Peter Jaroš – debut

Ďalším spisovateľom, ktorý si spomína na svoj debut je Peter Jaroš narodený v roku 1940 na Liptove v obci Hybe. Známy je najmä ako autor knihy Tisícročná včela, ktorú do nezabudnuteľnej filmovej podoby previedol režisér Juraj Jakubisko. Z jeho ďalších diel treba spomenúť Váhy, Putovanie k nehybnosti, Nemé ucho – hluché oko, či prózu pre mládež Až dobehneš psa. Scenáristicky sa podieľal na:  Deň slnovratu,  Tetované časom, Pacho, hybský zbojník, Lady Dracula alias Báthory story  a iných.

 

 

 Ako som písal Popoludnie na terase

 

            Rád spomínam na to obdobie v roku 1962, keď som končil Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Rád preto, lebo vedenie fakulty rozhodlo, že my, filozofi, ktorí sme nemali odborné pedagogické vzdelanie, by sme mali ísť aspoň na pedagogickú prax, aby sme boli perspektívne použiteľní aj ako pedagógovia. Mňa pridelili na ZDŠ-ku do Svrčinovca. Na tých pár mesiacov na Kysuciach dodnes spomínam s potešením. Hneď som si tam našiel kamarátov, jednak v učiteľskom zbore, ale hlavne medzi miestnymi rovesníkmi, medzi ktorými boli aj ekonóm, maliar, fotograf, šoféri, traktoristi či rôzni remeselníci. Občas som s nimi posedel v krčme a počúval podivuhodné a napínavé príbehy. Miestni poľovníci ma zasa pár raz zobrali so sebou na poľovačky. Sám som nestrieľal, nosil som však v ruksaku poživeň a pijatiku. Mal som však odrazu aj veľa voľného času, nuž som sa okrem písania poviedok pustil aj do väčšej novely. Bolo to práve Popoludnie na terase, ktoré vyšlo knižne v roku 1963. Ocenili ho cenou Ivana Krasku za debut.

Keď sa po čase vraciam k týmto svojim prvým knižne vydaným textom, keď ich čítam a zároveň si spomínam na dobový kontext nádherne a sľubne sa rozbiehajúcich šesťdesiatych rokov, na inšpirácie a podnety, ktoré ma pomkli či vyprovokovali k ich napísaniu, s prekvapením zisťujem, že základné etické a estetické pozície, ktoré som uznával a vyznával vtedy ako začínajúci autor, v porovnaní s tými, ktoré uznávam a vyznávam dnes, sa vlastne nezmenili: láska ako hybná sila ľudskej duše, priateľstvo, ktoré podáva ruku blížnym, čestnosť a poctivosť… Pravdaže, všetci sme omylní, často zlyhávame a opäť sa spamätávame, lebo keby sme boli dokonalí ako anjeli, ani literatúru by nebolo treba písať…

Spisovateľ vlastne, okrem iného, hľadá v sebe cesty od zlého k dobrému, od mrzkého, škaredého ku krásnemu. Ak to pomôže pri podobnom hľadaní aj čitateľovi, má jeho robota zmysel. Pokiaľ ide o moje estetické pozície, tie sa menili častejšie a prekonali zložitý vývin, kým som dospel k dnešnému presvedčeniu písať stručne, jasne a zrozumiteľne. Písať takto, ako zisťujem, je zároveň najťažšie.

null

PETER JAROŠ

 Ľudia neľudia zbrojnoši

 

            Ani som to len netušil, ba donedávna som si nevedel ani len predstaviť, aký je z brnenia pohľad von na svet. Nielen to, že som ani len netušil, ale som sa ani nepokúšal predstaviť si, čo človek pocíti a uvidí, keď sa ocitne vnútri.

            A možno by som nikdy nebol zatúžil po podobných predstavách, keby som nebol zmenil miesto popoludňajších prechádzok.

            Nestretol som sa s nimi, ale uvidel som ich hneď prvý deň. Kráčali lesíkom po súbežnej cestičke, niekoľko metrov nižšie v svahu. Dobiehal som ich, lebo sa pohybovali pomalšie ako ja. Zbrojnoš kráčal prvý a krok za ním cupitala žena. Ani neviem, kto z nich ma vtedy väčšmi zaujal. Zbrojnoš bol vysoký a oceľové brnenie sa na ňom lesklo. Podopieral sa dlhou, ale tenkou oceľovou kopijou, ktorej hrot zabodol po každom kroku do zeme. Kráčal pomaly, ale robil dlhé kroky. Nezdalo sa, že by priveľmi pociťoval váhu oceľového brnenia, a neprejavilo sa to ani na ľahkosti a elegancii jeho chôdze. Žena bola krásna! Dlhé čierne vlasy zakrývali výstrih jej letných šiat, dohneda opálená pokožka, holé ruky a nohy, navreté poprsie a ešte žlté šatočky…! Spomalil som a ani neviem, ako dlho som kráčal najprv za nimi a potom rovnobežne s nimi… Musela ma vidieť aspoň žena, lebo zbrojnoš pozeral ustavične pred seba… Nevenovala mi však najmenšiu pozornosť. Keď zahli do hustejšieho porastu, prestal som ich sledovať a vrátil som sa.

            Ani sa mi nechce ďalej spomínať… Vlastne od okamihu, keď som ich prvý raz uvidel, začalo sa všetko meniť. Prispôsoboval som celé svoje konanie tak, aby som nevynechal ani jednu nasledujúcu popoludňajšiu prechádzku lesíkom, ale akoby napriek, hneď na druhý deň sa vyskytli prvé komplikácie. Ráno mi v robote oznámili, že inžinier, ktorý vedie popoludňajšiu smenu, ochorel a mňa požiadali, aby som sa nevrátil domov, lebo ho budem zastupovať. Trvalo mi skoro hodinu, kým som presvedčil kolegu, aby to zobral za mňa.

            Hneď ako som sa doma preobliekol a mierne si zajedol, vyrazil som… Do lesíka som sa dostal onedlho, netrvalo mi to ani desať minút. Chodil som cestičkou hore-dolu, ale po zbrojnošovi a jeho partnerke nebolo ani chýru ani slychu. Vari prechádzali včera tadiaľto náhodou? A vari to boli iba turisti, ktorí pokračovali, síce okľukou, na blízku chatu? Už som si myslel, že sa ta skočím pozrieť a povypytovať sa chatára, inakšie môjho dobrého známeho – prepil som s ním nejednu výplatu, kto uňho včera prenocoval a kto sa naposledy v chate ubytoval. Prišlo mi však na um, že včerajšia prechádzka tých dvoch svedčila o určitej pravidelnosti; obaja kráčali nenáhlivo a isto. Turisti sú zvyčajne splašenejší, aj keď si viem iba ťažko predstaviť, že by to platilo aj o zbrojnošoch… Ale predsa, na tej žene by som bol niečo vybadal… Možno som prišiel iba zavčasu, alebo oni dvaja sa oneskorili, pomyslel som si a cestičkou som zašiel až k porastu, v ktorom včera zmizli. Nesedel som dlho, alebo mi to len lúskanie orieškov tak skrátilo čakanie, keď som začul náraz kovu o kameň. Obzrel som sa a vtedy som ich videl prichádzať… Boli odo mňa ešte aspoň päťdesiat metrov, a tak som mal dosť času vtiahnuť sa do hustejšieho porastu a odtiaľ, spomedzi lopúchových listov a kriačikov, som pozoroval, ako sa približujú. Opäť ma zaujali, že som si ani dobre neuvedomoval svoju radosť, pomiešanú s akousi nejasnou a nevysvetliteľnou obavou. Neskoršie som na akékoľvek predtuchy zabudol.

            Spredu som ich vlastne videl prvý raz. Zbrojnoš kráčal rovnako pravidelne ako včera, dlhými, ale pomalými krokmi mieril priamo ku mne… Jediný pohyb okrem nôh vykonávala ešte jeho ruka, ktorá vbodávala kopiju hlboko do zeme. Mohol som si dôkladnejšie poobzerať jeho brnenie, ale okrem úzkej štrbiny na mieste, kde som tušil oči, nezbadal som nijaký iný otvor. A videl som aj ženinu tvár! Moje tušenie zo včerajšieho stretnutia bolo správne… Nielen jej telo, ale hlavne jej tvár bola krásna. Prešli nakoniec tri kroky odo mňa…

            Nestačil som zmeniť polohu a zbrojnoš už pichol kopiju do zeme posledný raz. Pokľukol vedľa nej a potom sa natiahol na zem. Halúzky zapraskali, tráva pod váhou ocele poľahla. Nepočul som vzdych, ani hlboké vydýchnutie, a keby sa žena ešte nepohybovala, bolo by na okolí úplne ticho. Neboli odo mňa ďalej ako desať metrov, a tak som sa musel iba veľmi pomaly a opatrne premiestniť tak, aby som sa mohol pozerať pohodlne. Kopija ešte kmitala, ale žena sa jej dotkla. Aj ona sa zviezla popri nej do trávy a zostala kľučať pri zbrojnošovi, obrátená tvárou ku mne. Sandále, ktoré až doteraz niesla v ľavej ruke, lebo cupitala za zbrojnošom bosá, položila na oceľovú hruď. Voľnými rukami si naprávala vlasy, lebo tu, v hustejšom poraste, už nepofukoval vetrík tak silno. Zbrojnoš sa ani len nepohol, ale oceľové brnenie nevyzeralo mŕtvo, lebo žiarivý lesk na jeho povrchu ho oživoval…

            Myslel som si, že vidím síce zvláštnu, ale predsa len popoludňajšiu siestu manželov, ktorí sa usadili niekde nablízku a o ktorých som nevedel iba preto, lebo som do tejto časti lesíka nechodil. Ďalej som si myslel, že po chvíľke oddychu obidvaja vstanú a poberú sa domov na večeru… Ale po polhodinke, keď mi už telo stŕplo a stále sa nič nedialo, hoci som ani nečakal zbrojnošovo milostné vzplanutie, predsa som znervóznel…

            Už som sa chcel potichu odplaziť, keď ma zadržal hlboký vzdych. Uvedomil som si, že prenikol k môjmu uchu znútra brnenia, a užasol som nad jeho bolestínstvom… To však akoby bol pokyn pre ženu, lebo v okamihu zaklopala prstom na brnenie a o chvíľu posunula na ňom nejakú časť, akési dvierka, ktoré som si doteraz nevšimol, a v otvore sa zjavilo holé brucho s pupkom uprostred. Ženina ruka začala brucho pohládzať. jej prsty ľahučko krúžili okolo pupka a ona sama sa rozplakala. Zmeravel som a tajil dych, lebo som nijako nechcel narušiť tento obrad, ak už nie meditáciu… Netrvalo to však dlho a brucho, ktoré sa začalo nakoniec napínať, zmizlo opäť pod oceľou brnenia. Nestačil som si ani uvedomiť súvislosti, nestačil som sa dopátrať zmyslu tohto výjavu, keď sa začal zbrojnoš zase pomaličky dvíhať. Najprv sa posadil, uchopil do zeme zapichnutú kopiju, oprel sa o ňu a len potom sa, zdalo sa mi, že s veľkou námahou, postavil. Aj žena vyskočila na rovné nohy, opakom dlaní si osušila slzy na tvári a pohla sa za zbrojnošom, ktorý už vykročil z húštiny na lesnú cestičku. A zase prechádzali tak blízko vedľa mňa, až som sa bál, že zbrojnošova kopija ma pripichne hrotom o zem… Ale prešli a nezbadali ma. Vydýchol som si…

            Pohnúť som sa odvážil, až keď boli odo mňa poriadny kus. Vtedy som vyskočil a chcel ich sledovať až k domu, v ktorom bývali, rozmyslel som si to však. Podišiel som na uležané miesto, kde zbrojnoš a žena oddychovali. Všimol som si hlbokú jamku v zemi, v ktorej bola ešte pred chvíľou zapichnutá kopija. Podľa všetkého musel mať zbrojnoš velikánsku silu. Chcel som už odísť, keď sa tu na zemi niečo zablyslo. Sklonil som sa a zodvihol kúsok ocele. Bol to pliešok hrubý niekoľko milimetrov, ale predsa ťažký. Možno to bola nejaká ozdoba, ktorá odpadla z brnenia. Nadhadzoval som si pliešok na dlani a usiloval som sa odhadnúť, koľko asi váži celé brnenie…

Vykročil som domov, ale cestou, ba až dovtedy, kým som večer nezaspal, znel mi ustavične v ušiach onen zbrojnošov bolestínsky vzdych… Alebo si to vzdychlo brnenie?, halucinoval som nakoniec. Prečo si zbrojnoš vzdychol a prečo žena plakala? Nielenže som nevedel odpovedať, ale čím dlhšie som na to všetko myslel, tým väčšmi som sa hanbil sám pred sebou a potil som sa ešte viac… Zaspal som, veľmi trpiac…

            Ach, ale hneď ráno som pocítil, ako veľmi ma to ťahá, aby som bol opäť svedkom toho podivného výjavu v húštine… Navrával som si, že včera to bola asi výnimka, keď si zbrojnoš vzdychol (možno pod brnením aj plakal), a jeho žena plakala iba pre nejakú dennú starosť, pre choré dieťa, alebo pre ešte neoverené príznaky novej choroby… Ťahalo ma to do tej húštiny tak neodolateľne iba preto, lebo dnes by som chcel byť svedkom pokojnej a šťastnej popoludňajšej siesty…

            Neprestával som sa však hanbiť, že som tak nezvane pozoroval onen výjav, hoci do jeho tajomstva som neprenikol… A nakoniec, možno preto, aby som sa potrestal, možno som mal obavy, že v húštine sa ani dnes nič nezmení a ja sa budem musieť opäť prizerať a počúvať, ako si zbrojnoš vzdychne a žena sa rozplače, možno práve pre toto som sa rozhodol, že do lesíka už nepôjdem…

            Chodil som do roboty akoby v mátožnom stave, niekoľko dní som každému ponúkal, že si rád vymením dopoludňajšiu smenu za popoludňajšiu, ale nikto nechcel… Nie, nemohol som to vydržať dlho, a tak po týždni som sa opäť vybral do lesíka na prechádzku… Kráčal som opatrne lesnou cestičkou, bojazlivo som sa obzrel na každé puknutie… Pristúpil som až k húštine, nazrel do nej, ale nikde nebolo nikoho… Vracal som sa predsa len pokojnejší a v nádeji, že dnes už nikoho nestretnem…

            Stretol som však práve zbrojnošovu ženu… Kráčala chodníkom oproti mne, celá v čiernom… Vytušil som, že sa poberá k húštine, ale kde je zbrojnoš? To ma ohromilo, zastal som a čakal bez pohybu, až kým sa ku mne nepriblížila…

– Dobrý deň, – povedal som potichu.

Žena prikývla a zastavila sa. Jej krásna tvár nebola smutná, ako by som bol predpokladal podľa čiernych šiat, a tak som rýchlo hľadal zámienku, aby som jej vysvetlil, prečo som ju zastavil…

–        Kde je zbrojnoš? – musel som sa však nakoniec spýtať.

–        Zbrojnoš? – zadivila sa.

–        Myslím toho pána… – vyjachtal som.

Zasmiala sa smutne, ale videl som, že pochopila.

–        Viete, – začal som, – stretával som vás tu často…

–        Môj muž pred týždňom zomrel, – povedala.

To sme už kráčali vedľa seba a ja som po tomto ozname nemal odvahu pozrieť jej do tváre. Uľahčila mi to však ona. Jemne ma chytila za ruku, zastali sme a pozerali na seba. Naozaj nevyzerala smutná, to len jej smiech i hlas boli smutné.

–        Prečo si myslíte, že bol zbrojnoš? – spýtala sa.

– Myslel som si… – bol som v rozpakoch. – Nosil brnenie…

–        To bola skôr nutnosť, – povedala.

–        Nutnosť?

– Bál sa slnka, – povedala. – Nesmel sa dať opáliť, lebo by bol zomrel… A predsa tak túžil po slnku… Máte pravdu, chodili sme každý deň na prechádzky, ľahli sme si do húštiny, kde nás nikto nevidel, a vtedy si Silvester rozkázal odhaliť aspoň brucho, tak túžil po slnku… Bol v tom brnení úplne nahý, niekedy mu bolo veľmi teplo… Vyzliekal si ho iba po západe slnka…

            Ocitli sme sa pred húštinou celkom nečakane. Obidvaja sme na chvíľu zastali, ale čoskoro ma žena opäť chytila za ruku.

– Poďte, poďte, – hovorila skoro natešene a ťahala ma do porastu, – ukážem vám, kde Silvester odpočíval najradšej…

Nasledoval som ju.

– Tu je to miesto, – pokračovala. – Okolo nás je húština a nad nami len obloha, vidíte. Práve popoludní svieti cez výsek pomedzi stromy, tak ako teraz, na toto miesto slnko…

            Pozrel som na oblohu, a hoci bolo zamračené, videl som pomedzi oblaky presvitať slnko.

– Silvester ležal takto, – ukazovala mi žena, – ľahnite si, prosím vás…

            Nemohol, či nevládal som odporovať a ona sama ma ťahala k zemi. Kľačala na kolenách a ťahala ma za ruku. Ľahol som si práve tak, ako som pred niekoľkými dňami videl ležať zbrojnoša…

– Je vám tu dobre? – spýtala sa.

Prikývol som.

– Nehýbte sa, pokojne dýchajte, – pokračovala nežne a náhle mi vykasala z nohavíc košeľu, odhalila brucho a jej prsty ma začali šúchať a pohládzať… Zatínal som zuby, lebo ma to najprv šteklilo, ale neskôr som vnímal už iba ľahučké dotyky…

– Prečo plačete? – spýtal som sa, keď som zodvihol hlavu. Strhla sa, vstrčila mi košeľu do nohavíc a utrela si slzy.

– To nič, – povedala, – spomenula som si…

Odtiahla sa odo mňa a obidvaja sme vstali.

– Nechcel som vám ublížiť, – povedal som.

– Nie, nie, – zaprotestovala a opäť sa smutno usmiala. – Nechceli by ste vidieť jeho brnenie? – spýtala sa.

– Našiel som z neho nejakú ozdobu, – povedal som a ukázal na kúsok ocele, akoby som hľadal prijateľnú zámienku.

– Áno, to je z chrbta, – povedala. – Poďte, – pokračovala a začala ma ťahať za ruku von z húštiny. Nezdráhal som sa, nasledoval som ju.

            Vracali sme sa tou istou lesnou cestičkou, ktorou sme predtým prišli. A odrazu mi bolo veselo, napriek ženiným smútočným šatám, napriek jej smutnému hlasu a pohľadu. Nie, málokedy predtým som si na prechádzke všímal kvietky, ale teraz som sa aspoň v duchu rozhodoval a vyberal z okolitých taký, ktorý by som jej mohol podať. Málokedy predtým ma zaujal strom svojím tvarom, ale teraz som o tom či inom uvažoval: tu by sme sa mohli oprieť a tu by sme si mohli dokonca sadnúť. Zvyčajne som sa prechádzal zahĺbený do seba, ale teraz tu bol niekto, s kým som sa mohol porozprávať, komu som sa mohol zdôveriť, s kým som mohol prežiť a precítiť akúkoľvek radosť… Možno iba preto som bol veselý, hoci som si uvedomoval, že všetky tie spriaznenia musím ešte na určitý čas odložiť…

            Vyšli sme z lesíka a žena ukázala rukou na cestu vpravo, po ktorej som doteraz nikdy nešiel, hoci okolie sa mi zdalo známe. Cesta viedla pomedzi husto porastené ovocné záhrady a končila sa náhle pri bráne velikánskeho domu. Žena vytiahla kľúč, otvorila dvierka a vpustila ma. Prešli sme popod husté konáre jabloní, vystúpili sme po schodíkoch a ocitli sa v pitvore. Od tejto chvíle kráčala žena prvá a viedla ma mnohými miestnosťami a po niekoľkých schodištiach na druhé poschodie. Nakoniec sme vstúpili do miestnosti, z ktorej už nebolo pokračovanie. Priestranným oknom vnikali dovnútra lúče zapadajúceho slnka. Rozhliadol som sa a prvé, čo som uvidel, bolo oceľové brnenie. Ležalo na drevenej kanape, lesklo sa.

            Zostal som stáť pri dverách, ale žena podišla k brneniu, pohladkala ho.

– Pomôžete mi? – spýtala sa a aj sa na mňa usmiala.

Videl som, že začala brnenie obracať na chrbát. Pristúpil som k nej a pomohol jej. Zdalo sa mi, že brnenie je veľmi ťažké, ale po chvíľke sa nám to podarilo. Žena založila drobnú ozdôbku na správne miesto a bolo vidieť, že sa uspokojila.

– Máte asi rovnakú postavu ako Silvester, – povedala po chvíli. – Neskúsili by ste si ho? – ukázala na brnenie.

Najprv som zaváhal.

– No, môžem, – povedal som nakoniec, keď sa neprestávala na mňa usmievať. A hneď som sa chcel posadiť na kanapu…

– Musíte sa vyzliecť, – upozornila ma.

Zarazil som sa, ba možno som sa v tom okamihu aj hanbil, ale nakoniec som sa vyzliekol. Stál som nahý uprostred miestnosti až dovtedy, kým mi žena nezačala pomáhať do brnenia.

Teraz som zbrojnoš, prebehlo mi mysľou spokojné konštatovanie, keď som už mal brnenie na sebe. Hneď ma aj prekvapilo, že nie je také ťažké, ako som si predstavoval, lebo som mohol hýbať skoro bez námahy rukami aj nohami. Žena mi naznačila, aby som si ľahol. Poslúchol som ju a natiahol som sa na kanapu. Bolo mi dobre, bol som spokojný a skoro šťastný… Netrvalo to však dlho a začal som sa dusiť… Prenikavo som cítil vôňu vlastného i cudzieho potu, lapal som po vzduchu… Vykríkol som… Búchal som rukami do oceľového koša… Žena sedela obďaleč na kanape a usmievala sa.

Nevedel som, či zúrim, počul som iba vlastné výkriky…

Odrazu sa mi uľavilo… Pocítil som, ako sa ženina ruka dotkla môjho brucha, jej prsty ma hladkali, utišovali… Nadvihol som hlavu a cez úzku štrbinu som uvidel otvor v brnení, ktorým ma žena pohládzala… Usmievala sa a ja som si všimol, že má na sebe opäť tie známe žlté šaty, z ktorých jej vykukovali holé nohy a ruky…

– Zhlboka dýchajte, – hovorila láskavo.

Prekvapilo ma, ako dobre počujem jej hlas… Natiahol som sa, zhlboka som dýchal… Uspokojoval som sa… Bolo mi dobre… Zatvárali sa mi oči… Nemyslel som už na nič…!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.