Ondrej Herec
Dracula
Dracula je neodmysliteľným prvkom modernej kultúry. Prototyp moderných príbehov o upíroch, aj postojov populárnej kultúry k moci, sexualite, vede i náboženstvu má nespočetné podoby od mýtu po paródiu. Všetci poznajú netvora, ktorý vo dne spí v rakve a po zotmení vstáva, aby sa napil ľudskej krvi; každý vie, že ho zabije drevený kôl vbodnutý do srdca alebo slnečné svetlo. Cesta Draculu vedie od viktoriánskej podivnosti cez filmový idol a kultúrnu komoditu po božstvo subkultúr. Tajomstvo princa temnoty sa skrýva v každom z nás.
Dotazník
Názov v origináli: Dracula
Autor: Bram Stoker
Literárny druh: Zábavný román spájajúci prvky populárnej literatúry: fantastika, dobrodružná cesta, strašidelná romanca, ľúbostný príbeh, detektívka.
Žáner: Horor, science fiction, fantasy.
Napísané: 1891-1897, Londýn.
Prvé vydanie: 26. 5. 1897, Constable.
Miesto a doba deja: Anglicko a Východná Európa na konci 19. storočia.
Hlavná postava: Vlad Tepeş
Prezývka: Dracula
Identita/druh: Ľudský upír.
Zamestnanie: Gróf, pán upírov, bývalý vládca Transylvánie a Valašský vojvoda.
Občianstvo: Transylvánia a Valašsko na území dnešného Rumunska.
Schopnosti: Uhrančivý, zvodný, vzdelaný, bezcitný, silný, prefíkaný, darca nesmrteľnosti, telepat, premieňa sa na netopiera, vlka alebo na hmlu.
Funkcia v románe: Hybná sila príbehu.
Vedľajšie postavy: Kolektívnym hrdinom je stredná vrstva, predstavovaná Van Helsingom, Jonathanom Harkerom, Lucy Westenraovou, Johnom Sewardom, Arthurom Holmwoodom (Lord Godalming), Minou Murrayovou/Harkerovou, Quincey Morrisom, šialencom Renfieldom atď.
Rozprávač: Román je komponovaný fragmentárne ako záznam rôznorodých textov, perspektíva sa mení podľa postáv, výsledkom je hľadisko skupiny.
Naratívny čas: Časti textu zaznamenávajú dej v prítomnom čase, väčšina sa odohráva v minulosti.
Miesto: Príbeh sa začína v rozpadávajúcom sa kaštieli uprostred romantických lesov Transylvánie a prebieha najmä v priemyslovom Anglicku.
Dej: Van Helsing a jeho spojenci prenasledujú a zničia Draculu v dobrodružnom boji dobra proti zlu, prichádzajúcemu zo zámoria v podobe pána démonov.
Atmosféra: Temná, melodramatická, moralizujúca.
Zápletka: Harker pri obchodnej transakcii navštívi Draculu a pomôže mu dostať sa do Anglicka, ale v zápase proti spojeniu vedy a techniky s náboženstvom gróf nemá nádej.
Dramatický konflikt: Geopolitický a sociálny (východoeurópsky upír ohrozí západnú civilizáciu), hyperbolizuje sociálne protiklady a odkrýva tabuizované odlišnosti, najmä sexuálne (promiskuitu, homosexualitu atď.).
Klimax: Lucy sa premení na upíra, Van Helsing a jeho spojenci ju z milosti zničia.
Témy: Z imperiálnej gotickej literatúry: hranice života a smrti, degenerácia, invázia barbarstva a nadprirodzených síl do civilizácie, nebezpečný pokrok.
Motívy: Krv, koexistencia vedy s poverami, konflikt moderny s tradíciou, žena ako sexuálna hrozba.
Kresťanská symbolika: Dodáva vojne proti upírom význam krížovej výpravy. Pitie krvi je zvrhlou ozvenou kresťanského rituálu prijímania. Dracula sľubuje Renfieldovi v paródii Biblie: „Dávam ti všetky tieto životy a budem ti ich dávať po nekonečné veky, ak padneš na kolená a budeš ma vzývať!”
Nesmrteľnosť: Upír je nesmrteľný, lebo definuje „iného” ako zlo v človeku.
Spása: Pre každého okrem nemŕtvych. Dokonca aj tvár Draculu nadobudne „výraz pokoja”.
Hrozba: Sociálne tabu polygamie, promiskuity a homosexuality.
Paranoja: „Všetci ľudia sú svojím spôsobom blázni; diskrétne narábaj s božími bláznami – s celým zvyškom sveta.”
Obeť vlastnej slávy: Málokto číta pôvodnú knihu, ale každý pozná niektorý film s postavou Draculu. Preslávili ho médiá, stal obeťou vlastného úspechu tak, ako pôvodný gróf obeťou kultúrnych postojov svojich nepriateľov.
Film: Fetišizoval upíra ako netvora populárnej kultúry a formoval predstavu o krvilačnom nemŕtvom. Plešivý Nosferatu so špicatými ušami a pazúrmi Maxa Schrecka (pseudonym Aristida Olta) zo „symfónie hrôzy” Nosferatu (F. W. Murnau, Nemecko 1922) ostal ikonou populárnej kultúry; tvár uhladeného aristokrata vpečatil grófovi maďarský herec Bela Lugosi v Draculovi (Tod Browning, USA 1931). Od USA cez Portugalsko či Filipíny po Japonsko sa nakrútilo 127 vážnych, parodických aj pornografických hraných filmov a desiatky animovaných, televízne seriály ako Zabíjačka upírov Buffy aj videohry.
Upírske subkultúry: Napodobňujú upírov, ktorých praotcom je Dracula.
Dracula v kvetináči: Dracula Vampira patrí k deväťdesiatim druhom drakuloidných orchideí. Uprednostňujú vlhké temné kúty bez priameho slnečného svetla a rady visia dolu hlavou. Kvety najväčšej a najchlpatejšej z nich (Dracula Chimaera) merajú vyše pol metra.
Autor
Abraham (Bram) Stoker sa narodil 8. 11. 1847 v Clontarfe pri Dubline a zomrel 20. 4. 1912 v Londýne. Bol tretím zo siedmich detí v anglicko-írskej rodine úradníka a spisovateľky, ktorá fantastickými príbehmi zabávala chorľavé dieťa: do ôsmeho roku nemohol chodiť. Traumatická skúsenosť sa do jeho tvorby premietla motívmi predčasnej smrti, večného spánku aj oživenia mŕtvych: „zázračne” sa uzdravil a stal sa futbalovou hviezdou univerzity v Dubline.
Študoval dejiny, literatúru, matematiku a fyziku, bol úradníkom, novinárom a divadelným kritikom. Záujem o divadlo ho zblížil so slávnym divadelným hercom Henrym Irvingom natoľko, že ich priateľstvu niektorí pripisujú homosexualitu. Príjem manažéra divadla Irving’s Lyceum Theatre v rokoch 1878 – 1905 si doplňoval písaním. Irving ho uviedol do londýnskej „High Society”, kde sa zoznámil s Oscarom Wildeom, Arthurom Conanom Doylom, Williamom Gladstoneom, Richardom Burtonom, Henry Stanleyom a Lordom Alfredom Tennysonom. V roku 1878 sa oženil s herečkou Florence Balcombovou, bývalou priateľkou Oscara Wildea, a odsťahoval sa do Londýna. Syn Noel sa mu narodil v roku 1879.
Stokera nepreslávili poviedky pre deti, prvý román The Snake’s Pass (1890) ani dobrodružné príbehy ako Klenot siedmich hviezd (The Jewel of Seven Stars, 1904), Dáma z hmly (The Lady of the Shroud, 1909) a Brloh bieleho červa (The Lair of the White Worm, 1911). Historická sláva Draculu sa začala zničujúcou kritikou, ale reedície a preklady vychádzajú dodnes (prvé úplné vydanie v slovenčine L.C.A. 2003, prel. Katarína Slugeňová Cockrell a Martin Plch, doslov Peter Uličný). Dielo inšpirovalo hrané aj animované filmy, komiksy, seriály, výtvarné a hudobné diela, divadelné a baletné inscenácie.
Prvých tritisíc výtlačkov malo žltý obal s červenými písmenami. O štyri roky vyšlo druhé, mierne skrátené vydanie s jedinou ilustráciou, ktorú kedy schválil sám Stoker. Gróf na nej vyzerá ako bielovlasý vojenský veliteľ s hustými fúzami v netopierskej pláštenke, zliezajúci dolu hlavou po kamennej stene zámku, odlišný od arogantne charizmatického zvodcu vo filmových verziách.
Prví recenzenti nazývali text incestuóznym, nekrofilným, orálno-análne sadistickým, homoerotickým a bisexuálnym. Možno si uvedomovali psychoanalytickú dimenziu textu, ale netušili, že jej syntéza so sociálnou a kultúrnou sa stane príčinou celosvetovej slávy. Tej sa Stoker nedožil, zomrel v chudobe a neznámy. Niektoré zdroje uvádzajú ako príčinu smrti úplné vyčerpanie, iné syfilis.
Zdroje
Prvým impulzom Draculu bol Stokerov sen v marci 1890 o dievčati, ktoré sa ho pokúšalo pobozkať na hrdlo, nie na pery. Stoker pracoval na diele sedem rokov. Študoval mapy Balkánu v Britskom múzeu, diela The Land beyond the Forest (E. Gerardová), The Golden Bough (J. Frazer), Cartea pricolici (S. Gouldová), Epos über den Blutfürsten Vlad (M. Beheim), Die histori von dem posen Dracol aj Comentarii pápeža Piusa II. O Alžbete Báthoryovej sa Stoker nezmieňuje v knihe, ani v poznámkach. Inšpirovala ho iná grófka, Mircalla (Carmilla) von Karnstein (S. LeFanu: Carmilla).
K zdrojom patria upírske príbehy, ako Byronov The Giaour, Polidoriho The Vampyre, Rymerov Varney the Vampyre, Shelleyovej Frankenstein, aj chlapčenské dobrodružné príbehy, fantazírovanie o poľovačkách, bojoch, o romantických cestách do cudziny a exotických výpravách, spojených s „temnou antropológiou” divochov (R. Kipling, W. Scott, A. Radcliffeová, R. Haggard, R. L. Stevenson, J. Conrad), aj detektívky ( A. C. Doyle) a „domáce škandály” (list Stokerovej matky o epidémii cholery v Írsku).
Autorova divadelná prax dodala Draculovi teatrálnu dramatickosť. Skupinka hercov v londýnskom Royal Lyceum Theatre inscenovala 18. mája 1897 jediné predstavenie Draculu, ktoré Stoker videl. Jeho zamestnávateľ Henry Irving počúval dramatizované čítanie s nechuťou a vyrútil sa z hľadiska s prvou recenziou Draculu na perách. Obsahovala jediné slovo: „Strašné!”
Tabu sa menia podľa doby a spoločnosti. Stokerova matka napísala: „Od Frankensteina pani Shelleyovej sa nijaká kniha nepriblížila Tvojej originálnosťou ani hrôzou”, ale Dracula čerpá z dobových tematických zdrojov (netvor ako temný dvojník človeka, vzrušujúca poľovačka na netvora, prekročenie hraníc života a smrti, nebezpečenstvá poznania, atď.).
Forma
Autor sa zriekol vševediaceho rozprávača. Zdanlivo autentické správy pôsobia v denníkovo-listovej kompozícii objektívne ako rešeršovaná dokumentácia. Textové fragmenty sa dopĺňajú aj si protirečia, objektívny dojem stupňuje konfrontácia postáv. Heterogénne útržky poskytujú „jednoduché fakty” (nie vždy v chronologickom slede) bez prikrášlenia a bez komentára: Dr. Seward nedokáže definovať „fixnú predstavu Renfielda”, Mina bezdôvodne „vedela, že Jonathan už nemôže byť ďaleko” a nelogicky ju hreje myšlienka, že v Draculovej tvári sa v „smrti rozhostil výraz pokoja”. Van Helsing a Seward si vymenili „ustarostené pohľady”, keď sa Mina „cíti veľa slobodnejšie”. Sexuálne narážky patria k príťažlivosti diela.
Spravodajstvo vyúsťuje do záhady, faktografický súhrn fantasticky protirečí realite. Protagonisti oxymoronicky vysvetľujú tajomné udalosti „vedecky dokázanými faktami” podobne, ako postavy diel Stokerových súčasníkov R. L. Stevensona a A. C. Doylea. Komunikácia je narušená, správy sa strácajú napriek modernej technike. Telegram Van Helsinga bol „doručený s dvadsaťdvahodinovým oneskorením”, Lucy neotvorila list Miny zo 17. septembra. Dej ovláda bezmenný editor, otvára neotvorené a rozhoduje, čo bude v knihe zahrnuté alebo vynechané. „Superupír” sa vkráda do korešpondencie, hodnotí, vyberá, potláča, usporadúva a stráži udalosti.
Dracula
Dracula je prototypom línie modernej fantastiky, ktorá konfrontuje staré magické sily s čarami modernej vedy a zázrakmi techniky: „Ak máme zbaviť svet toho príšerného netvora, musíme mať všetky dostupné vedomosti.”
Zlo je neoddeliteľné od odlišnosti, lebo seba aj svoju kultúru si predstavujeme ako dobrých, ba najlepších. Netvor a zločinec Dracula je „iný” fyzicky aj psychicky, predstavuje temné podvedomie a potlačenú sexualitu. Prišelec z vekov povery, záhadný cudzinec je odlišný aj kultúrne.
Dracula predstavuje sily, striehnuce za sociálnymi hranicami, „tmavé” cudzie rasy aj aristokraciu, ktorá by mohla povstať z úpadku, vzdor utláčaných a zavrhnutých, všetko, čo spoločnosť odmietla. Morbídne čaro zvodného vraha hypnotizuje zvedavé publikum nebezpečenstvom a strachom.
Upíry ľudových povier pripomínajú chodiacich nemŕtvych, páchnuce mŕtvoly s mäsom odpadávajúcim od kostí. Stoker zdôraznil odporný výzor démona azda pre obavu z predsudkov. Napísal W. E. Gladstonovi: „úprimne dúfam… že v knihe nie je nič nízke”, hoci je „nevyhnutne plná desu a hrôzy… ktoré však majú očistiť myseľ”. Dnešný upír je príťažlivý a uhladený, ľudskejší ako jeho predchodca, vysoký, elegantný a očarujúci.
Od prvých Stokerových náčrtkov (Gróf upír – Count Vampyr) dodnes Draculovi pribúdajú aj ubúdajú vlastnosti: živí sa ľudskou krvou, je nadľudsky silný a má železnú vôľu, ovláda seba aj iných, je nesmrteľný telepat, mení sa na zvieratá a na hmlu, vidí v temnote, nevidno ho v zrkadle, maliari ho nevedia zobraziť, na fotografii sa javí ako tieň alebo kostra, nevrhá tieň, neje, nepije ani nefajčí. Na dlani ľadovo studenej ruky mu rastú chlpy, má orlí nos s veľkými nozdrami, vyčnievajúce špicaté biele zuby, ohnivočervené oči, krvavočervené pery a páchnuci dych, občanov západných demokracií fascinuje aristokratickým titulom. V konečnej verzii románu má Dracula dlhé biele fúzy, od hlavy po päty je zahalený v čiernom a miluje vlkov: „Počúvajte ich – deti noci. Nie je to strhujúca hudba?”
Dracula má právo byť arogantný: „Vládol celým národom a v ich čele bojoval stovky rokov… V ťažkých vojnových dobách vynikal nad ostatnými železnými nervami a jeho múdrosť, odvahu a statočnosť oslavovali mohutné armády.” V 20. storočí je detinsky naivný: „nič nechápe, preto sa vyjadruje tak slobodne.” V upírovi však vyvrcholil „vyšší životný princíp… jeho nečisté telo prekvitá a mladne… detský rozum neustále dospieva”.
Netvor, „ktorý sa vysmieva smrti”, je metaforou hrozieb:
- Netvor, stelesňujúci nadčasové zlo.
- Votrelec, ohrozujúci spoločnosť zvonka. Cudzinec zo zámoria ako americkí prisťahovalci, „outsider”, „temný iný” ako černosi a iné menšiny.
- Symbol asimilácie: sociálny chameleón nechce byť cudzincom. Omladzuje sa aprispôsobuje cudzím kultúram.
- Kolonizátor európskej civilizácie je východnou inverzioudobyvateľov, ako boli Cortéz či Pizzaro.
- Ekonomický, sociálny a politický tyran. Jeho opovrhnutie napodobňovanými kultúrami sa podobá západnému predsudku oprevahe nad „divochmi”, ktorých treba „civilizovať”.
- Neodolateľný milenec vyciciava energiu a životnú silu.
- Symbol sociálnej nákazy sa rozmnožuje krvnou infekciou anemorálnosťou.
- Pútnik, vykorenený zvlasti: ľpie na ňom čosi zOdyseovej slávy adobrodružstiev.
- Diabolský protiklad posvätnej dobroty Mikuláša je zároveň sympatický, poľutovaniahodný avparódiách komický.
Upír Dracula je prototypom netvora populárnej kultúry od konca 19. storočia po začiatok 21. storočia. Patrí ku kľúčovým postavám, ktoré formujú aj vysvetľujú vedomie našej doby. Upír musí piť krv: jeho neúnavná schopnosť konzumovať životnú silu ľudí i jeho biorytmy zodpovedajú vlastnostiam mediálnej kultúry. „Konzumácia” v tomto zmysle neznamená pasívneho konzumenta. Zodpovedá všežravej sile priemyslu zábavy, absorbujúceho sociálne správanie a hodnoty, sexuálne a násilné túžby publika. Archetyp dravej erotiky je viac ako osvedčená značka priemyslu zábavy: upír je zdrojom subkultúry.
Upíry symbolizujú moc, prevažne moc sexuality. Upírska subkultúra sa obracia od sociálnej kontroly k iluzórnej slobode životného štýlu, sexualizovala pitie krvi ako pôžitok a nezabudnuteľnú skúsenosť, prijala vidinu upíra ako požívačnej, krásnej a mocnej bytosti. Nosiť verejne kostým upíra (čierne oblečenie, čierne alebo krvavočervené pery, bledá tvár, ostré vyčnievajúce zuby, reťaze a kožené remence) je provokáciou, deklaráciou oslobodenia od spoločenskej kontroly a príslušnosti ku skupine.
Tvorca a pán netvorov nášho života – populárna kultúra, Draculu trivializovala. Prechod od hromadnej výroby k hromadnej spotrebe mení odpočinok na povinné konzumovanie. Raňajkové vločky sa volajú „Count Chocula” alebo „Frankenberry”, superupír kŕmi verejnosť módou a reklamou. Priemysel zábavy sľubuje večnú mladosť a krásu upíra, fetišizuje aj démonizuje ideálneho spotrebiteľa – mládež. Zmyslom upírskej ekonomiky je premena človeka na protézu výroby. Členovia subkultúr sa stávajú zombi, sluhami a protézami Majstra Upíra – konzumu.
Van Helsing
Van Helsing predstavil publiku moderný upírsky folklór. Jeho výklady sa čítajú ako šlabikár o upíroch: ako sa človek stáva upírom, silné a slabé stránky upíra, ako ho možno zničiť.
Bram” je skrátená forma mena biblického patriarchu „Abraham”, krstného mena Stokera aj jeho otca. Meno svedčí o miere Stokerovej identifikácie s postavou, s ktorou má spoločný aj holandský pôvod. V raných poznámkach k Draculovi sa autor zmieňuje o „nemeckom profesorovi histórie” Maxovi Windshöffelovi a vedel aj o nemeckom odborníkovi na náboženstvo a mytológiu Maxovi Müllerovi. Nemcov zmenil na Holanďana z Amsterdamu. Prímenie je azda odvodené od Dr. Hesselia, rozprávača príbehu Carmilla (Sheridan Le Fanu). Manažér Lyceum Theatre dobre poznal Shakespearove hry a mohol sa inšpirovať aj názvom Hamletovho zámka Helsingor. Inou možnosťou je Van Helmont, alchymista z jedného zo zdrojových textov Draculu (T. J. Pettigrew: On Superstitions Connected with the History and Nature of Medicine and Surgery, 1844).
Van Helsing je hrdina. Nebojácne vedie boj proti Draculovi, morálne inšpiruje svojich spolubojovníkov v zmysle kresťanskej viery a má encyklopedické vedomosti. „Starý kolega a učiteľ” Dr. Sewarda „vie o zriedkavých chorobách snáď najviac na svete”, je „zdanlivo despotický, no len preto, že vie, o čom hovorí, oveľa lepšie, než ktokoľvek iný… filozof a metafyzik, jeden z najpokrokovejších vedcov… má absolútne otvorenú myseľ. Vyznačuje sa železnými nervami, chladnokrvnosťou ľadového potoka, nezdolným odhodlaním, sebaovládaním a toleranciou… a najláskavejším a najšľachetnejším srdcom”. Môže sa však aj romanticky „duševne zrútiť”: „Zdvihol ruky nad hlavu v mĺkvom zúfalstve, potom spľasol dlane; napokon si sadol na stoličku, tvár schoval do dlaní a začal nariekať.” Logický a racionálny vymietač démonov bojuje proti svojim vnútorným démonom, trpí melanchóliou a má hysterické záchvaty. O jeho osobnom živote vieme málo: je „verným manželom svojej ne-manželke… hoci sa úplne pominula na rozume”, syn mu zomrel v detskom veku.
Van Helsing bojuje proti chaosu v sebe samom, v manželstve aj vo svete. Azda to je chaos neovládaných citov, potlačenej sexuality a skrytého zla. Vyzbrojený cesnakom, krížom, dreveným kolom a kladivom je rozhodnutý zastaviť chaos, ktorý stelesňuje Dracula. Epický hrdina populárnej kultúry sa stal hrdinom boja proti nadprirodzenému zloduchovi ako Sherlock Holmes proti mafiánskemu bossovi Moriartymu a James Bond proti megalomanom, usilujúcim sa ovládnuť svet.
Nadprirodzený obsah informácie, získanej vedeckou metódou, protirečí základom modernej vedy. Lenže ako rozlíšiť vedu od pseudovedy? Van Helsing ponúka historický prístup: „Vo vede o elektrine sa dnes robia veci, ktoré by muži, čo objavili elektrinu, považovali za rúhanie a nedlho predtým by ich upálili ako čarodejníkov.” Dracula obratne „experimentuje”, aby sa stal „zakladateľom bytostí nového druhu, ktorých cesta bude lemovaná smrťou”.
Van Helsing akceptoval upíra ako predmet vedeckého skúmania a začlenil jav spoza hraníc racionálneho myslenia do empirickej vedy. Na sklonku 19. storočia sa v anglickej kultúre obnovili pochybnosti o „zdravom rozume”. Snahy vedecky dokázať nadprirodzené javy boli bežné. „Skok viery”, potrebný na také skúmanie, sa prejavuje aj v posadnutosti filmov o Jamesovi Bondovi technickými novotami: sú pomocníkmi dobra, umožňujú hrdinovi v poslednej chvíli uniknúť smrti a zvíťaziť nad nepriateľom. Veda a technika sú základné metafory science fiction, pri vzniku ktorej stál aj Dracula.
Spoločnosť pokroku nedôveruje minulosti. Harker má nepríjemný pocit: „Minulé storočia mali a majú svoju vlastnú moc, ktorú prostá ´modernosť´ nedokáže zničiť.” Van Helsing dúfa, že možno pochopiť nepochopiteľné a oslobodiť svet od zla, ak uveríme v jeho existenciu: „Aby sme zbavili Zem tohto strašného netvora, potrebujeme všetko dostupné poznanie a každú dostupnú pomoc.” Mieni doslovne všetko poznanie, modernú vedu aj staré a cudzie školy myslenia. Upozorňuje na nekritické podliehanie ideovým módam: „Chybou našej vedy je, že chce vysvetliť všetko; ak to nevysvetlí, hovorí, že niet čo vysvetliť.” Spoločnosť, ktorá nechápe dejiny a nevie ich interpretovať, je bezmocná proti ich opakovaniu.
V adaptáciách nájdeme iného Van Helsinga. Stal sa ikonou populárnej kultúry, vzorom lovcov upírov vrátane pubertálnej Buffy. Románové ponášky, filmy, televízne seriály a videohry mu pridali synov, dcéry aj vnukov, neobišli ho paródie ani pornografia.
Krv
Upír súvisí s krvou. Dracula sa odvoláva na krv predkov: „Krv je príliš vzácna v týchto dňoch nečestného mieru a sláva veľkých rás iba ako rozprávka.” Hrdo rekapituluje svoje rodinné dejiny a prorokuje vojnu dedičných a kultúrnych línií medzi Západom a Východom, medzi starým a novým. V žilách mu koluje krv „štyroch statočných mužov”, ktorí „svoju silu darovali slečne Lucy”. Renfield chcel vstrebať Draculovu krv, „spoliehajúc sa na frázu zo Svätého písma – ´Pretože krv je život´.”
Podľa feministickej interpretácie Van Helsing transfúziami obnovil ženskú čistotu po „nečistej” menštruácii: „Krv statočného muža je to najdrahocennejšie na svete, keď je žena v tiesni” a pomôže nevinnosti zvíťaziť nad neviestkou, ak dostane krv vyšších vrstiev. Van Helsing sa bojí zveriť obyčajným „ženským, aj keby našli odvahu to podstúpiť”. Šľachta udržiavala moc rodiny incestuóznymi manželstvami, aby zachovala „pokrvnú líniu”. Manželstvo Lucy s Lordom Godalmingom sa uskutočnilo transfúziou a pokrvnosť sa zachránila. Láska a veľkodušnosť ospravedlňuje transfúziu, aj keď ohrozuje život. Klinicky neľútostný lekár je reverzom galantných noriem viktoriánskej mužnosti, fanatizmus cti a povinnosti premieňa milenca na vraha lásky („všetci zabíjame to, čo milujeme” – Oscar Wilde).
Hrdinovia zatĺkli kôl do Lucyinho srdca, až „krv striekala na všetky strany” a ostala z nej „krásna mŕtvola… dobrá vizitka” pohrebného ústavu. Krv tu symbolizuje vášeň a zlobu. Démon zúrivo bojoval o príbytok v tele bez duše, Lucy však ešte pred stretnutím s Draculom vyciciavala vitalitu mužov zvádzaním a flirtovaním. Dr. Seward: „Nedokážem jesť, nemôžem spať… Od včerajšieho odmietnutia mám čudný pocit prázdnoty.” Lucy zmiešala v žilách krv štyroch mužov. Van Helsing diagnostikuje: „sladká deva je vinná mnohomužstvom”. Tí muži aj Minin manžel riskujú život, aby ho zachránili Mine (a pomstili Lucy). Dieťa Harkerovcov nesie mená všetkých symbolických otcov. Zmiešala sa v ňom anglická krv s holandskou aj americkou, ale možno aj s Draculovou.
Krv má veľa významov v každej kultúre. Naša kultúra sa nevie zmieriť s chorobou, starobou a smrťou. Posadnutosť mladosťou a prostriedkami, ako si udržať zdravie, zdatnosť a krásu prekonáva prirodzený strach z krvácania. Upír predstavuje večnú mladosť bez plastických operácií, ktoré si môžu dovoliť bohatí.
Obeživo je krvou spoločnosti. Advokáta a obchodníka Harkera si Mina berie s myšlienkou na „zázračnú moc peňazí”. Harker objavil v Draculovom zámku „hromadu zlatých mincí”, gróf metaforicky krváca peniaze: po Harkerovom bodnutí mu vypadol „zväzok bankoviek a spŕška zlatých mincí”. Šľachte neprúdi v žilách ľudská krv, ale peniaze. Dracula aj v ohrození života „schmatol z dlážky za hrsť mincí”, peniaze a majetok sú „nízkou” motiváciou cudzinca (gróf kúpil domy vo Whitby a v Londýne).
Nákaza upírom je sociálny neduh, šíri sa nemravnosťou ako pohlavná choroba. „Skazená krv” zodpovedá za sociálnu anémiu. „Znečistenie” imperiálnej krvi je z upírovho hľadiska udržaním jeho rodu. Draculu obviňujú bez dôkazu, že „rasové znečistenie” existuje. Ak neexistuje, obrana proti nemu (tobôž násilná) je rasovým zločinom. Upírska výmena krvi a rasovej identity nemá za následok degeneráciu, ale nesmrteľnosť a väčšiu životnú silu. Transformácia Draculových obetí je slastná, prinavrátenie do ríše ľudských hodnôt násilné a bolestné. Súlad erotiky s eugenikou zničili ľudia, nižšia rasa, brániaca sa metamorfóze na vyšší druh. Dracula sa chváli: „v našich žilách koluje krv mnohých statočných národov” a anglický lekár je hrdý, že na transfúziu pre Lucy našiel najčistejšiu krv. Ľudia majú s upírmi spoločné základné hodnoty: netvor je zrkadlom kultúry, ktorá ho zrodila. Kto si myslí, že krv je nadovšetko rozhodujúca, myslí ako upír.
Hrozba sexuality
Tri nádherné upírky v Draculovom zámku ponúkajú Harkerovi vo dvoch odsekoch viac slasti, než snúbenica Mina v celom románe. Sexuálne agresívne ženy spájajú rozkoš s kliatbou, stelesňujú sny aj nočné mory viktoriánskeho muža, ohrozujú ovládanie žien i sebaovládanie mužov.
Vo viktoriánskom Anglicku diktovali ženské sexuálne správanie rigidné sociálne predstavy. Slušná žena predstavovala stredoveké kresťanské modely: panenskú čistotu a nevinnosť, alebo vernú a poslušnú manželku a matku. Ak neplnila tieto sociálne úlohy, bola pobehlica. Rola, pokrytecky odsudzovaná spoločnosťou, napĺňala tajné sny mužskej populácie, nesplniteľné v slušnej domácnosti ani na verejnosti.
Len čo sa Dracula vylodil v Anglicku, začal uskutočňovať svoje plány pôsobením zlej mágie na Lucy. Použil ženskú sexualitu ako spúšťací mechanizmus boja medzi dobrom a zlom. Dracula a jeho rasa sa živia krvou, ale výmena telesných tekutín súvisí so sexom: gróf „vycical” Lucy takmer na smrť, keď prenikol do jej „duše”. Lucy a Mina stelesňujú cnosti, storočia zakódované v spoločenskom vedomí ako ženské, cnosť, čistotu a oddanosť. Dracula sa snaží zmeniť ich na „zmyselné rozkošnice” (Stoker opakovane používa výrazy „voluptuousness”, „voluptuous”). Lucy a Mina sa prejavia ako ženy s “chúťkami” nielen na jedlo. Lucy má sklon k polyandrii: „Prečo nedovolia dievčaťu vydať sa za troch mužov, alebo za všetkých, čo ju chcú?” Sewardov výrok o Lucy “je tu akýsi dvojaký život, ktorý nie je bežný” sa vzťahuje k jej povahe, nevinnej i zmyselnej.
Dracula oslobodil Lucy od „nevinnosti”. K jeho neodpustiteľným zločinom patrí sexuálna senzualizácia viktoriánskych panien a matrón. Lucy sa premenila na upírku rýchlo napriek transfúziám krvi od mužov, ktorí sa ju pokúšali zachrániť. Transfúzia má v románe erotický podtón, dobovo asociovala sexuálnu penetráciu. Lucy mala už pred premenou na sexuálnu bytosť bizarný erotický vzťah s tromi nápadníkmi aj s Van Helsingom. S krvou štyroch mužov a upíra Draculu v žilách sa stala všetkým, čo viktoriánska spoločnosť zakazuje: „sladký pôvab sa premenil v tvrdú, bezcitnú krutosť a čistota v zmyselnú chlipnosť… pery červené od čerstvej krvi… pristupovala s ochabnutým, zmyselným výrazom v tvári…”
Lorda Godalminga priviedla nemŕtva do vnútorného konfliktu. Nevie, čí diabolsky sladký hlas ho volá, skutočnej Lucy, alebo démona: „Poď ku mne, Arthur. Nechaj tu ostatných… Moja náruč po tebe prahne. Poď a môžeme si spolu odpočinúť. Poď, manžel môj, poď!” Lucy vyzýva Arthura, aby opustil „ostatných” a spojil sa s ňou v slasti. Sľubuje mu slobodu, ak odmietne celú spoločnosť. „Odpočinieme si spolu” naznačuje spojenie v spoločnom hrobe a nemanželský sex. Upírka je emancipovaná pre telesný pôžitok. Hororom mužov v románe je premena ich žien na chtivé beštie. „Nočná mora” má „špicaté zuby, skrvavené zmyselné ústa… vzhľad bol iba diabolským výsmechom sladkej čistoty”. Hrdinovia vidia jedinú možnosť, ako navrátiť zúrivú upírku do sociálne prijateľnej podoby „čistej” ženy – zabiť ju.
Oddelenie duše od posadnutého tela je menej desivé, ako ich spojenie. Keď záchrancovia Lucy nedokázali zastaviť prebudenú sexualitu, Arthur vzal do rúk kladivo: „Vyzeral ako bájny Thor, neochvejná ruka sa dvíhala a dopadala a milosrdenstvo prinášajúci kôl prenikal stále hlbšie. Krv z prebodnutého srdca striekala na všetky strany.”
Arthurovo krvavé preniknutie do „srdca” Lucy je metaforou násilnej deflorácie. Lucy orgazmicky reaguje na kôl, vnikajúci do jej tela. Orgazmus je malá smrť a Lucy zomiera v triaške: „Bytosť v rakve sa začala zvíjať a z otvorených červených pier sa vydral taký príšerný výkrik, až nám stuhla krv v žilách. Telo sa otriasalo, chvelo a skrúcalo v divokých kŕčoch; ostré biele zuby zaškrípali, až kým si nerozhrýzla pery a ústa jej zaliala tmavočervená pena.”
Arthur „prebodol” snúbenicu, potrestal ju za to, že sa stala upírkou, aj za to, že sa oddala zvodom iného muža (Dracula má moc len nad obeťami, ktoré mu podľahnú dobrovoľne). Zmasakroval démonickú Lucy, aby ju navrátil do úlohy legitímnej milenky, monogamnej a cnostnej. Odvahou a nekompromisnosťou očistil svoje meno, poškvrnené milenkou, ktorá sa stala nepriateľkou spoločnosti.
Vražda „z milosti” sa minula účelom. Lucy nebola „spasená” od sexuality, ktorú jej daroval Dracula, konečnou smrťou zomrela v orgazme znásilnenia. Dracula zvíťazil napriek úsiliu „záchrancov”, Lucy nezomrela ako panna dušou, a v istom zmysle ani telom.
Muži sledujú Minu s obavou, že stratia aj druhý vzor viktoriánskeho ženstva. Helsingov kompliment „Skvelá Madam Mina! Má rozum ako talentovaný muž a srdce láskavej ženy” zdôrazňuje, že Mina Harkerová slúži Anglicku ženským aj mužským spôsobom.
Zdanlivým dôvodom záujmu mužov o sexuálne správanie žien je obrana proti „opovrhnutia hodnému” porušeniu sociálnych noriem, v skutočnosti sa však boja o seba. Dracula sa im vysmial: „Dievčatá, ktoré milujete, patria mne; a ich prostredníctvom budete vy aj všetci ostatní mojimi poddanými – mojimi otrokmi… keď sa budem chcieť nasýtiť, budete mojimi šakalmi.”
Mina stratila sexuálne zábrany pri stretnutí s grófom. Dracula jej v spálni pije krv (konzumuje – consumata est): „Môžete byť pokojná. Nie je to po prvý, ani po druhý raz, čo vaše žily utíšia môj smäd!” Mina priznáva: „ani som nechcela brániť… keď vytryskla (Draculova) krv, jednou rukou mi uchopil obe ruky a pevne ich držal, druhou ma chytil pod krkom a pritisol mi ústa k rane. Neostávalo mi nič iné, skoro som sa zadusila a prehltla som trochu z jeho – och, Bože môj! Čo som to urobila?”
Mina pila Draculovu telesnú tekutinu v posteli svojho manžela. Sociálny motív sa spája s erotickým: pošpinila manželskú posteľ, či pila krv alebo semeno. Hanba spočíva menej v naznačenej mimomanželskej felácii a viac v potešení zo zvrhlej nevery. Mina priznáva, že sa nechcela brániť („olovená letargia mi prikovala údy aj vôľu”) a podstúpila akt so spiacim manželom pri boku. Pýta sa: „Ó Bože! Čo som to urobila?”, nie „Čo mi urobil?” (Podč. O. H.).
Dracula sa vyhráža: „Vy, ktorú tak veľmi milujú, ste teraz moja. Ste telom z môjho tela, krvou z mojej krvi, rodom z môjho rodu a na krátky čas aj mojou štedrou vinicou, kým sa ku mne nepripojíte ako spoločníčka a pomocníčka.”
Mina cíti intenzívnu hanbu a vinu: „´Nečistá, som nečistá!´… Vyrazila príšerný výkrik… Keď jej profesor priložil hostiu na čelo, vpálila sa do pokožky ako kus rozžeraveného kovu.” Keď bol porazený Dracula, s ním aj sexuálna sloboda a poriadok bol obnovený, zmizol aj znak sexuálneho previnenia, „odporné znamenie, ktoré hyzdí sladkú tvár”: „Ani sneh nie je čistejší ako jej čelo. Kliatba pominula!”, hovorí zomierajúci Morris. Draculovo hlavné nebezpečenstvo nespočívalo v upírstve, ale v záplave viktoriánskej spoločnosti sexom a erotikou. Gróf nestačil splodiť rasu upírov, nepodarilo sa však zrušiť jeho hlavnú kliatbu, sexuálnu slobodu.
Román zobrazuje sexuálne fantázie a predsudky. Ako zdroj konfliktov dobra a zla nepredstavuje ženu ani muža, ale falošnú morálku. V mužoch aj v ženách sa skrývajú tí istí démoni.
Špión
Dracula „našiel miesto, ktoré sa mu javilo ako najsľubnejšie na celom svete… zaľudnené ulice veľkolepého Londýna.” Túži „podieľať sa na živote… uponáhľaného davu”, lenže „reč pozná iba z kníh” a Londýnčan by okamžite spoznal cudzinca. Gróf sa nechce „líšiť od ostatných, takže sa nikto nezastaví, keď ma uvidí, ani sa nezarazí pri mojich slovách.”
Dracula sa skrýva ako maskovaný votrelec v miliónových davoch a jeho prenasledovatelia sa správajú rovnako: aby získali informácie o Draculovi, oklamali zámočníka aj policajta pri vniknutí do Draculovho domu na Piccadilly, „že sú majiteľmi” a podviedli realitného sprostredkovateľa. Van Helsing poučuje Dr. Sewarda ako z príručky pre tajných agentov: „Nikdy nepovieš, čo robíš, ani prečo to robíš; nehovoríš, čo si myslíš. Udržuj znalosti na primeranom mieste, kde sa môžu násobiť. Ty a ja si ponecháme pre seba, čo už vieme.”
Záhadné cesty Quincyeho Morrisa, Dr. Sewarda a Arthura Godalminga v prériách, na Markézach, na Sibíri neďaleko Toboľska či pri jazere Titicaca naznačujú prácu agentov, viazaných služobným tajomstvom. „Pri všetkých spoločných poľovačkách a dobrodružstvách v najrôznejších kútoch sveta sa velenia vždy ujímal Quincy Morris”, ostatní „si navykli jeho rozkazy slepo počúvať”. Disciplinovaní priatelia sa správajú ako špeciálne komando v zázemí nepriateľa. Vedie ich Američan Morris, predstaviteľ „skutočnej budúcej svetovej mocnosti”.
V marci 2005 agentúra Reuters uverejnila správu: „Draculu inšpiroval britský špión”.
Profesor orientálnych jazykov na Budapeštianskej univerzite Arminius Vambéry bol agentom britskej tajnej služby už pred založením slávneho oddelenia MI6. Údajný priateľ tureckého sultána a perzského šacha dvadsať rokov podával britskej vláde správy o koloniálnych záujmoch Ruska, rady pre zahraničnú politiku v strednej Ázii a podporoval anglicko-turecké vzťahy.
Stoker sa zmieňuje o dvoch stretnutiach s Vambérym v knihe Reminiscences of Henry Irving (1906). Maďarský učenec a dobrodruh údajne zoznámil Stokera s legendou o Draculovi pri večeri v londýnskom klube Beefsteak Room v roku 1890, ale všetky indície o vplyve jeho informácií sú nepriame.
Britská tajná služba bola založená po vraždách vo Phoenix Parku (1882) hlavne proti revolučnému podsvetiu v Írsku. Draculovým cieľom je infiltrácia tela, ducha i spoločnosti. Upír hyperbolizuje tajného agenta v anglicko-írskych vzťahoch. Má veľa spoločné so špionážou a sabotážou. Rozpráva anglickejšou angličtinou ako Angličania, podobne ako Íri usilujúci sa prispôsobiť anglickému prostrediu. Je dvojitý agent, lebo pod maskou si zachováva vlastnú identitu, ciele a metódy. Angličania pociťujú s inštinktívnym odporom k cudzej podstate pod známym povrchom, že gróf je etnický arivista ako polovičný Ír Stoker. Harker zazrel omladnutého grófa na Piccadilly s úžasom a hrôzou: „Ach božemôj… Keby som len vedel!”
Upír imperializmu
Dracula „prevádzal svoje vojská za veľkú rieku až do Turecka… aj keď bol odrazený a krvavé bojové pole posiate telami svojich vojakov opúšťal sám, prichádzal znova a znova, pretože vedel, že nakoniec zvíťazí!” Dracula predstavuje tie sily Východnej Európy, ktoré odmietajú západnú civilizáciu. Stokerova politická romanca potvrdzuje pokrokovosť západnej demokracie, ale varuje pred jej nebezpečenstvami. Veda poprela staré povery a spoločnosť sa tým stala zraniteľnejšou temným poznaním minulosti, aj svojím vlastným: proti tomu, čomu neveríme, nehľadáme obranu, ale neskutočný upír sa stáva reálnou hrozbou, ak viera v neho podnieti aktivity celých subkultúr.
Zápas proti Draculovi je alegóriou boja o britské impérium. Historický predobraz Draculu Vlad Tepeş bol vojvodom zápasu proti tureckému impériu, Dracula reprezentuje zlyhanie vzbury proti britskému imperializmu. Odporcovia ho najprv vyhnali z Británie, a potom usmrtili v jeho krajine.
Pôvodca upírskej epidémie symbolizuje strach z miešania rás a mezaliancie. Hlavným motívom na zničenie Draculu je ochrana „zdravia spoločnosti” pred „inváziou barbarských síl do civilizácie”. Gróf je zdrojom infekcie fyzicky, etnicky, sociálne, morálne aj citovo. Stoker vyjadril imperiálne konflikty postavou krvavého strašidla. Harker uvidel v spálni Draculu, napuchnutého a červeného, nacicaného krvou: „Tomuto netvorovi pomáham pri sťahovaní do Londýna, aby tam medzi hemžiacimi sa miliónmi obyvateľov dlhé storočia nasycoval svoju chlipnú túžbu po krvi a vytvoril nový a stále sa rozširujúci okruh polodiablov priživujúcich sa na bezmocných ľuďoch. Už len tá predstava ma rozzúrila. Premohla ma nesmierna túžba zbaviť svet tohto zloducha.”
Historicko-sociálnym zdrojom Draculu je strach buržoázie z dominancie šľachty. Marx použil pre fungovanie kapitálu metaforu: kapitál je mŕtva práca, ktorá ako upír žije z vyciciavania živej práce, a je tým živšia, čím viac práce vyciciava. Gróf v súlade s týmto opisom parazituje na cudzom živote. Čím viac konzumuje, tým je silnejší a tým viac rozširuje svoje panstvo. Aby prežil, musí vyrábať čoraz viac otrokov: kapitál musí akumulovať a expandovať, podrobiť si celú spoločnosť.
Dracula je hrozbou strednej vrstve na konci 19. storočia, lebo despotický byzantský samovládca symbolizuje monopolný kapitál, ktorý neakceptuje konkurenciu. Slobodný obchod zrodil netvora monopolu: Draculovi protivníci si monopolizujú právo na spravodlivosť a na kolonizáciu jeho teritória.
Víťazstvo ktorejkoľvek strany nebude triumfom dobra či zla, ale výhrou jednej ideológie nad druhou. Dracula by premenil spoločnosť na feudálnu nočnú moru, úspech Van Helsinga podriadi ľudí imperializmu: „Žijeme v modernom a neľútostnom devätnástom storočí.”
Politické alegórie odhaľujú sociálne zlo. Nekončia sa návodmi na utopické šťastie ani definitívnym pochopením dobra a zla. Netvor ukazuje temnú stránku ľudskosti, ale iné možnosti nie sú oveľa lepšie. Anglicko videlo svoje kolónie ako prirodzené obete. Dracula ohrozil kolonizátora kolonizovaním a jeho nepriatelia sú dravci, bojujúci o teritórium. Spojenie imperializmu s xenofóbiou v boji o zachovanie spôsobu života postavilo proti Draculovi rovnaké ciele odporcov; obidve strany dramatického konfliktu sa usilujú opanovať cudzie územia a bránia si vlastné. Ideál rovnosti podlieha imperializmu.
Draculov imperializmus je bojom o prežitie rasy upírov, násilie Angličanov a Američanov v cudzine odôvodňuje túžba po zisku a snaha o dobrodružné zážitky. Úsilie o globálnu dominanciu svojich národov chápu ako adrenalínový šport: po Draculovej smrti sa Harker vrátil do Transylvánie ako turista. Protivníci sa Draculovi podobajú aj beštiálnosťou: „(Harker) s neuveriteľnou silou… zdvihol a prehodil… obrovskú truhlu”, ktorú inak dokázal zdvihnúť iba Dracula, v grófovom kaštieli sa cíti ako „potkan v pasci”, Van Helsing stojí medzi nemŕtvou Lucy a Arthurom „ako lev”. Profesor a jeho pomocníci sú paranoickí fanatici, túžia zabiť grófa pri prvej príležitosti iba pre „podozrenie z vraždy”. Skutočnou prenasledovanou korisťou románu je Dracula.
V opise Harkerovej cesty do Transylvánie Stoker naznačuje rasový konflikt medzi Východom a Západom. Harkerove listy vyjadrujú postoj západniara k balkánskej kultúre, kontrast vedeckého prístupu s východnou poverčivosťou: „V karpatskej podkove sa zhromažďujú všetky svetu známe povery, akoby bola stredobodom akéhosi fantastického víru.” Harker reaguje skepticky, keď mu domáca ponížene ponúka krucifix na ochranu pri návšteve Draculovho zámku: „Ako príslušník anglikánskej cirkvi som naučený takéto predmety považovať za prejavy modlárstva.” Stoker mal pre Harkerovu aroganciu dôverne známy vzor: Angličania sa správali ku koloniálne druhoradému Írsku s rovnakou metropolitnou nadradenosťou, ako Harker k Balkánu.
Transylvánia nie je usporiadaná civilizácia. Poznámka „tak sa mi vidí, že čím ďalej na východ cestujem, tým sú vlaky nepresnejšie” je metaforou etnocentrického pohľadu, Východ „mešká” za Západom. Harker reprezentuje pocit západnej nadradenosti: ekonomický misionár prináša východným národom vyspelé obchodné metódy.
Dracula nemá záujem, aby sa pralesy v Transylvánii premenili na obilné polia, imperializmus je pre upíra len príležitosťou na ovládnutie západnej spoločnosti. Západ ohrozuje Východ vykorisťovaním, rozkladom a diskrimináciou. Harkera odpudzuje „prekliata krajina, kde diabol a jeho deti ešte stále kráčajú na pozemských nohách”. Horor feudalizmu spočíva v tom, že vstáva z mŕtvych a odmieta ostať pochovaný. Draculu treba zničiť, ale „moderné a neľútostné devätnáste storočie” veští korporativizmus a totalitné režimy 20. storočia.
Moc je definovaná nerovnosťou. Neexistujú otrokári bez otrokov, feudáli bez poddaných a zamestnávatelia bez zamestnancov. Niet bohatstva bez chudoby. Dracula má bohatstvo a moc, Harker a Van Helsing v boji o ne používajú nástroje nového mocenského systému. Dr. Seward sa správa k pacientovi ako k zločincovi, keď metodicky analyzuje Renfieldov stav „podľa vzoru amerických vyšetrovateľov”. Hrdinovia apriórne vidia v Draculovi vyvrheľa a predsudky ospravedlňujú vedeckou metódou.
Väčšiny zločinov v románe sa nedopustil Dracula. Dojmy, predsudky a indície bez priamych dôkazov sú jediné informácie o grófových zločinoch. Muži, ktorí ho obvinili, súdili a popravili bez súdneho procesu, mu nedali príležitosť na obhajobu a opätovne porušovali právo, o ktorom vyhlasujú, že ho obraňujú. Poprava grófa bola politickou vraždou pre odlišnú ideológiu, kultúru a nevôľu akceptovať podmienky západnej ekonomiky: „Ak by vzniklo podozrenie z vraždy, neexistovali by proti nám nijaké priame dôkazy,” cynicky priznáva Harker. Dr. Seward je pokrytec: „´Eutanázia´ je uspokojujúce slovo!” Draculu zabili za konzervativizmus, za neochotu investovať a obchodovať, za „detský mozog”.
Buržoázia historicky zvíťazila pomocou doktríny o individuálnej slobode a moci zdravého rozumu, nedodržiava však vlastné pravidlá: transfúzia sa opisuje ako upírsky akt, v podstate sexuálny. Van Helsing vedome porušil morálku svojej sociálnej vrstvy, aby porazil nepriateľa. Dracula je príbehom o konflikte buržoázie s vlastnou ideológiou.
Dr. Seward hovorí o Renfieldovi: „Najvýraznejší typ blázna, sa akým som sa kedy stretol, rozpráva o základných pojmoch logiky a pôsobí dojmom uhladeného gentlemana.” Ambivalentnosť románu aj Draculovej roly pramení zo základného epistemologického rozporu medzi javom a podstatou, medzi autentickosťou a imitáciou, medzi pravdou a klamom, medzi osobnosťou a maskou.
Konflikt rozprávanej kultúry s písomnou
Telegraf, fonograf, písací stroj, stenografia a transfúzia krvi sú pre román rovnako dôležité ako upír. Technika je dramatickou témou: „fonograf je výnimočný prístroj, ale kruto pravdivý”. Jeho funkcia v románe odzrkadľuje prienik prístrojov z mužského sveta techniky, obchodu a „vysokej” kultúry k ženám, do domácnosti a do „nízkej” populárnej kultúry. Vlastníkmi fonografov v Draculovi sú Dr. Seward a Lucy, muž aj žena. Lekár používa prístroj na vedecké a denníkové záznamy a „nesmierne mu chýba”, keď ho nemá, o fonografe Lucy sa dozvedáme len z poznámky: „Posielam to Lucy fonografom.”
Technika súvisí s násilím a sexom. Dracula spálil fonografické valce a vyhrážal sa Mine, keď ju znásilňoval: „Ticho! Ak vydáte čo len hlások, vymlátim mu (Jonathanovi) pred vašimi očami z hlavy mozog.” Vysmial sa: „Vy a tí ostatní úbožiaci ste si chceli merať so mnou sily?… odteraz budete prichádzať na moje zavolanie. Keď vám moja myseľ povie ´Poď!´, prekročíte moria aj súše.”
Mina nie je Lucy. Spojila telepatické sily s technikou, jej telo a myseľ neovláda gróf, ale komunikácia: „Musíte presne zapísať takmer každé vyslovené slovo… poznám obsah všetkých dokumentov a denníkov, prepísala som ich na stroji.” Všetci majú kópie „objemného spisu” a Van Helsing vyčítal z Harkerovho denníka, čo gróf urobil Lucy.
Minin „mužský mozog” odolal fyzickým zmenám: „Musíte mi prisľúbiť.., že ak nastane čas, zabijete ma”. Je „nesmierne prezieravá… jej zrak prenikol tam, kde sme my pre svoju slepotu nič nevideli”. Dracula ju zhypnotizoval prvý a „mohol donútiť jej myseľ, aby mu prezradila všetko, čo vie”. Prikázala manželovi: „Sľúb, že mi odteraz nebudeš rozprávať o plánoch výpravy proti grófovi.” Objavila spôsob, ako prečítať telepatické vlny v jej mozgu a uložila Van Helsingovi, aby ju zhypnotizoval. Netvora porazili s pomocou ženy.
Dracula patrí k netvorom, porazeným pomocou reči. Van Helsing zvíťazil vďaka znalosti dvoch komunikačných kultúr, staršej (orálne tradované legendy, povesti, rituály a povery) a novej (písmo, odborná literatúra, knižná kultúra). Novinové „výstrižky z ´Dailygraph” a ´Pall Mall Gazette´ pomohli pochopiť hrozné udalosti”, zápisky, telegramy, súkromné aj obchodné listy a lodné záznamy odhalili upírove ciele a zozbierali poznatky, ktoré viedli k jeho zničeniu. Západná civilizácia obnovila kontrolu nad neprirodzeným netvorom pomocou komunikačnej techniky, ktorá tiež nie je „prirodzená”.
Draculova moc pochádza z kultúry, v ktorej je písmo druhotné proti reči. Smrteľníkov ovláda hlasom, chce dokonale ovládnuť londýnsky prízvuk, asimilovať sa do domorodej kultúry, aby ju ovládol: „Tu som šľachtic, bojar, prostý ľud ma pozná a som tu pánom. No cudzinec v cudzej krajine nie je nikým… Nechcem, aby hovorili: ´Pozrite, cudzinec!´ Už dlho som pánom a chcem ním ostať.”
Dracula baží po moci, ale pochádza z kultúry, ktorá podceňuje moc reči aj písma. Jeho moc sa prejavuje viac hlasom ako rečou. Zriedka je grobiansky, nepoužíva magické zaklínadlá a zavše sa perlivo smeje, ale všetci sa boja hlasu, čo prekračuje hranice ľudskej logiky.
Takmer na každej strane románu nájdeme čudné a strašidelné zvuky. Postavy nedokážu presne identifikovať ich význam, hoci sú im povedomé. Harker je v Transylvánii cudzincom bez znalosti jazyka, ale chápe tón reči, erdžanie poplašených koní a zúrivé zavýjanie vlkov. Lucy očaril erotický Draculov hlas aj americký slang Morrisa, kapitán cárovnej Kataríny „sa prekonával vo využívaní cudzojazyčných nadávok”, Van Helsing „vydával hlasné, suché zvuky”. Slová, ktoré zapisuje Mina, znejú mechanickým klepotom písacieho stroja. Draculov nezrozumiteľný „panovačný povel” volal vlkov „chladným kovovým šepotom” a umlčal zvieratá aj Harkera.
Kovový Draculov hlas vábi aj odpudzuje ako hlas robota: zdá sa ľudský, ale nie je. Ovláda ľudí (najmä ženy), služobníkov aj zvieratá telepatiou, ktorá prenáša správy a príkazy na veľkú vzdialenosť ako telegraf alebo telefón. Chladný hlas bezcitnej obludy je hlasom stroja, ktorý neslúži ľudským tvorcom, ale vyciciava z nich život.
Fonograf je technickým dvojníkom Draculovho magického hlasu, zbraňou proti nadprirodzenému ovládaniu zvukov. Gróf sa nemôže oddeliť od vlastného hlasu, ale fonografické informácie existujú nezávisle od hovoriaceho aj od poslucháča. Vyslanie ani vypočutie nezmení fonografickú správu, možno ju však uložiť, reprodukovať a prepisovať.
Zbraňou organizačne vyspelej spoločnosti je dôkladná dokumentácia. Fonografický denník pomohol Dr. Sewardovi pozorovať Renfielda a lokalizovať Draculu v Londýne. Harker „začne faktami – holými, suchými faktami, overenými knihami a číslami, o ktorých niet žiadnych pochybností. Nesmiem si ich pliesť so zážitkami, pri ktorých sa budem musieť opierať o vlastné postrehy, či spomienky”. Všetko má byť „po poriadku zapísané”, aj pochybnosti a domnienky.
Zmysel udalostí by bol nepochopiteľný bez dokumentačnej mánie: v existenciu upíra sa uverí, len keď je zapísaná. Autentická skúsenosť neexistuje, ak nie je detailne zaznamenaná a usporiadaná. Uveriť v Draculu znamená odmietnuť logiku modernej civilizácie, ale dokumentácia dokazuje výpovede postáv: súlad písomného záznamu s kultúrnym systémom potvrdzuje hodnovernosť subjektívnych zážitkov.
Dracula spálil fonografické valce aj písomnosti zbytočne, lebo nepochopil reprodukčnú schopnosť modernej techniky: Seward má v trezore kópiu. Gróf nezničil stenotypický denník, lebo „bol pre neho neriešiteľnou záhadou”. Tesnopisné znaky sú kódom, nečitateľným bez dešifrovania podobne, ako znaky na fonografickom valci. Hardvér je len nosičom informácií, nepoužiteľných bez znalosti kódovania a dekódovania.
Starý šľachtic nemá prostriedky, ktoré ho porazili. Nemôže uniknúť na plachetnici: „Cesta z Dardanel potrvá približne dvadsaťštyri hodín.” Gróf nevie kapitalizovať svoje bohatstvo, „hromada zlatých mincí” leží v zámku najmenej „tristo rokov”. Jeho odporcovia „správne používajú peniaze”, techniku a informácie.
Minu používajú ako telekomunikačný prostriedok: zhypnotizovaná žena sprostredkuje myšlienky obidvom stranám. Gróf je bezmocný proti moderne organizovanej skupine: „Na svojej strane máme sily, ktorých moc je upírom odopretá; máme vedecké zdroje; môžeme slobodne konať aj myslieť; a rovnako nám patria hodiny dňa aj noci… naša moc… nemá hraníc, a môžeme ju slobodne využívať… spoločne sme neporaziteľní.”
Skupinu, ktorá porazila netvora, vytvorila komunikačná technika. Dracula si zničením valcov a rukopisov nezabezpečil magickú auru jedinečnosti, nositeľom aury modernej komunikácie sú informačné technológie. V 20. storočí sa presunulo ťažisko spoločenského diskurzu. Mienkotvornú moc majú tí, čo kontrolujú technické prostriedky na zaznamenávanie, ukladanie, reprodukciu a šírenie informácií. Aj moc utvárať kultúru.
V románe zápasia dve kultúry: jedna romanticky idealizuje nadprirodzené sily, druhá idealizuje technický pokrok. Netvor podľahol pokroku, ale zapísal do modernej civilizácie svoje hodnoty: nerovnosť pohlaví, sociálnych vrstiev a rás, moci a vedy. Dracula kladie otázku, do akej miery je naša kultúra obeťou našej civilizácie.
Prototyp nerovnosti
Rovnosť patrí k základným hodnotám našej civilizácie. Syntéza protirečivých sexuálnych, kultúrnych, etnických, geopolitických a biologických strachov v Draculovi tvorí mnohoznačný, a preto všeobecne prijateľný vzor nerovnosti. Stoker nedefinoval rovnosť, ale ukázal cesty, ktoré k nej nevedú. Dobrodružný dej je exorcizmom kultúrnych démonov, ktoré nezmizli z našej spoločnosti, rituálov obetného baránka, krvavej očisty a obnovenia poriadku. Upír je premenlivý, lebo sa prispôsobuje rozmanitým kultúrnym zákazom. Upír je večný, lebo je amalgámom veľmi praktických strachov, strachu z tmy, vraždy, sexuality, z neznáma.