Pôvodná poézia: L. Vikorová

Libuša Vikorová

Francúzska balada

 

Zvyčajne sa vraciam do tmy

spálne.

Rovnako, ako sa vracia vinník

na miesto činu.

Večer z nej vyletujú

nočné motýle,

plaché a nekonečne smutné,

odeté vo svojom odpudzujúcom

rúchu palety.

Počúvam s nimi ich vlastnú

rytmickú hudbu,

bubnovanie nahých tiel pri stene.

Baladu.

Všetky ich dotyky sú opovrhnuté,

ale oni aj tak radi hrajú

to svoje divadielko na opustené duše.

Len vo vzduchu prúdi jeseň

odfarbených pocitov

a ticho šumí … 

Pre diabetikov príliš presladene

šepotajú krídla strojovou francúzštinou:

chouchou, chouchou …

 

Tak ako sa vracia vinník

na miesto činu a neodnesie si opäť

žiadnu vinu …

Tak s prázdnymi rukami pri nich

celú noc presedím.

 

 

 

Len dážď za oknami

 

Mám potýčku s Venušou.

Hladká ma fackami,

mrznem pod jej chladnými slovami. 

Píše mi, že ticho závidí,

má na mňa tajné oči.

 

Zneužíva moje zásady,

chodí sa kúpať do nocou zaliatej

záhrady,

na miesto, kde si prečesávam

strapaté myšlienky.

 

Zapisuje všetky slová,

nevyberá – neváži,

ďalej píše,

že predá všetky moje gestá

vo výpredaji v garáži.

 

Mám potýčku s Venušou.

Stále ju na mne niečo dráždi,

veď aj ja zmoknem občas v daždi …

V lejaku vlastných omylov.

 

 

 

Potlesk

 

Môj potlesk patrí tebe

v každej chvíli,

keď sa ma snažíš presvedčiť,

že žijem inak, ako ľudia iní.

 

Odvážne a neviazane.

Ako kŕdeľ bielych kurtizán.

 

Zdá sa ti čoraz viac divné,

keď si ráno zotieram z podrážky

zvyšky mokrej hliny.

 

Nie je to preto,

že si uvedomuješ,

ako zostávaš v noci sám?

 

 

Veštba

 

Vykypela.

Tá stará veštba, ktorá čakala pod pokrievkou

mnoho rokov na odhalenie.

Najskôr to boli len sny, ktoré ti nedali spávať,

no zrodilo sa pokušenie.

 

Pokušeniu sa ťažko odoláva.

 

Dýcha a žije tvojou naivitou,

ktorou je každé ráno kŕmená, tak poctivo,

že tvoje dieťa hladuje.

Ona ťa vedie na tie miesta nepoznané,

podáva kľúč od trinástej izby

a ty… chamtivo po ňom siahaš.

 

Načo to všetko.

 

V pozadí cudzích myšlienok prijímaš rozsudky,

vo vnútri kričíš, voláš o pomoc, vždy,

keď si ťa noc zvolí za otroka svojich mdlôb.

A pohľadom hladkáš moje spotené dlane,

ktorými zachraňujem zvyšky polámaného raja.

 

Predstava bolí.

Viac sa uživí v suchých ústach.

 

A výkriky do tmy, v ktorých sa spoznávaš,

keď zúfalo tvrdíš, že veríš.

Bohu. Veštbe. Matke.

Každý pondelok kamarátke, ktorá číta z kávy

romány a potom sa spolu smejete.

Biela je len stena a ty,

vždy keď ma odsúdiš na nepoznanie.

Zariekaš môj pokojný spánok, bezstarostný,

zabalený do košele z babieho leta.

Trieš sa o ňu jazykom.

 

Si šťastná, keď vidíš, ako si vietor obúva slová,

ako šumí v tráve to jemné sklo,

ktorým mi pretínaš žily.

Chceš sa poddať zlozvykom,

len neznesieš predstavu, že musíš byť iná.

 

Iná.

 

Nesieš svoje chyby v košíku,

Ale čo ti zostáva na jazyku, je hladké ako koža

z hadieho tela.

Takú si vždy nosiť chcela.

Otváraš oči. Končí sa sen?

Neverím.

 

Stará veštba musí vzbĺknuť vo večnom ohni

hraničnej popravy.

Inak krásu tvojich myšlienok navždy popraví.

 

 

Hráč

 

Posúvam hráčov po šachovnici,

je čierno-biela, magická,

múti hlavu.

Dáma už dvíha korunku, vzdáva sa,

radšej opúšťam písmenká,

vypúšťam očká na pančuchách

a zlievam farby kávy z ponukových listov.

Neformálne jej podávam ruku,

gratulujem,

že z mojich šiat oprášila všetky

zatuchnuté zásady.

Aj zajtra tu budem stáť.

 

Snímam si tvár,

leží v kuchyni na podnose.

Opúšťam ju.

Nemá to zmysel, keď zostala

bez klobúka,

bez koruny,

len jednoduchá stará dáma

na hracom poli.

Sadám si na okraj cesty,

z jednej strany deka a nezábudky,

z druhej teplé kamenie, 

prach, v ktorý sa obrátim.

Zostávam čierna od sadzí

a predsa celkom nahá.

Budem tu stáť.

 

Takto sa stráca aj tá najmenšia snaha.

V piesni motorových vlakov.

Poslednýkrát.

 

 

Kocky ľadu

 

Kocky ľadu.

Rozpúšťajú sa v pohári, hladia svoje boky jemné.

Kocky ľadu, bezfarebné a pripravené

na splynutie, nachádzajú oporu sami v sebe.

 

Ich krehké vzdychy,

slová, ktoré sa ponárajú do vody, čakajú,

kým sa stratia na vyprahnutých perách strachu.

A samoty.

 

Kocky ľadu ponárajú svoje hrany do nenávratnej

chvíle a rátajú si zlozvyky.

Sloními slzami kropia dusno,

dažďovými kvapkami,

výbušnými myšlienkami letných mrakov.

 

Pomaly sa rozpúšťajú v koňakovom pohári.

Osamelé kocky ľadu.

 

 

Čerešňové kvety

 

Biele lupene vyliate v korune,

rovno pod oknami,

veselé a voňavé,

spojené do spoločenstva,

len miestami preťaté pozemskou zelenou,

dýchajú krehkosťou,

každým momentom,

poddávajú sa dotykom.

Lámu sa pod pohľadom,

vrelým a kradmým, tak ako biele vlasy,

ktoré sa ráno poddávajú zubom hrebeňa.

 

Kvety,

husté a kučeravé visia z konárov,

bozkávajú zeminu,

stáčajú sa ako vlasy na pleciach,

ako rozhádzané ulity.

Hladím ich, ako hladím kvety jablone

keď nariekajú,

ležia bezbranne ako dieťa,

ktoré nepozná slová,

bez sily a pochopenia.

V rukách stískajú listy svojej neskorej jesene,

prosia o modlitby.

 

Kľaknem si k jej posteli,

keď sa trocha zvečerí,

osirejú múry …

 

Len čerešňové kvety,

rozliate v korune rovno pod oknami.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.