3 pohľady na…

ROBERT KAČEŇÁK – NARKISSOS

(Vydavateľstvo VIENALA v spolupráci s knižnou dielňou Timotej, KOŠICE 2003)

 

 

Narkissos

Robert Kačeňák

 

            Robert Kačeňák, v mojich očiach majster sexu, aspoň čo sa písanej podoby tejto vcelku príjemnej činnosti týka, ma doposiaľ ako čitateľa  nikdy nesklamal. Aj keď mi sex v literárnej podobe nie je príliš blízky, Robert Kačeňák zakaždým dokázal z telesného spolunažívania vyťažiť toho toľko, že ním upútaval, mámil a aj napriek rôznym formám  zvrátenosti som jeho texty neodložil skôr, kým som ich nedočítal. A doznievali vo mne ešte hodnú chvíľu.

            V prípade Narkissosa vo mne rezonovala najmä otázka, kde je hranica množstva osôb vyskytujúcich sa, či už priamo alebo v odkazoch, v zhruba osemdesiatstranovej knihe. Hranice padli.

Čo sa týka temer nesčíselného počtu osôb, vyznieva Narkissos v kontexte slovenskej prozaickej  spisby veľmi novátorsky.

            Príbeh nymfy Echo a pastiera Narkissosa v podaní Roberta Kačeňáka je s jemnými obmenami prerozprávaná stará grécka báj.

Ako čitateľa ma nesmierne potešilo, že nedošlo k nijakému pokusu o aktualizáciu, ktorá by asi sotva predčila samotný námet. Aj keď vetu: „Tak to v živote chodí.” by som čakal skôr od polosenilnej postavy, ako od rozprávača. Uvedomujem si, že vytrhávanie viet z kontextu je veľmi nebezpečné. Vďaka štiepeniu textu je možné z každého autora urobiť hlupáka. Robert Kačeňák ním pochopiteľne nie je, mám pocit, že perly ľudského ducha podobného razenia tam boli vari dve. Keďže sa nepatrí, aby mal niekto pri vyjadrovaní verejného názoru na knižné dielo len pocit, musím pohľadať aj tú druhu. „Chvíľu si ich obzeral ako pračlovek, ktorý práve niečo vynašiel.” To bola druhá veta, ktorá ma zaujala, nie však nekonečnosťou vyjadrovanej myšlienky ako v prvom prípade, ale vnesením darvinizmu do mytológie. Toľko k vetám. Ostatné sú na veľmi vysokej úrovni, v podstate typickej pre Roberta Kačeňáka. Hoci na niektorých stránkach ma očaril subjektívnym pravopisom, nuž ale to je skôr starosťou jazykového redaktora, ktorý musí byť naozaj bezstarostný človek.

            Príbeh ako taký ma nezaujal obsahom, pretože ten je v rôznych modifikáciách spracovaný v rôznych druhoch umenia, čo napokon naznačil aj sám autor v jednom z rozhovorov medzi Echo a Narkissosom.

            Najväčšmi na mňa zapôsobila jemnosť ba až lyričnosť, s akou autor kreoval vzťah medzi hlavnými hrdinami. Čím v mojom mozgu vytvoril nesmierne presnú predstavu o Echo. V prípade Narkissosa som až takú bezhraničnú radosť z obraznosti neprecítil, ale nemožno za všetko viniť autora. Vďaka aj za nymfu.

            Tempo a dynamika príbehu veľmi úzko súvisela práve už so spomínaným počtom postáv. 

V častiach s adekvátnym nasýtením priestoru postavami plynul príbeh veľmi prirodzene, získaval na čitateľskej atraktívnosti a spôsoboval rozkoš. 

Naopak na miestach, kde si autor spomínal, koľko hrdinov antických báji pozná, a pozná ich mnoho, sa mi začali Narkissos a Echo strácať a ja som si začal obzerať čísla strán, či vonku neprší, občas som dokonca potajme nazrel do knižnice, čo tam ešte mám.

Potešilo ma, že viac bolo pasáži spôsobujúcich záujem.

Očarujúce boli: Kúpanie sa jednej z nýmf spolu s Narkissosom, spôsobujúce jeho zahanbenie.  „Nevyjasnená” samovražda Echo. Milovanie Narkissosa s Karpó pod rúškom autoerotiky. Mimovoľný odstrel jeleňa nymfami.

Nepremyslene na mňa zapôsobilo postrelenie sa Narkissosa Erosovým šípom (zlomový moment príbehu), ktoré sa v podstate len stalo, bez svojráznej mytologickej logiky, čo je v antických bájach dosť neobvyklé.              

            Na záver chcem pripomenúť, že vyjadrenie horeuvedeného názoru nie je v žiadnom prípade recenzia, ani nijaká vedecká štúdia, o čom napokon svedčí môj slovník, štruktúra textu a napokon i prvá osoba, ktorú som použil. Nie som literárny vedec ani kritik, som čitateľ.

 

Jaroslav Klus

 

 

Grécka nuda po slovensky

 

Keď som brala do rúk Kačeňákovu knihu Narkissos, podľa skúseností s mnohými jeho prózami som očakávala niečo, čo bude obsahovať plno neriešiteľných vzťahov, cigariet a neodmysliteľne aj plno sexu. A možno to bude ešte aj z lekárskeho prostredia.

Musím však povedať, že táto kniha väčšinu z mojich očakávaní nesplnila ani v najmenšom. Neriešiteľný vzťah iba jeden, sem-tam máličko erotiky a žiadni lekári. V každom prípade bola pre mňa prekvapením. Bohužiaľ, nemôžem tvrdiť, že príjemným.

Pod pomerne záhadným názvom Narkissos si človek predstaví kadečo. Od klasického gréckeho mena cez miesto letnej dovolenky až po chirurgický nástroj. Pravda je však taká, že Kačeňák si pre svoju prózu vybral tú najmenej invenčnú možnosť – grécku mytológiu. Próza by to mohla byť nepochybne zaujímavá, keby….

Veď práve, keby. A tých keby bolo v tejto knihe príliš veľa. Začnime napríklad už spomínanou témou. Príbeh o mládencovi Narkissovi a nymfe Echo, o ich láske a nešťastnom konci. Známa vec už od starobylého Grécka. Pýtala som sa teda: fajn, v čom to bude iné? Čo nové prinesie tejto téme ďalšie spracovanie? Odpoveď už asi tušíte. Nič. Klasický príbeh s minimálnymi zmenami oproti pôvodnému, klasicky vyrozprávaný, bez prekvapivých momentov alebo nečakaných zvratov. Aj takéto voľačo by sa dalo prežiť, ak by bol aspoň šikovne autorsky podaný. A to je ďalšia z vecí, ktoré ma na knihe prekvapili: Kačeňák, napriek miernej monotematickosti vždy pútavý a ako autor zručný, sa v nej uchyľoval k mnohým zvláštnostiam. Miestami som neverila vlastným očiam a stále znova som kontrolovala obálku knihy v obave, či som ju náhodou nevymenila za nejakú love story: Vedela, že on je pre ňu ten pravý, vedela, že sa zamilovala. Už jej nevadilo, že sa zaľúbila do muža, po ktorom túžili všetky jej družky. Predstava ich tvárí, keď sa dozvedia, že im ho vyfúkla, ju napĺňala dosiaľ nepoznanou radosťou, šťastím, na ktoré dávno zabudla. (str. 34) Napriek neodškriepiteľnej snahe o zachovanie autenticity a atmosféry gréckej báje sa Kačeňákovi tu a tam vyšmyklo nejaké to nekompatibilné slovíčko, ako napríklad nešiel hneď na vec (str. 74), ktoré čitateľovi prezrádza, že autor asi nebude Homérov súčasník. Keď už takto spomíname autora, ten nám v texte tiež občas prejaví svoj názor, aj keď to podľa mňa nerobí najvhodnejším spôsobom: … a zaprisahávala sa, že keď nedostane krásneho Narkissa len pre seba, tak si odreže jeden prsník ako nejaká Amazonka. Na okraj treba už len povedať, že by to bola naozaj škoda.(str. 41) Niekedy som zasa mala pocit, že sme sa od samotného deja zvrtli k textu encyklopédie gréckych bohov, ktorých mená, napriek tomu, že pre dej príbehu boli absolútne irelevantní, sa v ňom vyskytujú až príliš často. Akoby bolo treba čitateľovi samoúčelne ukázať, že ich autor ovláda skutočne perfektne: „Je jedna veľmi stará báj o princovi Onanovi… Narkissos jej rozpovedal ten dojímavý príbeh, jeho hlas znel ako hlas samotného boha Hypna či dokonca jeho syna Morfea.” (str. 75)

Napriek tomuto všetkému by príbeh mohol byť jedným z tých, ktoré si prečítate, možno nedočítate, v pamäti vám zapadne prachom a poviete si: dobre tak. Aby sa toto knihe Narkissos nestalo, obsahuje jeden mimoriadny bonus navyše: neuveriteľné množstvo gramatických chýb, ktoré človeka rozčúlia tak, že na to len tak ľahko nezabudne: pýtal sa potom mami deň čo deň (str.16), zvalil sa do trávi (str. 28 a 35), boli si s Narkissom spoločný vo všetkom (str. 49), lovkyňa zvere (str. 74) a tak ďalej a tak ďalej.

Ak by som teda môj pohľad na túto knihu mala zhrnúť do jednej vety, povedala by som, že ide o nudný príbeh v nešťastnom spracovaní.

 

Katarína Smiková

 

 

 

Mýtus ako pracovný nástroj

 

Narkissos je efektným zosobnením gréckej báje, v pôsobivej rovine metafory. Preto vôbec nie je prekvapujúce, že vo  svojej prvotine Kačeňák tak veľmi dobre pracuje s ukážkovými prvkami klasickej antickej tragédie. Konfrontuje v nej (v prenesenom garde) človeka s bohmi, mytologickými bytosťami a jeho vlastným osudom. Používa paralely, ktoré sú skrytou vysvetľujúcou odpoveďou na lásku a  bolesti všetkých ľudských bytostí a pritom vôbec nezáleží na tom v ktorej dobe, alebo epoche žijú. Zaľudňuje ju však takými súvislosťami, ktoré sú pre človeka, ktorý aspoň triviálne neovláda symboliku antickej mytológie pomerne cudzie.

Svojou aplikáciou a charakterom vyznieva jeho Narkissos z hľadiska svojej lexiky akoby archaicky, ale predsa mu nemôžeme uprieť aj istú nadčasovosť. Je však stále iba voľným príbehom, v ktorom sa autor snaží v čo najprísnejšie stráženej metafore obrazne usporiadať tzv. „chaos” v beztvarom prapôvode sveta a vecí s nadstavbovou zmätenosťou našej súčasnosti. Sám však ale svojim vlastným chápaním, mýtus vždy iba odhaľuje pocitovým záchvevom – akýmsi zmysluplne oddeleným tematickým detailom. A ako je dobre známe, pravda mýtu sa vždy opiera iba o dôveru, ktorej je vždy cudzie akékoľvek preverovanie.

Ináč kniha je veľmi zaujímavo poňatá a Kačeňák si za ňu určite zaslúži aj veľké uznanie, nakoľko prejavil veľmi silné odhodlanie, sa ňou hlbšie pozrieť aj za tzv. manipulačnú „oponu” nášho súčasného literárneho výrazového stereotypu. Avšak každý z nás má v sebe svoj vlastný svet, ktorý mu napĺňa dušu a povyšuje jeho pocit nad krásu unifikovaných pocitov v nás samých. Nepotrebujeme byť odkódovaný akousi univerzálnou materinskou rečou, i keď dosť často sa stáva pre nás práve tou „rodnou” hrudou, tá nami tak niekedy zatracovaná veľká sila abstrakcie! A tá má zakaždým jediný rozmer: ľudské hľadanie lásky, ktorá drieme v každom z nás, a to už predhistoricky, ešte pred samotným „veľkým treskom” civilizácie. A my, ako ľudský rod, mu musíme dať tú našu privátne ne-božskú dimenziu. Ten osobnostný vklad – tú patina zvuku všetkých vypočutých, prekročených a  i neprekročených hraníc nášho reálneho prežitku.

A preto je už iba na súvahe čitateľa, prečo práve Kačeňák rieši súčasnosť behu nášho života, fatálnou veštbou starého Pýtia, eventuálne akousi nenaplnenou predstavou rozkoše večne uponáhľaných nýmf? Alebo snáď potom ľudstvo radšej podľahne prenádhernému sebaklamu topiacich sa v tej pomalej, matnej rieke Léthé, ľudského zabúdania – len preto, že vraj „Veštby sú neomylné a len ľudia si ich zle vysvetľujú.” (s. 47)

 

Ireney Baláž