Rozhovor: Peter Karpinský – Ľudská bytosť ako vybrusený diamant

Ľudská bytosť ako vybrúsený diamant

 

Rozhovor s prozaikom Petrom Karpinským

 

   Peter Karpinský sa narodil 3. 11. 1971 v Gelnici. Žije v Spišskej Novej Vsi a v Prešove. Pracuje na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove ako vedúci katedry slovenského jazyka. Popri literárnej tvorbe sa zaoberá aj recenzistikou predovšetkým detskej literatúry a z teoretického hľadiska sa venuje i problematike komiksu. Literárne a odborné práce publikoval v mnohých literárnych periodikách (Dotyky, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Knižná revue, Vlna, Literika, Bibiana atď.) a v rozhlase. V literárnej prílohe týždenníka Slovo viedol literárnu dielňu pre mladých autorov. Je laureátom množstva celoslovenských literárnych súťaží (Rubato, Jašíkove Kysuce, Literárny Zvolen, Slovenská poviedka, Poviedka 2003 atď.) a medzinárodnej súťaže Moravský festival poézie. Za svoje knihy získal prémiu Ceny Ivana Kraska za debut v roku 1998 a Cenu za najlepšiu rozprávkovú knihu – zima 2001. Je členom niekoľkých celoslovenských literárnych porôt (Múza, Literárny Kežmarok, Poetická Ľubovňa atď.), ale aj medzinárodnej poľsko-slovenskej poroty poetickej súťaže Sen o Karpatoch.

  

Debutoval v roku 1997 zbierkou poviedok Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov a v roku 2001 mu vyšla kniha rozprávok pre deti Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali. Je autorom cyklu rozhlasových večerníčkov Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev a rozhlasových rozprávkových hier Koruna času a modrá koza a Med z ľadových kvetov. Na vydanie pripravuje knihu poviedok Nanebonevzatie a rozprávkovú knihu Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev.

 

R. B.: Tak ako sa opakovaním určitých figúr ľudskej činnosti formujú matematické axiómy a získavaná skúsenosť umožňuje ich obnovu, tak podliehajú vývinu aj archetypy v závislosti od sociálnej skúsenosti. Dovolím si oponovať C. G. Jungovi, podľa ktorého archetypy formujúce správanie všetkých jedincov sú nezávislé od takejto skúsenosti. Keďže jeho teória popri iných ovplyvnila literatúru 20. storočia, verím, že sa spod nej časom vymaní a literatúra nadobudne ďalšie smerovanie v novom storočí aj reinterpretáciou archetypov. Ako vidíte úlohu ustálených symbolov v umeleckom texte a vôbec možnosti ich reinterpretácie? Nemennosť pravzorov je podľa mňa len zdanlivá.

 

P. K.: V tomto ohľade som možno trochu staromódny, no neviem, či je vôbec možná nejaká revolučná zmena archetypov. Mám skôr pocit, že aj napriek premene spoločnosti sa ľudstvo za celé obdobie svojej existencie vôbec nezmenilo, respektíve, zmenila sa iba „polovica” osobnosti človeka. Ak by sme totiž ľudskú bytosť mohli rozdeliť na dve časti: na časť rozumovú a časť emocionálnu, v takom prípade sa mi zdá, že počas antropogenézy a etnogenézy sa vyvíjal len rozum, no city zostávajú po celý čas rovnaké. Vhodné svedectvo nám o tom prináša práve literatúra. Skúsme sa na ňu pozrieť ako na dokumentačný materiál a odrazu zistíme, že rovnaké emocionálne problémy riešili ľudia v období starovekého Grécka a Ríma, podobné príbehy nájdeme v biblických textoch, či u renesančných autorov. Nuž a tie isté emocionálne a psychologické záležitosti trápia aj ľudí 19. a 20. storočia. Nemyslím si teda, že na začiatku 21. storočia by malo dôjsť k nejakej radikálnej reinterpretácii archetypov. Jediné, čo sa môže zmeniť, je pohľad na ne, ich akceptácia, prípadne literárne spracovanie. A hoci by sa mohlo zdať, že ak istý jav – napríklad model ľudského správania – existuje bez výraznejších zmien už niekoľko stoviek rokov, nie je možné o ňom napísať nič nové, opak je pravdou. (Stretol som sa síce s bludnými názormi, že všetko dobré už bolo napísané v 19. storočí. S týmto tvrdením však nemožno súhlasiť, po prvé preto, že k takémuto generalizujúcemu záveru by bolo potrebné poznať všetku literatúru, ktorá vznikla v 19. a najmä v 20. storočí, a to nie je možné. Zároveň je tiež nepredstaviteľné, že by počas obdobia, kedy ľudstvo prekonalo najviac zmien v najkratšom časovom úseku, nevyprodukovalo aj dostatočne hodnotné literárne diela.) Aby som sa však vrátil k neustále sa meniacemu pohľadu umelca na človeka, ktorý umožňuje vznik nových, originálnych diel. (Zámerne zdôrazňujem „pohľad na človeka”, pretože podľa môjho názoru je práve človek základom, ale aj cieľom väčšiny, ak nie všetkých umeleckých zobrazení.) Ľudská bytosť vo svojej podstate, aby som si pomohol obrazným vysvetlením, prestavuje vybrúsený diamant so zložitou kryštalickou štruktúrou. Umelec je ten, ktorý by mal túto štruktúru „opísať”. Všetci vieme, že diamant je tvrdý a jeho štruktúra nemenná, no stačí pootočiť hlavu, zmeniť uhol pohľadu, lom svetla a my na niečom, čo tu existuje už veľmi dlho, uvidíme opäť niečo nové. Niečo, čo si doposiaľ nik nevšimol. Práve zložitosť diamantu (či podstaty človeka?), ale aj naša schopnosť pozrieť sa naň nejako inak zaručuje, že literatúra a umenie bude mať stále o čom hovoriť. Podobne je to aj s využívaním symbolov. Nemenia sa, snáď iba získavajú nové významy a iné zas strácajú. Viac než straty alebo premeny symbolu sa však obávam ich nepochopenia. Súčasný človek akoby prestával byť vnímavý k jemným, tichým náznakom, potrebuje hlasný výkrik, exaltovanú pózu, aby si niečo všimol. Z toho dôvodu mnohí mladí ľudia nečítajú poéziu s jednoduchým vysvetlením: „Ja jej nerozumiem.”

 

R. B.: V podstate neexistujú dve rovnaké interpretácie umeleckého textu. Hľadanie ich spoločných prienikov je nesmierne dôležité, pretože prehnaný relativizmus má v tomto smere katastrofálne dôsledky: vari Kafkov román Proces patrí k svetovým románom iba preto, že kritici za symbolom mohutnej brány vidia moc byrokracie a román tak považujú za alegóriu na bezmocnosť jednotlivca pod tlakom štátnej mašinérie? Jeden z mojich známych dokonca prehodnotil svoj niekdajší názor na knihu: z určitého hľadiska ide o nudné čítanie a len kritici urobili z Kafku to, čím je. Zaujímavý postreh. Akoby hodnota literárneho diela závisela výlučne od interpretácie. Skutočne sa Kafkovi podarilo sformulovať 20. storočie iba preto, že prešlo dvomi svetovými vojnami a inými depresívnymi zmenami? Vyzerá to tak, no ťažko mi je uveriť. Zrejme si Kafka cez ďalšie interpretácie bude nachádzať cestu k čitateľom i do budúcnosti, keďže jeho iracionálny strach možno interpretovať mnohými spôsobmi. Aký máte názor na tento zásadný problém relativity interpretácie? Veď aj Hesseho Stepného vlka, predtým nie veľmi populárneho, znovuobjavila beatnická generácia. Možno by sa kritici mali medzinárodne dohodnúť na zvláštnych normách hodnotenia, ktorých kvázipravidlá by sa menili na rozdiel od exaktných vied. Uvedomujem si totiž recepciu literárnych diel, prehodnocovanie vedie k ich zotrvávaniu i vymazávaniu z ľudskej pamäti. Taktiež diel nositeľov Nobelovej ceny.

 

P. K.: Problematika interpretácie je komplikovanou otázkou. Na jednej strane sa bránime jednoznačným textom a jednoznačným spôsobom interpretácie typu „čo tým chcel básnik povedať”, no na druhej strane ani rozbiehavé a variantné interpretácie nie sú v zásade tým, s čím by literatúra mohla súhlasiť. Vychádzajme z predpokladu, že literatúra je istým spôsobom komunikácie medzi autorom a čitateľom – komunikáciu môžeme veľmi zjednodušene definovať ako prenos istých informácií (pod informáciou chápme aj emocionálne či ideové posolstvo). Z hľadiska úspešnej komunikácie je potrebné, aby čitateľ aspoň čiastočne dekódoval informáciu, ktorú mu „posiela” autor. Ak je toto dekódovanie príliš jednoduché a priamočiare, čitateľ stráca radosť z objavovania a text sa stáva jasným a neumeleckým. Zároveň však, ak čitateľ nedokáže dekódovať text alebo jeho časti, prípadne si ho interpretuje inak, než to bolo v autorskom zámere, dochádza k narušeniu komunikácie a nastáva situácia, ktorá sa ľudovo označuje ako „jeden o voze, druhý o koze”. Nájsť spôsob koncipovania autorskej výpovede tak, aby nebola ani jednoduchá a ani prekomplikovaná a nekomunikatívna, je to najväčšie umenie v umení. Ak by sme však uvažovali o nejakých všeobecných pravidlách interpretácie alebo hodnotenia literárneho diela, obávam sa, že vytvorenie takýchto pravidiel nie je možné, pretože nielen autor, ale aj čitateľ je subjektívnym činiteľom spomínanej komunikácie a tak do nej vnáša svoje osobné a osobité postoje a skúsenosti. Literatúra, žiaľ, alebo našťastie, nie je šport, kde sa dajú výkony merať na desatiny milimetra či sekundy, a tak v rámci jej hodnotenia zostáva množstvo subjektivity, čo sa prejavuje tiež v spomínanej preferencii niektorých autorov. Nemusíme chodiť len ku Kafkovi, ktorý je aj podľa môjho názoru často nadhodnocovaný a nadinterpretovaný, ale môžeme sa rozhliadnuť po slovenskej literatúre. Či už spomenieme Hviezdoslava, často označovaného ako najväčší slovenský básnik (tento názor sa otrocky a bezmyšlienkovite opakuje a traduje hlavne v školách), alebo sa pozrieme na súčasnú literatúru, kde sa môžeme tiež stretnúť s množstvom protežovaných mien autorov, ktorých kvalita literárnej tvorby však nie je až taká silná. Zostáva teda na súdnom čitateľovi, aby sa rozhodol, či to, čo je médiami označované za hodnotné, je naozaj dobré, alebo je to len lacná popularita.

 

R. B.: Ste prozaik a zároveň sa venujete kritickej činnosti. Na rozdiel odo mňa ste v tejto oblasti erudovaný. Za seba môžem povedať iba toľko, že sa usilujem písať recenzie poctivo. Podľa svojho svedomia a presvedčenia, značne mi pomáha intuícia. Ťaží ma však dilema: mám na to právo? Najradšej by som sa venoval len literárnej tvorbe. Ešte nikto mi neodpovedal na otázku, či autor má právo byť kritikom alebo kritik autorom. Utešujem sa pocitom, že pre spisovateľa je prirodzené hodnotiť a nejeden písal, píše a bude písať eseje. No ustavične tu pretrváva názor: nech si kritik robí svoju profesiu – sám mám skúsenosť, že tvorba mnohých nestojí za nič – a nech sa literárny tvorca zaoberá len umením slova. Ste svetlá výnimka, pretože vašu tvorbu si cením, najmä jej prirodzenosť. Čím si zdôvodniť, aby som sa spomenutej dilemy zbavil?

 

P. K.: Priznám sa, že túto otázku som si kládol a kladiem stále aj ja a doposiaľ som si na ňu nedokázal uspokojivo odpovedať. Urobil som preto kompromis v prospech literárnej tvorby a recenzistiku som spustil v „útlmovom programe”. Občas v prípade, že mám potrebu vyjadriť sa ku knihe, ktorá ma výrazne oslovila, však urobím výnimku a nejakú recenziu napíšem. Aktívnejšie sa venujem už len literárnej kritike tvorby pre deti. Problém autora – kritika na Slovensku však spočíva aj v inom. Sme malá krajina, kde každý každého pozná, a ak náhodou napíšete negatívnu kritiku – ten druhý to bude zákonite brať ako osobný útok a bude sa vám snažiť pomstiť. (Mám to z vlastnej skúsenosti, keď som napísal pomerne negatívnu recenziu na zbierku poviedok istého autora, ktorý následne celú kritiku nafúkol a kade chodil, tam rozprával, že som údajne tvrdil, že najlepšie by bolo, keby vôbec nežil. Nemusím zdôrazňovať, že jeho existencia ma vonkoncom netrápi, a recenzoval som knihu, nie jeho osobu.) Nemám chuť na takéto žabomyšie vojny a na objednané pozitívne či negatívne recenzie. Cením si, ak si kritik dokáže udržať nezávislosť a na text sa vie pozrieť istým spôsobom objektívne, ako spisovateľ som si túto nezávislosť nevedel vybojovať, a tak som radšej písanie recenzií obmedzil. Zároveň však poznám niekoľkých spisovateľov – recenzentov, ktorí fungujú ako veľmi kvalitní autori a skvelí kritici a zatiaľ odolávajú tomuto tlaku okolia, no ako mi sami potvrdili, je to veľmi ťažké.

 

R. B.: Od kritikov očakávam, že objavia, čo netuší ani autor, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Vytýkať textu, že nemá to, čo je v ňom evidentne obsiahnuté dokonca pre laického čitateľa, mi pripadá prinajmenšom čudné, ak nie trápne. Likvidačné, až vulgárne recenzie sú paradoxne publikované ľuďmi pôsobiacimi na akademickej pôde! Áno, nikomu nemožno uprieť právo na názor, hoci sa ním občas ventiluje zatrpknutosť voči celému svetu. Nechcem pôsobiť ako moralista, ale nezdá sa vám to trochu nedôstojné? Tak ako náboženskí fanatici sa ešte stále musia učiť tolerancii viac než ateisti? Vylievanie žlče v recenzných článkoch, tvorba tendenčných, až ideologických Slovníkov slovenských spisovateľov, kritizovaná z vlastných radov, a žabomyšie vojny vyplývajúce z rozdielnosti spisovateľských organizácií, to všetko už ozaj musí pominúť. Myslíte si, že ešte prídu časy A. Matušku, ktorých posledným nestorom je J. Bžoch? Vraj vtedy, keď sa o niekom povedalo, že bude významný spisovateľ, prognóza sa splnila. Azda idealizujem, ale pripomína to predpovedanie objavov v exaktných vedách.

 

P. K.: Súhlasím, že na Slovensku panuje veľmi čudná, až nezdravá atmosféra delenia sa na dva tábory, ktoré majú vlastné spolky, vlastné vydavateľstvá, vlastné časopisy… Tým, že kdesi publikujete, akoby ste sa automaticky museli zaradiť k istému prúdu. Možno to takto funguje v Bratislave, ale kým tieto trpasličie boje dôjdu na východ Slovenska, vychladnú a zdajú sa byť úplne malicherné. (Bývanie mimo centra sa tak stáva výhodou, ale aj nevýhodou z hľadiska práce s literatúrou a pre literatúru.) Z môjho pohľadu je mi jedno, či je niekto v Spolku alebo v Asociácii, či publikuje v Romboide či v Pohľadoch, dôležité je, ako píše. Či je dobrým autorom, alebo len grafomanom a pozérom. Obávam sa však, že doba bratríčkovania u nás tak skoro nepominie. Stačí si zobrať do rúk rôzne výbery „The Best Of” slovenská literatúra a podľa toho, kto sa tam nachádza, okamžite zistíte, kto to vydal! Čudné a choré sa mi zdá aj vami spomínané nazeranie na autora práve cez prizmu jeho publikačného pôsobenia. Zažil som totiž reakcie typu: „Ale veď vy ste vydali tam a tam…”, alebo „A prečo nechcete vydať v tom istom vydavateľstve, kde predtým?” – pre mňa sú takéto otázky nepochopiteľné, pretože vydavateľstvo je pre mňa prostriedkom, nie ideológiou. Nezaujíma ma, ako sa vydavateľstvo volá a kto ho vlastní, dôležité je, aby sa kniha dostala k čitateľom. Ak je literatúra dobrá a prežije, o takých päťdesiat rokov už nik nebude vedieť, v akom vydavateľskom kontexte kniha vyšla, dôležitý bude samotný text. Na margo predpovedania popularity. Čosi podobné som už zažil u mnohých autorov, a žiaľ, ako prišlo, tak aj odišlo. Väčšinou išlo o rôzne módne trendy, ktoré mali „natrvalo zmeniť tvár slovenskej literatúry”, no nestalo sa tak. Dokonca ma irituje, ak si niekto osobuje právo veštenia budúcnosti, ja by som to radšej nechal na históriu, tá možno rozhodne spravodlivejšie.

 

R. B.: Naviažem ešte na poslednú otázku. Tak ako antirasizmus býva nebezpečnejším extrémom ako rasizmus, podobne aj teatrálne predvádzanie sa bývalých disidentov môže byť väčšou výstrednosťou ako politická šou ich nepriateľov. Niekedy ide o kamufláž skutočnej minulosti. Páči sa mi vaša akoby neutrálna pozícia, typická pre mladšiu generáciu, lebo starších už ťažko zmeníme. Ostanú na tom, ako sú. Všimli ste si nejakých nových nádejných kritikov, ktorých možno zaradiť do mladšej generácie? Čím vás zaujali? Práve v ich perspektíve vidím zdroj smerovania slovenskej literárnej kritiky. Akou cestou sa podľa vás bude uberať?

 

P. K.: Občas mám pocit, že nielen staršia, ale už aj mladšia generácia kritikov kopíruje, alebo preberá túto schému dvojpólovosti slovenskej literatúry. Najvýraznejšie sa to, nanešťastie, prejavuje v najčítanejších literárnych časopisoch, ktoré ako malé deti rozdeľujú autorov na našich a nie našich, na kamarátov a nepriateľov. Nerád by som uvádzal konkrétne mená, no dobrá recenzia ma zaujme, ak je presná, vyargumentovaná, autor neskĺzava len do sféry vlastných pocitov, ktoré však prezentuje ako všeobecné fakty. Kvalitný recenzný text by, podľa môjho názoru, mal akceptovať podstatu recenzovaného diela a nemal by za každú cenu literatúru znásilňovať, pretvárajúc ju k svojmu obrazu, resp. hľadajúc v nej to, čo by tam podľa recenzenta malo byť, no zároveň by nemal byť tendenčne benevolentný a z hľadiska posudzovania literárnej hodnoty (čo je dosť komplikované) by mal poukázať aj na konkrétne nedostatky literárneho textu. Viem, že literárna kritika je bolestná, no ak je spisovateľ presvedčený, že recenzent ju píše s dobrým vedomím a svedomím, dá sa akceptovať, a dokonca je možné sa z nej poučiť. Na otázku budúcnosti literárnej kritiky by som možno odpovedal protiotázkou: „A bude nejaká budúcnosť?” Niežeby som bol skeptický a predpovedal jej zánik, ale literatúra sa v ostatnom čase stáva čím ďalej tým viac exkluzívnou záležitosťou, a ak neurobíme niečo pre jej podržanie (neodvážim sa povedať záchranu), potom už ani literárna kritika nebude mať zmysel.

 

R. B.: Veľa sa hovorí o spoločenskom románe, ktorý na Slovensku chýba. Naša minulosť je však ako kocúrkovo taká chaotická, že i ja som zvedavý, komu sa podarí rozlúsknuť ju, odhaliť viac komické než tragické. Doba zrelá nielen na ukrižovanie Krista, ale aj na nového Gogoľa. Čo si myslíte o vzniku takéhoto románu? Je vôbec potrebný pre širokú čitateľskú obec? Majstra a Margarétu od Bulgakova si necením ani tak pre satiru na vtedajšie ruské spoločenské pomery ako skôr pre niečo ťažko definovateľné, niečo, čo je v tom diele večné, i keby zmizlo zo zemského povrchu. Samozrejme, jeho grotesknosť nepredstavuje jednu z irelevantných rovín románu. Na záver sa chcem opýtať, keďže v tomto roku by vám mala vyjsť kniha poviedok Nanebonevzatie, čo môžu očakávať vaši čitatelia. Máte pre nich nejaký dôležitý odkaz?

 

P. K.: Keď v roku 1996 vznikal zákon na ochranu jazyka, bol som dosť skeptický o jeho úžitku, podľa môjho názoru jazyk je živým organizmom a je dosť silným na to, aby sa obránil sám. Ak je doňho umelo zavlečená infekcia, zalarmuje svoj obranný systém, ktorý ju zničí, a nesystémové slovo sa v jazyku jednoducho neujme. To isté platí aj o literatúre, je rovnako živá a je veľmi ťažké uvažovať nad tým, čo je pre ňu dobré a čo nie. Ona sama vie najlepšie, čo potrebuje, rovnako ako malé dieťa, ktorému chýba vápnik, preto olizuje omietku na stene. Je problematické „z vonku” premýšľať o tom, či je doba zrelá na román. Ak to tak bude, verím, že dobrý román vznikne. A je možné, že ten čas je už tu. O zbierke Nanebonevzatie by som nerád predbiehal a ponúkal čitateľom nejaké odkazy. Ak text bude dobrý, musia si ich nájsť bez mojej dodatočnej pomoci. Mňa samého však prekvapuje zmena, ktorá sa udiala medzi mojou prvou a druhou knihou. Neviem, či je to zmena kvalitatívna (to musia posúdiť iní), a určite nie kvantitatívna (pretože píšem dosť málo), je to skôr zmena pohľadu na svet. Po vydaní Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov sa ma istý redaktor z televízie opýtal, akou farbou by som hodnotil svoju knihu, a ja som bez váhania povedal: „Bielou.” Podľa mňa to bola kniha o odpustení. Nanebonevzatie je oveľa pesimistickejšie a je skôr hnedosivé. No, čo už, starneme a mladícky optimizmus sa stráca. Zároveň je to však aj drobné pootočenie hlavou pri pohľade na kryštál ľudského charakteru, niektoré plôšky sa stratili v tieni, na iné zas dopadlo slnečné svetlo a teraz jasne žiaria.

 

Za rozhovor poďakoval Radovan Brenkus

 

 

Peter Karpinský

MALý PRINC

 

   Malého princa som stretol pri vchode do paneláku hneď prvý deň po sťahovaní.

   „Dobrý deň,” pozdravil sa mi a pridržal mi dvere, pretože som niesol plnú náruč papierových škatúľ.

   Presťahoval som sa kvôli práci a možno i preto, že náš starý rodinný dom bol pre mňa priveľký. Nový byt sa nachádza na prízemí a ráno ma zobúdzajú autá, ktoré mi štartujú pod oknom. Začínam ich podľa zvuku rozoznávať. Niektoré sa rozkašľú ako starý baník, ktorému uhoľný prach začiernil pľúca, štartovanie iných zas pripomína pridusený škodoradostný smiech. Ďalšie najprv zjojknú od bolesti a až potom im naskočí motor, alebo sa rozkotkodákajú ako kvočky. No daktoré akoby vôbec nemali charakter, ich vrčanie je úplne bezvýrazné. Nakoniec všetky autá odídu preč a nechajú ma v izbe samého. Aj tak už musím vstať a ísť na trhovisko. Predávam tam ovocie. Mám rád svoju prácu a mám rád ovocie, ktoré predávam. Milujem jeho pokojnú, nevtieravú vôňu. Vždy, pokým ráno na trhu ešte nie sú zákazníci, ponorím si ruku do debničky a vstrebávam slnečné svetlo, ktoré z plodov vyžaruje. Je až neuveriteľné, ako dokážu hriať. Som presvedčený, že každý plod je malou slnečnou batériou, malým slnkom, okolo ktorého krúžia maličké planéty. Z jednej z nich určite priletel aj Malý princ.

   Neznášam však, keď sa niekto prehrabáva v mojom ovocí. Vtedy by som vraždil. Nenávidím hlavne domáce paničky, ktoré celú noc spali na natáčkach, len aby vyzerali o päť rokov mladšie. Zakaždým prídu k môjmu pultu a svoje krikľavo namaľované nechty začnú zarývať do tých malých galaxií. Celý čas si hundrú pod nos:

   „Aké škaredé… Aké nahnité… Vedľa majú krajšie a lacnejšie…” Napokon si aj tak kúpia len pol kila jabĺk. Vždy im za trest narátam o desať deka viac. Raz sa ma jedna opýtala:

   „A mrkvu nemáte?”

   „Nie!” odvrkol som. Urazila sa.

   Nikdy by som nepredával zeleninu. Zelenina je taká hlúpa, špinavá a zablatená od zeme. Zatiaľ čo ovocie rastie v nebi a zeme sa dotýka len maličkým kúskom svojho tela. Nie, zeleninu by som nepredával. Možno ešte paradajky, aj z nich je cítiť slnko.

   Za svet si nemôžem spomenúť, kam som založil ten obraz. Asi som ho počas sťahovania stratil. V starom dome vždy visel v predsieni. Keď som bol malý, boli sme s rodičmi na návšteve u známych. Aby som neotravoval, dali mi do rúk obrovskú knihu plnú farebných obrázkov. Na mnohých boli namaľovaní nahí ľudia. Veľmi sa mi páčili, a tak som sa rozhodol, že keď vyrastiem, aj ja sa stanem maliarom. Nasledujúci rok som začal chodiť do výtvarného krúžku. Na prvej hodine sme mali namaľovať, čo sme robili cez prázdniny, ale ja som namaľoval červenú ružu v modrej váze a učiteľka povedala, že nemám talent. Bol som z toho smutný a chcel som obrázok roztrhať, ale mama ho vzala, dala zarámovať a zavesila na stenu. Visel tam celý čas až do sťahovania.

 

   Konečne prišla jar. Z okien nášho starého domu som videl rovno do záhrady. Bolo v nej plno ovocných stromov. V tomto čase by na nich vyrazili puky a čoskoro by zakvitli. Najprv čerešne, potom slivky, jablká a hneď za nimi hrušky. Teraz zo svojho okna vidím len ihrisko. Práve na ňom nejakí chlapci hrajú futbal a prvé jarné slnko sa im zahrýza do polonahých tiel ako do posledného snehu. Pozerám sa, či medzi nimi nezazriem aj Malého princa. Ale nie je tam.

   V kuchyni ma chladnička pozdravila priateľským zabzučaním. Mám ju ešte po rodičoch. Vlastne ani neviem, prečo som ju nevyhodil s ostatnými vecami, ale vzal som ju so sebou. Dvierka jej poriadne nedoliehajú a každú chvíľu ju treba rozmrazovať. Už sa niekoľkokrát pokazila a prestala chladiť, ale cez noc sa spamätala a ráno motor opäť naskočil akoby nič. Možno si ju držím práve kvôli tej jej úpornej chuti žiť.

   „Lenka, Lenka!”

   Strhol som sa a chvíľku som nevedel, kde to som. Znovu sa mi podarilo zaspať v kresle. Šiju mám z toho úplne stuhnutú. Prstami sa pokúšam uvoľniť si kŕčom stiahnuté svaly. Nejde to.

   „Lenka, Lena!”

   Vstal som a noviny sa mi z lona zošmykli na zem. Teraz mi šuštia pod nohami ako morské vlny. Musel som sa zachytiť operadla, pretože sa mi z tej hĺbky na chvíľu zatočila hlava. To máte z tlaku, vravieva mi lekár.

   „Lena, Lenka!”

   Cudzie ženské meno na chvíľu zostáva visieť vo vzduchu, chveje sa a potom sa rozprskne do všetkých kútov mojej izby.

   „Lenka, Lenočka, pusť ma dnu.”

   To sú susedia. Cez priezor na dverách vyzerám na chodbu. Opäť sa pohádali. Včera som cez stenu počul, že sused prišiel domov opitý. Celý večer vyvádzal, teraz kľačí pred dverami a plačlivým hlasom vykrikuje:

   „Lenočka, pusť ma dnu. Už budem dobrý…” Takto sa to opakuje každý druhý týždeň. Už to poznám. Ona neotvorí a on jej od zlosti napchá do zámky zápalky. Potom bude na chodbe krik. „Lena, okamžite otvor, lebo ťa zabijem!”

   Susedia, ktorí bývajú nado mnou, sú zas až priveľmi tichí. Volám ich hluchonemci. On je Gunter a ona Hilda. Niekedy ich celé dni vôbec nepočuť, dostávam strach, či už nie sú mŕtvi, no odrazu sa na veľmi krátky okamih hlasno rozosmejú. Ktovie, ako si hluchonemí rozprávajú vtipy?

   Pred spaním som tuho myslel na Malého princa. Dúfal som, že sa mi o ňom bude snívať. Možno sa mi aj snívalo, ráno si však nikdy nič nepamätám. Tak mi napadá, že sny sa vlastne podobajú všiam. V noci sa človeku uhniezdia vo vlasoch, ale ráno mu ich z hlavy vždy vyíska deň. Sny sú však šikovnejšie a ku korienkom nakladú vajíčka, aby sa z nich večer mohli vyliahnuť nové.

   Kým mám zavreté oči, pokúšam sa podľa zvuku rozoznať farbu štartujúcich áut. Neviem, či som uhádol, ale mám pocit, že najkrajšie vrčia červené.

   V utorok priviezli do skladu čerstvé citróny. Keď som prešiel dlaňou po škatuli, na brušká prstov sa mi nalepili žlté zrnká piesku. Privoňal som k nim. Bolo ich cítiť púšťou.

   „Odkiaľ sú tie citróny?” opýtala sa ma jedna pani na trhovisku.

   „Z Egypta,” odvetil som pyšne a cítil som sa ako starodávny faraón. Citróny sa na mňa usmievali ako mačacie oči sfingy. Celý deň som sa vyhrieval v ich žiare. Prepožičiavali mi kúsok svojej dôstojnosti.

   Počas rokov predávania som zistil, že každý druh ovocia má svoj osobitý charakter, skoro ako ľudia. Napríklad také pomaranče sú strašne pyšné, mandarínky bojazlivé a marhule prítulné. Hrušky ironické, jablká ustarostené, slivky ľahkovážne a banány zádumčivé. Mango mi pripadá akési uzavreté a kiwi zas hysterické. Ako vravím, ovocie neuveriteľne pripomína ľudí.

   Večer som nemohol zaspať. Otvorenými očami som hľadel do tmy a premýšľal som. Spomenul som si, ako umrel otec. Moja mama sa po jeho smrti tak, ako staroveké ženy, dotkla svojich vlasov. Plakala a miesto popola si ich nechala zafarbiť načierno. V čiernych šatách a s tmavými okuliarami, ktoré zakrývali jej uslzené oči, vyzerala ako kráľovná noci.

   Asi mesiac po pohrebe som sa rozhodol, že upracem otcove veci. V zásuvke jeho nočného stolíka som našiel fotografie. Čiernobiele fotografie so zažltnutými okrajmi. Fotografie nahých žien. Niektoré mali okolo krku perové boa, iné držali nad hlavou slnečník, ďalšie zas boli zahalené do priesvitného závoja. Tie obrázky zrejme patrili ešte môjmu dedovi. Ženy na fotkách sa zvodne usmievali, hoci v skutočnosti boli možno už niekoľko desiatok rokov mŕtve.

   Vo svetle pouličnej lampy, ktorá mi cez okno svieti rovno do izby, som sa pozrel na hodinky. Bola polnoc, čas, keď sa prelievajú dni.

   Oproti môjmu stánku na trhovisku majú pult akísi Číňania. Potomkovia dynastie Ming tam predávajú ponožky, rifle, tepláky a šuštiakové bundy.

   „Čo si plosíte?” prihovárajú sa kupujúcim.

   „Akú verkosť potlebujete?” šikmými očami si premeriavajú celý svet.

   Ak nie je nablízku žiaden zákazník, štebocú medzi sebou ako cisárov slávik.

   Na poludnie im ich blonďavé manželky prinesú v mištičkách obed, ktorý zjedia drevenými paličkami. Okolo druhej zbalia všetok tovar do igelitových vriec a na rozlúčku mi zamávajú.

   Dnes som sa rozhodol, že na Malého princa počkám pred panelákom. Potom som s ním nastúpil do výťahu.

   „Ja idem až hore. A vy?” opýtal sa ma.

   Pozrel som sa na čierne ošúchané tlačidlá.

   „Na jedenástku,” odvetil som. Chcel som s ním byť čo najdlhšie. Konečne som mal možnosť lepšie si ho obzrieť, nie iba tak letmo medzi dvermi, alebo ukrytý za záclonou okna. Jeho tvár bola dokonalá, hoci, ako som si všimol, jedno uško mal o trošku menšie ako druhé, akoby máličko pokrčené. Pripomenulo mi to akúsi sochu, ktorú som videl v tej veľkej obrázkovej knihe. Bola to postava skrčeného muža, ale akoby nedokončená. Na kameni bolo ešte stále vidno stopy sochárovho dláta. Aj na ušku môjho Malého princa vidno dotyk stvoriteľa, možno preto z neho vyžaruje toľko svetla.

   Na jedenástom poschodí som vystúpil a po schodoch zbehol späť na prízemie.

 

   Prišlo leto. Prebdená noc sa v spotenom pyžame prevaľuje nad mestom. Chlapci na ihrisku hrajú basketbal. Je nepríjemne sparno a oni sa osviežujú vodou z plastových fliaš. Lejú si ju na nahé rozpálené telá a pritom sa smejú sa a výskajú ako malé deti.

   Jeden z mojich susedov chodí po dvore a bakuľkou obracia na zemi lístky ďateliny. Pozorujem ho cez okno. Raz som sa ho spýtal, čo to hľadá. Povedal, že štvorlístky. Každú chvíľu sa zohne a čosi odtrhne. Zaujímalo by ma, čo doma robí s toľkým šťastím.

   Maličké škvrny trávnika pred panelákom sa ani trochu nepodobajú našej záhrade. Na stromoch sa každé leto urodilo množstvo ovocia. Mama ho vždy zavárala a do fliaš okrem cukru pridávala i kúsok slnka. Keď som bol malý, myslel som si, že zavára leto. Pozerám sa na suseda, ktorý ešte stále hľadá štvorlístky. Možno ich aj on zavára na horšie časy.

   Napriek tomu, že je už od rána poriadne horúco, idem na trhovisko. Je to veľmi zvláštne miesto, akoby k sebe neustále priťahovalo rôznych čudákov, vreckových zlodejov, žobrákov, šmelinárov, špekulantov a podvodníkov. Zliezajú sa tu, ale nič nenakupujú, iba sa tak túlajú medzi ostatnými obyčajnými ľuďmi. Všimol som si, ako sa im chvejú nozdry, keď do seba nasávajú vôňu ich normálnosti. Občas zazriem, ako sa tu prechádza starší pán, ktorý vyzerá ako niekto veľmi slávny. Možno hudobník alebo maliar. Kráča vzpriamene, mĺkvo, s rukami založenými za chrbát. Dlhé vlasy farby slonoviny má začesané za uši. Všetko okolo seba si prezerá skúmavým pohľadom. Jeho drobná manželka cupitá vždy tri kroky za ním. Na rozdiel od neho je zhrbená s hlavou neustále sklonenou k zemi. Pri chôdzi čudne poskakuje, zdá sa, že sa snaží klásť nohy do manželových stupají. Inokedy sa na trhovisku objaví mních v dlhej hnedej sutane. Neviem, či patrí do nejakého rádu. Jeho vysoká postava vyčnieva nad davom. V pravej ruke nesie pastiersku palicu a v ľavej, vystretej pred seba, drží mištičku na milodary. Nikoho si nevšíma, pri nikom sa nepristaví, iba dlhými krokmi prejde okolo stánkov a opäť zmizne ako prízrak. V stredu sa tu ukázal Glupeto.

   „Už si tu zas?!” privítal ho správca trhoviska, holohlavý mladík v uniforme, ale Glupeto mu vôbec nevenoval pozornosť. Zastavil sa pri pulte babky, ktorá predávala kvety, a pustil sa s ňou do reči:

„Dávno som vás nevidel, moja… Ako sa máte, moja? A čo zdravíčko, moja, slúži?” Usmieva sa a slastne priviera svoje mierne vypúlené oči. Pripomína mi rybu. Predpokladám, že Glupeto môže mať toľko rokov ako môj Malý princ.

   Po dlhom čase som sa opäť pokúsil kresliť. Na kúsok papiera som sa snažil načrtnúť tvár Malého princa.

   „Kto je to?” opýtal sa ma kolega zo susedného stánku, ktorý mi nakúkal cez plece.

   „Nikto,” pokrčil som papier.

   „Vyzerá, ako jedna z tých sadrových sôch, čo predávajú na konci trhoviska.

   „Možno,” pripustil som a poobede som si tam kúpil sošku Dávida. Predavač mi núkal aj sadrovú Panenku Máriu. Tvrdil, že roní krvavé slzy.

   Susedia vravia, že v paneláku máme potkany. Niekto ich vraj videl pobehovať po chodbe. Aj ja občas večer predo dvermi počujem tiché cupotanie ich pazúrikov. Všetci sa obávajú, že by sa nám cez záchody mohli dostať do bytov. Na domovej schôdzi sme sa teda dohodli, že správca zavolá deratizéra. O týždeň sa na vchodových dverách objavila nálepka „Pozor jed!”. Spočiatku sa nedialo nič a susedia si začali myslieť, že otrava nefunguje. No potom sa po paneláku začal šíriť nepríjemný smrad. Otrávené potkany sa totiž utiahli do rôznych nedostupných dier a tam zdochli. Ich telá sa začali rozkladať a mŕtvolný zápach sa cez vetráky plazil do bytov.

   Malý princ má prázdniny. Vídavam ho len zriedka, ale minule som ho stretol na chodníku pred panelákom. Mal na sebe tričko a krátke nohavice. Bosé nohy v sandáloch mal také nežné a krehké.

   „Už ste to počuli?” oslovil ma kolega od vedľajšieho pultu. „Tá babka, čo sem chodievala s kvetmi, umrela.”

   „Nehovorte, veď včera som ju tu ešte videl,” začudoval som sa. „Mala plnú náruč gladiólov.”

   „No,” prisvedčil sused, „večer odpadla a bol koniec.”

   Nevedel som, čo na to povedať. Aby som sa trochu upokojil, hladím vláčne telá marhúľ. Bozkávajú ma na prsty.

   Od rána prší. Ležím v posteli a nechce sa mi vstávať. V takýto čas bude na trhovisku aj tak len málo ľudí. Dážď mi škrabká na okno a chce dnu. Ale ja sa len hlbšie zahrabem pod paplón. Nepustím ho, nech si stojí tam vonku, nech prosí a žobroní, keď je ku mne taký… Snívam o tom, aké by to bolo, keby mi niekto priniesol raňajky do postele. Nikto však neprichádza. Počkám ešte päť minút a potom sa prinútim vyliezť. Ponaťahujem sa. Celé telo ma bolí.

   Keď som vychádzal z bytu, všimol som si, že v najtmavšom kúte panelákovej chodby sa čosi pohlo. Bol to potkan. Ležal na zemi a pravdepodobne umieral. Podišiel som k nemu. Chcel som si ho prezrieť zblízka. Len čo ma však zbadal, napol sa a z posledných síl zaútočil. Vyskočil pol metra do vzduchu, a kedy som sa nebol uhol, iste by ma pohrýzol. Je zvláštne, ako toto zdochýnajúce zviera ešte bojuje o život, skoro ako moja chladnička.

   Nepoznám nič smutnejšie, ako prázdne trhovisko. Vietor rozvláča roztrhané zdrapy škatúľ a pod opustenými pultmi sa hromadia prázdne plastové poháriky od kávy. Z preplnených kontajnerov vytekajú odpadky. Znechutene som kopol do zhnitého jablka, ktoré sa povaľovalo na zemi. Odlepil sa od neho roj múch a zakrúžil mi nad hlavou. Jablko už stratilo svoju žiaru, bolo mŕtve.

   No len čo sa trhovisko zaplní ľuďmi, všetko sa zmení. Svet je odrazu farebnejší. Napríklad v piatok sa tu stala taká zvláštna vec. Keď jedna z predavačiek otvorila škatuľu banánov, vybehol z nej obrovský pavúk. Žena samozrejme začala ihneď jačať a v tom okamihu sa k nej zbehlo celé okolie. Pavúk zatiaľ splašene pobehoval po pulte, až kým ho správca trhoviska nezabil stočenými novinami. Akýsi dedko sa mu v tom snažil zabrániť. Prosil ho, aby pavúkovi neubližoval, že je to iba neškodný druh tarantuly z Afriky. Niekedy sa vraj stáva, že k nám čosi podobné privezú spolu s ovocím. Správca ho však nepočúval a krvilačne prenasledoval pavúka, ktorý sa v panike pokúšal ukryť späť do škatule. Dedko si nakoniec vzal aspoň to, čo z pavúka zostalo. Vravel, že pavúky zbiera a doma ich chová celé mračná. Čudná záľuba. Ja zas zbieram škatule od ovocia. Mám ich plnú pivnicu. Možno by sa páčili aj môjmu Malému princovi. Mohol by si do jednej z nich ukryť ovečku. Ale pestovať doma pavúky? Brrr. Ja som doma nikdy nechoval nijaké zviera. Vlastne, áno. Keď mi zomrela mama, kúpil som si rybičky. Myslel som si, že mi bude veselšie. Boli tri. Červené. Nevedel som, ako ich kŕmiť, tak som im žrádlo sypal ráno, na obed i na večeru. Prvá zdochla hneď na druhý deň. Prežrala sa. Druhá po nejakom čase oslepla. Aspoň myslím, že bola slepá, oči mala totiž potiahnuté akýmsi bielym povlakom. Žila takto ešte dva mesiace. Tá tretia rybka sa stratila. Jednoducho zmizla. Našiel som ju, až keď som sa sťahoval. Jej vysušené telíčko ležalo za sekretárom, na opačnej strane izby, ako bolo akvárium. Netuším, ako sa tam dostala.

 

   Prišla jeseň. Ľudia pália v záhradách spadnuté lístie ako fotky zradného milenca. Na ihrisku pred mojím oknom sa s loptou hrá už len jeden chlapec. Je stále do pol tela nahý, hoci vzduch je už chladný. Z konárov na zem zlietajú farebné listy. Aj chlapcovo telo je ružové, oranžové, žlté a červené. Jeho obnažená koža zvláštne kontrastuje so sychravým vetrom. Nemôžem si pomôcť, ale v takýto čas ma chytá takmer vianočný smútok. Hoci Vianoce mám rád, pretože to sú sviatky ovocia.

   V sobotu ráno mi bolo strašne zle. Niekoľkokrát ma naplo na zvracanie, ale tiekli zo mňa len sliny a žlč. Sedel som vedľa záchodovej misy a točila sa mi hlava. Nakoniec som sa trochu pozbieral a z telefónnej búdky pred panelákom som zavolal do skladu, že dnes neprídem. Potom som si šiel opäť ľahnúť. Neviem, ako dlho som spal, ale keď som sa prebudil, bolo už šero a všade okolo mňa sa rozprestierala púšť. Vietor medzi prstami osieval zlatý piesok. Jazyk sa mi lepil na podnebie a popraskané pery ma pálili. Počúval som, ako v radiátore zurčí voda a bol som smädný. Opäť ma začalo napínať a napriek tomu, že som bol strašne unavený, nedarilo sa mi znovu zaspať. No možno som spal a nedarilo sa mi zobudiť.

   V každom chlapcovi vidím Malého princa. V kúsku svetlej kože medzi ponožkou a nohavicami, v hustom zrastenom obočí, v nakrátko ostrihaných čiernych vlasoch… Dokonca, aj keď sa ráno pozriem do zrkadla, v prvej chvíli zbadám jeho. Všetci sa naňho podobajú, ale on je iba jeden.

   Konečne môžem ísť znovu do práce. Ešte som trochu slabý, ale doma som to už nemohol vydržať. Postavil som sa na svoje zvyčajné miesto a na pult som povykladal to najkrajšie ovocie z celého trhoviska. Každý plod vždy najprv otriem jemnou bavlnenou handričkou, takže moje nektárinky sa lesknú ako vzácne ružové perly a slivky majú farbu neskorého večera. Okolo desiatej k môjmu stánku prišiel černoch.

   „Jéden kílo orandž,” povedal lámanou slovenčinou.

   Podal som mu igelitové vrecúško, aby si sám vybral. Ružovo-čiernymi rukami sa začal nežne dotýkať šťavnatých pomarančov. Po jednom ich lovil zo škatule, omáľal v dlani, ovoniaval a potom ich opatrne kládol do vrecúška. Možno aj on cítil silu, ktorá z nich vyvierala, alebo mu iba pripomínali domov.

   „Poznáte ho?” obrátil sa ku mne sused.

   „Koho?”

   „Černocha predsa.”

   „Nie, a vy?”

   „Samozrejme. V meste ich nie je až tak veľa. Vraj si ho sem priviezla nejaká Nemka, ktorá učila na vysokej škole. Moja dcéra tam študuje, ona mi to vravela. Potom sa jej asi zunoval, a tak ho tu nechala. To by ma zaujímalo, z čoho žije?”

   Rozhodol som sa, že domov pôjdem cez park. Je to síce obchádzka, ale mal som chuť prejsť sa. Moje topánky sa zmenili na dva ľadoborce a ponárali svoje provy do hŕby napadaného lístia. Kráčam a prerážam si cestu. Lístie šuští. Za mnou vidno na hladine dlhú brázdu ako za loďou. Naberám smer na najväčší ľadovec. Je taký obrovský, že keby sa roztopil, zaplavil by celé Holandsko. Musím ho rozbiť. Lístie šuští ako tvoje vlasy, Malý princ. Na zemi sa čosi zalesklo. Zohol som sa. V dlani ma chladia dve nahé telá gaštanov.

 

   Blíži sa zima. Pomaly sa zakráda okolo prázdneho ihriska. Keď prší, červená antuka, ktorou je ihrisko posypané, krváca.

   V skrini na poličke som našiel svoj obraz s ružou. Myslel som si, že som ho stratil, a on tu zatiaľ celý čas ležal a čakal, kedy si ho všimnem.

   Na neďalekom sídlisku stavajú obrovský obchodný dom. Bojím sa, že keď ho otvoria, ľudia prestanú chodiť nakupovať ovocie na trhovisko. Pýtal som sa ostatných predávajúcich, či aj oni z toho majú strach. Pozerali sa na mňa ako na blázna.

   „Prečo sa mám báť?” krútil hlavou môj sused. „Ak nebudem predávať ovocie a zeleninu, budem predávať niečo iné. Veď je to jedno.”

   Pochopil som, že tomu vôbec nerozumejú. Myslia si, že všetko je len tovar.

   Cestou domov som sa zastavil v obchode a kúpil som si fľašu vína. Dúfal som, že ním zaplaším strach. Víno malo korkovú príchuť a bolo príšerne kyslé. Zaťal som zuby a lial som ho do seba priamo z fľaše. Kým ešte žil otec, robieval každé leto víno z ríbezlí. Otcovo víno bývalo sladké. Mama sa naňho stále hnevala, pretože jej kradol cukor. Ríbezle zmiešal s vodou a nechal niekoľko týždňov kvasiť. Víno v demižóne bublalo. Keď sa oteplilo, začalo vrieť. Pripomínalo žeravú lávu. Z hladiny sa ako balóny naplnené výbušným plynom odlepovali bubliny, cez sklenenú trubičku stúpali hore a s hlasitým „blum” vybuchli v povetrí izby. Otec niekedy nevydržal, kým víno úplne dozrie, a cez hadičku ho vysával von. Mladé víno bolo ako šampanské, šumelo a perlilo v ústach. Rýchlo stúpalo do hlavy. Niekedy sa stalo, že skôr, než bolo víno hotové, bol demižón prázdny.

   Víno nepomohlo, strach zostal, akurát má ráno strašne pálila záha.

   Prízemie paneláku je ako labyrint. Temný a strašidelný. Ošarpané steny vykrikujú na okoloidúcich oplzlé nápisy. Vietor plieska rozbitými vchodovými dverami a na poštových schránkach píska prievan. Nenápadne do nich vhadzuje anonymné listy. Vždy, keď prechádzam neosvetlenou chodbou, mám pocit, že za každým rohom ktosi stojí. Pri schodoch som sa takmer zrazil s Malým princom. Obklopovalo ho svetlo a jemná vôňa broskýň. Srdce sa mi trepotalo ako poloodtrhnutý plagát. Keď sme sa míňali, pozrel som sa mu do očí a mal som sto chutí vykríknuť: „Skroť si ma!”

   „Dobrý deň,” usmial sa na mňa a vybehol von.

   Pochopil som, že mu to nikdy nedokážem povedať.

   Doma mi spod gauča vyliezla stará unavená líška, dlho sa na mňa dívala. Jej lesknúce sa oči pripomínali ocmúľané hašlerky. Vypĺznutým chvostom zametala prach na podlahe.

   Večer sa v byte ochladilo, napustil som si plnú vaňu teplej vody. Ľahol som si do nej a pokúšal sa uvoľniť. Nedarilo sa mi to, a tak som cez priesvitnú hladinu ako cez zväčšovacie sklo začal skúmať svoje nohy. Na lýtkach sa mi začínajú tvoriť kŕčové žily. Vyzerajú ako tenké nitky riek nakreslené v nejakom atlase. Celé moje telo vlastne pripomína mapu. Materské znamienka sú mestá, chlpy lesy a cez kožu presvitajúce rebrá vrstevnice. Všetko ostatné je púšť. Keď sa tak na tú mapu pozerám, myslím, že už viem, kde som.

   Dnes som poslednýkrát na trhovisku. Moje obavy sa naplnili, v sklade sa rozhodli, že sa tu už neoplatí predávať, pretože v obchodnom dome je všetko lacnejšie. Poslednýkrát rozkladám na pulte svoj tovar a potom ako kráľovná Kleopatra ponorím ruku do misky s ovocím, dúfajúc, že tam bude had.