Miriam Petráňová
Soňa Horňáková
Všetko sa mi zlialo v jedno, všetci sme si podobní
V poslednej dobe veľa cestujem. Síce iba sem a tam, ale duša mi poletuje medzi domami, od dverí k dverám nad krajinou. Tuším, že nevládze za mnou lietať. A ani ja už neviem, kde mám zostať. Hovorí sa: všade dobre, doma najlepšie. Ale čo ak je tých: doma, viac. Sedím za stolom, na ktorom je plastový glóbus z komisionálneho predaja. Je síce prasknutý a bol už niekoho, no prosto mám rada veci s minulosťou. Tak si vždy nájdem niečo, čo mi najviac pripomína moje omyly, domovy, lásku. Keď to nie je naša planéta, tak si aspoň niekde nalepím papierovú mapu zeme, zo starého atlasu. Aby som nezabudla, kde a prečo žijem.
Svet je tak malý. Svet je tak veľký. Celý je prelezený, poznaný a zároveň som nebola ďalej ako v Afrike. Ale nikam sa mi už nechce. Stačia mi tie krátko-dlhé cesty medzi domovom a vzduchom. Tak sedím v kuchyni. Vonku sa stmieva. Obloha je posiata lastovičkami na ceste domov. Krútim glóbusom a počúvam. Sonička rozpráva o ďalšej nádejnej hudobnej skupine na svete. Slovenskej. Čudujem sa odkiaľ sa toľkí speváci berú. Ja od hanby z hluchu nezaspievam ani: už sme doma z výletu, nezmokli a sme tu. I tak dobre. Veď keby sme všetci vedeli spievať, kto by potom zastúpil významný post: fanúšik. Sonin hlas kolíše dušu na inú hladinu. Po chvíli púšťa pesničku od Zuzany. Volá sa budúcnosť. Och, budúcnosť. Potmehúdske to slovo. Veľké slovo. Ťažké ako celý zajtrajšok.
Vždy sa natrápim kým naladím rádio na tú správnu vlnu, kde hrá v nedeľu o ôsmej večer. Každý týždeň a tak stále dookola môžu ľudia počuť jej hlas. Vidieť ju nie je. To je to pekné na rádiu. Iba hlas. Po chvíli sa vám zdá, že ju už dávno poznáte, akoby ste ju mali doma vo vzduchu odjakživa. Hlas hlas hlas a Sonin hlas vibruje na vlnách vzduchu aby nám pripomenul, že je ešte stále hudba, ktorá sa dá počúvať.
Ja najčastejšie počúvam nič. Alebo si vyberiem, čo chcem počuť. Rádio je pre mňa núdzové riešenie. Zapnem ho, keď iné nie je a duša trpí samotou. Ale dlho mi to netrvá a potom je zase ticho. Ticho lieči. Ticho dáva možnosť spoznať sa. Avšak ticho ako také neexistuje. Sú to zvuky okolitého sveta. Hlasy, šumy, trenie elektrónov a tak. Ak hudba, tak len to, čo sama chcem.
Soňa Horňáková je to, čo občas chcem. Soňa ako človek, žena, priateľka, duša, hudobníčka, speváčka, hlas. Ale aby to neznelo tak pateticky, čo by síce nebolo na škodu, však Slovač má rada srdca bôľ; tak som si povedala, že pôjdem na skusy a vypátram, čo je to tam za kúzlenie v tom drôte rádiovom.
My dve sme kávičkové typy, a tak sedíme na dobrej kávičke v pyramíde, teda Slovenskom rozhlase a pýtam sa, to čo sa zvyknem, keď sa dlhšie nevidíme.
m> Čo nového?
s> Nič.
m> Hm. Fakt nič? A ako bolo na promo tour?
s> Otrasne. Ale nie, ako kde. Aby som nekrivdila.
m> No vidíš. A čože sa ťa pýtali?
s> To by si neverila. Tak napríklad pre nejaký košický bulvár či Korzár som najskôr musela uviesť redaktorku (ktorá asi iba tušila, že ide robiť rozhovor s niekým, kto spieva), že kto som. No a ona sa ma na konci svojho nepýtania konečne opýtala toto: ktoré tri veci mám najradšej a ktoré nenávidím. Strašne sa tešila, že akú originálnu otázku majú do svojich novín na anketu. Načo som jej povedala, že iba pred pár dňami sa ma toto pýtal iný redaktor, ale nechcel vedieť tri veci, ale rovno desať. Takže posmutnela, že nie sú originálni. No a aby som to všetko uviedla na správnu mieru, ja nepoznám slovo nenávisť. Ak, tak používam slovo nemám rada. Ale to sú úplne hlúposti. Oni chcú počuť, že nenávidím žehliť, prať, iného speváka, či čo ja viem čo… Ale ja sa nad takými vecami vôbec nezamýšľam. Neotravujem si svoj život irelevantnými vecami. Ja ho žijem po svojom. Na otázky tohto typu sa dalo odpovedať iba to, že mám rada všetko čo sa spája s láskou, či láskavosťou. A nemám rada všetko, čo pochádza z násilia.
m> Tak to je trest za to, že si slávna. A musíš odpovedať na to, čo sa ťa pýtajú.
m> Máš pocit, že si slávna?
s> Nie.
m> Prečo?
s> Keď si slávna, tak strácaš slobodu. Ako keby si už nepatrila sama sebe.
m> Čo to spôsobuje?
s> Mení ťa to, posúva do polohy akoby si bola niečo viac ako ostatní. A nie je to pravda. Je to ilúzia. Začínaš si niečo o sebe namýšľať, že si niečo viac, že si dokonalá, lebo ti to všetci naokolo dávajú najavo. Vlastne ľudia pokazia tých, ktorí sú slávni. Ak im stúpne sláva do hlavy, tak je to vďaka ľuďom, ktorí im to umožnia. Tým, že ich zbožňujú. Teda dávajú im tým najavo, že oni sú niečo viac a pritom robia iba niečo iné ako oni.
m> A možno práve niekto úplne normálny je viac zaujímavý ako polovica našich popularizovaných osobností.
s> Možno je tento fenomén idolov ukrytý v tom, že ľudia celý život hľadajú dokonalosť, dokonalých ľudí.
m> A pritom dokonalé je napríklad jablko.
s> Alebo motýľ.
m> Stromy.
s> Alebo púpava.
m> Ale na to nemajú čas. Pozrieť sa, že svet okolo nás je dokonalý. A my sme jeho súčasťou.
s> Takže sami osebe dokonalí nemôžeme byť.
m> Iba v spojení s prírodou.
s> Možno nám to pripadá asi až tak perfektné, že tomu nevenujeme pozornosť. A pri tom sme súčasťou toho úžasného celku. A pri hľadaní dokonalosti trpíme. Sme pri tej snahe smutní, že sa nám nedarí. A tak si idealizujeme napríklad aj biznismanov. Obdivujeme a uctievame tých, čo majú peniaze a môžu si všetko na svete kúpiť.
m> Skoro všetko.
s> Sme náchylní prepadnúť klamu.
m> Ako by si zareagovala, keby si niekto vypýtal autogram na ruku?
s> To sa mi nepáči. Už sa mi to stalo a neurobila som to. Pripadá mi to vulgárne niekomu popísať telo. Akoby som znehodnotila niečo čisté, a čo ešte nepatrí ani mne.
m>Ak ťa niekto spozná na ulici, poteší ťa to?
s> Ani moc nie, je to strašne zaväzujúce. Strácam istotu. Možno, keď som bola mladšia, tak sa mi to páčilo. Ale dnes, a asi aj vtedy, sa skôr vyplaším než poteším. Je to neprirodzené: byť známy/slávny. Teda, keď ťa pozná veľa ľudí a ty ich nie, tak ťa skôr ochudobňuje, oberá ťa to o samého seba.
m> Ale aby som sa vrátila k tomu čo sa tu začalo črtať. Na Slovensku nie je žiadny duchaplný časopis a nehovorím o novinách, to je už úplný des. Naši rýchlokvasní reportéri, ktorí ňuchajú ako hladné psy po kuse žrádla či krvavého sústa; a následne kŕmia čitateľov iba senzáciami kto komu a ako po papuli tresol, čo z vrecka/človeku/štátu potiahol, akým spôsobom kto koho zabil, skopal, uhrýzol.
Tak si myslím, že to nemá ďaleko k vylievaniu šerbľov, vyhadzovaniu smetia v stredoveku na ulicu; a tak počestným občanom na holú hlavu, že sú v práve, to kydať. Však moji zlatí, vám sa niečo nepáči? Prstom do oka si pichnite. Asi tak.
m> Povedz mi, čo pozeráš v televízore?
s> Dokumentárne filmy o prírode, o ľudskom tele, o vesmíre a o vynálezoch. Vždy je v tom tak trochu náhoda, všetci bádatelia, vynálezcovia rozmýšľali nad istými problémami a chceli ich zdolať, prekonať… Niečo im už od mala vo vnútri našepkávalo, že majú pátrať. A väčšinou objavili to, čo ani nehľadali. Tak, a to sa mi na tom najviac páči. Aj to, že ako sú odmenení za to svoje úsilie, ktoré viedli nejakou cestou, o ktorej boli presvedčení a nakoniec sa dostali inam, ale práve tam, kam sa mali dostať. Niečo, čomu hovoríme náhoda je naprogramované v nás a mnohokrát je to múdrejšie ako my.
m> Okrem dokumentov sa v televízii nedá nič pozerať. Podľa mňa, kto psychicky zvláda pozerať televízne spravodajstvo napríklad našej najsledovanejšej/súkromnej TV, je podľa mňa blízko k duševnému rozkladu. Ja by som po nejakom čase bola zrelá tiež na nejakú tú vraždičku a viem si živo predstaviť ako by redaktor pri snímaní mŕtvoly za jeho chrbtom víťazoslávne jačal, lebo on ju natočil skoro v priamom prenose a ešte by povedal ako najdôležitejšiu vec: aký nezvyčajný spôsob som použila.
m> No ale poďme ďalej, odkedy vysielaš v rádiu a prečo?
s> Od 89 robím v rádiu. Predtým som bola učiteľka na základnej škole. Robiť moderátorku bola príjemná zmena, keďže učiteľkou som asi nikdy nechcela byť. Baví ma pátrať po muzike, ktorá je niekde zastrčená, nepoznaná. Ponúknuť ju poslucháčom, ktorí nemajú čas ju hľadať a teda ani spoznať v tomto novodobom konzumnom hluku. Takže ja sa chcem o tieto moje objavy podeliť s ľuďmi, lebo veľakrát je aj pre mňa to, čo objavím dovtedy nepoznané. A tak pátram o tých, čo robia inú hudbu a sú tu desiatky rokov. A teším sa s toho, že to môžem sprostredkovať cez éter každému, kto má čas si to vypočuť. Neviem si to poznanie nechať pre seba.
m> Máš trému predtým, ako ideš vysielať?
s> Skôr nervozitu. Alebo lepšie povedané napätie. Vždy tie prvé minúty. Ide časák (časové znamenie pozn. autorky), nasleduje zvučka a idem. Mám sa prihovoriť poslucháčom, volám to uvítací ceremoniál; tak to sú vždy tie najhroznejšie chvíle. Keď je to za mnou, to už si iba užívam.
No asi v tomto veselom duchu sme vypili kávu a Soňa musela do práce. Ja som si za ten čas prezrela niekoľko webových stránok, aby som zistila, že tam nič nie je. Ale vlastne som nič nehľadala, len tak som klikala. A bolo osem hodín: správy. Zas tie správy, čo potešia.
22. 6. 2003 – 18.30 – zahraničné – ČTK
Ďalší americký vojak zabitý v Iraku, sabotáž poškodila ropovod
Jeden americký vojak dnes zahynul a jeden utrpel zranenie pri útoku irackých ozbrojencov na vojenský konvoj južne od Bagdadu. Ďalší dvaja vojaci boli zranení, keď ich auto narazilo na mínu. V púšti blízko mesta Hít medzitým stále horí ropovod, ktorý v noci na dnes poškodila explózia. Podľa irackých zdrojov išlo o sabotáž, ktorá by mohla znamenať nové problémy s dodávkou elektriny pre Bagdad.
Žiadne mená, žiadna minulosť. Smrť, pohromy. V tom istom čase ako prejde táto správa našou hlavou, je zabitých niekoľko ľudí na celom svete. Žiadne mená. V duchu si povieme, ešte že je ten Hít tak ďaleko, niektorí z nás si zoberú atlas a zmerajú si vzdialenosť. Je to vzdušnou čiarou zopár centimetrov na papieri. Tak nevadí, že horí. U nás svieti slnko. Aj elektrina ide. Skoro nikto si už nepamätá, že niekde horí ropovod.
22. 6. 2003 – 17.49 – domáce – SITA
PREZIDENT: V utorok vystúpi v Európskom parlamente v Štrasburgu
Prezident Rudolf Schuster odcestuje v utorok na jednodňovú pracovnú návštevu Štrasburgu, kde napoludnie vystúpi v pléne parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Po dvoch rokoch sa tak vráti pred europoslancov, ktorým bude musieť po prednesení prejavu odpovedať na ich otázky.
Tak to si celá republika iba vzdychla, budú nové vtipy.
Čo by si sa opýtala prezidenta? pomyslela som si, že toto je dosť hlúpa otázka. Žiadny Slovák by sa nič neopýtal. Pýtajú sa iba tí, čo musia.
Tak. A prišla zvučka Folkfórum. Soňa sa počas správ pasovala s mikrofónom, ktorý sa nechcel poddať a znížiť na úroveň jej úst. Stále sa vracal hore. No nakoniec sa jej to podarilo a Sonička privítala svojich poslucháčov: Opäť je tu nedeľa večer a vy počúvate Folkfórum. Hneď na úvod si pustíme pieseň od Suzanne Vega, keďže sme mali možnosť vychutnať si opäť jej koncert aj my v Bratislave.
O oblakoch a cestovaní
Stojíme na kompe smer Vojka či naopak, slnko červenie a kúpe sa vo vode. Traktor, ktorý ide s nami, vezie včelíny. Hovorím si, všetci sa tu presúvame sem a tam, ako také oblaky. Niekto po vode (toto sú novodobí prievozníci, poznamená Soňa), my dve v aute, včely v úli.
s> Minule som videla oblaky, také pampúšiky ako vykrojené z cesta a spomenula som si na teba, lebo viem, že miluješ oblaky.
m> Tak tak, ja som na oblaky. Ale inak ako sa hovorí, že je niekto na ženy. Dušan Dušek mi poslal mail o oblakoch ako ružiakoch, čo sa počas svitania stanú zemiakovým poľom.
m> Ako si ty na tom s oblakmi?
s> Na štrkovej ceste za domom u starého otca, ktorá viedla do lesa som hádzala loptu do neba. Snažila som sa zhodiť aspoň jeden obláčik. Chcela som si ho odniesť domov.
m> A čo si chcela s tým spadnutým oblakom urobiť?
s> Chcela som si ho zobrať do izby a dať si ho pod vankúš. Pripadal mi taký mäkký a čistučký, usmievavý a hravý..
m> Urobila by si to aj dnes?
s> Keby som mohla, tak ihneď. Fascinujú ma oblaky, tak ako teba. Chcela by som sa na nich voziť po oblohe.
m> No ale ja si ho nechcem odniesť domov. Mne sa páčia tam kde sú. I keď je pravda, že si všade oblaky kreslím. A tak ich obrazne vlastním.
s> Aj mne sa páčia tam kde sú. Ale nezaprela som v sebe tú typickú ľudskú vlastnosť: vlastniť. Prečo potrebujeme stále niečo vlastniť? Asi preto, že podvedomie vie, že nám na tomto svete nič nepatrí.
m> Stále máme nutkanie hromadiť okolo seba veci od maličkostí až po veľké hlúposti a vlastne aj tak nám nič nepatrí a ani nič nezostane.
s> Nepatrí nám ani telo. Všetko tu máme iba požičané, prenajaté. A možno práve preto, že je to prchavé, že nám to uniká. Tak si potrebujeme niečo urvať a držať v ruke. Keby sme tu mali byť naveky, tak už by sme po tom toľko nebažili.
m> Vždy chceme pravý opak toho, čo nám bolo dané, pridelené, ponúknuté. A tak musíme stále trpieť, a niektorí dospejú síce k osvieteniu, ale to je iba pár ľudí, a tak sa tu budeme motať stále dookola v požičaných telách, kým… a to nejdem rozvíjať, lebo sa zamotáme a budeme bez konca.
s> Niečo na tom nebi asi bude, aj na tých oblakoch. Síce tomu celkom nerozumiem … (Soňa si ťuká uprostred čela prstom, že tam niekde), ale vtedy, keď som ako 4 ročné dieťa triafala do oblakov, som si uvedomila samú seba. Zrazu mi svitlo v hlave, že existujem. Moja mama mi hovorila, že som hádzala loptu do neba celé detstvo, liezla po stromoch, hľadala poklady, tĺkla klince (stovky veľkosť) do zeme alebo som ležala pod stolom a počúvala dospelých.
m> Vidíš, ako intuitívne sme sa dostali obidve k oblakom aj na titulku CD Dívam sa z okna. Ja sa snažím mať oblaky aj vo všetkých filmoch a klipoch, na fotografii nehovoriac. Ak to teda ide, lebo nie vždy sa oblakom chce. Oblaky sú tu na to aby potešili duše tých, čo majú čas sa pozrieť do neba. Ale ako hovorím nie vždy sú na nebi oblaky. Aj ony si potrebujú oddýchnuť, poupratovať a občas sú choré, tak ležia doma.
m> Ako oddychuješ?
s> Najradšej chodievam, keď som unavená sem na maďary, ako by sa tomu hovorí tu v Bratislave.. Som fascinovaná rovinou. Odveziem sa kompou cez Dunaj, a potom sa idem prechádzať k mŕtvym ramenám. To je miesto, kde si dobijem energiu.
Teraz po krste nového CD Piesne z nevydaných albumov a všetkých tých rozhovoroch akoby ma niečo vysalo. Často sa sem chodievam bicyklovať a prechádzať. To je môj spôsob relaxu. Vždy sa tu cítim ako doma. Možno aj preto, že pochádzam zo Žitného ostrova. Som ostrovanka, ejha. To sa mi páči.
m> Čo to znamená byť doma?
s> Byť doma znamená byť mimo ringu. Ja si predstavujem, keď sa chystám von, že idem do ringu, zápasiť, boxovať. Idem schytať zopár po papuli, niečo vybojovať. Idem si niečo ukoristiť. Alebo ideš s tým, že tebe niečo zoberú, čo je skôr ten môj prípad. Väčšinou prídem o peniaze a o psychickú pohodu len ako vystrčím hlavu z domu. Teda byť doma: je byť mimo hry, nezúčastňovať sa.
m> Kde si doma?
s> Doma som tam, kde je gitara. Iba ona mi dáva pocit, že tam som doma.
m> Ako si prišla k svojej prvej gitare?
s> Dostala som ju pod stromček.
m> Žiadala si o ňu?
s> Veľmi. Už od svojich šiestich rokov. Dovtedy som si podvedome hľadala nejaké hudobné nástroje. Prvé boli detské husličky, potom mandolína, neskôr prišli na rad fúkacie harmoniky, krabice, na ktorých som bubnovala. Ale viac a viac som inklinovala k strunovým nástrojom. Keď som zistila, že aj rybárske lanko vydáva zvuk, tak som si ho napla klincami o nejakú skrinku a už som hrala. A tak isto som hrala aj vo svojej hlave, keď som sa na niekoľko hodín priklincovala pred výklad s hudobnými nástrojmi.
Je čas vystúpiť z auta, že sa ideme prechádzať. Len ako sme zastavili, tak sa prihrnula k oknu celá ženská regata hladných komáric.
m> Tuším ich prilákalo rozhorúčené auto.
s> Prišli sa pozrieť čo za čerstvá krv to prišla. Však vyskúšajme.
Obliekame si na začiatku horúceho leta bundy/antisacie ochrany. Hneď ako sme vystúpili z auta, tak ma jedna štipla do čela. Inak dosť obľúbeného miesta. Asi po desiatich krokoch sme skonštatovali, že sme ľahká potrava a tak prcháme späť do útrob auta. Uf. Tak dnešná dobíjacia časť dňa sa nekonala. Odchádzame späť do Bratislavy. Slnko mizne, možno aj to je dôvod, prečo sa tak zúrivo potrebovali nažrať. Bol to čas večere.
Slnko krvavie a padá a padá.
m> Čo myslíš, chytíme ho?
s> Ja mu dám, takto pred nami utekať. Však počkaj.
Naháňame slnko a zatiaľ víťazí. Prehrali sme ale naskytol sa nám nevídaný úkaz.
m> Čo je to? Akoby horelo?
s> Čo to môže… byť? Komáre?
m> Vezú sa ako v električke. Ale trošku nekonečnej.
Po dohadoch, čo to môže byť sme sa rozhodli, že to treba preskúmať.
s> Aha, to neletia komáre, ale mušky.
Tak, a bolo po záhade. Nad vyhriatou cestou ako dym s kotla sa vlnil roj mušiek.
To mi pripomenulo ako sme raz zrazili autom vrabca. Nestihol preletieť cez cestu. Stalo sa to na tomto istom mieste. Vtedy Soňa až do Čunova prehovorila asi tak štyri a pol slova. Nešli sme ho hľadať ani pochovávať. Jej slová boli: Bože, to som naozaj nechcela.
O začiatku
m> Čo by si robila, keby si nespievala?
s> Vieš, muzika bola odjakživa so mnou. Ja som sa v 15 rokoch nerozhodla, tak a teraz budem speváčka. Ja som síce v 15 rokoch dostala svoju prvú gitaru, ale vždy som mala akési spojenie s muzikou. Keď som bola dieťa, tak som to nebrala ako povolanie. Nikdy som nepovedala, že chcem byť speváčka. Keď sa ma pýtali, že čím chcem byť; však vtedy to bolo dôležité, že nejaké povolanie musíš mať; tak som vyhlásila: kombajnistka, farárka, alebo námorníčka. Že nejaké povolanie musím mať, to som musela prijať a bolo mi jasné, že popri tom si môžem hrať a spievať.
m> Aký máš vzťah k divadlu?
s> V papiernictve predávali celý balík nádherne vytlačených lístkov do kina a divadla, čo vyzerali ako naozaj. Ako deti sme ich vždy túžili mať. A keď sme už mali lístky, tak sme si vymysleli nejaké divadelné predstavenie. Mne sa strašne páči zabávať ľudí. V tom detskom predstavení na dvore som bola kúzelník, vedela som zopár kúziel, takých pre deti. Prvé divadelné predstavenie s kamarátkou Zuzkou na dvore… Vyberali sme 25 halierov za lístok. Verili sme, že keď budeme mať lístky, tak nás budú brať vážne. Sused / policajt nám ho však rýchlo zrušil krikom z okna, keď si jeho malý syn Tonko prišiel pýtať 25 halierov, lebo chcel vidieť naše divadlo. To si mala vidieť ako sme hneď prestali vyberať peniaze. Ale predstavenie sa konalo. A zadarmo.
m> Aké boli hudobné začiatky? Niečo postpubertálne, ale zaváňajúce kariérou speváčky, zažila si to?
s> Klub Kandidátov Smrti, v skratke KKS. To bol názov mojej prvej školskej kapely, ktorá nebola len hudobná. Ako znak sme mali čiernu ruku. Vyrobili sme si tričká a na nich odtlačky čiernych rúk. Všetci sa nás báli.
m> A o to predsa išlo.
s> To som vymyslela asi tak v 5-6 triede. To je obdobie, kedy bojujú medzi sebou chlapci a dievčatá. Keď chlapci svoj obdiv prejavujú poťahovaním za podprsenky, za vlasy a čakajú ťa s pripináčkami na stoličke. Prvé sexuálne hry, ktoré ma otravovali a liezli na nervy. Asi som to nechápala, ale však na tom nie je čo rozumieť. Ale brzdilo ma to a oberalo o vzácnu slobodu. Musela som byť stále v strehu. Tak sme si baby v triede povedali, že musíme chlapcov vystrašiť na smrť, aby neotravovali. A založili sme KSS.
m> A na čo si pamätáš ešte dnes?
s> V 9 tej triede na Vianoce sme mali pripraviť kultúrny program, ktorý sme ako vždy mali nacvičený za pár školských poobedí, ale hlavne sme spievali známu pieseň Vánoce Vánoce přicházejí , ktorú som si napočúvala z vinylovej platne a všetkým spolužiačkam som rozdala text, ktorý som napísala podľa ucha / sluchu z platne. No a prišla som na to až po rokoch, že sa tam v istej časti nespieva Papraporkyni…, ale a pak děda hledá kapra pod skříní. Dovtedy som si myslela, že Papraporkyně je ženská odroda Krakonoša.
m> Vidím, že ťa ani mužské hry, ani vymyslené postavy neodradili. Ja mám pocit, že to klaunovstvo, teda dá sa to pomenovať aj ako zabávačka / rozprávačka neopustilo ani na koncertoch.
m> Prečo máš potrebu komunikovať s divákom nielen hudbou, ale aj im rozprávať rôzne príbehy z dní, postrehy o sebe a o ľuďoch?
s> Lebo mám pocit, že ich poznám. Že sú to moji priatelia, známi. Kedysi dávno chodili na moje koncerty ľudia hlavne zistiť, že čo som zač, skúmači, pátrači. Ale teraz, keď ma už poznajú, tak chodia za mnou ako za človekom, ktorého si vybrali. Mám pocit spriaznenosti s nimi.. Už si aj hovorím, že nebudem ľudový rozprávač a budem iba hrať. Nakoniec sa aj tak nezdržím a rozprávam a rozprávam zážitky. Presne tak ako keď stretneš priateľa a zdôveríš sa mu.
Cesta ubieha dozadu ako párajúca sa nitka zo sukne. Domy sa strácajú v nenávratne času a priestoru.
s> Všimla si si, že na dedine chlapi pred domom obyčajne čupia pri lavičkách? To je asi spôsob ako oddychujú, tak si urobia pohodlie. Ženy sedia na lavičkách, s rukami položenými v lone rozprávajú, alebo mlčia. Je podvečer, deň za nimi, chlapi idú do krčmy a ženy len tak sedia pred domom. Potom prídu aj chlapi a čupnú si vedľa nich. To si pamätám aj z detstva. Prečo to tak robia? Prečo si nesadnú aj oni na lavičku, ale radšej si čupnú? Tak to mi je stále záhadou.
Mlčím. Po pravde, nežila som na dedine a tak netuším, či čupia alebo sa váľajú v priekopách. Ale ako obyčajne, rozvíjame úvahy, no netreba mať na všetko odpoveď. Stačí, že sa počúvame.
m> Kedy tvoríš? Volá ťa gitara?
s> Je to niečo ako volanie. Môžem okolo nej chodiť aj celé dni, iba tak tam stojí v kúte a ja nemám chuť na ňu hrať, hľadať melódiu, príbeh v hudbe. No a potom z ničoho nič to príde. Zrazu mám potrebu na nej len tak niečo brnkať, počúvať ju, privolá ma. Akoby mi chcela niečo povedať. Je to veľmi príjemné, keď ti gitara vyzradí svoje tajomstvá.
m> Rozprávate sa.
s> Áno, teraz si to presne vystihla. Je to ako by sme sa rozprávali. Vedieme dialóg. A mám potrebu byť s ňou.
m> Ako píšeš texty?
s> Dá sa povedať, že muzika mi prináša text, dej, príbeh. Inokedy sa mi to rodí už v hlave a gitara mi dopomôže dorozprávať to, čo som hľadala. Keď vidím obrazy je komplikovanejšie nájsť na ne správne slová. Teda môžem povedať, že úplne prvé prichádzajú farby.
m> Aké farby? Majú aj tvar?
s> To sa nedá vlastne pomenovať. Ja to volám farby, ale je to niečo bez tvaru, imaginárnu farbu, normálne neviditeľnú.
m> Niečo ako energia? U mňa sú to obrazy, ktoré sa vynárajú a následne rozplynú v nekonečne. Ale je to príjemný lov na obrazy a slová.
m> Ktorý tvoj text je pre teba stále prítomný, aktuálny, alebo prosto si ho vážiš, za to, že sa zrodil v tvojej hlave.
s> Niečo ako blues. A nedá mi nespomenúť Bieleho motýľa. I keď sa neviem rozhodnúť jednoznačne.
m> Však vypadlo to z teba ako voda z kohútika. A vieš mi povedať prečo?
s> Niečo ako blues je jeden z mojich prvých textov. A páči sa mi veta: Všetko sa mi zlialo v jedno, všetci sme si podobní. Tak vnímam svet.
Soňa Horňáková / Niečo ako blues
nebudem ťa dlho rušiť iba chvíľku
zazvoním a potom zase odídem
nebudem ťa dlho rušiť iba chvíľku
skôr než kdesi ticho zahyniem
ticho ako keď sa stmieva
zamknem srdce na dva zámky
nech ma už viac nebolieva
nech si ťa už spletiem s dakým
všetko sa mi zlialo v jedno
všetci sme si podobní
skôr či neskôr to je jedno
každá láska dohorí
Všetko má svoj začiatok. Tento hudobný príbeh začína v polovici 7O-tych rokov v malom mestečku Dunajská Streda. Všetci sa tešili z toho, že budú hrať hudbu, ktorá ich baví. A tí, čo sa mali stretnúť, sa stretli. Kapela sa volala MLADOSŤ, lebo boli mladí, a potom LETOROSTY, lebo im pribúdali roky. Z tohto obdobia sa zachovali iba amatérske nahrávky a nádej ísť s hudbou, ktorú nosia v sebe, ďalej.
Počas vysokoškolských štúdií v rokoch 1978-82 na Pedagogickej fakulte UK v Trnave sa Soňa stala na chvíľu osamelým bežcom na dlhé trate s gitarou a ústnou harmonikou. Hrávala v malých folkových kluboch na Slovensku a nahrávala svoje prvé piesne Niečo ako blues, Ľútosť a Ten vietor pre Československý rozhlas v Bratislave.
Začiatkom 80-tych rokov Boris Sodoma hľadal do svojej skupiny STROM speváčku a nakoniec našiel v klube Na sibírskej Soňu. S touto skupinou nahrala desiatky štúdiových nahrávok pre rozhlas, televízia odvysielala niekoľko hudobných recitálov Sone Horňákovej a skupiny STROM. Vydali dva SP platne Dve básne pána Hikmeta/Staré husle smiechu, Priateľ čas/Veľký voz .
Po oficiálnom rozpade skupiny v roku 1987 spolupracovala s renomovanými štúdiovými hudobníkmi: Miro Valenta, Peter Palkovič, Tomáš Krnáč, Miro Šulc, Jozef Danajovič, Boris Sodoma, Tono Kubasák, Oldo Petráš, Fero Griglák, Tono Jaro, Jaro Rozsíval, Ivan Minárik, Ján Lauko, Pavol Hammel, Martin Karvaš, Andrej Šeban, Dušan Salay, Štefan Salay, Milan Špaňo, Peter Zagar, Svaťo Juřík, Juraj Burian, Pavol Matis, Stano Herko, Dodo Krajčovič…
Bolo horúce leto, Soňa sa prechádzala po bratislavských uliciach a v duchu si spievala Bieleho pavúka. Hľadala muzikantov, ktorí by rovnako cítili jej hudbu a stretla Mira Valentu (exSTROM) vtedy člena skupiny MODUS. Zverila sa mu, že chce nahrať túto pieseň ale nemá tých správnych ľudí. Skupina MODUS bola voľná (kapelník Janko Lehotský odišiel na dovolenku). Náhoda tak chcela, aby sa stretli osamelí „modusáci” so Soňou a nahrali spolu jej Bieleho pavúka I. Ako sólistka vydala SP platňu Koleda/Biely pavúk I r.1987.
Tento originál vyšiel na 2CD Piesne z nevydaných albumov.
Krátke obdobie pôsobila so skupinou NIKA. Nahrali niekoľko skladieb a na festivale Bratislavská lýra ´88 získali bronzové ocenenie za pieseň Dnes je láska príťaž.
1993 sólový album Soňa Horňáková, Škvrna record
1996 Súmrak snov, Open music
2000 Dívam sa z okna, Millenium Records Publishing
Koncom 90-tych rokov spolupracovala s Danielom Hevierom na detskom projekte Buvirozprávky pre Slovenský rozhlas, ktoré vyšli v roku 2000 na CD albume pod názvom Buvipesničky, Millenium Records Publishing
V súčasnosti pôsobí ako externá redaktorka v rádiu Rock FM v autorskej relácii Folkfórum. Koncertuje s kapelou S.H.BAND alebo sólovo s gitarou a ústnou harmonikou v kluboch.
Dvojalbum Piesne z nevydaných albumov vychádza v 21. storočí, hoci piesne, ktoré obsahuje, vznikali už v 80-tych rokoch. Nemali to šťastie objaviť sa na albumoch. Tak sa stalo, že dva ucelené projekty sa museli rozmeniť na drobné. Boli nahrávané po jednej, dvoch pesničkách prevažne v štúdiách bývalého Československého rozhlasu v Bratislave. A tak sa aspoň niektoré z nich zachovali. Nájdete tu aj jej úplne prvé štúdiové nahrávky zhudobnených básní. Bol to čas, kedy pre Soňu v štúdiu bolo všetko nové, vzrušujúce a plné nádejí.
Všetko má svoj čas.
A tieto piesne si trpezlivo počkali na ten svoj.