PAVOL JANÍK
More
(Tým, ktorí preklenuli more v Bratislave)
More
pretína mestá
v hlbokom vnútrozemí.
Pred morom
niet kam ujsť.
More je nám ustavične v pätách.
Zvyšky mora
máme v slaných jazierkach
očí.
More šumí po polnoci
na vypnutých televíznych staniciach.
Červené more
krvi
neprestajne horí.
Červené more
krvi
si za nás pamätá
útek z Egypta.
Najdlhšie zálivy
všetkých morí
(pod krycími menami riek)
pokrývajú kontinenty
prasklinami
vlhkými ako čerstvé rany.
Moria
v zdĺhavých zálivoch
tečú proti sebe.
Každé mesto
by chcelo mať kvapalné ulice
vydláždené vlnami
a vedúce do mora
ako Benátky.
Ulica v meste,
ktorá nesie meno iného mesta,
nevedie sama k sebe,
ale už vedie do neba
ponad predĺžené more.
Voda neúnavne odplavuje
lode a člnky,
živých i mŕtvych,
ryby aj stromy,
odpadky a iné zbytočné veci
sama proti sebe,
sama proti svojej vôli,
sama do seba.
(v Petržalke 21. septembra 2004)