Igor Vaverčák
Básne na mojom tele
V tme svietilo
telo
jednoduché slovo
skomplikovalo
svet.
Chceli sa
spojiť
duše
čo voľne
plávali.
Súdené
križovatky.
Chceli sa
zastaviť
a nájsť
spoločný
let.
Bodavá
bolesť
nedáva
im
spať.
Zmysly
Napäté.
Sucho
v krku
ostal
len prekliaty
s m ä d . . .
Kryštály hmly
temné tóny organu
vyblednutá aura
úškrn na tvári
schránka je tesná
žiaden zápis v diári.
Letel som nahý
mračná ukazovali smer.
Si nádherná
ako básne,
čo píšeš rukou
po mojom tele.
Odpusť Bože,
že chcem všetko,
aj nenásytné bozky,
čo rozohrajú orchester.
Dokola sme ho chceli počúvať.
„…nedávaj mi toľko Bože,
aby si mi to potom nevzal.”
túlam sa sám
učiť sa
dožiť sa dňa
dožiť sa svitania
púšťať si slnko
všetkými pórmi
do svojho tesného
tela
U Ž A S I N E Z A V O L Á
A N I N E N A P Í Š E
Z O S T A L S I S Á M
A T O N I E J E K L I Š É
srdce búcha rytmy
neznáme sluchu
sú križovatky
sú cesty
prejdime ich
ruka v ruke…….
bútľavé vŕby
len vy poznáte
moju tvár
moje bolesti
ešteže vás mám
hej moje bútľavé vŕby
ako som vás to rozsadil
na veľkú diaľku
tesnejšie pri sebe
by ste ma zničili
Som pútnik vo vašej záhrade,
slečna –
oberám plody,
zalievam,
kochám sa krásou,
ničím plevy,
túžba byť v nej neustále
pôsobí ako balzam
aj Boh sa teší
aj Diabol