Pred pohrebom
som zaľúbený
až po tvoje staré kolená
si dievčatko
poslušne spíš
babušíš sa do zatuchnutej
perinky
meravo
si ma premeriavaš
máš zlú pamäť
na lásku
(myslíš na niečo ú p l n e
iné)
asi už nie si
z tohto sveta
Utopený Archimedes
(nepriamy dôkaz duše)
Instantné telo
ponorené do kvapaliny jazierka,
kvitnúce. Lekno.
(Atrakcia svetoneznámej autorky.)
Už nie je
nadľahčované silou
rovnajúcej sa tiaži myšlienok vytlačených
d u š o u.
Ruším jeho kruhy
pod vodnatými očami.
Sú iba vietor.
Vzdychajúce kopce
Ako dobre,
že majú takú malú vieru…,
vzdychli si kopce.
Veru, veru,
inak by sme sa museli presúvať.
Dole na oblohu
a občas aj hore
do mora.
Ale
čo ak na nás spadne more?
Alebo nás, nedajkriste, zaplaví obloha?
(Kopce si len vzdychli.)
s A do B
(nevyriešená slovná úloha)
A je smutná,
B nenápadne plače.
Na spodnej hrane srdca
pulzujú cencúle.
A odnesiem domov.
Až za bledý horizont nočného B.
Lebo je precitlivá na teplo,
lebo sa takmer utopila.
Lebo
nočné B je mútne.
A nenápadne plače.
Už mi nič nepovie.
Počúvam vodu,
nesiem ju na rukách,
do nitky premočenú,
unavenú až na smrť,
až na smrť
na križovatke.
Vraciam sa do nočného B.
Nenápadne plače.
A odpočíva.
Retušovaná
Opíšem ťa
jedným čiernym ťahom,
kým duša z teba nevytuší báseň
na zdrap papiera. Opiera čelo,
neverí,
som kalamár. Bodky vlasu,
na očiach dĺžeň,
písmená sú ústa aj tvár.
Nútim ich nevysloviť:
Neživá
každou vetou z ohryzených pier,
nemá slov, ale veľa času.
Čím viac ju nepíšem,
tým menej ma stráca nad sebou.
Nepriamo tuším
vždy tvoju krásu
jedinýmčiernymťahom
Anima obscura
Kto je tá žena,
kómická diva
zachytená, vo výskoku?
Trhá mi srdce,
za ňou je jeseň a za ňou ticho
obrátené naruby. Trik.
Tá istá (o)bludná
Holanďanka Vermeer
s košíkmi na ovocie.
Nakoniec ľútosť,
že je jej ľúto,
že mi nie je ľúto. Za ňou
iba jeseň a za ňou to ticho,
v ktorom maliar zabudol
na rebrík.
Polnočný motýľ
(úryvok z osobnej entomológie)
V hodinovom moteli,
izba číslo…
na konci chodby doprava,
s výhľadom na lúku,
kde sa spí
bez postelí(?)
a miluje poslepiačky
uprostred letu leta
s krú-živým
pocitom horúčky mesiaca
gravíru,
lepkavého skla,
v kmitavej vitríne strachu
z hmyzieho osudu,
nevratného deja,
na konci chodby
špendlíkom do chrbta.
Božie priezviská
V tvojom mene,
v mene syna človekov,
dokonca aj v mene holubičieho ducha
som sa dočítal
iba o láske.
Píšem. Si zľava doprava.
Ten, ktorý je
v nekonečnom riadku. Má už všetky
možné priezviská.
Takto chcem premárniť
aj druhú polovicu života
na druhú.
Ako voniam?
predstavujem si jej pne
a ona lipne
ramenami dobre kľukatí
má tu svoje korene
mechanicky sŕka
vône ľudí strojov
a jednu neskutočnú
vôňu veľkomesta
neprestajne drkoceme
malolistými hlavami
na miestach
kde neprídeme na to
ako vlastne voňať
Inú jar
jedno malé
nech je clivo
nech mi nie je jasné:
prečo je slnko nad slnko
jasnejšie túto jar
stačila mi úplne
tá sýkorka sťatá
zo stromu
aby som stratil krídlo
a odpadol