Rozhovor s vydavateľom a prekladateľom Lászlóm Szigetim o jazyku, slovenských deficitoch a gréckej erotickej poézii
Stále čakám
Vydávate knihy v slovenčine i maďarčine. Maďarských kníh vydaných v slovenčine je však o dosť viac ako naopak. Neoslovuje vás pôvodná slovenská tvorba?
Schelling hovorí, že kritizovať sa dá iba vecne, nie emotívne. Beriete predmet do rúk a poviete, čo si o ňom myslíte. Ja ten predmet v rukách držím, čítam súčasnú slovenskú literatúru. Ale čítam aj českú, čítam aj maďarskú a poľskú. Od roku 1989 vyšlo v každej z posledných troch spomínaných krajín okolo päťsto-šesťsto románov, v Maďarsku možno aj viac. A to nie sú iba počty, to je aj istá kvalita. Je to súhrn vnímania zmien, ktoré sa odohrali v Európe v rôznych spoločenských vrstvách od tej „najnižšej” až po tú najvzdelanejšiu. A to je dané vývojom tej-ktorej spoločnosti. Keby som mal zrátať alebo brať do úvahy, čo mám vydať od slovenských autorov v maďarčine… A to by som strašne rád vydal ročne dva, tri vynikajúce romány. Bohužiaľ, nejde mi to. Ten susedný maďarský trh nás neberie, lebo nie sme dostatočne zaujímaví. Nič nového, čo by sa týkalo aj ich, toho univerzálneho života človeka, im naša próza nevie povedať. A to už ani nehovorím o západnom čitateľovi.
Čím si myslíte, že je daný takýto trend?
Čím je to dané? To je téma na jednu obrovskú debatu, do ktorej by som sa veľmi nerád púšťal. Tých dôvodov je mnoho, ja by som ich iba naznačil. Dané je to jazykom, tým, do akej miery je otvorená literatúra a, samozrejme, samotný autor. V neposlednom rade je to dané aj tradíciou. Ide o to, že slovenská epika vlastne v minulom storočí vznikla. A ak porovnám niektoré etapy slovenskej prózy, napríklad medzivojnové obdobie so západnou prózou alebo prózou iných stredoeurópskych krajín, tak už tam je vidieť, že slovenská próza sa zaoberala úplne inými problémami ako ostatné. Pravdepodobne je to dané tým, že sme sami seba vnímali príliš uzatvorene. A dá sa povedať, že to tak ostalo aj dnes. Práve preto som sa rozhodol, že sa nepustím do vydávania slovenskej prózy. Aj keď si myslím, že by možno nebolo od veci, ak by som zorganizoval nejaké prekvapenie a do niečoho takého sa pustil.
Skutočne, ja dúfam, nie, verím, že v priebehu desiatich rokov sa tu zrodí aspoň pätnásť románov, ktoré budú odzrkadľovať to, čo sa na Slovensku deje. Stále čakám.
Napriek tomu už niektoré pôvodné slovenské diela v Kalligrame vyšli. Pri ktorých menách našej literatúry by ste ešte o preklade uvažovali?
Ak vyjde u nás nejaká kniha, ktorá podľa môjho názoru a čitateľského vkusu má takpovediac európsky pach, hneď si ju dám preložiť. Taká bola napríklad kniha Pavla Vilikovského Posledný kôň Pompejí. Vyšla v minulom roku a v maďarčine, je to prekrásna kniha. Uvažoval som tiež o Hvoreckom, uvažoval som o istých mladých autoroch, ktorých by som teraz nerád menoval. Ale poväčšine sú to poviedkové knihy. Tým nechcem nejakým spôsobom dehonestovať tento žáner, ale keď si prečítam mnohé poviedky ľudí zo Slovenska, mám pocit, že tí ľudia vôbec nečítajú svetovú poviedku a literatúru vôbec. Česť výnimkám. Pretože na to je, samozrejme, potrebný jazyk.
A to súvisí vlastne s naším prekladovým potenciálom. Všetky susedné národy už v medzivojnovom období mali bez výnimky preložené kľúčové moderné diela svetovej literatúry. Veľmi rýchlo sa dostali z Berlína, z Paríža, dokonca aj z Ameriky do maďarčiny, češtiny a poľštiny. A to malo obrovský vplyv na ich epiku. A ak spočítam deficit slovenskej literatúry, tak to radšej ani nerátam. V slovenčine chýbajú naozaj najvýznamnejšie svetové diela, preklady, ktoré by mali na náš jazyk vplývať.
Máme ale množstvo diel v češtine, ktoré bežnému Slovákovi nerobia absolútne žiaden problém…
Máme, ale nezabúdajte, to je čeština. A mojim pracovným nástrojom pri bežnej komunikácii ale pri písaní predovšetkým je jazyk. A až potom okolie, spoločnosť, moje emotívne vnímanie sveta. Jazyk je kľúčový. A na to, aby bol jazyk bohatší, je nevyhnutné mať dostatočné množstvo prekladov.
Čo si myslíte, že by sa muselo zmeniť, aby nastal v našej literatúre nejaký posun?
V literatúre sa nič nedá zmeniť nasilu. Buď to prirodzene zo spoločnosti príde, alebo nepríde. Môžu sa vymýšľať rôzne akcie, konkurzy a súťaže, ale myslím si, že je to celé dané predovšetkým vývojom. Ale nesmie to byť vynútené. Vezmime si situáciu, ktorá tu bola ešte prednedávnom. Písanie o tom, čo sa u nás odohráva, bolo do veľkej miery vynútené a očakávanie slovenskej prózy a slovenskej kritiky bolo kolektívne. Na Slovensku sa aj v próze presadzovalo to, aby uvažovala v kolektíve. A niečo z toho tu ostalo. Samozrejme, boli aj silní individualisti, ktorí sú pre mňa aj prijateľnejší. Môžem spomenúť napríklad Švantnera, trend literárneho vedca a kritika Matušku, ale aj iných. Teraz je obrovská šanca v tom, že nie je ani cenzúra, ani tlak kolektívneho vnímania sveta. Autor sa môže vyjadriť, ako chce – o svete, o láske, o rodine. Samozrejme, príde aj nová generácia, ale tá príde vždy. Človek by mal skôr uvažovať o tom, aká generácia príde. S akou kvalitou. Čo možno urobiť pre to, aby jej kvalita bola iná ako tej predošlej. Aby nebola iná iba tým, že sa vyvíja v inom prostredí. A musím povedať, že to súvisí predovšetkým so vzdelaním, so školstvom. Pozrite sa na to, koľko financií z európskych rozpočtov ide na vzdelanie a porovnajte si to so Slovenskom. A sme pri tom. Ja mám niekedy pocit, že tu nič nefunguje tak, ako má.
Doteraz ste stále spomínali iba kontext prózy. Ale čo poézia? Zaujíma vás? Oslovuje?
Poézia mala prekrásne historické obdobie. Mala aj revolučnú pozíciu, nielen vo Francúzskej revolúcii, ale aj vo všetkých iných krajinách. Ale úlohou poézie nie je robiť revolúciu. Jej úlohou, teda aspoň podľa mňa, je meditácia, pracovanie s jazykom, s pojmami. Ak niekto prečíta báseň alebo len verš, a dotkne sa ho to, tak je dobre. Poézia mala však od osemnásteho storočia aj inú úlohu – aby sa vyjadrila k svetu, k tomu, čo sa odohráva v spoločnosti. S tým súvisela aj istá politická funkcia. Dnes však poézia tieto úlohy stratila. Je opäť tam, kde má byť. Tam, kde bola u Grékov, kde bola v renesancii. Poézia je ako vážna hudba. Je to ako keď ste s milenkou. Prečítate si báseň a poviete si – áno, dotkli sme sa niečoho, čoho sme sa možno báli, čoho sme sa sami dotknúť nedokázali. Tušil som, že niečo také existuje, ale až báseň, až verš mi otvoril cestu. Je úžasné, že sa verše ešte stále píšu. Ja vydávam dosť básnických zbierok, predovšetkým v maďarčine. A vždy sa vraciam k starogréckej poézii. Tam je ten základ – ako lyriky, tak aj epiky. Dodnes robím aj preklady do maďarčiny, do slovenčiny. Ale je hrozné, že tu na Slovensku je taký veľmi slabý prekladateľský potenciál. Viem, že napríklad z gréčtiny u nás dnes nik neprekladá. A to je veľká škoda. Ročne mám v maďarskej redakcii množstvo nádherných kníh. Treba ich vydať, aj keď v malom náklade, lebo predovšetkým vďaka tejto poézii môže človek pochopiť základy lyriky.
Ja veľmi rád čítam poéziu. Je to pre mňa veľmi intímna záležitosť. Pozrime sa na to takto – čím väčšiu intimitu umožňuje spoločnosť jednotlivcovi, tým tá spoločnosť hlbšie uvažuje o svete. Ak človek vie byť sám, ak už zažil intimitu samoty, tak zažil báseň, zažil verš. To je ten rozmer, tá transcendentálna dimenzia, ktorú médiá a „moderná kultúra” chcú vytlačiť zo sveta. Všetko sa racionalizuje, akoby dnešná spoločnosť už nepotrebovala transcendenciu. Bojí sa jej. Je to tým, že dnešný svet nás tlačí k tomu, aby sme uvažovali racionálne. Čo nie je racionálne, to tu nemá miesto.
A čo slovenská poézia? Aký vzťah máte k nej?
Čo je poézia? Je to v prvom rade jazyk. Ja zbožňujem vynikajúce vety, vynikajúce obrazy. Ale pri slovenskej poézii je to trošičku problém. Ja slovenskú aj českú poéziu čítam. Ale na rozdiel od maďarskej, ktorá je písaná v mojej materinskej reči, slovenskú a českú čítam racionálne. Chcem tomu porozumieť, chcem vedieť, o čom hovorí, čo mi odkáže. Ale v maďarčine sa tam pridávajú emócie, lebo sa nemusím prvotne a racionálne zamýšľať nad významom slov.
Prečo poéziu v slovenčine nevydávate? Myslíte si, že na našom trhu pre ňu nie je priestor?
Poviem vám to na konkrétnom príklade. My sme prednedávnom vydali v maďarčine knihu – výber z gréckych a latinských erotických básní. Sú absolútne. Sú veľmi drsné, ale krásne. Hľadal som na ne prekladateľa, aby sme ich mohli vydať aj v slovenčine. Je to prekrásna kniha, ale niet tu človeka, ktorý by ju preložil. Z latinčiny by som možno ešte niekoho našiel. Takého, kto z latinčiny prekladá. Ale nie básnika…
A prečo teda nevydávam? Keď som sa rozprával s mojimi slovenskými priateľmi o tom, že chcem túto knihu dať na slovenský trh, povedali mi, že by to bol škandál. Hoci práve toto patrí k dnešnému svetu. Tá poézia je neuveriteľne aktuálna, lebo hovorí o človeku. Hovorí o mne. To nie je o priestore, ale o tom, že by sme mali začať od základov. A toto ja považujem za základ.
Za rozhovor ďakuje
Katka Smiková