Revolty mladých (Roman F. Michelko)

Roman F. Michelko

Revolty mladých

 

Hodnotové konfrontácie mládeže a spoločnosti v 60-tych až 90-tych rokoch

(Axiológia)

 

            „Beat generation” prišla na scénu začiatkom 60-tych rokov a nielenže zásadne poprela hodnoty vtedajšej strednej generácie, ale akceptovala priam antitézy týchto hodnôt. S nástupom beatnickej poézie a literatúry (autorov: A. Ginsberga, L. Ferlingetiho, J. J. Kerouacka, Ch. Bukovského) prišla éra nových hodnôt. Konfrontácia životných orientácií a postojov, fundamentálnych hodnôt existencie a bytia bola umocnená špinavou vojnou v Indočíne. Hodnoty naskrze prehnitého a páchnuceho puritánskeho sveta (Ameriky a Západnej Európy) prezentované bojom za „slobodu” v pekle „tropického pralesa” proti komunizmu (rozumej ženám, deťom a starcom) všetkými prostriedkami (VS, Sarinom, Napalmom, rýchlopalnými guľometmi). Reakcia na tento stav bola pochopiteľná (pre mnohých predstaviteľov strednej generácie nepochopiteľná) podľa fyzikálneho zákona, čím viac tlačíme kovovú pružinu, tým viac sa vymrští. A mládež sa vymrštila priam impozantne. Do hodnotových zvratkov doby plnej neľudského sadizmu prišla s heslom „všeľudskej revolúcie lásky”. Proti heslám neľútostného boja proti „žltému, šikmookému nebezpečiu, ktoré sa dnes skrýva za každým stromom doma i v džungli, ale zajtra kto vie?!”, priniesla heslo „Make love – not war” a „flower power”.

            Proti vždy rozumným, nesmierne spokojným úradníkom, ktorí chceli poslať „slušné detičky z dobrých rodín” z lavíc college a univerzít bojovať do pekla pralesa, vznikla „beatnická revolúcia lásky”. Človek nosiaci v sebe čo len kúsok citu nemôže bez pohnutia sledovať notoricky známy záber jednej z mnohých protivojnových demonštrácií. Na jednej strane „kvetinková mládež” z intelektuálno-umeleckej komunity protestujúca proti špinavej vojne v Indočíne. Proti ním stoja mladí vojaci – nováčikovia (iste len nedávno narukovali, sú nakrátko ostrihaní a evidentne plachí). Nad nimi ozrutný seržant, dokonalé stelesnenie brutálnej americkej stupidity, bez náznaku kedykoľvek čo len tušenej inteligencie. Títo s trasúcimi sa rukami mieria puškami na svojich rovesníkov. Delí ich niekoľko centimetrov a pritom je medzi nimi obrovská priepasť. Jedni sú pánmi svojho svedomia, majú to šťastie, že ostali pánmi svojich ideí a hodnôt. Tí druhí – mladí vojaci – stoja proti svojim rovesníkom (študentom) s nabitými a odistenými zbraňami (demonštrujú znásilnenie mládeže obludným systémom). V tom prichádza dievča a do hlavní pušiek im vkladá kvety. Epochálny obraz nekonečne silnej – nekonečne čistej viery, že sila kvetov premôže silu zbraní.

            Aké strašné, kruté a absurdné je poznanie, že tisíc filozofov či celá láska sveta je menej než jeden dobre zamierený guľomet. Na zbesilosť sveta odpovedá mládež zbesilosťou lásky k svetu. Čím bol svet bližšie ku skaze, tým heroickejšia bola túžba zachrániť ho. Čím zbesilejšie boli prejavy ľudskej ukrutnosti, tým hlbšie a silnejšie boli prejavy nezištnej ľudskej pomoci.

            V stave úplného obľahnutia ľudskosti vo víre do krajnosti vybičovanej hystérie, vypätého šovinizmu, neľudského systému – odľudštených veľkomiest vyklíčili kvetinky prírody hippies. Únik z tohto sveta bol jediný únik k láske a aby bol bezpečný, bol podporený LSD. Svet pre ľudí reálne neexistuje, preto bolo nutné vytvoriť aspoň „svet dokonalých ilúzií”. Ceny za únik zo sveta boli drahé. Úlety do tohto sveta ilúzií po čase (veľmi krátkom) nemali spiatočný lístok, daň za nazretie do „ružových snov” bola často veľmi drahá.

            Tak ako každé storočie má svoje desaťročie, 60-te roky boli najsilnejším desaťročím 20. storočia. Začali objavením Beatles a skončili Woodstokom. Ale dosť už prepatetizovaných emotívnych esencií. Šesťdesiate roky možno nazvať rokmi hľadania, nádeje a viery. ich vrcholom boli študentské revolúcie koncom šesťdesiatych rokov. Ich výsledkom bolo kruté vytriezvenie. V šesťdesiatych rokoch bola ešte nádej – „každý žil, pretože v sebe mohol živiť nádej”. Po ústupe existencializmu na Západe začiatkom 60-tych rokov bola tu obrovská snaha pozitívne zmeniť svet. Túto snahu podporovala vtedy veľmi divá ideológia „západného marxizmu (Frankfurtská sociologická škola)”. Osobnosti H. Marcusa, či V. Adorna ale i Mao-Ce-Tunga, či Che Guevaru boli veľmi populárne. Parížske horiace barikády v máji – júni 1968 existovali len preto, že mnohí podľahli ilúzii uchopenia „budúcnosti”. Vtedy ešte bola nádej, potom už nebolo nič. Brutálne a kruté potlačenie študentských revolúcií (možno hovoriť o globálnej študentskej revolúcii) dokonale zničilo vieru či nádej na zajtrajšok. Šesťdesiate roky boli posledným vzopätím sa, poslednou heroickou dobou, ktorá sa v postmodernistickej dobe (spochybňujúcej všetko a všetkých) skutočne snažila nájsť a vytvoriť nové hodnoty.

            Generácie, ktoré prišli po beatnickej vzbure ešte dlho (miestami dodnes) čerpali z „golden sixties”, bolo to predposledné obdobie, ktoré sa dokázalo zjednotiť na jednej hodnotovej platforme. Dnes sú dlhovlasí účastníci Woodstoku dobre prispôsobení šesťdesiatnici s  prešedivenými vlasmi vlastniaci domy na predmestí, voziaci sa v chevroletoch či mercedesoch a strašne nechápu svoje deti, búriace sa proti stabilite rodinného krbu – túžiace zmeniť ubíjajúcu stabilnosť hyperkonzumnej spoločnosti.

            70-te roky začali studenou sprchou, stalo sa niečo, čo si západná civilizácia nevedela predstaviť. Večne rozhádaný Arabský svet sa dokázal zjednotiť a aj s úrokmi odplatiť svojim západným partnerom evidentnú podporu Izraelu. Dôsledky ropného šoku boli strašné, koniec hospodárskeho zázraku 60-tych rokov, hlboký pokles národných dôchodkov, masová nezamestnanosť, strata viery a nádeje, nihilizmus a pesimizmus. Všeobecný marazmus umocnený ekonomickým rozvratom sa stal podhubím pre zatiaľ poslednú generačnú explóziu. Rok 1977 – štýl 77, štýl Sex pistols. Rok 77 bol rokom explózie Punkovej revolúcie. Základná téza, idea a cieľ bolo zosobnenie krajného nihilizmu. Heslo Punkového hnutia „no future” (bez budúcnosti). neexistujú hodnoty, ktorým by sa dalo veriť, nádej ani „spasenie” nemajú žiaden obsah – chvála zatrateniu. Životný štýl dneška je – život bez budúcnosti. Smerom k spoločnosti, absolútna strata dôvery. Hnutie je personifikované „krysou”, ktorá všetko prežije. Cieľ života je zabúdať na to, že žijem. Obľúbení autori znova sa dostávajúci do obehu, autori, ktorí znova majú čo povedať sú: F. Kafka, Becket, Ionescu.

 

            Láska neexistuje a nemá zmysel ju hľadať. Život sa dá prežiť iba v znecitlivení, „alkohol, drogy”. Aj drogy sú iné, už nie „tráva a LSD”, ale heroín, crack, speed (nás riedidlá). Zmysel vonkajšieho výzoru – byť škaredý, šokovať, odlišovať sa. Zmysel života neexistuje -neskôr idea „žiť a nechať žiť”. Punková revolúcia by sa dala prirovnať k vlne Tsunami, zmietala všetko, „každý bol punk” alebo aspoň veľmi sociálne kritický. Paradoxne vzťah k spoločnosti ignorantský. Žiadna nádej pozitívne zmeniť svet. Všetky vyššie mravné hodnoty sú spoločnosťou zjavne popreté. nemá význam za ne bojovať. Mládež spoločnosť neprijíma, odmieta stať sa jej súčasťou, odmieta integrovať sa, to je všeobecný jav pre všetky generácie.

            Punková generácia je zaujímavá tým, že neverí v možnosť pozitívnej zmeny spoločnosti a ani sa o ňu nesnaží. ak teda nemôžeme v spoločnosti žiť, ani spoločnosť zmeniť, ostáva jedine vytvoriť si vlastnú spoločnosť. Idey anarchie sú pre toto hnutie ideálne. „Zakázané je len čokoľvek, kedykoľvek a akokoľvek zakazovať.” Opak paternalistického štátu, opak hlbokej inverzie spoločnosti do vnútra i vonkajšku človeka. Radšej prijať ortieľ vydedenca, živoriaceho na okraji spoločnosti ako stať sa poslušným kolieskom v ozrutnom súkolesí, ktoré zo mňa spraví spoločenský výrobok sériovej kvality.

            80-te roky prišli v znamení vrcholiacej postmoderny, ktorá svojou „tyraniou apriórneho spochybnenia” viedla ku krajnej individualizácii. To logicky viedlo k primárnemu egoizmu. 80-te roky už nevytvorili žiadnu jednotiacu ideu, na ktorej by sa mohla sebaidentifikovať mládež. Mládež sa stala „dospelou”, nasledoval „hlboký ponor do seba”, do vnútra podstaty veci.

            Zložitosť situácie, nejednotnosť a nepredvídateľnosť budúcnosti, ktorá viedla k dvom krajnostiam: ku vzniku intelektuálskeho undergroundu, ktorý „v najlepšej tradícii postmoderny” absorboval všetky vplyvy 20. storočia (východné filozofické koncepcie, beatnickú vzburu 60-tych rokov, punkový vzdor 70-tych rokov, Nietscheho nihilizmus, Schopenhauerov pesimizmus, Sartrov existencializmus, či Marxisticko-Trockistické idey IV. Internacionály), čím vytvoril nestráviteľný konglomerát skreslenej reflexie sveta. Intelektuálsky ponor do zložitosti sveta v prítmí nezávislých scén v prostredí „nepočúvateľných elektronických antihitov”, v jemnom opare spáleného popola z trávy.

            Na druhej strane vrchol povrchnej idiotie konzumu, ktorá začala začiatkom 80-tych rokov break danceovým ošiaľom. Táto bola v prvej tretine 80-tych rokov vystriedaná záplavou bezduchej tzv. House music. Tento vývoj koncom 80-tych rokov vyústil v Rapovú kontrarevolúciu, ktorej perverzná bezduchosť dosiahla hranice „dokonalosti”. Rap koncom 80-tych rokov sa zmenil na rakovinu, ktorá zasiahla množstvo kultúrnych trendov. Aké hodnoty môže predstavovať táto doba? Sú rôzne, prinajmenšom dvojaké. Pre prispôsobených sú to tie najnižšie hodnoty hedonizmu konzumu. Pre tápajúcich „kvázi intelektuálov” doba vrcholiaceho zenitu postmoderny, neguje akékoľvek „hodnoty”. Hodnoty neexistujú, pretože predpokladajú istú stálosť a nemennosť, ktorá je vo vypätom chaose súčasného života empíriou zásadne popretá.

 

90-te roky

 

Deväťdesiate roky začali v decembri 1989 summitom Bush – Gorbačov na Malte. Summit s definitívnou platnosťou ukončil povojnové usporiadanie Európy, ktoré sa dohodlo na konferenciách na Jalte a v Postupimy. Gorbačov dal jasne najavo, že krajiny Východného bloku si môžu ísť svojou cestou a „prepúšťa” ich so Sovietskej sféry vplyvu. Maltské dohody boli definitívne potvrdené Gorbačovovým súhlasom na znovuzjednotenie Nemecka. Týmto aktom sa všetky Východné krajiny ponorili do krutého obdobia „transformačného” chaosu. Z nových „demokracií” sa aspoň na začiatku stalo eldorádo nepredstaviteľných možností. Zo dňa na deň vznikali multimilionári, v priebehu niekoľko málo rokov sa z bežných ľudí ešte donedávna žijúcich na ohyzdných panelových sídliskách stávali majitelia miliardových majetkov. Éra ranného  kapitalizmu „voľnej súťaže” sa po 150 rokoch znova opakovala. Povestný Klausov výrok, že on nevie čo znamenajú „špinavé” peniaze sa stali mottom doby. Pre novú mocenskú elitu   to bolo akceptovanou cenou za transformáciu. Princíp racionálneho egoizmu, sa stal jedinou správnou hnacou silou spoločnosti. Nové postavenie človeka, nové vnímanie jeho ceny a hodnoty sa muselo prejaviť aj na vnímaní a postavení kultúry. Všetky kultúrne potreby človeka by podľa mentálnej výbavy nastupujúcej garnitúry mala saturovať slaboduchá komerčná zábava, ktorá možno nenápadne, ale veľmi systematicky vytvára z ľudí bezproblémové indivíduá, bezpečne zaradené v špirále konzumu. Len čo najviac zaujať pohodlné, zábavychtivé publikum, len  neproblematizovať skutočnosť, len neklásť nepríjemné otázky. Načo znepokojovať  spokojné hoviadka , pohodlne uvelebené vo svojich obývačkách  pri televízii, oberajúcich ich o posledné zvyšky súdnosti. Cieľ je jasný, publikum zbavené vlastného originálneho úsudku, naprogramované len na tvorbu a spotrebu materiálnych hodnôt v čo  možno najväčšom objeme. Huxleyovská či Orwelovská vízia sa začína napĺňať. Ľudia, ktorí sa vzoprú podobným modelom fungovania spoločnosti a jeho mentálnej chudobe, budú vytesnený na okraj spoločnosti, ako pozitívny devianti, prežívajúci, či skôr živoriaci na akademickej pôde (aj to len na jej malej časti), či v dosiaľ existujúcich kultúrny inštitúciách, ktorých perspektíva je však veľmi neistá. Týmto stavom najviac trpí nastupujúca generácie. Keďže jej hodnotový rebríček sa formoval v tejto spoločnosti, je veľmi náchylná prijať túto skutočnosť, ako bezalternatívny  stav. Generácia mladých ktorá už vyrástla v tejto spoločnosti je úprimne bezcitná, jednoznačne orientovaná na osobný úspech, snahu presadiť sa za každú cenu, je sebavedomá, bez akejkoľvek potreby vyšších hodnou, solidarity, či úcty k tradíciám.  Hraná ľahostajnosť sa stáva skutočnou ľahostajnosťou. Miesto pre veľké a čisté city nie je, pretože tie nie sú produktívne. Všetko konanie musí byť produktívne – musí mať zmysel vyjadriteľný v materiálnych hodnotách. Ako rýdzi produkt tejto spoločnosti sa začiatkom 80 rokov zrodili  Yuppies. Yuppies možno charakterizovať ako akási Manhattanská odpovedi generácie ,na generáciu Hippies zo 60-tych rokov. Yuppes vyrástli v bohatých 70-tych rokoch a do života vstupovala v čase zenitu Reaganomiky v prvej polovici 80-tych rokov. Táto dobre situovaná generácia vyššej strednej triedy, sa na rozdiel od Hipies zo 60 rokov plne integrovala a prijala koncept hyperkonzumnej spoločnosti. Vytvorila životný štýl typu singel, teda, keď ľudia do pokročilých 30. rokov žili sami, s cieľom maximalizácie svojho osobného úspechu, bez ohľadu na metódy a prostriedky. Z asi 20-ročným oneskorením Slovensko prežíva niečo podobné. Sociológovia hovoria o dnešnej mladej generácii, ako o Generácii X. Sú to veľmi sebavedomí mladý ľudia, ovládajúci cudzie jazyky, ktorých hlavným životným cieľom, je byť úspešným za každú cenu. Samozrejme úspech chápu vo veľmi obmedzených dimenziách, ktoré im ponúka konzumná spoločnosť. Redukujú ho na materiálne zabezpečenie, schopnosť utrhnúť si čo najviac z toho čo im spoločnosť ponúka. Svojím spoločenským prostredím sa zaoberajú minimálne. Zväčša nechodia voliť pretože sú vnútorne, plne integrovaný a zžitý so spoločnosťou , v ktorej vyrastali a ktorá ich formovala , resp. deformovala. Keďže táto generácia mobilov, klipov, reklám a hypermarketov, nikdy nežila v inom prostredí, je presvedčená, že všetko je tak, ako má byť. Bojí sa len jedného –  byť neúspešným. Preto všetko svoje úsilie venuje dosiahnutiu úspechu a to bez ohľadu na prostriedky. Bohužiaľ len časť generácie túto  spoločnosť neprijíma. Aspoň vnútorne sa búri proti spoločnosti, ktorá doviedla do obludnej dokonalosti selekciu ľudí na úspešných a neúspešných.

            Spoločnosť, ktorá degraduje ľudí na naháňačov materiálna a úspechu. Robí človeka otrokom svojho komfortu a úspechu. Je to dvojúrovňová spoločnosť, ktorá masovo produkuje tých, čo vyhrali ale i tých čo prehrali. Tí druhí sa búria a prví občas sympatizujú s druhými, nič však nie je jednoduché, lebo druhí sa chcú stať výhercami, vzbúrenci sa nestávajú väčšinou, všetci sa nedokážu vymaniť z kruhov, ktoré ich zväzujú. Už od útlej mladosti sa každé indivíduum aspoň vnútorne búri proti supercivilizačnej a superracionálnej výučbe, ktorej sprievodný jav je superselekcia. To je aj príčinou, prečo sa toľko ľudí ocitá bez zjavného zavinenia na periférii spoločnosti. Ako Damoklov meč visí nad tými čo neprešli superselekciou vidina prázdneho a zbytočného života. Skľučuje ich predstava nenaplnených túžob, boja sa nezaujímavej práce, alebo nezamestnanosti. Revolúcia dnes chorľavie. V čase, keď sa pohroma zdá nevyhnutná, vytrácajú sa proroci.

            Posledné veľké vypätí zažila Európa  v 60-tych rokoch a po ich úplnom krachu sa spoločnosť dostala do akejsi pasívnej rezistencie. Revolúcie vo východnej Európe koncom 80.rokou sa ukázali ako kontrarevolúciami. Nádeje do nich vkladané sa nenaplnili, práve naopak, ešte posilnili zlé trendy, ktorými bola už vtedy Západná spoločnosť tehotná. Vzniká nedôvera v možnosť ďalšieho pokroku. Ocitáme sa v situácii, kedy nevie s kým ísť a na koho čakať. Ocitáme sa pred beznádejou z budúcnosti, ktorú nemôže ovplyvniť a ktorú môžeme len prijať. Táto bezalternatívnosť v nich vyvoláva existenciálnu psychózu, o ktorej hovoríme ako o depresii bytia. Strata nádeje je všeobecný fenomén dneška. Nádej nemožno získať na burze, nečudo teda, že sa stráca z obehu.

             Idea automatického pokroku zlyhala. Už neplatí zajtra bude lepšie. Je jasné, že veda je ambivalentná a rozum vždy nezvíťazí. Znamená to znamená – niet nádeje? Celá spoločnosť je nakazená vírusom. Pravda je vírus, ktorý ničí ilúzie epochy a poprie vieru v čokoľvek vyššie ako konzum. Vedieť pravdu o sebe a o iných pôsobí deprimujúco. Depresia je základný pocit civilizácie zbavenej viery, ilúzie a idey.

            Aké sú možnosti záchrany tejto civilizácie? Je nutné zbaviť sa svojho otroctva k veciam a konzumu. Mali by sme nadobudnúť schopnosť empatie k porazeným, rozvíjať svoju ľudskosť a humanitu. Konečne si uvedomiť, že človek nevníma šťastie cez hmotu, ale cez svoje duševné prežitky. Kto však má možnosť zachrániť našu civilizáciu?

            Záchrana spoločnosti sa zrodí na ostrovoch pozitívnej deviácie. Práve inteligencia , intelektuáli na akademickej pôde, v alternatívnych médiách v spolupráci s hendikepovanými skupinami musia vytvoriť novu spoločenskú schému, novú spoločenskú zmluvu. V stave úplného rozvratu tradičných hodnôt civilizácie, popretia humanity, odcudzenia, nesvojprávnosti indivídua, potom sa azda ľudia predsa len prestanú zamkýnať do tradičných schém. Zistia, že problém kultúry nastolený intelektuálnymi menšinami  je problémom všeľudským, ďalšieho bytia a kvality civilizácie. Ide o celkovú organizáciu obce „polis”. Je potrebné vypracovať schému na základe priority princípov duchovna, humanity a ľudskosti. Veď každý si musí uvedomiť, že na to, aby žil musí v sebe živiť nádej.

Treba si jasne uvedomiť, že Západná parlamentná „pseudodemokracia” sa ukázala ako neschopná pre ďalší rozvoj spoločnosti. Táto zastupiteľská tzv. demokracia v skutočnosti vyvoláva iba klamlivý obraz a povrchnú ilúziu o možnosti indivídua kontrolovať svoj osud a stať sa spoluúčastným pri tvorbe svojho sociálneho prostredia. Svojou jednostrannosťou vo vývoji viedla k mnohým vzburám.

Preto je nevyhnutné vytvárať reálne alternatívy vo vývoji. Tie dnes môžu byť menšinové, ale vždy v čase depresie, ktorá postupne prirodzene prerastie v hlbokú krízu získa popularitu, ako nové alternatívy vo vývoji. Našou úlohou je neustále ich udržiavať – i keď v latentnej forme -v spoločenskom vedomý spoločnosti a postupné, vytrvalé pôsobenie na politické inštitúcie. Preto musíme vytvárať predpoklady pre transformáciu našich idey do spoločenského vedomia celej spoločnosti a nakoniec aj  spoločenského života.

            Treba dúfať, že sebavedomý občan nebude akceptovať mentorské poručníkovanie ničím nekontrolovaných korporácií, pre ktoré je jen malým poslušným ohnivkom v ozrutnom súkolí, ktorý hromadne produkuje bohatstvo a prosperitu čoraz užšej časti sveta a spoločnosti a na druhej strane hromadne produkuje, neznesiteľnú biedu, nespravodlivosť odcudzenie, odľudštený, egoistický a nespravodlivý svet a spoločenský poriadok. Na troskách starého sveta sa  skôr alebo neskôr zrodí Nový človek. Ten bude v maximálnej miere tvorcom svojho osudu. Budúcnosť musí patriť solidárnej a participatívnej demokracii, spoločnosti založenej na tradičných kresťanských hodnotách, ktorá zabezpečí spravodlivú redistribúciu bohatstva a vráti človeku jeho dôstojnosť a vieru v niečo vyššie.

   Súčasný stav západnej spoločnosti dáva len dve alternatívy vývoja. Technokratickú diktatúru jednostranne orientovanú na zisk s degeneráciou, komercionalizáciou a úpadkom všetkých netechnických oblastí ľudskej činnosti, alebo spoločnosť založenej na solidarite, tradičných hodnotách spravodlivosti a vzájomnej ľudskej spoluúčasti, ktorá vráti dnes vyprázdneným pojmom sloboda a spravodlivosť ich pôvodný význam a hodnotu. Musíme byť pripravení a potom nám len ostáva dúfať, že  ľudstvo si nakoniec vyberie správne.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.