Category: č. 3-4/2003

Francois Villon (preklad Štefan Moravčík)

Francois Villon

Čuj, Ježišu

 

 

Náhrobný nápis v podobe balady, ktorý stvoril Villon pre seba a svojich druhov, s ktorými mal byť obesený.

 

 

Vy, ktorým žiť to šťastie osud dal,

dnes nechcite sa necitlivo správať,

veď za súcit, čo za srdce vás vzal,

boh v súdny deň tiež zľutovanie máva

Nás viselcov húf sa tu pohojdáva:

sú schránky tiel, pár trupov ovislých,

už zhlodané v zhluk zdrapov prehnitých:

a z kostí prach sa stáva popolavý.

Nie aby ste sa smiali z vecí tých!

Skôr prajte nám, kiež boh nás hriechov zbaví.

  Continue reading Francois Villon (preklad Štefan Moravčík)

Kysucká literárna žatva 2003 + básne

KYSUCKÁ LITERÁRNA ZIMA 2003

 

 

Každoročne – v roku 2003 už 35. raz – získava vďaka literárnej súťaži pre mladých začínajúcich prozaikov Jašíkove Kysuce (JK) zima na Kysuciach prívlastok literárna.

Posledné ročníky jednej z najstarších literárnych súťaží na Slovensku potvrdili tendenciu „uskromňovať sa”. Nemám teraz na mysli úroveň textov, hovorím o organizačnej stránke celého podujatia. Len málokto vie, koľko problémov a rôznych (zbytočných) nepríjemností a prieťahov predchádzalo samotnému slávnostnému aktu vyhodnotenia a odovzdávania cien. Podstatné však napokon asi je, že Jašíkove Kysuce prebehli a znova – i napriek nezáujmu, či skôr apatii niektorých „zodpovedných” – vytiahli na svetlo sveta niekoľko zaujímavých autorov, o ktorých sa zvykne v takejto situácii (akosi, neraz i „paušálne”…) vravieť, že o nich ešte budeme počuť…

Program posledného ročníka JK prebehol v duchu  tých niekoľko posledných: po stretnutí a zvítaní sa v Kysuckej knižnici v Čadci, sa ocenení a pozvaní autori, spolu s (kompletnou – čo tiež už nebýva zvykom!) porotou a niekoľkými knihovníčkami, vedenými svojou šéfkou Mgr. Jankou Mudríkovou, zviezli autobusom do neďalekej Turzovky – rodiska spisovateľa a azda tak trochu i patróna mladých („konfrontáciechtivých”) prozaikov, Rudolfa Jašíka. Tam už všetko opäť prebiehalo podľa starej zabehanej šablóny. Kto navštívil JK viackrát, vie, o čom hovorím:

ad1) rečnenie pred bustou Rudolfa Jašíka Continue reading Kysucká literárna žatva 2003 + básne

Rozhovor s Petrom Gettingom (+poviedka)

SÚ MI SYMPATICKEJŠIE KURVY, KTORÉ SA K SVOJEJ ÚLOHE PRIZNÁVAJÚ

Rozhovor s prozaikom, publicistom, víťazom Jašíkových Kysúc 2003

 Petrom Gettingom.

 

Peter Getting (1975) pracuje ako publicista na voľnej nohe, popri redakčnej práci do Žilinských novín sa venuje literatúre. Tohtoročný laureát Jašíkových Kysúc svoje literárne práce publikoval v RAK-u, Romboide, Psom víně (CZ) a na internete. V roku 2002 získal ocenenie za prózu v literárnej súťaži pri Knižnici G. F. Bélopotockého v Liptovskom Mikuláši. V roku 2003 prijal zvláštnu cenu za prózu v súťaži hororového časopisu Hlboký hrob. Priebežne sa tiež venuje tvorbe netradičných komiksov, s ktorými realizoval neformálnu výstavu, a tiež písaniu divadelných, resp. filmových scenárov.

 

 

Pracuješ ako publicista. Myslíš si, že ťa v písaní poviedok nejako ovplyvňuje tvoje zamestnanie? Alebo iba hľadáš únik od faktov a strohého „reportérskeho” štýlu v beletrii, kde si toho – zjednodušene povedané – môžeš dovoliť navymýšľať viac?

Pre noviny som začal písať až pred rokom, pričom literatúre sa venujem podstatne dlhšie. Obe prostredia – literárne aj reportérske – prijímam ako úplne oddelené svety, ktoré sa snažím medzi seba nemiešať. Najskôr som začal publikovať prózu, ktorú podpisujem vlastným menom; pre noviny publikujem prevažne pod pseudonymom. Symbolizuje to pre mňa práve tú hranicu, ktorú som si stanovil a snažím sa ju neprekračovať. Mimochodom, literatúra pre mňa znamená najvyššiu zodpovednosť, čiže asi ťažko by som ju označil ako únik – a keď už, tak ako únik priamo do reality.

  Continue reading Rozhovor s Petrom Gettingom (+poviedka)

Rozhovor s Vladimírom Ballom

Chodím po novozámockých uliciach, počúvam ľudí a oni šuštia papierom…

alebo

Zoči-voči prozaikovi a publicistovi Vladimírovi Ballovi

 
 
     Prosím vás, len sa nechcite podobať na Ballu – na toho zúfalého novozámockého škrabáka, ktorý do hry vsádza vždy to isté – sám seba! Žiadne vopred vykonštruované pózy, žiadne poprevracané kabáty, zdegenerované chrbtové kosti. Prosto nič, čím by zapadal do uhladenej spoločnosti bielych košieľ, bezchybne uviazaných kravát a striktne ukotvených morálnych a mravných kódexov.
     Balla je jednoducho čudák. Rád premýšľa a púšťa si pritom tvrdú muziku, pri pohľade na mačky mu mäkne srdce a jednoizbový bytík má zaprataný  knihami  autorov s čudesnými menami. Svoje vlastnoručne vyfabrikované tituly nevystavuje na obdiv. Leptokariu, Outsideriu, Graviditu, Tichý kút  či aktuálny Unglik musíte hľadať dôkladne a dlhodobo.
     Balla je skromný. Verejne sa prezentuje veľmi neochotne (alebo vôbec nie) a ani na dlhšie cesty sa nevydáva s radosťou. Prednedávnom sa však predsa odhodlal a zamieril na Medzinárodný literárny festival Vilenica v Slovinsku. Ale už je doma. Píše, tvorí, vymýšľa. Tuším je tomu aj sto rokov (žeby sa to začalo niekedy v minulom živote?), čo sa poznáme. Neraz spolu vedieme dlhokánske rozhovory pri pive (to je pre neho) a čaji (ten je pre mňa). Ako napríklad tento! Continue reading Rozhovor s Vladimírom Ballom

Pôvodná próza: Tomáš Milata

Tomáš Milata

more času

 

 

    Miestnosť  bola malá.  Zariadená jednoducho,  ale jednotlivé

kusy nábytku zjavne pochádzali z rôznych miest, takže majiteľ, aj

keď sa  nepochybne veľmi usiloval  usporiadať všetko s  náležitou

harmóniou,  dosiahol iba  čiastočný  úspech.  Kým bolo  všetko na

svojom mieste, izba sa zdala útulná. Ale stačilo pohnúť stoličkou

alebo zavadiť o obraz na bielej stene a súlad sa narušil. Rozbila

ho nepatrná drobnosť, ako sa  to zvykne stávať v malom priestore,

kde je príliš veľa vecí. Muž, ktorý nervóznymi krokmi už niekoľký

raz premeral  vzdialenosť od obitého  písacieho stola k  policiam

s knihami, sa zastavil pri kópii akejsi romantickej krajinky pred

búrkou. Zapálil  si cigaretu, chvíľu  pozeral na obraz,  narovnal

ho, potom  pohľadom pátral po popolníku.  Popolník ležal na stole

a bol plný  cigaretových ohorkov. Muž  ho vzal do  ruky, podišiel Continue reading Pôvodná próza: Tomáš Milata

Rozhovor s Lászlóm Szigetim

Rozhovor s vydavateľom a prekladateľom Lászlóm Szigetim o jazyku, slovenských deficitoch a gréckej erotickej poézii

 

Stále čakám

 

Vydávate knihy v slovenčine i maďarčine. Maďarských kníh vydaných v slovenčine je však o dosť viac ako naopak. Neoslovuje vás pôvodná slovenská tvorba?

 

Schelling hovorí, že kritizovať sa dá iba vecne, nie emotívne. Beriete predmet do rúk a poviete, čo si o ňom myslíte. Ja ten predmet v rukách držím, čítam súčasnú slovenskú literatúru. Ale čítam aj českú, čítam aj maďarskú a poľskú. Od roku 1989 vyšlo v každej z posledných troch spomínaných krajín okolo päťsto-šesťsto románov, v Maďarsku možno aj viac. A to nie sú iba počty, to je aj istá kvalita. Je to súhrn vnímania zmien, ktoré sa odohrali v Európe v rôznych spoločenských vrstvách od tej „najnižšej” až po tú najvzdelanejšiu. A to je dané vývojom tej-ktorej spoločnosti. Keby som mal zrátať alebo brať do úvahy, čo mám vydať od slovenských autorov v maďarčine… A to by som strašne rád vydal ročne dva, tri vynikajúce romány. Bohužiaľ, nejde mi to. Ten susedný maďarský trh nás neberie, lebo nie sme dostatočne zaujímaví. Nič nového, čo by sa týkalo aj ich, toho univerzálneho života človeka, im naša próza nevie povedať. A to už ani nehovorím o západnom čitateľovi. Continue reading Rozhovor s Lászlóm Szigetim

Velemir Chlebnikov (preklad Ján Litvák)

Svätec kvetov

 

Život básnika treba hľadať predovšetkým medzi jeho veršami. Tam, kam ho ukladal magickým spôsobom po písmenku ako dar od čarodejnice. Ľudia mu hovorili Kráľ času, keď sa túlal pešo po Rusku. V Iráne ho nazvali Guľ-mullah – Svätec kvetov, keď zišiel zo zasnežených hôr v surovej ovčej šube s holými rukami a bosý.

Poznal potravu lesov, lúk a polí a svojím potulným, sebestačným životným štýlom preukazoval, že v prírode človek odjakživa nehľadal a nenachádzal len pokrm, ale aj svoje videnie.

Ruský prekliaty, či skôr požehnaný básnik Velemir Chlebnikov, vlastným menom Viktor Vladimirovič, žil poväčšine kočovným túlavým životom, bol to rojko a fantasta: snažil sa výpočtami dospieť k akýmsi zákonom času, hovoril o jedinom, hviezdnom a svetovom jazyku a o múdrej vláde 317-tich predsedov zemegule. Bádal však najmä v oblasti jazyka, zhľadával archaizmy a vymýšľal nové slová a hľadal k nim rýmy, snažil sa o nasýtenie zvukov zmyslovými predstavami. Rozbíjal vetnú skladbu a utváral jej novú logiku, všetko nadbytočné odhadzoval. Odkrýval zasunuté vrstvy jazyka a jeho „záumné” končiny – oblasti pre ľudský um nedostupné a nepochopiteľné; doslova chrlil texty, bez ladu a skladu ich strkal do návliečky, ktorú strácal alebo sa strácal aj s návliečkou so svojimi básňami, na ktorej spával. Za jeho života mu vyšlo iba málo diel. Svoju prvú báseň v próze Pokušenie hriešnika vydal v časopise Vesna. Debut Tvorenie a utopickú úvahu Kľúč dejín mu vydal maliar a básnik David Burljuk. Ďalší súputník Alexej Kračonych napísal a opublikoval niektoré verše spolu s ním a vydal mu zbierky Štek a Rukavičky. Po jeho smrti Kručonych vydával edíciu tenučkých zošitov pod názvom Nevydaný Chlebnikov, do ktorých zahŕňal torzá a náčrtky veršov. No rozhodujúca básnikova literárna pozostalosť bola usporiadaná do piatich zväzkov Tyňanova a neskôr v ucelenejšom zredigovanom jedinom zväzku Chardžijeva. Dnes všetko, čo Chlebnikov vláčil v návliečke po Rusku, možno nájsť v akom-takom abecednom poriadku na internete, samozrejme, zatiaľ len v azbuke. Continue reading Velemir Chlebnikov (preklad Ján Litvák)

Profil: Jitka Rožňová

PROFIL

 

 

Jitka Rožňová  (nar. 14. 5. 1976) s trvalým bydliskom v Nových Zámkoch  študuje masmediálny marketing a reklamu na FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, pracuje ako umelec v slobodnom povolaní.

     Zaoberá sa umeleckým prekladom i vlastnou poetickou tvorbou; spolupracuje s časopismi Dotyky, Romboid, Knižná revue, Literárny týždenník, Irodalmi Szemle, Szőrös Kő, Kalligram.

     Venuje sa tiež performance a alternatívnemu umeniu, pripravuje a realizuje literárne projekty doma i v zahraničí.

     Je spoluzakladateľkou a členkou Spolku avantgardne tvoriacich umelcov (SATU) a tajomníčkou celoslovenského občianskeho združenia na podporu žien v umení ANIMA.

     Na vydanie čaká jej básnická zbierka Predstava milovania.

 

  Continue reading Profil: Jitka Rožňová

Pôvodná próza: Robert Kačeňák

Robert Kačeňák

KLIN KLINOM VYBIJEŠ

 

Moira dlho mlčky pozerala na dohorievajúci konček marlborky, hladký modrý dym spočiatku stúpal rovno hore, potom sa začínal vlniť, nepatrne, stále viac a viac, až sa nakoniec stáčal v chaotických víroch. Pokúšala sa zastaviť nepatrné chvenie svojej ruky, aby sa cigaretový dym celkom vyrovnal, no nedarilo sa. Zakaždým sa rozsypal, rozplynul. Ako môj život, pomyslela si. Poslednýkrát si krátko potiahla a rozpučila ohorok v popolníku ako odporného švába.

„Veľmi mi nechutí, vtedy si vravím, že to bola zbytočná cigareta,” povedala kolegyni čupiacej pri stene vedľa nej.

„Zápal si ešte jednu,” odvetila bezfarebne žena a vyfúkla dym k zemi.

„Klin klinom… to poznám,” povedala Moira a akoby neochotne vytriasla z krabičky ďalšiu marlborku.

Obe sestričky oblečené v modrom s bielymi zásterami čupeli opreté o stenu, na tmavom medziposchodí vedľa chladných plechových dverí, kde sa polotajne, polooficiálne uchyľovala tretina nemocničného personálu na „pokurku”. Dym z cigariet len zľahka prekrýval pach kolomaže zo súkolia výťahov v strojovni za stenou. Moira s Helenou chlípali kávu z jedného veľkého pohára s kresbou domčeka a slnečnej zelenej lúky. Vonku za oknom snežilo tak husto, až sa ich tváre strácali v šere. Občas sa priblížili kroky a vedľa nich sa rozhorela ďalšia cigareta. Bola to len ďalšia z kolegýň. Lekári si pofajčievali sediac v pracovniach. Continue reading Pôvodná próza: Robert Kačeňák

Rock n’ Roll (3. časť)

 ROCK AND ROLL

IRENEY BALÁŽ

(časť tretia)

 

NOVÝ OBJAV – SKUPINY

 

          Šesťdesiate roky, ktoré práve prichádzali, boli v populárnej hudbe veľmi svojráznym a na samotnú hudbu mimoriadne bohatým obdobím. V Európe sa v tom čase vlastne všetko práve začalo. Zmeny, ktoré poznačili počiatočnú vlnu rock and rollu v Spojených štátoch, teraz zasiahli i mladých muzikantov a poslucháčov na druhej strane Atlantiku.

          Éra skupín naviac prinášala so sebou pri samotnom hraní aj úplne odlišný prístup. Päť či šesť mladíkov, ktorí stoja na pódiu, nielen hrá a spieva, ale svoje pesničky si tiež píše a aranžuje. Skupiny mali naviac na svojej strane ešte jednu výhodu, ktorá ležala v nehudobnej sfére. Dávali publiku totiž pocit, že to, čo na pódiu predvádzajú oni, by vlastne mohli dokázať aj tí, čo sú v sále. Tejto situácii hovoria psychológovia kladná spätná väzba, ktorá spôsobuje veľmi silný vzostup vnútornej aktivity, ktorý by sme mohli prirovnať až k emocionálnemu výbuchu. Takáto vývojová explózia v populárnej hudbe zasiahla Britániu koncom šesťdesiatych rokov a do istej miery jej podľahla i obchodná mašinéria, ktorá vždy zohrávala v americkej a anglickej populárnej hudbe veľmi dôležitú úlohu. Continue reading Rock n’ Roll (3. časť)

Pôvodná poézia: Lucia Kureková

Lucia Kureková

Precitnutie

 

 

Precitnutie

Daj mi tvoju tvár, ruky, oči.

A aj tvoj falošný jazyk mi daj.

Daj mi všetko.

Tvoj úsmev, tvoje objatia,

miznúce bozky.

Nezabudni na nič, chcem všetko.

Dve bezsenné noci sa budem rozplývať.

Potom svoje omyly zviažem bremenom

sklamania a hodím ich do

búrlivej rieky. Continue reading Pôvodná poézia: Lucia Kureková

V priestoroch kde Dunaj Tisu ľúbi

Zbierka básní Literárnej skupiny  Mateja Ambrózyho z Kovačice

 

V priestoroch, kde Dunaj Tisu ľúbi

 

POZDRAV  Z  BANÁTU  SLOVÁKOM

Vydavateľ: Obecná knižnica v Kovačici

 

POÉZIA Z KOVAČICE

 

 

          Bolo to viac ako pred dvesto rokmi, keď si na území dnešnej Vojvodiny – Báčky, Banátu a Sriemu – Slováci  začali zakladať svoje osady. Kovačičania na území dnešného Banátu. Slovák sa chopil žobráckej palice a pobral sa na Dolnú zem za väčším krajcom chleba. Jazykovedec Jozef Štolc poskytuje údaj, že Slováci pochádzajú z deviatich stolíc (žúp): Nitrianskej, Vesprémskej, Zvolenskej, Hontianskej, Novohradskej, Peštianskej a Békešskej. Veľká ozdoba Uhorska, očovský rodák Matej Bel Funtík napísal: „Slováci vydržali, vytrvali a pretrvali vďaka pracovitosti, adaptabilite, tolerancii a túžbe po vzdelaní.”

Počas mojej návštevy Kovačice ma prekvapili ulice tohto okresného mestečka, ktoré sú rovné, široké a zrakom nedosiahnuteľné, neukončené. Je to skoro ten istý pohľad na kovačické pole, ktoré sa v diaľke dotýka modrej oblohy. Continue reading V priestoroch kde Dunaj Tisu ľúbi

You are never alone in Seattle

You are never alone in Seattle

Natália Chovancová

 

Mesto, kde stále prší… Mesto, ktoré k sebe nostalgicky volá hudobných nadšencov… Mesto, v ktorom sa človek nikdy nenudí… Mesto, ktoré svojou rôznorodosťou šokuje… Mesto, kde je všetko možné… Seattle.

 

 

Bol typický upršaný deň. Cesta do Seattlu trvala ako vždy zbytočne dlho, kvôli množstvu áut s rovnakým cieľom, ako bol náš – rodisko Kurta Cobaina a hudobného štýlu grunge. Azda najznámejšou súčasťou Seattlu je Space Needle, ktorá sa hrdo črtá v panoráme mesta.

Po vstupe do centra sme hodinu (presne 58 minút) hľadali miesto na parkovanie. Mesto bolo plné návštevníkov festivalu BUMPERSHOOT, ktorý je každoročnou súčasťou kultúrneho života obyvateľov Seattlu a blízkeho okolia. Nakoniec sme našli miesto pre náš modrý Fiat za 10$ na celý deň. Continue reading You are never alone in Seattle

Pôvodná poézia: Zita Finková

Zita Finková: Sťahovanie kože

 

 

Letoláska

Bolo sparné leto

Dravé komáre strážili

Naše dotyky

Delili nás gombíky

V mojej blúzke

A odstrihnuté pohľady

Vtom som odišla

Prvým vlakom

S pachom tvojich slín

Uložila som si ťa v podkoží

Ponárala som horúcu hlavu

Do ľadových vôd

Sedem božských dní

Kým sa tma nevytmí

Diaľky sa zblížili

Sparné leto sa vyparilo

Len my sme zostali

Ohorení ako čajník

    Continue reading Pôvodná poézia: Zita Finková

Pôvodná próza: Radovan Brenkus

Radovan Brenkus

Stretneme sa v raji

 

 

   Sklonený nad drahou Lulu hádže vraždiaci pohľad na postavu, ktorá pomaly cúva a rozbehne sa do bočnej uličky k polorozbitému kostolu. Mesto zachvátila vojnová horúčka, besnie v ňom uragánové šialenstvo zanechávajúce rozvaliny a čiernemu prízraku v podobe mračna rastú v stopách spáleniská. S dušičkou na vlásku si ju privinie a prenáša sa do čias, keď bol malým chlapcom.

   „Roztrhal mačku, roztrhal mačku,” posmieval sa húf mladých vagabundov žobrákovi. Vláčil za sebou menší rebrinák s nejakými hrncami a šatstvom. Vozík sa natriasal po hrbolcoch chodníka a zvonil. „Piješ jej šťanku?” Najprv si ich zlomyseľnosť nevšímal, no keď dobiedzali kopaním do rebrináka a navyše mu ukradli nádobu, jednu z jeho mála vecí, oboril sa na nich s palicou: „Zmiznite odtiaľto!” Detiská sa rozostúpili, predbiehali sa v ziapaní a strúhali grimasy, aké by nezvládol ani klaun. „Roztrhal mačku, žerie jej sračku,” riekankovo vyspevovali ďalej.  Jedného sopliaka chytil pod krk a šľahol ho drevenou tyčou po chrbte, na čo sa všetci rozpŕchli. Ten, čo ho najviac provokoval, už nebol taký odporný, jojkal a krotko odchádzal. Continue reading Pôvodná próza: Radovan Brenkus

Hashesheen (preklad: Lucia Hasbach)

NIČ NIE JE PRAVDA – VŠETKO JE DOVOLENÉ

(HASHISHEEN)

 

Iba dva kroky vedú do dverí priateľa.

Tým prvým zostávaš stáť.

 

(Azizi)

 

 

 

Nechajte sa zviesť. Odložte svoj strach. Zabudnite na to, čo ste doteraz zažili  a zabudnite na svoje túžby, pretože odteraz ich už nebudete potrebovať.  Zabudnite na čas aj priestor. Tá cesta nebude jednoduchá a istotne počas nej veľa stratíte. Ale všetko je len ilúzia. A výber predstavy máte v rukách iba vy. Sem môže každý, kto verí, že sa sem dostane. Toto je miesto, kam sa túžite dostať. Toto je Raj. Otvorte sa a vstúpte.

 

 

 

…a  jedného dňa som sa konečne dostal ku bránam toho mesta, kde anjeli sú sluhami, kde planéty a hviezdy sú otrokmi. Do záhrady ruží a borovíc obkolesenej smaragdovými a jantárovými stromami, záhrady v strede púšte zo zlatého hodvábu s prameňmi sladkými ako med, Rajskou riekou. Toto je mesto, v ktorom prežívajú anjeli anjelov , mesto, ktorého smútočné závoje sú ostrím intelektu, mesto, kde mudrci majú brokátové odevy utkané z hodvábu. Continue reading Hashesheen (preklad: Lucia Hasbach)

Netvor (Ondrej Herec)

Netvor

 

Do tretieho tisícročia nás sprevádza ľudová kultúra plná príbehov o mimozemšťanoch, upíroch, androidoch, kyborgoch, umelých inteligenciách a iných netvoroch od Frankensteina a Muchy po Votrelca a Terminátora. Ich stvoriteľom už dávno nie je diabol, čierny mág ani osamelý šialený vedec, ale priemysel zábavy. To však nestačí na vysvetlenie neslýchaného úspechu nových generácií netvorov u celosvetového publika.

Postavy netvorov sa vyskytujú aj mimo žánra hororu, hoci hlavnou postavou hororu je netvor, aj keď vystupuje v podobe bezmennej hrôzy neznáma. Slovo „netvor” v bežnej reči znamená veľmi zlého človeka, fyzicky deformovanú alebo fantastickú bytosť s groteskne pokrivenými proporciami, abnormálne veľkú, mocnú alebo nebezpečnú. Všeobecné charakteristiky netvora sú fyzické, psychické a sociálne: neprirodzené proporcie, nadprirodzený alebo neprirodzený pôvod, neľudskosť, nebezpečnosť, nepriateľstvo voči človeku.

Vonkajším znakom netvora sú telesné deformácie a transformácie. Telo je fyzickým ohniskom vzťahu moci a bezmocnosti a základným predpokladom totožnosti človeka. Telo je aj priestorom znetvorenia, v ktorom sa odohrávajú transformácie ľudskosti na ne-ľudskosť. Continue reading Netvor (Ondrej Herec)