JURAJ BAKOŠ: POSLEDNÉ AUGUSTOVÉ DNI
(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2003)
Poézia má stále svoje neopísateľné čaro. Pootvára dokorán okná voňavým myšlienkam a kolíše človeka, kým sa sám nepoddá tichému sneniu. Ukladá slová ako stavebnicu, skúša, kde slabika či ľahký rým zapadne. Alebo ich nechá len tak voľne povievať na koncoch veršov ako vlasy, v ktorých sa pohral vánok. Rovnako hravé a zmysluplné je aj „básničkovanie” Juraja Bakoša.
Do sveta literatúry vstupuje svojou prvou básnickou zbierkou Posledné augustové dni. Už názov publikácie hovorí, s čím si autor podáva ruku. Končí sa leto a s ním treba dať zbohom teplým a hrejivým myšlienkam či letným láskam, zlatistým poliam, dozrievajúcim jablkám… Posledné augustové dni sú jemne tajomné, plné zaujímavých genitívových metafor: „Z ruží previazaných zlatou stuhou stmievania / padali lupene rozlúčky a tvoje srdce sa už vznášalo na rovinách, ľahké a vzdialené od hučiaceho vetra na chodníkoch, v skalách a kaňonoch.” Je ťažké odtrhnúť sa od ich obsahu, ktorý je jednoznačný, hoci ho autor stvárňuje veľmi tajuplne. Básnická zbierka sa nesie v epickom duchu a jej verše sú neuveriteľne čítavé. Autor opisuje jednoduché deje a činnosti, s ktorými sa stretáva počas bežného dňa. A takto sa aj stereotyp mení na výnimočný, plný zaujímavých podnetov a tém pre výstavbu poézie. Plným priehrštím načiera z bohatej studnice svojej slovnej zásoby, modeluje a tvaruje so zručnosťou v rukách. Jeho básne sú naplnené personifikáciami i prirovnaniami: „A jarabina s dozretými plodmi, zunovaná a omrzená horúčavou, / piesňami a špliechaním vody, trpezlivo čaká na svoje dni ako rozhnevaný starec. Často a rád expresivizuje: „Naštartovaný motor, v ktorom sa ozvala zachrípnutá flauta, / dohral svoje rekviem, olovený dym sa plazí po trávniku, rozleptáva postavy / a lúčiace sa obrysy.
Rozlúčka s letom je hlavným problémom, s ktorým sa autor snaží vyrovnať. Prichádzajú povinnosti a pohodlný svet súkromia či letného rozčarovania sa nenávratne vzďaľuje. Z dohľadu sa strácajú ľudia aj preplnené kaviarenské terasy … „Vytvárajú si svoj fantazijný svet v mozgových ulitách slimákov, keď sa lúčia s bezstarostnou záhaľkou na pokosených lúkach…”
Poetizovanie o životných chvíľach sa stáva pútavým a nevtieravým v dielni Bakošovej tvorby. Je jemné, hladiace a zároveň šteklivo povzbudivé, čo spôsobuje, že len ťažko zaniká na perách. Pohládza tváre zničené davom či vírivým mestským životom. Núti človeka zastaviť sa a rozmýšľať o jednoduchých stvárneniach prírody.
Do veršov je ľahko vpradený aj tajuplný živel – láska, naivná až mierne erotická. Otvárajú sa dvere. Pred nami stoja neprebádané milostné priestory, stvárnené pomocou etického myslenia a zdvorilosti k jazyku, i k jednoduchému vyjadrovaniu pomocou písania fiktívnych listov žene – najfrekventovanejšej múze. Témy autor zamieňa a kombinuje s krásou opačného pohlavia, z ktorej sa snaží zachytiť mnoho okamihov (nie) len pre seba: „Dozrievali jablká, s vyrytou pečaťou leta, objímala si ich v dlaniach, / akoby si chránila plameň sviece, mliečnu mandľu šťastia.” Z času na čas sa menia riadky na kostrbaté romantické blúznenie, zachytávajúce okamihy medzi prítomnosťou aj budúcnosťou:
“V rannom prítmí ženská ruka otvára okno, ponad lôžka manželov / a mileniek prúdi čerstvý vzduch, prebudený ranný spev.” Vychutnáva si každý moment v zovretí naplneného citu, ale priznáva aj obavy o šťastie, ktoré netrvá večne: „Vlákno prichádzajúceho spánku, / vyhasínajúce lúče vychladnutej lávy, posledné augustové dni.”
Básne sú neohraničenými reflexiami, utekajúcimi pred pominuteľnosťou. Samotná ilúzia má doširoka rozvetvené zmysly. Poézia Juraja Bakoša je vhodná na každý deň, do každého počasia, teda nielen na posledné augustové dni, pretože, vie byť aj: „modrá alebo zamyslená, s prísnymi mračnami.”
Do myšlienok sa striedavo plazí podvečer, utíchajúce hodiny a spomalené prežívanie je zintenzívnené náladami, aby ich opäť mohlo vystriedať nové obdivovaniahodné ráno, plné klopkajúcich nápadov (hoci aj v obtiahnutých tričkách).
Spomienky. Dôležitá súčasť života, pomocou ktorých autor cestuje do mladíckych čias. Navštevuje ich zriedka, ale aj napriek tomu v nich nachádza neúnavného priateľa.
V originálnom rozpätí veršov, ktoré sa ťahajú takmer po celej šírke strany, sa našlo hniezdo aj pre úctu k múdremu slovu a dobre mienenej rade. Jemne sa dotýka aj otázok viery, témy sa pohybujú v okolí životného aj neživotného, všetkého, čo tu v chvíli autorovej ilúzie je, bolo aj bude, sladko bezmocné, otrocky podliehajúce umeniu a pominuteľnosti. Vo svojich záverečných úvahách zablúdil až k prvomájovým pochodom a k prelamovaniu sekúnd slávy.
Keď sa pred očami odvíja plynulosť príbehu, nepoznačená zvráskavenými starosťami či žiaľom človeka strácajúceho akékoľvek záujmy, zrodí sa povznesená poézia plná emotívnosti, s odtlačkami autorových dlaní aj duše. Presne tak je to v prípade Juraja Bakoša, ktorý dokázal premietnuť do svojich 39 básní Posledných augustových dní čarokrásne myšlienky, vystrihnuté z prežitých okamihov bežného dňa.
„Noc bola tou skúškou dospelosti; lampy, vyhasínali lampy…”
Libuša Vikorová
Obelisk svetla
(Ivan Kolenič – Daj zbohom básneniu)
„Posmešky strakabarkavého operenca vzbudzovali nechcenú pozornosť”
Ivan Kolenič napísal ďalšiu zaujímavú knihu, pričom redukcia dvoch postáv na jednu ženskú – a to všetko na priestore prvých dvadsiatich štyroch či až tridsiatich strán – je očividne novátorská, aj keď po Slastiach anarchie opäť bližšia novele Mlčať…
Zaujímavá obálka, vizuál, koncept, ktorým sama osebe predstavuje anarchistické gesto, ktoré sa nestáva anachronizmom. Vôbec už sa z toho neohlasuje prípadné Mlčať II, aj keď spôsob, akým Kolenič pomenúva, a treba povedať, že aj akým sa stavia ku svetu, je zrejmý.
Ak som niekedy nie nepremyslene nastavil svoj čas na sedem hodín, tridsať minút aj pätnásť sekúnd, nebolo to náhodou a nechcel som tým ani prekryť svoju dávno polozabudnutú recenziu na veľmi analogicky podobnú novelku Ako z cigariet dym.
Práve naopak, Ivan Kolenič sa práve od tridsiatej strany chytá briskného pera s pôvabom. Všetky tie chcené aj nechcené tvrdé opisy, príliš možno násilné opisy, rurálne scény obesencov a looserov, či ak chceme pľuvancov, bezdomovcov a nadávok – sú totiž len pomocnou barličkou, konkrétnou ukážkou ad absurdum, ktorá smeruje práve k rozdielu medzi chvostom páva, jašterice, básnika a báznika.
Sadomoasochistické scény nie sú primitívnym opisom, nevykľúvajú sa z toho ani scény, ktoré prostredníctvom starších postáv poskytujú príjemnú atmosféru zvieracieho Amsterdamu, práve naopak, táto preuzlenosť, zauzlenosť, neustála pochybovačnosť prerozprávania sa až „na mol”, k „delíriu” nie je zajakavosťou ohrdnutého žrebca, ktorý sa do seba premlčal až na okraj, ale práve rozhovorom so sebou samým a bez televízií, kamier či rozhlasových timbanonov.
Stroskotaný Robinson, ktorý vie, že myšlienka generuje obraz a obraz zároveň aj myšlienku, kde britva je „sociálnou kastou” (str. 42), kde ružová a čierna prislúchajú ako alabastrová gobelínu… perverznosť tohto zvieracieho milovania sa s báznikom prerastá až do polymorfie postáv (zdôrazňujem stranu 48). Detské spomienky na slimákov a plastelínu prestupuje kajúcne priznanie si vín v obkolesení plačlivosti, ktorá nie je výrazivom tragičnosti, ale práve komediálnosťou, pastišom, brikolážou par excellence (strany 49 až 57).
Práve na poslednej menovanej strane si prečítame – „Po nociach sa potom vykrádam do ulíc presiaknutý nehanebnosťou svetla a s rozviatymi vlasmi sa zakrádam popri stenách, roznášam strapce básničiek do schránok na dverách domov, kde ľudia s ušľachtilou krvou zabúdajú na ďalší zmárnený deň po ďalšej úmornej šichte”, a práve na 58. strane Ivan Kolenič, ďalší z rodu roduverných básnikov, pokračuje, „… ešte som neuveril, že zabudli na zbláznených mudrákov básnikov, že napriek všetkému zanevreli na komický národ poetov, ktorý im celý život pomáhal prežiť sivotu prózy tým, že sa mu mohli od srdca vysmiať, nakopať ho a odpľuť si: fuj, darebáctvo tulácke, ale sa mi uľavilo…!” a Ivan Kolenič naozaj prvú takmer tretinu svojej pestrofarebnej prózy končí v duchu citátu z predchádzajúcich strán: aha, aha, agapé…
Skvostné a výstižné opisy diel svetovej literatúry nebudem ani spomínať, postavy – či už je to Artur Noah, Matete, alebo indiánske „alúzie” jasne a priamo ukazujú na originalitu Koleničových pipi dlhých pančúch, kalleov blonkvistov či ich bielych h(r)adov.
Áno, láska ku všetkému krásnemu a posvätnému je to, čo Ivana Koleniča sprevádza už od debutu a ani v tejto knihe sa toho nevzdal. Ako z platní Pulp, Depeche mode či anglického dua Pet shop boys nám znie do uší a bije do očí skvelá, naozaj skvelá propaganda v prvej polovici knihy, keď aj jediná postava, ktorú nevidíme ako bielu škvrnu v očiach, mizne jemne a slávnostne ako éter. A básnik, pravdaže s ňou, láskyplným pohladením – pankáčove háby sa rozplývajú.
A „pánboh kašle na padavky” (str. 76), pričom, samozrejmým je to, že tieto prskavky smiechu nie sú ničím iným len dutým hlasom ananké, aj keď slov je málo.
Ruže bez obalu, biele dlhé šaty a pomalé svitania sú „lákavou korisťou pre všelijakých chmatákov, pre dlhoprstých zlodejíčkov a povaľačov, tých sa všeobecný úpadok energie netýkal, naopak, bahnili si šalamúnsky vo svojom živle, mali raj na zemi, za jediný deň si stihli nazbíjať a nalúpiť toľko ako inokedy za mesiac.”
Nebol to určite ani spln či zatmenie mesiace, čo Koleniča inšpirovalo k tomu, aby sa tá „jeho” „Klárika neukázala” (tamtiež), ale práve odtlačok, obelisk samoty a svetla, ktorý sa nám z jeho próz ozýva temer dvadsaťročie jasného koleničovského ťaženia a razenia. Tento habitus improvizácie mi naozaj sedí. Hodiny snáď už ani nebijú.
A ostatné tri osminy naozaj dočítam rád sám.
Andrej Hablák
Søren Kierkegaard – prorok stratených
(Søren Kierkegaard: Zvodcov denník. Preklad a doslov Milan Žitný. Kalligram, Bratislava 2003)
Søren Kierkegaard (1813 – 1855), dánsky filozof, spisovateľ a teológ sa považuje za duchovného otca, resp. predchodcu existencializmu, či dokonca za najväčšieho existencialistu 19. storočia.
Kierkegaarda pôvodne pokladali za predstaviteľa neskorej romantickej literatúry. Predstavoval reprezentanta pravého, elitne aristokratického krídla mysticko-náboženského prúdu. Dánsky literárny historik Georg Brandes priraďuje Kierkegaardov psychologický portrét zo Zvodcovho denníka k Williamovi Lovelovi od Ludwiga Tiecka do rámca tej literatúry, ktorá nahradila hrdinove reálne peripetie na ceste vnútorného života obrazom duše blúdiacej labyrintom hriechov. Myšlienka a význam mali presahovať rámec slova, idea rámec formy a ideálom sa stal život vegetatívnej kontemplácie, indická záhaľčivosť, život utápajúci sa v úvahách, vegetujúci život. Tento ideál je trvalo prítomný v diele Buď – alebo, ktoré je presýtené klímou romantických nemeckých básní a ktorého súčasťou je aj Zvodcov denník.
Literatúra Kierkegaardovej doby je plná protestu, je to literatúra romantickej vzbury. Kierkegaard označil túto formu vzbury za štádium na ceste k pravde, k naozajstnému bytiu. Akonáhle človek spozná život a zbaví sa pocitu idylickosti, harmónie a stability existencie, potom sa jeho protest proti filistrovskému životu, jeho pohŕdanie takýmto vegetovaním, prejavuje iróniou. Stáva sa estétom, pohŕda bytím, existenciu popiera chválou ničoty – chvíľami rozkoše a vzrušením, pominuteľným zmyslovým dojmom. Estét je hedonikom, či už sa kochá intelektuálnou harmóniou, krásou vrcholného umeleckého diela alebo zmyslovou láskou. Celá Kierkegaardova analýza vedie k dôkazu, že videnie večnosti v okamihu a vnímanie plnosti v zlomkoch zmyslového života v sebe skrýva zdroj márnosti a znechutenia. Je radikálnou rezignáciou na absolútne hodnoty, ústupom od božej skutočnosti. Z tejto rezignácie a ústupu sa rodia pochybnosti a zúfalstvo. Mrhaním života v honbe od jednej chvíľkovej, bezprostrednej a pominuteľnej zmyslovej rozkoše k druhej zapúšťa človek svoje korene v ničote, odcudzuje sa večným veciam.
Podľa Kierkegaarda je skúsenosť individuálneho človeka, t. j. skúsenosť, ktorú indivíduum nadobúda v priebehu svojho života, jedným z plnohodnotných zdrojov filozofického myslenia. Práve tento fakt sa významne ukazuje v názoroch a myslení tohto dánskeho mysliteľa. Jeho myšlienky sú tak úzko späté s jeho životom ako u máloktorého mysliteľa a kto chce porozumieť jeho mysleniu, musí poznať jeho život. S týmto súvisí aj Kierkegaardova absolutizácia osobnej skúsenosti ako zdroja filozofického myslenia.
S. Kierkegaard sa narodil ako najmladšie zo siedmich detí kodanského obchodníka. Jeho život ovplyvnili najmä dva zlomové zážitky-otrasy, ktorých reflexia viedla k vytvoreniu základných pojmov existencialistickej filozofie. Prvý životný otras súvisí s jeho vzťahom k otcovi, po ktorom zdedil trudnomyseľnú povahu, pálčivý zmysel pre povinnosť a energické myslenie. Keď Kierkegaard dosiahol dvadsaťpäť rokov, odhodlal sa mu otec zveriť so svojím tajným pocitom viny, ktorý – ako sa domnieval – niesol za tragický osud svojej rodiny: zomrela mu žena a z detí mu ostal iba Søren a jeho starší brat. Kierkegaardov otec to pripisoval tomu, že ako malý chlapec z chudoby a hladu „preklial boha”. Toto otcovo vyznanie zapôsobilo na Sørena tak silno, že vina sa stala natrvalo predmetom jeho úvah. Úzkosti z tohto poznania sa už nikdy nezbavil. Druhým životným otrasom bol náhly rozchod so snúbenicou Reginou Olsenovou, ktorého príčiny sa pripisujú tomu, že Regina by sa skôr či neskôr musela dozvedieť o jeho temných duševných náladách či chatrnom zdraví a o tom, ako prežíval osud svojej rodiny. Takéto pomyslenie Kierkegaard nezniesol a zrušil zasnúbenie. Aby zmiernil bolesť svojej snúbenice, začal sa vyhlasovať za hochštaplera nehodného jej lásky, hoci ju i naďalej miloval. Pod vplyvom tohto zážitku napísal trojzväzkové dielo Buď – alebo, ktoré predstavuje základ jeho učenia o existencii a ktorého súčasťou je, ako som už spomenula, aj Zvodcov denník.
Kierkegaard odmieta možnosť bezprostredného zážitku šťastia prežitého s druhým človekom. Človeka vidí skôr v jeho erotickej roztrieštenosti, vo víre citov a myšlienok vyvolaných rozpadom milostného vzťahu, ktorý človeka vrhá do rezignácie na erotické šťastie a núti ho z tejto sféry pôžitkov prejsť k novému spôsobu života, na vyšší stupeň existencie. Prvý spôsob života označuje Kierkegaard ako estetickú sféru existencie, druhý ako etický spôsob existencie, treťou sférou je náboženské štádium. Každé štádium predstavuje určitú etapu na ceste sebarealizácie človeka. Prvé štádium Kierkegaard označuje aj ako donchuanské, v ňom sa človek odovzdáva pôžitkom, ktoré sú pominuteľné, po ktorých zostáva nuda, znechutenie, pocit vnútornej prázdnoty, prechádzajúci do úzkosti, ktorá vedie k zúfalstvu a beznádeji.
Človek nemôže sám seba nájsť vo svete zmyslov. Kierkegaard vykresľuje vlastnú interpretáciu osudu donchuana, aby odhalil večné neuspokojenie, ktoré je údelom tých, ktorí hľadajú iluzórny ideál pozemskej lásky. Jeho donchuan, prahnúci po veľkej láske a unudený doterajšími dobrodružstvami, túžiaci po ideále a presýtený rituálom zmyslových rozkoší je postavou tragickou, ujarmenou a poníženou.
Zvodcov denník sa odohráva v prvom, estetickom štádiu ľudskej existencie. Pseudonymný autor – Johann Zvodca je predstaviteľom estetickej paradigmy v jej sofistikovanej a zduchovnenej podobe. Jeho srdcová záležitosť – Cordelia Wahlová – je reflexiou viacerých závažných skutočností a úvah súvisiacich s Kierkegaardovým vtedajším životom. Vzťah Johannesa a Cordelie nie je síce priamym odrazom skutočného vzťahu Sørena a Reginy, ale môžeme v ňom vidieť istú hypotetickú formu toho, ako by tento vzťah mohol prebiehať, keby naň Kierkegaard aplikoval Zvodcovu paradigmu. Takisto ho možno vnímať aj ako obraz, ktorý sa Kierkegaard istý čas snažil o sebe na verejnosti vytvoriť – obraz hráča s ľudskými osudmi, ktorý dokáže vážne vzťahy a záväzky premeniť na hru ľahostajnosti. Na vzťahu Johannesa a Cordelie Kierkegaard ukazuje spôsob donchuanského životného štýlu a na jeho pozadí odhaľuje prázdnotu a neplnohodnotnosť neautentického, neosobného prístupu k životu.
Epický don Juan, ako tvrdí Kierkegaard, sa nezmocní „jedinou ranou svojho objektu, nie je ako zvodca určený bezprostredne, je reflektujúcim zvodcom”, uvedomelým zvodcom, ktorý má všetko premyslené a koná zo vzdoru a zúfalstva. „To, čo nás tu zamestnáva, je jeho bystrosť, prefíkanosť s akou sa vkráda do dievčenského srdca, to, ako nad ňou získa nadvládu, očarujúce, plánovité, postupné zvádzanie… Jeho zvádzanie je umelecký kúsok, v ktorom každá drobná zložka má svoj osobitý význam.”
Kierkegaard v tomto svojom diele rozvíja myšlienku, že láska poskytuje najmä estetické, a nie citové uspokojenie. Láska mladého zvodcu Johannesa ku krásnej Cordelii je v stálom spore s chladnou vypočítavosťou, ktorá nakoniec aj zvíťazí. Keď sa Johannesovi podarí prebudiť u mladej Cordelie erotické city a postupne sa z nich vyvinie intenzívna vášeň a posadnutosť, Cordelia sa mu nakoniec sama vrhne do náručia, ale zvodca ju vzápätí opustí. Nestačí mu, že ju zvedie, ide mu skôr o to, aby ju priviedol k prežitiu idey lásky a jeho konanie nasvedčuje tomu, že ho zaujíma najmä Cordeliin duševný vývin.
V diele Buď – alebo Kierkegaard hľadá odpoveď na ontologickú otázku existencie. Dielo je členené na dve časti postavené na konfrontácii estetického a etického životného postoja. Prvá časť, ktorej záver tvorí Zvodcov denník, zobrazuje rôzne formy estetického spôsobu života a hedonistického prístupu k nemu.
Mohlo by sa zdať, že Zvodcov denník nepatrí do kontextu Kierkegaardovej tvorby, ale opak je pravdou: ide skôr o snahu priviesť čitateľa okľukou k veciam závažnejším a hlbším. Denník má okrem filozofickej dimenzie aj psychologickú dimenziu: Kierkegaard sa prejavuje ako vnímavý pozorovateľ ženskej psychiky. Zvodcov denník môžeme vnímať v dvoch rovinách – filozofickej a literárnej – a len syntézou obidvoch týchto rovín môžeme získať plnohodnotný zážitok z tohto diela.
Ako na to v doslove poukazuje Milan Žitný, dielo tohto originálneho filozofa je u nás takmer neznáme. Ani v jedenásťzväzkovej Antológii z diel filozofov nenájdeme ukážky z diela tohto dánskeho mysliteľa. V 60. rokoch vyšiel Zvodcov denník v Čechách a v 90. rokoch síce aj na Slovensku, ale slovenskí vydavatelia vydávajú toto dielko v českom preklade Radka Kejzlara. V Poľsku prekladal Kierkegaarda známy spisovateľ Jaroslaw Iwaszkiewicz.
Milan Žitný patrí k uznávaným slovenským prekladateľom. Zo švédčiny, dánčiny a nemčiny prekladá literárne aj filozofické diela (W. Dilthey, J. W. Goethe, F. Schiller, H. von Wright, A. Strindberg, I. Bergman a. i.).
Prekladať Kierkegaarda je určite náročnou úlohou, pretože autor pracuje s množstvom citátov, s filozofickým pojmovým aparátom, čo je výzvou aj pre prekladateľa. Slovenský text však dokazuje, že tento preklad môže spokojne konkurovať prekladu českému či nemeckému a má po každej stránke vybrúsenú podobu.
Prekladateľ zvládol svoju úlohu veľmi dobre, preložený text je v pomere k prekladom do iných jazykov sémanticky presný a umelecky výstižný. Dokázal skĺbiť umeleckú stránku s odbornou a priblížiť tak filozofiu k literatúre, vniesť do slovenského prekladu poetickosť Kierkegaardovho jazyka, ktorý je živý, obrazný a metaforický, založený na konkrétnom a jednotlivom, a nie abstraktnom a všeobecnom.
Zachováva pôvodnosť (v zmysle časnosti) jazyka bez odchýlenia sa od slovenskej jazykovej normy. Vysoko treba oceniť aj jazykovú obratnosť a vynachádzavosť prekladateľa.
Na záver mi dovoľte uviesť Kierkegaardove posolstvo a výzvu pre nás a našu súčasnosť, ako to formuloval sám prekladateľ, ktoré tkvejú v požiadavke „aby jednotlivec stál za svojimi citmi i činmi, aby si ich bezvýhradne uvedomoval a bez pátosu a sebaľútosti vzal na seba vlastný osud.” Kierkegaard nám ukazuje bezmocnosť logiky a racionalistickej filozofie v rozhodujúcich otázkach bytia človeka. Ukazuje, že práve v týchto najosobnejších otázkach sa nemožno spoliehať na druhých a treba prevziať plnú zodpovednosť za seba i svoje rozhodnutia.
Michaela Geisbacherová
(autorka je doktorandka ÚSVL SAV)
FRIVOLNÉ VERŠE AKO BÁSNIK SÁM
(Štefan Balák: Muškátové okná, VSSS, Bratislava 2003)
A práve takému „nebeský blesk rýmy strúha” do sonetového venca,
v jeho srdci” na kov stuhla láska s dňami májovými,” a k šťastiu mu už nič nechýba okrem „vernosti zvierat.” Komu? Básnikovi Štefanovi Balákovi, ktorý vo svojej šiestej básnickej zbierke Muškátové okná (Ssp, 2003) namiešal grenadínu zo všetkých možných esencií, od prísne formálneho sonetu Hranatý kruh cez rozmarné veršovanie o všetkom možnom – šepote poľných kvetov po nestarnúce babky „počúvajúce šum krídel ťažných vtákov,” spolu s básnikom za muškátovými oknami.
Balák ako básnik vyspel, niet témy, ktorej by sa nevedel svojsky zmocniť a naplniť krehký skelet básne živým veršom, metaforami a predýchnuť ho človečinou. Na prvé prečítanie Muškátové okná pripadajú tak, že básnik sem vložil, čo deň dal. Nech je to pravda, ale sú to úprimné básnické výpovede ako Doslova, Kríže, Odpust, ktorými si vykupuje svoje ľudské odpustky nad stratou svojich najbližších.
Štefana Baláka poznáme ako bratislavského Gargantua, milovníka dobrého jedla a vínka a obdivovateľa ženskej krásy. A čo-to prezradí: Iveta, máš toľko medu! /Ale teba len to trápi, / či to vedia všetci chlapi. K tebe všetky cesty vedú, /žobrať idú všetci k tebe / o vode a suchom chlebe.”
Nevynechá básnickú pokoru budmerickej patrónke Slovenska, obdiv sochárovi Matušincovi: I sochár, milovník / veľkých čias Moravy. / Ako za čias Pribinu / pripíjam: Buď zdravý!
V jeho frivolných veršoch nájdeme i trochu infantilnosti detských rečňovaniek, i morality, i gurmánstva, no nadovšetko prekvapivých, umelecky účinných metafor. Básnik-akademik by zbierku tematicky delil, ale Balák sa uspokojí, že to zvrie v ňom ako v americkom melting pote a chce to zo seba čo najskôr dostať na papier a potom do knižky. Čerta sa stará o to, či všetky verše dozreli, núka burčiak, rampáš i dozreté víno. Veď napokon „Víno je slávené / ako tá mladucha / lebo tiež nemá čas / v pokoji zostarnúť.
Aký život, taký básnik a také básne. Trefne zaznamenáva Štefan Moravčík v doslove, že len vďaka takémuto básnickému „bordelu” môžeme uňho nachádzať toľko provokujúcich šokov, občerstvujúcich spŕch a originálnych prekvapení.
Balákovi sa stala poézia láskou nie na deň, na týždeň, na rok, ale na celý život. Tej zostáva viac verný ako ktorejkoľvek láske, ktorú postretol . Neviem, kto v ňom zapálil iskru prvého verša, prvej básne, či nevypočutá láska, či starší bardi ako Stacho, Mihalkovič či Šimonovič, no vánok Múzy si dozaista priniesol vo vienku lokčianskych sudičiek a Oravca Thea Florina.
A nie je ani podstatné, či sa nachádza, alebo nenachádza v najrozličnejších literárnych rukovätiach, jeho „dielko” je tu ako nezameniteľný fenomén. Treba ho brať na vedomie ako poetické svedectvo o ľudskej duši, pocitoch a vnemoch citlivého človeka s úprimným vzťahom k ľuďom, zvieratám i prírode. V tejto rozvirganej a do špiku kostí vystresovanej dobe Balákove verše hoja a fúkajú bolesti, čo nie je málo.
Výsledkom je, že pri ich čítaní sa mnohé zaskvejú ako zlaté nugety v riečisku poézie. Tej, ktorá pomáha človeku žiť, dýchať, milovať a prekonávať strádanie. Jeho najväčším darom je, že sa dokáže so svojou radosťou zo života podeliť s každým hodným človekom, hoci sám nemal v živote vysypanú cestu lupienkami ruží ako na procesii. A ktokoľvek by rukou mával, ha-ha Balák, vravím nie, chýbal by nám ako človek, chýbali by i jeho verše. Dokáže svojou bodrou letorou prebudiť i nevrlých sedmospáčov, a veršami potešiť starších, mladších i deti. Je to slovenský Gargantua, životným modus vivendi takrečeno všestranným „klonom” Ruda Fábryho. Plus felicitás zbierke i jej autorovi.
Milan Čechvala
Rodové odhmlievanie života
(Jana Beňová: PARKeR, ľúbostný román, PARK, edícia Odpad, Bratislava 2000)
Skôr ako si pôjdete kúpiť novú knihu Jany Beňovej Dvanásť poviedok a Ján Med (vydal Koloman Kertész Bagala), kúpte si predtým PARKera, bielu knihu: … verilo som na ozdravujúcu silu bielych potravín (str.13), ktorá je teraz zlacnená a o chvíľu nebude. Predpokladám, že málokto z nás má doma jej tri básnické zbierky (ja mám), ale tie už nekúpite, tak ak chcete byť doma v obrazoch tejto mladej spisovateľky, je to posledná šanca s tým začať. Pretože po tejto novej knihe, vydanej v serióznom vydavateľstve, to už nebude iba taká hra na lovenie slov a vykladanie obrazov z pozbieraných mušlí. Žiadne neostali. Parker ich všetky vyzbieral. (str. 65). Už to bude naozaj robota.
Aby som na to nezabudla
Potešila som sa slovám, ktoré často nepočujem – asi ako vojačky / z nejakej malej vojny (str. 38) okná nevyglancované, košele nevypiglované (str. 44) teplé telefónne slúchadlo (str. 50), pretože ľudia už zabudli používať komplikované slová, vojna sa ruší a ženy chodia do roboty doma aj mimo domu, a ešte slúchadlo je slovo, čo sa stratí spolu s mnohými ďalšími. No nepotešili ste sa? Slová vymierajú, ale knihy sú tu na to, aby im to umieranie dlhšie trvalo.
Prelínanie rodov
Vysvetlenie, prečo používa všetky rody, je pre autorku jednoduché. Nechce, aby to niekoho miatlo, pretože pre ňu je používanie mužského, ženského a stredného rodu úplne prirodzené a aj tak s nimi narába. Mieša sa v nich a medzi sebou podľa vlastnej potreby. V mužskom rode píše o veciach, o ktorých sa v ženskom rode nepatrí. Teda o dôležitých veciach, ktoré pravdepodobne hýbu svetom a o ktorých by sa v ženskom rode nedalo trefne vyjadrovať. (str. 10)
Básne píše v ženskom rode, pretože témy sú – rozpustilejšie. Je to tak prirodzené. (str. 10)
Stredný rod používa od svojho dvadsiateho roku života, keď sa zoznámila s mužom. Ako to dievča toho muža. (str. 11)
No a tak sa dá žiť spokojným, nazerajúcim životom, oznamujúcim svetu svoje myšlienky, veľmi dlho.
Sklenená žena a oceľový muž
Krehkosť a tvrdosť. Rodová predurčenosť ženy a muža sa v básniach Jany Beňovej premení (ako to už s rodovým chaosom v knihe začala, tak aj v tom pokračuje). Najskôr je sklenená žena spolu s oceľovým mužom v denných situáciách pozorovateľmi bolo teplo, / čas, keď deti / vybiehajú zo športových kočíkov a v rukách / pestujú prvé kamene (str. 44 a 45), keď sa obávame o rozbitnosť ženy a potvrdzuje to aj ďalej: doktori nechali / v nemocnici / sklenenú ženu / … Dva týždne ju nevidel / nahú. / Ani ukradomky. (str. 50 a 51), že jej priehľadnosť je občas zahalená cez typickosť ženského správania, ako je plač. Keď oceľový muž niekedy omylom/ ublížil… / Plakala, až kým jej slzy / nezjedli celú tvár. (str. 54), keď sa tento prototyp premení cez dni pôstu: až Je po všetkom. / Sklený muž / spí v náručí / oceľovej ženy. (str. 60)
Nuž a tak to má byť. Aby sme si oddýchli od vlastných obáv, je čas na obávanie sa o druhých.
Mamollo a tatollo
O mamollovi a tatollovi sa dozvieme kadečo, čo len tak dokáže prezradiť dieťa na svojich rodičostvoriteľov. Napríklad taký spev. Keď mamollo upratuje, nahlas si pritom vyspevuje… Mamollo však hovorí, že ľudia si vlastne nespievajú od radosti, ale zo zúfalstva. (str. 64)
Ja som zvykla spievať tak okolo obeda. Zato mamollo si spieval už od rána. (str. 65)
Keď je smutno starej mame, sedí v záhrade na hojdačke a tiež spieva. Tak trochu natenko. (str. 66) Čo k tomu dodať? Je to také presné, až to občas bolí, i keď je to napísané tak stručne, akoby si to človek iba pomyslel, iba tak niekde hmlisto pamätal, že už niečo podobné videl, že bol pri tom. Čo ste si dnes ráno pohmkávali spolu s odrazom v zrkadle, pri ceste niekam, keď ste sa pozerali von z okna ďalej, ako sa dá?
A ešte o medveďovi
Nie iba o takom obyčajnom medveďovi, ale o plyšovom medveďovi. Z televíznej obrazovky sa môžete dozvedieť veľmi veľa užitočných návodov, ako sa dá lepšie žiť: Je s vami stále – vraví mladá žena – a povedzte, ktorý človek je s vami stále? (str. 30)
Jana Beňová má šťastie, pretože on, ona, ono má niečo, čomu môže dať mená: Okrídlený Parker. Utekajúci Parker. Zohrievajúci sa Parker. Práve rozosmiaty Parker. Čiernooký Parker. Môj Parker. Plyšový Parker. ( str. 30)
A taká drobnosť pred záverom: Samozrejme. Dajú ho so mnou do truhly. (str. 30)
Nechcem prezrádzať veľké detaily, pretože už nebude po čom pátrať, na čo sa tešiť. Ale ja sa už teším na novú knihu Jany Beňovej, na ďalšie vety v absurdnosti dní.
Miriam Petráňová
Kultúra riadenia, riadenie kultúry
(Ladislav Ondriš: Pestrý život, Sprint, Bratislava 2003)
Významná osobnosť slovenského inštitucionalizovaného kultúrneho života a autor štrnástich pozoruhodných kníh Ladislav Ondriš v najnovšom literárnom diele PESTRÝ ŽIVOT (Sprint, Bratislava 2003) formou príťažlivých memoárov približuje jedinečné okamihy z vlastného rodinného zázemia, ale najmä z viacerých sfér svojho profesionálneho pôsobenia, počas ktorého s evidentnými manažérskymi úspechmi a objektívne neprehliadnuteľnými výsledkami postupne riadil niektoré kľúčové ustanovizne v oblasti cestovného ruchu a predovšetkým umeleckej tvorby.
Nedá mi, aby som sa hneď úvodom mimo akéhokoľvek poradia nesústredil na výrečný fakt z obdobia nástupu Ladislava Ondriša do funkcie riaditeľa Slovenskej literárnej agentúry, vtedy i dnes známej pod označením LITA: “Nepáčilo sa mi, že doterajší systém riadenia organizácie bol zviazaný množstvom predpisov a nariadení. Poskytoval málo slobody pri uplatňovaní iniciatívy pracovného kolektívu, čo sťažovalo zlepšenie chodu organizácie. O všetkom rozhodovali akési čudné komisie, ktoré sa schádzali ťažkopádne a rozhodovali ešte ťažkopádnejšie. Tak som ich jedného dňa zrušil rovnako ako celý rad príkazov a nariadení, ktoré som považoval za byrokratické a zbytočné. Všetky kompetencie som previedol na vedúcich jednotlivých oddelení a námestníkov. Pomáhalo to. Sebavedomie týchto ľudí rástlo a s tým aj ich pracovné výsledky.” Je zrejmé, že ak by sa podobné radikálne a nanajvýš racionálne riešenie odvážil uskutočniť niektorý súčasný či ktorýkoľvek budúci minister kultúry, v okamihu by sa tým odstránila značná časť alarmujúcich existenčných problémov slovenskej profesionálnej umeleckej tvorby.
Dielo v textovej časti i v bloku fotografií plasticky zachytáva, dokumentuje a sprítomňuje autentický príbeh neobyčajného človeka, obdareného vzácnymi ľudskými vlastnosťami, výnimočnými manažérskymi schopnosťami, nevšednou organizačnou i literárnou invenciou a mimoriadne žičlivým vzťahom k ľuďom. Celý rad svedectiev z prvej ruky a zasvätených pohľadov do zákulisia literatúry, filmu, politiky i umeleckej diplomacie predstavuje nielen pútavé čítanie, ale aj dôležitý príspevok k objektívnemu záznamu najnovších dejín Slovenska ako civilizačne a kultúrne dynamicky sa rozvíjajúcej krajiny.
Autor po riadiacich skúsenostiach, ktoré v rozpätí dvoch desaťročí získal v ustanovizniach cestovného ruchu – Turista, Čedok, Tatratour a Slovenský zväz spotrebných družstiev, pôsobil sedemnásť rokov v rezorte kultúry – bol riaditeľom Strediska zahraničných stykov Ministerstva kultúry SR, generálnym riaditeľom Slovenského filmu a riaditeľom Slovenskej literárnej agentúry. Od roku 1991 vedie vlastnú vydavateľskú, filmovú a reklamnú agentúru.
V bohatej mozaike zobrazených udalostí zahrávajú úlohu mnohé známe tvorivé osobnosti domácej i medzinárodnej scény, vrcholoví manažéri, politickí dejatelia, ale autor ich zobrazuje v originálnych, atraktívnych a kurióznych súvislostiach, ktoré verejnosť doteraz nemala možnosť poznať. Ladislav Ondriš dáva priestor aj zaujímavým a hodnotným ľuďom zo svojho súkromného a profesionálneho života, ktorým médiá a oficiálna historiografia spravidla nevenujú pozornosť.
Ak by som mal zhrnúť podstatu autorského posolstva elektrizujúcej knihy Ladislava Ondriša Pestrý život, povedal by som, že dielo vyjadruje trvalé etické, psychologické, sociologické a umelecké hodnoty, ktoré nepodliehajú striedajúcim sa politickým módam a pominuteľným protichodným mediálnym schémam. Ladislav Ondriš ako spisovateľ, aj ako vrcholový manažér a úspešný diplomat slovenskej kultúry vždy stál na strane človeka a kultúry, na strane lásky k človeku a lásky ku kultúre. Pre svoje celoživotné ideály neúnavne hľadal, nachádzal a programovo vytváral priestor v každej konkrétnej situácii a vo všetkým podmieňujúcich historických okolnostiach.
PAVOL JANÍK
Volania z diaľky
(Ingeborg Bachmannová: Nepoznám iný lepší svet, Drewo a srd, Bratislava 2003)
Neviem, čím to bude, no v poslednom období ma akosi inštinktívne pútajú k sebe knihy žien – autoriek, tvorbu ktorých výraznou (priam rozhodujúcou) mierou ovplyvnili a formovali ich tragické životné osudy. Po Virginii Woolfovej a Sylvii Plathovej sa ocitá v mojich rukách básnická zbierka jednej z najvýznamnejších po nemecky píšucich autoriek 20. storočia Ingeborg Bachmannovej (1926 – 1973).
Poézia z jej pozostalosti v excelentom preklade Mily Haugovej preniká na našu literárnu scénu niečo vyše tridsať rokov po jej tragickej smrti (vo svojom rímskom byte zomrela v dôsledku požiaru spôsobeného nezahasenou cigaretou; nejednu z nich zhasínala priamo na vlastnom tele).
Ústredný (no nie jediný) motív jej poézie dokonale vystihuje myšlienka z prológu knihy:
Mieru zúfalstva a samoty tu už nemôžeme merať obvyklou mierou lyriky: báseň sa stáva sama zraneným telom, ktoré už niekedy nevládze udržať ešte zranenejšiu dušu: ešte to drží spolu silou ducha…
Nie, nečakajte žalostný nárek nad stratenou láskou ani ufňukané obzeranie sa za odchádzajúcou mladosťou; pri čítaní Bachmannovej riadkov prichádza vytriezvenie, precitnutie zo sladkej melanchólie včerajška a nástup tvrdého, naturálneho dneška.
Bachmannová je reálna žena z mäsa a kostí, bytosť chorľavejúca z obnaženej tváre sveta a zúfalá, lebo tento svet je bez lásky. A práve uvedomovanie si hrubosti a neosobnosti existencie ju desí, privádza do hlbokého smútku, do priepasti, v ktorej sa borí s vlastnou osamelosťou, s myšlienkami na samovraždu, so sklamaním z neopätovanej lásky, s alkoholom a závislosťou; svoj nemý výkrik zakódovaný do veršov adresuje celému svetu, ktorý už dávno nespĺňa (v jej prípade určite) predstavu miesta stvoreného na znesiteľné bytie:
Strácam svoje výkriky ako niekto iný svoje peniaze / stráca / svoje mince / svoje srdce / moje veľké výkriky strácam v Ríme / všade / v Berlíne / stratila som na uliciach výkriky / také pravdivé až môj skrvavený mozog skončil vnútri v sebe / stratila som všetko / len nie hrôzu / hrôzu z toho / že je možné stratiť / každý deň a všade / svoje výkriky.
Koľká irónia osudu! Hlboká rana v krehkej ľudskej hmote: prahne po úniku, no nepozná iný lepší svet, nepozná priestor, v ktorom sa možno slobodne hýbať, voľne dýchať, dosýtosti milovať a byť milovaným. Čo jej vlastne zostáva? Nehýbať sa, nedýchať, nemilovať a nebyť milovaný? Rozplynúť sa? Tváriť sa, že tu nie som a nikdy som tu ani nebol? Kam šupnúť zúbožené telo? Ako naložiť so schátralou dušou?
Rozpadnem sa ako staré šaty / budem mať krehké kĺby / scvrknem sa ako sa scvrkáva jablko / budem malá, prastará, kamennosivá / a jedného dňa sa zhrbená položím pod koreň / a vysmejem všetky smrti a nie násilne / zhasnem tak / že to sotva zbadám / kde začínam zanikať / kde prestávam prináležať.
Náčrty, fragmenty, varianty; temný oheň prýštiaci z hĺbky; pomalé umieranie na nelásku. Zem dopukaná suchom a búrka, ktorá prichádza, keď je už neskoro. Keď je po všetkom. Otupený prah bolesti, prázdna izba, všetko stratené:
Všetko stratené / najskôr básne / potom spánok / potom k nemu deň / potom všetko k tomu / čo bolo cez deň / a čo bolo v noci.
Jitka Rožňová
Čí je ten povraz? Čí?
(Pavol Hudák: Povraz v dome obesenca a iné básne, vydavateľstvo MTM, Levoča 2003)
Výber z troch predošlých zbierok, Broskyňový súmrak, Silvester 1999 a Zatmenie Slnka, je doplnený o dve kapitoly nových básní a mikropróz úvahového charakteru – Božie diskety a Zápisky z Absolútna.
Hudák „ponúka svoje hodiny / za celkom iný / čas”. (str. 70) Nie je mu ľahostajný osud ani najposlednejšieho jedinca vymazaného dejinami ľudstva. Vie sa mysľou preniesť dopredu aj o päťsto miliónov rokov. Ustavične spomína na to, čo bolo. Nejde však o prázdnu melanchóliu, ale o ľútosť nad nenávratnosťou vecí. Pozdravuje nás z druhého sveta, kde verí v „to ospevované svetlo, / tie prekrásne chorály” (str. 155) a túži po návrate k životu, ktorý sa za prostých okolností vníma ako najväčší zázrak. Táto poézia je taká silná, až vstáva z hrobu. A v žiadnom prípade sa nedokáže zmieriť s pominuteľnosťou tých prostých okolností, ani „po piatich miliardách rokov”. (str. 160)
Hudák si uvedomuje, že to, čo nás pohladí, môže nás zabiť, všetko má svoj čas, lepšie je o niektorých záležitostiach ešte nevedieť, malicherné trampoty sa neskôr ukážu ako irelevantné. Určité starosti možno ozaj zanedbať vzhľadom k poslednému odpočinku. Miluje drobnosti – posedenie v hostinci, chýbajúci dáždnik, bozk, ruky, sneh. Je fenomenálny postrehmi, detailom poukáže na základný ľudský problém a dokonca ponúkne riešenie zúfalej situácie na báze metafory – zo stretnutia bývalých lások spácha „volanie pred smrťou” (str. 74), zo sklamania ženou „zvláštne pútnické miesto” (str. 76), z pozorovania ženy v kúpeľni vznik sveta (str. 78), zo smiešnej pomätenosti starca vážnu hrozbu vojny (str. 80), z holenia zasneženú pustatinu (str. 82), zo sĺz jed (str. 84), z vlaku na druhej koľaji seba (str. 97), z pohrebného voza očakávané dievča (str. 105). A tak menuje mnoho ďalších detailov. Pýta sa – „Čo to bolo?” (str. 116) – iba preto, lebo sa snaží pochopiť zmysel všetkého, prísť na koreň toho, prečo prežívame to, čo prežívame. Zápasí s večným etickým problémom, s výkrikom každého jedinca ako výčitkou celému bytiu – aj ja chcem byť niekde zapísaný, aby sa na mňa nezabudlo, aby som nadobudol zmysel vzhľadom k večnosti. Preto sa na inom mieste opäť pýta – „stratí sa všetko, či zachová sa, / niekde na Božích disketách?” (str. 173).
Lyrický subjekt berie život ako jediný príbeh tu a teraz. Vychutnáva každý jeho dar, lebo nevieme, „čo všetko / sa ešte bez nás stane, / čo všetko ešte, nikdy / neuvidíme”. (str. 108) Rozmýšľa nad tým, či všedné okamihy života stačia na to, aby naplnili zmyslom existenciu hociktorého človeka, či vôbec má človek nejaké poslanie v záblesku večnosti. A tento spomínaný základný etický problém servíruje „po lopate”! Miestami by sa mohlo zdať, že keď sa strká celý svet do hlavy, môže hlava prasknúť, ale Hudák je príliš racionálny, aby sa toho dopustil. Netrúfa si na viac, pozná svoje možnosti. O tomto probléme, na ktorom si láme zuby filozofia a náboženstvo a neponúka, samozrejme, jeho konečné riešenie ani on, uvažuje skôr v rovine zákerných otázok. Hudák je presvedčený o tom, že treba o ňom aspoň hovoriť.
Základom Hudákovej poetiky je krátky epický útvar, ktorý hľadí na všednú udalosť tak, že vonkajšie súvislosti, vytvorené medzisponou príbehu, sa stanú vnútornou podstatou jeho záveru. Pripomína to logiku klasického vtipu. Táto záležitosť sa zvnútorní natoľko, že je základným prežívaním, duševným kolapsom, ktorý presvedčí, že tomu tak jednoducho je. Často záver ponúka až jednotu protikladných interpretácií svojho významu.
Niečo neživé ožije, prepojí sa s nami cez cítenie tak, až to zakoluje krvou. Z detskej nevinnosti sa môže vykľuť aj niečo strašné a neduhy z detstva sú ničím v porovnaní so šialenstvom sveta. Veci sa menia iba preto, lebo my starneme. A všetci sme na tom rovnako, vidíme a počujeme v prežívaní sveta to isté, hoci to vnímame z rôznych polôh. Hudák mení detskú riekanku na vážnu, dospelácku (str. 56), robí z kvapkania vody rekapituláciu spomienok (str. 44), pripúšťa možnosť, že podivuhodné okolnosti nemusia predstavovať súvislosti náhody (str. 52, 53, 181). A niekedy predostrie neriešiteľnú dilemu: Kone nás prežijú. Vyzabíjať ich, a či nevyzabíjať? (str. 64)
Vie, že zánik dediny je modernou tragédiou človeka. Meno nie je podstatné, zavŕši osud ako hociktorý iný, no činí ho výnimočným. Meno osoby, mesta, dediny, hory, rieky a dátum – to všetko ozvláštni miesto a čas, dá konkrétnejšiu podobu atmosfére, ktorá dotvorí výsledný obraz. Nejde teda o bezduché memoárovanie regionálnych zvykov, o štandartné ospevovanie krás rodného kraja či dediny. K tomu má Hudák až príliš ďaleko.
Báseň núti do kladenia otázok, ktorých skryté odpovede navrstvujú možnosti ponúkanej reality, a preto jednoduchý jazyk vskutku predkladá zložitý filozofický obraz. Jednoduchosť jazyka nespôsobuje jednoduchosť obsahu, ktorý „rieši” bytostne existenciálne otázky. Tých je tu viac ako dosť. Voľba jazyka len uľahčuje pochopiť, precítiť to bežne zažívané v inej, aj filozofickej rovine, bez nadbytočných dodatkov. Na veľké tragédie stačia banálne slová, ich sila spočíva v ich spojení, a Hudák je toho dôkazom. Ako pozorovateľ obracia všetko na ruby, dovádza to do ťažkého duševného rozpoloženia človeka. I takto vzniká poézia par excellence.
Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v časoch najväčšieho smädu a o spíjaní sa do temnôt, aby sa ničota pocítila na vlastnej koži, aby sa možno takto spoznalo šťastie.
Zaváňa čiernou iróniou voči šialenstvu, najohavnejšiemu zverstvu, čo sa napáchalo ľudstvom. A to spôsobom, až to otrasie. Keď ide o cudzie dieťa, akoby bolo vlastné. Psychologická hrôza je hrôzou neurčitej vidiny (str. 38), ako keď obesenec obchádza dom, v ktorom zostal jeho povraz. A tak nie obesenec, ale povraz naháňa strach, lebo hrôza z očakávania spôsobuje väčší strach ako hrôza z krvi.
A tá sa dokáže pozrieť na smrť aj ako na ničotný stav spred počatia, keď lyrický subjekt nám oznamuje, že „celú večnosť si nevedel, / že budeš” a „celú večnosť nebudeš vedieť, / že si bol” (str. 200). Hoci to Hudák rešpektuje ako fakt, napriek nemalým pochybnostiam verí v určité vykúpenie, v akési zvláštne zmŕtvychvstanie. Svedčia o tom dve záverečné básne – Postava z konca všetkého a Motýľ.
Napr. T. S. Eliot naznačil v poézii, že sa vrátime do bodu, z ktorého sme vyšli, aby sme napokon pochopili svoj zmysel. Bude to nepoznaná, ale zapamätaná brána! Hudák to chápe, keď vraví, že „tu som už bol, / tu som už bol, / hovorím si, / toto je / návrat” (str. 203). A ďalej hovorí o existencii, že „všetci musia zastať / pred tvojou bránou, // Ničota a Všetko / zároveň”. (str. 205) I na poli poézie možno dospieť až k takým dôsledkom, ktoré korešpondujú s výdobytkami modernej filozofie, etiky. Tak ako u Hudáka. Hoci moderná filozofia neoperuje s kategóriou absolútna z určitých dôvodov, v Hudákovom prípade je to viac ako oprávnené, lebo poeticky využíva iba tušenie tohto pojmu, tak, že ozaj zodpovedá objektívnej realite, stávaniu sa ako dialektickej jednote nebytia a bytia či modernejšiemu bondyovskému výrazu ontologického poľa. Aj keď najadekvátnejším terminologickým vystihnutím tohto filozofického problému je termín bodu ako matematického pojmu, niekedy použitý v poézii i v tomto význame (T. S. Eliot, I. Štrpka), v konečnom dôsledku, pravdaže, na termíne nezáleží.
Hudákov výber z tvorby dokazuje, že ešte veľa nebolo napísaného. A jeho psychologická hrôza nás varuje: Nikdy sa nepýtaj, komu patrí ten povraz. Patrí práve tebe.
Radovan Brenkus