mi a okamžite som sa vybrala tým smerom. Na moje veľké prekvapenie som došla k malej chatke. Cez okno, na ktorom neboli záclony, som nazrela dovnútra. Nebol tam nikto. Nervózne som chatku obišla, ale ani tam som nikoho nestretla. Prečo je potom rozsvietené? – pomyslela som si a chytila som za kľučku. Bolo otvorené. Vošla som dnu a zistila som, že to nesvieti lampa, ale oheň v kozube. Dom sa však zdal byť opustený. Polámaná stolička bez nôh, puknutý stôl, rozpadávajúca sa skriňa, množstvo hrdzavých hrnčekov a špinavých handier, všetko pokryté prachom a pavučinami vravelo, že už mnoho rokov tu nikto nežije. Prečo však v kozube horí oheň a kto ho zapálil? Táto otázka sa ku mne neodbytne vracala. Podišla som ku kozubu. Sadla som si na špinavú, z hrubých dosák zbitú podlahu a nad plameňmi som si ohrievala ruky. Premýšľala som, ako je možné, že keď som tade prvýkrát šla, nevšimla som si túto zanedbanú a opustenú budovu. Bola som hladná a unavená. Náhle som sa rozplakala. Moje pocity boli čím ďalej tým skľučujúcejšie. Búrka akoby nemala v úmysle prestať. Konáre stromov rozhojdané silným vetrom udierali do stien. Bála som sa čo i len pozrieť v tú stranu, kde som tušila ich pohybujúce sa tiene. Noc a dážď spôsobili, že les za oknom, ktorý na mňa ešte pred niekoľkými hodinami pôsobil milo a priateľsky, teraz vyzeral ako obrovský, zlý netvor, ktorý s rozďavenou papuľou číha zo všetkých strán. Trápila som sa nad tým, že som zablúdila, ale aj nad tým, že som v tejto chvíli úplne bezradná a bezmocná. Bola som si istá, že Dorota a Janek ma hľadajú, no zároveň som pochybovala, že ma nájdu. Veď vôbec netušili, kam som šla. Načúvala som, či nezačujem, ako vonku niekto volá moje meno, no počula som len zavýjanie vetra a divokú búrku. Pri kozube som sa trochu zohriala. Chcela som premýšľať nad tým, čo so mnou ďalej bude, ale únava, premoknuté šaty a plač spôsobili, že som zaspala. Vo sne som videla mladého muža, plakal ako malé dieťa. Videla som, ako sa kymácal na stoličke dopredu a dozadu, v dlaniach ukrývajúc svoju tvár. Podišla som k nemu a pohladila ho po dlhých, mierne zvlnených vlasoch.
„Magda, Magda, zobuď sa.” Niekto sa veľmi jemne dotkol môjho pleca.
„Janek. Ó, môj Bože, aká som rada, že si ma našiel!” Okamžite som vyskočila na rovné nohy. S plačom som sa mu vrhla do náručia a bláznivo som ho začala objímať.
„Upokoj sa. Už je všetko v poriadku. Ideme domov. Všetci tam na teba čakajú a strachujú sa. Keby nie babkin sused, možno by si dnešnú noc strávila tu.” Až teraz som si všimla, že Janka sprevádza akýsi muž. Zahanbila som sa.
„Dobrý deň,” povedala som a hneď som sa opravila, „vlastne, dobrý večer.”
„Som rád, že vás spoznávam, hoci sa priznám, že je to za veľmi zvláštnych okolností. Ja som Januš,” podal mi ruku.
Opäť som sa zahanbila, ale napriek tomu som mu prezradila svoje meno. Janek mi priniesol nohavice, hrubú prešívanú bundu, vlnené ponožky a teplé topánky. Rýchlo som sa preobliekla do suchých šiat. Búrka skončila, ešte kým som spala. Vonku trochu pršalo, ale dážď už bol oveľa miernejší. To ma však vôbec netrápilo. Bola som rada, že ma našli a že čoskoro budem opäť v teple domova, spolu so svojím synom a medzi priateľmi. Všetci traja sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Neviem, ako dlho sme kráčali, ale priznám sa, že to viac pripomínalo maratón než prechádzku. Keď sme konečne dorazili domov, všetci ma vítali ako nejaký zázrak a ja som znova a znova opakovala, ako je dobre, že ma našli. Už nikdy nepôjdem sama do lesa. Už nikdy nepôjdem sama večer na prechádzku do miest, ktoré nepoznám.
Počas večere, na ktorú zostal aj Januš, nám všetkým spolu s Jankom rozprávali príbeh viažuci sa k onej tajomnej chatke, kde ma našli. Hneď po vojne sa na to miesto vrátil chlap, ktorého celá rodina pochádzala z tejto dediny. Všetci tu zostali, kým on musel ísť na front. Keď pri návrate na mieste svojho rodičovského domu našiel len zbúranisko a ruiny po výbuchu bomby, dlho sa bezcieľne túlal po okolí. Správal sa tak, akoby niekoho alebo niečo hľadal. Susedia mu chceli pomôcť. Chceli mu ponúknuť aspoň strechu nad hlavou, ale odmietol. Mysleli si, že sa od zúfalstva pomiatol. Po nejakom čase deti, ktoré boli v lese na hubách, našli domček, ktorý si postavil. Z domčeka sa pomaly stala akási pustovňa. Hoci všetci dedinčania vedeli o tejto oáze pokoja, ktorú si vybudoval, nik ho tam nerušil. Ochraňovali jeho súkromie a akceptovali jeho rozhodnutie usadiť sa v lese. Neustále sa však zamýšľali nad tým, z čoho žije a čo robí v zime, ktorá v týchto krajoch býva skutočne krutá. Nik ho ale nevidel, že by pracoval na poli, alebo, tak ako väčšina dedinčanov, chodil do práce. Po istom čase sa tento zvláštny obyvateľ lesa stratil. Znepokojení susedia zalarmovali políciu, a vtedy sa ukázalo, že staviteľ chatky odišiel za hranice, navždy opustiac domček i všetko, čo ho spájalo s týmto miestom. Od onoho času každý, kto sa pokúsil ubytovať v chatke, musel po niekoľkých nociach z neznámeho dôvodu ujsť. Počúvala som onen príbeh so zatajeným dychom.
„Pravdepodobne tam straší,” zakončil svoje rozprávanie Janek.
„Nie pravdepodobne, ale určite,” dodal Januš.
„Odkiaľ si môžete byť takí istí?” zasmiala sa Dorota.
„Čosi na tom bude,” ozvala som sa. „Kto by inak zapálil v kozube oheň?”
„Presne… To je dobrá otázka,” súhlasil so mnou Januš.
Tej noci som dlho nemohla zaspať. Ten príbeh bol nielen neuveriteľný, ale aj záhadný. Rozhodla som sa, že sa na to povypytujem susedov a záhadu vyriešim. Myslela som si, že možno Dorota alebo Janek mi v tom budú chcieť pomôcť. Mýlila som sa. Babka ich veľmi rozhodne odrádzala od tohto nápadu. Nevedela som prečo, ale nevyzvedala som. Bola som v jej dome hosťom a musela som sa chovať tak, ako sa na hosťa patrí.
Januš sa od tej osudnej noci stal častým hosťom v babkinom dome. Dorota sa smiala, že som mu padla do oka. Babka, ktorá práve robila cesto na chutnučké lokše, typické pre túto časť Poľska, komentovala Janušove návštevy podobne: „Ak chceš bývať na dedine, máš príležitosť. Januš je dobrý človek a už dlho žije sám. Ale ak sa ti páči, musíš sa naučiť variť tak, ako sa varí na dedine. Boršč už navariť vieš. V nedeľu sa ešte naučíš urobiť vývar z králika a ukuchtiť zajaca na smotane. No teraz je čas na lokše.”
Nikdy som nič podobné nejedla, sledovala som teda babku, čo dáva do cesta, a ako lokše pečie. Babka ma postupne učila, ako treba cesto vyvaľkať, ani nahrubo ani natenko, ako z neho vykrajovať kosoštvorce, a čo bolo najdôležitejšie, ako ho piecť na suchej platni. Pri pečení treba čudným spôsobom skúšať, či už sú hotové – nožom jemne poklopať na ich kôrku.
„Kôrka musí bubnovať ako bubon,” vravela babka.
Až potom je možné zobrať „placky” z pece a také, nie veľmi horúce, len teplé ich treba potrieť maslom a zjesť. Maslo sa topilo a hojne stekalo z lokše po brade a prstoch. Takže sa človek musel celý čas oblizovať, čo mu dodávalo ešte väčšiu chuť na ďalšie dobroty. Ochutnala som jednu lokšu a viac som im nemohla odolať. Boli úžasné.
„Páči sa mi takéto pečenie. Mohla by som si to vyskúšať?” postavila som sa k peci a prevzala som od babky prácu, ktorej sa rada vzdala. Nemohla veľmi dlho stáť, pretože jej to spôsobovalo bolesť a rýchlo sa unavila. No všimla som si, že Dorota mala pravdu, keď vravela, že po našom príchode babka ožije. V tej žene bolo odrazu toľko radosti a energie, ako v nás oboch dokopy, hoci sme od nej boli o toľko rokov mladšie. Často sa usmievala a dokonca smiala z rôznych žartov detí i nás dospelých. Zistila som, že si ma veľmi obľúbila. Neustále vravela, že by potrebovala takúto nevestu a ak už nie nevestu, tak aspoň pomocníčku v každodennej lopote. Dorota pre nás tri urobila kávu a sadla s babkou k stolu vychutnávajúc lokše, ktoré boli pravdepodobne rovnako dobré, hoci som ich robila ja. Babka si so smiechom spomenula na ranné dojenie, keď som s ňou išla do maštale a so záujmom som sa prizerala jej šikovným rukám. Celú príhodu vyrozprávala Dorote ešte raz: „Povedala som Magde, že najlepšie mlieko je rovno od kravy a ona ku mne prišla, že vraj to chce vyskúšať. Sama skúšala kúsok mlieka nadojiť, ale nedarilo sa jej. Vzdala to a povedala, že to je veľmi ťažké. A ja jej na to, že to vôbec nie je ťažké. A aby som jej to dokázala, chytila som kravu za vemeno a potiahla a ono to vystreklo rovno na Magdu. Až zapišťala.” Všetky tri sme sa na tej príhode smiali.
Deti alebo vyhladli, alebo ich do kuchyne priviedla vôňa čerstvo upečených lokší, no ihneď sa nimi začali s takou chuťou napchávať, až som sa na okamih cítila ako skutočná dedinská gazdinka. Do kuchyne vošiel Janek a Januš.
„Vidím, že varíš čosi, čo mám veľmi rád,” povedal Januš potom, ako nám zaželal dobrý deň.
„Len sa pozri, ako dobre jej to ide. Nejedná dedinská dievka by s ňou mohla súťažiť a isto by prehrala,” zasmiala sa babka a ukradomky sa pozrela na svojho obľúbeného suseda.
„Vidím. Ale sú aj také dobré ako tie vaše?” Januš bol galantný.
„Ochutnaj a sám ich pochváľ,” ponúkla ho babka. „Ale neklam.” Janek otvoril fľašu vína a opýtal sa, či si dáme aj my.
Samozrejme, že sme všetci mali chuť na niečo silnejšie, a keďže som lokše už dopiekla, Dorota rýchlo upražila misu klobás, otvorila fľašu kyslých uhoriek a z komory priniesla čerstvý tvaroh a hrudku masla. Našlo sa aj niekoľko čerstvých paradajok a uhoriek, ktoré babka ráno odtrhla v záhrade.
„Ešte soľ a idem si sadnúť pod orech. Škoda v takýto pekný deň kysnúť vnútri. Koniec koncov sme predsa na dovolenke.”
Deti si ako obvykle vymysleli, že si chcú urobiť ohnisko. Nemali sme však špekáčiky. Mrzelo ich to, ale potom sa uspokojili s opekaním chleba a jabĺk. Aj tak najdôležitejšie zo všetkého neboli opekané klobásy, ale samotný oheň a možno ešte v pahrebe pečené zemiaky s maslom. Vždy keď ich jedli, boli celí umazaní ako prasiatka. Januš začal z ničoho nič rozprávať o tajomnom domčeku v lese.
„Možno by sme sa niekedy mohli vybrať tam, kde si sa stratila,” oslovil ma.
„S radosťou. Hoci aj hneď zajtra,” v očiach sa mi zablysla zvedavosť.
„Prestaňte s tými hlúposťami. Ešte na seba privoláte nejaké nešťastie,” babka bola odrazu nepokojná.
„Tak nám o tom domčeku niečo porozprávajte a my sa už potom o to nebudeme zaujímať,” Januš sa nenechal odradiť.
„Nič vám nepoviem a prestaňte s tým, varujem vás,” starenka sa náhle zamyslela, akoby sa v spomienkach preniesla kamsi inam.
Prestali sme domŕzať a až do konca môjho pobytu som sa už nikdy nevrátila k téme tajomného miesta v lese. Nekonečnú chvíľu napätia, tak ako obvykle, svojím krikom prerušili deti. Zvečerilo sa. Zhodli sme sa, že je najvyšší čas, aby išli do postele. Ja som tiež bola z celého dňa poriadne unavená a na dôvažok som mala ramená a chrbát spálené od slnka. Až teraz, vo svetle mesiaca a pri odlesku ohňa, si všetci všimli moje popáleniny a znepokojovali sa, ako budem spať. Babka priniesla hrnček kyslého mlieka a urobila mi z neho obklad. Januš sa s nami rozlúčil, no predtým sa nás ešte opýtal, či zajtra pôjdeme „nakúkať” na svadbu. Nevedela som, čo to znamená, a tak som radšej mlčala. Dorota a Janek súhlasili, že treba ísť, aj keď len na chvíľu. Januš vidiac môj, asi dosť prekvapený, výraz tváre, povedal: „Vidím, že toho nevieš veľa o zvykoch na dedine. Čudujem sa, že ti o tom Dorota nič nepovedala, pretože je to veľmi zaujímavá obyčaj. „Nakúkač” na dedinskej svadbe, to je hosť, ktorý nie je na svadbu pozvaný, ale ide tam, kde sa zábava koná, a prizerá sa veseliacim sa ľuďom. Musí stáť tak blízko pri okne, aby všetko videl, a čo je ešte dôležitejšie, aby dobre počul muziku. Občas si dokonca môže aj zatancovať. Niekedy mu družba prinesie šišky, pálenku alebo chutnučký svadobný koláč.”
Keď mi to Januš opisoval, znelo to zaujímavo, no pre mňa trochu trápne. V meste by sa tak nikto nesprával. Nesluší sa predsa prísť na svadbu nepozvaný a už vôbec sa nepatrí hostiť sa na potajme vynesených jedlách. Hoci si neviem predstaviť, že by nejaký hosť riskoval vynášanie akýchkoľvek svadobných koláčov bez vedomia mladomanželov alebo ich rodičov. V meste by sa takisto nikto neodvážil tancovať neďaleko miesta, kde sa koná svadobná hostina. Z toho, čo som vedela o svadbách v meste, nepozvaní hostia obyčajne zablahoželajú mladomanželom pred kostolom po omši a tým sa končí ich účasť na svadbe. Preto sa mi zdalo dosť nepatričné ísť tam „nakúkať”. Videla som však, že všetci sa na to s radosťou chystajú. Nepresviedčali ma, ale trpezlivo čakali, ako sa rozhodnem. Napokon som súhlasila, aby som nekomplikovala situáciu, a z čistej zvedavosti som si išla obzrieť to „nakúkanie”. Neoľutovala som. To, čo som prežila, bolo nezvyčajné, vzrušujúce a veľmi sa mi to páčilo. Necítila som sa už tak trápne, ako počas cesty na svadbu, pretože som videla celé skupinky dedinčanov rôzneho veku, ktorí podobne ako my prišli na svadbu „nakúkať” a počúvať muziku. No videla som aj čosi iné, čo si oni nevšimli. Dedinská svadba sa výrazne odlišovala od mestskej, hoci aj tej najprepychovejšej svadby. Na tejto svadbe sa zabávalo asi tristo pozvaných hostí a asi rovnako toľko stálo okolo svadobného domu. Keďže vonku bolo pekné počasie, svadobné stoly boli rozostavené na dvore do tvaru podkovy a prikryté farebnými obrusmi. Dosky stolov sa prelamovali pod množstvom jedla a nápojov. Všetky potraviny boli vyrobené tu na dedine. Podarilo sa mi ochutnať výborne vyúdenú a voňavú dedinskú šunku a úžasné koláčiky, ktoré boli určite pečené tou najlepšou kuchárkou z celého okolia. Rodičia mladomanželov si kuchárky zvyčajne objednávali už rok pred svadbou, taký mávali tieto ženičky nabitý program. Bola som veľmi prekvapená, keď družba špeciálne pre nás priniesol fľašu domácej pálenky a povedal: „To je pre vašu paničku z mesta. Aby tam mohla rozprávať, akí sme my na dedine pohostinní.” Smial sa a pozeral sa na mňa.
„Ochutnaj teda.” Janek vytiahol z vrecka bundy pohárik a nalial mi trochu alkoholu.
„Vidím, že si dobre pripravený na každú príležitosť. A keby nič nepriniesol?” opýtala som sa, hoci som tušila, čo odpovie.
„Aj na to som bol pripravený,” odchýlil bundu a ukázal mi fľašu, ktorá mu vydúvala vnútorné vrecko.
Bola som prekvapená, že som predvídala to, že Janek tak či tak zoberie z domu fľašku vodky. Dvihla som k ústam naplnený pohárik a takmer som sa zadusila už samou vôňou pálenky.
„Tak, toto teda nedokážem vypiť,” pozrela som sa na Dorotu.
„Skús. Len trocha. Ale opatrne,” odvetila a celá trojica sa na mňa dívala plná očakávania.
Samohonka bola taká mocná, až som sa rozkašľala. Rozhodla som sa, že kvôli tomu, aby som sa mohla stať naozajstnou dedinčankou, nie je nutné, aby som sa naučila piť z takejto pijatiky. Dorota sa ma teda nahlas opýtala, či ešte stále túžim po domčeku na dedine a jednoduchom dedinskom živote.
„Život na dedine vôbec nie je jednoduchý,” skočil jej do reči Januš, skôr než som mohla nejako zareagovať. Pozrela som sa naňho, aby som mu poďakovala, ale nemusela som, pretože v jeho očiach som videla, že vie, čo som chcela povedať. Cítila som sa zvláštne v jeho prítomnosti. Od istého času sme si rozumeli aj bez slov. Najčudnejšie však bolo, že kedykoľvek som naňho pomyslela, on sa v tej chvíli objavil v babkinom dome, alebo niekde poblízku. Možno sme na seba pôsobili akousi telepatickou silou. Možno, no v tej chvíli som sa ešte nezamýšľala nad tým, čo to môže znamenať.
Nedeľná vychádzka do kostola bola dosť namáhavá, no zároveň aj veľmi príjemná. Kráčali sme vyše hodiny, pretože kostol bol od babkinho domu vzdialený takmer päť kilometrov. Keby slnko tak silno nepálilo, mohli sme kráčať ešte dlhšie. Nádherná krajina a vzdialená panoráma mesta pripomínala v trblietavých slnečných lúčoch rozprávkovú pokladnicu prírody. V kostole som si všimla zvláštnu hierarchiu. V lavičkách oproti oltáru sedeli ženy – od najstarších po najmladšie, vzadu a po bokoch zas boli muži. Po spiatočnej ceste mi Dorota povedala, že takýto zvyk tu zaviedol prvý farár a odvtedy sa to takto traduje.
Tri týždne môjho pobytu na milovanej dedine mi umožnili zoznámiť sa s Janušom a oboch nás presvedčili, že sa aj naďalej chceme spoznávať. Januš pracoval v meste, v ktorom som bývala, vďaka čomu sme sa mohli častejšie stretávať. Tak sa začalo moje veľké dobrodružstvo na dedine. Každý voľný deň, každý víkend, všetky sviatky som trávila u babky spolu s Dorotou a jej rodinou. Chcela som byť pri Janušovi. Zblížili sme sa. Po roku sa môj sen o malom domčeku na dedine splnil. Vydala som sa za Januša a presťahovali sme sa na vysnívaný vidiek. Kontakty so svojimi starými priateľmi, ktorí jednoznačne súhlasili s mojím rozhodnutím a môjho nového manžela si obľúbili, som neprerušila. Dostala som však od osudu šancu, v akú som ani nedúfala. V tieni ovocných stromov, v opojnej vôni kvetov sa môžem venovať svojej tvorivej práci, kedykoľvek sa mi zachce. Januš ma v nej podporuje. Každý deň sa vraciame do nášho malého a útulného domčeka, ktorý sme spoločnými silami a s radosťou opravili a zariadili. Viem, že tu je moje miesto. Cítim sa tu nádherne a bezpečne. Tu sa mi dvakrát splnilo moje želanie. Uskutočnili sa moje najtajnejšie sny – našla som si tu svoje miesto na zemi a šťastie, pretože milujem a som milovaná.
Z poľštiny preložil Peter Karpinský