Hamusov dar (Goebbelsovi)

Jozef Melichár

Hamsunov dar (Goebbelsovi)

 

Keď v rokoch po druhej svetovej vojne svetoznámy nórsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Knut Hamsun ponúkol nakladateľstvu Gylendal (ktoré kedysi sám odkúpil od Švédov) svoje najnovšie dielo – Po zarostlých stezkách (Paa gjengrodde Stier) – jeho dlhoročný priateľ a vydavateľ Hans Greig síce priznal, že sa jedná o skvelú knihu, ale napriek tomu ju odmietol vydať.

Bolo to obrovské prekvapenie pre všetkých, že z Hamsunových rúk na svet vyšla nová kniha, prekvapenie okrem iného aj preto, že posledné roky svojho života strávil v psychiatrickom ústave a neskôr bol kvôli diagnóze – znížené intelektové schopnosti spôsobené stareckou demenciou – presunutý do starobinca, kde sa takpovediac čakalo na jeho smrť. Nechceli súdiť niekdajšiu ikonu, ale spisovateľ sa sám súdu dožadoval. Mal deväťdesiat rokov.

Dielo Po zarostlých stezkách (čítal som český preklad, a tak uvádzam aj rovnaký názov:)) však nielenže dokázalo, že jeho duševné schopnosti sú úplne v poriadku, ale že jeho talent, ktorým ohuroval svet také dlhé roky, je stále tu aj napriek udalostiam posledných rokov, ktoré prevrátili jeho život úplne naruby – z pozície národného hrdinu, z vrcholu, až na dno.

Hovorí sa, že po skončení vojny prišlo na poštu Hamsunovho bydliska toľko kníh, ktoré zaslali jeho niekdajší čitatelia a obdivovatelia, že pošta musela dočasne najať nových pracovníkov. Enquist vo svojej knihe Hamsun (podľa ktorej neskôr bol natočený film – hlavnú postavu stvárnil Max von Sydow) píše o scéne, v ktorej ľudia prichádzajú a hádžu knihy tohto velikána do jeho záhrady a hluchý spisovateľ sa len nemo prizerá.

Jeho hriechom bola vlastizrada – podporoval fašistické Nemecko a Hitlera a taktiež okupačnú vládu Vikunda Quislinga. V čase, keď celé Nórsko hľadalo sily na odboj a pokúšalo sa zastaviť nemeckú armádu, prepožičal svoju nesmiernu autoritu iným silám, písal články, v ktorých vyzýval svojich krajanov, aby sa vzdali, ospevoval sen o germánskej ríši, v ktorej bude Nórsko zastávať významnú rolu.

 

Ako sa z národného hrdinu stane zradca národa?

 

Dôvody prečo bol Hamsun zatracovaný, boli zrejmé. Bol veľkým advokátom Nemecka a nemeckej kultúry počas prvej i druhej svetovej vojny a veľkým odporcom britského imperializmu a Sovietskeho zväzu.

Jeho obľúbenosť a reputácia sa postupne strácali, keď začal vyjadrovať podporu okupačnej vláde Národných socialistov Vidkuna Quislinga. Dokonca poslal v roku 1943 svoju Nobelovu cenu ako prejav úcty, dar, Goebellsovi, za čo neskôr dostal na oplátku ďakovný list.

Jeho manželka organizovala turné po nemeckých mestách a v mene svojho manžela čítala jeho diela, posielala pozdravy od velikána silným nemeckým ženám, manželkám bojujúcich vojakov. Arild, jeden z jeho synov, zobral rodinné názory ešte vážnejšie a narukoval k SS, neskôr písal básne o stromoch.

Existuje záznam Hamsunovho stretnutia s Hitlerom, v ktorom spisovateľ konfrontuje svoju víziu o pozícii Nórska v neskoršej Európe s Hitlerovou a nedokáže pochopiť, že sú naprosto rozdielne. Vyjadril nesúhlas s konaním nemeckých vojsk vo svojej krajine, ktoré riadil Reichskomissar pre Nórsko Josef Terboven. Pri stretnutí sa spisovateľ rozplače a je vyhodený. Ale Hitlera neodmieta. Dokonca potom, ako už bolo dokonané, keď mnohí iní prívrženci fašistického Nemecka sa stiahli a čakali na vývin udalostí, Hamsun hral svoju rolu ďalej a napísal nekrológ o nemeckom diktátorovi, kde ho opisoval ako bojovníka za ľudstvo, proroka evanjelia spravodlivosti pre všetky národy..

 

Prečo?

Treba vziať do úvahy, že pri určitom uhle pohľadu sa zhodoval jeho pohľad s tým, čo ponúkala filozofia ideológov fašizmu. Tradičná rodina v strede so ženou a jej spojenie s pôdou a minulosťou, život postavený na pevnom poriadku a zásadách.

To bola Hamsunova vízia, o ktorej aj píše v knihe Požehnanie zeme. Spojenie človeka a pôdy, ktorý pracovitosťou a vôľou pretvára priestor okolo seba. Miesto ženy v rodine, ktorej vôľa a pracovitosť držia rodinu pokope. Mal sen o silnom Nórsku, ktoré stojí pevne v Európe, ktoré sa tam dopracovalo na základe pracovitosti a čestnosti svojich občanov. Nenávidel Angličanov a nemal rád demokraciu. Nikdy nebol členom žiadnej politickej strany a je pravdepodobné, že ani nikdy nevstúpil do nórskej nacistickej strany. Nevolil. Keď boli voľby, národní socialisti Vikunda Quislinga na plnej čiare prehrali a v kraji, kde žil, dostali len jeden hlas. Neskôr sa Maria Hamsunova priznala, že ten hlas patril jej.

Mária Hamsunová dlhým spolužitím prebrala ideály svojho manžela a keď videla Quslinga (hlásal hodnoty, ktoré jej vštepil manžel, dokonca radikálnejšie ako spisovateľ), ako hovorí o úlohe žien v rodine a histórii, bolo rozhodnuté. Vydala sa na turné po Nemecku, kde divákom posielala pozdravy v mene svojho manžela. (Neskôr bola zadržaná a odsúdená na tri roky. Pri vyšetrovaní prezradila o rodinnom živote mnoho detailov aj z oblasti sexuálnej, ktoré neskôr prenikli na povrch. V dôsledku toho sa s ňou Hamsun niekoľko rokov odmietol stretnúť, ale v starobe sa ich osudy opäť spájajú na statku v Norholme.)

Dá sa povedať, že ona sprostredkovala spisovateľovi kontakt s realitou a je možné, že informácie, ktoré mu podávala, boli skreslené. Treba vziať do úvahy, že v čase, keď sa schyľovalo k poslednému dejstvu Hamsunovho života, bol to už starý človek. Mal za sebou množstvo napísaných kníh, bol držiteľom Nobelovej ceny a pravdepodobne sa chystal na pokojnú starobu, ktorá mu však nebola dopriata.

Žil na svojom statku v Norholme, viac-menej izolovaný od sveta, práve tak, ako postavy v jeho knihách, so svojou rodinou – štyrmi deťmi a druhou manželkou. Jediným spojením so svetom boli noviny, ktoré pravidelne čítal (tie však podporovali okupačnú vládu). Bol hluchý a jeho ušami bola jeho manželka, Mária Hamsunová, bývalá herečka.
A to bol sčasti aj dôvod, ktorým sa Hamsun neskôr obhajoval pred súdom. Nedostatok informácií. Hluchota. Izolácia. Takže na hodnotách, ktoré si počas života vypestoval a ktoré mu pomohli prísť až na vrchol, ktoré považoval za správne, ktoré sú nesmrteľne vpísané v jeho knihách, na týchto hodnotách sa začal aj jeho úpadok.

Považoval sa za intelektuála, ktorý dovidí ďaleko. Domnieval sa, že zachraňuje svoju krajinu, že vidí jej budúcnosť. Možno práve preto nepochopil skutočnú situáciu a dobu, v ktorej žil. Hľadel ďalej ako ostatní. Na túto tému použil autor knihy Hamsun, Enquist, pekný výraz – uzavretá básnická veža.  

 

Z druhej strany

V mnohých jeho dielach cítiť individualizmus a antipatiu k západnej civilizácii. Téma, ku ktorej sa často vracia, je večný tulák, cestujúci cudzinec, ktorý sa nachádza v konflikte s vidieckou komunitou.

Jeho prozaické diela sú plné náruživých opisov nórskych lesných krajov a pobreží. Je to často o spojení človeka a prírody ako v diele Požehnanie zeme. Hlavná postava Izák sa usadí na území, ktoré zveľaďuje celý svoj život. Vlastnými silami vyseká les a oseje pole, postaví statok, ktorý sa rozrastá. Inšpirovaní jeho dielom, prichádzajú ďalší osadníci a vlastnými rukami zúrodňujú kraj.

Jeden z jeho najznámejších románov je Hlad (Sult). (Ak by mal niekto záujem – http://www.hamsun.dk/uk/hunger_book.html) Román napísaný pod vplyvom Dostojevského, taktiež predznamenávajúci Kafkov individualistický štýl, opisujúci hlad a odcudzenie mladého spisovateľa v Kristianii, ktorý prechádza rôznymi štádiami hladu.
Vyjadruje podobné tendencie ako obraz Edvarda Muncha – Výkrik.

O hlavnej postave románu Hlad neskôr napísal známy spisovateľ Paul Auster: „Trpí. Ale nie spôsobom, akým by trpeli kresťania. On neodmieta pozemský život v očakávaní nebeského života, on jednoducho odmieta žiť život, ktorý mu bol daný.”

Počas svojho života spisovateĺ veľa cestoval (v mladosti strávil pár rokov v Amerike, kde sa dokonca aj stretol s Markom Twainom) a stretol sa s mnohými známymi osobnosťami, predovšetkým zo severských kruhov.

Kniha Po zarostlých stezkách bola nakoniec vydaná a okamžite vypredaná.

Odvtedy bola reputácia Knuta Hamsuna rehabilitovaná a záujem o jeho prácu obnovený.

15-zväzková edícia jeho kopletného diela bola vydaná v roku 1954. To však nemení nič na tom, že pre Nórsky národ zostáva kontroverznou postavou a abmivalentným národným symbolom.

Končím jeho vlastnými slovami (Požehnanie zeme (1976), v origináli – Markens Grode):

– Si hore, nespíš?

– No?

– Ale vlastne nič, – povie Inger. – Len vieš, nebola som vždy taká, ako by som mala byť.

– Čo? – pýta sa Izák. Vykĺzlo mu to a aj on sa zdvihol na lakti. Ľahli si a zhovárali sa ďalej, je z nej veľmi dobrá žena, má zlaté srdce. Nebola som taká, aká som k tebe mala byť, vraví ona. Veľmi ma to bolí ! – Tieto prosté slová ho dojali, dojali tú ozrutu, naozaj chce Inger potešiť, nerozumie tomu všetkému, je mu jasné len to, že na celom svete niet druhej takej ženy:

– Preto nemusíš plakať, – vraví Izák, lebo nikto z nás nie je taký, aký by mal byť!

– Ach, to je pravda, – vraví Inger vďačne. Ten Izák má taký zdravý spôsob nazerania na veci, vie ich postaviť rovno, keď sa nakláňajú. Kto z nás je taký, aký by mal byť?…

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.