WOLKROVA POLIANKA 2005
Vyhodnotenie:
Počet prihlásených autorov – 49
1. cena (Laureát Wolkrovej Polianky 2005): Zuzana Fapšová
2. cena: Katarína Džunková
3. cena: Radoslav Tomáš
4. cena: (Cena primátorky Mesta Spišská Nová Ves): Pavol Garan
Čestné uznania: Martin Štreba a Eva Pariláková
Porota s radosťou konštatuje, že v porovnaní s predchádzajúcim ročníkom sa zvýšila nielen kvantitatívna, ale aj kvalitatívna úroveň súťaže. Ubudlo sentimentálno-naivných textov, naopak, zvýšil sa počet autorov, ktorí majú jasnú predstavu o tom, čo je to moderná lyrika. Objavil sa rad prác, ktorých autori sú prísľubom do budúcnosti; popri známych mladých tvorcoch súťaž priniesla aj nové talenty. Poézia tejto generácie vyjadruje jednak komplikovaný svet súčasného človeka a jednak krehké lyrické nálady. Domnievame sa, že tvorba najtalentovanejších účastníkov súťaže, najmä tých, ktorí prešli už jej viacerými ročníkmi, pomaly dozrieva na knižné vydanie.
predseda poroty: Ireney Baláž
členovia poroty: Igor Hochel
Boris Brendza
V Bratislave 5. októbra 2005
Slávnostné odovzdanie cien a literárne vyhodnotenie Wolkrovej Polianky 2005 sa tento rok výnimočne konalo v spišskonovoveskej Redute. Podľa názoru ocenených mladých autorov, prítomných spisovateľských hostí a poroty jej táto organizačná zmena príliš nepridala, ale ani neubrala z lesku súťaže, hodnej jej mena a tradície, s prívlastkom prestížna – v oblasti začínajúcich poetov.
Samozrejme, že iná je otázka už toľkokrát pretriasanej poetickej masovosti, tak často preferovaná v bývalom režime a čase. Ďalej jej zaužívaný koncepčný odkaz na tradíciu, ba až na jej vlastnú veľkoleposť. Pravda je však taká, že v minulosti bola často stavaná a pozliepaná iba na základe tendenčnej angažovanosti a manipulácie s ešte „bezúhonným” poetickým espritom omladiny od pera.
Tohoročná Wolkrova Polianka 2005 bola však v mnohých smeroch už určite iná. Predovšetkým, aj napriek zreteľnému „odskoku” mladých autorov od priamočiareho eklekticizmu slovenských klasikov, sa v mnohých ocenených prácach aj dala vybadať osobnostná pečať. Mladí autori a autorky vo svojej literárnej koncepcii stvárňovali vlastný originálny pohľad na svet „spoza dverí” svojej básne. Niekedy akoby nestačili ani vychádzať z údivu – nad obyčajnou podstatou detailu. Pohybovali sa v prahových rovinách – láska, smrť, samota, odcudzenosť atď. Jednoducho zobrazovali sami seba v priestore ich nenávratnej prítomnosti cez fenomén hriechu, lásky, odpustenia a niekedy i fatálnej náhody, tak často a nevyspytateľne sa vyskytujúcej v živote každého z nás.
Napr. mladá poetka Zuzana Fapšová, laureátka WP 2005, akoby „vyšla zo seba” do ulíc toho bezbrehého, civilizačného marazmu – nazvaného tretie milénium. Jej poézia v určitej rovine už dosahovala rozmer prieniku slova – k inej bytosti. Bol to doslova prenesený poetický „pohyb úst” cez pochopené a nenaplnené, či ňou samotnou nahmatané. Skutočnosť ako obtlačok privátneho pocitu. Vtedy akoby až „zažiarila” jej duša a senzualita pred očami tajomného a nevyspytateľného nekonečna. Na druhej strane, charizmatický básnik Pavol Garan, laureát Ceny primátorky mesta Spišská Nová Ves, predviedol vo svojom poetickom expozé prísnu viazanosť lexiky – sonet až v ekvilibristickom prevedení a balení. Miloval, trpel, prosil a volal do tohto sveta cez habitus viazaného sylabického časomeru. Jeho prejav však nebol vôbec mdlý, práve naopak, bol ešte viac v konflikte sám so sebou, keď riešil svoju vlastnú dilemu medzi analógiou a zhodou sveta okolo seba. Svojou poéziou spoznával „odraz vlastného odrazu”, niekedy síce s pátosom iba jemu vlastným, ale expresívne – a po novom. Viac-menej akoby popamäti nahmatával určitý otvor z hermeticky uzavretého kruhu vlastného ega a hľadal akúsi „vykolíkovanú” cestu z pocitovej beznádeje…
Už tradične sa pri tejto príležitosti konali besedy s hosťami z radov spisovateľov so študentmi, ktoré sa uskutočnili za ich hojnej účasti v Tatranskej Lomnici, Spišskej Novej Vsi a Levoči…
Ireney Baláž
…resumé, alebo aj to je cesta, ako ďalej Wolkrova Polianka
…hneď na úvod môjho pohľadu som nútený napísať, že neviem, či je správna cesta, ktorou sa jedna z najprestížnejších poetických súťaží na Slovensku uberá. Prečo? Už vo vlaku cestou do Popradu, keď pristúpil pán spisovateľ Rudolf Dobiáš, jedna z jeho prvých otázok bola, koľkože príde mladých na tohtoročnú WP. Odpoveď bola – šiesti súťažiaci boli pozvaní, z toho piati účasť potvrdili. Pán Dobiáš pokrútil hlavou a poznamenal, že veď načo má ísť na súťaž pre mladých poetov výprava, počtom osem už nie práve najmladších spisovateľov, namiesto toho, aby prišli radšej mladí najúspešnejší účastníci WP. S týmto názorom som sa úplne stotožnil, pretože si myslím a z vlastnej skúsenosti to viem potvrdiť, že Wolkrova Polianka je súťažou a oslavou najmä mladých básnikov. Odkaz Jiřího Wolkra je síce aktuálny pre všetky vekové kategórie, no adresovaný je najmä mladým ľuďom, ktorí by mali niesť akúsi pomyselnú pochodeň a venovať sa ani nie tak pietnym spomienkam na J. Wolkra, ako skôr pokračovať v jeho odkaze a diele. Nemám nič proti názoru organizátorov, tu v zastúpení tajomníka AOSS Martina Dzúra, ktorý organizačné veci zvládol v rámci možností na slušnej úrovni, no určite sa nestotožním s presvedčením vedenia AOSS, ktoré tvrdí, že treba pozvať radšej menej súťažiacich účastníkov a viac už renomovaných spisovateľov, aby sa dosiahla akási pietnejšia atmosféra a aby sa podujatie zmenilo na výjazdy po okolitých gymnáziách, prípadne stredných školách. Myslím si, že táto cesta určite nie je správna, pretože Wolkrova polianka je najmä, zdôrazňujem najmä, pre mladých autorov, ktorí nechodia do Tatier a okolitých destinácií, aby tam boli atrakciou – aha, básnici, to ešte existuje? – ale chodia tam na tri dni preto, aby si vymenili názory na tvorbu, ako s členmi poroty, tak medzi sebou, aby si uctili pamiatku J. Wolkra, aby sa mohli ísť prejsť na Hrebienok, kde sa môže ich poetická duša určite viac nadýchnuť ako na recepciách a besedách, ktoré 85 % žiakov považuje za príjemne odfláknutú hodinu slovenčiny. Na takéto akcie chodili, chodia a budú chodiť porotcovia. K primátorovi sa ísť patrí, ale nemusíme poctiť svojou skromnou návštevou každý deň aspoň jedného. Neviem, na čo to je dobré, lebo takto sa z Wolkrovej Polianky stáva jedna rýchla zmes presunov, rekreačných recepcií, prijatí, besied na školách, pracovných obedov a podobných zbytočností, ktoré majú s poéziou asi toľko spoločného ako mravec so slonom. Nemýľme si poéziu so superakciou SuperStar, kde je takáto komunikácia s masami potrebná, lebo inak by nebol dosiahnutý ekonomický efekt, o ktorý ide v podobných projektoch primárne. Neviem, respektíve nepoznám básnika, ktorý napíše skvelú báseň pri lietaní v roztrasenom minibuse medzi Spišskou Novou Vsou, Levočou, Tatranskou Lomnicou, Popradom a Peknou vyhliadkou. Ak taký existuje, doporučujem návštevu Czechteku, či podobných zábav, kde ho možno kopne aj čosi iné ako múza.
Takže, vážení priatelia, skúsme vrátiť Wolkrovu Polianku tým, ktorým skutočné patrí, a to mladým poetom a poetkám. Mladým básnikom, akým bol aj Jiří Wolker, ktorý by určite radšej videl dvanásť, či pätnásť mladých veršotepcov, ako debatujú, recitujú a navzájom si porovnávajú svoju tvorbu, ako jeden udýchaný zájazd s atrakciou menom básnici.
Boris Brendza
W O L K R O V A P O L I A N K A 2 0 0 5
(víťazné práce)
Zuzana Fapšová
* * *
možno sa skutočne snažíme
o duchovnosť
možno to čierne čo prichádza
keď zatvoríme
oči
je len
stále žijúca maľba našej matky
zvnútra
* * *
strom bez názvu
ako slepý
ťah štetcom
visí nad zemou
spenený
a nepoškvrnený
* * *
slnkom v skutočnosti
všetko
prechádza
keď svieti na pokožku
ženy
stáva sa
božskou rukou
* * *
Žltý Kristus
visel na kríži
od čias ako ho tak namaľoval
Paul Gauguin
a dovtedy bolo všetkým do plaču len
z toho bieleho
Krista
* * *
matky nikdy nevedia z čoho žijú
keď sa vracajú
noc čo noc
do svojho sna
tušeného končekmi prstov
v tom istom tele
na tom istom kúsku kože
v podobe
svetla
Básnik
I.
už dosť tých
mámení a preludov
ako ženičiek s vejármi
na priteplom lôžku
ťa snímajú z kože
II.
a ten pocit:
kúzelník
ti pošle vždy nejaký stručný odkaz
že už má dosť tých
uhrančivých vesmírov
III.
pustíš sa preto do hľadania
niečoho poetickejšieho:
súhvezdie Apollinaire
má hlboko pod pľúcnym lalokom
nejaký – že vraj nádor –
no ty vieš že je to len
stratená črievička
IV.
kamkoľvek prídeš
hľadám pokoj
no
prameň vyvierajúci
z ich rúk
ťa ako beštiu zabíja
Naša láska
I.
žil si pri zemi
no nenašiel si pokoj
ani keď sme
k sebe sklonení
zvliekali hodváb
z viečok
II.
nemohli sme
rukami milovať
a v zemi nájsť miesto
keď dotyky tesne pri sebe
vtlačené špičkami prstov
už nedýchali
len sa pomaly tmolili v koži
pod srdcom
III.
ako svieca horí
v temnote a potom steká po dlani
čaká ako vrúcna matka
tam hore s tebou
horia anjeli a kričia
– budem ťa navždy milovať
– budem ťa navždy milovať
Katarína Džunková
iba otec
kostolom vidno večer
nad oblúkmi okien
dvíhať obočie
ako deťom
ktoré nevedia
či je modlitba
v rukaviciach silnejšia
boh ich nepočul
hľadal
kde sa o polnoci
skryla malá ručička
chlapca
neveril
že tak rýchlo ušli
roky kristove
XXX
na chrbte kopca
vyrástli ovce
a v dvoch jamkách
kaplnky
na toto miesto
chodila každý rok
čakať na jar
odpustená sobota
veľmi sa chcela stať kvetnou
v neďalekom lese
raz našiel hubár
sedieť anjela
s plyšovým bohom
na kolenách
odvtedy chodí po svete
s menom
môj otec
matej
každé ráno
sa z neho zobúdzal
o niečo jemnejší chlapec
bledý a krotký
ako oplátka
na vianoce
pod vankúšom
našiel čakanku
z bledomodrých očí
zatúlaného anjela
bohu bolo vždy smutno
keď odchádzal
z jeho izby
ako deťom
ktoré vidia
keď za kačicou
v rieke
zmizne trojuholník
stratil
prestalo pršať
a nad mestom
si niekto sušil
obrovský dáždnik
rozprestretý
v kupole synagógy
sa dvom
zjavil cisár
nespoznal sa
už v žiadnej minci
v splne mesiaca
na konci dejín
si postavil dom
s baletkou
tancujúcou v sklenej fľaši
svitanie k nemu prichádzalo
ešte smutnejšie
ako on
osamelý muž
keď potme hladí
iba svoje číňanky
a španielku
duša moja
duša moja…
na jar
chodia cigáni
pomedzi ploty
smutnejší
než kedykoľvek predtým
pod hrbolčekmi
v napnutej dlani
si nosia
vlastnú dedinu
narodili sa v nej deti
nechceli veriť
že aj dážď je kočovník
stará cigánka
im prepichla uši
ako tým svojim
vyšitým
na nedeľnom
obruse
Pavol Garan
Básnička spod stola
Tak sme si zmysleli prísť na svet.
Už nešušťali sukne v salónoch a literárnom dianí.
Poézia, nech sama seba akokoľvek nazve,
je túžba byť milovaný.
Ján Buzássy
1
Vzdychnem a trochu povyskočím z kože,
v zovretí tmy sa zbehnem v drieku.
Som večer v meste prvý po človeku,
som iba básnik, ako jeden môže –
nemožný, nežný, nemý, nesvoj, nerád.
Pozerám v bázni hore na prst Boží,
keď močím na strom, až ten v kŕči vznoží,
takže ho môžu deti pooberať.
Som chlapím. No aj s prižmúreným ľavým
sa sotva celý schovám za pohlavím.
Tak, niežeby mi s tebou bolo zima,
bež rátať za strom! Nevidela si ma!
Ako sa s touto básňou v mysli mazlím,
ako ma inštinktívne ťahá za zlým.
2
Nad pultom kýcham, kým ma neošetria.
Dostanem jed a neviem, čo povie.
Hrám malý smrť. A svet mi robí krovie.
A ty sa smeješ z teplej strany svetra.
Obživot bývam taký: samá psina.
Jazvami po krídlach sa hlásim k svojim.
Dopíšem báseň, nepresne nás zdvojím,
a jej zmysel sa už viac nespomína.
Vidím, že s dokázateľným, len možným,
sa v poézii teraz nestotožním,
nie: sklopím zrak a uvidím ťa nahú.
Len zažmurkám a stratím rovnováhu,
v zreničke sa mi pretnú tvoje vlasy –
snívam, že s prírodou to nesúhlasí.
3
Chladným dnom krígľa čítaš bez cenzúry
z opaku mojich odvrátených tvárí.
Čo ešte všetko sa mi nepodarí,
skôr, než sa ráno slnko opazúri?
Lokál je teda náš len na okamih,
kým k sebe vyjdú náprotivné kúty.
A možno len my dvaja, nedotknutí,
zrátame potom živých mŕtvych známych.
Napitý batman je môj peší anjel,
aj ja som iba trochu, Pane, splanel,
a teraz neviem, prečo to mám ťažké –
a neobijem si Zem na podrážke,
s ktorou som vkĺzol s fintou na personál
o konci sveta, čo sa práve konal.
4
Škrtám sa prstom, ale nepíše mi,
už trochu dieťa, nevidím v tom rozdiel.
Nadýchni sa, ach, vysoko mi posteľ,
uspi ma v rukách ostrím dlaní k zemi,
teraz, keď sa von ožrebila búrka
a mesto ruší tichom po prekliatí.
Držím sa svojich cnostných predsavzatí
už iba silou dvojitého turka,
Alenka. V nočných správach klofli týpka
s falošnou svätožiarou. Aj mne pipká –
trápim sa, týram, trpím, tŕpnem, táram…
Som na duše, a vyhýbam sa tváram.
A pojem, plačem, platím, ja len: JA ŤA…
Ja nepoviem, a storočia sa krátia.
Radoslav Tomáš
SLEPEC
Keby si mal žiť aj tritisíc rokov, ba aj tridsaťtisíc, i tak si pamätaj, že každý stráca len ten život, ktorý prežíva, a prežíva len ten, ktorý stráca.
Marcus Aurélius
I
1
Na Štefana háda na dvakrát z vody znejúcej olovom.
Tma ako orechy leží na stole.
A ešte jedna – tá odnikiaľ nikam – v očiach.
Tak všetko v ňom dvojhlasne mlčí
a bolí.
Len v silnom mraze nadránom jeho pes
žuje v ústach ostré zvyšky noci ako svoj jazyk.
2
Slová sú čestné veci – rozumie im,
lebo vie, ako sa ich dotýkať.
To iba niektoré mu odpovedajú cudzou rečou.
Preto nikdy nešetrí silným hlasom,
pri každom háda posledné slovo a vie,
že bude mať pravdu.
3
Po nociach píše básne zo včerajška také,
akým on sám bude zajtra.
Jeho a moja samota sú v nich rodné sestry.
II
1
Prežehnáva sa po starom – čelo, ústa, hruď –
to len keď mu čítajú Skácela, vynechá ústa.
Už bolo povedané.
Na lakeť, tak ako rieke, zmestí sa mu starý cintorín.
Ten, odkiaľ sa raz nevráti, keď ostatní
si zhrnú z kolien smútok.
Predstavuje si smrť: hviezda, ktorá skĺzla
po noži na stole,
alebo košeľa, ktorú nahmatal v rozbitom orechu.
2
Len niekedy mu napadne, že ak by bola tiež nevidomá,
ako by si predstavila ona jeho?
Noc dnes bude mať o jednu vrásku viac.
III
Na stole vonia materina dúška. A pomedzi ňu rozsypané
všetky nočné minúty ako zrnká čiernej pšenice.
Kdesi v ňom akýsi malý mokrý chlapec
na cudzom chodníku plače do vypožičaných očí.
Vie, že sa stratil.
Takisto ako to, že poznať farby vecí,
je vždy sloboda nejako zabalená do pozlátka.
(Nadránom v ňom stojí na jednej nohe už len samota.)
A pri každom malom zaspatí sa potom prebúdza
do cudzích básní,
v ktorých si on sám neodpúšťa.
Martin Štreba
Z UHLIA
1.
z vajíčka ticho
učupený oheň vylúpnuť
priložiť
srieň z okna zotrieť
do izby vydýchnuť
vonku padlo uhlie
lúska blesky
čítam tvoje kroky
stúpaš
z vŕzgajúcej podlahy
nad kozubom zovrela voda
2.
izba je v kávovom zrne
sadol jemný prach
a čiernu z vecí nezotrieš
ložiská ohňa nasvietiť odspodu
na svitaní sa s tmou
vráti do uhlíka
Z TMY
Posvieť mi
na brušká prstov
alabastrom
posvieť mi na jazyk
Posväť mi
plamennú reč
do lona
A ja ti
pod srdce
triesku za trieskou priložím
Až nám bude
izba priúzka
LÁMANIE CHLEBA
Noc je čas o lámaní chleba
keď zo striedky
vystupuje klas
Noc je čas
keď sa tma
až príliš na čosi podobá
Po kútoch sa zbiera celkom konkrétna
Zaboriť sa do nej zrakom
kúsok po kúsku skladať
najjemnejšie zvuky
do temnej symfónie
Noc je čas
keď veci dostávajú iné významy
a podstata predmetov
je odretá až na kosť
Kysne bochník mesiaca
Nahé ruky prosia o chlieb
Noc je čas o lámaní chleba
keď zo striedky vystupuje klas
Aspoň malú lampičku
mu nechajme zapálenú
HUSLISTA
Kamenný huslista sa chystá
vykročiť pravou na trávnik
zo všetkých síl sa snaží
no nehrá a nehrá
Nekamenní
neštrngajú drobnými
nepočujú
Až raz husle roztiahnu krídla a vzlietnu
Z neba zakvília blýskavé sláčiky
Za hrsť drobných spadne k zemi
a priezračné tóny
rozvlnia zrkadlá
Eva Pariláková
dlhý čas lovu
(zimná fotografia)
zlomený ľad
pod rukami
nádych ryby
jemné siete
v konároch
zachytené ešte
teplé perie
zatiaľ
čelo bez strún
moje čelo opreté o kôru
šepot štiav
vtáky ryby ľudia
v tichej snežnej spúšti
v tichom rozumení
slnko vábia
nebo oblízané
blaznieš sa a
vpravo
rozkvitnuté stromy
ticho
sústredené včely
na okraji cesty
včelár stopujúci bzukotavé autá
a
na oblohe anjel
s medovými fúzmi
. . .
zelené stromy
šťavy na rukách
ako v biblii
tlmený detský smiech
ale divá jabloň
zanovito mlčí
zabudnutá v meste:
„a sklamaná v láske”
vo vlaku spieva muž
vo vlaku inter city
skľúčenosť
muž pozná hudbu:
klávesy roztrasené ruky
do nich si ani hlavu neoprie
dlaňami tvár
pri stole
sám
na stole kľučka
s kľúčom husľovým
riekanka
ten tlak z ticha
ako ryba
ako suchý kvet
klásky – vlásky
v prsto rieka
teba nevidieť