Terry Pratchett (celým menom Terence David John Pratchett), anglický autor fantasy literatúry, sa narodil 28. apríla 1948 v Beaconsfielde, v anglickom grófstve Bucks. Vzdelanie získal na High Wycombe Technical High School a, ako sám dodáva, v Beaconsfieldskej verejnej knižnici. Jeho prvým vydaným dielom bola krátka poviedka The Hades Business (Hádova práca), ktorú mu ako trinásťročnému uverejnili v školskom časopise a následne aj v časopise Science Fantasy. Druhá uverejnená práca sa nazývala Night Dweller (Nočný tvor) a objavila sa v 156. čísle časopisu New Worlds.
Po odchode zo školy v roku 1965 získal prácu v miestnych novinách Bucks Free Press a neskôr pôsobil v niekoľkých ďalších regionálnych novinách v juhozápadnom Anglicku vrátane Western Daily Press a Bath Chronicle. V tomto svojom novinárskom období robil rozhovor s Petrom Bander van Durenom, jedným z riaditeľov malého vydavateľstva. Počas rozhovoru sa zmienil, že sám napísal knihu The Carpet People (Kobercovia). Táto nakoniec vyšla v roku 1971 a bola slávnostne predstavená v oddelení kobercov obchodného domu Heal’s na Tottenham Court Road v Londýne.
V roku 1980 sa Pratchett stal tlačovým hovorcom elektrárenskej spoločnosti Central Electricity Generating Board. Prácu pre CEGB zanechal v roku 1987, keď začal zarábať viac peňazí príležitostným písaním. Tvrdil, že ho písanie baví viac než skutočná práca a od tej chvíle sa počet jeho kníh vyjadruje dvojciferným číslom, ktoré majú stále miesto v rebríčkoch bestsellerov. Podľa prepočtov týždenníka Times bol T. Pratchett spisovateľom s najvyššími príjmami vo Veľkej Británii za rok 1996. V apríli roku 1998 mu bol udelený Rád Britského impéria za služby literatúre. So sebe vlastnou iróniou to komentoval vyhlásením: „…mám podozrenie, že ‘službu literatúre’ preukážem, keď sa zdržím ďalších pokusov nejakú napísať”.
V roku 1999 mu bol udelený čestný doktorát literatúry na univerzite vo Warwicku. Z jeho tvorby možno uviesť diela The Nome Trilogy (Trilógia o nomoch ) – Truckers (Veľká jazda), Diggers (Veľký boj), Wings (Veľký let), The Dark Side of the Sun (Odvrátená strana slnka), Strata, sci-fi, v ktorom sa prvýkrát objavuje motív plochej zeme, séria Úžasná zemeplocha, od roku 1983, v origináli Discworld a Good Omens (Dobré znamenia). Známa je aj séria príbehov Johnnyho Maxwella Johnny only You can save Mankind (Johnny, len ty môžeš zachrániť ľudstvo), Johnny and the Bomb (Johnny a bomba) a Johnny and the Death (Johnny a smrť).
Fenomenálny úspech filmových podôb Harryho Pottera, Pána prsteňov a Kroník Narnie jednoznačne zmenil slovenský knižný trh, a to z viacerých hľadísk. Jednak mladí ľudia vychovávaní najmä televíziou a počítačovými hrami začínajú opäť čítať, na druhej strane sa v dôsledku zmeny kurzov a DPH znížil predaj českých kníh na Slovensku, čo zapôsobilo na našich vydavateľov ako signál, že fantastickú literatúru sa oplatí prekladať do slovenčiny. Platí to najmä o osvedčených bestsellerových autoroch ako J. R. R. Tolkien, J. K. Rowlingová, či C. S. Lewis, ale priestor takto dostávajú aj u nás menej známi autori, medzi ktorých patrí aj svetoznámy anglický spisovateľ fantasy a sci-fi Terry Pratchett. V roku 2003 sa na Slovensku objavil prvý slovenský preklad Pratchettovej knihy The Colour of Magic, ktorá v slovenčine nesie názov Farba mágie. Je to práve úvodná kniha jeho najznámejšej fantasy série „Úžasná Zemeplocha”, alebo podľa slovenského prekladu „Úžasná Plochozem”. Slovenský čitateľ ju môže poznať z českých prekladov Jana Kantůrka, ktoré u našich českých susedov vychádzajú už od roku 1993. Aj my patríme medzi týchto čitateľov, preto uprednostníme názvy a termíny používané v českých prekladoch.
Pratchett sa nikdy sa netajil tým, že ho inšpiroval J. R. R. Tolkien. Naopak, je na to skôr hrdý. Ako aj na to, že zase on inšpiruje ďalších. Tvrdí, že všetci čerpáme z určitej tradície, varíme z tradičných receptov, len tomu dodávame svoje ingrediencie. Začiatkom 80-tych rokov vychádzalo obrovské množstvo fantastickej literatúry len priemernej úrovne, a to ho vraj natoľko iritovalo, že sa ich svojou tvorbou rozhodol zosmiešniť. Preto sa v roku 1983 objavila prvá kniha o Zemeploche, spomínaná The Colour of Magic, a svojho autora preslávila po celom svete. Stihol ich napísať už 33, z ktorých, aspoň podľa môjho názoru, každá stojí za prečítanie, čo pri takej frekvencii písania možno povedať o máloktorých knihách. Autor rád na túto tému vtipne poznamenáva, že pri tempe dve knihy ročne sa vzhľadom na jeho vek a tuhý korienok rodiny (starý otec sa dožil 96 rokov) môžu čitatelia dočkať ešte 40-tich pokračovaní príbehov o Zemeploche.
Terry Pratchett je novodobým fenoménom štýlu fantasy. Do povedomia tohto žánru sa dostal už v roku 1983 práve spomenutou Farbou mágie, prvým príbehom z Úžasnej Zemeplochy, vymysleného sveta niekde v neznámom vesmíre. Avšak trochu inom vesmíre, magickom. Je to svet fantázie, svet, v ktorom by Jules Verne zistil, že jeho vízie sú už dávno zhmotnené. Avšak svojským spôsobom. Je plný postavičiek, mnohokrát majstrovsky ukutých z tých najhorších ľudských vlastností, vybavených magickými schopnosťami, žijúcich vo svete jemne pripomínajúcom ten Tolkienov. Tam, kde Gandalf nasadzuje život za Spoločenstvo a za budúcnosť Stredozeme, iný čarodej, Pratchettov Mrakoplaš, skrachovaný mág, presviedča seba aj druhých, že pre záchranu sveta sú určite povolanejší . Vtedy, keď si predstavujeme nádheru a čistotu Elrondovej Roklinky, Pratchett nás prekvapí „čarovným” opisom Ankh-Morkporkhu, mesta takmer stredovekej dekadencie, korupcie, špiny a charakteristického zápachu. A keď Frodo hrdinsky odoláva pokušeniu prsteňa, kapitán Elánius, bývalý alkoholik, náčelník Mestskej hliadky Ankh-Morporkhu práve siaha po fľaši a prehráva boj s úplne iným druhom pokušenia.
Svet Zemeplochy s jej postavami a príbehmi je jemnou paródiou na heroickú fantasy a sci-fi. Často tu cítiť paralely k súčasnému, modernému svetu, pričom tieto satiricko- komické prirovnania dnešných pomerov so svetom „v rozprávke pre dospelých” sú podané s humorným nadhľadom. A ak radi rozmýšľate, či „ľudovo” filozofujete, Zemeplocha poskytuje nielen dostatok príležitostí, ale aj priestoru. Dej príbehov je mnohokrát len akýmsi vodidlom pre čitateľa, ktoré nám má sprostredkovať životné pravdy a rôznorodý pohľad na ľudské spolunažívanie.
Pratchett často pretkáva svoje rozprávanie filozofickými úvahami, vedeckými rozpravami, či dokonca metafyzikou. Mnohokrát narazíme na vetu, akoby vystrihnutú zo Saint-Exupéryho Citadely, niekedy však čítame tak dychtivo, že ju minieme. Vtedy oceníme autorove poznámky pod čiarou, ktorými rád vysvetľuje svoj postoj ku konaniu jednotlivých postáv a konfrontuje ho s realitou. Niektoré z jeho príbehov sa odohrávajú mimo „Úžasnej Zemeplochy”, tie „zemeplošské” sú však považované za najvydarenejšie.
Pratchett má svojský, avšak pútavý štýl písania. Náš každodenný život aj s vážnymi problémami, ktoré nám prináša, sa snaží vidieť humorne, ukazuje veci a problémy z nových a rozličných hľadísk, mnohokrát podfarbenými, ako sme už spomínali, paralelami k nášmu svetu. Príbehy a celkové videnie sveta podáva originálnym spôsobom, čo spolu s mnohými bizarnými situáciami a okolnosťami, v ktorých sa hrdinovia ocitnú, zanecháva v čitateľovi skvelý zážitok.
Kým iní autori vytvárajú vo svojich príbehoch vlastné krajiny a svetadiely, Terry Pratchett sa rozhodol vytvoriť si vlastný vesmír. Vesmír, ktorého základným a hnacím prvkom je mágia, symbolizovaná farbou všetkých farieb – magickou oktarínou. Prvok povestný svojou nestálosťou, náladovosťou a nevypočítateľnosťou, meniaci osudy ľudí bez ohľadu na nami všeobecne rešpektované chemické alebo fyzikálne zákony. Práve on umožňuje autorovi rozohrať so svojimi postavami tie najneuveriteľnejšie príbehy a dobrodružstvá.
Najobľúbenejšou planétou z tohto nekonečného magického priestoru sa pre milióny Pratchettových čitateľov stala práve „Úžasná Zemeplocha”. Leží na chrbtoch štyroch slonov, ktorých váhu nesie obrovská korytnačka Veľká A´Tuin. Tá pomaly putuje medzihviezdnymi prúdmi, jej nemotorné končatiny sú obalené inovaťou zamrznutého vodíka a prastarý pancier zbrázdený krátermi po dopade meteoritov. „Oči veľkostí morí, zakalené reumatizmom a prachom rozpadnutých asteroidov, upiera neochvejne k Osudu.” Zemeplocha je obrovská placka, cez ktorej okraje prepadáva zemeplošský oceán a ktorú obývajú tie najrozličnejšie stvorenia – od ľudských bytostí, cez mágov, trpaslíkov, trollov, vlkodlakov, chrličov, upírov až po golemov a zombie – Pratchettovo portfólio čarovných bytostí je takmer nekonečné. A samozrejme, nemôžeme zabudnúť na národ Nac Mac Fíglov, tetovaných modrých piadimužíkov s oranžovou šticou, žijúcimi na plošinách Kriedy, ktorí nás očaria svojím jazykom, nekontrolovateľnou láskou k bitke, pálenke a kradnutiu, ale aj fanatickým strachom z písaného slova.
Na Zemeploche ležia mnohé mestá, ale bodom, kde sa stretávajú cesty a osudy väčšiny postáv, je mesto Ankh-Morporkh, najstaršie, najväčšie a najšpinavejšie mesto sveta. Leží na rieke Ankh, rozdeľujúcej ho na dve úplne odlišné časti – hrdý Ankh a hriešny Morporkh. Na tej rieke Ankh, ktorej voda je taká špinavá ako…, ako…, ako voda z rieky Ankh, ako to vie popísať len sám Pratchett. Je taká bahnitá, „akoby tiekla dnom nahor” a jej zápach vás dokáže priviesť k samovražde. Ryby tu už dávno nie sú, ale keby ste ich chceli napriek tomu chytať, háčik z udice by ste do vody museli zašliapnuť. Miliónový Ankh-Morporkh, na čele ktorého stojí zvrchovaný, despotický Patricij – lord Vetinari a kde mierumilovní obyvatelia odvádzajú pravidelné poplatky rôznym cechom, najmä Cechu vrahov a Cechu zlodejov, zabezpečujúc si tak ochranu pred nečakanou krádežou mimo dohodnutého termínu, alebo prinajmenšom rýchlu smrť pre hlučného suseda. Mesto hriechu, v mnohom pripomínajúce niektoré súčasné svetové metropoly, kde sú korupcia, chaos a násilie bežnou dennou realitou a kde o prežití rozhoduje úplatok do správneho vrecka, alebo jednoducho rýchle nohy.
Lord Vetinari je kapitola sama osebe a nedá mi, aby sme mu nevenovali pár riadkov naviac. Jeho osobnosť by sa dala prirovnať k termínu dokonalý panovník. Jeho schopnosť povznášať sa nad hlúposťou jeho poddaných a vycibrenosť jeho osobitých dedukcií a najmä schopnosť manipulácie je priam neuveriteľná. Je to postava, ktorú ťažko niekam zaradiť, nezapadá do žiadnej škatuľky. Nie je zlý ani dobrý. Lordovi Vetinarimu sa neoplatí hroziť prstom, iba ak by vám nevadilo, že budete môcť počítať už len do deväť. Najlepšie sa dá Vetinariho zmýšľanie ilustrovať na jeho spôsobe vládnutia a vnímania politiky. Jedným z jeho najväčších prínosov k spoľahlivému chodu Ankh-Morporkhu bolo zlegalizovanie prastarého Cechu zlodejov. Ako svoje rozhodnutie sám zdôvodňuje: „Zločin okolo nás bujnel vždy … a keď sa už nemôžeme zločinu zbaviť, je lepšie, keď to bude zločin organizovaný.” A Cech zlodejov súhlasil výmenou za to, že sa im Mestská hliadka nebude pliesť do cesty, udržať zločiny každoročne na vopred dohodnutej úrovni. „Tak mohol každý pohodlne plánovať dopredu … a z každodenného chaosu života zmizla aspoň časť neistoty.” Zlodeji si začali kontrolovať svoje zločiny sami, čo bolo oveľa efektívnejšie, ako keby sa o to pokúšal niekto iný. Ale pozorný čitateľ si uvedomí, že v skutočnosti nad všetkým drží pevnú ruku jediný muž, a to práve Patricij, ktorý vždy vie, čo si myslíte ešte skôr, ako si to začnete naozaj myslieť.
Oficiálnu ruku zákona v Ankh-Monporkhu stelesňuje Mestská hliadka, na ktorej čele stojí kapitán Elánius, sympatický, „ľudský” policajt so zmyslom pre česť a spravodlivosť, bojujúci s démonom alkoholu a veliaci tomu najrozmanitejšiemu policajnému tímu, o akom ste kedy počuli. Ankh-morporkhskú mestskú hliadku tvoria ľudia a iné človeku podobné, či nepodobné bytosti, ktoré vo svojom živote nenašli žiadne iné uplatnenie a väčšinou ich tam odvelil lord Vetinari, aby si odpykávali rôzne prehrešky. Jej členmi a zároveň hlavnými hrdinami príbehov sú dvojmetrový trpaslík Karotka, adoptívny syn kráľa trpaslíkov, ktorý ako jediný ešte verí, že v Ankh-Morporkhu stále existujú zákony. Jeho oceľové svaly, nevinný úsmev a nulový zmysel pre metafory, sarkazmus a iróniu si vás okamžite získajú. Ostatní členovia hliadky, ktorí na svet okolo nehľadia cez Karotkove „ružové okuliare”, sú vlkodlačica Angua, ktorej tesáky a triezvy ženský pohľad na svet sú tou správnou kombináciou, nerozlučný pár seržant Tračník a desiatnik Nóblhóch, prezývaný Noby, tak trochu pripomínajúci nezabudnuteľnú filmovú dvojicu Laurela a Hardyho, zombie Reginald Půlbotka, troll Navážka, hovoriaci pes Gaspoda či chemicky a alchymisticky zameraná trpaslica Pleškot Riťka.
Na tomto mieste sa pristavíme pri desiatnikovi Nóblhóchovi, pretože ten v každom prípade stojí za povšimnutie. Noby je malý, krivonohý mužík, vzdialene pripomínajúci šimpanza, ktorého by nikto v živote nepozval na popoludňajší čaj. Je plný nevyspytateľných hlbín, ale zatiaľ nikto nezobral toľko odvahy, aby sa do nich ponoril, aby zistil, čo sa tam ukrýva. Je jedným z mála ankh-morporkhských občanov, ktorí nosia dokumenty osvedčujúce ich druhovú príslušnosť. Neustále fajčí, pričom špaky si ukladá za ucho, ktoré sa postupom času zmenilo na „sloní cintorín nikotínu”.
Dobrodružstvá Mestskej hliadky sú v podstate detektívne príbehy, prostredie Ankh-Morporkhu a ich osudy niektorým fanúšikom amerického detektívkara Ed McBaina vzdialene pripomenú jeho imaginárne mesto Imola a policajné oddelenie 87. revíru. Terry Pratchett má však vzhľadom na magický svet Zemeplochy oveľa väčší priestor na tvorbu deja, či už vďaka nekonečnému množstvu svetov, kam vás spolu so svoji postavami zavedie, alebo práve vďaka rôznorodosti samotných postáv.
Najmagickejším miestom Ankh-Morporku je Neviditeľná univerzita. Sídlo mágov, ortodoxného združenia podivných a určite najvzdelanejších mužíkov v dlhých lesklých plášťoch a špicatých klobúkoch, neochvejne veriacich vo vlastné schopnosti a opovrhujúcich svetom mimo univerzity. Plejáda postáv je aj v ich príbehoch skutočne rôznorodá, avšak najobľúbenejším je nepochybne Mrakoplaš, ktorý síce štúdium na Neviditeľnej univerzite nikdy nedokončil, avšak sám seba a svoje okolie o svojom statuse mága neustále presviedča. Jeho neúspešné „mágstvo” je do veľkej miery zavinené tým, že sa mu počas štúdia dostalo do hlavy jedno z ôsmich najsilnejších zaklínadiel Zemeplochy, ktorého sa ostatné zaklínadlá boja, a práve ono mnohokrát komplikuje život nielen jemu, ale aj všetkým, ktorí sa ocitnú, či už dobrovoľne, alebo nie, v jeho blízkosti. Práve dobrodružstvom Mrakoplaša a jeho priateľa Dvojkvietka otvára vo Farbe mágie Pratchett sériu príbehov z „Úžasnej Zemeplochy”.
Mrakoplaš si čitateľa od začiatku získa absolútne pragmatickým pohľadom na svet okolo, dokonalou znalosťou temných stránok ľudskej povahy a majstrovstvom úniku v prípade akejkoľvek hrozby. Neverí v ľudské dobro, pričom sám je často, nikdy však dobrovoľne, postavený pred úlohu záchrany nevinného človeka, ohrozeného kráľovstva, prípadne vesmíru ako takého. Ocitne sa tak v tých najneočakávanejších situáciách a najodľahlejších kútoch Pratchettovho sveta. Dvojkvietok, nie až taká dôležitá ako skôr zaujímavá a veselá postavička, je prvým turistom na Zemeploche. Jeho nekonečná naivita, ktorá by dokázala „osvietiť” pol Zemeplochy, ide ruka v ruke s názorom, že rozumní ľudia sa medzi sebou môžu bez problémov dohodnúť (aj keď stretnúť na Zemeploche normálneho človeka je viac ako problematické). Dvojkvietkovu nevinnosť asi najlepšie ilustruje fakt, že sarkazmus je preňho len slovo na deväť písmen. Na jeho dobrodružných cestách ho sprevádza „Zavazadlo” (ktoré neskôr dostane do daru Mrakoplaš), truhlica z mysliaceho hruškovníka, pohybujúca sa na množstve malých ale výnimočne výkonných nožičiek. Svojho majiteľa nasleduje kamkoľvek, či už v priestore, alebo v čase. Jeho vnútorné priestory sú magicky usporiadané, ak sa mu niečo alebo niekto postaví do cesty, jednoducho ho zhltne a už to nikdy nikto neuvidí.
Mágovia Neviditeľnej univerzity tvoria komunitu, ktorá sa najbezpečnejšie cíti za jej múrmi, pričom občasné návštevy krčiem a iných podnikov „pochybnej povesti” Ankh-Morporkhu vydávajú za „inšpekčnú činnosť”. Svoje dni najradšej trávia prejedaním sa a vzájomným strpčovaním života. Univerzita je svet v svete, platia tam pravidlá písané stáročiami, avšak od honosnej atmosféry centra vzdelanosti má skutočne ďaleko. Závisť medzi kolegami a neustále hašterenie sú na dennom poriadku, neutíchajúci intrigánsky boj o vyššiu pozíciu v hierarchii (lepšie povedané o to najvyššie miesto – miesto Arcikanceléra) sa stáva tou najvyššou prioritou a všadeprítomným motívom k neuveriteľným magickým eskapádam. O to väčší zmätok nastane, keď ich okolnosti donútia opustiť bezpečné múry univerzity a odhalia tak svoju neschopnosť existovať v normálnom svete. Pod škrupinou nadradenosti a sebadôvery sa skrývajú len márnomyseľné a ustráchané ľudské stvorenia. Práve v tom je však ich komickosť. Aj samotný autor na nich hľadí láskavo a priateľsky.
Najdôležitejším a najtajomnejším miestom Neviditeľnej univerzity je určite knižnica, v ktorej sa nachádzajú všetky knihy Zemeplochy. Obyčajné, magické ale aj iné, pre našu bezpečnosť radšej nepomenované. Knižnica je veľmi zvláštna miestnosť, vlastne ako celá Neviditeľná univerzita. Knihy sú uložené v tzv. möbiových regáloch. Tým dochádza k zakriveniu priestoru a reality, čo umožňuje prechod do L-priestoru. L-priestor je jav, ktorý možno ťažko popísať, ale pre naše „nemágovské” vysvetlenie nám stačí vedieť, že k nemu prichádza v miestach, kde je veľké množstvo magických kníh, čo je v našom prípade knižnica Neviditeľnej univerzity. A práve s ňou sa spája obľúbená postavička Terryho Pratchetta – knihovník Neviditeľnej univerzity, ktorý sa počas magickej nehody nedobrovoľne premenil na orangutana (ale keď ho nazveme opicou, prestane sa ovládať, preto je lepšie uprednostniť pomenovanie ľudoop) a vďaka novonadobudnutej schopnosti a dešpektu ku každému vrátane mágov samotných často zohrávajúci dôležitú úlohu v deji viacerých príbehov.
Mágia však nie je len doménou „profesionálnych” mágov z Neviditeľnej univerzity. V odľahlých končinách Zemeplochy, v kráľovstve zvanom Lancre, je jediným, avšak o to výraznejším symbolom mágie práve čarodejnica. Čarodejnice, obávané, avšak rešpektované, raz pôrodné babice, inokedy ochrankyne pred zlými silami, mnohokrát poradkyne pre veci neznáme. Jednoducho povedané, kde už naozaj nenachádzate pre svoj problém žiadne riešenie, na pomoc príde čarodejnica. Či je v hre politický osud kráľovstva, úspešný sobáš kolegyne, alebo odhalenie tajomného fantóma v Ankh-Morporkhskej opere.
V kráľovstve Lancre, kde líšky dávajú dobrú noc (ak im to čarodejnice dovolia), sú najznámejšími, najváženejšími a nepochybne „pre istotu” najobávanejšími práve Bábi Zlopočasná a starenka Oggová, tvoriace nerozlučnú dvojicu. Ich charizma si nás získa už pri prvých riadkoch a pochopíme aj úpornú modlitbu nešťastného lúpežníka za život v inej galaxii, keď im nechtiac skríži cestu. Ich najväčšia sila je v dokonalej znalosti ľudskej povahy, rešpekte k prírode, avšak aj v nadprirodzených schopnostiach – lietaniu na metle alebo umeniu preniknúť do mysle iných bytostí.
Radi by sme spomenuli ešte dve postavy, s ktorými sa stretávame vo väčšine príbehov zo Zemeplochy a ktoré k nej neodmysliteľne patria. Tú dôležitejšiu, výstižnejšie by bolo povedať „fatálnu”, si necháme na koniec. A preto by sme najprv predstavili pána Kolíka Aťsepicnu, obchodného dobrodruha a neprekonateľného podnikateľa. Peniaze vo vlastníctve iných ľudí sú podľa jeho názoru proti prirodzenosti sveta. Zväčša podniká v oblasti stravovania, predáva párky, klobásky a mäsové pirohy. Problém je však v tom, že ich dokáže zjesť len niekto, kto bol uväznený dva týždne v dome a vyhladovaný na smrť.
„Kolík A. S. P. … miloval každého, kto mal peniaze, bez ohľadu na tvar a farbu ruky … veril v svet, kde mohli všetky mysliace bytosti kráčať hrdo vzpriamené, slobodne dýchať, užívať si života, slobody a šťastia a kráčať k jasným zajtrajškom. Keď sa mu ich podarilo presvedčiť, aby si na tú cestu kúpili aj niečo z Kolíkovho podnosu horúcich pochúťok, tým lepšie.”
Kolík patrí k tomu malému množstvu obyvateľov Zemeplochy, ktorí myslia v priamkach. Jeho začiatočná myšlienka je väčšinou „chcem byť bohatý”. Ľudia obyčajne pokračujú úplne iným smerom, napríklad, čo bude dnes na večeru. Kolík Aťsepicnu však začiatočnú myšlienku spojí s finálnou, v tomto prípade „som konečne bohatý” a postupuje k nej krok za krokom. Väčšinou sa mu však do toho niečo pripletie, ako napríklad ľudia, ktorí si nechcú kúpiť jeho párky.
Asi „najobsadzovanejšou” postavou príbehov „Úžasnej Zemeplochy” je však Smrť. Vysoká, doslova a do písmena kostnatá postava, zahalená v čiernom háve, s tvárou (ak to, čo na jej mieste má, možno tak nazvať) naveky stuhnutou do vápenatého úškrnu, s nabrúsenou a vždy pripravenou kosou v ruke, vynímajúca sa na „živom” bielom koni, preháňajúca sa časom a priestorom podľa vlastných pravidiel. Od ostatných postáv je v texte odlíšený kapitálkami (ten SMRŤ), jeho humor je skrz na skrz suchý, vety a poznámky sú trefné a studené, mnohokrát nemilosrdné ako jeho poslanie. Avšak aj túto postavu Pratchett prezentuje s humorom sebe vlastným, napríklad, keď odhalí Smrťovu záľubu v kartových hazardných hrách, alebo keď ho pošle do dôchodku na Zemeplochu, kde sa stane obľúbeným pomocníkom na miestnom statku.
Smrť je „ľudský”, nežiada o porozumenie, avšak sám sa často počas posledného „duchaplného” dialógu so svojím „zákazníkom” snaží rozlúštiť tajomstvo ľudskej mysle, lebo aj napriek pochopeniu tých najzložitejších väzieb magického sveta práve tá pre neho zostáva najväčšou záhadou.
Smrť sa rád zamýšľa nad spravodlivosťou, určite najmä preto, lebo túto odvekú otázku mu kladie väčšina jeho „vyvolených”. Má na to jednoduché vysvetlenie: „Nie je žiadna spravodlivosť. Som len ja.” Smrť neraz podlieha melanchólii a depresiám, jeho postava často hovorí o strate a hľadaní identity. Niekedy Smrť zanechá svoju prácu a vydá sa na neľahkú cestu pochopenia ľudskej duše. Snaží sa porozumieť nielen človeku ako jednotlivcovi, ale aj ľudstvu ako takému, hoci ľudia sami osebe preňho stále ostávajú záhadou. Jeho úvahy nám často poskytnú nový pohľad na význam našich každodenných slov, ako vidieť, vedieť či pochopiť.
Obrovský podiel na úspechu Terryho Pratchetta v Čechách a na Slovensku má preklad Jana Kantůrka, prekladateľa s neuveriteľným citom pre Pratchettov jazyk a syntax, najmä pre jeho skomolené mená postáv, miest a vecí. S originálom tvoria skutočne dokonalý tandem. Svedčia o tom aj ocenenia Jana Kantůrka Akadémiou science fiction, fantasy a hororu ako najlepšieho prekladateľa v rokoch 1995, 1996, 1997.
A na záver slová samotného autora a tvorcu Zemeplochy, ktoré akoby negovali jeho vlastný spôsob uvažovania a videnia vecí, pretože ten je mnohokrát komplikovanejší, než sa nám na prvý pohľad zdá: „I’ve never liked philosophers. They make it all sound so grand and simple, and then you step out into a world that’s full of complications.” („Nikdy som nemal rád filozofov. Vždy vás presvedčia, že všetko je veľkolepé a jednoduché, a potom, keď vykročíte von do sveta, ten je plný komplikácií.”)
Michaela Geisbacherová a Vladimír Radosa