Ondrej Herec: Akty X – chaos a sprisahania proti ľudstvu (1.časť)

Akty X: chaos a sprisahania proti ľudstvu (1. časť)

 

Prvý názor (najčastejší): „Akty X? Sú výborné, konečne viem, ako to naozaj je a dozviem sa aj, kto za všetko môže. Neštvite ma, lebo napíšem Mulderovi a Scullyovej.”

Druhý názor (odborne kritický): „Akty X sú lacný televízny guláš pre duševne podvyživeného diváka, roky naťahovaná žuvačka pre oči. Seriál udržiava na obrazovkách dvojica hrdinov a technické efekty.”

Tretí názor (akademicky nestranný): „Dôvera verejnosti vo vedecko-technický pokrok je otrasená, obnovil sa záujem o nadprirodzené a paranormálne javy. Akty X sa stali kultovým fenoménom, lebo vystihli duchovnú atmosféru doby.”

Štvrtý názor (praktický): „Zlatá doba nenastala, hrozí kamenná. Nepoznáme zodpovedných, nájdime aspoň vinníkov. Treba zase niekoho ukrižovať, azda to pomôže.”

 

Akty a fakty

Akty X: Televízny seriál a celovečerný film.

Tvorca: Chris Carter.

Uvedenie v USA: 10. septembra 1993 – 19. mája 2002.

Film: „Bojujte proti budúcnosti” (Fight the Future, Rob Bowman 1998, scenár Chris Carter, synopsis Chris Carter a Frank Spotnitz); Foxa Muldera a Danu Scullyovú hrajú osvedčení predstavitelia David Duchovny a Gillian Andersonová. Názov druhého celovečerného filmu je zatiaľ neznámy. Režíruje ho opäť Chris Carter, ktorý napísal scenár s Frankom Spotnitzom, Muldera a Scullyovú opäť hrajú David Duchovny a Gillian Andersonová. Nakrúcanie v Kanade sa malo začať 10. decembra 2007, premiéra sa predpokladá 25. júla 2008 (Frank Spotnitz v rozhovore s Movieweb). Dej sa odohráva šesť rokov po skončení TV seriálu. Thriller s nadprirodzenými prvkami neobsahuje mimozemské sprisahania.

Žáner: Akty X prekračujú žánrové hranice: horor, science fiction, fantasy, thriller, detektívka, kriminálka, lekárska dráma, distópia, politfiction…

Produkt priemyslu zábavy: Rozdelil obecenstvo na „my” a „oni”: dvadsať miliónov pravidelných divákov v USA a desať miliónov videlo reprízy, azda stomiliónové publikum vo vyše šesťdesiatich štátoch. Akty X sa stali prvým kultovým TV seriálom vďaka internetovým fanúšikom (X-Philes).

Ceny: Zo 141 nominácií udelilo 24 porôt v USA aj v zahraničí spŕšku 61 cien v rôznych kategóriách, za osobné výkony vrátane hereckých, za grafiku, zvuk, réžiu, kameru, techniku, dizajn, masky, mejkap, špeciálne efekty a iné, dokonca aj za titulné sekvencie.

Sláva: Sugestívne spracovaný seriál s bizarnou tematikou má fanúšikov na všetkých kontinentoch. Výroky “Pravda je tam vonku,” “Neverte nikomu” či “Chcem veriť” zľudoveli a stali sa heslami populárnej kultúry. Akty X definujú atmosféru poslednej dekády tisícročia s konšpiračnými teóriami a nedôverou k organizáciám, s obrodou iracionalizmu, spirituality a viery v mimozemský život.

Fenomén populárnej kultúry: Akty X sa nedajú pohodlne odložiť na jednu policu v samoobsluhe popkultúry, lebo sú kontinuálnym dialógom o protikladoch na prelome tisícročí, o chaose a poriadku, o slobode a bezpečnosti, o práve a spravodlivosti, o pravde a lži. A preto, že vzťah hrdinov nezapadá do tradičných stereotypov: Akty X neposkytujú romantiku lásky, ale romantiku tragickej hrôzy. Antická tragédia je večné spravodajstvo o strašnej dráme života, o vraždách, bojoch, krvismilstve, oslepení: neukazuje udalosti, z javiska deklamuje osudné správy. V Aktoch X vidíme dramatické udalosti, ktoré majú význam len ako informácia: „Pravda je tam vonku.”

 

Mulder a Scullyová

Ľudia neradi vidia živého človeka ako hrdinu a diváci radi stotožňujú svoje hviezdy s filmovými rolami. Neznámi herci Gillian Andersonová a David Duchovny sa stali hviezdami, lebo Dana Scullyová a Fox Mulder každý týždeň usilovne odhaľujú obrovské záhadné a neslýchané sprisahanie, spleť intríg, vrážd a nadprirodzených úkazov. Nikto nie je nevinný, od malého dieťaťa cez policajtov a vládnych úradníkov až po mimozemšťanov. Ani sami agenti. Akty X ťažia zo zámeny človeka s jeho rolou.

Scullyová a Mulder sú hrdinovia s poslaním ako postavy tradičných mýtov. Mýtickú cestu za pravdou nesmú ohroziť osobné záujmy. V Aktoch X je dosť erotických náznakov a predstava „priameho spojenia” Scullyovej s Mulderom je dráždivá, ale neprijateľná. Manželstvo je vylúčené, nemôžu sa vziať a žiť šťastne až do smrti, lebo strašné sily, proti ktorým bojujú, im to nemôžu dovoliť, ani keby chceli. Keby sa stali romantickými milencami, upadli by do „staromódnych” sociálnych vzťahov. Explicitný sex by zaradil Akty X k pornografii a zmietol ich z obrazovky v najsledovanejších vysielacích hodinách.

Vzťah Scullyovej a Muldera musí ostať profesionálne vecný a erotické napätie medzi nimi nenaplnené, aby sa aj v nasledujúcich epizódach udržal dramatický konflikt. Scullyová a Mulder stelesňujú mužský a ženský princíp prevrátene k tradičným kultúrnym hodnotám: Fox Mulder predstavuje intuíciu, Dana Scullyová racionalizmus. To je prvý krok, ktorým Akty X predstavujú obraz sveta „prevrátený” voči tradičnej predstave.

„Žensky iracionálna” intuícia Muldera má protiklad v „mužsky racionálnej” skepse Scullyovej. Spája ich hľadanie „skutočnej pravdy”. Akty X prekračujú zrkadlové prevrátenie hodnôt, nekopírujú predstavy mystikov o určenosti fyzikálneho sveta nadprirodzenými silami. Ústup Aktov X od racionalistickej predstavy poznateľného a urobiteľného sveta sa opiera o súčasné formy dialógu medzi racionalizmom a iracionalizmom.

Mulder a Scullyová personifikujú odstup od tradičných úloh pohlaví v spoločnosti. Nie sú rovnakí, sú si rovnocenní a rovnoprávni ako odborníci, zamestnanci agentúry aj ako ľudia. Mulder vedie tím, ktorý skúma smrtiaceho vesmírneho parazita („Ľad” – Ice). Kamera sleduje Scullyovú, ako načúva analýzam Muldera: Scullyová je vonkajším objektom pozornosti diváka, ktorý sa intelektuálne sústreďuje na Mulderove úvahy. Dialóg „žensky intuitívneho” Muldera s „mužsky racionálnou” Scullyovou je prínosom Aktov X do diskurzu, ktorý sa začal v osvietenstve, do diskurzu o autorite racionálneho poznania založeného na empirickej vede a o význame intuície pre takýto systém poznania.

Televízia vyslala Scullyovú a Muldera na hrdinskú púť s inštrukciou, aby neverili ničomu, čo nájdu na ceste pri hľadaní pravdy. Dôverujú si navzájom a veria, že konajú správne, hoci všetko, čo pokladajú za pravdu, je v skutočnosti omyl alebo lož.

Ambivalencia hororových príbehov gotickej literatúry je azda vzorom, nie však metodologickým princípom Aktov X. Seriál reprezentuje jeden gnozeologický aspekt súčasnej populárnej kultúry, predstavu o poznaní ako o diskurze medzi stanoviskami, ktoré sa zvyčajne pokladajú za nezmieriteľné: normálne a paranormálne, vedecké a nevedecké, prirodzené a nadprirodzené, racionálne a iracionálne, mužské a ženské, intuícia a skepsa, človek a netvor.

Akty X rešpektujú individuálne aj sociálne zdroje totožnosti jednotlivca: povahu, talent (neraz čudný alebo desivý), rodinu, profesiu, príslušnosť k svetu v existenciálnom zmysle. Scullyová v niekoľkých epizódach hľadá vraha svojej sestry, únoscu, ktorý ju pripravil o mesiac života a schopnosť rodiť, páchateľa, ktorý ju nakazil rakovinou a potom vyliečil. Mulder pátra po únoscovi svojej sestry a po agentovi FBI, ktorý možno zabil jeho otca; dokonca nie je isté, kto je Mulderovým otcom.

Melodramaticky psychoanalytické chápanie rodiny má v Aktoch X len podpornú funkciu. Mulder aj Scullyová hovoria o rodine bez citového pohnutia. Scullyovú rodina evidentne nudí a ona nudí ju. Mulder hľadá sestru a nájde ju, ale jeho chladné správanie sa nezmení, ani ho to neodradí od zanovitého hľadania väčších právd o sprisahaniach proti ľudstvu. Seriálu psychologicky dominuje vzťah medzi Mulderom a Scullyovou.

 

Kolektívne šialenstvo

Philip K. Dick uviedol do fantastiky postmodernú víziu nepochopiteľne zložitého sveta: nevedno, či existuje inak, než ako produkt našej mysle, ako naša konštrukcia reality. Akty X kráčajú v jeho stopách.

Gary Lambert tvrdí, že jeho šéf je príšera („Šialenstvo vo dvojici” – Folie a Deux). Mulder spočiatku verí ako všetci ostatní, že Lambert je blázon, lebo obludu nevidel nikto okrem neho. Nevidia ju ani diváci, záber obrovského hmyzu sa len raz mihne na obrazovke. To je okamih, v ktorom Mulder uverí – pred namiereným ústím Lambertovej pištole. V úvode epizódy sa Mulder opovržlivo zmienil sám o sebe ako o netvorovi (monster boy) a netvor je azda len psychotickým bludom, ktorý v Mulderovi indukoval Lambert. Scullyová sa napokon presvedčí, že príšera existuje, nemá však dôkazy ani vysvetlenie pre nikoho okrem Muldera. A ten už verí, že netvor existuje.

Netvor existuje, ale akým spôsobom? Dá sa kolektívne šialenstvo dokázať fyzikálne? Dialóg Scullyovej a Muldera tu zlyháva, uzatvára sa do nekonečnej slučky, ktorá ich izoluje od vonkajšieho sveta. V uzavretom priestore, vo výťahu na konci epizódy už neexistuje dialóg, nevymenia si ani slovo, dokonca ani pohľad. Posledné slová príbehu ktosi zdesene zašepká do telefónu: „Je to tu!”

Rozdiel medzi racionálnym a iracionálnym, medzi produktívnym a neproduktívnym, medzi otvorenou a uzatvorenou slučkou už nie je taký zrejmý, ako keď Scullyová poučila Muldera, že odpovede na paranormálne javy má pred nosom, „len treba vedieť, kde ich hľadať”. Ani Mulder už nie je ten frajer, ktorý odsekol: „Preto hľadám v FBI!”

Pilot Jack Schaefer si nie je istý vôbec ničím (Jose Chung’s From Outer Space). Nevie ani, či vôbec niečo existuje, vrátane Muldera. Ten mu vie odpovedať iba: „Dočerta, ako to mám vedieť ja?” Spisovateľ Chung, ktorý prišiel za Mulderom s prípadom Jacka Schaefera, na záver konštatuje, že jediná pravda, ktorou si môžeme byť istí, je, že sme celkom sami. Cieľom konšpirácie môže byť aj to, aby nám zabránila dozvedieť sa, že existuje a nie je paranoidnou ilúziou, ktorú sme vykonštruovali:

Mulder: „Existuje priveľa dôkazov, že to všetko bola lož. Konšpirácia nemá zakryť existenciu mimozemšťanov. Má ľudí presvedčiť o ich existencii tak dokonale, že už nebudú pochybovať o ničom” („Pacient X”).

Ilúzie popkultúry spochybňujú všetky systémy poznania, poukazujú na ich vzájomné protirečenia a dokážu pripraviť človeka o akúkoľvek vieru. Poznanie má okrem praktického významu aj funkciu duševného kompasu. Organizuje nám život, poskytuje orientáciu vo svete a istotu, že sa rozhodujeme správne, podľa overených skúseností iných ľudí a v súlade s nimi. Popretie poznania aj viery vedie do duševného zmätku. Akty X nesú posolstvo, že o všetkom treba pochybovať. Dokonca aj o ich vlastnom posolstve.

 

Posolstvo pochybnosti

V Aktoch X  sa nevylučuje racionalistická skepsa s iracionálnou vierou. Sú nositeľom vedomia, že pôsobenie vedeckého poznania na náš život nevieme ovplyvniť ani predpovedať. Odzrkadlili narastajúci záujem o genetické manipulácie či mimozemskú inteligenciu, predovšetkým však predstavili verejnosti následky prevratných teórií 20. storočia, ktoré matematicky dokázali existenciu relatívnosti, chaosu, katastrof, neurčitosti… Ak je všetko relatívne a všetko nás ohrozuje, aký je rozdiel medzi svojvôľou nevypočítateľných božstiev a ľahostajne ukrutnou prírodou? Utešujeme sa, že vieme pochopiť ľudské motívy božstiev – pomstu, žiarlivosť, tresty za hriechy. Príroda nemá city ani motívy, ktoré by sme vedeli pochopiť, ale skúmame ju: je to praktické. Dovtedy, kým sa nám neodplatí za zločiny, ktorých sa nej dopúšťame, alebo nás odhodí ako neosvedčený model evolúcie.

Podstatou fascinujúceho a desivého znepokojenia, neistoty o spoľahlivosti nášho poznania, je v Aktoch X presvedčivé znázornenie pohyblivých hraníc medzi epistemologickými modelmi. „Posledný odpočinok Clyda Bruckmana” ilustruje správanie človeka v zložitých otvorených systémoch a ich význam pre kultúrnu atmosféru našej doby (Clyde Bruckman’s Final Repose).

Bruckman je prekliaty vlastnosťami prostredia (zložitosťou, chaotickosťou a náhodnosťou) aj vlastnou schopnosťou predvídať, ako ľudia zomrú: „Predstavte si, že všetko to, čo sa muselo stať, sa stalo preto, že v tej noci život aj smrť záležali tom, ako dopadla minca.” Pomáha Scullyovej a Mulderovi vystopovať masového vraha, ktorý má tú istú schopnosť ako on. Obidvaja podvedome predvídajú výsledok chaoticky spletených príčin a následkov, ako keby niekto dokázal určiť smer, ktorým sa pohne tornádo podľa toho, ako motýľ v jeho ohnisku zatrepotal krídlom.

Bruckman aj vrah sú bystrozrakí slepci, zároveň jasnovidní aj nevidomí. Stelesňujú oxymoronické paradoxy modernej fantastiky, usilujúcej sa vyjadriť ľudský život, ktorého začiatok aj koniec určuje súhrn náhod, chaos, v ktorom sa možno netají nijaký poriadok. Dej sa riadi konfliktom medzi skepsou a intuíciou. Existuje osud? Určujú akési neznáme sily všetky naše kroky a slobodná vôľa je len ilúzia?

„Ak budúcnosť už bola napísaná, prečo by sme sa mali niečím trápiť?”, pýta sa Bruckman. No čo, ak budúcnosť ktosi alebo čosi ustavične prepisuje, kým sa z jasného písma nestane chaotická zmäť bezvýznamných čiar? Mulder a Scullyová zastávajú protikladné stanoviská. Mulder je presvedčený, že Bruckmanova schopnosť „ponúka ohromujúce možnosti” pre „fyziku aj pre ľudské vedomie” a pýta sa na svoj osud. Scullyová neverí a žiada dôkazy.

Dej sa komplikuje, východiskové hranice aj stanoviská postáv si navzájom vymieňajú miesta a neistota narastá. Mulder verí Bruckmanovi, ale napriek presvedčeniu o nevyhnutnosti predvídanej vraždy ho žiada, aby vystopoval vraha a pomohol zabrániť zločinu. Skeptická Scullyová neodolá pokušeniu, vypočuje si Bruckmanovu predpoveď svojho osudu, opäť zmení stanovisko a predpovedi neuverí. Zachráni Muldera a zabije jasnovidného vraha, ktorý pred smrťou prizná, že takto svoju budúcnosť nevidel.

V Aktoch X sa cyklicky opakuje konfrontácia a vzájomné testovanie konfliktových hypotéz o normálnych a paranormálnych javoch, o správnosti racionálneho a iracionálneho svetonázoru. Scullyová žiada empirické dôkazy a Mulder jej ich poskytne – keď ich má. Obidvaja konajú na základe intuitívnych úvah, lebo nemajú iné východisko.

 

Inštitucionalizovaná paranoja

Muž s rakovinou (Anasazi): „Vždy máme pripravené hodnoverné dementi. Spisy sú reálne natoľko, ako možnosť overiť ich,” lenže ani „nič nezmizne bez stopy”: „Mám doklad o skorumpovanosti a pokrytectve vlády. Noviny.” (Kurtzweil, Bojujte proti budúcnosti.)

Deep Throat prezývali informátora, ktorý údajne navrhol vyšetrovateľom v afére Watergate, aby sledovali toky peňazí. Škandál viedol k odstúpeniu prezidenta Nixona v roku 1974. Pre Chrisa Cartera bola aféra „Big Bang môjho morálneho vesmíru; zaplavila vedomie a svedomie Ameriky, zasiala do mňa bytostnú nedôveru k autoritám. Náš Deep Throat (Muž z Pentagonu) sa vynoril z tieňa vlády a selektívne usmerňuje Muldera a Scullyovú. Keď sa dostanú do slepej uličky alebo zabočia do nesprávnej, pomôže im, ale nie veľmi a nie je stopercentne na ich strane.”

Chris Carter vedel, že Philip K. Dick si na konferenciu v roku 1978 pripravil prednášku, ktorú však nepredniesol, takže sa v nej obracia na neexistujúce publikum; bola uverejnená až v roku 1985: „Keď Najvyšší súd rozhodol, že Nixonove pásky odovzdajú mimoriadnemu prokurátorovi, jedol som v čínskej reštaurácii v kalifornskom meste Yorba Linda, kde Nixon chodil do školy, kde vyrástol, kde po ňom pomenovali park. V koláčiku pre šťastie som našiel veštbu: ´Potajomky vykonané skutky si nájdu cestu, ktorou vyjdú na svetlo.´ Poslal som papierik do Bieleho domu, zmienil som sa, že tá čínska reštaurácia je asi kilometer od pôvodného Nixonovho domu a pripísal: ´Omylom som dostal veštbu určenú pre pána Nixona. Nemá on náhodou moju?´” (Philip K. Dick 1978: „How to Build a Universe That Doesn´t Fall Apart Two Days Later”.) Biely dom sa zachoval milosrdne, jednoducho neodpovedal.

Mulder našiel v tajných spisoch Ministerstva obrany indície, že jeho otec bol zapletený do vládneho sprisahania, ktorého korene siahajú až po Holokaust. Do príbehu sú zapletené nacistické genetické experimenty aj sadistické „výskumy” Mengeleho. Na poplach zazvonili spolu americkými tajnými službami FBI, NSC a CIA aj bývalé mocnosti fašistickej Osi, Nemecko, Taliansko a Japonsko (Anasazi). Chris Carter „ufologizoval” tému „rasovej čistoty” z epizód „Kolónia” (Colony) a „Posledná hra” (Endgame), ale múmie v púšti kladú viac otázok, než dávajú odpovedí. Skutočne existujú mimozemšťania a naozaj unášajú ľudí ako výskumné vzorky? Nie je to krytie genetických experimentov? Alebo sa experimenty konajú v dohode vlády s mimozemšťanmi? Epizóda sa končí paranoidnejšie, ako sa začala.

Každá epizóda Aktov X je príbehom o novej tvári neznáma. V cibuľovej štruktúre reality neexistuje nijaká konečná pravda, len nádej, že nám ešte dlho bude dovolené postupne odhaľovať nekonečné množstvo závojov, zakrývajúcich (azda neexistujúcu) objektívnu realitu: „Čo ak na budúci alebo ďalší rok bude človek kráčať ulicou, stúpať do schodov, postávať na verande alebo čakať na autobus a znezrady sa vystrčí ruka – zo steny, zo stromu, alebo…” („Škriatkovia” – Goblins). „Stať sa môže všetko,” hovorí Chris Carter. Keď sa Mulder zobudí v posteli Scullyovej, spomenieme si na Duchovnyho výrok: „Som nahý v posteli. Ktokoľvek som a kdekoľvek som, dúfam, že nie som v problémoch.” Ostáva to, čo robia Scullyová a Mulder – konštruovať modely konšpirácií na odhalenie sprisahaní. Osnúvajú ich sily, ktorým sme ľahostajní ako hmyz, čo rozšliapneme na chodníku bez zlého úmyslu, nedbanlivo a nevedomky, len preto, že sa v nesprávnu chvíľu ocitol na nesprávnom  mieste.

Pravdaže to je paranoja, presne v zmysle odvekého problému moci: „Samozrejme som paranoidný, to nie je otázka. Správna otázka znie, či som dostatočne paranoidný.” Scullyová a Mulder si vypracovali stratégiu dohôd o spoločnom postupe proti neznámu. Ich konšpirácie sú užitočné, na rozdiel od väčších konšpirácií prísne tajných inštitúcií, ktoré zámerne produkujú ilúzie, aby si udržali kontrolu nad mysľou občanov, nie aby podporovali hľadanie pravdy. Mocenské inštitúcie zatajujú existenciu sprisahaní aj možnosť, že sa dajú odhaliť slobodným dialógom.

Scullyová a Mulder vyháňajú čerta diablom na dva spôsoby: Akty X presviedčajú publikum, že paranoidná vízia sveta má jediný nedostatok, totiž, že nie je dostatočne paranoidná, a že na boj proti globálnemu sprisahaniu je správne používať paranoidné konšpirácie.

Na konšpirácie nepotrebujeme cudzincov ani votrelcov: „Nevyhrážajte sa mi, Mulder. Videl som zomierať prezidentov.” Fajčiar vyjadril chladnú aroganciu síl, proti ktorým stoja Mulder a Scullyová. V epizóde “Jeden dych” vidíme skutočného nepriateľa (One Breath). Nie je to mimozemšťan, mutant ani psychopat, ale vláda, ktorá opovrhuje pojmami „pravda”, „spravodlivosť” a „česť” ako predvolebnými heslami. Nepriatelia nie sú vlkolaci, zelení mužíci v lietajúcich tanieroch ani pyrokinetici. Nepriateľ má štátne sociálne poistenie. Pán X aj Fajčiar slúžia ľudskému sprisahaniu. Tajné služby, verejné inštitúcie aj biznis sú dosť neľudské, nemilosrdné a nemorálne aj bez mimozemšťanov.

Ak veríme Aktom X, aj najdemokratickejšie inštitúcie sú podozrivé prinajmenšom z nedbanlivosti a pravdepodobne sú zapletené do sprisahania neznámych síl proti ľudstvu:

Scullyová: „FBI za sedem rokov výskumu nenašiel dôkazy o existencii okultných konšpirácií.”

Calgani: „J. E. Hoover nikdy nepriznal existenciu mafie.”

Scullyová: „Keby počty vrážd pripisovaných okultným konšpiráciám boli pravdivé, znamenalo by to, že tisíce ľudí každoročne zabíjajú tisíce iných ľudí bez dôkazu a bez toho, aby boli odhalení. Bolo by to najväčšie zločinné sprisahanie v dejinách.”

Mulder: „Diabol cituje Bibliu, keď mu to vyhovuje” („Ruka, čo zraní” – Die Hand die verletzt).

V televízii vidíme zomierať násilnou smrťou milióny ľudí a nepoznáme konkrétnych páchateľov. Ľahko podozrievame aj celkom obyčajné javy:

Mulder: “Záznamy vyčísľujú vysoký počet študentov trpiacich depresiou, bolesťami hlavy a zlým trávením.”

Calgani: „Toto je stredná škola. Pre študentov je normálne, keď sa správajú nenormálne” (Die Hand die Verletzt).

Nepriateľ môže byť jedným z nás. Cudzinci sú „tí druhí” bez ohľadu na to, či pochádzajú z vesmíru, zo zvrhlých experimentov alebo z iného národa. Fajčiar je pre Muldera tým, čím Moriarty pre Sherlocka Holmesa. Temná organizácia ho zakrýva, aby ako zlý tieň z pozadia poťahoval nitky organizovaného zločinu, ktorý prerástol do najvyšších byrokratických štruktúr. Totalita je zločinecká organizácia, ktorá sa zmocnila štátu. Nemusí mať formu politickej strany, môže to byť aj nadnárodný koncern:

Byers: „Vodca ruských radikálnych pravičiarov Vladimír Žirinovský sa dostáva k moci pomocou najzhubnejšej a najodpornejšej sily dvadsiateho storočia.”

Mulder: „Myslíte McDonald’s?” (E.B.E.)

Neobjasnené prípady Aktov X pripomínajú starú výhovorku, že človek nie je zodpovedný za svoje skutky. Všetko na Zemi by bolo dokonalé, keby sme sa dokázali zbaviť kohosi mimo nás, kto nám to kazí. To je rozprávka o ľuďoch ako o dobrých, ale naivných kozliatkach, ktoré sa dali oklamať zlému vlkovi. Stačí nájsť nepriateľa, rozrezať mu brucho, zašiť mu do neho kamene, hodiť ho do studne a všetko bude v poriadku. Podozrivý je každý: ten, kto sa odlišuje, aj ten, kto sa neodlišuje, lebo má dokonalú masku. Načo sa trápiť zodpovednosťou, stačí nájsť obeť.

Alebo zvíťaziť nad strachom: „Strach sme porazili vo chvíli, keď sme ho akceptovali” (Mulder). Epizóda „Neodolateľný” sa začína prepychovým pohrebom: saténom vyložená rakva, vyleštená mosadz, hrubé koberce, hudba, kvety – maškaráda okolo škaredej pravdy smrti (Irresistible). Služobník smútočného rituálu Donnie Pfaster sa smrti nebojí: v noci mrzačí mŕtvoly. Scullyová vie, že nie je neporaziteľným votrelcom ani nadprirodzenou silou: „Na tom mužovi nie je nič nadprirodzené. Donnie Pfaster je jednoducho čírym zlom.” Neodolateľným hrdinom príbehu je strach. Akty X portrétujú sympatických netvorov medzi nami ako filmy Psycho či Mlčanie jahniat. Zlo na verejnosti neslintá, skrýva sa pod úsmevom.

Nietzsche napísal, že charakter je to, ako sa človek správa v tme. V tme Aktov X prebleskuje neúnavný bojovník za pravdu Fox Mulder. Osamelý idealista a nepoddajný hrdina sa nebojí byrokracie, najatých vrahov, pozemských ani paranormálnych síl.

 

Od vedy k mágii

Vedeckú fantastiku nazývajú vedeckou preto, že sa opiera o vedecké poznatky. To robí všetka fantastika, rozdiel je v tom, čo sa považuje za vedu. Dávno pred vznikom science fiction sa fantastika opierala o poznanie, ale o poznanie magické a sakrálne, uznávajúce záhady a čaro nepoznateľných tajomstiev.

Protiosvietenské diskurzy fantasy a hororu nadväzujú na fantastické tajomstvá arkanického poznania, prístupného len vyvoleným, na vízie sveta, nezávislé od empirickej vedy. Rétorika mágie ožíva vo svetskom formáte: rozprávka je mýtus zbavený posvätnosti, fantasy je mágia zbavená čarov – okrem čara príbehu.

Moderná veda je pre väčšinu z nás záhadou. Jej hermetické učenie chápu len odborníci, ostatným sprostredkujú náhľad do mystérií médiá. Kruh sa uzatvoril: fantastika arkanizuje poznanie empirickej vedy. Science fiction dôveruje vedeckej metóde, potrpí si na dôkazy a keď ich nemá, snaží sa ich aspoň predstierať. Viac ako o vedecké teórie a metódy sa však opiera o reč vedy, o vedeckú (častejšie o pseudovedeckú alebo paravedeckú) terminológiu:

Vitagliano: „Keď sa bunky začali deliť, prechádzali štádiami morula, blastula, gastrula.”

Scullyová: „Začiatok somatického vývoja?”

Vitagliano: „Začiatok formy života. Neviem akej” (Redux).

Postavy Aktov X tancujú na hraniciach poznania. Avantgardné umenie aj revolučné vedecké teórie sa usilujú tlmočiť nové poznanie. Pre úplne nové poznanie nemáme slová. Objavitelia hovoria rečou, ktorú sa ostatní ešte nenaučili a rozumejú jej len odborníci. Verejnosť vníma vedu podľa metafor, ktorými ju sprostredkujú médiá:

Mulder: „Svetlo hviezd staré miliardy rokov letí od počiatkov času k nám do budúcnosti. Možno to sú duše. Cestujú časom v podobe svetla hviezd a hľadajú si domov. Ktovie, čo videla moja matka. A ktovie, čo mi chcela povedať” (Closure).

A samozrejme z praxe: ľudia používali oheň tisíce rokov a neprekážalo im, že nič nevedia o oxidácii. Spokojnosť s vlastnou nevedomosťou sa končí vo chvíli, keď poznanie sa stáva dôležitým pre praktický život. Len niektorí hľadajú vysvetlenie v úteku dopredu. Obraciame sa k polozabudnutým receptom minulých čias, dioptrie budúcnosti vkladáme do rámu starých okuliarov. Médiá nám v tom ochotne pomáhajú. Populárna kultúra predstiera, že stačí  poznať niekoľko čarovných slov, aby sme pomocou vedeckých zaklínadiel pochopili svet a hrozivú tvár, ktorou sa k nám nečakane obrátili dôverne známe veci:

Mulder: „Naše skutočné povahy čakajú tam, kde sa končí naša predstavivosť. Za jej hranicami zúri vojna intelektu s primitívnym mozgom v nepriateľskom území digitálneho sveta, tam, kde zákony mlčia a uprostred zbraní nieto pravidiel. Zrodení z anarchie a nenásytne krvilační, chvejeme sa pri pomyslení na to, čo by mohlo povstať z temnoty” (First Person Shooter).

V našej kultúre sa tradujú nadprirodzené príbehy. Najvyšším hororom je nepochopiteľné. Nevysvetliteľná paranormálnosť v súčasnej populárnej kultúre reaguje na hegemóniu vedy a techniky, na ich ospevovanie racionalizmom a na sklamanie z historického zlyhania rozumu v 20. storočí.

 

Storočie sklamaní

K prezývkam „atómový vek, storočie kozmického výskumu, kybernetiky, genetiky” atď. si dovolím pridať ďalšiu: storočie sklamaní. Zlatá doba nenastala. Prvá polovica 20. storočia prehrmela v znamení svetových vojen. Druhá polovica priniesla namiesto hospodárskej utópie AIDS, terorizmus a plazivú deštrukciu sociálneho zabezpečenia; rozpad socialistickej sústavy nepriniesol kapitalistický blahobyt, ale ekonomické a sociálne problémy; globalizácia nepriniesla krajinám tretieho sveta demokraciu, ale hladomory, vojny a epidémie.

V populárnej zábave pred Aktmi X bola skepsa predpokladom, aby racionálny um mohol nachádzať príčiny záhad a protagonisti mohli prekonávať prekážky. Akty X prekročili za poznaním dychtiacu podozrievavosť, ako kánon poučenia im stačí paranoja. Paranormálne javy sú v Aktoch X súčasťou normálneho sveta.

Zabíjačka upírov Buffy nepozná pochybnosti Muldera a Scullyovej. Nepotrebuje racionálnu skepsu, vie, že každodenný svet je súčasťou nadprirodzeného a mestečko v Kalifornii treba zúfalo obraňovať proti pekelným konšpiráciám (brána pekla – Hellmouth). Paranormálne javy sú normálne a fotogenické. Pekná, silná a trénovaná hrdinka bojuje v tesnom objatí s nadprirodzenými silami. Sama k nim patrí, hoci na strane „dobra”. Ani to nie vždy: zapletie sa s upírom, ktorého meno je Anjel.

Mulder: „Pred výskumom vesmíru ľudia uctievali nebesá ako domov mocných a bdelých božstiev, ktoré vládli osudu človeka. Starých bohov zamenili novými, odpovede kňazov nových náboženstiev na staré otázky však neboli uspokojivejšie, ako odpovede egyptských, gréckych či rímskych kňazov. Vybrali sme si istoty vedy, ale čakáme na zjavenie. Hľadíme k nebesám, pripravení prijať neuveriteľnú pravdu, aby sme našli svoj osud napísaný vo hviezdach. Akými očami ho uvidíme lepšie, starými alebo novými?” (Patient “X”)

Zlyhanie lži neznamená, že ju nahradí pravda. Vláda veľkej lži zapĺňa vákuum sklamania, ktoré zanechalo zlyhanie predchádzajúcich veľkých právd. Boha i náboženstvo vraj zabili veda a materializmus, ktoré v 20. storočí pripravili pôdu pre nový Armagedon. Ľudia v 20. storočí dva razy uverili vo veľkú lož fašizmu a komunizmu a dva razy pochopili, že ich oklamali lživými utópiami aj disidentskými ilúziami. Socialistická ideológia nezanikla, ale stratila hegemóniu. Zanikla viera, že existuje jediná dominantná idea, zaniká aj nádej v spasiteľský princíp. Pluralizmus a multikulturalizmus nepriniesli duchovný súlad, ale chaos, plodnú pôdu subkultúr. Zlyhanie tradičných náboženstiev i materialistických ideológií neprinieslo lepšiu vieru ani etiku, len uvoľnilo priestor pre nové povery a sektárstvo. Chaos subkultúr možno chápať aj ako sprisahanie proti chaosu, z ktorého sa možno raz vynorí nový poriadok. Zatiaľ to sú malé pravdy malých skupín, objavné aj triviálne, intolerantné ako skupiny, ktoré sa nimi pýšia, aby sa odlíšili. Príslušnosť k časti nenahradí identitu s celkom a nestačí, aby sme videli zvonka časť ani sami seba. Maškarády ako transvestitské show „revolučne boria” sexuálne stereotypy v stopách „rúcania kapitalizmu” komunistickou ideológiou a „plutokracie” fašistickou. Distopicky ignorujú architektúru, ktorá by premenila ruiny útlaku na raj slobody. Stovky malých právd sa navzájom obviňujú, že sú stovkami lží. Ale komu záleží na pravde, keď si nikto neoveruje fakty?

Za závojom reality sa neskrýva jej skutočná tvár, ale ďalší závoj: antický názor použili postmodernisti ako argument proti modernistom. Je to tiež názor mystických učení a súčasť chýrneho „pocitu údivu”, ktorý dáva fanúšikovi moderná fantastika. A patrí k pôvabom Aktov X.

Science fiction je historicky nový žáner fantastického umenia. Od ostatnej fantastiky sa odlišuje dôverou v existenciu rozumného vysvetlenia každého javu a v schopnosť človeka dospieť k nemu pomocou empirickej vedy. Science fiction je príbuzná detektívky: aj ona odhaľuje tajomstvá a dôveruje vedeckým metódam, dobrodružstvo poznávania je v nej odhaľovaním tajomstiev prírody a technika nástrojom človeka na jej ovládnutie. Vedecká fantastika zdedila s humanistickou hrdosťou na človeka aj osvietenskú ilúziu o človeku – pánovi prírody: ľudstvo sa oddelilo od prírody, človek stojí nad prírodou, príroda je pasívnym objektom a človek aktívnym činiteľom.

20. storočie prinieslo spolu s neslýchaným „preniknutím do tajomstiev prírody” aj pochybnosť: azda prírodu ovládame na čoraz viac percent, no tie zvyšné percentá si s nami robia, čo chcú. Správanie človeka je prejavom tej prírody, ktorá výhražne mlčí v nás.

 

Od racionality k iracionalite

Mulder oznámil Scullyovej: „Moju sestru uniesli mimozemšťania” (Sein und Zeit). Ťažko sa čudovať jej nedôvere: nevie sa, ako a prečo. Akty X obsahujú neodôvodnené prekvapenia. Nedozvieme sa, prečo sestra Chartersová striedavo tvrdí, že ju znásilnilo čosi neviditeľné, aj že to bol živý muž (Excelsis Dei). Mulder objavil telo kompostované v hubovej plantáži. Nevidíme logickú súvislosť duchov, znásilnenia, halucinácií, húb, záhadných úmrtí a experimentálnych drog. Riešenie záhady si nemožno domyslieť, nenaznačí sa skrytý zmysel, nič sa neobjasní. Jediným vysvetlením je bezradnosť scenáristu alebo náhoda:

Mulder: „Čo sme dosiahli hrou na dohady? Prekvapenia a nepredvídateľné náhody? Ak zlyháme v predvídaní nepredvídateľného, ak vo vesmíre nekonečných možností nedokážeme očakávať neočakávané, ostaneme na milosť a nemilosť hocikomu a hocičomu, čo sa nedá naprogramovať” (Bojujte proti budúcnosti – Fight the Future).

Scullyová a Mulder sú štýloví a „cool”, ale sú detektívi. Ak má detektív odhaliť pravdu, musí existovať pravda, ktorú možno odhaliť. Musí existovať usporiadaný vesmír, v ktorom možno hľadať príčiny následkov. Nemusia to byť dôkazy, ktoré by presvedčili súd, ale musia presvedčiť divákov. Prípady Aktov X nie sú filozofiou, ale keď zábava nechá milióny divákov blúdiť v chaose a napriek tomu ostane populárna, pýtame sa, prečo?

Aj nelogický scenár a dramaturgia môžu odzrkadľovať atmosféru doby. Postavy Aktov X sú hračkami neznámych síl. Divák ťažko hľadá v postupnosti scén a epizód súvislosť príčiny a následku. Udalosti sa nedajú predpovedať podľa prechádzajúceho deja, osudy postáv nevyplývajú z ich predchádzajúceho života, ani sa nedajú ovplyvniť vlastným úsilím: ich pánom je náhoda.

Očividné pravdy už nie sú dôveryhodné. E. A. Poe a A. C. Doyle naučili klasickú detektívku deduktívnemu postupu od faktov k záverom. Akty X polemizujú s metódou empirickej vedy. Referujú pseudodokumentárnym štýlom televíznych kriminálok a dôsledne nivočia autoritu polície a tajných služieb zobrazením ich neschopnosti a neochoty riešiť prípady. Fanúšikovia nie sú takí naivní, aby verili, že Akty X sú spravodajstvom o záhadných mocnostiach, ale dostatočne pociťujú svojvôľu anonymnej moci, aby ich Akty X fascinovali paranoidným zobrazením jej temných mechanizmov. Hrôzokrásne paranormálnosti Aktov X sú vymyslené, ale machinácie politikov a zločiny nimi riadených organizácií sú reálne.

Mulder: „Videl som to, čo som videl, lebo som chcel uveriť. Ak sa príliš snažíte dívať, môžete sa zblázniť, ale ak sa neprestanete dívať, oslobodíte sa. A prebudíte sa zo sna, uvedomíte si, že lži ochraňujú to, čo inzerujú: vláda vie, že jej najväčšia sila spočíva v útoku. Tí, čo veria v UFO, sú presvedčení, že na únosoch sa podieľa armáda. Ale čo, ak neexistuje nijaké sprisahanie? Ak existuje len armáda budujúca arzenál, proti ktorému niet obrany: biologické zbrane, ktoré (podľa nich) ospravedlňujú, že si z národa robia vrtuľu príbehmi o malých zelených mužíčkoch – sprisahaním zabaleným do položky vládnej agendy” („Pacient X”).

Moc fantastiky nemožno redukovať na abstraktné definície, na symbol, metaforu, na rétorické figúry či na čosi iné. „Science fiction”, „fantasy” a „horor” sú nápisy na policiach kníhkupectiev. Nálepky prenikli do spoločenského vedomia, stali sa osudnými prívlastkami nových vízií sveta. Utópia sa premenila na tovar, dá sa kúpiť ako softvér alebo lístok do kina. Kľúčové pojmy modernej fantastiky vstúpili do žargónu doby, do neomýtov populárnej kultúry. Ostali hmlisté, ale vyjadrujú presvedčenie verejnosti. Meradlom hodnovernosti sa stalo klišé. Nadobudlo hodnotu axiómy, ktorú nedefinujeme, ale používame na definície iných pojmov.

Predstavme si svet ako text, napísaný v neznámej reči. Racionálny moderný človek sa ho snaží preložiť do jazyka rozumu bez obáv, že preklad zničí posolstvo. Chce rozlúštiť hádanku sveta, ale neverí, že svet je rečou, ktorou ho oslovuje božstvo. Necíti sa oslovený, netúži odpovedať. Zodpovednosť je snaha odpovedať, vyhovieť nároku. Pohodlný moderný človek azda tuší zodpovednosť v záplave informácií, ktorých zmysel mu uniká. Mulder a Scullyová prevzali zodpovednosť, hľadajú odpovede, ktoré by nás orientovali: „orientácia” etymologicky ako lux ex oriente – svetlo z východu, nasmerovanie. Akty X vysvetľujú svet psychoanalýzou snov spiaceho boha, amatérsky, ale účinne: „Sny sú odpovede na otázky, ktoré sme sa ešte nenaučili klásť” (Mulder, „Aubrey”).

Filozofi postmoderny obvinili nezaujaté analytické myslenie z úniku pred realitou do fantázie, z toho istého eskapizmu, z ktorého kritici obvinili modernú fantastiku. Aj neuveriteľný príbeh je bližší priamej komunikácii medzi živými ľuďmi, než kritická analýza. Akty X majú s príbehmi Tolkiena, Holdstocka či Carda spoločnú tvorbu neomýtu. Predkladajú vzory predstáv o realite, uveriteľné v našom svete, lebo sú v súlade s našimi najvyššími autoritami – médiami. Schopnosť komunikovať je dôležitejšia ako obsah – the medium is the message. Príbehy sa stávajú spomienkami, ktoré živia iné spomienky. Divák si utvára názor podľa príbehov, nerozlišuje zážitky s fantómami obrazovky od toho, čo skutočne prežil, umelé spomienky od vlastných, ani morálku jednej ideológie od prikázaní inej. Nejde o pravdivosť faktov, ale o pravdu presvedčenia.

Súčasná fantastika je súčasťou diskurzu populárnej kultúry. Hrdinovia drvení nepochopiteľnými silami odmietajú skepsu empirickej vedy, lebo neznámo sa pre nich stalo realitou a fyzika metafyzikou. Pravdu hľadajúci skeptici sa stávajú obeťami. Nedôverujú autoritám, ktoré ich zradili v boji proti iracionálnu, no keď nenájdu iné východisko, radi sa vrátia pod ochranné krídla racionalizmu a tradičných mocenských štruktúr. Príbehy o zlyhaní rozumu akceptujú nadprirodzené:

Scullyová: „Svet je plný dravcov. Mojou úlohou je ochraňovať ľudí pred nimi. Spoliehala som sa na vieru v moju schopnosť robiť to, čo robím. Chcem tú vieru… potrebujem ju” („Neodolateľný”).

Skeptické postavy sa snažia pochopiť iracionálne javy pomocou rozumu: „Veriaci človek s môže dovoliť luxus skepsy” (Werber, „Pacient X”). Zdanlivo nezlučiteľné ideové paradigmy spája metodologický prístup: Akty X naznačujú, že normálne a paranormálne nie sú protiklady, ale rôzne stránky reality. Neoddeľujú ich neprekonateľné hranice, len rozdielne stupne a metódy poznania:

Učiteľ: „Príbehy sú pre kultúru nevyhnutné a mýty sú univerzálne príbehy. Majú hlbší zmysel než zábavu a poučenie: uvoľniť cestu túžbam a vysvetliť správanie, ktoré by spoločnosť ináč odsúdila ako neprijateľné. Často maskujú myšlienky príliš strašné na to, aby sme si ich priznali, ale strašné myšlienky zabalené do nepravdy sú neškodný príbeh. Čítajte detské rozprávky: kráľovná poslala Snehulienku na smrť, Janko a Marienka upálili bosorku” („Neodolateľný”).

Plagát nad Mulderovým stolom vyslovuje jeho najtúžobnejšie želanie: „Chcem uveriť.” Znamená tiež: „Chcem, aby mi verili, bojím sa uveriť, chcem vedieť, ktorej lži mám uveriť.” Akty X sa stali výkladnou skriňou popkultúry, lebo prijali posolstvo mýtu a náboženstva, že existuje čosi staršie a fundamentálnejšie než pravda, čo patrí aj k základom empirickej vedy: viera.

Štvrtý názor (praktický): „Zlatá doba nenastala, hrozí kamenná. Nepoznáme zodpovedných, nájdime aspoň vinníkov. Treba zase niekoho ukrižovať, azda to pomôže.”

Akty a fakty

Akty X: Televízny seriál a celovečerný film.

Tvorca: Chris Carter.

Uvedenie v USA: 10. septembra 1993 – 19. mája 2002.

Film: „Bojujte proti budúcnosti” (Fight the Future, Rob Bowman 1998, scenár Chris Carter, synopsis Chris Carter a Frank Spotnitz); Foxa Muldera a Danu Scullyovú hrajú osvedčení predstavitelia David Duchovny a Gillian Andersonová. Názov druhého celovečerného filmu je zatiaľ neznámy. Režíruje ho opäť Chris Carter, ktorý napísal scenár s Frankom Spotnitzom, Muldera a Scullyovú opäť hrajú David Duchovny a Gillian Andersonová. Nakrúcanie v Kanade sa malo začať 10. decembra 2007, premiéra sa predpokladá 25. júla 2008 (Frank Spotnitz v rozhovore s Movieweb). Dej sa odohráva šesť rokov po skončení TV seriálu. Thriller s nadprirodzenými prvkami neobsahuje mimozemské sprisahania.

Žáner : Akty X prekračujú žánrové hranice: horor, science fiction, fantasy, thriller, detektívka, kriminálka, lekárska dráma, distópia, politfiction…

Produkt priemyslu zábavy : Rozdelil obecenstvo na „my” a „oni”: dvadsať miliónov pravidelných divákov v USA a desať miliónov videlo reprízy, azda stomiliónové publikum vo vyše šesťdesiatich štátoch. Akty X sa stali prvým kultovým TV seriálom vďaka internetovým fanúšikom (X-Philes).

Ceny : Zo 141 nominácií udelilo 24 porôt v USA aj v zahraničí spŕšku 61 cien v rôznych kategóriách, za osobné výkony vrátane hereckých, za grafiku, zvuk, réžiu, kameru, techniku, dizajn, masky, mejkap, špeciálne efekty a iné, dokonca aj za titulné sekvencie.

Sláva : Sugestívne spracovaný seriál s bizarnou tematikou má fanúšikov na všetkých kontinentoch. Výroky “Pravda je tam vonku,” “Neverte nikomu” či “Chcem veriť” zľudoveli a stali sa heslami populárnej kultúry. Akty X definujú atmosféru poslednej dekády tisícročia s konšpiračnými teóriami a nedôverou k organizáciám, s obrodou iracionalizmu, spirituality a viery v mimozemský život.

Fenomén populárnej kultúry : Akty X sa nedajú pohodlne odložiť na jednu policu v samoobsluhe popkultúry, lebo sú kontinuálnym dialógom o protikladoch na prelome tisícročí, o chaose a poriadku, o slobode a bezpečnosti, o práve a spravodlivosti, o pravde a lži. A preto, že vzťah hrdinov nezapadá do tradičných stereotypov: Akty X neposkytujú romantiku lásky, ale romantiku tragickej hrôzy. Antická tragédia je večné spravodajstvo o strašnej dráme života, o vraždách, bojoch, krvismilstve, oslepení: neukazuje udalosti, z javiska deklamuje osudné správy. V Aktoch X vidíme dramatické udalosti, ktoré majú význam len ako informácia: „Pravda je tam vonku.”

Mulder a Scullyová

Ľudia neradi vidia živého človeka ako hrdinu a diváci radi stotožňujú svoje hviezdy s filmovými rolami. Neznámi herci Gillian Andersonová a David Duchovny sa stali hviezdami, lebo Dana Scullyová a Fox Mulder každý týždeň usilovne odhaľujú obrovské záhadné a neslýchané sprisahanie, spleť intríg, vrážd a nadprirodzených úkazov. Nikto nie je nevinný, od malého dieťaťa cez policajtov a vládnych úradníkov až po mimozemšťanov. Ani sami agenti. Akty X ťažia zo zámeny človeka s jeho rolou.

Scullyová a Mulder sú hrdinovia s poslaním ako postavy tradičných mýtov. Mýtickú cestu za pravdou nesmú ohroziť osobné záujmy. V Aktoch X je dosť erotických náznakov a predstava „priameho spojenia” Scullyovej s Mulderom je dráždivá, ale neprijateľná. Manželstvo je vylúčené, nemôžu sa vziať a žiť šťastne až do smrti, lebo strašné sily, proti ktorým bojujú, im to nemôžu dovoliť, ani keby chceli. Keby sa stali romantickými milencami, upadli by do „staromódnych” sociálnych vzťahov. Explicitný sex by zaradil Akty X k pornografii a zmietol ich z obrazovky v najsledovanejších vysielacích hodinách.

Vzťah Scullyovej a Muldera musí ostať profesionálne vecný a erotické napätie medzi nimi nenaplnené, aby sa aj v nasledujúcich epizódach udržal dramatický konflikt. Scullyová a Mulder stelesňujú mužský a ženský princíp prevrátene k tradičným kultúrnym hodnotám: Fox Mulder predstavuje intuíciu, Dana Scullyová racionalizmus. To je prvý krok, ktorým Akty X predstavujú obraz sveta „prevrátený” voči tradičnej predstave.

„Žensky iracionálna” intuícia Muldera má protiklad v „mužsky racionálnej” skepse Scullyovej. Spája ich hľadanie „skutočnej pravdy”. Akty X prekračujú zrkadlové prevrátenie hodnôt, nekopírujú predstavy mystikov o určenosti fyzikálneho sveta nadprirodzenými silami. Ústup Aktov X od racionalistickej predstavy poznateľného a urobiteľného sveta sa opiera o súčasné formy dialógu medzi racionalizmom a iracionalizmom.

Mulder a Scullyová personifikujú odstup od tradičných úloh pohlaví v spoločnosti. Nie sú rovnakí, sú si rovnocenní a rovnoprávni ako odborníci, zamestnanci agentúry aj ako ľudia. Mulder vedie tím, ktorý skúma smrtiaceho vesmírneho parazita („Ľad” – Ice). Kamera sleduje Scullyovú, ako načúva analýzam Muldera: Scullyová je vonkajším objektom pozornosti diváka, ktorý sa intelektuálne sústreďuje na Mulderove úvahy. Dialóg „žensky intuitívneho” Muldera s „mužsky racionálnou” Scullyovou je prínosom Aktov X do diskurzu, ktorý sa začal v osvietenstve, do diskurzu o autorite racionálneho poznania založeného na empirickej vede a o význame intuície pre takýto systém poznania.

Televízia vyslala Scullyovú a Muldera na hrdinskú púť s inštrukciou, aby neverili ničomu, čo nájdu na ceste pri hľadaní pravdy. Dôverujú si navzájom a veria, že konajú správne, hoci všetko, čo pokladajú za pravdu, je v skutočnosti omyl alebo lož.

Ambivalencia hororových príbehov gotickej literatúry je azda vzorom, nie však metodologickým princípom Aktov X. Seriál reprezentuje jeden gnozeologický aspekt súčasnej populárnej kultúry, predstavu o poznaní ako o diskurze medzi stanoviskami, ktoré sa zvyčajne pokladajú za nezmieriteľné: normálne a paranormálne, vedecké a nevedecké, prirodzené a nadprirodzené, racionálne a iracionálne, mužské a ženské, intuícia a skepsa, človek a netvor.

Akty X rešpektujú individuálne aj sociálne zdroje totožnosti jednotlivca: povahu, talent (neraz čudný alebo desivý), rodinu, profesiu, príslušnosť k svetu v existenciálnom zmysle. Scullyová v niekoľkých epizódach hľadá vraha svojej sestry, únoscu, ktorý ju pripravil o mesiac života a schopnosť rodiť, páchateľa, ktorý ju nakazil rakovinou a potom vyliečil. Mulder pátra po únoscovi svojej sestry a po agentovi FBI, ktorý možno zabil jeho otca; dokonca nie je isté, kto je Mulderovým otcom.

Melodramaticky psychoanalytické chápanie rodiny má v Aktoch X len podpornú funkciu. Mulder aj Scullyová hovoria o rodine bez citového pohnutia. Scullyovú rodina evidentne nudí a ona nudí ju. Mulder hľadá sestru a nájde ju, ale jeho chladné správanie sa nezmení, ani ho to neodradí od zanovitého hľadania väčších právd o sprisahaniach proti ľudstvu. Seriálu psychologicky dominuje vzťah medzi Mulderom a Scullyovou.

Kolektívne šialenstvo

Philip K. Dick uviedol do fantastiky postmodernú víziu nepochopiteľne zložitého sveta: nevedno, či existuje inak, než ako produkt našej mysle, ako naša konštrukcia reality. Akty X kráčajú v jeho stopách.

Gary Lambert tvrdí, že jeho šéf je príšera („Šialenstvo vo dvojici” – Folie a Deux). Mulder spočiatku verí ako všetci ostatní, že Lambert je blázon, lebo obludu nevidel nikto okrem neho. Nevidia ju ani diváci, záber obrovského hmyzu sa len raz mihne na obrazovke. To je okamih, v ktorom Mulder uverí – pred namiereným ústím Lambertovej pištole. V úvode epizódy sa Mulder opovržlivo zmienil sám o sebe ako o netvorovi (monster boy) a netvor je azda len psychotickým bludom, ktorý v Mulderovi indukoval Lambert. Scullyová sa napokon presvedčí, že príšera existuje, nemá však dôkazy ani vysvetlenie pre nikoho okrem Muldera. A ten už verí, že netvor existuje.

Netvor existuje, ale akým spôsobom? Dá sa kolektívne šialenstvo dokázať fyzikálne? Dialóg Scullyovej a Muldera tu zlyháva, uzatvára sa do nekonečnej slučky, ktorá ich izoluje od vonkajšieho sveta. V uzavretom priestore, vo výťahu na konci epizódy už neexistuje dialóg, nevymenia si ani slovo, dokonca ani pohľad. Posledné slová príbehu ktosi zdesene zašepká do telefónu: „Je to tu!”

Rozdiel medzi racionálnym a iracionálnym, medzi produktívnym a neproduktívnym, medzi otvorenou a uzatvorenou slučkou už nie je taký zrejmý, ako keď Scullyová poučila Muldera, že odpovede na paranormálne javy má pred nosom, „len treba vedieť, kde ich hľadať”. Ani Mulder už nie je ten frajer, ktorý odsekol: „Preto hľadám v FBI!”

Pilot Jack Schaefer si nie je istý vôbec ničím (Jose Chung’s From Outer Space). Nevie ani, či vôbec niečo existuje, vrátane Muldera. Ten mu vie odpovedať iba: „Dočerta, ako to mám vedieť ja?” Spisovateľ Chung, ktorý prišiel za Mulderom s prípadom Jacka Schaefera, na záver konštatuje, že jediná pravda, ktorou si môžeme byť istí, je, že sme celkom sami. Cieľom konšpirácie môže byť aj to, aby nám zabránila dozvedieť sa, že existuje a nie je paranoidnou ilúziou, ktorú sme vykonštruovali:

Mulder: „Existuje priveľa dôkazov, že to všetko bola lož. Konšpirácia nemá zakryť existenciu mimozemšťanov. Má ľudí presvedčiť o ich existencii tak dokonale, že už nebudú pochybovať o ničom” („Pacient X”).

Ilúzie popkultúry spochybňujú všetky systémy poznania, poukazujú na ich vzájomné protirečenia a dokážu pripraviť človeka o akúkoľvek vieru. Poznanie má okrem praktického významu aj funkciu duševného kompasu. Organizuje nám život, poskytuje orientáciu vo svete a istotu, že sa rozhodujeme správne, podľa overených skúseností iných ľudí a v súlade s nimi. Popretie poznania aj viery vedie do duševného zmätku. Akty X nesú posolstvo, že o všetkom treba pochybovať. Dokonca aj o ich vlastnom posolstve.

Posolstvo pochybnosti

V Aktoch X  sa nevylučuje racionalistická skepsa s iracionálnou vierou. Sú nositeľom vedomia, že pôsobenie vedeckého poznania na náš život nevieme ovplyvniť ani predpovedať. Odzrkadlili narastajúci záujem o genetické manipulácie či mimozemskú inteligenciu, predovšetkým však predstavili verejnosti následky prevratných teórií 20. storočia, ktoré matematicky dokázali existenciu relatívnosti, chaosu, katastrof, neurčitosti… Ak je všetko relatívne a všetko nás ohrozuje, aký je rozdiel medzi svojvôľou nevypočítateľných božstiev a ľahostajne ukrutnou prírodou? Utešujeme sa, že vieme pochopiť ľudské motívy božstiev – pomstu, žiarlivosť, tresty za hriechy. Príroda nemá city ani motívy, ktoré by sme vedeli pochopiť, ale skúmame ju: je to praktické. Dovtedy, kým sa nám neodplatí za zločiny, ktorých sa nej dopúšťame, alebo nás odhodí ako neosvedčený model evolúcie.

Podstatou fascinujúceho a desivého znepokojenia, neistoty o spoľahlivosti nášho poznania, je v Aktoch X presvedčivé znázornenie pohyblivých hraníc medzi epistemologickými modelmi. „Posledný odpočinok Clyda Bruckmana” ilustruje správanie človeka v zložitých otvorených systémoch a ich význam pre kultúrnu atmosféru našej doby (Clyde Bruckman’s Final Repose).

Bruckman je prekliaty vlastnosťami prostredia (zložitosťou, chaotickosťou a náhodnosťou) aj vlastnou schopnosťou predvídať, ako ľudia zomrú: „Predstavte si, že všetko to, čo sa muselo stať, sa stalo preto, že v tej noci život aj smrť záležali tom, ako dopadla minca.” Pomáha Scullyovej a Mulderovi vystopovať masového vraha, ktorý má tú istú schopnosť ako on. Obidvaja podvedome predvídajú výsledok chaoticky spletených príčin a následkov, ako keby niekto dokázal určiť smer, ktorým sa pohne tornádo podľa toho, ako motýľ v jeho ohnisku zatrepotal krídlom.

Bruckman aj vrah sú bystrozrakí slepci, zároveň jasnovidní aj nevidomí. Stelesňujú oxymoronické paradoxy modernej fantastiky, usilujúcej sa vyjadriť ľudský život, ktorého začiatok aj koniec určuje súhrn náhod, chaos, v ktorom sa možno netají nijaký poriadok. Dej sa riadi konfliktom medzi skepsou a intuíciou. Existuje osud? Určujú akési neznáme sily všetky naše kroky a slobodná vôľa je len ilúzia?

„Ak budúcnosť už bola napísaná, prečo by sme sa mali niečím trápiť?”, pýta sa Bruckman. No čo, ak budúcnosť ktosi alebo čosi ustavične prepisuje, kým sa z jasného písma nestane chaotická zmäť bezvýznamných čiar? Mulder a Scullyová zastávajú protikladné stanoviská. Mulder je presvedčený, že Bruckmanova schopnosť „ponúka ohromujúce možnosti” pre „fyziku aj pre ľudské vedomie” a pýta sa na svoj osud. Scullyová neverí a žiada dôkazy.

Dej sa komplikuje, východiskové hranice aj stanoviská postáv si navzájom vymieňajú miesta a neistota narastá. Mulder verí Bruckmanovi, ale napriek presvedčeniu o nevyhnutnosti predvídanej vraždy ho žiada, aby vystopoval vraha a pomohol zabrániť zločinu. Skeptická Scullyová neodolá pokušeniu, vypočuje si Bruckmanovu predpoveď svojho osudu, opäť zmení stanovisko a predpovedi neuverí. Zachráni Muldera a zabije jasnovidného vraha, ktorý pred smrťou prizná, že takto svoju budúcnosť nevidel.

V Aktoch X sa cyklicky opakuje konfrontácia a vzájomné testovanie konfliktových hypotéz o normálnych a paranormálnych javoch, o správnosti racionálneho a iracionálneho svetonázoru. Scullyová žiada empirické dôkazy a Mulder jej ich poskytne – keď ich má. Obidvaja konajú na základe intuitívnych úvah, lebo nemajú iné východisko.

Inštitucionalizovaná paranoja

Muž s rakovinou (Anasazi): „Vždy máme pripravené hodnoverné dementi. Spisy sú reálne natoľko, ako možnosť overiť ich,” lenže ani „nič nezmizne bez stopy”: „Mám doklad o skorumpovanosti a pokrytectve vlády. Noviny.” (Kurtzweil, Bojujte proti budúcnosti.)

Deep Throat prezývali informátora, ktorý údajne navrhol vyšetrovateľom v afére Watergate, aby sledovali toky peňazí. Škandál viedol k odstúpeniu prezidenta Nixona v roku 1974. Pre Chrisa Cartera bola aféra „Big Bang môjho morálneho vesmíru; zaplavila vedomie a svedomie Ameriky, zasiala do mňa bytostnú nedôveru k autoritám. Náš Deep Throat (Muž z Pentagonu) sa vynoril z tieňa vlády a selektívne usmerňuje Muldera a Scullyovú. Keď sa dostanú do slepej uličky alebo zabočia do nesprávnej, pomôže im, ale nie veľmi a nie je stopercentne na ich strane.”

Chris Carter vedel, že Philip K. Dick si na konferenciu v roku 1978 pripravil prednášku, ktorú však nepredniesol, takže sa v nej obracia na neexistujúce publikum; bola uverejnená až v roku 1985: „Keď Najvyšší súd rozhodol, že Nixonove pásky odovzdajú mimoriadnemu prokurátorovi, jedol som v čínskej reštaurácii v kalifornskom meste Yorba Linda, kde Nixon chodil do školy, kde vyrástol, kde po ňom pomenovali park. V koláčiku pre šťastie som našiel veštbu: ´Potajomky vykonané skutky si nájdu cestu, ktorou vyjdú na svetlo.´ Poslal som papierik do Bieleho domu, zmienil som sa, že tá čínska reštaurácia je asi kilometer od pôvodného Nixonovho domu a pripísal: ´Omylom som dostal veštbu určenú pre pána Nixona. Nemá on náhodou moju?´” (Philip K. Dick 1978: „How to Build a Universe That Doesn´t Fall Apart Two Days Later”.) Biely dom sa zachoval milosrdne, jednoducho neodpovedal.

Mulder našiel v tajných spisoch Ministerstva obrany indície, že jeho otec bol zapletený do vládneho sprisahania, ktorého korene siahajú až po Holokaust. Do príbehu sú zapletené nacistické genetické experimenty aj sadistické „výskumy” Mengeleho. Na poplach zazvonili spolu americkými tajnými službami FBI, NSC a CIA aj bývalé mocnosti fašistickej Osi, Nemecko, Taliansko a Japonsko (Anasazi). Chris Carter „ufologizoval” tému „rasovej čistoty” z epizód „Kolónia” (Colony) a „Posledná hra” (Endgame), ale múmie v púšti kladú viac otázok, než dávajú odpovedí. Skutočne existujú mimozemšťania a naozaj unášajú ľudí ako výskumné vzorky? Nie je to krytie genetických experimentov? Alebo sa experimenty konajú v dohode vlády s mimozemšťanmi? Epizóda sa končí paranoidnejšie, ako sa začala.

Každá epizóda Aktov X je príbehom o novej tvári neznáma. V cibuľovej štruktúre reality neexistuje nijaká konečná pravda, len nádej, že nám ešte dlho bude dovolené postupne odhaľovať nekonečné množstvo závojov, zakrývajúcich (azda neexistujúcu) objektívnu realitu: „Čo ak na budúci alebo ďalší rok bude človek kráčať ulicou, stúpať do schodov, postávať na verande alebo čakať na autobus a znezrady sa vystrčí ruka – zo steny, zo stromu, alebo…” („Škriatkovia” – Goblins). „Stať sa môže všetko,” hovorí Chris Carter. Keď sa Mulder zobudí v posteli Scullyovej, spomenieme si na Duchovnyho výrok: „Som nahý v posteli. Ktokoľvek som a kdekoľvek som, dúfam, že nie som v problémoch.” Ostáva to, čo robia Scullyová a Mulder – konštruovať modely konšpirácií na odhalenie sprisahaní. Osnúvajú ich sily, ktorým sme ľahostajní ako hmyz, čo rozšliapneme na chodníku bez zlého úmyslu, nedbanlivo a nevedomky, len preto, že sa v nesprávnu chvíľu ocitol na nesprávnom  mieste.

Pravdaže to je paranoja, presne v zmysle odvekého problému moci: „Samozrejme som paranoidný, to nie je otázka. Správna otázka znie, či som dostatočne paranoidný.” Scullyová a Mulder si vypracovali stratégiu dohôd o spoločnom postupe proti neznámu. Ich konšpirácie sú užitočné, na rozdiel od väčších konšpirácií prísne tajných inštitúcií, ktoré zámerne produkujú ilúzie, aby si udržali kontrolu nad mysľou občanov, nie aby podporovali hľadanie pravdy. Mocenské inštitúcie zatajujú existenciu sprisahaní aj možnosť, že sa dajú odhaliť slobodným dialógom.

Scullyová a Mulder vyháňajú čerta diablom na dva spôsoby: Akty X presviedčajú publikum, že paranoidná vízia sveta má jediný nedostatok, totiž, že nie je dostatočne paranoidná, a že na boj proti globálnemu sprisahaniu je správne používať paranoidné konšpirácie.

Na konšpirácie nepotrebujeme cudzincov ani votrelcov: „Nevyhrážajte sa mi, Mulder. Videl som zomierať prezidentov.” Fajčiar vyjadril chladnú aroganciu síl, proti ktorým stoja Mulder a Scullyová. V epizóde “Jeden dych” vidíme skutočného nepriateľa (One Breath). Nie je to mimozemšťan, mutant ani psychopat, ale vláda, ktorá opovrhuje pojmami „pravda”, „spravodlivosť” a „česť” ako predvolebnými heslami. Nepriatelia nie sú vlkolaci, zelení mužíci v lietajúcich tanieroch ani pyrokinetici. Nepriateľ má štátne sociálne poistenie. Pán X aj Fajčiar slúžia ľudskému sprisahaniu. Tajné služby, verejné inštitúcie aj biznis sú dosť neľudské, nemilosrdné a nemorálne aj bez mimozemšťanov.

Ak veríme Aktom X, aj najdemokratickejšie inštitúcie sú podozrivé prinajmenšom z nedbanlivosti a pravdepodobne sú zapletené do sprisahania neznámych síl proti ľudstvu:

Scullyová: „FBI za sedem rokov výskumu nenašiel dôkazy o existencii okultných konšpirácií.”

Calgani: „J. E. Hoover nikdy nepriznal existenciu mafie.”

Scullyová: „Keby počty vrážd pripisovaných okultným konšpiráciám boli pravdivé, znamenalo by to, že tisíce ľudí každoročne zabíjajú tisíce iných ľudí bez dôkazu a bez toho, aby boli odhalení. Bolo by to najväčšie zločinné sprisahanie v dejinách.”

Mulder: „Diabol cituje Bibliu, keď mu to vyhovuje” („Ruka, čo zraní” – Die Hand die verletzt).

V televízii vidíme zomierať násilnou smrťou milióny ľudí a nepoznáme konkrétnych páchateľov. Ľahko podozrievame aj celkom obyčajné javy:

Mulder: “Záznamy vyčísľujú vysoký počet študentov trpiacich depresiou, bolesťami hlavy a zlým trávením.”

Calgani: „Toto je stredná škola. Pre študentov je normálne, keď sa správajú nenormálne” (Die Hand die Verletzt).

Nepriateľ môže byť jedným z nás. Cudzinci sú „tí druhí” bez ohľadu na to, či pochádzajú z vesmíru, zo zvrhlých experimentov alebo z iného národa. Fajčiar je pre Muldera tým, čím Moriarty pre Sherlocka Holmesa. Temná organizácia ho zakrýva, aby ako zlý tieň z pozadia poťahoval nitky organizovaného zločinu, ktorý prerástol do najvyšších byrokratických štruktúr. Totalita je zločinecká organizácia, ktorá sa zmocnila štátu. Nemusí mať formu politickej strany, môže to byť aj nadnárodný koncern:

Byers: „Vodca ruských radikálnych pravičiarov Vladimír Žirinovský sa dostáva k moci pomocou najzhubnejšej a najodpornejšej sily dvadsiateho storočia.”

Mulder: „Myslíte McDonald’s?” (E.B.E.)

Neobjasnené prípady Aktov X pripomínajú starú výhovorku, že človek nie je zodpovedný za svoje skutky. Všetko na Zemi by bolo dokonalé, keby sme sa dokázali zbaviť kohosi mimo nás, kto nám to kazí. To je rozprávka o ľuďoch ako o dobrých, ale naivných kozliatkach, ktoré sa dali oklamať zlému vlkovi. Stačí nájsť nepriateľa, rozrezať mu brucho, zašiť mu do neho kamene, hodiť ho do studne a všetko bude v poriadku. Podozrivý je každý: ten, kto sa odlišuje, aj ten, kto sa neodlišuje, lebo má dokonalú masku. Načo sa trápiť zodpovednosťou, stačí nájsť obeť.

Alebo zvíťaziť nad strachom: „Strach sme porazili vo chvíli, keď sme ho akceptovali” (Mulder). Epizóda „Neodolateľný” sa začína prepychovým pohrebom: saténom vyložená rakva, vyleštená mosadz, hrubé koberce, hudba, kvety – maškaráda okolo škaredej pravdy smrti (Irresistible). Služobník smútočného rituálu Donnie Pfaster sa smrti nebojí: v noci mrzačí mŕtvoly. Scullyová vie, že nie je neporaziteľným votrelcom ani nadprirodzenou silou: „Na tom mužovi nie je nič nadprirodzené. Donnie Pfaster je jednoducho čírym zlom.” Neodolateľným hrdinom príbehu je strach. Akty X portrétujú sympatických netvorov medzi nami ako filmy Psycho či Mlčanie jahniat. Zlo na verejnosti neslintá, skrýva sa pod úsmevom.

Nietzsche napísal, že charakter je to, ako sa človek správa v tme. V tme Aktov X prebleskuje neúnavný bojovník za pravdu Fox Mulder. Osamelý idealista a nepoddajný hrdina sa nebojí byrokracie, najatých vrahov, pozemských ani paranormálnych síl.

Od vedy k mágii

Vedeckú fantastiku nazývajú vedeckou preto, že sa opiera o vedecké poznatky. To robí všetka fantastika, rozdiel je v tom, čo sa považuje za vedu. Dávno pred vznikom science fiction sa fantastika opierala o poznanie, ale o poznanie magické a sakrálne, uznávajúce záhady a čaro nepoznateľných tajomstiev.

Protiosvietenské diskurzy fantasy a hororu nadväzujú na fantastické tajomstvá arkanického poznania, prístupného len vyvoleným, na vízie sveta, nezávislé od empirickej vedy. Rétorika mágie ožíva vo svetskom formáte: rozprávka je mýtus zbavený posvätnosti, fantasy je mágia zbavená čarov – okrem čara príbehu.

Moderná veda je pre väčšinu z nás záhadou. Jej hermetické učenie chápu len odborníci, ostatným sprostredkujú náhľad do mystérií médiá. Kruh sa uzatvoril: fantastika arkanizuje poznanie empirickej vedy. Science fiction dôveruje vedeckej metóde, potrpí si na dôkazy a keď ich nemá, snaží sa ich aspoň predstierať. Viac ako o vedecké teórie a metódy sa však opiera o reč vedy, o vedeckú (častejšie o pseudovedeckú alebo paravedeckú) terminológiu:

Vitagliano: „Keď sa bunky začali deliť, prechádzali štádiami morula, blastula, gastrula.”

Scullyová: „Začiatok somatického vývoja?”

Vitagliano: „Začiatok formy života. Neviem akej” (Redux).

Postavy Aktov X tancujú na hraniciach poznania. Avantgardné umenie aj revolučné vedecké teórie sa usilujú tlmočiť nové poznanie. Pre úplne nové poznanie nemáme slová. Objavitelia hovoria rečou, ktorú sa ostatní ešte nenaučili a rozumejú jej len odborníci. Verejnosť vníma vedu podľa metafor, ktorými ju sprostredkujú médiá:

Mulder: „Svetlo hviezd staré miliardy rokov letí od počiatkov času k nám do budúcnosti. Možno to sú duše. Cestujú časom v podobe svetla hviezd a hľadajú si domov. Ktovie, čo videla moja matka. A ktovie, čo mi chcela povedať” (Closure).

A samozrejme z praxe: ľudia používali oheň tisíce rokov a neprekážalo im, že nič nevedia o oxidácii. Spokojnosť s vlastnou nevedomosťou sa končí vo chvíli, keď poznanie sa stáva dôležitým pre praktický život. Len niektorí hľadajú vysvetlenie v úteku dopredu. Obraciame sa k polozabudnutým receptom minulých čias, dioptrie budúcnosti vkladáme do rámu starých okuliarov. Médiá nám v tom ochotne pomáhajú. Populárna kultúra predstiera, že stačí  poznať niekoľko čarovných slov, aby sme pomocou vedeckých zaklínadiel pochopili svet a hrozivú tvár, ktorou sa k nám nečakane obrátili dôverne známe veci:

Mulder: „Naše skutočné povahy čakajú tam, kde sa končí naša predstavivosť. Za jej hranicami zúri vojna intelektu s primitívnym mozgom v nepriateľskom území digitálneho sveta, tam, kde zákony mlčia a uprostred zbraní nieto pravidiel. Zrodení z anarchie a nenásytne krvilační, chvejeme sa pri pomyslení na to, čo by mohlo povstať z temnoty” (First Person Shooter).

V našej kultúre sa tradujú nadprirodzené príbehy. Najvyšším hororom je nepochopiteľné. Nevysvetliteľná paranormálnosť v súčasnej populárnej kultúre reaguje na hegemóniu vedy a techniky, na ich ospevovanie racionalizmom a na sklamanie z historického zlyhania rozumu v 20. storočí.

Storočie sklamaní

K prezývkam „atómový vek, storočie kozmického výskumu, kybernetiky, genetiky” atď. si dovolím pridať ďalšiu: storočie sklamaní. Zlatá doba nenastala. Prvá polovica 20. storočia prehrmela v znamení svetových vojen. Druhá polovica priniesla namiesto hospodárskej utópie AIDS, terorizmus a plazivú deštrukciu sociálneho zabezpečenia; rozpad socialistickej sústavy nepriniesol kapitalistický blahobyt, ale ekonomické a sociálne problémy; globalizácia nepriniesla krajinám tretieho sveta demokraciu, ale hladomory, vojny a epidémie.

V populárnej zábave pred Aktmi X bola skepsa predpokladom, aby racionálny um mohol nachádzať príčiny záhad a protagonisti mohli prekonávať prekážky. Akty X prekročili za poznaním dychtiacu podozrievavosť, ako kánon poučenia im stačí paranoja. Paranormálne javy sú v Aktoch X súčasťou normálneho sveta.

Zabíjačka upírov Buffy nepozná pochybnosti Muldera a Scullyovej. Nepotrebuje racionálnu skepsu, vie, že každodenný svet je súčasťou nadprirodzeného a mestečko v Kalifornii treba zúfalo obraňovať proti pekelným konšpiráciám (brána pekla – Hellmouth). Paranormálne javy sú normálne a fotogenické. Pekná, silná a trénovaná hrdinka bojuje v tesnom objatí s nadprirodzenými silami. Sama k nim patrí, hoci na strane „dobra”. Ani to nie vždy: zapletie sa s upírom, ktorého meno je Anjel.

Mulder: „Pred výskumom vesmíru ľudia uctievali nebesá ako domov mocných a bdelých božstiev, ktoré vládli osudu človeka. Starých bohov zamenili novými, odpovede kňazov nových náboženstiev na staré otázky však neboli uspokojivejšie, ako odpovede egyptských, gréckych či rímskych kňazov. Vybrali sme si istoty vedy, ale čakáme na zjavenie. Hľadíme k nebesám, pripravení prijať neuveriteľnú pravdu, aby sme našli svoj osud napísaný vo hviezdach. Akými očami ho uvidíme lepšie, starými alebo novými?” (Patient “X”)

Zlyhanie lži neznamená, že ju nahradí pravda. Vláda veľkej lži zapĺňa vákuum sklamania, ktoré zanechalo zlyhanie predchádzajúcich veľkých právd. Boha i náboženstvo vraj zabili veda a materializmus, ktoré v 20. storočí pripravili pôdu pre nový Armagedon. Ľudia v 20. storočí dva razy uverili vo veľkú lož fašizmu a komunizmu a dva razy pochopili, že ich oklamali lživými utópiami aj disidentskými ilúziami. Socialistická ideológia nezanikla, ale stratila hegemóniu. Zanikla viera, že existuje jediná dominantná idea, zaniká aj nádej v spasiteľský princíp. Pluralizmus a multikulturalizmus nepriniesli duchovný súlad, ale chaos, plodnú pôdu subkultúr. Zlyhanie tradičných náboženstiev i materialistických ideológií neprinieslo lepšiu vieru ani etiku, len uvoľnilo priestor pre nové povery a sektárstvo. Chaos subkultúr možno chápať aj ako sprisahanie proti chaosu, z ktorého sa možno raz vynorí nový poriadok. Zatiaľ to sú malé pravdy malých skupín, objavné aj triviálne, intolerantné ako skupiny, ktoré sa nimi pýšia, aby sa odlíšili. Príslušnosť k časti nenahradí identitu s celkom a nestačí, aby sme videli zvonka časť ani sami seba. Maškarády ako transvestitské show „revolučne boria” sexuálne stereotypy v stopách „rúcania kapitalizmu” komunistickou ideológiou a „plutokracie” fašistickou. Distopicky ignorujú architektúru, ktorá by premenila ruiny útlaku na raj slobody. Stovky malých právd sa navzájom obviňujú, že sú stovkami lží. Ale komu záleží na pravde, keď si nikto neoveruje fakty?

Za závojom reality sa neskrýva jej skutočná tvár, ale ďalší závoj: antický názor použili postmodernisti ako argument proti modernistom. Je to tiež názor mystických učení a súčasť chýrneho „pocitu údivu”, ktorý dáva fanúšikovi moderná fantastika. A patrí k pôvabom Aktov X.

Science fiction je historicky nový žáner fantastického umenia. Od ostatnej fantastiky sa odlišuje dôverou v existenciu rozumného vysvetlenia každého javu a v schopnosť človeka dospieť k nemu pomocou empirickej vedy. Science fiction je príbuzná detektívky: aj ona odhaľuje tajomstvá a dôveruje vedeckým metódam, dobrodružstvo poznávania je v nej odhaľovaním tajomstiev prírody a technika nástrojom človeka na jej ovládnutie. Vedecká fantastika zdedila s humanistickou hrdosťou na človeka aj osvietenskú ilúziu o človeku – pánovi prírody: ľudstvo sa oddelilo od prírody, človek stojí nad prírodou, príroda je pasívnym objektom a človek aktívnym činiteľom.

20. storočie prinieslo spolu s neslýchaným „preniknutím do tajomstiev prírody” aj pochybnosť: azda prírodu ovládame na čoraz viac percent, no tie zvyšné percentá si s nami robia, čo chcú. Správanie človeka je prejavom tej prírody, ktorá výhražne mlčí v nás.

Od racionality k iracionalite

Mulder oznámil Scullyovej: „Moju sestru uniesli mimozemšťania” (Sein und Zeit). Ťažko sa čudovať jej nedôvere: nevie sa, ako a prečo. Akty X obsahujú neodôvodnené prekvapenia. Nedozvieme sa, prečo sestra Chartersová striedavo tvrdí, že ju znásilnilo čosi neviditeľné, aj že to bol živý muž (Excelsis Dei). Mulder objavil telo kompostované v hubovej plantáži. Nevidíme logickú súvislosť duchov, znásilnenia, halucinácií, húb, záhadných úmrtí a experimentálnych drog. Riešenie záhady si nemožno domyslieť, nenaznačí sa skrytý zmysel, nič sa neobjasní. Jediným vysvetlením je bezradnosť scenáristu alebo náhoda:

Mulder: „Čo sme dosiahli hrou na dohady? Prekvapenia a nepredvídateľné náhody? Ak zlyháme v predvídaní nepredvídateľného, ak vo vesmíre nekonečných možností nedokážeme očakávať neočakávané, ostaneme na milosť a nemilosť hocikomu a hocičomu, čo sa nedá naprogramovať” (Bojujte proti budúcnosti – Fight the Future).

Scullyová a Mulder sú štýloví a „cool”, ale sú detektívi. Ak má detektív odhaliť pravdu, musí existovať pravda, ktorú možno odhaliť. Musí existovať usporiadaný vesmír, v ktorom možno hľadať príčiny následkov. Nemusia to byť dôkazy, ktoré by presvedčili súd, ale musia presvedčiť divákov. Prípady Aktov X nie sú filozofiou, ale keď zábava nechá milióny divákov blúdiť v chaose a napriek tomu ostane populárna, pýtame sa, prečo?

Aj nelogický scenár a dramaturgia môžu odzrkadľovať atmosféru doby. Postavy Aktov X sú hračkami neznámych síl. Divák ťažko hľadá v postupnosti scén a epizód súvislosť príčiny a následku. Udalosti sa nedajú predpovedať podľa prechádzajúceho deja, osudy postáv nevyplývajú z ich predchádzajúceho života, ani sa nedajú ovplyvniť vlastným úsilím: ich pánom je náhoda.

Očividné pravdy už nie sú dôveryhodné. E. A. Poe a A. C. Doyle naučili klasickú detektívku deduktívnemu postupu od faktov k záverom. Akty X polemizujú s metódou empirickej vedy. Referujú pseudodokumentárnym štýlom televíznych kriminálok a dôsledne nivočia autoritu polície a tajných služieb zobrazením ich neschopnosti a neochoty riešiť prípady. Fanúšikovia nie sú takí naivní, aby verili, že Akty X sú spravodajstvom o záhadných mocnostiach, ale dostatočne pociťujú svojvôľu anonymnej moci, aby ich Akty X fascinovali paranoidným zobrazením jej temných mechanizmov. Hrôzokrásne paranormálnosti Aktov X sú vymyslené, ale machinácie politikov a zločiny nimi riadených organizácií sú reálne.

Mulder: „Videl som to, čo som videl, lebo som chcel uveriť. Ak sa príliš snažíte dívať, môžete sa zblázniť, ale ak sa neprestanete dívať, oslobodíte sa. A prebudíte sa zo sna, uvedomíte si, že lži ochraňujú to, čo inzerujú: vláda vie, že jej najväčšia sila spočíva v útoku. Tí, čo veria v UFO, sú presvedčení, že na únosoch sa podieľa armáda. Ale čo, ak neexistuje nijaké sprisahanie? Ak existuje len armáda budujúca arzenál, proti ktorému niet obrany: biologické zbrane, ktoré (podľa nich) ospravedlňujú, že si z národa robia vrtuľu príbehmi o malých zelených mužíčkoch – sprisahaním zabaleným do položky vládnej agendy” („Pacient X”).

Moc fantastiky nemožno redukovať na abstraktné definície, na symbol, metaforu, na rétorické figúry či na čosi iné. „Science fiction”, „fantasy” a „horor” sú nápisy na policiach kníhkupectiev. Nálepky prenikli do spoločenského vedomia, stali sa osudnými prívlastkami nových vízií sveta. Utópia sa premenila na tovar, dá sa kúpiť ako softvér alebo lístok do kina. Kľúčové pojmy modernej fantastiky vstúpili do žargónu doby, do neomýtov populárnej kultúry. Ostali hmlisté, ale vyjadrujú presvedčenie verejnosti. Meradlom hodnovernosti sa stalo klišé. Nadobudlo hodnotu axiómy, ktorú nedefinujeme, ale používame na definície iných pojmov.

Predstavme si svet ako text, napísaný v neznámej reči. Racionálny moderný človek sa ho snaží preložiť do jazyka rozumu bez obáv, že preklad zničí posolstvo. Chce rozlúštiť hádanku sveta, ale neverí, že svet je rečou, ktorou ho oslovuje božstvo. Necíti sa oslovený, netúži odpovedať. Zodpovednosť je snaha odpovedať, vyhovieť nároku. Pohodlný moderný človek azda tuší zodpovednosť v záplave informácií, ktorých zmysel mu uniká. Mulder a Scullyová prevzali zodpovednosť, hľadajú odpovede, ktoré by nás orientovali: „orientácia” etymologicky ako lux ex oriente – svetlo z východu, nasmerovanie. Akty X vysvetľujú svet psychoanalýzou snov spiaceho boha, amatérsky, ale účinne: „Sny sú odpovede na otázky, ktoré sme sa ešte nenaučili klásť” (Mulder, „Aubrey”).

Filozofi postmoderny obvinili nezaujaté analytické myslenie z úniku pred realitou do fantázie, z toho istého eskapizmu, z ktorého kritici obvinili modernú fantastiku. Aj neuveriteľný príbeh je bližší priamej komunikácii medzi živými ľuďmi, než kritická analýza. Akty X majú s príbehmi Tolkiena, Holdstocka či Carda spoločnú tvorbu neomýtu. Predkladajú vzory predstáv o realite, uveriteľné v našom svete, lebo sú v súlade s našimi najvyššími autoritami – médiami. Schopnosť komunikovať je dôležitejšia ako obsah – the medium is the message. Príbehy sa stávajú spomienkami, ktoré živia iné spomienky. Divák si utvára názor podľa príbehov, nerozlišuje zážitky s fantómami obrazovky od toho, čo skutočne prežil, umelé spomienky od vlastných, ani morálku jednej ideológie od prikázaní inej. Nejde o pravdivosť faktov, ale o pravdu presvedčenia.

Súčasná fantastika je súčasťou diskurzu populárnej kultúry. Hrdinovia drvení nepochopiteľnými silami odmietajú skepsu empirickej vedy, lebo neznámo sa pre nich stalo realitou a fyzika metafyzikou. Pravdu hľadajúci skeptici sa stávajú obeťami. Nedôverujú autoritám, ktoré ich zradili v boji proti iracionálnu, no keď nenájdu iné východisko, radi sa vrátia pod ochranné krídla racionalizmu a tradičných mocenských štruktúr. Príbehy o zlyhaní rozumu akceptujú nadprirodzené:

Scullyová: „Svet je plný dravcov. Mojou úlohou je ochraňovať ľudí pred nimi. Spoliehala som sa na vieru v moju schopnosť robiť to, čo robím. Chcem tú vieru… potrebujem ju” („Neodolateľný”).

Skeptické postavy sa snažia pochopiť iracionálne javy pomocou rozumu: „Veriaci človek s môže dovoliť luxus skepsy” (Werber, „Pacient X”). Zdanlivo nezlučiteľné ideové paradigmy spája metodologický prístup: Akty X naznačujú, že normálne a paranormálne nie sú protiklady, ale rôzne stránky reality. Neoddeľujú ich neprekonateľné hranice, len rozdielne stupne a metódy poznania:

Učiteľ: „Príbehy sú pre kultúru nevyhnutné a mýty sú univerzálne príbehy. Majú hlbší zmysel než zábavu a poučenie: uvoľniť cestu túžbam a vysvetliť správanie, ktoré by spoločnosť ináč odsúdila ako neprijateľné. Často maskujú myšlienky príliš strašné na to, aby sme si ich priznali, ale strašné myšlienky zabalené do nepravdy sú neškodný príbeh. Čítajte detské rozprávky: kráľovná poslala Snehulienku na smrť, Janko a Marienka upálili bosorku” („Neodolateľný”).

Plagát nad Mulderovým stolom vyslovuje jeho najtúžobnejšie želanie: „Chcem uveriť.” Znamená tiež: „Chcem, aby mi verili, bojím sa uveriť, chcem vedieť, ktorej lži mám uveriť.” Akty X sa stali výkladnou skriňou popkultúry, lebo prijali posolstvo mýtu a náboženstva, že existuje čosi staršie a fundamentálnejšie než pravda, čo patrí aj k základom empirickej vedy: viera.< >< ><-->