Štátoprávne postavenie Slovenska…

Redakcia časopisu DOTYKY a autor sa rozhodli uverejniť štyri pokračovania relatívne samostatných statí o štátoprávnych otázkach slovenskej štátnosti a to: Štátoprávne postavenie Slovenska od najstarších čias a v ČSR až  po rok 1939, Štátoprávne postavenie Slovenska od roku 1939 až 1948 v Česko-Slovensku, Štátoprávne  postavenie Slovenska od roku 1948 až do novembra 1989 v Česko-Slovensku, Štátoprávne a ústavnoprávne predpoklady a podmienky vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Týmto edičným počinom chcú priblížiť zhodnotenie historických udalostí ako aj nové odborno-teoretické poznatky o štátnoprávnom a ústavnoprávnom vývoji a postavení Slovenska najmä v Česko-Slovensku, osobitne o štátoprávnych a ústavnoprávnych predpokladoch a podmienkach  vzniku samostatnej SR a to predovšetkým študujúcej mládeži a vôbec mladej generácií a nakoniec i širokej čitateľskej verejnosti.

 

 

 

Prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc.

Štátoprávne postavenie Slovenska od najstarších čias a v ČSR až po rok 1939

 

Veľká Morava

            Cesta k zavŕšeniu národnoemancipačných snáh slovenského národa v podobe samostatného štátu bola zložitá. Počas dlhého obdobia jeho existencie na území medzi Dunajom a Tatrami sa podieľal na vytváraní štátnosti spoločnej s inými národmi. Žiaľ, neraz sa takýto štát stal nástrojom potlačovania prirodzených práv Slovákov. Stalo sa tak v období Uhorska, ale do istej miery aj v období Česko-slovenskej republiky (ČSR), v rokoch 1918 – 1939, resp. i po druhej svetovej vojne s výnimkou česko-slovenskej federácie.

            Prvým štátnym útvarom našich slovanských predkov bola Veľkomoravská ríša – štát organizovaný v podstate na feudálnych štátoprávnych zásadách. Jej súčasťou sa stalo okolo roku 833 i Pribinovo kniežatstvo a to násilným pripojením, resp. zjednotením Nitrianskeho a Moravského kniežatstva moravským kniežaťom Mojmírom, ktorý z Nitry vyhnal i Pribinu. „Knieža Mojmír založil dynastiu Mojmírovcov, z ktorej vládli nad Veľkou Moravou Rastislav, Svätopluk a Mojmír II. Nitrianske kniežatstvo si zachovalo v rámci ríše určitú samostatnosť a zostalo zrejme údelným kniežatstvom a bolo osobitne spravované. Na čelo sídelného kniežatstva bol zrejme dosadený Rastislav”.[1] V druhej polovici 9. storočia predstavovala Veľkomoravská ríša relatívne stabilný štátny útvar, v ktorom sa okolo moravsko-nitrianskeho centra vytvorila pomerne rozľahlá ríša, ktorá zohrávala v stredoeurópskom priestore dôležitú úlohu.

            K upevneniu postavenia Veľkomoravskej ríše a štátnej moci významne prispela i kresťanská cirkev. O jej vplyve svedčí i to, že vedením kancelárie panovníka Veľkej Moravy bol poverený arcibiskup Metod. Pápež Hadrián II. ho v zime na prelome rokov 869 – 870 ustanovil za arcibiskupa v obnovenej panónskej provincii zasvätenej sv. Andronikovi a za legáta v slovanských krajoch.[2] Upevnenie samostatnosti Veľkej Moravy v rímskom univerze a vzrast jej mocenského vplyvu potvrdzuje i udelenie pápežskej patronácie. Tento akt svedčí aj o záujmoch Ríma na usporiadaní vlády v Európe. Rím videl vo Veľkej Morave určitú protiváhu rozpínavosti impéria Frankov. V júni roku 880 preto pápež Ján VIII. v bule Industriae tuae[3] oznámil kniežaťu Svätoplukovi, že arcibiskup Metod je pravoverný a kňaz Wiching bol vysvätený za biskupa Nitrianskej diecézy. Súčasne povolil vykonávať liturgiu v slovienskom jazyku.

            Treba osobitne poukázať na významnú skutočnosť, že: „Ústavné základy veľkomoravskej štátnosti položili Cyril a Metod v dielach Nomokánon a Zákon sudnyj ljudem. Základy cirkevnej a štátnej organizácie neskôr prevzalo uhorské kráľovstvo.”[4] O uvedenom diele Nomokánon odborník z oblasti teórie štátu a práva doc. JUDr. Ján Cuper, CSc. píše, že: „Nomokánon – toto Metodovo dielo, možno oprávnene pokladať za prvú slovenskú ústavu, prvý občiansko-cirkevný zákonník našich predkov.”[5] Zákon sudnyj ljudem v preklade znamená Zákonník pre pospolitý ľud. Toto dielo napísal Konštantín (Cyril) po príchode na Veľkú Moravu. Obidve tieto ústavnoprávne diela mali svoj vzor v byzantskom práve.

            Veľkomoravská ríša napokon podľahla tlaku Franskej ríše, slovanským predkom neskoršieho přemyslovského štátu, no predovšetkým nájazdom pôvodne ázijských kmeňov.

Zánik veľkomoravského štátu vytvoril priaznivé podmienky na bezprostredný vznik českého kráľovstva a uhorského štátu.

            Po zániku Veľkomoravskej ríše sa štátnopolitické vzťahy medzi našimi predkami takmer na tisíc rokov prerušili. V tomto období pokračujú styky medzi našimi predkami, resp. národmi v rozličnej intenzite a rozvíjajú sa predovšetkým v kultúrnej oblasti.[6]

 

Slováci v Uhorsku

            Územie Uhorska obývané slovenským etnikom – Slovensko – predstavovalo najvyspelejšiu oblasť a to nielen hospodársky, ale aj z hľadiska štátnych a právnych inštitútov a inštitúcií. Predkovia Maďarov ich pri svojom usídlení z väčšej časti prevzali a osvojili si ich. Čoskoro však začali vznikať rôzne legendy, ktoré podnecovali pestovanie vlastných maďarských tradícií s tendenciou podmaniť si nemaďarské národy v Uhorsku. V záujme jednoty uhorskej koruny sa jazykové rozdiely preklenuli používaním latinčiny. Pomaďarčovací tlak v Uhorsku však postupne narástol do takých rozmerov, že Slováci sa stali jedným z najutláčanejších národov v Európe. Slovenský národ preto začal podnikať protikroky v podobe obranných spisov, legiend a podobne. V tejto súvislosti sa žiada upozorniť na to, že „uhorský štát neumožňoval Slovákom formovať vlastnú štátnosť. Slovenskému národu ani pod vplyvom myšlienok Štefana Werbóczyho z Vrbovca a jeho diela Tripartitum neposkytol autonómiu, hoci ju napr. mali Chorváti či Slavóni. Ani tak však nezanikla identita slovenského obyvateľstva, čo dokazujú mnohé historické dokumenty…”[7]

            Slovenská reprezentácia sa po prvý raz pokúsila formulovať svoje štátnopolitické požiadavky v Žiadostiach slovenského národa, ktoré prijala v Liptovskom Mikuláši 10. mája 1848. Zhŕňajú národný, kultúrny a sociálny politický program do štrnástich bodov. Slováci sa v nich vyhlasujú za samobytný národ s vôľou žiť vlastným národným životom v Uhorsku ako vo vlasti rovnoprávnych národov zastúpených na spoločnom krajinskom sneme. Požadujú zriadenie národného snemu Slovenska, ktorého etnické hranice treba vytýčiť, a imperatívny mandát poslancov. Slovenský národ vyslovil požiadavku zaviesť používanie národnej zástavy a slovenčiny ako úradného jazyka v slovenských župách a obciach, zriadiť národné školy všetkých stupňov a ustanoviť slovenské vojenské velenie. Ďalej požadoval zaviesť všeobecné a rovné volebné právo s tajným hlasovaním, slobodu tlače a zhromažďovania, zrušiť poddanské povinnosti, navrátiť všetky pozemky, lesy a pasienky, zabrané zemepánmi, a pririecť menšie regálne práva.[8]

Úsilie o spolužitie slovenského národa s českým národom v štátnopolitickom spojení sa prejavilo na Slovanskom zjazde v júni 1848 v Prahe. Vznikol návrh na vytvorenie spoločného štátneho celku Čiech, Moravy a Slovenska v rámci federalizovaného Rakúsko-Uhorska.

            Udalosti revolučného roku 1848 Slovákom jasne ukázali, že maďarská šľachta mala záujem o osamostatnenie Uhorska od rakúskej časti monarchie, ale na požiadavky nemaďarských národov Uhorska odpovedala otvoreným terorom. Dôsledkom bol nielen rozchod Slovákov s maďarsky chápanou revolúciou, ale aj vytvorenie Slovenskej národnej rady vo Viedni 16. septembra 1848 ako najvyššieho slovenského vojenského a politického orgánu na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom. Po príchode slovenských vojenských dobrovoľníkov na západné Slovensko (19. septembra 1848) vyhlásila Slovenská národná rada, ktorá šírila leták Slováci! Bratia!, odtrhnutie Slovenska od Uhorska a vyzvala slovenský ľud do celonárodného povstania. Maďarské ozbrojené gardy však toto povstanie potlačili a vláda v Budapešti nastolila na Slovensku politický teror.[9]

            V druhej polovici 19. storočia sa maďarizácia v Uhorsku vystupňovala, hoci sa občas zdalo, že Slováci môžu dosiahnuť isté ústupky v svoj prospech. Svedčí o tom Memorandum slovenského národa prijaté v Martine 7. júna 1861. Kládol sa v ňom dôraz na zákonné uznanie slovenského národa ako národa rovnoprávneho s maďarským a uznanie slovenčiny ako úradného jazyka na území Slovenska. V dokumente sa požadovalo vytýčenie územia Slovenska, ktoré by nenarušilo celistvosť Uhorska, a používanie maďarčiny ako diplomatickej reči.[10] Podobné požiadavky obsahoval Prosbopis Slovákov odovzdaný 12. decembra 1861 slovenskou deputáciou vo Viedni cisárovi Františkovi Jozefovi I.[11] V tejto súvislosti treba pripomenúť, že: „Slovenská feudálna národnosť sa formovala v národnom cudzom prostredí, kým česká feudálna národnosť sa formovala vo vlastnom českom prostredí.”[12] Táto skutočnosť významným spôsobom ovplyvňovala diferencovaný, respektívne nerovnomerný rozvoj slovenského národa s českým národom, ako i ich formovanie národných štátností a nerovnakého štátoprávneho postavenia v Rakúsko-Uhrosku.

 

Štátoprávne koncepcie na vznik Česko-Slovenskej republiky

            Dvadsiate storočie prinieslo nové myšlienkové prúdy a vznikli nové politické podmienky. Medzinárodná situácia a revolucionizovanie širokých más Európy vytvárali predpoklady na úspešný boj Slovákov za národnú a štátnu samobytnosť. Slovenský národ v politickom boji za národnú slobodu sa však nemohol spoliehať len na vlastné sily. Oveľa reálnejší predpoklad úspešného zakončenia tohto boja sa ukazoval v spojení s českým národom. Neskorší vývoj potvrdil, že v tom čase to bola pre Slovákov najprijateľnejšia orientácia, ktorá v nejednom smere mala zásadný význam pre kultúrno-spoločenské, politické, ale aj národné uvedomenie Slovenska. Na druhej strane sa však u značnej časti českých i slovenských politikov prejavili tendencie pokladať Slovákov za súčasť, resp. akúsi slovenskú vetvu českého národa. Napokon vyústili v idei čechoslovakizmu, ktorá nepripúšťala samobytnosť slovenského národa. Vzhľadom na rýchlo sa zvyšujúcu vzdelanostno-kultúrnu úroveň Slovákov bola jednoznačne neprijateľná.

            Idea čechoslovakizmu, reprezentovaná najmä českými politikmi, no aj časťou slovenskej reprezentácie, sa v podstate stala vládnou ideou česko-slovenského štátu. Tým sa prakticky popierala či odsúvala aktuálnosť potreby riešiť problém samobytnosti slovenského národa.

            Už na začiatku prvej svetovej vojny na jeseň 1914 sa Slováci v zahraničí zapojili do protiuhorského národnooslobodzovacieho boja. Vystúpenia amerických Slovákov patrili k prvým, ktoré jednoznačne hlásali požiadavku rozbitia Rakúsko-Uhorska a ovplyvňovali vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov.

            V Memorande o krivdách a požiadavkách slovenských, ktoré 10. septembra 1914 prijala Slovenská liga v USA, sa odzrkadľovali zásady memoranda z roku 1861. Požadovala sa v ňom najmä úplná samospráva a voľnosť sebaurčovania na politickom, kultúrnom a hospodárskom poli. V memorande sa nehovorilo o konkrétnom štátoprávnom riešení Slovenska, no tendencia bola taká, že rôzne slovenské organizácie váhali medzi štátoprávnou samosprávou Slovenska vo federatívnom slovanskom štáte, prípadne uvažovali o slovensko-maďarskom, slovensko-ruskom alebo slovensko-poľskom zväzku. Zvíťazila myšlienka vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov.

            Aj v cárskom Rusku sa začali Slováci a Česi, ku ktorým v období prvej svetovej vojny pribúdali vojnoví zajatci a dezertéri, aktivizovať so zámerom rozbiť rakúsko-uhorskú monarchiu a utvoriť spoločný štát Slovákov a Čechov, resp. spoločný štát s Ruskom.

            Pokus krajanov z Francúzska, Veľkej Británie a Ruska vytvoriť Národnú radu obcí česko-slovenských v Paríži sa skončil neúspechom.

            České politické strany sa pred rokom 1914 hlásili k programu vychádzajúcemu z doktríny českého štátneho historického práva v rôznych interpretáciách. Časť politických strán chcela národnostnú otázku riešiť v rámci Rakúska federalizáciou habsburskej ríše a akceptovaním požiadaviek národnostnej rovnoprávnosti a kultúrnej autonómie. Pre predvojnovú oficiálnu domácu českú politickú reprezentáciu však slovenská otázka ako súčasť politického programu nejestvovala. Česi vychádzali pri svojich nárokoch na vlastný štát z historickoprávneho princípu, ale požiadavku česko-slovenského štátneho zjednotenia nevytýčili.

            Vypuknutím prvej svetovej vojny vznikla nová situácia. Na začiatku vojny boli sformulované programy, ktoré predpokladali a požadovali zrušenie habsburskej monarchie a riešenie českej a slovenskej otázky mimo jej rámca. Autormi týchto plánov boli najmä Karel Kramář, vodca mladočechov, a profesor Tomáš G. Masaryk, vodca malej realistickej strany združujúcej elitný zlomok českej inteligencie. Kramářov projekt nepredpokladal vznik samostatného českého alebo česko-slovenského štátu na troskách Rakúsko-Uhorska. Domnieval sa, že súčasťou slovanskej ríše bude spolkový štát zahrnujúci do českého kráľovstva aj slovenské územie severného Uhorska.

            Zatiaľ čo Kramářov plán slovanskej ríše zohral úlohu len v prvom roku svetovej vojny, Masarykove projekty sa vyvíjali a pôsobili až do rozpadu habsburskej monarchie. Jeho prvý návrh budúceho samostatného česko-slovenského štátu, ktorý predložil 14. – 29. októbra 1914 Robert W. Seton-Watson vo forme memoranda pre britskú vládu, a takisto memorandum pre britského ministra zahraničia Edwarda Greya (máj 1915), rátali s vytvorením samostatného česko-slovenského štátu ako monarchie. Argumenty a požiadavky Tomáša G. Masaryka sa v podstate opakovali aj v ďalších programových dokumentoch, ktoré vznikli do roku 1917. Modifikácie mali zväčša takticko-diplomatický charakter.

            Všetky tieto aktivity vyvolávali v konečnom dôsledku ostré diskusie, v ktorých zástupcovia slovenských spolkov v USA bojovali proti snahe českých partnerov pripojiť Slovákov ako prívesok k základnej českej akcii protihabsburského odboja. Napokon bola 22. – 23. októbra 1915 uzavretá Clevelandská dohoda zástupcov Slovenskej ligy a českých spolkov a strán, ktorej návrh vypracovalo České národné združenie. Dohoda vytýčila program samostatnosti českých krajín a Slovenska. Spojenie českého a slovenského národa sa malo uskutočniť formou federatívneho zväzku dvoch štátov s úplnou autonómiou Slovenska. Autonómia znamenala zriadenie vlastného snemu, vlastnú štátnu správu, úplnú kultúrnu slobodu, teda i vlastnú finančnú a politickú správu so štátnym jazykom slovenským. Budúci štát mal byť demokratický, so všeobecným a priamym volebným právom s tajným hlasovaním.[13]

            Protimonarchistické vystúpenia českých a slovenských krajanov položili základy česko-slovenského zahraničného odboja. Profesor Tomáš G. Masaryk sa protirakúsko-uhorské hnutie Čechov a Slovákov v štátoch Dohody (USA, Francúzsko, Taliansko a Veľká Británia) snažil využiť v USA. V tomto smere sa skontaktoval aj s Milanom R. Štefánikom, ktorý mu v Paríži ponúkol svoje rozsiahle spoločenské a politické styky, čím sa pred Tomášom G. Masarykom a Edvardom Benešom otvorili nové možnosti pôsobenia. Za výdatnej pomoci Milana R. Štefánika a ďalších spolupracovníkov postupne prekonali mnohé rozpory. Podarilo sa im sústrediť protirakúske a protiuhorské vystúpenie slovenských a českých krajanov pod jednotným vedením. Vypracovali program, ktorý rešpektoval aj záujmy mocností Dohody.

            V polovici roku 1917 sa v domácom českom politickom programe objavila požiadavka pripojenia Slovenska k českému štátu. Slovensko sa na poslednú chvíľu z iniciatívy Vavra Šrobára a viedenskej skupiny okolo Milana Hodžu – bez nadväznosti na dovtedajší vývoj českej oficiálnej politiky a štátoprávnej doktríny – dostalo do vyhlásenia Českého zväzu z 30. mája 1917 na otváracej schôdzi ríšskeho parlamentu. Česká radikálna tlač útočila na maďarskú národnostnú politiku. Pričlenenie Slovenska k českému štátu označila za záchranu takzvanej slovenskej vetvy českého národa spod nadvlády maďarského barbarstva. Preto vyhlasovala český nárok na Slovensko. Ústavná, politická, hospodárska a sociálna štruktúra Slovenska bola však podstatne odlišná od štruktúry rakúskej časti monarchie. Zlúčenie českých krajín a Slovenska malo byť spojením dvoch území, ktoré po stáročia administratívne a hospodársky spolu vôbec nesúviseli. V tom čase si nikto v českom prostredí neuvedomil slovenský problém v celej jeho zložitosti a peripetiách. Nikto neuvažoval o štátoprávnom postavení Slovenska v česko-slovenskom štáte, o spôsobe rešpektovania slovenských osobitostí v rámci unitárneho štátu, o prípadnej autonómii či federácii ani nehovoriac.

            Konštruovanie projektov budúceho česko-slovenského štátu podstatne zmenila februárová revolúcia v Rusku roku 1917. Na Slovensku sa jej vplyv najvýraznejšie prejavil na sociálnej radikalizácii a rozšírení protivojnového a opozičného hnutia širokých más. Vzrástla nespokojnosť s ťažkými sociálnymi dôsledkami vojny, keďže monarchia, jej armáda i zázemie boli koncom roku 1917 na pokraji úplného vyčerpania.

            Zvrhnutie cárizmu sa okamžite odrazilo aj v projektoch česko-slovenského štátu Tomáša G. Masaryka. Jeho vplyv sa výrazne odzrkadlil aj na príprave Pittsburskej dohody, ktorá bola prijatá 30. mája 1918[14] a znamenala výrazný ústupok z pozícií formulovaných v Clevelandskej dohode. Dohoda z Pittsburghu sa vyhýba termínom slovenský národ a český národ a hovorí len o Čechoch a Slovákoch. Vytvorila tak možnosti budúcej formulácie jednotlivých dokumentov z odboja v zmysle čechoslovakizmu, ktorého bol Masaryk zástancom. V Pittsburskej dohode sa už nevynára potreba vytvoriť federatívne zväzky v budúcom česko-slovenskom štáte, ale dôraz sa kladie na politické postavenie Slovenska v podobe autonómie.

            V texte dohody sa však formulácia o autonómii Slovenska výslovne neuvádza. Autonómiu Slovenska v rámci česko-slovenského štátu možno však odvodiť z formulácie: „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.” Pittsburskú dohodu môžeme v porovnaní s Clevelandskou označiť za ústupok amerických Slovákov masarykovskému čechoslovakizmu. Čechoslovakizmus sa neskôr uplatňoval vo všetkých zložkách odboja v podobe fikcie jednotného československého národa ako jediného subjektu unitárneho štátu. Tieto stanoviská zdôvodňovali stúpenci čechoslovakizmu, najmä Tomáš G. Masaryk, Edvard Beneš a Milan R. Štefánik, potrebou argumentovať mocnostiam Dohody, že pôjde o pevný národný štát, ktorý hneď od vzniku nebudú rozkladať národnostné rozdiely. Ich cieľom bolo presvedčiť štátnych predstaviteľov a verejnosť v štátoch Dohody, že rozbitie Rakúsko-Uhorska a utvorenie česko-slovenského štátu je potrebné a novovzniknutý štát bude životaschopný. Tomáš G. Masaryk sa v svojich projektoch zameral predovšetkým na formu vlády, zahraničnopolitickú orientáciu a územný rozsah štátu. Menšiu pozornosť venoval jeho ekonomickej, sociálnej a politickej tvárnosti. Najobsažnejší je v tomto smere posledný dokument programového charakteru pred vznikom česko-slovenského štátu – Washingtonská deklarácia zo 17. októbra 1918.[15] Obsah aj dikcia tejto deklarácie sú ovplyvnené demokratickou frazeológiou amerického prezidenta Thomasa W. Wilsona, ku ktorému sa Tomáš G. Masaryk otvorene hlásil.

 

Vznik ČSR – štátoprávny a ústavný vývoj a Slovensko

            Českí politici postavili pred český národ jednoznačný cieľ národnooslobodzovacieho hnutia – vznik samostatného česko-slovenského štátu. Tento cieľ sa stal skutočnosťou. Predstavitelia Národného výboru v Prahe prevzali 28. októbra 1918 do svojich rúk miestodržiteľstvo a ďalšie štátne úrady. Rakúska štátna moc sa príliš nebránila, skôr naopak. Bola tu snaha o kontinuitu starej a novej štátnej moci tak, aby v tomto priestore nevzniklo štátnomocenské a právne vákuum.

            Slovenská reprezentácia nevystúpila pred slovenský národ s vlastným programom. Naopak, akceptovala program vzniku samostatného česko-slovenského štátu tak, ako ho presadzovala česká politická emigrácia. Slovenská politická reprezentácia vytvorila Slovenskú národnú radu a 30. októbra 1918 prijala v Martine Deklaráciu slovenského národa.[16] V podstate korešpondovala s predstavami o jednotnom československom národe, v ktorom Slováci predstavujú jeho mladšiu vetvu. Takýto prístup, hoci s výhradami, možno akceptovať v období vzniku Česko-slovenskej republiky (ČSR) s prihliadnutím na požiadavky mocností na česko-slovenský štát a na vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi na jednej strane a národnosťami na strane druhej. V ďalšom vývoji česko-slovenského štátu ho však treba pokladať už za nesprávny, lebo objektívne upieral Slovákom právo na sebaurčenie.

 

Prvé ústavné provizórium

Národný výbor prijal 28. októbra 1918 zákon o zriadení samostatného česko-slovenského štátu, neskôr publikovaný pod č. 11/1918 Zb. z. a n.[17] Tento zákon, označovaný za prvé ústavné provizórium, obsahoval úvod a päť článkov. V úvode konštatoval vznik samostatného česko-slovenského štátu. V čl. 1 bolo zakotvené, že štátnu formu česko-slovenského štátu určí Národné zhromaždenie po dohode s Československou národnou radou v Paríži. Orgánom jednomyseľnej vôle národa a taktiež vykonávateľom štátnej zvrchovanosti bol Národný výbor. V čl. 2 súčasne bola vyhlásená právna kontinuita, teda platnosť dovtedajších krajinských (českých a moravsko-sliezskych) a ríšskych (rakúskych a uhorských) zákonov a nariadení. Recipoval sa tak rakúsky a uhorský právny poriadok. V čl. 3 bola vyhlásená štátnomocenská kontinuita, keďže zakotvoval podriadenosť všetkých samosprávnych, štátnych, župných, krajinských, okresných a najmä obecných úradov, ktoré mali dočasne úradovať a konať podľa dovtedy platných zákonov a nariadení. Týmto článkom sa prevzal starý rakúsko-uhorský aparát. Nesporný význam prvého ústavného provizória spočíval predovšetkým v tom, že právnou formou fixoval vznik samostatného česko-slovenského štátu.

Druhé ústavné provizórium

            Činnosť Národného výboru netrvala dlho. Skončila sa 13. novembra 1918 prijatím zákona č. 37/1918 Zb. z. a n. o dočasnej ústave, tzv. druhým ústavným provizóriom. Obdobie jeho činnosti vtedajšia česko-slovenská štátoveda nazývala obdobím diktatúry Národného výboru.

            Dočasná ústava zakotvila iba sústavu najvyšších orgánov štátnej moci a správy, spôsob ich tvorenia, právomoc a štruktúru, ako aj vzájomné vzťahy medzi nimi. Nebola teda úplnou ústavou. Z jednotlivých ustanovení možno odvodiť formu vlády, v zmysle ktorej bol česko-slovenský štát parlamentnou republikou. Sústava najvyšších orgánov bola vytvorená na základe montesquieuovskej teórie trojdelenia štátnej moci, ktorá ju členila na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Zakotvila túto sústavu najvyšších orgánov štátnej moci a správy: a) Národné zhromaždenie, b) prezident republiky, c) vláda.

            a) Národné zhromaždenie bolo najvyšším orgánom štátnej moci so zákonodarnou právomocou pre celý štát. V zmysle dočasnej ústavy sa Národný výbor rozšíril na 256 členov. Tento zbor sa premenoval na Národné zhromaždenie, ktoré bolo jednokomorové a okrem zákonodarnej právomoci malo právomoc kreačnú a kontrolnú.

            Národné zhromaždenie bolo schopné rokovať a uznášať sa za predpokladu, že bola prítomná aspoň 1/3 poslancov. Na platnosť uznesenia bola potrebná nadpolovičná väčšina prítomných. Kvalifikovaná väčšina kvóra, t. j. 2/3 z prítomných poslancov, pričom počet prítomných poslancov musel tvoriť 2/3 všetkých poslancov, bola potrebná pri uznášaní o zmene dočasnej ústavy, zákona o všeobecných právach občanov, zákona z 9. novembra 1918 o osobnej nedotknuteľnosti členov Národného zhromaždenia, pri voľbe prezidenta republiky a pri uznášaní o vypovedaní vojny.

            b) Prezident republiky bol druhým najvyšším orgánom štátnej moci. Volilo ho Národné zhromaždenie, a to dvojtretinovou kvalifikovanou väčšinou z 2/3 kvóra. Úrad prezidenta trval dovtedy, kým nebola podľa definitívnej ústavy zvolená nová hlava štátu. Prezident republiky mal ústavné postavenie slabého prezidenta. Vyplývalo to z jeho právomoci, ako aj z toho, že na všetky vládne úkony, ktoré vykonával, bol potrebný aj podpis príslušného zodpovedného člena vlády. Prezident republiky mal i relatívne veto k zákonom Národného zhromaždenia. Nemohol byť trestne stíhaný. V prípade, že nemohol vykonávať svoju funkciu (z dôvodu, ak sa dlhší čas zdržiaval za hranicami alebo miesto prezidenta nebolo obsadené), zastupovala ho vláda, ktorá mohla jednotlivými úkonmi poveriť predsedu vlády. Prezident republiky bol povinný zložiť sľub pred Národným zhromaždením.

            c) Vláda bola najvyšším výkonným a nariaďovacím orgánom. Skladala sa zo 17 členov (z predsedu a ministrov), ktorých volilo Národné zhromaždenie. Vláda si zo svojho stredu volila námestníka predsedu, ktorý predsedu zastupoval. Vláda skladala sľub pred Národným zhromaždením a jemu bola aj zodpovedná. Národné zhromaždenie mohlo vláde vysloviť nedôveru jednoduchou väčšinou za prítomnosti aspoň polovice poslancov a na základe toho ju aj odvolať. Návrh na vyslovenie nedôvery musel byť podpísaný najmenej 1/4 poslancov. Pri rozhodovaní v zbore sa vyžadovala prítomnosť aspoň 10 členov vrátane predsedu a podpredsedu. Vláda určovala, ktorí ministri budú riadiť a zodpovedať za jednotlivé úseky najvyššej správy štátu. Zákony mali byť vyhlásené do ôsmich dní od ich prijatia Národným zhromaždením a podpisovať ich mali prezident republiky, predseda vlády a člen vlády určený vykonávaním zákona.

            V zmysle dočasnej ústavy sa schvaľovali všetky akty výkonnej a nariaďovacej moci, ktoré boli dosiaľ prijaté predsedníctvom Národného zhromaždenia.

            Dočasná ústava okrem sústavy najvyšších orgánov česko-slovenského samostatného štátu zakotvovala ustanovenie o vyhlasovaní rozsudkov a nálezov súdov v mene republiky.

            Počas platnosti a účinnosti dočasnej ústavy došlo k týmto zmenám:

            Zákon č. 138/1919 Zb. z. a n. zvýšil počet členov Národného zhromaždenia na 270. Zmena sa uskutočnila na základe starého volebného kľúča.

            Zákon č. 271/1919 Zb. z. a n. o zmene dočasnej ústavy menil spôsob voľby prezidenta, a to v prípade, ak bol prezident chorý dlhšie ako jeden mesiac. Zároveň aj rozšíril právomoc prezidenta. Tento zákon zmenil aj spôsob kreovania vlády, ktorú mal menovať prezident. Prísnejšie upravil i otázku vyslovenia nedôvery vláde. Počet jej členov už nestanovil fixne, ako to bolo zakotvené v dočasnej ústave.

            Vznikom Česko-slovenskej republiky bol v podstate ukončený zápas o samostatný česko-slovenský štát. Od začiatku sa prejavovali rozdielne podmienky vyčlenenia Slovenska a českých krajín z monarchie. Do popredia sa čoraz nástojčivejšie dostávali ekonomické a sociálne otázky oveľa zbedačenejšieho Slovenska, ako aj problém zabezpečenia jeho južných hraníc. Zároveň sa prejavil vplyv Októbrovej revolúcie v Rusku, vyhlásenie Maďarskej republiky rád a neskôr Slovenskej republiky rád s cieľom nastoliť moc robotníkov ako v sovietskom Rusku. Napriek skorému zániku týchto útvarov a vymedzeniu hraníc sa pomery na Slovensku v danej situácii len ťažko konsolidovali. Nekonali sa ani voľby do Národného zhromaždenia, hoci česko-slovenská vláda sa opierala o starý byrokratický štátny aparát, najmä o žandárstvo a armádu. V tomto období sa Slovensko ešte nezapájalo do ústavného vývoja. V zmysle zákona č. 64/1918 Zb. z. a n. o mimoriadnych a prechodných ustanoveniach na Slovensku vykonával štátnu správu na tomto území minister s plnou mocou pre správu Slovenska.

 

Ústava ČSR z roku 1920

            Tento dočasný ústavný režim vystriedala definitívna ústava z roku 1920, ktorá platila až do rozpadu predmníchovskej Česko-slovenskej republiky, resp. do Ústavy 9. mája 1948.

            Definitívny text ústavy dňa 29. februára 1920 schválilo Národné zhromaždenie a publikovaný bol pod číslom 121 Zb. z. a n. ako Ústavná listina Česko-slovenskej republiky s platnosťou od 6. marca 1920.

            Ústava ČSR mala svoj vzor v ústavách západných demokratických štátov, a to v americkej a francúzskej ústave, ako aj v ústave Weimarskej republiky. Vychádzala z teórie trojdelenia štátnej moci a teórie prirodzených práv občana, čomu sa neskôr prispôsobila i celá štruktúra ústavy.

            Ústavná listina ČSR sa skladala z úvodného vyhlásenia, uvádzacieho zákona, 10 článkov, 6 hláv a 134 paragrafov. Úvod, v prvej vete takmer identický s obdobným vyhlásením v preambule Ústavy Spojených štátov amerických z roku 1787, vychádzal z fikcie jednotného československého národa, ktorá sa uplatňovala nielen v celej ústave, no aj pri jej realizácii v praktickom živote. Takáto úprava spolunažívania medzi Slovákmi a Čechmi stavala slovenský národ právne i fakticky do nerovnoprávnej polohy.

            V prvej hlave boli zakotvené všeobecné ustanovenia, týkajúce sa princípu suverenity ľudu. V § 1 ods. 1 sa hovorí: „Ľud je jediný zdroj všetkej štátnej moci v Československej republike.”

            Ďalšie paragrafy tejto hlavy zakotvovali predpisy o forme štátu, v ktorých zmysle bola Česko-slovenská republika republikovou vládnou formou a jednotným štátom, v ktorom existovalo autonómne územie Podkarpatskej Rusi. Postavenie Podkarpatskej Rusi sa podľa týchto ustanovení v celom rozsahu prakticky nerealizovalo.

            Prvá hlava zakotvila jednotnosť a nedeliteľnosť štátneho územia, Prahu ako hlavné mesto a farby republiky. Úpravu štátneho znaku a vlajky ponechávala ústava zákonom. Rovnako aj podmienky nadobúdania, účinku a zániku štátneho občianstva.

            V súlade s teóriou trojdelenia štátnej moci nasledujúce hlavy ústavy upravovali jej jednotlivé zložky. Predovšetkým v druhej hlave zákonodarnú moc, ktorú vykonával dvojkomorový parlament. Ten sa skladal z poslaneckej snemovne a senátu, ktoré sa mali voliť podľa rozličných cenzov v súlade so základnými princípmi podľa všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným hlasovaním podľa zásady pomerného zastúpenia. V tretej hlave bola upravená moc vládna a výkonná, spôsob jej ustanovovania, pôsobnosť a práva prezidenta, vlády, ministerstiev a nižších administratívnych úradov, pritom správne súdnictvo a miestna samospráva boli ponechané osobitnej úprave zákonov. Sudcovská moc bola upravená v štvrtej hlave. Sú tu základné princípy organizácie súdov, ich príslušnosť a spôsob výkonu sudcovskej moci len v súlade so zákonom.

            Podľa teórie prirodzených práv sú potom najmä v piatej hlave upravené práva a slobody, ako aj povinnosti občanov tak, že sa vytyčujú určité hranice, ktoré štátne orgány zákonodarnej, výkonnej alebo sudcovskej moci nesmú prekročiť, aby neporušili súdom zaručené práva a slobody občanov. Medzi ne sa zahrnovala rovnosť občanov, osobná a majetková sloboda, domová sloboda, sloboda tlače a sloboda zhromažďovania a spolčovania, petičné právo, listové tajomstvo, sloboda svedomia, náboženského vyznania a ochrana manželstva a rodiny. Šiesta hlava sa zaoberá ochranou národnostných, náboženských a rasových menšín, pričom zásady jazykového práva mal upraviť osobitný zákon, ktorý mal tvoriť súčasť ústavy.

            Uvádzací zákon k Ústavnej listine ČSR č. 121/1918 Zb. z. a n. zakotvuje inštitúciu ústavného súdu, jeho zloženie a spôsob vytvorenia. V druhom funkčnom období však ústavný súd nebol personálne obsadený.[18]

            Vznik ČSR bol medzníkom v štátnom vývoji slovenského a českého národa. V dôsledku fikcie jednotného československého národa však po celý čas jestvovania prvej republiky oficiálne nebola uznaná existencia Slovákov ako samobytného národa. Vzťahy Čechov a Slovákov sa v štátoprávnej rovine neriešili, i keď rast napätia, podmienený takouto politikou, bol značný.

            Keďže pri vzniku Česko-Slovenska prakticky nejestvovali hranice Slovenska (boli stanovené až Trianonskou dohodou v roku 1920), štátnopolitickú zmenu mohli pozorovatelia chápať aj ako dobytie Slovenska Čechmi, a nie ako rozhodnutie dvoch rovnoprávnych národov utvoriť spoločný štát. Prejavovalo sa to aj v postojoch k Slovákom, ktorí požadovali, aby českí politici, ktorí podpísali Pittsburskú dohodu z roku 1918, splnili aspoň prísľub autonómie Slovenska. Nielen v zahraničí, ale aj na pôde parlamentu bola vznesená požiadavka autonómie Slovenska. Ako prvý predložili takýto návrh v júni 1921 Ferdinand Juriga a Ľudovít Labaj. Návrh Vojtecha Tuku dokonca smeroval k vytvoreniu Česko-Slovenskej zväzovej republiky, ktorú by tvorili dva úplne samostatné suverénne štáty – český a slovenský, a to na zmluvnom základe.

            Všetko svedčilo o nespokojnosti s tým, že Slovensko bolo akýmsi príveskom českej štátnosti, dokonca podľa niektorých názorov len kolóniou. Takýto prístup k Slovensku sa jednoznačne prejavoval najmä vo vládnucich kruhoch pri presadzovaní záujmov českého kapitálu v ekonomickej oblasti (napr. odbúravaním priemyslu na Slovensku). V Čechách si tak riešili vlastné problémy odbytu priemyselných výrobkov, prehlbujúcu sa hospodársku krízu a nezamestnanosť. To, samozrejme, vyvolalo na Slovensku nielen nezamestnanosť, ale aj mohutnú vlnu vysťahovalectva za prácou sčasti do českých krajín a sčasti mimo ČSR, najmä do zámoria. Nespokojnosť slovenského obyvateľstva sa prejavila aj v politickej oblasti, Vo voľbách v roku 1925 sa väčšina Slovákov vyjadrila v prospech opozičných strán.

Vládne strany nedokázali náležite zodpovedať otázku o zmysle národného oslobodenia a realizácii práva na sebaurčenie slovenského národa. Neboli schopné vymaniť sa z čechoslovakizmu, uznať Slovákov za samostatný národ a primerane to vyjadriť aj v štátoprávnej forme, aspoň v podobe čoraz naliehavejšie žiadanej autonómie. Dokonca komunisti, ktorí tvorili celoštátnu stranu, na 2. zjazde Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ) v roku 1924 dokázali odmietnuť tézu o jednotnom československom národe, hoci štátoprávne riešenie nerozpracovali.

            Zápas Slovákov s čechoslovakistami a centralistami viedla predovšetkým Slovenská ľudová strana (neskôr Hlinkova slovenská ľudová strana – HSĽS), ktorá po voľbách v roku 1925 vstúpila do vlády. S ťažkosťami sa jej však podarilo presadiť – slovami Andreja Hlinku – „záblesk autonómie” zavedením krajinského zriadenia od roku 1928. Lenže krajinské zastupiteľstvo nemalo zákonodarnú moc. Výkonná štátna moc bola obmedzená na niektoré záležitosti hospodárske, kultúrne, školské a zdravotnícke. Andrej Hlinka spolu s Martinom Rázusom, zástupcom Slovenskej národnej strany, preto vo Zvolenskom manifeste z októbra 1932 odmietli fikciu jednoty českého a slovenského národa v podobe československého národa. Dôrazne požadovali včleniť Pittsburskú dohodu do Ústavy ČSR, zriadiť slovenské oddelenia v pražských centrálnych orgánoch. Nastolili taktiež požiadavku prijímať obyvateľov slovenskej národnosti do štátnych služieb na území Slovenska, vykonať revíziu pozemkovej reformy na Slovensku a oživiť slovenský priemysel pomocou štátnych dotácií. Česká strana však nemala pochopenie pre tieto požiadavky a nesplnila ich. Naopak, označila ich za neprijateľné, za prejav separatizmu, za rozbíjanie jednoty československého národa a štátu.

            Po nástupe Hitlera k moci v Nemecku sa i v Česko-Slovensku dostávali do popredia čoraz väčšmi sa stupňujúce požiadavky sudetských Nemcov. Týkali sa národnej samosprávy a neskôr pripojenia k Nemecku, k ríši všetkých Nemcov. Západné mocnosti v záujme zmiernenia agresivity nastupujúceho fašizmu boli ochotné robiť ústupky na úkor slabších štátov. Z tohto dôvodu vyvíjala britská a francúzska vláda nátlak na odstúpenie územia obývaného Nemcami. Výsledok je známy – mníchovský diktát štyroch mocností, keď česko-slovenská vláda a prezident Edvard Beneš v rozpore s platnou ústavou tento diktát akceptovali. Ústava z roku 192O vyžadovala totiž súhlas parlamentu so zmenou územia, a to formou ústavného zákona. Negácia ústavy išla dokonca tak ďaleko, že v decembri 1938 bol prijatý ústavný zákon č. 330/1938 Zb. z. a n., ktorý zmocnil prezidenta na jednomyseľný návrh vlády meniť vlastnými opatreniami ústavu z roku 1920 a ústavné zákony a poskytol mu i ďalšie mimoriadne nariaďovacie oprávnenia. Rovnako tiež vláda so súhlasom prezidenta, ktorý ich spolupodpisoval, mohla vydávať nariadenia s mocou zákona. Bol to koniec zvyškov parlamentarizmu a vylúčenie Národného zhromaždenia ako voleného orgánu z účasti na zákonodarstve. Odtiaľ bol už len krok k neobmedzenej diktatúre.

            V období mníchovskej krízy nebolo riešenie slovenskej otázky prvoradé. Zarážajúca je preto skutočnosť, že sa česko-slovenská vláda zaviazala riešiť spolu s prezidentom aj otázku maďarskej menšiny. Pritom práve táto otázka sa životne dotýkala najmä slovenských národných záujmov. Nevyhnutné bolo vyriešiť predovšetkým postavenie slovenského národa v rámci Česko-Slovenska. Nemožno sa preto čudovať, že HSĽS prostredníctvom Matúša Černáka, svojho ministra v novej vláde ČSR, žiadala okamžité priznanie samobytnosti slovenského národa a vytvorenie autonómie.

            Zhrnutie slovenských požiadaviek predstavuje Žilinská dohoda zo 6. októbra 1938, ktorú podpísali zástupcovia HSĽS spolu s niektorými predstaviteľmi najmä republikánskej (agrárnej), živnostenskej, národnosocialistickej, národnej a sociálnodemokratickej strany. Česko-slovenská vláda vyjadrila súhlas s obsahom tejto dohody. V súlade s požiadavkou autonómie v podobe decentralizácie vládnej a výkonnej moci Národné zhromaždenie prijalo ústavný zákon č. 299/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny,[19] ktorým sa v podstate vytvoril asymetrický model Česko-Slovenska. Členovia Slovenskej krajinskej vlády boli totiž súčasťou ústrednej vlády, ktorá spravovala pre celé územie Česko-Slovenska len v ústavnej listine taxatívne vymedzené veci zahraničných vzťahov, národnej obrany, meny, mier, váh, patentov, ochranných vzoriek a známok, vymeriavania a mapovania, spoločného rozpočtu, štátneho dlhu a pôžičiek na spoločné potreby štátu, monopolov spoločných podnikov, ústavov a zariadení. Okrem toho ostatné ústredné ministerstvá v Prahe vystupovali síce ako česko-slovenské ministerstvá, ale pôsobnosť mali len v českých krajinách. Ústavný zákon o autonómii Slovenska obsahoval ustanovenia dotýkajúce sa ústavného súdu, pôsobnosti zákonov na území Slovenska, volieb do Snemu Slovenskej krajiny, používania slovenského jazyka a iných rečí, krajinskej príslušnosti, rozdelenia zákonodarnej moci, vládnej a výkonnej moci medzi ČSR a Slovenskú krajinu a spoločných výdavkov za ČSR.

 

 

 

 

 

 

Poznámky

 

---

 

[1] HUBENÁK, L.: Právne dejiny Slovenska do roku 1918. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2000, s. 26.

[2] RATKOŠ, P.: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1964, s. 171 – 175.

[3] Tamže, s. 189 – 192.

[4] POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK Bratislava 2001, s. 48. Taktiež CUPER, J.: Preambula Ústavy Slovenskej republiky a diskusie k nej. In: Slovenská štátnosť a jej rozvoj. Zborník na počesť 65. narodenín doc. JUDr. Jaroslava Chovanca, CSc., právnická fakulta UK a Spolok slovenských spisovateľov v Bratislave 2000, s. 230.

[5] CUPER, J.: Preambula Ústavy Slovenskej republiky a diskusie o nej. In: Slovenská štátnosť a jej rozvoj. Zborník na počesť 65. narodenín doc. JUDr. Jaroslava Chovanca, CSc. Právnická fakulta UK a Spolok slovenských spisovateľov v Bratislave 2000, s. 230.

[6] Porovnaj TRELLA, R. – CHOVANEC, J.: Nové štátoprávne usporiadanie ČSSR. Smena Bratislava 1971, s. 41 – 42. CHOVANEC, J.: Československá socialistická federácia. Pravda. Bratislava 1978, s. 19.

[7] POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK Bratislava 2001, s. 48.

[8] BOKES, F.: Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848 – 1914. Zv. I. (1848 – 1867). Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1962, s. 23 – 26.

[9] Tamže, s. 40 – 42.

[10] Tamže, s. 313 – 320.

[11] Tamže, s. 363 – 368.

[12] POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ: Štátne právo Slovenskej republiky. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK Bratislava 2001, s. 48.

[13] Memorandum Slovenskej Ligy v Amerike upravené na vládu a Národné Shromaždenie Česko-Slovenskej Republiky v záujme vtelenia Pittsburskej Dohody do ústavy Č. – S. Republiky. Pittsburg, Slovenská Liga v Amerike 1992, s. 8.

[14] Tamže, s. 10.

[15] Prohlášení nezávislosti československého národa. Praha, Orbis 1933.

[16] Národnie noviny, 31. 10. 1918, 1. osobitné vydanie.

[17] Zákon č. 11/1918 Sb. z. a n., částka II, s. 9.

[18] Bližšie CHOVANEC, J. – MOZOLÍK, P.: Ústavné súdnictvo v Československu. Právny obzor, 73, 1990, č. 5, s. 391 – 463.

[19] Ústavní zákon č. 299/1938 Sb. z. a n., částka 99, s. 1161 – 1164.