Scénická žatva 2003
81. ročník súťaží slovenských divadelných súborov Martin
V dňoch od 24. do 28 októbra 2003 sa v Martine uskutočnila prehliadka najúspešnejších inscenácií, ktoré v roku 2003 na doskách neprofesionálnych divadiel vznikli. Okrem slovenských divadelných súborov mali na uvedenej prehliadke svoje zastúpenie aj súbory z Čiech, Maďarska a Nemecka. Súčasťou festivalu bol aj vzdelávací program, rozčlenený do niekoľkých seminárov, ktorých úlohou bolo objasniť, poňať ba až ulapiť jednotlivé zložky divadelnej práce. Semináre viedli profesionálni divadelníci a z ich úst, tiel a očí sa prostredníctvom rôznych foriem komunikácie dostalo k ochotníkom toľko, čo uniesli. Koľko si kto odniesol ukáže pravdepodobne až budúci rok, pretože taký je predpoklad. Keďže už samotný názov festivalu predpokladá istú poľnohospodársku obraznosť, možno povedať, že spomínané semináre boli akýmsi výsevom ozimín.
Kým v dopoludňajších hodinách sa „sialo”, v neskorších fázach dňa prebiehala „žatva” a to v plnom prúde.
Paradoxne, celý čas sa z každej strany ozývalo, že na nič nieto peňazí a že to so slovenskou kultúrou ide pekne dolu vodou. Z času na čas bolo dokonca možné prečítať si vo Festivalovom denníku nejaký ten manifest o nevyhnutnosti toho či onoho inštitútu, tej či onej organizácie. A to všetko vďaka divadlu, hoci neprofesionálnemu. Možno práve toto uvedomenie si vlastného dna opodstatňuje existenciu tohto kultúrneho podujatia.
Kým prikročím ku konkrétnym divadelným predstaveniam, pochopiteľne v skratke, azda ešte jedna momentka z Martina, niekdajšieho centra slovenskej kultúry. A. E. Poe svojho času napísal, že smútok je základnou kategóriou krásy. Pravdepodobne bol pôvodom Slovák a jeho praprarodičia pochádzali z Martina. Najsmutnejšia verejná budova, akú som kedy videl, je totiž budova Divadla SNP v Martine. Strechu si vzala na starosť hrdza, vari najlacnejšia povrchová úprava strešných krytín a obvodové múry hrajú ruskú ruletu s eróziou. Možno by postačil silnejší vietor, prípadne dobre myslené krupobitie a aj na Slovensku by sme mali ruiny podobné troskám Dionýzovho divadla v Aténach, asi niečo podobné by z tej stavby ostalo. Avšak v oveľa menšom merítku, význame a s diametrálne odlišným pôdorysom. Keď už nie Antika, aspoň jej fragmenty, bolo mi jediným vysvetlením uvedeného stavu.
A potom už len hodiny viac či menej vzrušujúcich vnemov z javiska, v priestoroch, kde slnko nahrádzajú reflektory a tma sa používa namiesto bodky, občas.
Pre ilustráciu o rozsiahlosti festivalu je nutné spomenúť, že na Scénickej žatve 2003 vystúpilo 14 divadelných súborov (dúfam, že mi nijaké neuniklo, ak áno, ospravedlňujem sa). Niektoré predstavenia boli súťažné, iné nesúťažné. Súťažilo sa o jedinú cenu, a to o Cenu za najtvorivejší čin roka. Možnosť získať toto ocenenie mali len divadlá, ktoré postúpili z celoslovenských prehliadok organizovanými Národným osvetovým centrom v Bratislave. Boli to súbory: SPO-DI-NA – Banská Bystrica, Pôtoň – Levice, G. F. Belopotockého – Liptovský Mikuláš, Stružielka – Čadca, DDS Dobrozvíťazí – Tvrdošín, Dráčik – Dolná Maríková, Lano – Bratislava.
Súbory D3 – Karlove Vary – ČR, Tramthalia – Oravské Veselé – SR, Literárno-dramatický odbor ZUŠ – Levoča – SR, KUSY CUKRU – Kremnica – SR, Alig Színpad – Vezsprém – Maďarská republika, Divadlo na hambálku – Malacky – SR, Apron – Halle – Nemecko predviedli svoje inscenácie pre radosť z pohybu.
Všetky divadelné predstavenia boli hodnotené, analyzované, súdené, pretriasané každým a z každej strany, no najväčšmi členmi odbornej poroty, dokonca tlačeným slovom na stránkach Festivalového denníka.
Okrem divadelných produkcií bolo podujatie obohatené recitáciami víťazov Hviezdoslavovho Kubína, horlivými diskusiami v priľahlých kaviarňach, Ohňovou šou skupiny Diadém z Martina, rôznymi diskotékami a mnohým iným.
Teraz stojím, presnejšie sedím, pre kardinálnou otázkou, čo o tých divadlách napísať. Keďže som nebol členom odbornej poroty, ba ani odborník nie som bohvieaký, napíšem vari len to, čo si myslím…
Cenu za tvorivý čin roka 2003 získal Divadelný súbor Pôtoň z Levoče, ktorý sa predstavil s inscenáciou od Sofokla: Antigona (L’amourt) v réžii Ivety Jurčovej. Keďže toto dielo bolo ocenené v podmienkach neprofesionálneho divadla na Slovensku najvýznamnejšou cenou, nie je viac potrebné ho chváliť, svoju odmenu už predsa utŕžilo. No nedá mi nepoznamenať, že moje tušenie Antiky hneď po príchode do Martina malo svoje opodstatnenie.
Ako diváka ma okrem víťaznej inscenácie nesmierne zaujali divadlá Apron z Halle, Nemecko a Detský divadelný súbor Dobrozvíťazí z Tvrdošína.
Divadlo Apron predviedlo umne spracovanú monodrámu od Franza Kafku: Otcovi v réžii Volkera Dietzela. Nemeckí divadelníci, v podstate dvaja, ak nepočítam Kafku, vytvorili zvláštnu divadelnú sonátu pre jedného herca, ktorý nám v koži legendárne ponurého spisovateľa prostredníctvom listu svojmu otcovi ukázal cestičku „sebazabetónovania”. K tomu všetkému dôkladnosť a prezieravosť takmer vo všetkých líniách inscenovania, práca s rekvizitou, priestorom, hudbou, pohybom, významom…
Proste predstavenie, po ktorom má človek chuť obľúbiť si Franza Kafku.
Detský divadelný súbor Dobrozvíťazí z Tvrdošína, aby som bol presný z Tvrdošína a Nižnej, je v oblasti detského divadla prinajmenšom ojedinelým zjavom. Tvorcom inscenácie Robinsoniáda Zdenke Brozovej a Jaroslavovi Brozovi sa podarilo zlúčiť takmer nezlučiteľné. Náročnú, no nepochybne kvalitnú predlohu s divadelným prejavom dieťaťa. Za zmienku určite stojí, že autorom scenára bol Jaroslav Broz, ktorý na základe motívov D. Defoa, M. Válka a seba samého vytvoril veľmi nosnú a emotívne sýtu scenáristickú konštrukciu o samote, na prvý pohľad o detskej samote.
Okom diváka bolo možné zazrieť trblietanie sa precíznej réžie, ktorá prostredníctvom ľudského tela, hlasu, pohybu a zopár bežne dostupných predmetov (palice, polienko, vrecia…) vydestilovala zo spomínanej predlohy omamný a príjemne trpkastý nápoj.
Zaznelo aj zopár negatívnych ohlasov, že išlo o podsúvanie optiky dospelého dieťaťu. Keďže tých hlasov bolo naozaj len zopár, nemá význam zaoberať sa nimi. Sú len jalovým produktom nepochopenia. Ak niekto vníma dieťa len ako hlúpu zmenšeninu dospelého, poľahky sa k podobnému záveru dopracuje. Obávam sa, či skôr teší ma, že to tak nie je.
Poéziu sveta predsa človek najintenzívnejšie vníma, absorbuje práve v detskom veku. Často zväčša pórmi vlastnej kože, ale absolútne a celoplošne. Práve tento vek to svojimi vývinovými špecifikami umožňuje.
V neskoršom veku ide už len o racionálne prerývanie sa v naukladaných vrstvách ľudskej kôry, k akémusi lúpaniu cibule. No a pri tom poznávaní vlastného ja dochádza k rôznym otrasom, ba až k erupciám. Vyvrené ľudské jadro, ktoré je vo svojej podstate žeravé, na svetle božom potom postupne chladne, opúšťa sa.
Tvorcovia inscenácie Robinsoniáda proces poetizácie človeka zmapovali veľmi dôverne a dôveryhodne. Že im z toho vyšla bremenom zaťažená samota a akási hravá skepsa, je len dôkazom ich dôkladného bádania a poctivej tvorby.
V povedomí laickej a často aj odbornej divadelnej verejnosti osciluje podivuhodný názor, že dieťa má byť súčasťou predstavenia, ktoré je určené výlučne detskému divákovi. Nadčasovosť tohto tvrdenia Brozovci svojim divadelným činom veľmi šarmantne vyvrátili. Robinsoniáda je pohľadná pre všetky vekové kategórie, čo jej dáva istý punc univerzálnosti.
Úmyslene neuvádzam konkrétne črty príbehu, pretože tak ako pri každom divadle aj tu platí, lepšie raz vidieť, ako stokrát čítať.
Okrem spomínaných troch predstavení bolo na Scénickej žatve určite ešte mnoho iných, ktoré istou časťou svojho ja stoja za zmienku. Každé z divadiel totiž v minulej sezóne prešlo veľmi neľahkú a neistú cestu. Dôkazom toho, že ju prešli a prežili bola ich účasť na Scénickej žatve 2003. Verím, že toto divadelné podujatie má pred sebou ešte dlhú a hodnotnú budúcnosť, počas ktorej osloví divadelníkov a divákov prinajmenšom v takej miere, ako sa to tomu tohtoročnému podarilo v mojom prípade.
Jaroslav Klus
