Rozhovor s Pavlom Janíkom + ukážka

Rozhovor s básnikom, prozaikom, dramatikom, prekladateľom a publicistom,

predsedom Spolku slovenských spisovateľov Pavlom Janíkom

 

 

Aby nás básne prežili

 

Mgr. art. Pavol Janík, PhD., sa narodil roku 1956 v Bratislave, vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Pracoval na ministerstve kultúry (1983-87), v médiách, v reklame, od roku 1998 bol tajomníkom a od roku 2003 je predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Za literárnu a reklamnú tvorbu získal viacero ocenení u nás i v zahraničí.

Zbierky básní: Nezaručené správy (1981), Zrkadlo na konci leta (1984), Do videnia v množnom čísle (1985), Hurá, horí! (1991), Niekto ako boh (1998), Buď vôňa tvoja (2002), Kmitočet tvojich bokov (2002) l Súbory aforizmov: Dobrá zrada nad zlato (1996), Satanovisko (1999), Pes hore bez (101 psín) (2000), Špinavé čistky (2002) l Odborné publikácie: Vladimír Bahna (1986), Generál Lorenc – Dešifrovaný svet (2000), Rozhovory (o štátnosti) (2002) l Dramatické diela: Tuctová komédia (s manželkou Oľgou) (1986), Škrupinový zámok (1988), Súkromný striptíz (1993), Maturitný oblek (1994), Pasca na seba (1995), Nebezpečné veselohry (2003)

  Continue reading Rozhovor s Pavlom Janíkom + ukážka

Pôvodná próza: Michal Šuster

Michal Šuster

 

Vrah je záhradník

 

Aj keď som Otovho otca nikdy nevidel, mal som o ňom jasnú predstavu, podľa Ota sa  jeden druhému veľmi podobali a on si na svoju podobu s ním až neznesiteľne potrpel. Jeho nekonečné pripomínanie skvelých vlastností jeho otca mi šlo niekedy poriadne na nervy, urážal tým moju hrdosť na priateťstvo s ním, ale čím viac som chcel, aby sa snažil od neho odpútať, tým častejšie mi ho pripomínal. Vedel ma tak vydráždiť skoro do nepríčetnosti.

Neskôr som pochopil, ako očitý svedok mučenia mne podobných úbožiakov som sa presvedčil, že sa takto rád s až nehanebným potešením zabáva na náš účet a v tom okamihu som získal výhodu chápajúceho diváka týchto diabolských hier. Potom už aj mne poskytovali ten pochybný druh intelektuálnej zábavy, ale po nejakom čase som zas vytušil, že sa mi moje pochopenie raz môže stať osudným.

Bol som úbohý študent bez peňazí, bez akejkoľvek finančnej podpory od mojej vlastnej rodiny. Oto mal všetkého viac než dosť a tvrdil, že sa so mnou rád kedykoľvek o čokoľvek podelí. Študovali sme a žili spolu ako skutoční bratia a ja som si popri ňom rýchlo privykol na ľahký život bez vážnejších starostí. O to ťažšie sa mi potom s Otom lúčilo. Pravdaže, ako čerstvý absolvent univerzity som veril vo svoje neobmedzené možnosti, chcel som sa zbaviť jeho ochranného štítu, aby som predovšetkým sám sebe dokázal, že žiadneho ochrancu nepotrebujem, ale zároveň s tým som si uvedomil, že šťastné roky blahobytu a zábavy po jeho boku sú pre mňa možno nenávratne stratené.

Continue reading Pôvodná próza: Michal Šuster

Pôvodná poézia: Marián Grupač a Boris Brendza

Marián Grupač

ZABIŤ BÁSNIKA!

 

Iba sám v slučkách

upletených z býčieho hnevu

a sladkej triašky

zvíja sa a pochabo vrieska

Najskôr je rozpustilec a rufián

čo ženám vyciciava

z kostí dreň a omára sa

ich bolestným lačnením

Inokedy býva démon bujnosti

gigantický Satyr

samoľúby bastard

čo vychádza von po zotmení

a opľúva ikony nedotknuteľnosti

Tratí rozpálené semeno

krv a prašivú česť

Šľachtic z podsvetia

Markíz potkanov

Ako lúpežník a plieniteľ

rozkopáva vráta Continue reading Pôvodná poézia: Marián Grupač a Boris Brendza

Robert Bielik: Sansília

                                                       SANSÍLIA

                                                      Robert Bielik

 

 

                                                                      1   

 

 

     Je noc a v Tabuku sa zažínajú svetlá.

     Z balkónu môjho hotela v rybárskej dedinke Dahab ležiacej v juhovýchodnej časti Sinajského polostrova pozorujem rovnaký obraz už druhý mesiac.

     Už druhý mesiac premýšľam, ako napísať text, v ktorom by som sa vyhol prvej osobe.

     V ktorom by som sa vyhol všetkým osobám. Text neosobne presný bez metafory a prirovnania, text priezračný a prostý ako odraz na hladine tunajšieho mora, píšem a už si protirečím. Odhadzujem, obrazne povediac, rebrík, akonáhle sa po ňom dostanem hore.

    „Neprď vyššie, ako máš riť.” Odporúča múdre francúzske príslovie, čím chce azda naznačiť, že dokiaľ to nejde ináč, bude rozumné zostať pri tom, čo je.

     Nasledujúc vnútornú afinitu podmienenú pamäťou predkov, upúšťam od svojho úsilia a zostanem pri všetkom, čomu som sa chcel vyhnúť, no hlavne pri tom, čo som chcel obísť najviac a čo sme navyknutí s takou ľahkovážnou,  krajne zarážajúcou nepresnosťou nazývať „ja”.

     Ja teda sedím na balkóne môjho hotela v rybárskej dedinke Dahab, je noc a už druhý mesiac pozorujem, ako sa na protiľahlom brehu Akabského zálivu v malej saudskoarabskej dedinke Tabuk zažínajú svetlá.

     Podľa miestnej tradície práve tu sa pred Mojžišom roztvorilo more, keď vyvádzal svoj reptajúci ľud z Egypta.

Continue reading Robert Bielik: Sansília

Pôvodná poézia: Peter Bíly

Peter Bilý

NOC S PASOLINIM

 

 

 

PRELÚDIUM

 

Dcéru, ktorá sa nestihla narodiť, už nepretlmočím,

nevysvetlí mi rozdiel medzi útekom a fúgou, nerozbije

vitrínu s nehybnými figurínami

                                                           uprostred

a z toho, čo bolo, ma nezbaví pochybností.

Prechádzajú nami známe ulice z neznámeho mesta,

a ty nechceš, aby som jej prezradil

akordy hrdzavej zvonkohry,

osnovu a prstoklad: to, čo nechápem, ma samo potajomky zdôvodní,

ospravedlní nahého chlapca, ktorý bol starcom bez nôh

utekajúcim dole točitými schodmi,

                                                         zo seba.

A tak sa chúlim uhryznutý tvojou jazvou.

 

  Continue reading Pôvodná poézia: Peter Bíly

Pôvodná próza: Boris Kalinský

Boris Kaliský

Made in China

 

 

Moderátor Alter: Dobrý deň. Vítam vás v našej občasnej relácii “Moralizujeme”. V nasledujúcich riadkoch pôjde o lož. Táto krátkonohá cundra, kamarátka sofistov, pragmatikov a vôbec všetkých ideológov, nech ich parom vezme, šarapatí na tejto zemi hrbatej, odkedy sa istá Eva, pôvodom rebro, nechala oklamať Diablom prezlečeným za hada. Militantné feministky nech upokojí skutočnosť, že to bola žena, čo tak podstatne zakrútila hrdlom dejín.

Ak by som pokračoval v teologickej interpretácii, vďaka nej a Adamovi sme všetci jedna veľká rodina. Popri tom, ako sa máme radi, sediac na tisíckach nukleárnych hlavíc, sme dôslední v dodržiavaní tradícií – stále sa osierame a osrať dáme. Vďaka, Diabol, vďaka, pramatka.

Z dramaticko-dialogizačných dôvodov sme tu dnes dvaja. Som rád, že v texte môžem privítať kolegu Ega.

Moderátor Ego: Vďaka, Alter. Vážený čitateľ, s kolegom sme sa rozhodli, že našu rozpravu oprieme o príklad. Bude to človek priemerný, sužovaný všetkými problémami človečiny. A medzi inými aj lžou. Tá má u neho dobrú živnú pôdu, lebo chudák chlap je nadpriemerne dôverčivý a v tomto handicape až donedávna ťažko poučiteľný. Ako ukáže nasledujúca demonštrácia z hrdinovho detstva, lož je problém rodinný. Posúďte sami.

Continue reading Pôvodná próza: Boris Kalinský

Pôvodná próza: Natália Chovancová

Natália Chovancová

Rebeka

 

 „Kam si mi dala to tričko, ty krava sprostá?” kričala Tara zo svojej izby. „Máš ho na posteli. Tam som ti ho včera položila,” povedala pokojne Krista. „Môžem si požičať tvoje rifle?” spýtala sa bojazlivo, keď vstúpila do izby svojej staršej sestry. Na sebe mala len nočnú košeľu a bruško pod ňou sa nápadne črtalo. „Prečo chceš moje gate?” spýtala sa Tara nechápavo. Vždy bola tá vyššia a nedá sa povedať, že bola silná, ale vždy vážila o niečo viac ako Krista, hoci bol medzi nimi rozdiel len necelý rok. „Moje sú mi malé. Pribrala som.” Tara sa škodoradostne zarehlila: „No iste! Že pribrala som. Na to ti tak naletí mama. Myslíš, že neviem, že čakáš decko?” tentoraz sa Krista neovládla: „Sklapni. Myslíš, že len preto, že som pribrala pár kíl, už musím byť tehotná? A keď si myslíš, že ti to prejde rozširovať o mne klebety na škole tak sa veľmi mýliš.” „Myslíš, že to všetci nevidia?”

Krista s červenou tvárou vybehla von z domu. Tam ju čakala kamarátka. Kráčali spolu na autobus. „Aj ty si počula tie kraviny, čo trepala moja segra?” Prikývla. Nič viac nepovedali celou cestou k zástavke. Keď nasadali na autobus, dobehla Tara. Sadla si neďaleko Kristy a prebodávala ju skúmavým pohľadom. Krista sa obzrela: „Prečo máš na sebe moje tričko?” Tara sa zaškerila, vycerila na ňu strojček a škrekľavým hlasom ju napodobnila. Krista sa naštvala: „Si trápna.” Tara sa oprela o popísané operadlo a odkašlala si: „Aspoň, že nemám brucho ako balón.” Mladšia sestra ju ignorovala. Pri škole vybehla z autobusu a s plačom utekala na záchod.

Continue reading Pôvodná próza: Natália Chovancová

Rozhovor s Pavlom Vernerom + ukážka

„POLITIKA NENÍ SVINSTVO, JAK SI NĚKDO MYSLÍ, TO JEN HODNĚ POLITIKŮ JSOU SVINĚ.”

Rozhovor s českým spisovateľom Pavlom Vernerom

 

Spisovateľ, dramatik, novinár Pavel VERNER sa narodil 19. 5. 1947 v Rýmařove (Česká republika). Je ženatý, otec dvoch dospelých detí… Žije v Prahe, kde v súčasnosti pracuje ako politický komentátor v denníku Právo. Je členom Českého centra PEN klubu.

Vyštudoval Stavebnú fakultu v Prahe, obor pozemné staviteľstvo a        Filmovú a televíznu fakultu v Prahe, obor scenáristka. Pracoval ako novinár, knihovník, robotník, stavbyvedúci, nočný strážnik, ekologický publicista, hovorca ministra zdravotníctva…

Napísal romány: Dranciáš, Rodinná záležitost, Pražské hyeny, Červenobílá kobra, Kumprecht, Žádné slzy pro mrtvého, Logaritmus vraždy, David a Goliáška a divadelné hry: Romové a Julie, Všichni střílejí na medvěda, Saracénský čert, Starokláty – všetky boli uvedené v českých divadlách.

 

  Continue reading Rozhovor s Pavlom Vernerom + ukážka

Pôvodná próza: Ján Litvák

Ján Litvák  

Pijem vodu z Dunaja

 

Konečne som sa šiel pustiť do písania. V tento horúci letný deň. Potom sa však zbehlo toľko vecí, že až dnes tu znova s perom šibrinkujem nad zošitkom ako vtedy, keď som si na to našiel čas.

Som mŕtvy indický fakír. Balansovanie na špičke pera tu v Bratislave, to je forma utrpenia, ktorú som si zvolil. Dejisko zostáva približne rovnaké. Bratislava je to miesto alebo ásana – ako vravia naši vo Varanasi – kde som sa takéhoto jedného pekného letného dňa po povodniach na Dunaji v šesťdesiatom piatom ocitol v tomto tele vinovatom. Voda je hlavnou témou tohto môjho snového života.

Bratislava, to sú aj noviny, v ktorých som sa takto pred rokom zamestnal ako korektor. Redakcia sa nachádza v Dunaji na štvrtom poschodí. Kedysi tu sídlil dom odievania, moja matka je krajčírka. Občas sa pozerám z okna na Námestie SNP. Čas od času tu postavia improvizované pódium a davy rozjasaných fanúšikov tu vítajú svetových hokejistov alebo hudobné hviezdy lokálneho významu. Občas sa tiež pozerám na nádherné úkazy pri západe slnka a takisto rád hľadievam z okna pri daždi. Alebo prejdem cez redakciu na terasu a hľadím na Hrad a Dóm a strechy Starého Mesta. Väčšinou však civilne civím na obrazovku a chyby, ktoré prehliadnem v počítači, vychytávam ešte na obťahoch. Takto trávim štyri popoludnia z týždňa. Inak mám voľno a dnes mi dokonca začala dovolenka.

Continue reading Pôvodná próza: Ján Litvák

Strapatá krajina: reportáž

 STRAPATÁ KRAJINA

 

Katarína Sedláková

 

             Asi to tak má byť, že keď človek veľmi niečo chce, tak sa to práve vtedy nijako nedá a keď sa s tým už ako-tak zmieri, potom ho to zaskočí. A taká zaskočená som aj ja odchádzala tesne pred Vianocami na trojmesačnú stáž do Sofie. Bol čerstvo napadnutý sneh, vyhrávali koledy a mňa tlačil vo vrecku cestovný príkaz a letenka. Musela som ísť oprášiť fosílie niekdajších popredných bulharských dejateľov do archívu v Sofii. Bála som sa čo i len pomyslieť na to zimovanie na juhu uprostred toho panoptika.

            Povrávalo sa kadečo. Jedni ma pripravovali na zimu, druhí na šváby a tretí ma varovali pred Bulharmi. Zimu som sa rozhodla odplašiť svojim vysokovýkonným ohrievačom, na šváby som si pribalila ekologický nezapáchajúci prípravok s dlhodobým účinkom a u Bulharov som sa spoliehala na ich poverčivosť. Keď v 9. storočí mali prijať kresťanstvo, cár Mikuláš im zakázal čarovať, ale sama som bola svedkom toho ako čarujú dodnes a veria, že človek s modrými očami je záhadná bytosť, ktorej sa treba zďaleka vyhnúť. V každej dedine žijú a čarujú ešte aj dnes aspoň dve ženy.

            Pri mojom poslednom pobyte v Bulharsku, keď som so známymi trávila letnú dovolenku pri mori, zažila som ako domáca vyháňa strach zo zľaknutého chlapca. Raňajkovali sme vtedy ako obyčajne okolo dvanástej v besiedke na záhrade, keď tam prišla suseda s vnukom. Domáca pani, okrem iného manželka bývalého starostu obce, ktorý v čase svojej aktívnej kariéry sa neúspešne snažil v obci vybudovať kostol, už mala pripravené roztavené olovo. Aj chutné jedlo prestalo byť zaujímavé, keď chlapca prikryla bielou plachtou a žeravé olovo liala do studenej vody. Z pootvorených úst jej vychádzali tiché nezrozumiteľné slová, ktorým zámerne nemal nikto rozumieť, aby nestratili svoju magickú silu. Tieto zaklínadlá sa obyčajne dedia z matky na dcéru, alebo ich žena pred smrťou prezradí mladému dievčaťu, ktoré však musí byť ešte čisté, teda pred tým ako dostane svoju prvú menštruáciu.   

Continue reading Strapatá krajina: reportáž

Profil: Jaroslav Broz

P  R  O  F  I  L

 

Jaroslav Broz

 

Dátum a miesto narodenia: 21. 2. 1965 v Žiline

Bydlisko: Tvrdošín (Medvedzie 158/40-22)

Profesia: stredoškolský učiteľ (Gymnázium Tvrdošín)

 

 

Tvorba:

poézia

 

„úspechy” (ani toto slovo bez úvodzoviek nemá žiadny význam)

1. miesto – Strážnice Marušky Kudeříkové 1984

1. miesto – Chalúpkovo Brezno 1998 (poézia)

1. miesto – Chalúpkovo Brezno 1998 (poézia pre deti a mládež)

niekoľko čestných uznaní na Wolkrovej Polianke a Akademickom Prešove (už si ani nepamätám roky)

 

  Continue reading Profil: Jaroslav Broz

Voda nad papier nad zlato

Miriam Petráňová

Voda nad Papier nad Zlato

(správa z 9. medzinárodného sympózia papiera)

 

Stretnúť sme sa mali na Námestí Hirošiho v Ružomberku v augustový  pondelok ráno o 8.30. Pri fontánke som spozorovala podozrivú osobu, mierne dlhé vlasy, fotobrašňa a šuchtavý krok oznamoval, že muž sa nikam neponáhľal. A tak som drzo oslovila cudzieho človeka na ulici, že ty určite musíš byť umelec (to nerobím často) a tak zistila, že sa volá Martin Kratochvíl. Na lavičke pred múzeom sedel Brett, oznámil mi to Kraťo, ktorý ho zbadal bystrým banskobystrickým okom. Tak sa začalo v ten deň moja  zoznamovacia púť. Potom sme čakali v roji zdvorilostných viet, ktoré padali často bez odpovedí na chodník, vyzametaný ženou z Liptovského múzea. Miša Trizuljaková, výtvarníčka, ktorá bola tento rok pasovaná aj za organizátora prišla skoro na hárok presne. Brett jej papierovým špagátom zaplnil celé auto, k tomu prihodil hrable, kosu a čosi v igelitkách. Mal koncept a zdalo sa, že je pripravený. Z rozhovoru sa dozvedám, že sa v piatok vracia späť do Austrálie, takže sa už nečudujem, že sa neprišiel nechať prekvapiť. Brett Alexander tento rok zastupuje ako jediný pojem medzinárodný. A ako sa postupne odhaľuje hodina za hodinou je mi jasné, že prvý deň je zabitý deň. Kým sme sa prepracovali k vrátnici SCP (ďalej už iba Papierne) a potom s oranžovými helmami do úradnej budovy, kde nás čakala bezpečnostná prednáška, prešlo pol dňa. Zapamätala som si: výška pokuty 5 000 za stratu vstupného preukazu, 10 000 za nenosenie pracovnej obuvi a helmy v priestore fabriky, 30 000 za alkohol a fajčenie. Inak tam bolo ešte niečo o rebríkoch, čo neboli rebríkmi a iné zmrzačené príhody o rukách a vozíkoch, ale tie odleteli ihneď, len čo sa dalo. Podľa výrazu v tvárach sme na tom všetci boli rovnako.

Continue reading Voda nad papier nad zlato

Preklad: Milorad Pavič

Milorad Pavić, srbský prozaik, dramatik, básnik, prekladateľ a literárny historik, sa narodil 15. 10. 1929 v Belehrade, Srbsko. Prednáša srbskú literatúru 17. – 19. storočia, je odborníkom na barok a symbolizmus. Prednášal na univerzitách v Belehrade, Novom Sade, Paríži, Viedni, Regensburgu a Freiburgu. Prekladal do srbčiny Puškina a Byrona. Od roku 1991 je členom Srbskej akadémie vied a umení. Je ženatý so srbskou spisovateľkou a literárnou kritičkou Jasminou Mihajlovićovou, s ktorou spolu vydal Dve kotorske priče (1998, Dve kotorské poviedky). Žije a tvorí v Belehrade.

          Doteraz napísal 30 diel, z ktorých je najznámejší román-lexikón Hazarski rečnik. Roman leksikon u 100.000 reči (1984, v slovenčine Chazarský slovník), preložený do mnohých jazykov. V slovenčine vyšiel preklad v roku 1987 vo vydavateľstve Tatran.  Významnejšie sú ešte zbierky básní Palimpsesti (1967, Palimpsesty), Mesečev kamen (1971, Mesačný kameň), zbierky poviedok Gvozdena zavesa (1973, Železná opona), Konji svetoga Marka (1976, Kone sv. Marka), Ruski hrt (1979, Ruský chrt) a i., romány Predeo slikan čajem. Roman za ljubitelje ukrštenih reči (1988, Krajina maľovaná čajom. Román pre milovníkov krížoviek), Unutrašnja strana vetrova ili roman o Heri i Leandru (1991, Vnútorná strana vetrov alebo Román o Hére a Leandrovi), Poslednja ljubav u Carigradu. Priručnik za gatanje (1994, Posledná láska v Carihrade. Príručka na veštenie) a i., a mnohé práce z dejín literatúry. Odborníci z Európy, Brazílie a USA ho nominovali na Nobelovu cenu. Milorad Pavić je obdivovateľom internetu, v poslednom čase na svojej domovskej stránke www.khazars.com uverejnil niekoľko „virtuálnych” poviedok, niektoré vyšli aj knižne v zbierke Stakleni puž. Priče sa interneta (1998, Sklenený slimák. Poviedky z internetu).

  Continue reading Preklad: Milorad Pavič

Rock and Roll (2. časť)

ROCK AND ROLL

IRENEY BALÁŽ

(časť druhá)

 

 

          Druhá polovica päťdesiatych rokov bola doslova liahňou pozoruhodných talentov. Asi tým najsvojráznejším bol Little Richard (vlastným menom Richard Penniman. 1932), černošský klavirista a spevák. V jeho tvorbe by sme však márne hľadali stopy akéhokoľvek kompromisu s belošským prístupom k hudbe. Vitalita a temperament jeho koncertov a nahrávok je v rocku neprekonaná a dodnes nemá obdobu. Ďalší černošský spevák a klavirista Fats Domino (Antoine Domino, 1928), pochádzal z New Orleansu a svoj prvý veľký úspech mal už v roku 1949. Pre jeho hity z rock and rollového obdobia boli také charakteristické aspekty, akými sú napr. jeho typická uvolnená nálada, ktorá je tak veľmi charakteristická aj pre ostatnú černošskú hudbu v  oblasti na juhu Spojených štátov. Práve v New Orleanse prebiehalo snáď to najzložitejšie miešanie hudobných štýlov – k africkým a anglosaským vplyvom sa tu pridávali ešte aj prvky francúzske a španielske.

          Jerry Lee Lewis (1935) natáčal takisto ako Presley u spoločnosti Sun. Jeho najlepšie nahrávky neboli o nič menej dravšie než Elvisove, k tomuto faktu samozrejme prispieval aj Lewisov energický spôsob hry na piano. Po výrazovej stránke však mal omnoho bližšie ku country štýlu, ktorý ovládal rovnako bravúrne ako rock.

  Continue reading Rock and Roll (2. časť)

Rozhovor so Soňou Horňákovou

Miriam Petráňová                                                   

Soňa Horňáková

Všetko sa mi zlialo v jedno, všetci sme si podobní

V poslednej dobe veľa cestujem. Síce iba sem a tam, ale duša mi poletuje medzi domami, od dverí k dverám nad krajinou. Tuším, že nevládze za mnou lietať.  A ani ja už neviem, kde mám zostať. Hovorí sa: všade dobre, doma najlepšie. Ale čo ak je tých: doma, viac. Sedím za stolom, na ktorom je plastový glóbus z komisionálneho predaja. Je síce prasknutý a bol už niekoho, no prosto mám rada veci s minulosťou. Tak si vždy nájdem niečo, čo mi najviac pripomína moje omyly, domovy, lásku. Keď to nie je naša planéta, tak si aspoň niekde nalepím papierovú mapu  zeme, zo starého atlasu. Aby som nezabudla, kde a prečo žijem.

Svet je tak malý. Svet je tak veľký. Celý je prelezený, poznaný a zároveň som nebola ďalej ako v Afrike. Ale nikam sa mi už nechce. Stačia mi tie krátko-dlhé cesty medzi domovom a vzduchom.  Tak sedím v kuchyni. Vonku sa stmieva. Obloha je posiata lastovičkami na ceste domov. Krútim glóbusom a počúvam. Sonička rozpráva o ďalšej nádejnej hudobnej skupine na svete. Slovenskej. Čudujem sa odkiaľ sa toľkí speváci berú. Ja od hanby z hluchu nezaspievam ani: už sme doma z výletu, nezmokli a sme tu. I tak dobre. Veď keby sme všetci vedeli spievať, kto by potom zastúpil významný post: fanúšik. Sonin hlas kolíše dušu na inú hladinu. Po chvíli púšťa pesničku od Zuzany. Volá sa budúcnosť. Och, budúcnosť. Potmehúdske to slovo. Veľké slovo. Ťažké ako celý zajtrajšok.

Continue reading Rozhovor so Soňou Horňákovou

Revolty mladých (Roman F. Michelko)

Roman F. Michelko

Revolty mladých

 

Hodnotové konfrontácie mládeže a spoločnosti v 60-tych až 90-tych rokoch

(Axiológia)

 

            „Beat generation” prišla na scénu začiatkom 60-tych rokov a nielenže zásadne poprela hodnoty vtedajšej strednej generácie, ale akceptovala priam antitézy týchto hodnôt. S nástupom beatnickej poézie a literatúry (autorov: A. Ginsberga, L. Ferlingetiho, J. J. Kerouacka, Ch. Bukovského) prišla éra nových hodnôt. Konfrontácia životných orientácií a postojov, fundamentálnych hodnôt existencie a bytia bola umocnená špinavou vojnou v Indočíne. Hodnoty naskrze prehnitého a páchnuceho puritánskeho sveta (Ameriky a Západnej Európy) prezentované bojom za „slobodu” v pekle „tropického pralesa” proti komunizmu (rozumej ženám, deťom a starcom) všetkými prostriedkami (VS, Sarinom, Napalmom, rýchlopalnými guľometmi). Reakcia na tento stav bola pochopiteľná (pre mnohých predstaviteľov strednej generácie nepochopiteľná) podľa fyzikálneho zákona, čím viac tlačíme kovovú pružinu, tým viac sa vymrští. A mládež sa vymrštila priam impozantne. Do hodnotových zvratkov doby plnej neľudského sadizmu prišla s heslom „všeľudskej revolúcie lásky”. Proti heslám neľútostného boja proti „žltému, šikmookému nebezpečiu, ktoré sa dnes skrýva za každým stromom doma i v džungli, ale zajtra kto vie?!”, priniesla heslo „Make love – not war” a „flower power”.

Continue reading Revolty mladých (Roman F. Michelko)

Upírska erotika (Ondrej Herec)

Ondrej Herec

Upírska erotika

 

Živočích potrestaný rozumom vie, že život nad ním bez viny vyniesol rozsudok smrti ešte pred narodením. Justičný omyl prírody si zaslúži útechu, aspoň vymyslenú. Strach z nebytia potrebuje vieru, že budeme existovať aj po smrti. Život jednotlivca pokračuje v deťoch. Túžba žiť je najhlbší a najzákladnejší inštinkt. Inštinkt prežitia sa búri proti samotnej pripomienke, že keď raz zomrieme, bude to navždy. Musíme uniknúť strachu pred ničotou, aby sme sa nezbláznili. Žijeme, lebo chceme žiť.

Fantázia súcitne odškodňuje človeka za útrapy z rozumu. Podvedomie ženy tuší obidve tváre existencie aj možnosť, ako existovať navždy. Nositeľka života vzdoruje entropii, ale vábia ju zvodné triky smrti, čo sa chce života zmocniť. Upír vie poskytnúť aj iný spôsob nesmrteľnosti, ako predĺženie existencie potomstvom. Silný, záhadný, vzrušujúci a zmyselný samec ponúka žene večný život, bojuje o ňu divo a neľútostne ako dravec, má sexuálne skúsenosti a výkonnosť, s ktorými nemôže súperiť smrteľný muž. Upír patrí k ženským erotickým ideálom, lebo stelesňuje základné koordináty podvedomia – sex, smrť a prežitie.

  Continue reading Upírska erotika (Ondrej Herec)