David Paulovich Escalona
Čas má toľko času
Moja rušná štvrť
Rušná štvrť,
davy ľudí
bezcieľne prúdia
vo dne i v noci.
Nadránom štartér auta,
na úsvite detský plač,
popoludní vyhráva kapela,
v noci prepuká tanečný vír.
Dni plynú takmer bezo zmeny,
zvyčajný ruch,
miestni ho trpia,
turisti vyhľadávajú.
Keď nechám za chrbtom svoju rušnú štvrť,
bubienky majú dovolenku,
myseľ precitá z letargie.
A predsa, bohvie prečo, mi to všetko chýba.
Cyklón
Ničivá tropická búrka,
preženie sa cez osady a trstinové polia,
zanechá za sebou skazu,
raj premení na krajinu smútku.
Cyklón sotva prinesie niečo dobré,
Zopár semien, záľahy vody.
Inak nič, o čo by človek stál.
Napätie, čas nula, čakanie.
Čakanie naň – príprava na boj
medzi človekom a živlami.
Zatĺkanie dverí a okien,
zvážanie dobytka, zabezpečenie vecí.
Útok, ktorý má dve fázy.
Náraz, stred s okom pokoja,
potom druhý úder.
Rev víchra nasiaknutého sivým lejakom.
Na miestach, kde sa prehnal tropický uragán
zostáva červenkastá, ošľahnutá tráva.
Mohutné stromy trčia holé,
bez lístia, s pahýľmi zvyšných konárov.
Vidiecka krajina zmenila tvár.
Trstina nestojí vzpriamene, poležiačky spí.
Po rozvodnených riekach pláva ovocie,
Strhané vedenia, všetko sa topí v temnotách.
Čelná a večná zrážka.
Človek bohatší, lepšie pripravený
a matka príroda vždy slepá,
nepredvídateľná, ďalej skúša jeho intelekt.
Jesenný list
Jesenný list
odpadnutý z konára
klesá k zemi,
unášaný vetrom.
Je to len list,
krásny, s tisíckami farieb,
ktoré kreslí príroda,
aby si vyzdobila les.
Dieťa cestou
za chorým otcom
spomalí krok
a vezme ich za hrsť.
Vyberie najkrajšie listy,
z tých, ktoré ležia na zemi, poletujú,
alebo sa doteraz, zelené či žlté, držia vetiev
v onom pestrom, príťažlivom lese.
Čarom alebo osudom
prestanú byť čírou ozdobou
a stávajú sa vzácnym darom
od syna nemocnému otcovi.
Ruže sa zmenia
možno na drahokamy,
na posvätný poklad
nesmiernej hodnoty.
Otec ich berie s láskou,
prezerá ich raz a tisíckrát,
ešte mu voňajú lesom
a spanilosťou krajiny.
Detské paže pevne okolo krku, bozk,
otcove ruky plné lístia,
ajhľa zázrak, čary a kúzla,
odovzdané listy premenené láskou.
A po odchode syna,
jesenné lístie rozsypané okolo chorého,
večné svedectvo návštevy,
ktorá ako dar priniesla ranné zore.
Ľahostajnosť
Keď všetko zľahostajnie,
nič sa nepohne
a prehovoriť dá práci,
panuje ticho.
Keď nahé telá
spočinú blízko
bez pohnutia,
stratia príťažlivosť.
Nevyžarujú túžbu,
žeravý požiar,
len veľkú únavu,
hmlistú spomienku.
Zavládne ľahostajnosť,
všetko sa končilo.
Je čas zamyslieť sa
a ísť o dom ďalej.
Minúta navyše,
hotový trest,
súboj bez protivníka,
bez veterného mlyna.
Ľahostajnosť rodí
ďalšiu ľahostajnosť,
prehlbuje prázdnotu,
robí z nás kohosi iného.
Už nie sme tí istí,
všetko sa skončilo,
sladký sen pominul,
prišiel čas na rozlúčku.
Priznajme si,
hoci je to tvrdé,
niet cesty späť,
je iba ľahostajnosť.
Plná luna
Kraľuje v krajine na výsosti,
zamilovane hľadí na zem,
čaká milého, ktorý neprichádza.
Na úsvite rosa navlieka náhrdelník sĺz.
Požiar a vášeň sa mení na dym,
luna sa stáva chladným balvanom.
Láska si každú noc žiada tlkot srdca,
injekciu sily, dávku života.
Oblá luna v nás zažína lásku,
sama však márne vyzerá.
Ruža, ktorá ozdobuje a vonia,
zostáva sama, suchá a nahá.
Tak plná luna vo výške
ďalej zosobňuje večnú lásku,
čakajúcu noc čo noc na šťastie,
kým duša vo vnútri chladne.
Ak ťa hľadám
Ak ťa hľadám, tak preto, že ťa potrebujem,
lebo bez teba sa všade derie prázdnota,
voda mi nehasí smäd,
prikrývka ma nechráni pred chladom.
Ak ťa hľadám a nenachádzam,
míňa ma šťastie,
slnko je len úbohá fakľa
a mesiac nie je viac ako jej zrkadlenie.
Ak ťa hľadám, nie si cieľom,
ani východiskom.
Si prístavom, kam zakotvím svoj čln,
pôdou, na ktorej vztýčime naše obydlie.
Ak by som ťa raz stretol,
určite by som ťa spoznal.
Už by som mal v pamäti tvoju tvár
a mohol myslieť na jednoznačnú ženu, zreteľné telo.
Preložil PAVOL JANÍK