Cesty do Indie sa časom znovu stali pre dnešnú nezávislú mládež módnou záležitosťou a ja ako veľký fanúšik hinduizmu som sa tam vybral na veľkú reportáž.
Moja prvá fascinácia Indiou sa začala už začiatkom 90. rokov v jednom hinduistickom chráme na Seychellských ostrovoch. Prípravy na cestu v skutočnosti trvali niekoľko rokov. Môj život bol od malička zasvätený fotografii a fotky z Indie, hlavne tie čiernobiele, na mňa vždy pôsobili magicky. Pohľady ľudí z takýchto obrázkov boli zvyčajne veľmi uhrančivé a mali pre mňa magickú príťažlivosť. Na cestu do Indie som sa preto nesmierne tešil.
Počas 6 týždňov sa dala precestovať veľká časť jej severozápadnej časti. Prvou zastávkou bol Mumbai, pre nás známy ako Bombaj. Skutočná džungľa, mračno ľudí a drahota na indický štýl. Hneď na začiatku sa ma ujal jeden Ind-kresťan a jeho rodina mi poskytla ubytovanie prvé štyri dni. Jeho brat Joseph sa stal mojím sprievodcom a spolu sme navštívili slávny Mahalaxmi Temple a Elephanta Caves – úžasné jaskynné chrámy nachádzajúce sa v skale… Joseph ma nakoniec odprevadil aj na vlak, ktorý smeroval z Mumbai do Ahmedabádu v Gujarate.
Cesta vlakom v Indii znamená pre Európana vždy „úžasný zážitok“. Najlepšie je rezervovať si vrchné ležadlo a odtiaľ pozorovať, v lepšom prípade fotiť ten úžasný pestrofarebný svet, ktorý defiluje pred vaším zrakom. Pre oči hotová pastva. Ráno po príchode vlakom do Ahmedabádu bola stanica plná spiacich ľudí, vrátane psov a kráv, ktoré sa nachádzali mimo vestibulu. Tu prišlo na svet zopár vynikajúcich fotografií ľudí spiacich na zemi, mnohokrát prikrytých len novinami. Také fotky sa často realizujú ako čiernobiela sépia. Jednoduchý recept ako urobiť z vašich záberov silné nadčasové fotografie… Indický štát Gujarat bol rodiskom otca národa Mahátma Gándhího, ktorý sa na vás díva z každej ufúľanej a dotrhanej indickej bankovky. Nikde na svete asi nie sú také zničené peniaze ako práve tie indické…
V Ahmedabáde mi prišiel do cesty prvý „svätý“ muž, ktorý na moje prekvapenie presne vedel, odkiaľ a za akým účelom prichádzam. Veľa ľudí vám určite potvrdí, že India je mysteriózna krajina, v ktorej je lepšie spoľahnúť sa na intuíciu, inštinkt, a ak treba, pri realizácii svojich plánov môžete použiť aj modlitbu…
Patrím medzi veľkých labužníkov, preto sa mi veľmi páčilo v Diu pri mori. Diu ako bývalé portugalské teritórium ponúkalo pivo do 40 rupií, čo bola veľká vzácnosť. Izbička v hoteli mala nádherný balkón a všade naokolo boli priam neskutočne fotogenické uzučké romantické uličky. Na malom námestíčku bol holič, ktorý odviedol svoju skvelú prácu len za 5 rupií. Takisto zapózoval na očarujúce čiernobiele portréty. Za pár drobných ste si v mestečku mohli prenajať starý bicykel, ktorým sa dalo odviezť až na pláž k moru. Romantika ako z filmu. Nachádzali sa tam aj nádherné skaly, ktoré mali okná smerom na Arabské more… Miesto ako stvorené pre zaľúbený párik…
Mesto Pushkár v Rajastane malo svoju auru. Ale mať izbičku ako z vysnívaného katalógu dobrej cestovky sa mi podarilo nájsť až na druhýkrát. Bol to brahmanský dom, s modrými stenami a oknami z farebných sklíčok. Na indické pomery vládla v celom dome vzácna čistota, ktorá by urobila radosť každému. Ulice plné butikov mali čarovnú príťažlivosť. Tu som si zakúpil aj svoju prvú tibetskú misku v dome plnom „svätých“ z celého hinduistického ale aj budhistického panteónu. Na brehu posvätného jazera som k malým Shivovým lingamon chodieval zapaľovať tyčinky. Pri západe slnka a zvukoch hudby v diaľke si každý uvedomoval pocit indickej božskosti. Aj fotky sa takisto vydarili… Skoro každý tu navštívil Brahma Temple, ktorý ako jeden z mála bol zasvätený indickému Stvoriteľovi. Aj tu boli všade prítomné indické chrámové opice. Ináč veľmi drzé, neraz ukazujúc svoje nádherne vycerené zuby… V Rajastane je tiež chrám zasvätený potkanom. Pri vstupe do akéhokoľvek indického chrámu sa musíte vyzuť, niekedy dokonca odložiť aj kožené veci ako opasky a pod. Ešte dobre, že o potkany je v chráme vynikajúco postarané, no aj tak občas privoňajú k vašim nohám. Behajú vám totiž rovno pod nohami…
Punjab a jeho hlavné mesto Amritsar bol po ceste do Himalájí. Toto posvätné mesto sikhov navštívili moji kamaráti predošlý rok. Ja tento rok spolu s dvomi Francúzmi. Mali sme izbičku na streche hotela, odkiaľ bol perfektný výhľad na Golden Temple. Najsvätejšie miesto všetkých sikhov. Mramor, zlato, ornamenty, s pestrofarebnými rybičkami vo vode, spolu s davmi pútnikov z celej krajiny. No to ustavičné vyhrávanie z ampliónov v okolí chrámu sa nedalo na druhú noc už počúvať, tak boli na rade Himaláje. Rikša ako spoj na autobusovú stanicu bola objednaná deň vopred. Prekvapila ma skvelá chlapíkova angličtina, no pýtal si 50 rupií, lebo ho doma čakali štyri hladné krky. Bola to rikša na šliapanie. Na stanici už čakala jedna Američanka a spolu sme nasadli na bus – smer Himaláje. Cestovanie busom v Indii je skutočne zážitok, ako nakoniec všetko. V Dharmsale sme ešte prestúpili na jeden autobus smer McLeod Ganj, ktorý je skutočným sídlom všetkých Tibeťanov v exile. Do Himalájí sme dorazili až za tmy. Hotel podľa sprievodcu bol obsadený, no vedľajší hotel za 80 rupií na jednu noc bol voľný. Čakala ma čistá izbička a hotel mal fantastickú terasu s výhľadom na hory. Ustavičné presuny po krajine boli vyčerpávajúce a moje priedušky boli choré.
Himaláje sa stali mojím domov na niekoľko dní, taký bol plán ešte na Slovensku. Intuícia ma nesklamala. Bolo tu veľa bielych turistov, butiky plné tovaru a hory boli čistejšie ako ostatná časť Indie. Tibeťania boli veľmi kultivovaní, dievčatá pôvabné, a hlavne bol tu budhizmus rovno pred vašimi očami a vy ste si mohli rozkrútiť tibetské modlitebné mlynčeky. Aj vzduch bol skvelý a moje telo a duša to pocítili. Rýchlo som sa zotavoval. Po celej Indii sa dali kúpiť suveníry alebo drobné darčeky pre známych. Na tomto mieste to boli originál tibetské tyčinky alebo dobrý himalájsky čaj. Mcleod Ganj bola vychytená turistická destinácia, ale boli tu hlavne milovníci Indie – táto určitá kasta ľudí, ktorá sa na seba v niečom podobá, má niečo spoločné a spoločne niečo hľadá. Tu som kúpil modlitebné vlajočky s budhistickou bohyňou Tarou. Pohľad na hory bol úchvatný a cítil som, ako sa moja energia ustavične dobíja. Bol som na správnom mieste v správny čas…
Pôvodne som chcel ísť do mojej obľúbenej tibetskej reštaurácie Peace Cafe, keď som na námestíčku dňa 14. 3. narazil na začiatok Protest March za Slobodný Tibet. Bola to „reportáž na objednávku“. Zástupy ľudí mali namierené do najväčšieho budhistického chrámu. Cestou mi prišla do cesty Alice, s ktorou som trávil nasledujúce dni. Keď sme dorazili do chrámu, bol už preplnený ľuďmi. Rozhorčenie, protesty, bolesť, trpkosť… modlitby. Všetko dookola zaplavené sviečkami. V ten večer i nasledujúce dni sme mali v oknách zapálené sviečky. Neskutočne magické. Druhý deň Tibeťania rozdávali svoje vlajky. Naokolo bolo možné zazrieť televízne štáby cudzích televíznych spoločností. V tom čase som o danej situácii vedel naozaj málo. O pár dní neskôr boli v Mumbai vystavené fotografie mŕtvych tiel Tibeťanov. The Times of India priniesli na titulnej stránke fotografiu Tibeťanov obsadzujúcich čínsku ambasádu v Delhi mávajúc tibetskými vlajkami. Tibet je strategické územie a Čína si ho tak ľahko nepustí, iná mocnosť by sa tam hneď nasťahovala. Tibeťania chcú slobodu, alebo aspoň tak je to prezentované vo svete. Ale vieme my vôbec, čo chcú alebo nechcú tí najväčší hráči na politickej šachovnici sveta? Zažil som v Indii skutočne veľa silných momentov, ale atmosféra protestov, sviečok, bola fascinujúca. Škoda bolo len to, že počas protestov boli pozatvárané všetky tibetské reštaurácie, medzi nimi aj obľúbené Peace Cafe, kde sme večerali s Alice. Oproti sa nachádzal butik, v ktorom sme si kúpili tibetský zvonček. Taký, čo rozohrá celý, celučičký svet. Ten mi poradila práve Alice, ako čarodejnica na voľnej nohe…
Na 17. marca bol naplánovaný odchod autobusom do Haridwaru. Cestoval aj Alex – mladý Nemec. Urobilo mi to radosť. V Shivovom meste Hardiwar sme spolu strávili asi 3 dni. Rieka Ganga tu bola ešte čistá. Indovia pri nej robili puju, a tak sme aj my kúpili kvety so sviečkou a pustili to dolu prúdom po Gange. Dedinka Khajuraho bola kráľovskou odmenou. Je síce pravda, že z mesta Jhansi sme sa museli trepať na miesto slávnych chrámov rozbitým autobusom často po zničených a prašných cestách až štyri hodiny. V chrámoch bolo možné vidieť erotické pózy a pohlavné akty viacerých osôb. Na Khajuraho som mal len 24 hodín, a to v čase jarných sviatkov Holi, keď niektoré veci v Indii nefungujú.
Hneď po príchode mi rikshaman ukázal skvelý Yogi Hotel. Hotel bol čistý, architektúra bola skvelá a reštaurácia mala úroveň. Hneď krátko po ubytovaní ma už vonku čakali traja „otravovia“. Jeden mi núkal knižku Kamasutry, druhý ma chcel masírovať a tretí ma chcel voziť rikšou. Chýbal už len štvrtý, ktorý stále chcel natierať čiernym krémom moje žlté sandále. Po zakúpení Kamasutry som nasadol na rikšu a odviezol sa na koniec dediny, kde sa neplatilo žiadne vstupné do chrámov. Pri západe slnka som úplne sám meditoval uprostred nádherných tisícročných chrámov. Chrámy boli úchvatné a erotické motívy bolo treba na nich chvíľu hľadať… Nasledujúci deň ma očakávali prestížne chrámy, v ktorých vstupné pre cudzincov bolo 250 rupií. No stálo to za to. Bol tam aj obrovský býk Nandin slúžiaci Shivovi… Aj v tejto dedinke bolo množstvo butikov. Umelecké sošky, ktoré tam boli čarovné a božské… Ešte aj ten prach tam bol posvätný.
Návrat späť do Jhansi bol trochu komplikovaný, pretože boli sviatky jari a busy nepremávali. Nakoniec sme sa viezli autom. Cesta trvala asi 4 hodiny a merala okolo 175 km. Nasledovala noc v hoteli a potom ma čakala 24-hodinová cesta vlakom do Mumbai. Tam som mal v pláne pred odletom do Európy jednu noc prespať.
Pri príchode do Indie na mňa Mumbai pôsobil veľmi „husto“. Hlavne vlaky boli skutočne „narvaté“…Ešte pred odletom som si chcel pozrieť centrum a obľúbené podniky. Bol tam skvelý bar s výhľadom na veľký kriketový park, okolo ktorého sa nachádzali samé čierno-žlté taxíky. Samozrejme, pre fotografa veľmi fotogenické.
Aj v Mumbaii boli protestujúci Tibeťania. V blízkosti vlakovej stanice Shivaji Terminus to boli protestujúci tibetskí mnísi, sediaci a modliaci sa. Všetko dookola bolo zaplavené vlajkami a fotografiami mŕtvych Tibeťanov zmasakrovaných Číňanmi… Podpísal som petíciu, tak ako je to mojím zvykom, a prisľúbil som pomôcť. Ja, ako príslušník malého národa dobre poznám, čo je to mocenská propaganda silnejších národov ako Rusko, Čína, Amerika. Ale malé národy a kultúry sú mnohokrát jedinečné a vzácne… Tibetské modlitebné vlajočky s Tarou sú už zavesené na našej hippie chalupe. Free Tibet-Free Slovakia… India-Svätá zem… Slovensko-môj domov…