Kultúru 20. storočia infikovala paranoja. Posadol ju strach z vírusu, symbolu populárnej kultúry pre smrť, virtuálnu realitu, organizačný útlak a terorizmus. Literatúra aj filmy sú plné hororových príbehov o epidémiách. Strach z infekcie je spoločnou črtou diel ako Philadelphia, Outbreak, Twelve Monkeys, a samozrejme Aktov X. Názvom „vírus“ identifikujeme nesúrodé biologické a informatické javy. V panike sú nepriateľmi vírusy aj nakazení. Zmätenie vyplýva zo spoločného účinku, z poznania, že hranice medzi telom, prostredím a strojom existujú viac v názoroch než v skutočnosti a vírus nám kradne pohodlnú realitu. Televízny neomýtus Akty X je o sizyfovskej snahe poznávať svet, o nemožnosti poznať ho správne a o nutnosti poznávať ho aj napriek tomu; vírus je v nás, vonkajší nepriateľ je možno vnútorný spojenec a pliaga nás môže priviesť do utópie.
Poučenie sa začína výstrahou:
„Táto kniha obsahuje živý vírus mysle. Ak nie ste ochotní infikovať sa, nečítajte ďalej (Brodie, Richard 1996: Virus of the Mind: The New Science of the Meme. Seattle: Integral P). Ak chcete, infikujte sa Aktami X:
„Pravda je tam vonku. Tam sú aj lži.
Keď nájdeš pravdu, začni sa pýtať, prečo.
Pravdu súdia ako každého iného.
Chcem veriť. Nikomu never. Všetko popieraj. Zálohuj si údaje.
Nie sme vždy tým, kým sme. Zavše musíš hovoriť: Áno. Iste. Je to tak.
Zázraky sa stávajú, ale kúpeľne sú nebezpečné.
Maj alibi. Keď záhadnou smrťou zomrie každý, koho nemáš rád, polícia nepodozrieva mimozemšťanov. „Obyčajný netvor“ nie je lepší než mimozemšťan alebo mutant.“
A tak ďalej.
Človek – metóda vírusu na výrobu vírusov?
Akty X patria k predstavám o cudzincoch, ktorých treba odhaliť a zničiť, ak chceme prežiť, k filmom ako Invasion of the Body Snatchers (1956), The Andromeda Strain (1971, román Michael Crichton 1969: The Andromeda Strain), Alien (1979) The Thing (1982). Z tradičného pohľadu na človeka – pána tvorstva, ktorý stojí nad prírodou a nemilosrdne bojuje o svoju privilegovanú pozíciu, vyrastá užitočná paranoja: možno nevieme, kto sme, ale vieme, že pred cudzincom sa treba mať na pozore. Aj pred cudzincom v nás. Jednoduché protirečenie „ja“ a „ne-ja“ tisícročia pomáhalo identifikovať človeka. Oddeľovalo ľudí od zvierat, kmeň od iných kmeňov, národ od iných národov, človeka od netvora.
Akty X sa zapájajú do postmoderného diskurzu, spochybňujúceho hranice medzi človekom a svetom. Vírus je neoddeliteľný od človeka, hoci je zásadne „iný“. Vírus obsahuje genetický príkaz, aby sa v tele vyvinul na inú formu života (The X-Files – Fight the Future, Rob Bowman 1998). Vírus nie je ani bunka. Virion, genetický materiál DNK alebo RNK, je obalený kapsulou ochrannej bielkoviny. Správa sa ako živý dravec alebo parazit, len keď vnikne do buniek a prinúti ich vyrábať seba samého. HIV, SARS, ebola, hanta sú dosť živé, aby zabíjali a dosť neživé, aby sme proti nim nemali biologickú obranu.
Najvýkonnejší zabijaci prírody sú azda hybnou silou evolúcie. Život na Zemi mohol vzniknúť pred miliardami rokov vďaka vírusu, ktorý vnikol do baktérie a sformoval v nej prvú bunku s jadrom, podobnú tým, z ktorých sa skladá naše telo. Možno pochádzame z manželstva vírusu s baktériou, nie sme bytosti, na ktoré útočia choroboplodné zárodky, ale chodiace kolónie mikroorganizmov. Nevieme, či „vírusy neskonštruovali život na Zemi ako svoje materské školy, nemocnice, ihriská alebo bojiská vojen medzi kmeňmi“ 2006: Unintelligent Design.Väčšina genetického materiálu na našej planéte je vo vírusoch a „organizmy získavajú prenosom génov zo svojho prostredia nové vlastnosti, ktoré ´nevynachádzajú´, ani ich nededia“ (Klyce, Brig 2002: Cosmic Ancestry. In: Chicago Tribune 19. augusta). Podstatnú časť ľudského genómu tvoria retrovírusové sekvencie. Fragmenty starých infekčných zárodkov, endogénne retrovírusy, pokladali za nečinný odpad DNK, mnohé však v ľudských bunkách fungujú a „niektoré mohli zapríčiniť explóziu genetických transformácií pred šiestimi miliónmi rokov, keď sa šimpanzy a ľudia vyčlenili zo spoločného predka“ (McDonald, John – Jordan, King 2002: ScienceDaily, 2. augusta). Od opíc nás geneticky oddelili pravdepodobne retroprvky (Chodosevič, Konstantin – Lebedev, Jurij – Sverdlov, Jevgenij: Endogenous retroviruses and human evolution. www.interscience.wiley.com, prístup 11. januára 2008).
Infikované vedomie
AIDS, terorizmus, drogy, počítačové vírusy nie sú náhodné javy iracionálne fungujúceho sveta. Asociácie výrazu „vírus“ fungujú podľa logiky, akou vznikli, intenzívne provokujú verejnosť, infikujú imagináciu virulentnou mocou (Baudrillard, Jean 1993: “Prophylaxy and Virulence.” The Transparency of Evil: Essays on Extreme Phenomena).
Derrida vyhlásil, že všetky jeho práce od Gramatológie (Derrida, Jacques 1967: De la grammatologie) možno interpretovať ako druh virológie: „Všetkému, čo som urobil, dominuje myšlienka vírusu v mnohých významoch… vírus je časťou ničivého parazita, uvádza do komunikácie chaos… kóduje a dekóduje… je živý aj neživý… táto dvojznačnosť je maticou všetkého, čo som napísal“ (Derrida, Jacques 1994: “The Spatial Arts: An Interview with Jacques Derrida.” In: Brunette, Peter – Wills, David (eds.): Deconstruction and the Visual Arts: Art, Media Architecture).
„Často som hovoril o slovách a obrazoch pôsobiacich ako vírusy, a nebolo to alegorické prirovnanie.“ (Burroughs, William S. 1970: The Electronic Revolution. http://www.hyperreal.org/wsb/elect-rev.html, prístup 16. februára 2008). V Borroughsovej virulentnej mutabilnej próze si „hypervírus“ droga, „koncentrovaný obraz“ vírusu, privlastní narkomana, „má rovnaký životný cyklus ako vírus… klame, podvádza, kradne, urobí všetko, aby nasýtil totálnu potrebu,“ správa sa ako „sociálne inštitúcie vyrastajúce z tejto kanibalskej štruktúry – to sú tiež vírusy“ (Borroughs, William S. 1959: Naked Lunch).
Filmy päťdesiatych rokov strašili nemotornými modelmi pozemských mutantov a vesmírnych agresorov. Akty X odvodzujú degeneráciu z ekologických katastrof, z priemyslového znečistenia a toxínov. Votrelci sú projekciou chamtivosti, ktorá vedie k zrúteniu civilizácie (Markley, Robert 1997: “Alien Assassinations: The X-Files and the Paranoid Structure of History.” Camera Obscura).
Metafora
Vírus je nositeľom metaforických prívlastkov. Surfovanie na internete generuje „vírus“ ako synonymum chronickej choroby, násilia, apatie, strachu, osamotenia, globalizácie, ekologického kolapsu, spamu, homosexuality, basketbalového tímu (!), korupcie, úpadku morálky, konfliktov na prelome tisícročí, alebo jednoducho „tak to chodí“.
Fred Cohen v roku 1983 pomenoval počítačovým vírusom program, schopný preniknúť do iných programov, modifikovať ich sám na seba alebo efektívnejšie formy seba samého. Vírus nemá iný účel, než replikovať sám seba. To je jedna zo základných funkcií kultúry. Podľa Baudrillarda „médiá prenášajú vírus, sú vírusom“ (Baudrillard, Jean 1998: Paroxysm: Interviewed with Philippe Petit). Médiá sa hrajú na život a život sa odohráva prostredníctvom médií. Infiltrujú ho a prenikajú všade, formujú vedomie aj podvedomie, vyžarujú simulácie nahrádzajúce skutočnosť. Informačné vírusy spôsobujú implóziu protikladov, zrútenie do vnútra, dosť zlé aj bez „konca dejín“ (Baudrillard, Jean 1998: The End of the Millennium or The Countdown. In Theory, Culture & Society. Explorations in Critical Social Science).
Mém je analógiou cudzieho vedomia v Aktoch X, je mozgovým parazitom, ktorého direktívy slepo vykonávame. Dawkins obnovil darvinovskú predstavu 19. storočia o „myšlienkovej nákaze”: „keď vsadíte do mysle fertilný mém, paralyzujete mozog, premeníte ho na nástroj rozmnožovania mému tak, ako vírus parazituje na genetickom mechanizme hostiteľskej bunky“ (Dawkins, Richard 1989 [1976]: The Selfish Gene). Autor pojmu “mém” vysvetlil analógiu medzi mémom a génom pomocou vírusu ako biologickej informácie, ktorá sa replikuje imitáciou. Jednotka kultúrneho prenosu sa „sama rozmnožuje… procesom, ktorý by sa dal v širokom zmysle nazvať imitáciou”. Oxford English Dictionary definuje mém ako „prvok kultúry, ktorý sa odovzdáva negenetickými prostriedkami, osobitne imitáciou.“ Popkultúra je imitáciou imitácie. Hľadači talentov chodia po kluboch, aby našli originálnu skupinu. Keď ju nájdu, spravia z nej mediálnu atrakciu, ktorú napodobňujú milióny fanúšikov, túžiacich byť absolútne originálni, rovnakí ako všetci ostatní.
Louis Pawels charakterizoval generáciu „trpiacu mentálnym AIDS“, ktorá „stratila prirodzenú imunitu“ (Le Figaro, december 1986). V tom čase AIDS vstúpil do „hlavného prúdu“ a „nízka kultúra“ (rock n’roll, sex a drogy) doplnila symptómy hypervírusovej infekcie. Telo nie je pevnosťou, ale armádou a choroba porušuje hranice strategickej kolónie, ktorú nazývame „ja“ (Haraway, Donna 1991: Simians, Cyborgs, and Women: The Reinvention of Nature. New York: Routledge). Aj tých kolónií, ktoré nazývame „my“. Sociálna subkultúra má nejeden znak laboratórnej bakteriálnej kultúry, izolovanosť, manipulovateľnosť, intoleranciu a nákazlivosť. Sontagová opísala nákazu terminológiou vojenskej operácie : „AIDS je invázia… nepriateľ si vydobyje trvalý pobyt, prevezme úlohu votrelca z príbehov science-fiction. Bunky vlastného tela sa stanú agresormi… útok vírusu je strašný, lebo kontaminácia, následky a zraniteľnosť sú trvalé.“ (Sontag, Susan 1990 [1978]: “Illness as Metaphor”. In: Illness as Metaphor and AIDS and its Metaphors).
Baudrillard používa vírus ako analógiu protivníka, ktorý sa stal súčasťou svojho nepriateľa: „Terorizmus je všade ako vírusy… Je ním preniknutý celý svet… Nemá hranice, je v jadre kultúry, ktorá proti nemu bojuje… je viditeľnou globálnou schizmou a nenávisťou voči Západnému svetu, je tajne spojený s vnútornými trhlinami vládnuceho systému“ (Baudrillard, Jean 2001: “L’esprit du terrorisme”, Le Monde, 2. novembra. http://www.egs.edu/faculty/baudrillard/baudrillard-the-spirit- of-terrorism.html, prístup 25.marca 2005.)
Seriálu sú ľahostajné ideológie aj revolúcie. Transformácia skutočných zločinov vládnucej elity na výnosnú zábavu paranoidnými konšpiračnými príbehmi s okultnými a paranormálnymi prvkami podporuje iracionalizmus. Chrisa Cartera však poháňa „solídna pracovná etika strednej vrstvy a presvedčenie, že aj on, ako jeho postavy, odpovedá na vyššiu výzvu” (Ramsay, Carolyn 1997: “X Surfer Boy” In: Buzz Magazine, marec). Konšpirácie a únosy, náboženskí fanatici, votrelci, mutanti a netvori vyjadrujú hrôzu z nekontrolovaných vírusov vlád a nadnárodných korporácií. Chris Carter charakterizoval atmosféru seriálu: „paranoja sveta, riadeného egoistami so sebeckými motívmi“ (McGrath, Charles 1998: It Just Looks Paranoid, 14. júna, www.nytimes.com, prístup 10. augusta 1999). Akty X sa pri zrážke s iracionálnymi záhadami nezriekli racionálneho rozumu, pravdivo tlmočia neistotu doby, neschopnej nájsť svoju veľkú pravdu. Fanovia ostávajú verní seriálu tlmočiacemu strach a nechutnosti, lebo „musíme veriť, že niečo je reálne, aj keby tým niečím bola paranoja, indukovaná televíziou“ (McLean, Adrienne L. 1998: “Media Effects: Marshall McLuhan, Television Culture, and The X-Files.” Film Quarterly 51/4).
Pravda je tam vonku – aj v nás
Vírus je emblémom modernej vedy aj populárnej kultúry, lebo symbolizuje priepustnosť hraníc, permeabilitu membrány, ochraňujúcej vnútro od vonkajška. Optika Aktov X zahmlila dramatický konflikt „my proti nim“. Nepriateľ nie je jasne definovaný, ba ani definovateľný: premenlivý a neurčitý, vedie postavy aj publikum do neistoty. Ako určiť hranicu, za ktorou sa stávame nepriateľom toho, čím sa cítime? Hranicu medzi vírusom a človekom?
Meteority vraj zavliekli na našu planétu nejeden vírus. Čierny olej Aktov X je rozumný organizmus, ktorý infikoval praľudí. Mimozemšťania ho znova aktivovali v roku 1947, aby kolonizovali planétu. Záhadná skupina, známa ako Syndikát, Starší alebo Konzorcium, s nimi spolupracuje, zatajuje ich existenciu, pomáha hybridizovať ľudí s nimi a zabraňuje vyšetrovateľom odhaliť ich. Teror prichádza zvnútra, zo „síl, ktoré zdanlivo nemajú moc, ale dokážu nájsť prostriedky, triky a techniku, aby sa zmocnili americkej zbrane na americkom letisku“ (Borradori, Giovanna 2003: Philosophy in a Time of Terror: Dialogues with Jürgen Habermas and Jacques Derrida).
Odcudzenie subjektu od tela kyborgizáciou, mutáciou, prenesením osobnosti do virtuálnej reality, hybridizáciou s mimozemšťanmi, zrodilo pohľad na telo ako na fantastickú realitu: „Remytologizované biologické vnútro sa stalo absolútne fantastickým… Akty X premietajú víziu ´otvoreného tela´ ako nový priestor fantázie, v ktorom sa rodí neomýtus, zároveň nekrofilný aj vitalistický“ (Bradley, Linda 1996: “The Rebirth of the Clinic.” In: Lavery, David – Hague, Angela – Cartwright, Marla: “Deny All Knowledge.” Reading The X-Files). Hybridy ľudí s mimozemšťanmi desia rozpadom telesnej totožnosti. Obludu sme identifikovali podľa vzťahu k telu a teraz hľadáme pravdu tela, ktoré prestalo byť domovom ducha a stalo sa cudzou krajinou, v ktorej blúdime plní strachu a nádeje.
Poznanie je procesom vzájomných výpožičiek medzi vedou a verejnou mienkou. Vedci skúmajú vlastnosti vírusu a sami sú infikovaní predpokladmi svojej kultúry: definujú nimi predmet skúmania a očkujú populárnu kultúru svojou vedou. Tú hospodárske a politické mocenské skupiny premieňajú na „kultúrnu pravdu“. Pokrok poznania nie je približovaním čistej teórie k objektívnej realite, ale bojom názorov záujmových skupín. Pokiaľ existuje tento zápas, existuje nádej na demokraciu a poznanie. Totalita pozná jedinú pravdu, mŕtvu, cintorínsku.
Telo programujú na molekulárnej úrovni DNK a RNK. Biologická rétorika o víruse ako o kóde, ktorý deštruuje telo rekódovaním sám na seba, dešifruje telo ako informačný systém, aj ako postmoderný text. Asociácia medzi biologickým a počítačovým vírusom nie je len metaforická, vírus kóduje človeka aj stroj. Kódy biologických aj informatických vírusov sú druhom reči, svet je šifra, „problém kódovania, hľadania spoločnej reči“: každú rôznorodosť možno rozobrať, poskladať ináč a transformovať do inej odlišnosti (Haraway, Donna 1991: Simians, Cyborgs, and Women: The Reinvention of Nature).
Hodnovernosť vírusov, parazitov, mutantov, mimozemšťanov, klonov a génového inžinierstva v seriáli odborne kontrolovala Anne Simonová, virologička University of Massachusetts. Hodnovernosť, nie pravdu. Postavy ani divák nevedia, kde je pravda. Akty X usvedčujú z nepravdy každú interpretáciu, ktorá si nárokuje monopol na poznanie: „v Aktoch X je pravda často nedostupná a vždy spochybnená“ (Kellner, Douglas 1999: “The X-Files and the Aesthetics and Politics of Postmodern Pop.” The Journal of Aesthetics and Art Criticism 57.2). Nehybná pravda neprežije v spoločnosti, ktorej podstatou je zmena. Akty X živí konšpiračná paranoja. Podporovaná organizáciami a šírená médiami, je vhodným politickým nástrojom na presadenie totalitnej idey ako súčasti demokracie. Demokraciu infikujú vírusy obrny, zamaskované za očkovanie:
Mulder: Čo sa stalo s Kurtzweilom?
Muž s peknou manikúrou: Váš otec vedel, že pre budúcnosť treba niečo obetovať. Neverte nikomu (Carter, Chris 1997: Script X-FILES: Fight The Future, verzia 30. júna).
Ústrednými témami Aktov X sú cudzinci a odcudzenie. V 20. storočí sa cudzina rozšírila do kozmických rozmerov a anglický výraz pre cudzinca „alien“ získal nový význam: „mimozemšťan“. Imigrant sa musí rozhodnúť medzi vlastnou tradíciou a životom v cudzej krajine. Národné štáty vystupňovali nacionalizmus, štandardizáciu občana a centralizáciu moci, ostro oddelili „my“ od „oni“, prispôsobeného našinca od nevypočítateľne nebezpečného cudzinca. Štát je len časťou väčšej hrozby. V súčasnosti je cudzinou globálna spoločnosť a v príbehoch o mimozemšťanoch je ňou vesmír. Vesmír sa zmenil z objektu kolonizácie ľuďmi na cudzinu, v ktorej hordy príšerných oblúd pripravujú inváziu na Zem. Ak sa cudzinec chce prispôsobiť, musí sa odcudziť sám sebe, ale ak je dosť silný, môže ovládnuť cudzinu. Strachu z takých votrelcov je plná demokracia aj totalita: človek je ohrozený, ak upadne do podozrenia, že nie je dostatočne oddaný systému. Akty X neraz ponúkajú ako alternatívu modernej organizácie návrat do predmoderného spoločenstva, staršieho než európska civilizácia: pomocníkom agentov je indiánsky šaman alebo kňaz kultu woodoo. Prítomnosť hľadajú vo vidinách minulosti.
Seriál je príbehom o boji proti štandardizácii jednotlivca a zotročeniu planéty jediným mocenským systémom. Vytvorili ho ľudia, ale nie je ľudský. Je natoľko odcudzený ľuďom, že spolupracuje s mimozemšťanmi na zotročení ľudstva. Tajné služby viacerých štátov kolaborujú s mimozemšťanmi. Spolupráca zahrnuje vypestovanie druhu včiel ako vektora na šírenie vírusu a dohodu, že ľudia sa stanú otrokmi. Syndikát tajných služieb však nevie, že mimozemšťania potrebujú ľudí ako potravu pre svoje larvy. Pokusy na ľuďoch sa konajú, aby ľudstvo prežilo v podobe, ktorá bude vyhovovať mimozemšťanom.
Scullyová: Mikroorganizmy, ktoré som analyzovala, neexistujú, ak nemajú mimozemský pôvod (The Erlenmayer Flask).
Nástrojom na dobytie planéty je vírus:
Muž s peknou manikúrou: Vírus je mimozemský. Vieme o ňom málo, okrem toho, že je pôvodným dobyvateľom tejto planéty… jednoduchá, nezastaviteľná forma života, neporaziteľný kolonizátor.
Mulder: Preto ste konšpirovali? Aby ste zatajili chorobu?
Muž s peknou manikúrou: Nie, naopak! … AIDS, ebola – to sú novorodeniatka na evolučnej škále. Tento vírus sa prechádzal na planéte dávno pred dinosaurami.
Mulder: Ako to myslíte – prechádzal sa?
Muž s peknou manikúrou: Votrelci spali v podzemí vo forme patogénu od doby ľadovej. Čakali na prebudenie, na rasu, ktorá sa vráti, aby kolonizovala planétu. A použije nás ako hostiteľov. Nemáme na obranu nič, okrem slabej vakcíny. Infekcia z nás spraví rasu otrokov (Carter, Chris 1997: Script X-FILES: Fight The Future, verzia 30. júna).
Obidvaja agenti sa nakazia, pravda už nie je tam vonku, ale vo vlastnom tele. SF sa na konci 20. storočia obracia od dobývania vonkajšieho sveta, vesmíru či vnútra atómu, do vnútra človeka, jeho osobnosti, identity jednotlivca aj ľudského druhu. Telá Muldera a Scullyovej sa stali skúšobným polygónom boja nezmieriteľných právd, pravdy o človeku nadradenom prírode, a pravdy o človeku ako o priestore ustavičných biologických zmien, obyčajnom živočíšnom druhu, ktorý je materiálom evolúcie rovnako, ako celá ríša života. Pravda nie je jedna, ustavične sa mení a vyvíja a pravda o človeku je, že je rovnako agresívny a nemilosrdný ako vírus. Tak sa správajú aj organizácie:
Kurtzweil: Vášho otca a mňa ako mladých vojakov naverbovali do projektu. Povedali nám, že ide o biologickú vojnu. O vírus.
Mulder: Čo zabilo tých mužov?
Kurtzweil: Mor, ktorý skoncuje so všetkými mormi. Tichá zbraň pre tichú vojnu. Systematické šírenie neurčitého organizmu. Ľudia, ktorí s ním prišli, nemajú liek. Pracovali päťdesiat rokov, tajne vyjednávali plánovaný Armagedon.
Mulder: S kým vyjednávali?
Kurtzweil: Vy to viete. Bol určený harmonogram … vláda aj administratíva sa podriadia núdzovému riadeniu … tajnej vláde.
Mulder: A o mne hovoria, že som paranoidný! … Ako sa s vami môžem spojiť?
Kurtzweil: Nemôžete.
Analógia medzi vírusom a organizáciami je zákonitá. Chris Carter vie, že „vláda nielen tají pravdu a klame verejnosť, ale vniká do vášho života, infikuje vás, ničí, alebo premieňa na niečo, čo už nie ste vy: vláda dokáže meniť budúcnosť a váš život v nej, vás samých“ (The X-Files Movie DVD Commentary). Mechanizmus vládnutia sa podobá infekcii, ľudské telo jej podlieha tak, ako verejnosť manipulácii. V dobe génového inžinierstva je to výrečná analógia.
Muldera a Scullyovú infikoval vírus, ktorý predstavuje nepriateľského cudzinca, ale votrelec je súčasťou podstaty človeka, ľudskej DNK. „Iný“ splýva s človekom, neexistuje jasná hranica medzi „ja“ a „ne-ja“, ani nemožno rozhodnúť, či vírus prináša skazu alebo utópiu. Jednoduchý protiklad „ja – iný“ nestačí na pochopenie vírusu ani človeka. Nepriateľ je v nás, vírus, mimozemšťan či organizácia, my sami. V istom zmysle sme všetci cudzinci: keď utekáme pred cudzincom alebo bojujeme proti nemu, bojujeme proti svojmu nevedomiu (Kristeva, Julia 1991: Strangers to Ourselves). Pravda je v našom vnútri rovnako, ako „tam vonku“.
Vírus kultúrneho strachu
Katastrofické príbehy zdôrazňujú krehkosť ľudského tela, civilizácie aj osobnosti. Zarábajú na dvojakom strachu, z choroby a z vedy: ľudstvo vykynožia pri pokusoch vypestovať biologickú zbraň, alebo v úsilí objaviť novú vakcínu či všeliek, panaceu. Predstava o vírusoch je ambivalentná. Vírus je nositeľ apokalypsy a zároveň zvestuje utópiu. Akty X nezdôrazňujú utopické možnosti “spolupráce” s vírusom. Infekcia posthumanizmom hrozí stratou ľudskej identity. Vyvíjame sa popretím výsledkov evolúcie. Vírus je cudzie ohrozenie, ktoré sa v seriáli ukáže ako súčasť ľudského tela, zavše priaznivá. To je slabá útecha pre postavy, ktoré vnímajú vírus ako stelesnenie odlišnosti. Vieme, že preniká do organizmu ako cudzorodá nepriateľská látka. Porušuje hranice, ktoré nás ochraňujú ako samostatné organizmy, lebo oddeľujú telo od vonkajšieho prostredia.
Prekročili sme hranice prírodného vývoja. Technizované telo je stroj a vírus prekračuje hranice medzi „ja“ a „iný“, lebo zastarali kategórie, ktoré definovali život, telo, chorobu a smrť (Williamson, Judith 1989: “Every Virus Tells a Story: The Meanings of HIV and AIDS.” In Taking Liberties. Eds. Carter, Erica – Watney, Simon). Kyberpank zreteľne vyjadruje zánik binárneho protikladu človek/stroj. Kyborgizované telá sú ešte fyzické, hranice medzi telom a prostredím však zanikli, vedomie emigrovalo do virtuálnej reality v „konsenzuálnej halucinácii“ matrixu. V románoch Snow Crash (Neal Stephenson 1992) a Synners (Pat Cadiganová 1991) vírusy infikujú počítače aj ich používateľov. Kyberpank nemá pevné hranice medzi organickým a mechanickým ani medzi prírodným a umelým. Kovboj virtuálnej reality má výber zo širokej ponuky na zdokonalenie tela, premenlivého na želanie majiteľa (ktorým nemusí byť pôvodná osobnosť): „kyberpank môžeme čítať ako analýzu postmodernej identifikácie človeka so strojom“ (Hollinger, Veronica 1991: “Cybernetic Deconstructions: Cyberpunk and Postmodernism.” In: McCaffery, Larry: Storming the Reality Studio).
Akty X konštruujú analógiu medzi vírusom a organizáciami, ktorými spoločnosť preniká do človeka, aby si ho prispôsobila. Hranice medzi mikrosvetom vírusov, baktérií, génových zmien a človekom sú rovnako relatívne ako hranice medzi človekom a spoločnosťou. Neexistujú jasné hranice medzi človekom a jeho prostredím, infekcia aj inštitúcie ohrozujú človeka zvonku aj zvnútra.
Akty X zrozumiteľne pripomínajú aj divákom bez znalosti biológie, postmodernej filozofie a politológie, že ovládanie človeka vírusom na molekulárnej úrovni sa podobá na ovládanie verejnosti tajnými službami, konzumom a médiami. Podriadenie tela ilustruje Foucaultov výraz „biomoc“ (Foucault, Michel 1990: The History of Sexuality: An Introduction. Vol. 1). Fyzické násilie zamenili techniky duševného násilia, administrácia tiel a kalkulované organizovanie života. Telo nemusí byť priamym objektom moci, ak myseľ nakazia vírusy falošného poznania. Kontrolujú, normalizujú a typizujú jednotlivca štandardnými technikami (Foucalt, Michel 1975: Surveiller et punir: Naissance de la prison). Telo aj myseľ možno ovládať až po zničenie človeka.
Nositeľom najdôležitejších a najintímnejších informácií o tele je kód života, DNK. V Aktoch X vláda sústreďuje informácie o občanoch pomocou krvných a tkanivových vzoriek, buduje systém na značkovanie občanov, rezervoár genetických informácií. Syndikát kultivuje vakcínu proti vírusu a testované osoby označili identifikačnou DNK v jazvách po očkovaní proti kiahňam. Genetický dozor nad telom je biomoc a biopolitika vo Foucaultovom zmysle väzenskej spoločnosti. V Aktoch X vidíme roztrhané, spálené, prebodnuté a rozpadnuté telá. Skutočným hororom je však biologická invázia, genetické manipulácie. Premeny a deformácie tela sú pre publikum divadlom účinkov vírusu, ale jeho moc je neviditeľná. Človek nemôže priamo vnímať agresiu na mikroskopickej úrovni molekulárnej informácie.
Vláda v Aktoch X „falšuje aj budúcnosť a s budúcnosťou vaše životy“ (Chris Carter). Zodpovedá Foucaultovým príšerám mocenských štruktúr, jej moc je utajená, zahmlená a mnohoznačná, ale nie neviditeľná, naopak, je všadeprítomná. Postavy seriálu zosobňujú Tieňovú vládu, Syndikát a iné organizácie. Kolísavá lojalita zamestnancov, úradníkov, tajných agentov prezrádza vnútorné boje a labilitu organizácií.
V Aktoch X nie je odpor zbytočný, napriek Foucaultovej skepse. K dôvodom popularity ponurého seriálu patrí nenápadný, ale dôrazný historický optimizmus: žiadna organizácia nie je všemocná ani nezraniteľná. Ak možno poraziť mimozemskú organizáciu, prečo by sme si neporadili so svojou, ľudskou? V dejinách sa to stalo už mnohokrát – výkonnejšia organizácia víťazí nad primitívnejšou a každá napokon podľahne inej. Národné štáty podliehajú nadnárodným korporáciám, ktoré používajú na globalizáciu organizačnú racionalitu, byrokraciu, technickú efektívnosť a zahraničnú hospodársku expanziu, ktorými národné štáty vybudovali svoje impériá. Globálna integrácia zastavila triumfálny pochod národných štátov do nacionalistickej budúcnosti. Stratili rozhodujúci hospodársky význam, funkciu obrany proti hrozbám nového nadnárodného systému, aj proti nebezpečenstvám, ktoré systém ohrozujú. Akty X žijú paranojou, ale upokojujú dôkazmi, že aspoň niekto sa stará o svet. Našťastie neúspešne: svet sa nedá kontrolovať.
Nie sme tým, kým sme
Vo filme Dvanásť opíc psychiatrický pacient Cole nevie, či jeho cestovanie v čase a vírusová epidémia sú skutočné udalosti alebo bludy paranoidného schizofrenika (Twelve Monkeys, Terry Gilliam 1994). Konečným dôkazom je jeho smrť – zastrelí ho Filadelfská polícia, ako predpovedal. Skutočným vrahom je vírus teroristov, ktorého pandémii chcel zabrániť. Príbeh človeka, ktorý sa vráti do minulosti, aby zabránil zničeniu civilizácie, sa začína výpisom z klinickej diagnózy 12. apríla 1990: „V roku 1997 zabije vírus päť miliárd ľudí… tí, čo prežijú, opustia povrch planéty… zvieratá opäť ovládnu svet.“ (Twelve Monkeys, Terry Gilliam 1994). Absurdnej predpovedi nikto neverí, hoci teroristi môžu každý deň použiť biologické zbrane. Vedci viacerých štátov na príkaz politikov vypestovali vo vojenských laboratóriách smrtiace vírusy, proti ktorým niet obrany.
Sovietska propaganda v roku 1985 obvinila USA, že vírus HIV kultivovali vojenské laboratóriá Fort Detrick v Marylande (Sontagová 1989). Operatívec Ministerstva spravodlivosti presviedča Muldera, že vláda vyrába dôkazy o existencii mimozemšťanov a únosoch ľudí, aby podporila názor verejnosti, že mimozemšťania existujú a že vláda to zakrýva:
Kritschgau: Je to všetko o kontrole najzákladnejších prvkov života. DNK – moja, vaša, každého (Redux).
Do “mytológie Aktov X” (ako to nazýva Chris Carter) patria príbehy o únosoch, pokusy vysvetliť ich činnosťou pozemských agentúr alebo spoluprácou s mimozemšťanmi. Hyperrealizmus seriálu nedovolí nájsť konečné odpovede na otázky. Detektívne pátranie po vysvetlení únosov odhalí sprisahanie vládnych inštitúcií, ale to ešte nie je dosť paranoidné: experimentuje sa na ľuďoch, aj na detektívoch a ich rodinách. Scullyovú uniesli, nakazili ju rakovinou a opäť vyliečili. Okrem vedľajšieho účinku: už nemôže mať deti. (Nevieme, odkiaľ sa na konci 8. série a v niektorých epizódach 9. série objavil jej syn William.) Skeptická vedkyňa sa rozhodla pre jediné racionálne vysvetlenie uzdravenia – zázrak (Redux).
Pred cudzím nepriateľom v našom domove vystríhajú organizácie, ktoré sú pravdepodobne horším nepriateľom občana, ako cudzinec. Modelom štátu v Aktoch X je Hobbesov Leviatan: každý proti každému, všetci proti všetkým a víťazí najmocnejší dravec. Preddarvinovský model vystihuje prírodné fungovanie organizácií, podobné fungovaniu vírusu, ktorý preniká do organizmu a mení jeho molekuly na seba. Akty X spochybňujú myslenie „my proti iným“. Dramatický konflikt „niekto proti niekomu“ ostáva v podobe “sám proti sebe”. To je ťažšie, než hľadať vonkajšieho nepriateľa. Mulder a Scullyová sa musia zrieknuť tradičného myslenia, založeného na protikladoch„my – oni“ a „ja – iný“. Mulder sa dočasne zmení na miešanca s mimozemšťanom, so schopnosťami podobnými Gibsonovým. Aj Scullyová sa infikovala mimozemským retrovírusom a potenciálne má nadľudské schopnosti. Vonkajší nepriateľ sa nasťahoval dovnútra a ostal tam, vírus nie je v nás, my sme vírus. Slovami Muža s rakovinou „sami sú tým, čo hľadali“ (Sixth Extinction II: Amor Fati). Mimozemský vírus je aktívnou zložkou genómu telepatického chlapca:
Mulder: Nerozumiem. Je infikovaný?
Scullová: Nie. Vírus je časťou jeho DNK. Vlastne je časťou DNK nás všetkých. Volá sa to genetické rezíduum. Zvyšok, neaktívny odpad DNK. Ale v Gibsonovi je aktivovaný.
Mulder: To by znamenalo, že ten chlapec je čiastočne mimozemšťan.
Scully: To by znamenalo, že to sme my všetci (The Beginning).
Telá Muldera a Scullyovej sa vrátia do pôvodného stavu – ale čo je „pôvodný stav“, ak súčasťou genetickej výbavy človeka je mimozemský vírus a nevedno, za akých okolností sa aktivuje? Jednou z metód hybridizácie je umiestniť do hostiteľových buniek cudziu DNK. Dr. Berube génovo modifikoval ľudí vírusom (The Erlenmeyer Flask). Získal miešancov odolných proti rakovine, silnejších, schopných prežiť v podmienkach, smrtiacich pre „obyčajných“ ľudí. Dr. Larson vstrekol dobytku a deťom rastové hormóny, vypestované z cudzej DNA, aby vyrástli silnejší a agresívnejší (Red Museum). Cudzinec v nás sa stále usiluje, aby nás zničil. Mimozemský vírus v Aktoch X môže ľudí vyhubiť, alebo im dať nadľudské schopnosti; „obyčajní ľudia“ sa stanú zbytočnými. V obidvoch prípadoch ľudstvo prestane potrebovať samo seba. V Čiernom oleji je rozpustený strach z AIDS, z epidémií nových vírusov, z rakoviny, biologických zbraní a génovej manipulácie, to všetko spojené príbehom o mimozemskej invázii. Za hororom sa skrýva poznanie, že ľudia sú zodpovední za biologické zbrane a génovú manipuláciu, aj za zavlečenie vražedných exotických vírusov. Votrelci stelesňujú nebezpečného „iného“, invázie mimozemšťanov symbolizujú pohromy, ktoré si ľudia spôsobujú sami.
Akty X zachovávajú labilnú rovnováhu medzi vonkajším agresorom a vnútorným „ja“. „Vírusová“ vláda je zobrazená podľa rovnakého vzoru: demarkačná línia medzi spojencom a nepriateľom sa rozplýva, v niektorých situáciách si vymieňajú úlohy. V Aktoch X zaniká s rozdielom medzi vírusom a človekom aj pohodlný rozdiel medzi našincom a cudzincom, medzi nepriateľom a spojencom, medzi zradcom a hrdinom. Nezáleží na tom, že vláda pracuje proti votrelcom a zároveň s nimi spolupracuje, každý prostriedok je dobrý, aby im ľudstvo nepodľahlo.
Mulder: Myslím, že tomu nerozumiete. Existuje priveľa dôkazov, že to všetko bola lož. Konšpirácia nemá zakryť existenciu mimozemšťanov. Má ľudí presvedčiť o existencii mimozemšťanov tak dokonale, že už nebudú pochybovať o ničom (Patient „X“).
Ľudia nazvali Čierny olej paradoxne „Čistota“, keď sa domnievali, že ho môžu použiť na zničenie svojich ľudských nepriateľov. Mimozemský parazit hrozí očistením Zeme od ľudstva, jeho premenou na domáce zvieratá alebo na niečo celkom iné.
Akty X nebadane prinášajú na televízne obrazovky idey modernej vedy a postmodernej filozofie. Vírusovo mutabilný seriál využíva „extrémne možnosti“: tabu, predsudky a neomýty, ktoré zastupujú naše najhlbšie obavy a strach. Vírus je patogén a zároveň je nutnou časťou “ja“. Akty X spochybňujú tradičný imunologický model „ja – iný“ názornými príkladmi, podľa ktorých neexistujeme bez vírusu a zároveň využívajú strach z AIDS, biologických zbraní a z genetickej manipulácie, aby podporili model vírusu ako „iného“ (Thomas, Anne-Marie 2002: It Came from Outer Space: The Virus, Cultural Anxiety, and Speculative Fiction. http://etd02.lnx390.lsu.edu/docs/available/etd-0607102-185008/, prístup 30. augusta 2002.)
Čierny olej nesľubuje utópiu. Ľudia nie sú nadšení infekciou napriek prísľubu nadľudských schopností. V Aktoch X pretrváva desivý „iný“ navzdory výzvam akceptovať premenlivú identitu toho, čo nazývame „človek“. Retrovírus existuje navždy a je nositeľom neľudských schopností. Môže byť chorobou aj pomocníkom pri utopickom zdokonalení človeka, o ktorom snívala antika aj osvietenstvo. Ideu perfektibility (zdokonaliteľnosti) človeka zobrazili horory odpornými mutantmi a príšernými krížencami ľudí so strojmi a s mimozemšťanmi. Akty X sú ironické a sebaironické: hoci ich myšlienková nákaza nepodporuje porozumenie ľudí s netvormi, podľa seriálu už sme posthumánni.
Je budúcnosť liečiteľná?
Akty X sústavne opúšťajú diváka na polceste k poznaniu medzi informovanosťou a nevedomosťou, medzi interpretáciou a dezinterpretáciou, nechávajú ho vznášať sa v „hermeneutickom vákuu“ – poskytujú pocit zároveň desivý aj opojný ako sen o lietaní, ako voľný pád po zoskoku z lietadla pred otvorením padáka. Pochmúrne a presvedčivo zobrazujú fantastické zákulisie sveta vo vede, v politike, v povahe človeka a v jeho postavení vo vesmíre. Nepopierajú existenciu poznania, len každou epizódou opakujú: „všetko, o čom si ste mysleli, že viete, je nesprávne“ (Knight, Peter 2001: Conspiracy Culture: From Kennedy to The X-Files):
Mulder: Všetko je nesprávne, Scullyová. Tak sa ten príbeh predsa nekončí.
Scullyová: Čo tým myslíš?
Mulder: Netvor mal ujsť, hľadať si nevestu.
Scullyová: Nebude nijaká nevesta, Mulder. Nie v tomto príbehu.
Mulder: Kde je spisovateľ? Chcem hovoriť so spisovateľom! (The Postmodern Prometheus).
O túžbe rozprávať sa s autorom príbehu, ktorý sa volá Svet, vypovedajú náboženstvo, filozofia, umenie aj obyčajné rozhovory. Hľadanie zmyslu života je večné. Akty X netvrdia, že život nemá zmysel, len oznamujú, že na túto otázku neexistuje definitívna odpoveď a keby existovala, nie je v našich silách ju nájsť. A opakujú, že to nie je dôvod, aby sme prestali hľadať.
Kreacionistický teológ argumentuje v stopách Augustína, Irenea a Tertuliána, že Boh stvoril svet ex nihilo, preto všetko, čo existuje, obsahuje božské črty dobra a krásy. Ľudia vidia vírus ako zlo, lebo nemajú dosť úcty k prírode (Neville, Robert Cummings 1991: A Theology Primer). Biológ teoretizuje: „Hybnou silou evolúcie je apokalypsa. 20. storočie bolo jedinou horúčkovitou katastrofou. Osloboďme sa veľkou zmenou, čímsi uloženým v genóme, skôr, než ľudská rasa zlyhá“ (Bear, Greg 1999: Darwin’s Radio). Vírus stimuluje evolúciu znásilnením génov, prvotného nositeľa identity. Predstavuje apokalypsu a utópiu ako neoddeliteľné strany mince: ak sa zmeníme na niečo iné, prestaneme byť tým, čím sme. Zánik ľudstva nie je lepší, ak vírus premení na vyššiu rasu len niektorých. Cudzinec je odlišný, neznámy, odporný, nebezpečný – a môžeme ním byť my sami. Hranice, o ktorých sme domnievali, že nás oddeľujú od netvorov, sú nespoľahlivé: nechránia nás pred premenou na netvora.
Existuje jediné vysvetlenie nesmiernej popularity takého deprimujúceho portrétu sveta: diváci neodmietli seriál, ktorý poskytuje bláznivo optimistickú nádej, že horšie už nemôže byť a my to zvládneme, ako vždy doteraz. Budúcnosť je infikovaná vírusmi horšími ako HIV, terorizmus a vojny. Ľudstvo je možno druh vrodene chorý vlastnou povahou, ale zatiaľ prežilo a jeho evolúcia je liečiteľná.