Roman F. Michelko
Revoltujúci Syzifos
Jedným z hlavných mysliteľov revolty v 20. storočí bol A. Camus. Vývoj jeho názorov na revoltu postupoval od riešenia problému absurdity, až po otázku masovej a mechanizovanej vraždy, ktorá sa stala základnou dejinnou realitou polovice 20. storočia. V čase, keď písal Mýtus o Sizyfovi, vnímal okolitý svet ako svet nihilizmu a negácie. Vtedy bola otázka absurdity bytia a samovraždy nanajvýš aktuálna, avšak v dobe ideológií, keď štát v priebehu 50 rokov zabije alebo zotročí 70 miliónov ľudských bytostí, je nutné zaoberať sa hromadnou a mechanizovanou vraždou a jej protipólom – revoltou. V tomto novom postavení človeka – po vzniku železnej opony a vrcholiacej studenej vojny sa Camus pokúsil vyrovnať sa s novou dejinnou realitou. Vysporiadal sa s ňou v eseji revoltujúci človek.
Esej revoltujúci človek priamo nadväzuje na esej Mýtus o Sizyfovi. Camus to hneď v úvode eseje priznáva: „Touto esejou by som rád nadviazal na úvahy o samovražde a rozšíril ich vo vzťahu k vražde a revolte“.
V dobe, keď vládla negácia, mohlo byť užitočné premýšľať o otázke samovraždy. V dobe ideológií sa treba vysporiadať s vraždou.
„Ak má vražda nejaké zdôvodnenie – potom my i naša doba žijeme logicky. Ak ho nemá, potom žijeme šialený svet a neexistuje iné východisko, než nejakú logiku nájsť. Ak si teda hodláme osvojiť tento absurdný postoj, musíme sa naučiť zabíjať a dať prednosť logike pred pomyselnými škrupuľami. Ale keďže dnes akékoľvek jednanie vedie k priamej či nepriamej vražde, nemôžeme začať jednať, dokiaľ nevieme, či a prečo máme zabíjať.” V tomto „novom” postavení človeka vyvstáva „nový” základný filozofický problém. Je vražda ospravedlniteľná? Človek postavený pred riešenie takejto existenciálnej otázky musí v sebe nosiť neuhasiteľnú iskru revolty, proti okolnostiam, ktoré ho doviedli do postavenia, v ktorom sa napriek svojej vôli ocitol. „Revolta sa rodí pri pohľade na nezmyselnosť, v tvári tvár k nepochopiteľne nespravodlivému údelu.”
Camusove dielo sa v zásade zaoberá cestou európskej civilizácie, ktorá viedla k dvom najvražednejším vojnám v histórii ľudstva a najtotalitnejším ideológiám, v ktorých masové vraždenie a totálne zotročenie sa stali základnou dejinnou realitou. Celá doterajšia história, je históriou európskej pýchy. Základnou príčinou prečo sa svet dostal tam kde je, je skutočnosť, že človek je jediné stvorenie, ktoré odmieta byť tým, čím je. Jeho dielo sa teda zaoberá revoltou, ako odpoveďou človeka na skutočnosť, ktorá ho obklopuje, dusí a pohlcuje. Je to náčrt dejín a foriem revolty ako toho jediného a posledného, čo človeku ostáva v konfrontácii so skutočnosťou, ktorú nemôžeme prijať, zmeniť, ani sa s ňou zmieriť.
Metafyzická revolta
Metafyzická revolta je revolta človeka voči – svojmu postaveniu vo svete, voči svetu ako takému. Núti človeka revoltovať proti údelu, ktorý je mu ako človeku vymedzený.
Touto revoltou dáva človek najavo svoju frustráciu zo všetkého stvorenia. Avšak v tomto prípade nejde o jasnú a prostú negáciu. Skôr sa stretávame s určitým hodnototvorným súdom, v ktorom revoltujúca osobnosť odmieta prijať svoj údel.
V antickom svete nachádzame náznaky metafyzickej revolty u Epikura a neskôr predovšetkým u Lucrétia. Epikuros riešil metafyzickú traumu našej konečnosti snahou o jej negáciu. „Keďže nám hrozí smrť, je treba dokázať, že nemá význam. Smrť sa nás netýka, lebo čo sa rozplynulo nemôžeme vnímať a čo nevnímame to sa nás netýka.” Najvyššou rozkošou podľa Epikura je zbavenie sa strasti. V úplne inej polohe a kvalite sa prejavuje metafyzická revolta u Lukrécia. Pre Lukrécia znamená zbožnosť – „schopnosť všetko vnímať tak, aby nič nevyviedlo ducha z ľahostajnosti”. Ale duch sa neubráni rozhorčeniu nad nespravodlivosťou, ktorá sa pácha na človeku. Zločin, nevinnosť, vina a trest vytvorili onú veľkú báseň o podstate sveta. Hovorí sa v nej o “prvom zločine náboženstva” – o Ifigénii a jej zavraždenej nevinnosti – o božskom konaní, ktoré chráni vinníkov a nezaslúžene trestá smrťou nevinných.
Vražda je v antickom svete nevysvetliteľná a neodčiniteľná. U Lukrécia sa vražda stáva odpoveďou človeka na „Božiu vraždu”. V tomto postoji nachádza revolta človeka voči Bohu novú kvalitu, ktorá sa neskôr do krajnosti prejaví predovšetkým u Nietzscheho, ale aj u Dostojevského. Človek odhaľuje Božiu spravodlivosť a búri sa voči nej. Je to jasný akt revolty voči „Božiemu poriadku”.
Ďalším špecifickým prípadom metafyzickej revolty, ale predovšetkým revolty voči ľudskému spoločenstvu a zákonom, ktorými sa riadi bola „libertínska” revolta Markíza de Sade. Proti morálke svetu i Bohu kladie svoju túžbu: „Čím sú všetky pozemské stvorenia proti jedinej našej túžbe”. Markíz de Sade je prvým teoretikom absolútnej revolty. revolty nielen metafyzickej, ale aj morálnej, umeleckej a historickej. Základným obsahom jeho revolty je požiadavka „totálnej slobody”, ktorej chladným nástrojom je inteligencia. Táto libertínska revolta prišla v čase, kedy jej myšlienkové posolstvo pohltila a vysoko predčila dovtedy najväčšia a najkrvavejšia historická revolta Veľkej Francúzskej revolúcie.
V období prvej polovice 19. storočia sa metafyzická revolta presúva z oblasti filozofickej do oblasti estetickej. Romantizmus prichádza s novým poňatím revolty. Základnou charakteristikou revolty je póza. Romantizmus zavádza „kult postavy”, ktorá je vydaná napospas náhode a je deptaná „Božou vôľou”. Romantická póza dovedená do krajnosti dochádza k názoru, že cieľom celého intelektuálneho života je stať sa Bohom. Stále však šlo len o to vyrovnať sa Bohu, stať sa mu rovným. Človek sa ešte nepokúša Boha zničiť, ale sústavne mu odopiera poslušnosť.
Dostojevský
Vrchol metafyzickej revolty nachádzame až v druhej polovici 19. storočia u Nietzscheho, ale i u Dostojevského.
Jeho revolta však má okrem estetického aj veľmi silný filozoficko-etický charakter. Najviac sa zviditeľňuje v postave Ivana Karamazova v Dostojevského Karamazovcoch. Ivan prináša v tejto revolte novú kvalitu. Teraz je súdený sám Boh: „Ak je zlo súčasťou stvorenia, potom je celé stvorenie neprijateľné“. Ivan sa už nebude dovolávať akéhosi tajomného Boha, ale vyššieho princípu, akým je spravodlivosť. Ivan výslovne odmieta tajomstvo, a teda i Boha, ako princíp lásky. „Iba láska nás totiž môže prinútiť, aby sme posvätili nespravodlivosť, ktorej sa dostáva robotníkom pracujúcim v neľudských podmienkach 12 až 14 hodín denne, a ešte horšie, aby sme pripustili neospravedlniteľnú smrť detí. Ak má utrpenie detí doplniť súhrn utrpení ktoré sú potrebné na zaplatenie pravdy – potom dopredu hovorím, že celá pravda za takú cenu nestojí.” Odmieta podstatnú súvislosť ktorú kresťanstvo položilo medzi utrpenie a pravdu. Tento postoj je Ivanovým najvnútornejším výkrikom. Napriek tomu, že by Boh existoval a niesol v sebe tajomstvo hlbšej pravdy, i keby starec Zosima mal pravdu, nikdy by sa nezmieril s tým, že táto pravda má byť vykúpená zlom, utrpením a smrťou nevinného. Ivan zosobňuje odmietnutie spásy. Viera je bránou k posmrtnému životu, ale predpokladom viery je prijatie tajomstva a zla, zmierenie sa s nespravodlivosťou. Ten komu vo viere bráni utrpenie detí, nebude mať teda nárok na posmrtný život. I keby posmrtný život existoval, za týchto podmienok by ho Ivan odmietol. revolta žiada – Všetko, alebo Nič. Ivan si radšej zvolí to druhé.
„Všetko poznanie sveta nestojí za jedinú slzu dieťaťa.” Zosobňuje odmietnutie toho, aby bol spasený sám. Keby totiž uveril mohol by byť spasený, iní by však boli zatratení. Utrpenie by nemalo konca. Ten, kto trpí skutočným súcitom, je zatratený. Ivan stále usvedčuje Boha, že je v nepráve, svojím dvojnásobným odmietnutím viery, ako nespravodlivosti a výsady. Čiže svoj postoj rozširuje zo Všetko alebo Nič o Všetci alebo Nikto. Tento postoj vedie k jednoznačnému výsledku. Aj keby Boh existoval Ivan by sa pred ním nepokoril, kvôli nespravodlivosti, ktorú človek musí trpieť. Dlhotrvajúci pocit nespravodlivosti premieňa ono „i keby si existoval” na „nezaslúžiš si existovať” v konečné „Zabite Boha – Neexistuješ” Dôsledky Dostojevského revolty vedú k otázke či je vôbec možné žiť a zotrvať v tejto revolte. Odpoveď na túto otázku naznačuje Ivan Karamazov: „Žiť v intenciách revolty sa dá len tak, že ju človek presadzuje do všetkých dôsledkov”. Čo je najkrajnejšou hranicou metafyzickej revolty? Metafyzická revolúcia. Pán tohto sveta je najskôr spochybnený vo svojich právach, a potom je logicky zvrhnutý. Jeho miesto zaujme človek. Boh nie je ani nesmrteľnosť, a nový človek je teda oprávnený stať sa Bohom. Výsledky Dostojevského revolty sa veľmi podobajú Nietzscheho i keď obaja sa k rovnakému cieľu (nahradeniu Boha človekom) dospeli rôznymi cestami.
Nietzsche
Základom jeho nihilizmu je téza – Boh je mŕtvy. To je základná axióma, z ktorej vychádza. Proces „zabitia Boha” je napriek tomu u oboch mysliteľov podobný. Dostojevský „Zabil Boha” vo chvíli, keď ho vystavil morálnemu súdu. Nietzsche však nazrel do duše svojej doby a našiel ho tam už mŕtveho. Boh zomrel na kresťanstvo v zmysle sekularizácie posvätného. Chápal tým predovšetkým: „Kresťanstvo historické a jeho bytostnú a hanebnú lživosť”. O tom že atmosféra doby – už bola na takýto čin (zabitie Boha) zrelá svedčí aj Stendhalov výrok „Boha ospravedlňuje len to, že neexistuje”. Nietzsche výrazne posúva intenzitu revolty voči Bohu, predovšetkým v porovnaní s revoltou romantikov. Kým tím stačilo stať sa Bohu rovným Nietzsche nemilosrdne zvrhne Boha z jeho piedestálu a zaujme jeho miesto: „Ak je nejaký Boh, ako môže človek zniesť že ním nie je sám“. Útok na Boha však Nietzsche vedie z podstatne iných pohnútok než Dostojevský. Súdi ho v mene svojej (od Dostojevského úplne odlišnej) morálky. Proti morálnemu kódexu v Sokratovsko-kresťanskom zmysle, ktorá je podľa neho známkou úpadku, pretože pudového človeka chce nahradiť netelesným tieňom, stavia svoju Novú morálku – Morálku silných inštinktov a nespútanej živočíšnej sily. Z tohto pohľadu je tradičná morálka – len zvláštnym prípadom nemravnosti, ktorú musí Nový „Nadčlovek” prekonať.
Surrealistická revolta vytryskla z neschopnosti zmieriť sa s osudom, s ktorým máme žiť, ktorý zasahuje naše najhlbšie vedomie, voči ktorému sa vyvarujeme smiešnych všedných podmienok nášho bytia. Surrealizmus: „Je krik ducha, ktorý sa obracia sám proti sebe, a je pevne rozhodnutý rozdrviť bez ilúzií putá, ktoré ho zväzujú”. Základným cieľom surrealizmu je poprieť všetky zábrany a nastoliť vládu iracionálna. Prostriedkom je permanentná revolta, zároveň voči spoločnosti i voči rozumu. Jeden z hlavných ideológov surrealizmu A. Breton to vyjadril slovami: „Najrýdzejší surrealistický čin je vyjsť na ulicu s revolverom v ruke a naslepo strieľať do ľudí.”
Surrealisti chceli zároveň revolúciu a lásku – tie sú však nezlučiteľné. Revolúcia totiž znamená milovať človeka, ktorý ešte neexistuje.
Metafyzická revolta je večná vzbura voči ľudskému údelu. Večný a márny boj proti tomu čo človeka presahuje a pohlcuje. Konečným cieľom metafyzickej revolty je „zabiť Boha” a na jeho troskách si vystaviť svoju cirkev. Absolútna sloboda sa v konečnom dôsledku mení na žalár absolútnych povinností, kolektívnu askézu a nakoniec na dejiny. A dejiny sú len históriou zločinov, ktorých podstata je spočiatku iracionálna, neskôr však na ceste k ľudskému impériu, zločiny rozumu, kráčajú k „svetovláde ľudí”.
Historická revolta – „Zabitie Boha” znamenalo zbožštenie ľudského druhu – čoho dôsledkom bolo prijatie Nietzscheho nadčlovečenstva. To malo zabezpečiť dosiahnutie blaha pre všetkých. Keď je Boh mŕtvy, treba svet usporiadať ľudskými silami. Kým v metafyzickej revolte sa „Zabitie Boha” realizovalo jeho negáciou či vystavením ho súdu, historická revolta uskutočnila „Zabitie Boha” zabitím jeho zástupcu na zemi – Kráľa. Preto môžeme konštatovať, že rok 1792 možno považovať za koniec doby v podstate neškodných revolt a začiatkom doby krvavých revolúcií. Akt zabitia (gilotínovania) francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., na rozdiel od predchádzajúcich vrážd kráľov – tyranov, znamenal – Bohovraždu. Zavraždenie Božieho zástupcu na zemi – podriaďuje Boha spravodlivosti a tým zahajuje s trocha naivným dobovým pátosom epochu súčasných dejín. Najlepšie to vyjadril najznámejší kráľovrah, hlavný žalobca Saint-Just keď povedal: „Poprieť Boha zo sebou nesie nutnosť zabiť kráľa”. Tento akt bol nutný pre zrod novej epochy. Kráľ musel zomrieť, lebo jeho „vina” bola neodčiniteľná. Zločin kráľovského stavu trvá už jeho holou existenciou, je neodvolateľne spojený s osobou kráľa. Vražda Kráľa – Kňaza posvätila nový vek, ktorý trvá až dodnes. Bohovražda viedla až k vzniku novej epochy, ktorá sa zrodila v bolestných kŕčoch zbesilého jakobínského teroru. Snahou „nepodplatiteľných” jakobínov bolo totiž vyplniť vákuum, ktoré vzniklo po „Bohovražde”. Tým malo byť zbožštenie abstraktných princípov spravodlivosti a verejného blaha. Bohužiaľ, „absolútne dobro” rovnako ako absolútne zlo vyžaduje domyslené do všetkých dôsledkov – rovnakú mieru zbesilosti. Všetky zločiny pochádzajú z prvého z nich – totiž z tyranie. Revolúcia sa uchyľuje k tyranii a stáva sa zločinom samým. Veľká francúzska revolúcia sa v určitej etape svojho vývoja stala najrýdzejším stelesnením masového zločinu. Revolúcia svojím deštruktívnym charakterom spôsobuje úplnú entropiu základných hodnôt a princípov, čo vedie k spochybneniu základných fundamentov spoločnosti.
Ruský komunizmus – svojou nezmieriteľnou kritikou akejkoľvek cnosti, popretím akéhokoľvek vyššieho princípu dovršuje dielo revolty 19. storočia. Za „kráľovraždami” 19. storočia nasledujú nové druhy „Bohovraždy” 20. storočia, ktoré domýšľajú logiku revolty až do konca a chcú urobiť zo zeme kráľovstvo, v ktorom bude človek „Bohom”. Po jakobínskej revolúcii, ktorá sa pokúšala nastoliť „náboženstvo cnosti”, prídu cyklické revolúcie, ktoré sa budú snažiť dosiahnuť jednotu sveta ako základ k náboženskému uctievaniu človeka. Všetko čo patrilo Bohu – bude odteraz patriť Cézarovi. Božie tajomstvo nie je nič iného, než tajomstvo lásky, ktorú človek pociťuje sám k sebe. Jedinec zaujal miesto viery, rozum miesto biblie, politika miesto náboženstva a cirkvi, zem miesto nebies, práca miesto modlitby, bieda miesto pekla a človek miesto Krista. Ateizmus a revolučnosť sa stali rubom a lícom tej istej mince. Zvrhnúť Boha znamená zabiť transcendentno a nastoliť vek človeka – Boha. Ak sa odstránia všetky prekážky a rozpory na tejto ceste „skutočným Bohom, ľudským Bohom sa stane všemocný štát”. „Božstvo človeka” je v neustálom pohybe a úplnú dokonalosť dosiahne až na konci vekov. Tejto Apokalypse je treba slúžiť, a keď už nie je Boh – treba budovať aspoň cirkev. Tak, ako sa Dostojevskému podarilo v Bratoch Karamazovcoch zosobniť v postave Ivana Karamazova najvyšší stupeň metafyzickej revolty, v Besoch postava Šigalova stelesňuje najrýdzejšie zosobnenie historickej revolty. Je to dielo, ktoré najhlbšie reflektuje samodeštrukčný proces historickej revolty, ktorý postihol viacero generácií ruských revolučných intelektuálov. Celé dejiny ruského terorizmu možno v skratke definovať, ako boj hŕstky intelektuálov proti tyranii, za mlčanlivej pasivity ľudu. Spojené dedičstvo Nečajeva a Marxa – zrodilo totalitnú revolúciu 20. storočia. Revolučný superštát vyvinul geniálnu metódu, kde ohlupujúca výchova detí, prebiehala za účasti terorizovaných dospelých. Cézarský socializmus samozrejme odsúdil individuálny terorizmus, pretože ten kriesi hodnoty, nezlučiteľné s nadvládou dejinnej spravodlivosti. Avšak obnoví teror v rovine štátu, opodstatnený výhradne budovaním konečne zbožšteného ľudstva. Tým sa uzatvára kruh a revolta oddelená od vlastných koreňov, odcudzená človeku má za cieľ podriadiť si celý svet.
Tento paradoxný jav – úplné zotročenie človeka, ako cena za totálnu slobodu sa najpríkrejšie zviditeľňuje v postave člena revolučného krúžku Šigaleva. Šigalev, posadnutý rovnosťou, dospel po dlhej úvahe k tomu, že možný je len jeden jediný – akokoľvek zúfalý systém.: „Vyšiel som z neobmedzenej slobody, a dospel k neobmedzenej tyranii. Totálna sloboda ako negácia všetkého môže nájsť opodstatnenie len v tom, že vytvára nové hodnoty platné pre celé ľudské spoločenstvo. Pokiaľ k tomu včas nedôjde, ľudstvo sa navzájom vyvraždí. Najkratšia cesta k tomuto novému zákonu vedie, cez totálnu diktatúru. Jedna desatina ľudstva bude mať neobmedzenú moc a bude neobmedzene vládnuť deviatim desatinám. Jej príslušníci stratia svoju osobnosť a premenia sa na akési stádo, donútení k pasívnej poslušnosti, vrátia sa k prvotnej nevinnosti takpovediac do pôvodného raja, kde ale budú musieť pracovať.” Toto je teda vláda, o ktorej snívali utopisti. Takto sa ohlasuje totalita 20. storočia a štátny teror. Došlo na Bakuninové slová, že „totálna sloboda” sa dá dosiahnuť len „totálnou deštrukciou”.
Táto revolta maximálne naplnila Saint-Justovo proroctvo z dôb jakobínskeho teroru, ktoré sa stalo pravzorom všetkých následných terorov 19. a 20. storočia, že nie je možné vládnuť a nepáchať pri tom zločiny. V revolúcii je dovolené úplne všetko – vražda je povýšená na jej základný princíp. Na ospravedlnenie tejto skutočnosti sa prišlo s tézou, že dejiny prostredníctvom vrcholného násilia prestanú byť násilné. Pseudorevolučná mystifikácia už vie ako na to: „Je treba zničiť akúkoľvek slobodu, aby bolo možné dobyť impérium, z ktorého sa jedného dňa stane sloboda”. Cesta k jednote teda vedie cez totalitu. Paradoxom revolúcií a všetkých diktatúr je tvrdenie, že budú dočasné. Avšak pojem dočasnej diktatúry je v hlbokom rozpore s poznatkami o ľudskej povahe.
Dejiny revolt a revolúcií, diktatúr a terorov vyvrcholili dvoma typmi diktatúr komunistickou a fašistickou.
Napriek tomu, že obe tieto „vrcholné” formy diktatúr mali mnoho spoločných znakov – ich ciele boli odlišné. Nemecký fašizmus stelesňuje – vzývanie kata sebou samým. V komunistickej diktatúre naopak obete samy vzývajú svojho kata. Fašizmus nikdy netúžil oslobodiť celého človeka, ale oslobodil len niektorých a ostatných zotročil.
Komunizmus už svojou podstatou smeroval k tomu, že podmienkou oslobodenia všetkých ľudí je najskôr ich „dočasné zotročenie”. V jednom bode však možno obe diktatúry stotožniť. Prostriedky, ktoré používali, s najhlbším politickým cynizmom čerpali z toho istého „mravného nihilizmu”. Hitlerovské zločiny a medzi nimi i vyvražďovanie židov, nemajú v dejinách obdobu, pretože dejiny neuvádzajú iný príklad toho, aby nejaký civilizovaný národ ovládlo učenie, ktorého obsahom je totálna deštrukcia. Predovšetkým však, prvý krát v dejinách hlavní ideológovia režimu s vynaložením nesmierneho úsilia nastolili mystiku vymykajúcu sa akejkoľvek morálke. Tento prvý pokus o cirkev založenú na všeobsiahlej prázdnote bol vykúpený všeobecným zničením. Po prvý krát v dejinách sa stalo, že nejaké učenie a hnutie opierajúce sa o ozbrojenú ríšu, považuje za svoj cieľ zjednotenie sveta. Hitler sa vo fáze vrcholného šialenstva pokúsil znehybniť dejiny na 1000. rokov.
Na rozdiel od toho ruský komunizmus si prisvojil metafyzickú ambíciu vybudovať – po smrti – Boha ríšu konečne zbožného človeka. Z tohto pohľadu je komunizmus pokusom o zbožštenie človeka a prevzal niektoré rysy tradičných náboženstiev. Akoby na príklade Ruska sa potvrdilo Comtovo proroctvo. Pozitivistická éra nevyhnutne striedajúca Metafyzickú a Teologickú éru, nevyhnutne stvorí náboženstvo ktoré, miesto Boha uctieva ľudstvo. Marx pochopil a využil skutočnosť, že náboženstvo zbavené transcendentna a spirituality sa vlastne volá – politika. Toto nové náboženstvo uctieva modly spoločnosti a predpokladá politický realizmus. Po krachu tradičného náboženstva vzniklo vákuum, ktoré ruskí komunisti (aspoň na 70. rokov) dokázali vyplniť. Ich utópia nahrádzala Boha budúcnosťou. Tak vznikol stav, v ktorom štát a slobodná spoločnosť sa stali nezlúčiteľnými pojmami a aj tá najmenšia pochybnosť sa stala brutálne sankcionovanou herézou.
Napriek tomu všetkému, napriek neuveriteľnej brutalite brachiálnej moci totalitných režimov, napriek permanentnej perzekúcii a neprestajnej snahe o ovládnutie myslenia a vôle človeka, nezmizol ale naopak zrodil sa nový revoltujúci človek. A každý revoltujúci človek už tým, že sa postaví proti svojmu útlaku, obhajuje život, zaväzuje sa bojovať proti zotročeniu, lži a teroru. V jedinej chvíli popiera, že tieto tri metly nastoľujú medzi ľuďmi mlčanie a rezignáciu. Revolta je jediná hodnota, ktorá môže človeka zachrániť pred nihilizmom a dodať mu dosť síl bojovať so svojím osudom.