Zlatý vek banditizmu
Rozhovor so so spisovateľom Petrom Gregorom
Dovoľte náš rozhovor začať vašim aforizmom: O zárobku spisovateľa: „Dnes som zasa nezarobil ani na slanú vodu. No a čo? Vari ju pijem rád?” Čo si myslíte o nepomere medzi honorármi spisovateľa a trebárs šaša – zabávača, ktorý si už stavia druhú vilu?
Čo možno namietať proti tomu, že si niekto stavia vilu, jedno, či druhú alebo tretiu, z výsledkov svojej práce? Čo ak v tej prvej nenašiel pokoj duše a pohodu tela? Už Maurice Druon hovorieval, že aj raj môže byť peklom pre človeka, ak sa v ňom necíti dobre. Ale keď má niekto sídlo a kontá z nakradnutého, z toho, o čo ošmekol a ožobráčil iných, to je iná káva. Iná káva a – táto doba.
Hoci sme začali takou slzotvornou témou, ako sú honoráre, nebudem nariekať. Mám na to dva pádne dôvody: prvý, nikto ma nenútil byť spisovateľom. Už keď som voľakedy dávno zvažoval, čo chcem v živote robiť a čím chcem byť; otec ma upozornil, že ak si zvolím tento džob, nebudem to mať ľahké – a myslel tým aj materiálnu stránku veci. Šiel som však do tohto rizika dobrovoľne, aj do rizika písania na voľnej nohe, navyše s vedomím, že síce budem písať za peniaze, ale nikdy nie pre peniaze, kvôli nim. Samozrejme, že nadávam na honoráre, hovorím im, s prepáčením, hovnoráre, aj na pažravosť vydavateľov, pre ktorých je píšuci človek len prostriedkom k vlastnej obžive. Tvária sa ako veľkí biznismeni, ale jednu paprču majú vždy natiahnutú k štátnemu fondu, a to je – ako všetci vieme – kohútik, z ktorého netečie, len tak veľmi opatrne kvapká; tou druhou nie sú schopní a neraz ani ochotní urobiť pre knihu nič.
Continue reading Rozhovor Peter Gregor
