Rozhovor s Etelou Farkašovou + tvorba

Rozhovor so spisovateľkou a filozofkou Etelou Farkašovou

 

Spisovateľka a filozofka Etela Farkašová (1943) pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie na FiFUK v Bratislave. Venuje sa aj esejistike, literárnej kritike, prekladá z nemčiny a angličtiny. Literárne debutovala prozaickou zbierkou  Reprodukcia času (1978), za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. Ďalej vydala: Snívanie v tráve (1983), Nočné jazvy (1986), Unikajúci portrét (1989), Nedeľné fotografie (1993), Deň za dňom (1997) – za túto knihu získala Cenu Spolku slovenských spisovateľov, nasledovala poviedková zbierka Hodina zapadajúceho slnka (1998), kniha esejí Etudy o bolesti a iné eseje (1998), novela Po dlhom mlčaní (2001) a Záchrana sveta podľa G. (2002). Spoločne s Klarou Köttner-Benigniovou vydala vo Viedni dvojjazyčnú knihu Die Zeit der untergehenden Sonne. Čas  zapadajúceho slnka (2000). Farkašovej poviedky vyšli vo viacerých domácich i zahraničných antológiách, niektoré jej poviedky boli preložené do nemčiny, angličtiny, češtiny, rumunčiny, japončiny a vyšli časopisecky.

 

Ako a prečo ste začali písať? Aké boli Vaše literárne začiatky?

Od raného detstva som bola vášnivou čitateľkou, nesmierne intenzívne som sa vžívala do textu a identifikovala sa s literárnymi postavami, s ich vnútorným svetom,  spoluprežívala ich emócie, vzťahy, konflikty… Takže neraz po zatvorení knižky  sa ma zmocňovali pochybnosti o svojej vlastnej momentálnej  situovanosti, bola to taká príjemne vzrušujúca neistota sprevádzajúca balansovanie medzi realitou textu a realitou mimo neho: hranice medzi nimi sa mi zdali byť pružné, prekračovala som ich bez problémov, ba priam ma rozradostňovalo striedanie oboch typov realít, možnosť kedykoľvek si  takéto balansovanie vyskúšať, stačilo si zobrať do ruky knižku alebo sa len v duchu vrátiť k prečítanému…

Čím som bola staršia, tým viac ma začali zaujímať otázky týkajúce sa oných hraníc, chcela som pochopiť, v čom spočívajú, čo (kto) ich utvára, aká je vlastne ich povaha. Priťahovalo ma ich tajomstvo (doteraz som si  celkom nerozlúštila tajomstvo „svetotvorby” zo slov a nazdávam sa, že celkom ho ani nemožno rozlúštiť).  Azda práve  toto znepokojenie,  uvedomenie si možnosti  zdvojovať realitu prostredníctvom slova, možnosti jeho ontotvorného pôsobenia sa stali pre mňa  prvotným impulzom a priviedli ma  k pokusom o vlastné texty. Boli to krátke poviedky a musím sa priznať – bol to aj môj prvý (predpokladám, že aj posledný) pokus o román, s náležitým rozsahom a s náležite zauzleným dejom prepleteným mnohými dramatickými scénami. Písala som ho ľahko, pomerne rýchlo som zapĺňala zošit za zošitom… Ako plynuli roky, zväčšovala sa moja pokora pred slovom,  teraz nenapíšem viac ako niekoľko poviedok či esejí za rok, človek  rokmi sprísnieva, prísnejšie si vyberám, čo budem čítať a sprísnievam aj v nárokoch na to, čo ešte chcem napísať  a čo práve píšem (tým nechcem tvrdiť, že sa mi naozaj darí spĺňať tieto svoje nároky na seba).

 

Potreba písať však stále ostáva…?

Možno to znie trochu  nadnesene, ale áno, ostáva,  potreba každým ďalším textom si nanovo  overovať možnosť onoho zdvojovania slovom a  aj možnosť vlastnej prítomnosti v takto zdvojenej realite. Nemám rada dni, a už tobôž nie týždne, keď sa pre iné povinnosti vôbec nedostanem k písaniu, žiaľ, takých dní a týždňov nie je v mojom živote málo… Stačí napísať odsek, jednu vetu,  s ktorou som ako-tak v čase, keď vznikla, spokojná a  ktorú možno nasledujúci deň preformulujem alebo aj škrtnem, ale písať.

A potom je tu ešte aj iná motivácia,  som typ, ktorý potrebuje  to, čo prežíva, pomenovať, zreflektovať,  a tak  dať prežitému presnejšie kontúry,  presvetliť, zjasniť jeho významy. Písanie pokladám za veľmi špecifický druh experimentu, v ktorom sa nanovo prežívame a zároveň nanovo konštituujeme, ktorý dáva  optimálnu možnosť aj na prehodnocujúce návraty. Pri tvorbe textu vstupujem opätovne do „diania” (ktorým môžu byť, a u mňa najčastejšie aj sú,  myšlienky, pocity, naladenia): akoby až to, čo je napísané (prepísané),   získavalo pre mňa status skutočného,  prežité sa stalo naozaj prežitým až po takomto návrate cez text, akoby som si „prepisovaním”, premenou reálií na text najlepšie osvojila, zvnútornila  to, čo z nich vnímam ako dôležité.

 

Ide pri tom  aj, respektíve najmä o sebaprepisovanie?

Do značnej miery áno, v istom zmysle je moje písanie výrazne autobiografické, nezáleží na téme, nezáleží na tom, o čom píšem, aké postavy sa v texte vynoria, vždy je v tom kus mojej vlastnej biografie, samozrejme, mám na mysli vnútornú (pocitovú, zážitkovú) biografiu, nie vonkajšiu, „viditeľnú”  príbehovosť.  Možno je v mojich textoch až premrštene veľa  (obnaženej) subjektivity, ale inak ich neviem robiť, a ani sa o to neusilujem.

 

Vo viacerých esejách, ale aj vo vašich štúdiách  sa už roky  vraciate ku vzťahu filozofie a literatúry, asi to nie je  náhoda…?

Súvisí to nepochybne aj s mojou profesiou filozofky, láka ma pozrieť sa „filozofickým okom” na literatúru, a nemenej ma láka „literárnym okom” čítať filozofické texty – a  potom  nechať obe perspektívy, aby sa prepletali, prelínali… Obe, aj literatúra, aj flozofia narábajú so slovom, sú si podobné, a predsa veľmi odlišné (je známe, že v histórii  – a platí to aj pre  súčasnosť –  zaznamenávala literatúra a filozofia  rozmanité podoby svojho vzťahu: boli to vzájomné približovania, strety,  prelínania či prieniky, ale aj konflikty a vzďaľovania). Filozofia aj literatúra majú okrem slova – ako svojho základného inštrumentária – dosť veľa  spoločného: napríklad starosť o človeka, o ľudský svet, o jeho hodnoty, opytovanie sa na zmysel  existencie (indivídua a ľudstva vcelku), na to, ako správne a šťastne žiť.  Filozofia sa uberá viac cestou zovšeobecňovania, tvorbou teórií a systémov, literatúra naopak zobrazovaním jednotlivých postáv a ich príbehov, no to podľa mňa neprekáža ich stretom.

Osobne je mi blízka literatúra, ktorá inklinuje k filozofii (presnejšie: viac k filozofickej reflexii ako – dajme tomu – k akcii) a takisto filozofia, ktorá zase inklinuje k literatúre (nemusí ísť len o esejistickú formu filozofovania). Myslím si, že filozofia s literatúrou sa môžu vzájomne inšpirovať, obohacovať, že ich spolunažívanie v textoch môže byť veľmi zaujímavé, niekedy aj provokujúce, pre obe plodné. Rozhoduje však aj téma, spôsob prístupu k nej, no a predovšetkým  typ autorského naturelu.

 

Aj vo vašej tvorbe akoby dochádzalo čoraz viac k ich prelínaniu… je to zámer?

Ťažko povedať,  zrejme tadiaľ vedie cesta môjho osobného vývinu. Tendencia k čoraz menšej príbehovosti a k čoraz väčšej reflexívnosti sa u mňa v posledných desiatich – pätnástich rokoch prejavuje napríklad aj v príklone k eseji, či  k zbližovaniu, až prelínaniu žánrov, pretože niektoré novšie texty sú akoby na ich rozhraní. Otázka „žánrovej nečistoty”  ma však pramálo znepokojuje, píšem tak, ako sa mi žiada; tak, aby som z písania mala čo najväčší pocit uspokojenia.

 

Nie je to podľa vás na škodu, že sa vzťahu filozofie a literatúry u nás venuje dosť málo pozornosti?

Myslím si, že je to škoda, mám pocit, akoby sme sa uzatvárali do svojich pevnôstiek, málo sa zaujímali o to, čo a ako robia tí druhí, či už ide o filozofov alebo o literátov (spisovateľov, ale aj literárnych kritikov či vedcov). Hoci napríklad za užšiu alianciu filozofie a literatúry sa u nás prihovárali už v minulých desaťročiach  viacerí (za filozofov spomeniem napríklad môjho bývalého učiteľa a terajšieho kolegu Milana Zigu) a viacerí ju vo svojich literárnych dielach aj presadzovali (tu spomeniem aspoň Ruda Slobodu).

 

Máte nejakých obľúbených autorov, resp. takých, ktorí majú vplyv na vaše písanie?

V mladosti sa medzi mojimi obľúbenými autormi/autorkami vystriedalo viac spisovateľských osobností, boli to také vlny sympatií, obdivu, prílivy a odlivy… mohla by som veľa autorov z ruskej, anglickej, francúzskej či nemeckej, samozrejme,  aj našej domácej literatúry. Neskôr sa môj  výber zužoval, bolo obdobie, keď som veľmi pozorne, takmer systematicky sledovala literatúru nemeckých, čiastočne aj rakúskych autoriek,  v bývalej NDR bola silná skupina píšucich žien (Christa Wolfová, Helga Königsdorfová, Brigitte Reimannová, Helga Schubertová, Gerti Tetznerová, Helga Schützová a ďalšie), ich knihy boli pre nás relatívne prístupné, čítala som od nich všetko, čo sa mi podarilo obstarať.  Nepremýšľa som však o tom, či pôsobia na to, ako píšem a bola som prekvapená, keď mi raz v rozhovore literárny kritik Jozef Špaček povedal,  že cíti v mojich textoch  vplyv nemeckej prózy. Nebránim sa voči takému tvrdeniu, myslím si, že všetci nosíme v sebe (nielen ako autori literárnych textov) stopy mnohých iných ľudí (a textov), že dokonca nejestvuje nič také ako absolútna originalita, resp. autonómnosť: vpisuje sa do nás každé hlbšie stretnutie s iným človekom či  s knihou, dotvárame a pretvárame sa práve vo vzťahoch a vzájomných pôsobeniach, nanovo a ustavične. V priznaní vplyvu iných na seba  netreba preto podľa mňa  vidieť nič znehodnocujúce,  spochybňujúce (ani autorskú) jedinečnosť každého z nás; naopak, mne je  obraz takejto „prepútanosti”, previazanosti, spríbuznenosti  (aj v literárnej tvorbe) sympatický…

 

Ako vznikajú vaše literárne postavy, aký máte k nim vzťah, čo pre vás znamenajú?

Píšem veľmi pomaly, a tak aj moje postavy či postavičky sa rodia dlho, najprv vo mne prebývajú ešte nie celkom rozlíšené,  s nie celkom jasnými kontúrami, na počiatku sú to také váhavo sa odštiepujúce kúsky môjho ja, premieňajúce sa na niečo, čo už nie je mnou, čo už je sčasti mimo mňa, no čo mi zároveň ostáva veľmi blízkym, príbuzným; potom sa postupne  osamostatňujú, ich pohľad sa oddeľuje od môjho, vrastajú čoraz viac do vlastnej jedinečnosti, utvárajú si vlastné myslenie a vlastný jazyk, smerujú k svojbytnej existencii, napokon dochádza k rozluke, vydávam ich napospas textovému svetu, v ktorom je zasadený aj ich príbeh a ony sa v ňom usídľujú…  Tvorba postáv je pre mňa do istej miery akýmsi sebazdvojovaním,  či, ako ste to povedali, sebaprepisovaním, takmer vždy do nich projektujem niečo zo seba, z najrôznejších uhlov pohľadu, na najrôznejšie spôsoby. Sú to také moje zmnožené identity, ktoré sú zároveň čímsi neidentické, takmer v každej z mojich postáv cítim napätie medzi tým, čo je ešte mnoou, a už nie mnou, možno by sa to dalo vyjadriť aj tak, že hoci sa líšia vonkajšou príbehovosťou, v podstate sú to variácie na  tému môjho ja.  Pochádzajú zo mňa a (paradoxne?) do mňa sa aj navracajú, mám pocit, že autor a jeho postavy (aspoň v mojom prípade) sa pohybujú v kruhu, vzájomne na seba pôsobia, sú  jednotou, opakovane naštrbovanou a znovu scelovanou, každou napísanou postavou akoby  som rozširovala svoju vlastnú existenciu, svoje pocitové a zážitkové spektrum, z podnetov ktorého som ich pôvodne kreovala: takže pôdorys (môjho) písania je naozaj kruhový.

S niektorými postavami sa lúčim ťažko, nevyčlenili, neoddelili sa odo mňa  definitívne (či ja som sa nevyčlenila, neoddelila od nich?), sú vo mne  ešte aj vtedy, keď by ich život mal patriť už len  textovému svetu, no prisilne sme zrastení, prihlboko ich mám v sebe  zakosílené… intenzívne som to preciťovala najmä v prípade Fedora,  retardovaného chlapčaťa z knižky Deň za dňom a takisto v prípade G., inteligentnej, no psychicky naštrbenej ženy, ktorá si uzmyslela, že je povolaná zachrániť náš chorý svet (z knižky Záchrana sveta podľa G.).

Ale možno, že to čo som povedala o svojich postavách, platí len pre autorský typ s nedovyvinutou fantáziou, ktorý v dôsledku tejto nedostatočnosti čerpá pri písaní najmä zo seba; neviem, či je to dobre alebo zle, zdá sa mi však, že v podstate som nielen monotematická, ale aj monoprotagonistická autorka.

 

Myslíte si, že ako vysokoškolská učiteľka, ale aj ako prozaička či esejistka  máte vplyv na mladých ľudí?

Tak toto je veľmi ťažká otázka, pripúšťam, že na svojich študentov do istej miery môžem vplývať, neraz vedieme diskusie nielen o abstraktných, teoretických, ale aj o reálnych životných problémoch, vymieňame si názory, niekedy sa zhodneme, inokedy nie,  je to samozrejmé, máme odlišné generačné skúsenosti, odlišné perspektívy, z akých posudzujeme veci… som vždy veľmi zvedavá na ich náhľady a argumenty, ak sa diametrálne líšia od mojich, je to pre mňa podnet na dlhšie premýšľanie… takže myslím, že vplývame na seba navzájom, ale to by  vám (za seba) vedeli presnejšie povedať oni sami.

O literárnom vplyve, priznám sa, som doteraz nerozmýšľala, je to možno zvláštne, ale o svojich prózach sa so študentmi, ktorých učím, rozprávam len veľmi zriedkavo, a to len vtedy, ak príde  iniciatíva z ich strany, o vlastných textoch  vo všeobecnosti nehovorím veľmi rada, azda aj preto, že sú naozaj silne obnažujúce.  Medzi autorkou a reálnou osobou je u mňa v tomto ohľade veľký rozdiel.

 

Ako vnímate v dnešnom svete úlohu literatúry, veríte, že môže hrať v živote súčasného človeka vôbec  nejakú úlohu?

Prinajmenšom v mojom živote ju celkom iste hrá, literatúra, ktorú píšu iní a aj tá, o ktorú sa usilujem ja.  Písanie je pre mňa naozaj akousi reinštaláciou jestvujúceho, ako som už spomenula, aj jeho znovupotvrdením. Prostredníctvom literatúry  som – aj keď to možno znie paradoxne –  intenzívnejšie primknutá k životu, viac doňho zahĺbená, zakrúžená, viac koncentrovaná aj na jeho  jemnejšie  nuansy, ktoré by inak možno unikali mojim zmyslom a aj mojej mysli. Pravdou je, že v textoch (písaných, čítaných) nachádzam niekedy ten najvlastnejší domov.

A mimo mojej osobnej zóny? Literatúra (podobne ako filozofia) má schopnosť pomenúvať problémy, identifikovať ich, niekedy dokonca vystaviť diagnózu, na ktorú sa špeciálne vedy ešte nezmohli (mám na mysli problematiku človeka, jeho prežívania, vzťahu k prírodnému či spoločenskému prostrediu), literatúra niekedy vie vyhmatať, nasvietiť nielen krehké záhyby individuálnej psychiky, ale aj isté civilizačné pnutia oveľa citlivejšie ako vedecké myslenie, v predstihu zamieriť k samotným koreňom problémov – ich praktické riešenie je však už mimo jej kompetencie.

A j keď to  dnes môže vyznievať archaicky, neostýcham sa priznať k tomu, že verím na dôležitosť literárneho textu, aj na úlohu, ktorú môže zohrávať v ľudskom živote: v jeho projekcii, ale aj v jeho hodnotiacej reflexii, dokonca prípadne v korekcii.

 

Platí to podľa vás aj o filozofii, aj ona má schopnosť pomôcť človeku v niektorých životných situáciách?

Ak by som tomu neverila, nemohla by som sa postaviť pred študentov filozofie a nemohla by som sa jej ako učiteľka venovať už štvrté desaťročie. Filozofický rozhovor môže pomôcť človeku zorientovať sa v sebe aj vo svete, ujasniť si niektoré otázky, aké si kladie občas azda každý z nás. V niektorých európskych krajinách existujú tzv. filozofické kaviarničky, v ktorých filozof-profesionál vedie so záujemcami takéto rozhovory. Filozofia však neponúka hotové návody na riešenia konkrétnych problémových situácií, ale vedie človeka k hľadaniu vlastnej cesty. Myslím, že také filozofické kaviarničky by sa zišli aj u nás. Ľudia ponorení do hektického života budú čoraz viac pociťovať potrebu pristaviť sa, zamyslieť sa nad neraz nezmyselným behom, zreflektovať svoju vlastnú životnú situáciu, pokúsiť sa porozumieť jej a do budúcnosti sa usilovať o priaznivejšie alternatívy prežívania…

 

Rozprávala sa Michaela Geisbacherová

 

Tvorba

Etela Farkašová

Uvidieť hudbu/povedalo dievčatko na záhradnej terase

 

Poznáte prvú vetu, presto? Poznáte ju?! (text, ktorý má uložený v najhlbších vrstvách pamäti, jeden z mála dôkladne zapamätaných textov, občas si naň spomenie pri počúvaní Kreutzerovej sonáty, pri počúvaní akejkoľvek hudby)

Och, je to niečo strašné, tá sonáta! Čo je to? Neviem. Čo je to hudba? Čo pôsobí? A prečo pôsobí tak, ako pôsobí?

 

… ale kdesi na začiatku boli metronómy, zapisuje si do svojho hrubého zošita, na tie tiež nemôže zabudnúť; v detstve ich vnímala ako tajomné, zázračné skrinky, myslievala si, skrz-naskrz do nich započúvaná, že pravidelným kmitaním dlhého štíhleho kyvadla sú schopné zadávať rytmus aj čomusi inému, ako boli jej prsty, dosť bezradne sa  trepotajúce na čierno-bielej klávesnici

#

v starovekom Egypte, ako sa dočítala neskôr,  panovala viera, že hudbou sa možno spojiť s bohmi a podporiť znovuzrodenie ducha, kňažky tam pri mystériách hrávali na rôzne hudobné nástroje, aby hudbou odháňali od kultovej sochy zlomocné sily a premieňali ich na tvorivú energiu

#

aj ona mala svoju vieru, ťažko by vysvetlila, odkiaľ sa v nej brala, no  verila metronómom,  že môžu usporadúvať do harmonických celkov nielen takty skladby, ktorú práve nacvičovala, že majú silu vnášať do vecí (zďaleka nie len materiálnych) poriadok, a tým spoluutvárať aj istotu, ktorú si vtedy nevedela presnejšie určiť (a vedela by to teraz?), no po ktorej očividne už od detských rokov podvedome túžila

#

Demokritos nazýval hudbu mladším druhom umenia, ktoré vzniklo neskôr a učil, že hudbu nevytvorila potreba, ale vznikla z nadbytku (premýšľa, či zákony ontogenézy opakujú  historické podoby  ľudského vývinu, usiluje sa odhaliť, čo bolo na odvrátenej strane jej detskej túžby po hudbe)

#

metronómy jej opantávali fantáziu, rada sa pohrávala s valcovitým závažím nemoderného, tmavohnedého metronómu so svetlejšou priečnou puklinou na čelnej stene, ktorý stával najprv na starom, rozložitom krídle a neskôr na piane značky Scholze, posúvala valček pozdĺž kyvadla, načúvala jeho raz zrýchlenému, vzápätí spomalenému rovnomernému tikaniu a predstavovala si pritom, že podobne sa dá meniť aj rytmus nemetronómového času, že dokonca sa dá ovplyvňovať rýchlosť, s akou plynie tento čas, akýkoľvek, aj čas jej vlastného života;

#

podľa dávnej čínskej legendy vynikajúci harfista Ši-da dokázal svojím nástrojom ovládnuť vetry, zmierniť páľavu slnečných lúčov, aby semená rýchlejšie vzklíčili, rastliny zosilneli

(predstava svetov s rôzne rýchlo plynúcimi časmi: vžívala sa do takého, v ktorom mávnutie vtáčieho krídla trvá celý deň a potom zase do iného, v ktorom na sotva zakvitnutom lupienku sa vzápätí objavujú prvé príznaky vädnutia, prstami pohybovala závažím na dômyselnom zariadení a fascinovaná postupnými premenami tempa sa v predstavách sťahovala z jedného časosveta do časosveta druhého, nevediac sa rozhodnúť, v ktorom z ich neprebernej množiny by sa najradšej usídlila);

mali nad ňou nepopierateľnú moc, akoby ju trochu v niečom aj predurčovali: metronómy, v presných rytmoch vyklepkávajúce témy, ktoré mala postupne rokmi objavovať ako najvzrušujúcejšie a azda i najdôležitejšie, predznamenávajúce svojím spôsobom i cesty (aj keď to neboli cesty hudobné), ktorými sa mala neskôr uberať

# #

v biblii sa hovorí, že kedykoľvek prepadla Saula ťaživá melanchólia,  Dávid zobral harfu a hrával, takto sa Saulovi uľavilo a bývalo mu lepšie, lebo zlý duch odstupoval od neho,

aj  renesančný Marsilius Ficinus píše v jednom zo svojich listov o tom,  že trpkú náchylnosť k melanchólii  zmierňuje častým používaním lutny,

slávny Galenos odporúčal  melancholikom počúvať hudbu,  a  podľa Asklepiada  je hudba tiež liekom,  lebo evokuje kozmický poriadok a napomáha pochopeniu bytia

(na druhej strane je aj potenciálnym jedom, je zvestovateľkou smrti, môže zušľachťovať, ale aj uhranúť),

#

jej prvou láskou na rozhraní detstva a mladosti bol chlapec-huslista, nie si je istá, či sa zaľúbila doňho samého alebo do tónov, ktoré sa z jeho otvoreného okna rozlievali po celej ulici, keď začal cvičiť, znehybnievala uprostred hier s kamarátkami, nechápajúc, čo sa s ňou deje, jednoducho vycítila, že tam kdesi, za otvoreným oknom, za stojanom na noty, existuje iný priestor ako je ten, v ktorom prebiehali dvorové hry, že z tohto priestoru vyžaruje nepomenovateľná sila, ktorá ju pootáča novými, doposiaľ neprekúšanými smermi, zneisťuje v tom, ktorý dovtedy pokladala pre seba za celkom postačujúci alebo aspoň celkom prijateľný,

nevedela o ňom nič presnejšie, iba ho začínala tušiť: priestor lákajúci dovtedy nespoznanými emocionálnymi záchvevmi

#

v rytmoch a melódiách je veľká podobnosť s prejavmi hnevu a miernosti, chrabrosti a rozumnosti a všetkých ich protikladov, hovorí Aristoteles: duševne sa meníme, keď počujeme hudbu,  hudba skutočne môže ovplyvniť povahu duše

a podľa Plutarcha hudba môže človeka opojiť viac ako víno

#

hudbu však mala rada už skôr (jedny z najkrajších nedeľných predpoludní v detstve): sedávali s otcom pri veľkom rádioprijímači alebo pri starom gramofóne, otec si vypestoval zvláštny zvyk, len čo zazneli prvé tóny skladby, mierne sa nahrbil, prižmúril oči, prstami pravej ruky pevnejšie stisol imaginárnu paličku a začal ňou mávať pred imaginárnym orchestrom tak presvedčivo, že takmer aj ona uverila v jeho existenciu a zabúdala, že sú iba poslucháčmi a skutočný dirigent uvádza do pohybu skutočný orchester niekde v Salzburgu, Viedni alebo New Yorku, vydržala so zaujatím sledovať celý koncert a chvíľami aj ona videla pred sebou tamten orchester a aj ich dvoch, ako stoja za dirigentským pultom, takmer už ani nepochybovala, že z ich vôle, na ich pokyn a podľa ich predstáv sa rozoznieva Beethovenova symfónia alebo Bachove oratórium

(keď zomrel, prvé týždne nemohla počúvať nijakú hudbu, dokonca sa nemohla ani len pozrieť na rozložité rádio alebo na vedľa stojaci gramofón, pri ktorých kedysi trávievali nedeľné rána, bála sa, že už pohľadom by z nich mohla vylúdiť obraz ich orchestra; strach, že sama, bez otcovej dirigentskej paličky, si s ním nebude vedieť dať rady a bude sa len bezmocne prizerať, neschopná udávať mu správny rytmus;

ale možno oveľa viac sa bála opačnej možnosti: že orchester, ak naň upriami zrak, sa rozohrá celkom samočinne tak ako kedysi a ju náhle rozdrví bolesť, pretože túto hudbu počúva už len sama, a takto to bude navždy, neodvolateľne)

# # #

k ničomu nás nevyzýva priamo, hovorí Vygotskij, prebúdza v nás len mocné nutkanie urobiť niečo: uvoľňuje a kliesni cestu silám, ktoré ležia v našom vnútri najhlbšie, jej účinok sa však podobá zemetraseniu, obnažujúcemu nové geologické vrstvy

(presne tak to pociťovala: obnažovanie nových vrstiev)

#

a niekedy si otec len tak, pre ňu vtedy dosť nepochopiteľne, prepisoval noty, zobral si nejakú partitúru a tíško si hmkajúc, presedel nad ňou celý večer, nevie, či niekedy zmenil v skladbe čo len jediný takt alebo aspoň jedinú notu

(možno toto však nebolo preňho dôležité, možno sa rád vžíval aj do roly pokorného spoluskladateľa, komponoval už skomponované, napokon, prečo sa neuspokojiť s tým, čo už urobili iní, nenachádzať sa v stopách po iných, ale za každú cenu chcieť vyrývať nové a nové, možno oveľa nedokonalejšie, ako sú už tie jestvujúce)

#

hudba je taká bezprostredná objektivácia a odraz celej vôle ako sám svet, je odrazom samotnej vôle, práve preto je jej pôsobenie oveľa silnejšie ako u ostatných umení, tvrdí Schopenhauer v Druhom nazeraní sveta ako predstavy;

ostatné umenia hovoria o tieňoch, hudba však o podstate,

ostatné o tieňoch, iba ona o podstate (zaznamenáva si do hrubého zošita s viacerými rozpísanými textami), čiastočne roztrpčená, pretože potom to, čo robí, na čo sa už celé roky sústreďuje, by malo byť iba tieňohrou utváranou zo slov, iba chimérickým naháňaním ozvučených tieňov, ničím viac;

a predsa je tak trochu i rozradostená: aj ona vie svoje o hudbe a teda aj o podstatách, hoci len pasívne, hoci len jej načúvaním

# # #

inokedy len tak, z ničoho nič si začali vyklopkávať na stole Ravellovo Bolero, najprv len otec, po niekoľkých taktoch sa pridávala aj ona, polohlasne si pritom pospevovali melódiu, no sústreďovali sa predovšetkým na rytmus, ten bol najdôležitejší, postupne pridávali na intenzite úderu, klopkanie na stole sa menilo na hlasitý buchot a keď takto prehrali za kuchynským stolom celú skladbu, mali červené, rozboľavené hánky na prstoch oboch rúk,

zopár razy si týmto spôsobom zahrali aj Musorgského Kartinky, Musorgského mali z Rusov najradšej, o čosi neskôr k nemu pribudol Prokofiev a Stravinskij; cítiš, ako z tej hudby priam sála červená so žltou, opytoval sa otec s privretými očami, a možno aj trochu zelene, dodával po chvíli, skúmajúc obrazy vtáka-ohniváka, hýriaceho za spustenými viečkami dráždivo farebnými tónmi: vták  plný ohňa, žar-ptica, takého si ho zapamätala

(a potom, po rokoch, keď sa jej náhodou dostala do rúk kniha s Gončarovovej dekoráciami k Stravinského baletu, nesmierny údiv: v dekoráciách zreteľne dominovala práve táto trojica farieb)

#

Rilke má kdesi takýto verš:

Som interval medzi dvoma tónmi,

ktoré nie sú dobre zladené

#

niekoľko rokov chodievala na hodiny klavíra, ale hrávala mizerne, veľmi mizerne, chýbala jej technická zručnosť, možno to bol však aj akýsi ostych, ktorý jej nikdy nedovolil preniesť do prstov to, čo pri skladbe naozaj cítila, chýbal talent potrebný na interpretáciu, ostala z nej iba zaujatá, vášnivá poslucháčka, iba (občas až priveľmi) exaltovaná prežívateľka hudby

#

o istom, pre ňu dosiaľ neznámom spisovateľovi, sa dozvedela, že napísal knihu Hudba filozofie, veľmi sa jej zažiadalo získať tú knihu, prelúskať ju v jazyku, hoci ho ani dobre neovláda, niekoľko večerov si predstavovala, o čom všetkom tá kniha môže rozprávať, predovšetkým však to, ako ten spisovateľ píše o hudbe filozofie, oveľa ľahšie si bolo predstaviť eseje na tému filozofia hudby, podobných textov poznala viac, filozofické aspekty hudobného diela, jeho tvorby či recepcie, aj to bolo zaujímavé, ale  napísať o hudbe filozofie, bolo predsa len niečo iné, pre ňu oveľa vzrušujúcejšie, lákavejšie (hudba Platónovej alebo Sokratovej filozofie, hudba  Kantovho apriori, Spinozovej natura naturans alebo hudba akejkoľvek filozofie?),

#

raz otec vyhľadal na povale svoje staré husle a začal ju nahovárať, aby sa na nich učila hrať, aby to aspoň skúsila, husle však odhalili jej muzikálnu netalentovanosť ešte oveľa viac ako klavír; ani na klavíri nevedela hrať naozaj dobre, no hrávala na ňom s radosťou, husle pod vlastným krkom a vo vlastných rukách jej  spôsobovali priam utrpenie: priveľmi jasne dokazovali, že sluch je podpriemerný a prsty necitlivé,

za klavír (najskôr veľké staré krídlo, neskôr piano) si sadala rada a keď “Scholzku” pred sťahovkou do menšieho bytu museli predať, cítila smútok, akoby odchádzal naozaj niekto blízky, spriatelený; k husliam si nikdy nevytvorila podobný vzťah, vydýchla si, keď ich napokon niekomu darovali

# #

duchovný obsah evokovaný hudobným dielom je slovami nevyjadriteľný a dá sa naznačiť iba metaforicky, číta si u Igora Hrušovského;

magické čaro hudby, táto svojbytná zážitková kvalita, ktorá  je neredukovateľná na nijaký kognitívny obsah  (a práve tým aj magická)

ide aj o toto: o hľadanie najadekvátnejšej metafory, chvíľami možno najmä o toto

# #

prazvláštny sen, ktorý sa jej v detstve často opakoval: ocitala sa v tom sne na neznámom koncertnom pódiu v neznámom meste, aj okolo nej, v orchestri, v obecenstve samé neznáme tváre, jediný, koho spoznala, bol otec stojaci za dirigentským pultom, odrazu sa uvidela na tom pódiu, priamo za obrovským krídlom, zaskočená a zmätená, zacítila na sebe otcov pohľad a pochopila, že o chvíľu príde jej čas a bude musieť zahrať ťažký part, najradšej by sa bola vytratila, vystrašená, meravejúca hrôzou, že to nezvládne, no otcove oči ju už vyzývali k prvému taktu a jej prsty sa po počiatočných roztrasených, neistých dotykoch s klaviatúrou akýmsi zázrakom upokojili, porozumeli si s ňou, takmer s ňou splynuli, mala odrazu pred sebou jasnú predstavu celej skladby, predklonila sa a začala hrať, zabúdajúc na svoj predchádzajúci strach, úplne ponorená do hudby, zjednotená s ňou a šťastná, šťastná na podobu, akú pri vedomí nikdy nezažila

(ešte chvíľu po prebudení v nej doznieval pocit zvláštnej, neopísateľnej blaženosti)

#

hudba je duša zaznievajúca bezprostredne sama pre seba, píše Hegel, uspokojená vnímaním seba samej

#

rozradostnenie, ktoré jej prináša hudba, je vskutku presiaknuté zvláštnym smútkom, je to rozradostnenie,  ktoré má od počiatku melancholické ladenie, záblesk dotyku s niečím nedosiahnuteľným (predovšetkým však:  neuchopiteľným slovami)

možno to mal na mysli Schubert, keď povedal, že každá hudba je smutná (iná ani nemôže byť, pomyslí si)

a možno zvláštny smútok hudby  súvisí s jej   presahom za hranicu  videného, hmatateľného, materiálneho a azda aj za spoznané hranice samého života, toho, čo možno situovať do sféry jeho skúsenosti

(z hudby počujeme znieť nezapísanú melódiu, ktorá oslovuje nás všetkých – melódiu smrti, tvrdí Louis F. Cèline)

magickosť, ktorá je neredukovateľná na nijaký kognitívny obsah (zapisuje si pri opätovnom listovaní v Hrušovskom)

#

a niekedy napriek tomu náhle a číre rozradostnenie na prahu  neskonalej clivoty, zadúšajúcej:

zjavené a vzápätí strácajúce sa

#

 

One thought on “Rozhovor s Etelou Farkašovou + tvorba”

  1. dobre urobený rozhovor,radosť čítať, konečne niekto, kto kladie otázky a neukazuje, čo všetko o literatúre vie

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.