Velemir Chlebnikov (preklad Ján Litvák)

Svätec kvetov

 

Život básnika treba hľadať predovšetkým medzi jeho veršami. Tam, kam ho ukladal magickým spôsobom po písmenku ako dar od čarodejnice. Ľudia mu hovorili Kráľ času, keď sa túlal pešo po Rusku. V Iráne ho nazvali Guľ-mullah – Svätec kvetov, keď zišiel zo zasnežených hôr v surovej ovčej šube s holými rukami a bosý.

Poznal potravu lesov, lúk a polí a svojím potulným, sebestačným životným štýlom preukazoval, že v prírode človek odjakživa nehľadal a nenachádzal len pokrm, ale aj svoje videnie.

Ruský prekliaty, či skôr požehnaný básnik Velemir Chlebnikov, vlastným menom Viktor Vladimirovič, žil poväčšine kočovným túlavým životom, bol to rojko a fantasta: snažil sa výpočtami dospieť k akýmsi zákonom času, hovoril o jedinom, hviezdnom a svetovom jazyku a o múdrej vláde 317-tich predsedov zemegule. Bádal však najmä v oblasti jazyka, zhľadával archaizmy a vymýšľal nové slová a hľadal k nim rýmy, snažil sa o nasýtenie zvukov zmyslovými predstavami. Rozbíjal vetnú skladbu a utváral jej novú logiku, všetko nadbytočné odhadzoval. Odkrýval zasunuté vrstvy jazyka a jeho „záumné” končiny – oblasti pre ľudský um nedostupné a nepochopiteľné; doslova chrlil texty, bez ladu a skladu ich strkal do návliečky, ktorú strácal alebo sa strácal aj s návliečkou so svojimi básňami, na ktorej spával. Za jeho života mu vyšlo iba málo diel. Svoju prvú báseň v próze Pokušenie hriešnika vydal v časopise Vesna. Debut Tvorenie a utopickú úvahu Kľúč dejín mu vydal maliar a básnik David Burljuk. Ďalší súputník Alexej Kračonych napísal a opublikoval niektoré verše spolu s ním a vydal mu zbierky Štek a Rukavičky. Po jeho smrti Kručonych vydával edíciu tenučkých zošitov pod názvom Nevydaný Chlebnikov, do ktorých zahŕňal torzá a náčrtky veršov. No rozhodujúca básnikova literárna pozostalosť bola usporiadaná do piatich zväzkov Tyňanova a neskôr v ucelenejšom zredigovanom jedinom zväzku Chardžijeva. Dnes všetko, čo Chlebnikov vláčil v návliečke po Rusku, možno nájsť v akom-takom abecednom poriadku na internete, samozrejme, zatiaľ len v azbuke.

Chlebnikov sa narodil na jeseň v 1885-om roku v dedinke Tundutovo v astrachánskej gubernii. Jeho matka sa živo zaujímala o literatúru, hudbu a výtvarné umenie, otec bol etnológ a ornitológ. A naozaj. Niektorí priatelia prirovnávali Chlebnikova k vtákovi alebo k volavke. Ako dvadsaťjedenročný strávil mesiac vo väzení, kde sa musel dosť radikálne zmeniť jeho pohľad na svet. Krátko potom zanechal štúdium prírodných vied a zameral sa na slovanskú filológiu. Prišiel s celkom novým poňatím básnickej práce s rečou. Ako u tridsaťročného sa z neho krátko a neúspešne pokúšali vykresať vojaka. Po Októbrovej revolúcii, ktorú prečkal v Moskve, sa potĺkal po Rusku bez akýchkoľvek dokladov. Dvakrát prekonal týfus. Dvakrát ho uväznili pre podozrenie z vyzvedačstva (raz belogvardejci, druhý raz sovietske orgány). Ustavične písal. Bez prostriedkov docestoval do Baku, kde pre Ruskú telegrafnú agentúru šúľal texty k agitačným plagátom, v čom mal prsty istý Majakovskij. Chlebnikov musel takýmto spôsobom prísť po dlhom čase k niekoľkým rubľom, lebo na Majakovského napísal niekoľko oslavných veršov. Možno aj preto si naňho červení ešte dlho robili nároky, čo je však holý nezmysel. Jeho obľúbená farba nebola červená, ale zlatá. Bol to autentický básnik s túlavými topánkami, ktorý sa nebál zlatej a v komplikovaných súdobých pomeroch rúcajúceho sa cárskeho Ruska uskutočnil svoju vlastnú víziu. V novodobej ruskej poézii zaujíma miesto, aké vo francúzskej literatúre patrí Rimbaudovi. Tak ako odišiel Rimbaud do Habeša, kde vodil karavány, odobral sa Chlebnikov do Perzie.

V roku 1921 sa prihlásil do jednotiek Červenej armády, možno práve preto, že velenie armády verbovalo záujemcov o dobrodružnú výpravu do Iránu. Pri ťažení na Teherán sa potom od svojho oddielu záhadne oddelil a osamote sa potĺkal po horách. U miestneho obyvateľstva poberal veľkú vážnosť. Domorodci ho považovali za potulného svätca a hovorili mu Guľ-mullahh. Svätec kvetov spával na holej zemi s puškou pod hlavou, ktorú si mu nik nedovolil odňať. Keď sa v ovčej šube ukázal na bazáre, davy s bázňou híkali. Domorodci v Iráne mu vzdávali mu pocty, aké podľa dávnych tradícií prejavovali prorokom. Svätec kvetov im iba pohrozil labutím pierkom. Podmanil si Irán bez jediného výstrelu a úplne vyčerpaný sa vrátil do Baku. V piatigorskej pobočke Ruskej telegrafnej agentúry ešte krátko pracoval ako nočný strážnik, v tomto roku vyvrhol ešte mnoho vynikajúcich básní. Nasledujúcu jar sa vrátil do Moskvy. Jeho posledná púť smerovala do dedinky Santalovo v Novgorodskej gubernii, kde po veľkom utrpení zomrel na otravu krvi. Skonal na posteli obloženej kvetmi, nedožijúc sa ani tridsiateho siedmeho roku svojho života.

Velemir Chlebnikov v jednej zo skorších básní so sebevlastnou jednoduchosťou zapísal akési svoje poetické predsavzatie.

Ja všetko pochopím a odejem

do tichotkaných slov…

Tieto verše napovedajú, že to nebol ani tak rojko venujúci sa bizarnostiam svojho podivínstva, ako skôr človek s veľmi prostým a vyčíreným zámerom, ktorý mal šťastie na unikátne zážitky. A unikátne zážitky zase mali vplyv naňho. So zvláštnym dôrazom na veci ozajstné hľadal priliehavé slová a hovoril o svete plnom pozoruhodností, obchádzal a navštevoval úžasný svet básní a básnikov, ktorý sa väčšina ľudí bojí čo len zobrať na vedomie. Chlebnikov svoje videnie svedomito prehlboval, ustavične a odznova ho prijímal ako výzvu a po celý čas tríbil svoje vnímanie – svoje „vasprinimáňje” – tými najjemnejšími zvláštnosťami.

                                                                                                  J. Litvák

 

 

 

Velemir Chlebnikov 

Hlad

 

Prečo losy a zajace po lese skáču,
prchajúc preč?
Ľudia kôru osiky schrúmali
zelené výhonky jedlí…
Ženy a deti sa potĺkajú po lese
a zbierajú brezové lístie
na šči, na okrošku, na boršč,
výhonky jedlí aj striebristý mach –
lesnú trávu.
Deti, zvedovia lesa,
preliezajú porastom,
pražia na ohni biele červy
zajačiu ďatelinu, tučné húsenice
či veľké pavúky – sladšie než orechy.
Lovia krtkov, sivé jašterice,
Syčiace hady lukom strieľajú,
osúchy pečú si z lebedy.
Od hladu bežia za motýlikmi:
majú už plné vrecko.

 

Motýlí boršč im dneska
mama navarí.
Na zaja, čo nežnými prískokmi hopká po lese
deti presne ako vo sne,

presne ako na vidinu,
ako prikované hľadia veľkými očami
svätými od hladu,
vlastným očiam neveria.
No ten uniká ako prelud
len sa začernie špičkou ucha.
Za pätami mu zasviští strela

no už je neskoro – výdatný obed odhopkal.
A deti stoja ako urieknuté…
 „Hľa, belások tam preletel…
Chytaj a bež! A tam modrások!….”
Šerí sa v lese. Vlk pribehol zďaleka
na miesto, kde takto pred rokom
zožral jahniatko.
Dlho sa obšmietal, koldokola všetko oňuchal,
nič však nenechali
mravce okrem suchého kopýtka.

Namosúrený, vtiahol vystúpené rebrá
a odbehol do lesa.
Tam tetrovy purpurových bŕv a sivé hlucháne
spiace pod snehom, bude labou
ťažkou dláviť, spŕškami snehu ofŕkaný…
Líštička, plamienka hebká,
jak klbko vyhupla sa na peň
a rozjíma nad tým, čo má prísť…
Má sa stať sukou?
Ísť k ľuďom do služby?
Veľa osídel je nastražených –
len padnúť do tých, ktoré sa ti budú pozdávať…
Nie, ide o krk,
zjedli by hrdzavú líšku
tak ako pojedli psy!
Psy po dedine nebrechajú…
A líška začala sa hebkými labkami umývať,
vztýčila dohora ohnivú plachtu chvosta
Veverička vrčiac riekla
„Kdeže mám orechy a žalude? –
Ľudia ich pojedli!”
Ticho, priezračne zvečerievalo sa,
s tichunkým šelestom osika bozkávala sosnu.
Možno už zajtra ich na raňajky zotnú.

 

Slovo o el

 

Keď strašlivá tiaž plavidiel

vyrinula sa na hrudi,

povedali sme: Vidíš lano

na šiji burlaka.

Keď skaly v behu šaleli,

padajúc do doliny ako lístie

hovorili sme – to je lavína.

Keď špľachot vĺn zaplieskal o mroža,

hovorili sme – to je plutva.

Keď v chlade snehy tlmili

kĺzanie nočného lovca,

hovorili sme – To sú lyže.

Ak vlna láskala čln

a niesla uzlík ľudí,

hovorili sme – To je loďka.

 

Ak ploché kopyto

podržalo na rozblatenej čľapkanici losa,

hovorili sme – To je tlapa.

Pre rozložité parožie,

hovorili sme – Los a jeleň.

Za chripľavým parníkom

zbadal som ploské lopatky

čo tĺkli do mdlôb vo vodách,

a vlna zabúdala, kde je hĺbka.

Ak plát na hrudi bojovníka

zastavil kopiju aj strelu,

vravievali sme – To je oceľové brnenie.

Ak široký list kvetov

loví let lúča,

hovorievame – plochý list.

Keď sa listy zmnožili,

hovorili sme – To je les.

Keď predĺžené pero lastovičiek

blysne sa ako mláka belasého krupobitia

a vták sa rozlieva jak kaluž,

hovoríme, že lieta,

blýskajúc pohľadom samozvanca.

Keď ležím na líhadle,

na lúke, na ležadle rokliny,

zo svojho tela si zhlobím loďku

a lenivosť sa rozleje po tele.

Lenivec, ledačina či loďka, kto som?

Aj tu, aj tam sa záhaľčivosť rozlieva.

Keď do dlane sa zliali prsty,

keď neševelil ligot lístia,

hovorili sme – Ľahký vánok.

Keď z vody zrazu bola skala

a zo snehu šíro-šíra podlaha,

hovorili sme – Je to ľad.

Ľad – biely plást vody.

Toho, kto nepovaľuje sa v čase zhonu

jak zver, ale zotrváva,

nazvali ľud.

Lyžicou vodu čerpáme.

Človek jediný sa vyšvihol spomedzi zvierat,

chrbát má vzpriamený jak topoľ,

nemá ho naležato ako zviera.

Vzpriameným, dvojnohým

ťa nazvali podľa ľudstva.

Keď do jamky sme pospájali prsty,

hovorili sme – To je dlaň.

Keď sme ľahkí, letíme.

Keď sme s ľuďmi, človečí a ľahkí –

ľúbime. Ľúbezní – ľudskí.

El – to sú ľahučké poláskania.

Lejak vzlínajúcich sa bodiek.

El – to je oťaželý lúč

zastoknutý do paluby lode.

Nit lejaka a kaluže.

El – linka bodu letiaceho z výšky

a lapeného šírou

plochou.

V láske sa skrýva príkaz

ľúbiť ľudí,

a ľudia sú tí, ktorých máme ľúbiť.

Pre matku je ako požehnanie dažďa jej maznáčik –

mláka-dieťa.

Ak s šírkou plochy prelína sa linka bodu – je to el.

Sila pohybu, lapená

plochou dopadu – to je el.

Taká sila je

stajená v el.

 

Stretnutie

Naisto!
Naisto!

Je to lesný prorok!
Ako veľrybí výdych, zo štrbiny v húfe,
vyletujú ich stony a horlivé výkriky.
Ako bujarý byvol sa ustanovil svätec kvetov;
v surovej ovčej koži, holé ruky, bosé nohy.
Pastier z vrchov by ho považoval za svojho,
Divý byvol by mu povedal: „Môj brat!”
On, boží vietor, zrazu zletel, prihnal sa
do zaľudnených ulíc zo snežných vrcholkov,
nespútaný svätec kvetov,
bielym páperkom niekomu hroziaci.
„Čoch puľ! Čoch šaj!” – To pozdvihnutie sa stávalo neznesiteľným.
Prílišne pozdvihol sa príval inak pokojného trhu a bazára!
Čierne vlasy padali bujne jak vodopád
na temravý ret
aj na tmavé ruky proroka.
Hruď do zlatista opálená, zlatá ako žaluď,
nohy bosé,
zlatavé lístie trčalo z ovčej kože,
šuby prevrátenej naruby.
Božsky temné divé oko –
kobka veselosti.
Po desaťročia nikým neskosené
strihania neznalé
vlasy padali čiernou riavou na plece.
Konský chvost by sa nehanbil za tieto povrázky
Čierne seno nočných vnuknutí,
Stohy hviezdnych polnocí,
stohy čiernej pšenice.
Púte rozletov vtáctva z chladných a horských snehov
klesali na holé plecia,
na tmavé ruky proroka.
Obydlie temných hlasov
linka do nebies pre rozhovory,
pre ponuré besedy s bohom.
Jeho páperko je mocnejšie ako hory peňazí
a v ruke má belavé páperie, labutie pero,
labuťou noci stratené,
keď letela vysoko nad svetom,
nad horou a dolinou.
Odliatok býka našiel svoje miesto na palici proroka,
vtáky na nej odpočívali,
pohadzoval mosadznou hlavou.
Bielym pierkom v žltých prstoch,
nočné nebo zotieral,
v divokých zákmitoch klesalo medzi previsy.

 

A na palici jeho spočíval vôl farby noci,
a v jeho očiach oheň slnečný.
Istota je len u Boha!
Ešte! Ešte!
To proroci sa pozbiehali z hôr,
aby uvítali nevinného Chlebnikova.

To starejší
sa poschádzali z hôr.

Hosana! Hosana!

Buďme si blízki!
Mračno prachu na ceste!
Istota je len u Boha! Ako výdych veľryby,
z nozdier húfu
vyletovali ich horlivé výkriky.
“Guľ-mullah” – prehnal sa vietor,
“Guľ-mullah” – prehnal sa ston.
To ten vietor, čo sa prehnal,
on šumel v ponurých dedinách,
on šumel v pieskoch morí.

„Náš,” – zaspievali svätci z hôr,
„Náš,” – povedali kvety –
zlaté atramenty
na zelený obrus
nešikovnou jarou rozliate.

„Náš,” – zaspievali dúbravy i háje –
Zlatý gong, Vesny zvon!
Stovkami očí –
bystrozrakých slniečok –
stromami v nebi,
vetiev blaženosťou.
„Náš,” hovorili v noci oblaky,
„Náš,” zachripeli vrany mora,
okom zelené, zobákmi železné
náhliac sa na východ
za jemnosťou rána
ako strohá a hustá ozrutná sieť.
Mesiac chytili matnou sieťkou letu,
ťažko a s hurhajom leteli.
Iba „Môj” nepovedala mu deva Iránu,
len ona nepovedala mu „môj”.
Iba cez závoj bledo hľadela
stojac obďaleč v čiernej štrbine.

 

 

                                                                                                         Preložil Ján Litvák

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.