Ďalšie skutočnosti z posledných dní života básnika a speváka americkej hudobnej skupiny The Doors Jamesa Douglasa Morrisona
Časť šiesta
… istý bývalý hollywoodsky právnik (t. č. na dôchodku), ktorý hrával golf s Maxom Finkom – obhajcom, ktorý zastupoval v súdnom procese Jima Morrisona v roku 1969 v Miami, kedy bola rocková hviezda obžalovaná z obscénností a odhaľovania sa na verejnosti, sa v roku 2002 vyjadril, že je presvedčený o tom, že asi mesiac predtým, ako odišiel Morrison do Paríža, ho musel Fink varovať a navrhnúť mu opustiť krajinu. Malo sa tak – podľa tohto nemenovaného právnika, ktorého spomína Stephen Davis v článku The Last Days of Jim Morrison (Posledné dni Jima Morrisona) [1], udiať vo februári 1971.
Nemenovaný právnik, ktorého cituje aj americké vydanie Rolling Stone č. 952/953 z júla 2004, údajne prehovoril pod podmienkou zachovania anonymity a okrem iného tiež tvrdil, že Max Fink mal dostať tajnú informáciu, že jeho známy klient má byť údajne vo väzení zavraždený či zlikvidovaný. Varovanie vraj Finkovi oznámil prominentný právnik z Beverly Hills Mickey Rudin, ktorého klientom bol napr. aj Frank Sinatra, a o ktorom bolo známe, že má blízke vzťahy s ľuďmi z administratívy vtedajšieho prezidenta USA Richarda Nixona… Rudin mal vtedy Finkovi navrhnúť, aby Morrison v záujme vlastnej bezpečnosti čím skôr opustil krajinu, pretože keď začne súdny proces, bude mu odobratý cestovný pas. Francúzsko, ktoré v tom čase nemalo so Spojenými Štátmi uzatvorené žiadne zmluvy o vydávaní tzv. „sexuálnych” zločincov, bolo Jimovi navrhnuté ako logické miesto na útek. V mnohých materiáloch o Morrisonovom živote sa uvádza, že jeho odchod do Paríža bol viac menej plánovaný „ozdravovací” pobyt, kedy sa chcel Jim dať do poriadku po nahrávaní posledného radového albumu s názvom L.A. Woman, oddýchnuť si od alkoholu a drog, viac sa venovať písaniu a svojej „vesmírnej družke” Pamele, ktorá odišla s ním. Spomína sa aj skutočnosť súdneho procesu, ktorý Morrisonovi visel nad hlavou ako Damoklov meč a vnútorne ho užieral, no doposiaľ sa nikde neuvádzalo, že Morrisonova cesta do Paríža bola útekom zo strachu o vlastnú existenciu, útekom zo strachu o svoj život…
Nasledovala strašná scéna. Vytrhnutý zo sna, zrejme od bolesti, sa Jim dopotácal do kúpeľne. Niekto, Pamela si nemohla spomenúť kto, napustil vodu do vane a Jim sa do nej ponoril. Pamela si šla znova ľahnúť a zaspala. Zobudila sa obliata studeným potom, na príšerné zvuky.
Jim, ešte stále vo vani, zvracal kusy ananásu zmiešané s jasnočervenou krvou. Pamela bežala do kuchyne, zobrala oranžovú Le Creuset rajnicu a bežala naspäť do kúpelne. Jim sa ešte niekoľkokrát vydávil do rajnice. Keď nauzea prešla, spláchla obsah do záchodu. Neskôr povedala, že musela vyprázdniť a umyť rajnicu trikrát. Povedala, že Jim sa už cítil lepšie a požiadal ju, aby si šla ľahnúť. Niekedy okolo piatej ráno, keď sa už pomaly brieždilo, si Pamela, oslabená heroínom a úplne vyčerpaná, šla ľahnúť. Ako zaspávala, začula, ako na ňu Jim volá: „Pamela, si tam?”
Asi o hodinu neskôr sa zobudila znova. Jim sa nevrátil do postele. Ranné lúče sa predierali dnu cez závesy na oknách. Vstala a šla do kúpelne. Dvere boli zamknuté zvnútra. Kričala na Jima, kmásala ťažkými dverami, ale bez úspechu. O pol siedmej zavolala Jeanovi de Breteuilovi, ktorý spal s Marianne Faithfullovou. Faithfullová bola síce nadrogovaná, ale pamätala si, kedy Pamela telefonovala.
„Musím odísť, zlatko,” povedal de Breteuil. „To bola Pamela Morrisonová.” To Faithfullovú prebralo.
„Jean, počúvaj ma, ja sa musím stretnúť s Jimom Morrisonom!”
„V žiadnom prípade, miláčik. Aspoň nie teraz, O.K.? Možno niekedy inokedy. O chvíľu som späť.”
Do bytu, kde býval Jim s Pam, dorazil Jean asi o polhodinu. Pamela, oblečená v bielej hodvábnej košieľke, bola úplne mimo, nebola schopná súvislo rozprávať. Jean ju upokojil, opatrne rozbil sklenenú výplň kúpeľňových dverí, odomkol zámok a vošiel dnu.
Našli Jima Morrisona, ešte stále vo vani.
Mŕtveho.
Pod nosom a ústami mal zaschnutú krv, známky vnútorného krvácania. Na jeho zápästí boli dve veľké otvorené fialové rany. Voda vo vani bola tmavoružová, Jim do nej vykrvácal až kým sa mu nezastavilo srdce. Neskôr Pamela povedala, že po niekoľkých mesiacoch vyzeral prvýkrát uvoľnený, s hlavou naklonenou doľava, s ľahkým úsmevom na perách. „Pôsobil tak vyrovnane,…” povedala Pamela, „keby nie tej krvi…”
Pam začala Jima fackať, prihovárala sa mu, špliechala vodu na všetky strany. Vošla k Jimovi do vane, ale Jean ju odtiaľ vytiahol a vyniesol z kúpeľne. S chladnou hlavou uprostred tej hrôzy povedal Pamele, že odchádza z mesta. (Parížska polícia už otvorila spis o jeho aktivitách súvisiacich s predajom drog.) On a Faithfullová mali tej noci odísť do Maroka. Povedal Pamele, že by mohla ísť s nimi do Maroka, kde mala jeho rodina veľký vplyv, tam ju mohol ochrániť v prípade, že by sa objavili nejaké nejasnosti. Jim nemal na tele žiadne evidentné stopy po násilí, ktoré by mohli byť pripisované cudzej osobe, odhliadnuc od podrezaných zápästí, ktoré skôr naznačovali samovraždu….
Pitvy boli vo Francúzsku vykonávané iba v prípadoch podozrenia na vraždu. De Breteuil povedal Pamele, aby spláchla všetky drogy, ktoré mala, pretože čoskoro dorazí do bytu polícia. Mala povedať obhliadajúcemu lekárovi, že Jim bol chorý na srdce. Pamela sa opýtala de Breteuila, čo má robiť ďalej. „Zavolaj svojim ďalším priateľom,” povedal de Breteuil, „požiadaj ich o pomoc. Ešte sa uvidíme predtým, ako odídem. Je mi to ľúto, zlatko. Mám ťa rád. Zbohom.”
De Breteuil odišiel z bytu 17 na Beautrellis okolo pol ôsmej v sobotu ráno.
Pamela sa vrátila do kúpeľne, aby sa „pozhovárala” s Jimom Morrisonom, ktorý zomrel, príšerne a sám, asi pred deväťdesiatimi minútami, vo veku 27 rokov.
Na nočnej diskotéke nazývanej La Bulle, na rue de la Montaigne – Sainte-Genevieve, bol dídžejom Američan Cameron Watson. Niekedy okolo ôsmej ráno, potom ako prehodil pár slov s párom dílerov, ktorí sa zastavili pri jeho aparatúre, Watson vypol hudbu a oznámil zopár zostávajúcim zákazníkom, ktorí boli v klube, že dnes ráno zomrel Jim Morrison. Potom zopakoval správu vo francúzštine. Bol záhadne prvým človekom, ktorý oznámil Morrisonovu smrť.
Telefón u Agnes Vardovej vyzváňal okolo pol ôsmej v sobotu ráno. Alain Ronay sa zobudil a zdvihol ho. Bola to Pamela Courson, hovorila veľmi potichu. Ronay jej povedal, aby hovorila hlasnejšie a potom začul strach v jej hlase.
„Jim je v bezvedomí, Alain. Krváca. Môžeš mi zavolať záchranku? Vieš, že neviem po francúzsky… Oh, prosím ťa, ponáhľaj sa…myslím, že zomiera.”
Pamela nebola schopná povedať viac, pretože plakala.
Zavesila.
spracoval: -mag-
[1] Americké vydanie časopisu Rolling Stone 952/953 z júla 2004