Almanach 25: Poézia

Zuzana Kováčová

Bez rozumu

tam niekde v jasnej diaľke som ťa stratila

v súmračnom večeri

v sivých oblakoch

v zmoknutej tráve

len zistiť prečo

bezduchá

dýcham chladný vzduch

okolie sa už dávno rozpilo v tupom pohľade

koľko farieb má modrá a sivá

telo

čo sa mi svojvoľne odumrelo

je bezmocné ako handrová bábika

odhodila som ju do kúta

logika sa utopila v sklamaní

odraz obrazu v skle

ukryl tvoje oči

skladačka je zložená

len v inom poradí

obraz sa stratil

v pozadí

 

 

Marek Mikuš

 

pornograficky podobný

do kútiku tvojich vykrojených slov

vraziť špičkou predstavy a potom

                                       (aby si za-u-jato mlčal)

čo najväčšou plochou spojiť jazyky

lebo len to ma obsesívne napĺňa

 

v chlípnom geste chápania

 

Petra Némethová

 

ZMYSELNÉ NEZMYSELNO

 

Jeden…dva…tri…

Počet!

Ale čoho?

Krokov…

pohľadov…

úsmevov…

dotykov…

pohladení…

či poláskaní???

Štyri…päť…šesť…

čísielka!

Načo ich vlastne máme?

Označujú

počitateľné

a nepočitateľné

veci nášho

každodenného života

od prelomových až po

nepatrné maličkosti…

Všedné obláčiky

všedných dní

vo všednom živote

a pestrofarebné mračná

preplnené

hromadou čísel

presvetľujúcich všednosť

bežných dní.

Výbuch

nezmyselných hlúpostí…

ohňostroj

absurdity…

geniálna fantázia…!

 

 

 

Marek Mittaš

 

Sám a ony

Steny okolo aj dnes ticho šepkajú.

Smejú sa ako hŕstka

opitých klaunov bez práce.

Smilné teórie,

krehké úsmevy,

smutné postavy.

Biele stopy farebných snov

a

škvrny temnej noci.

 

Zabáram do nich svoje prsty.

Nikdy sa im dobrovoľne

nevzdám.

Štyri steny.

Tak náhle prítomné.

Tak náhle studené.

Odeté len do mňa.

Ako štyri milenky.

Diabolské tváre bohov.

Nemôžem.

Sám ich

nezvládnem.

 

 

Ivan Buraj

 

XXX

sedel som

sám

na stoličke

a nadával

som do posranej

samoty

pričom som

sa snažil

aspoň na chvíľu

nevšímať si

 

ten ukričaný dav

čo ma

niesol

  

 

Zuzana Panková

Nou vojs

 

musela

                 zakričať

                          bez hlasu

 

chcela

                  aspoň vidieť!

                        vypichli jej oči 

tušila

             čo bude

                    nasledovať

 

             

             v tom rannom zhone

                     v tej rannej hmle

                                    ju pochovali

  

 

Alena Zavocka

XXX

stojíš tu

v jednej zo svojich póz

a všetky prehltnuté bozky

a slzy

čo ma tlačili v topánkach

sa predo mnou náhle rozsypú

ako keď rozkrojíš

granátové jablko

 

počujem žeravé uhlíky

syčia vo mne ako had

neodolám

 

XXX

december vyrástol

z bielych nohavíc

chodí už len

v tmavom plášti

dlhom jako pobyt

čo si vo mne zaplatil

na niekoľko zím dopredu

muž s rozladenými husľami

 

keď mi slnkom prechádza

po žilách

svojmu osobnému voskovému

anjelovi

sfúkavam svätožiaru

 

a boh ďalej

v parku

kŕmi havrany

 

Zuzana Fapšová

Rajka

hviezda

v snovej rozkoši

loviaca

lovená

vysiela odkazy

v bublinkách

ako mimobežné bozky

 

trafí priamo do tváre

ako žiarivka

vytryskne

zrnko ukryté v slze

 

v nebi sa zjaví

nahota

 

 

Tichý prievan /Peter Warlack – Nocturno/

niečo prestrihlo vlákna

vtlačilo spomienku

do skorého zabudnutia

počuješ?

 

ako duní jeho telo

ako tvorí

ako ničí zúri

a miluje

 

bolesť uzavretá v kútiku oka

sa náhle odlepí

od zreničky

 

je tichý prievan

ohraničený vzruchom

nič nehlce len hľadí

a hľadá čo by uzavrel

 

ako nežne bije kopytami

keď plačeš

 

XXX

… krv a kvetinky

rozprášené

svetlom

pomaličky tuhnú

ako nebeské hlasy

úsmevom miznú

z našich očí…

 

Vždy keď sa prebudíme

časť svetla zanikne

 

Mária Janošťáková

Splynutie – Obrátenie

Viem, nebol to sen,

keď vravel si mi „Už nežiješ ty, ja žijem v tebe len”.

Však trpieť bude tvoje srdce zlomené

kým budeš dopĺňať, čo v kríži chýba mne,

ja na živé premením tvoje srdce kamenné,

po sladkej bolesti v Láske sa zídeme.

 

Ó Bože, ďakujem za tento krásny dar,

Ty kráľovnou svojou že si ma menoval,

dieťaťom navždycky, viem, nie na jeden deň,

no potom schvátil ma pýchy kariéry sen.

 

Že jediný si vraj, komu patriť smiem.

Spomeň si na ten sľub, čo dal si mi v ten deň,

keď  celé moje bytie zvieral si Láskou len,

v tej sladkej obave, že rozplynie sa v tieň,

Ty sľúbil si mi ticho žiť vo mne každý deň.

 

Chvíľu som chcela odísť, odletieť s Tebou tam,

no ostala som tu bdieť, lebo chcel si to sám.

Dnes máme v sebe len žiť a spoznávať Ťa mám

to bez Teba drahý Pane, ja sama som len klam.

 

Aj preto tu dnes prosím o to, čo Ty chceš tiež,

veď len Teba v srdci nosím, bez Teba som už lož,

a všetko, čo dal si mi, späť k nohám si zlož.

Vlado Marhefka

 

20/08/03

zdalo sa mi

že si položila na mňa hlavu

a pramene jej vlasov

stekali až za hranice sna

chcel by som to skúšať

nikdy neprestať a mať ju stále inú

ochutnávať dovolenú zeleninu

 

 

Jana Javorová

 

Čo s čajom?

Odchádzaš z izby – dáme si čaj? Vraciaš sa – dáme si čaj?

Lepím z črepín konvičku. Dáme si do nej čaj?

Sedíme v izbe. Voda na čaj sa ale nevarí.

Hovoríme si slová.

Odchádzam z izby. Nevraciam sa.

Voláš za mnou – dáme si čaj?

Vraciam sa – beriem šťastnú konvičku. Dáme si do nej čaj.

Sedíme v kuchyni. Varí sa voda na náš čaj.

Hovoríme si vety.

Nemáme čaj. Dáme si čaj?

Odchádzame z kuchyne.

Dávame si pršiplášte. Vkladáš do vrecka dvadsku.

Kráčame si po čaj. Otváram ústa, prší mi do nich.

Ty sa zasmeješ.

Ja sa zasmejem.

Čaj si predsa dáme.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.