Category: č. 1/2004

Kamil Zbruž     

DEDIČSTVO KRÁĽOVSKEJ KRVI

(Magický Manifest)

 

Pred tebou je Janko, za tebou Andy. Po tvojej pravici je Robko. Kamčo je po tvojej ľavici. Ticho je znamenie Kríža v trojitom magickom kruhu, ktorý vibruje v troch svetoch: telesnom, duševnom a duchovnom. Tie tvoria známy aj neznámy vesmír. V jeho strede je Janko na východe ako Rafael, Robko na juhu ako Michael, Andy na západe ako Gabriel a Kamčo na severe ako Uriel. Zo svojich stanovíšť ovládajú zdanlivý pohyb Slnka v pravotočivom čase. Janko brieždenie, Robko poludnie, Andy súmrak a Kamčo polnoc. V úzkom spojení, v ich najužšom kruhu nájdeš to, čo bude. Vnútorný, stredný kruh zjavuje tajomstvo o smere sily, posvätenej Merkúrom, Slnkom, Mesiacom a Saturnom a odkrýva tajné čísla moci. V ich súčte hľadaj kvadratúru kruhu, opisovanú Paracelsom ako 1+2+3+4=10 Vonkajší, tretí kruh pridáva k menám a číslam svetové strany. Na východe Janko ako anjel vládne vzduchu, na juhu Robko ako lev vládne ohňu, na západe Andy ako orol vládne vode a  na severe Kamčo ako býk vládne zemi. Ó rozhodný a náladový kráľ Sylfov! Ó silný a nenávistný kráľ Salamandrov! Ó citlivý a nestály kráľ Undín! Aj ty, kráľ Gnómov, pracovitý a lakomý na zlato aj na čas! V tomto poradí dávajú iniciály krstných mien Barbarov slovo IRAK. J=10 R=200 A=1 K=100 Spočítajme to. 10+200+1+100=311 Preveďme súčet na prvočíslo. 3+1+1=5 To je pentagram, číslo človeka. Čo to znamená? Kolíska civilizácie. Babylon. Súradnice vzbury.

  Continue reading Dedičstvo kráľovskej krvi

 

Spisovateľka a filozofka Etela Farkašová (1943) pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie na FiFUK v Bratislave. Venuje sa aj esejistike, literárnej kritike, prekladá z nemčiny a angličtiny. Literárne debutovala prozaickou zbierkou  Reprodukcia času (1978), za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. Ďalej vydala: Snívanie v tráve (1983), Nočné jazvy (1986), Unikajúci portrét (1989), Nedeľné fotografie (1993), Deň za dňom (1997) – za túto knihu získala Cenu Spolku slovenských spisovateľov, nasledovala poviedková zbierka Hodina zapadajúceho slnka (1998), kniha esejí Etudy o bolesti a iné eseje (1998), novela Po dlhom mlčaní (2001) a Záchrana sveta podľa G. (2002). Spoločne s Klarou Köttner-Benigniovou vydala vo Viedni dvojjazyčnú knihu Die Zeit der untergehenden Sonne. Čas  zapadajúceho slnka (2000). Farkašovej poviedky vyšli vo viacerých domácich i zahraničných antológiách, niektoré jej poviedky boli preložené do nemčiny, angličtiny, češtiny, rumunčiny, japončiny a vyšli časopisecky.

  Continue reading Rozhovor s Etelou Farkašovou + tvorba

Dana Závadová

Austrália: krajina pre jednoduchých

 

Rada chodím do Chinatownu, ale neviem to rozumne odôvodniť. Keď som prišla do tejto krajiny, nevedela som, čo si mám myslieť o všetkých žltých tvárach, myslím, že keď som bola prvýkrát v Chinatowne, bola som zhrozená a hovorila som si, takto teda vyzerá hlavné mesto? Bolela ma hlava, ako keď doma na Slovensku ideme s rodičmi na trhy, nenávidím to, všade smrdí lacná koženka alebo nejaké umeliny, všetko je špinavé. Raz som tak vynadala jednému mužovi, ktorý má stánok pri Ondrejskom cintoríne medzi stánkami so zeleninou a ovocím a predáva tam úplne nezmysly. Myslím, že tam mal medzi šálkami vianočné prskavky, ale aj ihly na šitie, čiže z každého rožka troška, ale bolo vidno, že to každý deň vybalí a nikto mu to nekupuje, chodí tam možno len pobaviť sa s ostatnými predávajúcimi. Tento predavač ma teda tak najedoval tým, že tam mal všetko špinavé, že som mu to aj povedala: Vy chcete predávať takéto zafúľané veci? A on mi odpovedal podráždene, vlastne uvedomila som si, že takéto podráždenie vídavam len u Slovákov: Vy sa pozrite, ako máte doma!

Continue reading Pôvodná próza: D. Závadová

Libuša Vikorová

Francúzska balada

 

Zvyčajne sa vraciam do tmy

spálne.

Rovnako, ako sa vracia vinník

na miesto činu.

Večer z nej vyletujú

nočné motýle,

plaché a nekonečne smutné,

odeté vo svojom odpudzujúcom

rúchu palety.

Počúvam s nimi ich vlastnú

rytmickú hudbu,

bubnovanie nahých tiel pri stene.

Baladu.

Všetky ich dotyky sú opovrhnuté,

ale oni aj tak radi hrajú

to svoje divadielko na opustené duše.

Len vo vzduchu prúdi jeseň

odfarbených pocitov

a ticho šumí … 

Pre diabetikov príliš presladene

šepotajú krídla strojovou francúzštinou:

chouchou, chouchou …

  Continue reading Pôvodná poézia: L. Vikorová

Anka Gajdošová

Nezvestný

 

         Otvorila som noviny. “Pomôžte pri pátraní.” Fotky nezvestných, naposledy videných vtedy a vtedy, na sebe mali oblečené to a to. Kde sú tí ľudia? Nikdy mi to nešlo do hlavy, ako niekto môže zmiznúť, vždy som si myslela, že už musí byť mŕtvy niekde v potoku alebo na okraji lesa, bez dokladov, peňaženky, nafúknutý od vody, zmrznutý, prebodnutý, zaškrtený, zneuctený. To je definitívne a dotyčného ospravedlňuje, že sa neozýva a neukazuje. Lenže nezvestný, to je tajomné. Byť aj nebyť. Človek si prečíta, čo mal oblečené, modrá bunda, zelené nohavice, čierny vak, pozrie si fotku a predstavuje si toho človeka, ktorý sa stratil pred polrokom, ako si niekde vykračuje v tom istom oblečení, v ruke hot-dog, prechádza sa, obzerá výklady, pije kávu a užíva si fakt, že je stratený a neviditeľný. Znie to lákavo, priam básnicky. Pýtam sa, či našli niečo lepšie. Kde je tá diera, cez ktorú sa dá prejsť a stratiť sa tomuto svetu z očí. Možno len vošli do nejakých dverí s nápisom “Letný výpredaj” alebo pretrhli priestor na príliš ošúchanom mieste, alebo povedali zvláštnu vetu, heslo na zmenu identity, možno sú niekým iným, niekde inde. A mobil tam nemá signál.

 

Continue reading Pôvodná próza: A. Gajdošová

ROBERT KAČEŇÁK – NARKISSOS

(Vydavateľstvo VIENALA v spolupráci s knižnou dielňou Timotej, KOŠICE 2003)

 

 

Narkissos

Robert Kačeňák

 

            Robert Kačeňák, v mojich očiach majster sexu, aspoň čo sa písanej podoby tejto vcelku príjemnej činnosti týka, ma doposiaľ ako čitateľa  nikdy nesklamal. Aj keď mi sex v literárnej podobe nie je príliš blízky, Robert Kačeňák zakaždým dokázal z telesného spolunažívania vyťažiť toho toľko, že ním upútaval, mámil a aj napriek rôznym formám  zvrátenosti som jeho texty neodložil skôr, kým som ich nedočítal. A doznievali vo mne ešte hodnú chvíľu.

            V prípade Narkissosa vo mne rezonovala najmä otázka, kde je hranica množstva osôb vyskytujúcich sa, či už priamo alebo v odkazoch, v zhruba osemdesiatstranovej knihe. Hranice padli.

Čo sa týka temer nesčíselného počtu osôb, vyznieva Narkissos v kontexte slovenskej prozaickej  spisby veľmi novátorsky.

Continue reading 3 pohľady na…

Robo Bielik

KOMUNITA

 

     Ak má túlavá niť týchto zápiskov zablúdiť aj za kláštorné múry, ponechám ju na mieste a zmienim sa o theravádovej komunite na malinkom ostrove Ko Sa Chan.

     Na ostrov obkrúžený vlnami Indického oceánu som prišiel z Vietnamského Saigonu, čo znamená trojdňovú štreku naprieč Kambodžou, štreku posiatu rozbitými mostami a prašnými cestami, ktoré lemujú výstražné značky varujúce pred vstupom na zamínované polia, a azda iba ten, kto ju absolvoval, bude vedieť, o čom hovorím.

     V turistami zaplavenom Bangkoku som sa rozlúčil s priateľkou Evou a vyplával na ostrov s nádejou, že na ňom dlhší čas nezavadím o žiadnu bielu tvár. Nádej nebola márna, no namiesto bielych tvárí krížili všetky ostrovné cesty svorky agresívnych psov. Dvakrát som si musel vypomôcť batohom, ktorý oddelil moje nohy od ich ostrých a hrozivo vycerených zubov.  Ako znela naša dohoda s mníškou Pui, do komunity som mal vstúpiť nasledujúce ráno, takže zvyšok dňa som sa rozhodol stráviť na protiľahlej ostrovnej pláži, aby moje upotené a zaprášené telo aspoň na chvíľu zvlažili hojivé vlny oceánu. Od kláštora ju oddeľovalo asi tridsať minút svižnej chôdze cez nepríjemne strmý zalesnený pahorok a nakoľko všetky ostrovné brehy lemovali vysoké útesy, malá pláž bola jediným vhodným miestom na kúpanie. Obrubník kľukatého chodníka tvorili výkaly opíc, psov a ľudí a keď sa exkrementy týchto spomenutých cicavcov zmiešali s horúcim tropickým vzduchom, tichý lesný chodníček sa miestami zdal byť neprekonateľný.

Continue reading Robo Bielik: Komunita

Rómske piesne

v prebásnení Bohuslavy Vargovej

 

     Na  rozdiel od tradičného slovesného folklóru a väčšiny civilizovaných národov, rómsky foklór je stále živý, novotvoriaci sa, funkčne orientovaný najmä na dospelú populáciu. Rómske piesne-básne sú v oblasti lyriky spravidla charakterizované nerozvinutou tematikou, ktorá je vyslovená v skratke a navzájom skĺbená. Najvýraznejšia je osobná, rodinná, intímna a ľúbostná tematika, ale aj kmeňovo-rodová a sociálna.

     Osobitosť rómskej  piesňovej ľudovej slovesnosti sa prejavuje v poetickom výraze, v spôsobe a štýle zobrazenia skutočnosti. Je charakterizovaná výrazovou vecnosťou, častým opakovaním, ktoré  slúži aj vo funckii gradovania, využívaním tautológie a paralelizmu. V piesňovej skratke text zvyčajne vychádza z prudkého citového vzplanutia, prechádzajúceho do extrémnych polôh (rómsky plač a smiech a i.). Častejšie sa používa prirovnanie ako rozvinutý epiteton.

Continue reading Rómske piesne

Natália Chovancová

Spomienka na horu Mt. Reiner

 

            S plačom vošla do triedy. Kamarátka si k nej sadla a chytila ju za ruku. Všade vládla pracovná atmosféra, blížil sa koniec polroka. On stál pri okne a hral sa s hlinou. Nemal chuť nič tvoriť. Pozrel znova na ňu a pokrútil hlavou. Nevedel. Kamarátka šla k učiteľkinmu stolu vziať zopár vreckoviek. Podala ich priateľke. „Vieš, kedysi mi písal básne. A vravel, že ma má rád.” Posledné slová zanikli v tlmenom náreku. Nos mala upchatý a ruky mokré od utierania sĺz. Hlasno sa vysmrkala a žmolila vreckovky v ruke. „On bol vždy taký milý a teraz je všetko iné. Hrá sa na veľkého sukničkára, ale…” – vzlykla, „nikto ho nebude nikdy tak milovať ako ja.” Znova sa jej z očí valil prúd sĺz. Pozrela na jej priateľku spýtavým pohľadom, no jej oči boli prázdne a plné bolesti. Aj ona by plakala, keby to vedela. Sklonila sa k plačúcej, ktorá niečo šepkala a pohladkala ju po vlasoch: „Neplač, nestojí to za to. Gangstri neplačú. Sama si to povedala, nedovoľ mu myslieť si, že si mäkká. Pamätáš, keď si vravela, že nikdy neplačeš, že ťa to naučila ulica?” Prikývla a pritom vzdychla: „Ty tomu nerozumieš. Ja ho milujem. Ty si nikdy tak nikoho nemilovala, ako ja milujem jeho.” Priateľka sa zhlboka nadýchla a sledovala jej uslzený rukáv. „Máš pravdu, nikdy som nikoho nemilovala.” Vstala a odišla. Nechala tam zmätenú a uplakanú priateľku, ktorá si ani neuvedomila, ako hlboko zasiahla.

  Continue reading Pôvodná próza: N. Chovancová

NA VÝCHODE VEĽA NOVÉHO…

Po prečítaní troch básnických zbierok

 

Na východ Slovenska mám niekoľko spomienok, ktoré vo mne vyvolávajú zväčša príjemné pocity. Naposledy som bol v  Košiciach pred niekoľkými rokmi s dnes už nebohým Vojtom Kondrótom. Tomu, kto tohto básnika a kamarátskeho, srdečného človeka poznal, musí byť jasné, že cesta na východ nemohla byť v žiadnom prípade nudná…  A ani nebola.

Okrem asociácie s menom Vojta Kondróta sa mi však východné Slovensko (literárne) spája aj s inými menami. Uviesť všetky by bolo zbytočné a nesúviselo by to s tým, o čom chcem písať. Zaujali ma totiž tri knihy mladých slovenských básnikov, ktorí majú – okrem iného –  spoločný domicil v Košiciach. Aj keď v prípade kozmopolitu Petra Bilýho (1978) je náležité pojem trvalé bydlisko uvádzať s istou rezervou… Ďalšie dve mená (a dve knižky) potom predstavujú: Martin Vlado (1959) a Rado Brenkus (1974).

 

Continue reading Na východe veľa nového

Môj svet je iný   

Rozhovor s Veronikou Šikulovou

 

Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Debutovala zbierkou miniatúrnych príbehov Odtiene (1997). Pre jej tvorbu je príznačná rozprávačská nenútenosť, živelnosť, miestami možno až pletkárska uvravenosť, ktorá sa strieda so silnými poetickými pasážami. Básnické motívy často ovládajú dej a privádzajú pozornosť od maličkých lapálií obyvateľky malokarpatského mestečka až k priamym hlbinným vnemom človeka unikátne začleneného do mýtického života uprostred vinárskeho kraja. Živé bytosti, kvety, ale aj nemenné, až keramicky krehké modranské výjavy odzrkadľuje akvarelová hladina reči. Autorka ustavične skúma svojich príbuzných prostredníctvom slov na pozadí jediného príbehu, ktorý akoby sa dial na opačnom brehu dnešného sveta. Pritom mnohé čiastkové udalosti zostávajú nedopovedané, zanechané v pocite domácej pohody, presvitajúcej vždy jasne spoza náčrtkov zápletky. Tvorba Veroniky Šikulovej je plná charakteristického zmyslového snenia a poklôn umeniu. Za svoj knižný debut získala Cenu Ivana Kraska. Ďalej vydala Z obloka (1999), Mesačná dúha (2002). Spolupracuje s viacerými literárnymi i neliterárnymi periodikami a so Slovenským rozhlasom.

  Continue reading Rozhovor s Veronikou Šikulovou + tvorba

Niečo o nás – niečo o niečom…

Chel Gamid + Andrea-Sárah Karaffa:

 

         Ak chceme čitateľovi priblížiť našu tvorbu, tak zaiste bude namieste podať malú výpoveď aj o našom spôsobe života.

 

Chel Gamid: Všetko  to začalo experimentom. Otázkou na hľadanú odpoveď. Zakopnutím o niečo, čo poznačilo a celkom zmenilo môj život. V skratke som odišiel a, samozrejme, nevrátil sa. Vyšlo to. Všetko sa zmenilo a našiel som aj odpoveď. Dokonca som zistil, že to, čo sa udialo (deje), mi je veľmi povedomé, aj keď dosť neuveriteľné. No práve – čomu sa dá ešte dnes vôbec veriť? Ak nie tomu, čo človek pozná a zažije na vlastnej koži.

Continue reading Niečo o nás, niečo o niečom

Ondrej Herec

Frankenstein

 

Romantických básnikov prirovnávajú k meteorom: krátko zažiaria a zhasnú. Lord Byron zomrel tridsaťšesťročný, Percy Bysshe Shelley sa utopil dvadsaťsedemročný. Mary Shelleyová (1797 – 1857) mala osemnásť rokov, keď po smrti dvoch detí a tehotná s tretím písala román Frankenstein, čiže moderný Prometeus (Frankenstein or, the Modern Prometheus). Dokončila ho v máji 1817 a vydala 1. januára 1918.

Frankenstein žije: na celom svete vychádzajú reedície aj preklady. (Slovenský preklad z roku 1991 je upravený pre mládež. Citáty v tejto eseji sú preložené z anglického originálu. O.H.) Existujú filmy, divadelné aj rozhlasové dramatizácie, komiksy a záznamy na DVD. Menom „Frankenstein” v názve sa hrdia stovky ponášok aj paródií. Nie všetky, ale väčšina z nich je karikatúrou predlohy, podobne ako netvor je karikatúrou človeka. Stratila sa z nich dráma lásky a nenávisti, krásy a ošklivosti, viny a nevinnosti, súcitu a opovrhnutia, človeka a netvora, náhľad do ľudskej povahy, civilizácie a kultúry.

Continue reading Frankenstein

ROCK AND ROLL

IRENEY BALÁŽ

(časť štvrtá)

 

 

         V spojitosti s hudobnou scénou vtedajšej doby sa dnes – s odstupom času, temer až ideologicky rieši otázka prístupov k hudobným štýlom vo Veľkej Británii. Liverpool ako prístav mal k dovozu farebnej černošskej hudby bližšie než vnútrozemsky situovaný Londýn, aspoň čo sa týka zámorských kontaktov s Amerikou. A predsa v oblasti Liverpoolu a Manchestru sa hral melodický sound, odvodený od skiffle so zakomponovanými prvkami anglosaského hudobného odkazu. Bola to určitá forma melodicky znejúceho rock and rollu, ktorý sa hral v USA koncom päťdesiatych rokoch. Definuje sa tiež ako marsey sound (podľa rieky, ktorá preteká liverpoolskou oblasťou). Hlavnými zástupcami okrem Beatles boli: Gerry and the Pacemakers, Swinging Blue Jeans, Searchers, Marseybeats, Hollies a iní. Ale prečo práve Londýn vyprodukoval odkaz chicagského elektrifikovaného blues – a vôbec blues ako také, a čím sa vlastne od seba líšili tieto dve oblasti?

  Continue reading Rock and roll (4. časť)

Rád nechávam odchýlené dvierka…

(7 dotykov s básnikom a prozaikom Petrom Farkašom-Žiškom)

 

 

     Dotýkať sa telom je príjemné. Letmo cinknúť o pokožku a mimovoľne sa rozplynúť v diaľke…

     Dotýkať sa myšlienkami je krásne. Pritúliť si k sebe slová, poskladať si z nich túžbu, vykresať seba, akí sme a ako nás možno nepoznajú iní…

     Dnes vám dožičíme sedem dotykov. Sedem ako dní v týždni, na každý deň jedno cinknutie, jedno pritúlenie.

     Petra Farkaša-Žišku (1973) poznáte nielen z tiráže časopisu, ktorý práve držíte v rukách, ale predovšetkým z riadkov, ktoré vám adresuje v Dotykoch Boha a človeka  alebo vo svojich poetických a prozaických zbierkach Čo som napísal, napísal som (2000), Prisľúbený ostrov (2001), Smútok a krása tvojich hviezd (2002), Mária Magdaléna (2002), Hrad noci (2004).

     Slová nepotrebuje zhľadúvať po začmudených krčmách, píše spontánne a nespútane. Teší ho srdečnosť ľudí, uprednostňuje slobodu autorského prejavu, rád báda a objavuje, no pritom vždy zostáva sám sebou. Rímskokatolíckym kňazom, básnikom, prozaikom, textárom, publicistom, no predovšetkým človekom.

  Continue reading Rád nechávam odchýlené dvierka… (7 dotykov s básnikom a prozaikom Petrom Farkašom–Žiškom)

Miriam Petráňová

Fiiiiiííííííííííííííííííílm

(Správa z 5. medzinárodného filmového festivalu Bratislava)

 

 

Nechala som si čas, aby sa všetky obrázky dobre odležali v hlave, možno sa mi bude dariť a vykvasí z nich niečo naozaj voňavé, priezračné, čo bude zase ďalej podnecovať obrázkotvornosť v mojej hlave. Ale aj vo vašich hlavách, lebo chcem v krátkosti opísať filmovú udalosť roka, ktorú som mala možnosť zažiť v decembri roku 2003. To je síce už dosť dávno (aj naše novoročné predsavzatia sa premenili v zabudnuté vety, túlajúce sa niekde v tuneloch mozgu) a tak sa môže zdať, že všetky tie filmy, kilometre filmového pásu, čo sa dali pozrieť v piatich kinosálach Palace Cinemas počas deviatich dní, museli zákonite niekam zmiznúť. I zmizli, pomiešali sa, chôdzou sa pohrkali medzi sebou a dobre dopadli na dno hlavy. Ale zostal taký ten pocit, ktorý nemá meno, ale radí sa k pocitom zmiešaným a jeho charakteristická črta je relatívny optimizmus; dá sa povedať: Hej, fiiiiiííííííííííííííííííííííílm. Continue reading Fíííííííílm…

Redakcia časopisu DOTYKY a autor sa rozhodli uverejniť štyri pokračovania relatívne samostatných statí o štátoprávnych otázkach slovenskej štátnosti a to: Štátoprávne postavenie Slovenska od najstarších čias a v ČSR až  po rok 1939, Štátoprávne postavenie Slovenska od roku 1939 až 1948 v Česko-Slovensku, Štátoprávne  postavenie Slovenska od roku 1948 až do novembra 1989 v Česko-Slovensku, Štátoprávne a ústavnoprávne predpoklady a podmienky vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Týmto edičným počinom chcú priblížiť zhodnotenie historických udalostí ako aj nové odborno-teoretické poznatky o štátnoprávnom a ústavnoprávnom vývoji a postavení Slovenska najmä v Česko-Slovensku, osobitne o štátoprávnych a ústavnoprávnych predpokladoch a podmienkach  vzniku samostatnej SR a to predovšetkým študujúcej mládeži a vôbec mladej generácií a nakoniec i širokej čitateľskej verejnosti.

 

  Continue reading Štátoprávne postavenie Slovenska…

JURAJ BAKOŠ: POSLEDNÉ AUGUSTOVÉ DNI

(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2003)

 

Poézia má stále svoje neopísateľné čaro. Pootvára dokorán okná voňavým myšlienkam a kolíše človeka, kým sa sám nepoddá tichému sneniu. Ukladá slová ako stavebnicu, skúša, kde slabika či ľahký rým zapadne. Alebo ich nechá len tak voľne povievať na koncoch veršov ako vlasy, v ktorých sa pohral vánok. Rovnako hravé a zmysluplné je aj „básničkovanie” Juraja Bakoša.

 

Do sveta literatúry vstupuje svojou prvou básnickou zbierkou Posledné augustové dni. Už názov publikácie hovorí, s čím si autor podáva ruku. Končí sa leto a s ním treba dať zbohom teplým a hrejivým myšlienkam či letným láskam, zlatistým poliam, dozrievajúcim jablkám… Posledné augustové dni sú jemne tajomné, plné zaujímavých genitívových metafor: „Z ruží previazaných zlatou stuhou stmievania / padali lupene rozlúčky a tvoje srdce sa už vznášalo na rovinách, ľahké a vzdialené od hučiaceho vetra na chodníkoch, v skalách a kaňonoch.” Je ťažké odtrhnúť sa od ich obsahu, ktorý je jednoznačný, hoci ho autor stvárňuje veľmi tajuplne. Básnická zbierka sa nesie v epickom duchu a jej verše sú neuveriteľne čítavé. Autor opisuje jednoduché deje a činnosti, s ktorými sa stretáva počas bežného dňa. A takto sa aj stereotyp mení na výnimočný, plný zaujímavých podnetov a tém pre výstavbu poézie. Plným priehrštím načiera z bohatej studnice svojej slovnej zásoby, modeluje a tvaruje so zručnosťou v rukách. Jeho básne sú naplnené personifikáciami i prirovnaniami: „A jarabina s dozretými plodmi, zunovaná a omrzená horúčavou, / piesňami a špliechaním vody, trpezlivo čaká na svoje dni ako rozhnevaný starec. Často a rád expresivizuje: „Naštartovaný motor, v ktorom sa ozvala zachrípnutá flauta, / dohral svoje rekviem, olovený dym sa plazí po trávniku, rozleptáva postavy / a lúčiace sa obrysy. Continue reading Recenzie

Zuzana Kováčová

Bez rozumu

tam niekde v jasnej diaľke som ťa stratila

v súmračnom večeri

v sivých oblakoch

v zmoknutej tráve

len zistiť prečo

bezduchá

dýcham chladný vzduch

okolie sa už dávno rozpilo v tupom pohľade

koľko farieb má modrá a sivá

telo

čo sa mi svojvoľne odumrelo

je bezmocné ako handrová bábika

odhodila som ju do kúta

logika sa utopila v sklamaní

odraz obrazu v skle

ukryl tvoje oči

skladačka je zložená

len v inom poradí

obraz sa stratil

v pozadí

  Continue reading Almanach 25: Poézia

Marek Godovič

Odysea

 

     Cesta je tichá a dlhá. Po ceste ide autobus a čas. Autobus sa vlečie a čas tiež. Vodič autobusu nadáva na ľudí hore, vraj mali postaviť lepšiu cestu. Ľudia hore po ceste nechodia, lebo sedia so založenými rukami v hlavnom meste. Vodič autobusu  v hlavnom meste ešte nebol. Z tohto kraja bolo v hlavnom meste málo ľudí. On osobne pozná najviac piatich, čo tam  boli. Každý z mestečka sa ich pýta, ako to tam v tom hlavnom meste majú zariadené. A oni im vždy povedia, že je tam tak isto ako tu. Len na miestach, kde oni majú prírodu, sú mrakodrapy a na miestach, kde tu je príroda, tam je park s umelým zavlažovaním.

Continue reading Almanach 25: Próza