Dana Závadová
Austrália: krajina pre jednoduchých
Rada chodím do Chinatownu, ale neviem to rozumne odôvodniť. Keď som prišla do tejto krajiny, nevedela som, čo si mám myslieť o všetkých žltých tvárach, myslím, že keď som bola prvýkrát v Chinatowne, bola som zhrozená a hovorila som si, takto teda vyzerá hlavné mesto? Bolela ma hlava, ako keď doma na Slovensku ideme s rodičmi na trhy, nenávidím to, všade smrdí lacná koženka alebo nejaké umeliny, všetko je špinavé. Raz som tak vynadala jednému mužovi, ktorý má stánok pri Ondrejskom cintoríne medzi stánkami so zeleninou a ovocím a predáva tam úplne nezmysly. Myslím, že tam mal medzi šálkami vianočné prskavky, ale aj ihly na šitie, čiže z každého rožka troška, ale bolo vidno, že to každý deň vybalí a nikto mu to nekupuje, chodí tam možno len pobaviť sa s ostatnými predávajúcimi. Tento predavač ma teda tak najedoval tým, že tam mal všetko špinavé, že som mu to aj povedala: Vy chcete predávať takéto zafúľané veci? A on mi odpovedal podráždene, vlastne uvedomila som si, že takéto podráždenie vídavam len u Slovákov: Vy sa pozrite, ako máte doma!
Slováci sú hádaví a hádajú sa radi, myslím, že len vyhľadávajú situácie, kedy by sa mohli poriadne pohádať. Niečo také vidím na aborigénoch, ktorých chodievam sledovať do parku pri železničnej staničke Central. Prečo si našli práve toto miesto, netuším, lebo čvarga aborigénov býva v Redferne, čo je tým pádom najnebezpečnejšia area v Sydney, kde biely človek nemá šancu vyjsť po jedenástej hodine večernej na ulicu. Títo špinaví aborigéni ho obstúpia, začnú žobrať peniaze, ale nie takým naivným spôsobom ako naši cigáni. Oni majú také zlo v tvári, že keď len pomrvíte hlavou, začnú vás naháňať po ulici. Ale majú taký jed v sebe ako ten predavač od Medickej záhrady. Sadnem si teda na lavičku, čo najbližšie k nim. Je to zaujímavý pohľad. Posedávajú na trávniku, majú tam donesené debničky, nakoľko tam chodievajú každý deň, je tam z nich grupa. Videla som tam sedieť takých mladších, myslela som si, že to nie sú aborigéni, nakoľko sa správali slušnejšie, aj slušnejšie vyzerali, ale boli asi len pomixovaní. K týmto mladším podišiel jeden starý aborigén, niekedy akoby cítili spolupatričnosť, akoby aj oni vedeli rozlišovať dobro a zlo, akoby vedeli, že to dobro je pre každého jedinca jednoduchšie stráviteľné, popodávali si tam s týmto starým aborigénom ruky, chceli ho vziať medzi seba, objať ho. Starý aborigén o chvíľu odišiel, sadol si o desať metrov ďalej a teraz som zbadala, že je pripitý. Vedľa na lavičke sedel pár, stará žena s neprimerane chudými nohami a taký indiánsky typ aborigéna s dlhými vlasmi, ktorý jej asi z ničoho nič pleskol po papuli a z toho sa tak rozzúril, že si vyzliekol tričko, treskol ho so zlosťou o zem a začal po ňom nepríčetne skákať. Tá špinavá žena, asi jeho frajerka, tam sedela vedľa neho, tvárila sa, že to, čo robí, je niečo normálne, asi ako keď ja sa pozerám, ako si otec robí praženicu, ale mala tie oči privreté, asi sa tvárila urazene, že jej jednu pleskol, ale keď po tomto akte začal po nej hulákať, tvárila sa, akoby toto patrilo k životu. Akoby jej úlohou bolo znášať toto tupé a nikam nevedúce vykrikovanie.
Oni tam každý deň vysedávajú. Pohybujú sa od tohoto parku, vysedávajú aj pri tuneli a konečnú zastávku majú na tej železničnej staničke. Myslím, že tam sa stávajú najagresívnejšími, zastavujú ľudí, ktorí pricestovali vlakom a vedia, že nejaké peniaze musia mať pri sebe! Videla som práve tohoto agresívneho aborigéna, ktorý si podupal tričko, už na druhý deň ho mal opäť na sebe, žobral od nejakej dievčiny peniaze, a keď mu nechcela dať, znovu začal pri nej skákať, robil presne tie pohyby ako včera s tým tričkom. Každopádne, zaujímavá mentalita. Niektorí aborigéni sú však pokojnejší. Pijú asi nejaký lacnejší alkohol, stále sú napití, jeden takýto typ – tučný – sedí s preloženými nohami každý deň na tej istej lavičke, myslím, že na nej aj spáva a je taký lenivý žobrať, že vždy len vystrčí ruku, aby mu ľudia niečo dali, ale je taký inteligentný, že vie, že nič nedostane. Ale je slušný, na nikoho nevykrikuje a zakaždým, keď mu ľudia nič nedajú, tak sklamane pokrúti hlavou. Ale nehľadá inú metódu žobrania. V tvári vyzerá ako môj Jaroslav, a preto som si ho obľúbila. Raz mi ho prišlo tak ľúto, chcela som mu dať dolár, ale potom mi ešte viac prišlo ľúto toho dolára, za ktorý tu môžem kúpiť Jaroslavovi prívesok na kľúče. Pošlem mu prívesok na kľúče za jeden dolár, bude na ňom napísané Austrália Sydney, Jaroslav si ho primontuje medzi kľúče, zabudne ho v bráne, bude silný vetrisko, rozbije náš plexisklový prívesok na márne kúsky, ale bude to lepšia investícia, ako dať tento istý dolár tomuto aborigénovi, ktorého mám rada len preto, že sa podobá na Jarka.
Treba podotknúť, že aborigénske umenie je drahé, uznávané, ale keď ho títo bezočiví Európania kupujú, nenapadne im spájať ho s týmito špinavými tvormi, hoci by mali. Možno, že by si ich začali viac vážiť a že by im aspoň oni odovzdali dolár za to, čo tu vytvorili, pomaľovali, čo sa nafúkali do tých drevených dlhých nástrojov.
Ak si mám teda vybrať, asi mám radšej týchto špinavých čiernych aborigénov ako žltáčov. Žltáči pre mňa rozprávajú všetci jednou brblavou odpornou rečou, keď som bola dieťa, myslela som si, že sú na zemeguli dokopy asi piati a všetci žijú v Bratislave na Jedlíkovej ulici a rozprávajú takou smiešnou skomolenou slovenčinou. Týchto žltáčov z Jedlíkovej ulice som však nijako nerozoberala, neboli zaujímaví, predávali špinavé lacné veci, ktoré sa o dva týždne začnú rozpadávať ako nafukovacie hračky, obchádzala som ich, cítila som, že sú iní ako my, ale boli to vlastne chudáci. Žltí, čo žijú tu, sú inakší, chcú zapadnúť do normálneho života. Jeden Vietnamec s odporným prízvukom, ktorý po anglicky vie plynule, ale nikto mu nerozumie, mi tu povedal, že jemu sa páčia biele dievčatá. Čo sa mu na nás môže páčiť? Ja ich stále vnímam ako rozprávkové bytosti. Sú inakší ako my a nikdy z ich pohľadu nezistím, čo si myslia, lebo nevedia otvoriť oči.
Raz som prišla do styku s takýmto žltým chlapom z Malajzie. Povedal mi, že som krásna, tak som sa ho opýtala, či je aj on krásny, nakoľko ja nie som schopná to rozoznať, povedal mi prekvapujúco, že on je krásny chlap a páči sa každej Aziatke. Stále som sa ho bála, tými úzkymi škáročkami na mňa pozeral, veď takto sa bieli pozerajú na niekoho, koho nenávidia. Otvor oči! Hovorila som mu skoro s plačom, ale on sa začal smiať. Ale smial sa tak, ako keď my sa niekomu vyhrážame alebo si robíme z niekoho ostrý posmech, ale hneď som vedela, že toto je ich normálny výraz tváre a nič zlé to asi neznamená.
Blížili sa Vianoce, zistila som to podľa vianočnej igelitky, do ktorej mi zabalili bikiny v nákupnom stredisku Grace Bros. Chcela som teda cítiť vianočnú atmosféru, chcela som si ju nejako nahovoriť, ale vyšla som von, nasadila som si slnečné okuliare a úplne som na všetko zabudla, vonku bolo štyridsaťsedem stupňov.
Chcela som sa niečo o Vianociach dozvedieť od ľudí – Austrálčanov, s ktorými bývam spolu v dome v časti Mascot pri letisku. Ráno sa v tom domčeku zobudím, pes mi olizuje chodidlá, všetci sú v práci, počujem hukot lietadiel, presviedčam sa, že všetky letia do Európy a zasa mám slzy na krajíčku. Myslím, že tu prezimujem, ale aj to len preto, aby som sa presvedčila o svojej pevnej vôli. Pýtala som sa teda týchto ľudí: „Viete, čo sú Vianoce?” Odpovedali mi: „Už to nie je také, ako to bývavalo,” ale nepovedali mi nič o Ježišovi Kristovi, myslím, si, že veľa ľudí tu o tom ani nevie, že Vianoce, to je jeho narodenie, my to na Slovensku oslavujeme tak, že máme public holiday, navštevujeme svojich blízkych… Tu som sa to nemala ako dozvedieť, že idú Vianoce, vonku bolo na nevydržanie teplo a my sme v dome nemali ani vianočný stromček, ani umyté okná. Niektoré moje slovenské kamarátky vyhlasovali odvážne: Ja ruším tento rok Vianoce! Tak som ich chcela zrušiť aj ja, ale nepodarilo sa to úplne. Telefonujem na Štedrý večer mamine a tatinovi, keď so mnou hovoria, cítim, že mama zavrela dvere kvôli mačke, ktorá tam teraz úpenlivo sedí, nepretržite mraučí, lebo cíti kapra, cítim mamine ruky od múky, ktorými drží slúchadlo, počujem tie krásne koledy, čo znejú z nového televízora, ktorý si pri tejto príležitosti kúpili, cítim borovicovú vôňu a vidím všetky gýčovité šišky natriasať sa. Naša mačka mala každé Vianoce šok zo stromčeka, cítila, že to sem nepatrí a hrala sa so všetkými šiškami, spávala pod ním a vôbec, akoby sa nevedela z neho dostatočne vytešiť, váľala sa pod ním. Naša mačka si sadne do kresla a sleduje televízor, alebo si ide ľahnúť na radiátor. Naša mačička sa stále umýva. Predstavujem si ju teraz, má na krku rolničky, behá s nimi po byte, dostane z ryby, aby aj ona vedela, že sú Vianoce. Predstavujem si teda tú peknú atmosféru v dome, tie vytepované koberce, prevlečené perinky, maminkinu vianočnú zásterku, tatinka, ktorý maminke pomáha v kuchyni a obidvaja sú šťastní, tetu, ktorá prinesie kapustnicu.
V Austrálii začínajú Vianoce 25. decembra a znamenajú toľkoto: ľudia sa tu majú zabávať, nie ako u nás, my prežívame Vianoce v pokoji a rodinnej pohode. Tu to majú ľudia pomýlené, a preto som mala celé Vianoce nepríjemné depresie a plakala som kvôli nim po nociach. Boli sme so Stevom týždeň pred Vianocami na pláži La Parouse, bol tam predvianočný firemný večierok, firma zaplatila spevokol, ktorý teraz v červených čapiciach spieva odušu I wish you merry Christmas, sú bosí, stoja v piesku, tým ľuďom, čo si túto zábavu zaplatili, jemný vánok čerí vlasy, vo vetríku sa im trepotajú sukne, keď Santa Claus prichádza na loďke a myslím, že tu som sa prvýkrát rozplakala. Aké je to všetko škaredé! Kto je Santa Claus? Stevovi sa celý ceremoniál páči, pozeráme naň z okna reštaurácie, ja to sledovať nechcem, ale on to berie ako senzáciu. Čo znamenajú Vianoce pre týchto tupcov austrálskych?
V niektorých domoch je vianočná výzdoba, myslím, že si na tom potrpia Taliani, Francúzi a Nemci, ale hlavne teda ľudia z Československa, majú decentnú výzdobu, adventný venček na vstupných dverách. Austrálčania majú výzdobu, ktorá s kresťanstvom nesúvisí, majú tu jeleňov, čo ťahajú sánky, alebo šampanské, ktoré sa otvára na Nový rok a je to všetko drahé a snobské. Pamätám sa, ako som chcela poslať rodičom pohľadnicu, hľadala som nejakú s náboženskou tematikou, ale bolo to ťažké, keďže tu veria len v Santa Clausa, nakoniec som našla takú obyčajnú, troch kráľov, ale stála až 5 dolárov, akoby za to, že si kresťan, si mal tvrdo zaplatiť…
Večer si už predstavujem, ako moji rodičia so súrodencami sedia v kostole, potom jedia pri sviečkach, omrznuté dlane si pri nich ohrievajú a nakoniec si rozdávajú darčeky. Volám im aj na druhý deň. Mama dostala rukavice a voňavku… tu sa druhýkrát rozplačem. Predstavujem si, ako v auguste pricestujem domov, ako vystúpim z lietadla a pobozkám tu zem vo Viedni ako pápež, lebo ja sa už vo Viedni budem cítiť ako doma! Myslím, že budem od dojatia nepretržite plakať celý mesiac.
Dvadsiateho šiesteho decembra tu je boxing day, keď sa pýtam Flory, čo znamená, povie mi po chvíli rozmýšľania: nothing.
Dvadsiateho piateho decembra som bola so Stevom na pláži, povedal mi, že všetci ľudia chodia na Vianoce na pláž, ale neskôr som sa dozvedela, že niektorí, čo pochádzajú z Európy, trávili Vianoce v kruhu rodiny aj s vianočným stromčekom.
Flore a Derekovi opisujem, ako máme v tomto období na Slovensku sneh, guľujeme sa, sánkujeme, mnohí ľudia sa idú lyžovať, ale im to nič nehovorí, lebo sneh v živote nevideli. Len toto ostré a nebezpečné slnko, čo im zohavuje tváre – a dokonca sa z neho tešia.
Steve je Austrálčan, v júli sa chystá na Slovensko a všetky Slovenky si predstavuje ako mňa: drzé, namyslené, prekrásne, tmavopokožkové brunetky, inteligentné lingvistky. Jedného dňa mu opisujem dedinku, z ktorej pochádza môj otec. Žil tam národný hrdina, ktorý bohatým bral a chudobným rozdával a bol obesený. Čo čert nechcel, na druhý deň Steve vezie v taxíku Slováka, tak mi referuje: ten Jánošík bol obesený, ale za rebro! Odkedy ma pozná, stále ho viac priťahuje naša krajina. My sa večer vyberieme do českej reštaurácie, lebo o slovenskej nevieme, jeme tam zemiakové knedličky s údeným mäsom, vyprážaný karfiol s domácou tatárskou omáčkou a ja sa zrazu cítim ako doma. Ale nechcem sa tu cítiť ako doma!
Ideme na Manly Beach ferrinou a Steve ma chce zaskočiť otázkou: Kde je krajšie, tu či na Slovensku? A ja odpoviem zasa, neviem prečo, dojatá: U nás! A on sa ako obvykle zasmeje: Môžeš takéto pláže vidieť u vás doma na Slovensku? A ja odpoviem: Kde sú kopce, kde sú vrchy? Všetci mu hovoria o našich kopcoch, vrchoch, o pekných ľuďoch, čo u nás žijú. U nás sú chlapci takí vysokí, postavím sa na špičky a ešte ani to nestačí. Som pyšná na všetko, na čo si doma ani nespomeniem.
Nenaučila som sa tu jesť, mlieko s chlebom stále skončia v koši a raz som ochutnala aj zmrzlinu.
Tu mám najväčší problém ten, že si myslím, že len strácam čas. Po anglicky nikto nerozpráva a tie pláže ma nudia. Prvýkrát v mojom živote vidím oceán, stojím po členky vo vode, prichádzajú veľké vlny a ja sa od znechutenia skoro rozplačem: bojím sa ich. Piesok je na každej pláži inakší, ten na Palm Beach sa mi nalepil na celé telo, sprchy sú tu na plážach špinavé, teda zasa sa cítim ako doma… Steve mi ukazuje každý pondelok inú pláž, ale ja medzi nimi nevidím žiaden rozdiel.
Jeden český chlapec, ktorý skončil ekonomickú vysokú školu a je na to hrdý, tu umýva riady, stretli sme sa na internete a povedal mi: “Mně to tady tak sklamalo.” Ja sa na rozdiel od neho chcem aspoň chvíľu presviedčať, že sa mi tu páči. Páčili sa mi vlaky, ktoré vyzerajú ako metro, chvíľu idú pod zemou, potom zasa po zemi, rada som v nich cestovala, ale nepáčia sa mi tu ľudia, ktorí sa stále usmievajú, chcú pomáhať, aj keď nežiadaš o radu. Raz som takto sledovala šoféra v autobuse. S totálnou trpezlivosťou pomohol dvom Aziatom, ktorí sa nevedeli ani dohovoriť po anglicky, pre takého Austrálčana nie je ani problém zastaviť mimo zastávky a všetko, čo by sa na Slovensku neodohralo. Mne sa páčia tí naši hádaví Slováci.
Sme so Stevom v reštaurácii, prvýkrát v živote jem seafood, neviem, ako to jesť ani s ktorou vidličkou, Steve sa smeje zo mňa, príde opitá čašníčka, ale Steve sa jej len s úsmevom na tvári opýta, či má rada alkohol. Poďme sa sťažovať, napadne mi hneď ako prvé a teda ešte stále cítim, že patrím do Európy a to presne do srdca.
Aké odporné sú rozhodnutia! Prepadávajú ma už dva mesiace. Keď som odchádzala do Austrálie, upratovala som si celú izbičku, vyhadzovala som všetko, vyhadzovala som to rada, chcela som minúť všetky sprchovacie gély a krémiky a opisovala som to Jarkovi: Chcem minúť tento krémik, aby som ho mohla vyhodiť. Ale vyhadzovala som to všetko akosi tak, akoby som cítila, že sa už nevrátim. Mária ma upokojovala, že žiadne miesto na svete nie je tak ďaleko, stále sa môžem kedykoľvek vrátiť a teraz si uvedomujem, že mala pravdu. Všetci sa ma pýtajú, prečo som odišla do Austrálie, viem, že som sem prišla pre to, lebo je to tak ďaleko, že nemám silu sa vrátiť. Prišla som sa sem naučiť po anglicky, keby som išla do Anglicka, na druhý deň by som dobehla vyľakaná domov. Letenka bola taká drahá, že sa mi už ani neoplatí prísť naspäť. Po roku si ten príchod vychutnám. Na všetko zlé zabudnem a pamätať si budem len to dobré.
Kamarátova sestra odišla do Ameriky a keď prišla na návštevu na Slovensko, zrazu ju strašne potupili v potravinách, lebo jej chceli dať iba jednu igelitku. Kamarát sa vtedy zázračne vyjadril, že človek má celý život prežiť tam, kde sa narodil. Všade inde, kde odídeme, síce odchádzame preto, aby sme našli šťastie, lebo odchádzame, keď sme nespokojní, ale to šťastie nikdy v cudzej krajine nenájdeme. Takému Slovákovi budú všade na svete chýbať tradície, na ktoré sme upätí, a všetko ostatné mu bude smiešne a celý život bude nadávať a trápiť sa.
Ale o tom je život, aby sme sa trápili, takže takéto odchádzania do cudziny predsa len budú mať význam.