Keď si pomyslím, aká armáda vzdelaných ľudí sa stále pokúša presvedčiť ľudstvo, že sme vo vesmíre sami a žiadni mimozemšťania nikdy neexistovali a neexistujú, je mi veľmi veselo. Až k smiechu, temer do popuku. Keby som sa nevedel majstrovsky ovládať a príkladne pretvarovať, už dávno nerobím nič iné, len chodím po uliciach a hlásam holú pravdu. Ako to vlastne v skutočnosti s ľudstvom a civilizáciou bolo, je a bude.
Nemôžem však konať svojvoľne, pretože ma riadi a úžasne usmerňuje najvyššia vesmírna inteligencia. Nebudem už napínať vašu zvedavosť a hneď vám, ktorí ma nepoznáte, ale i vám, čo ma poznáte už roky, musím povedať, že vlastne existujem dvakrát. Na Zemi, a zároveň ako dokonalý, nesmrteľný, vesmírny klon. Skutočne, žijem tu, ale môj, dnes vo všetkých smeroch dokonalý originál, sa nachádza na jednej z planét Idaru, ktorý je od Zeme vzdialený 6,66 svetelných rokov a v každom lepšom hviezdnom atlase je uvádzaný pod evidenčným číslom 1423 ako nestála hviezdna hmlovina s troma slnkami.
Odmalička som vedel, že som budúci vyvolený. Vesmírny veľvyslanec. Odvážny osadník. Láskavý svietiaci lúč. Emisár energií. Priekopník, prielom, hrádza i priehrada nového života. Tí, ktorí pôjdu so mnou a za mnou, nikdy nezomrú. Iba vtedy, keď budú sami chcieť.
Moje poslanie mi bolo jasné od veku dvoch rokov. Už vtedy som si skvele rozumel so zvieratami, kdesi v hĺbke mozgu tušiac, že sú priamym výtvorom mimozemšťanov. Dnes ovládam reč všetkých zvierat, som ich najlepší priateľ. Ony to vedia, ale z vrodenej zdvorilosti a aby mi nenarobili problémy v mojej mierovej misii, to nedávajú verejne príliš okato najavo. Keď sme sami, je to iné. Okamžite ma zo všetkých strán obklopia všetky druhy zvierat i hmyzu, ktoré sú vzdialené do päťsto metrov. Ak dostanú rady, ponaučenia a neviditeľné, energetické liečivá, po ktoré si prišli, spokojne sa rozídu. Som ich láskavý liečiteľ, učiteľ, radca, kamarát, aj krstný otec. Motýle ma milujú viac ako nektár tých najsladších kvetov. V ich dokonalých očiach vyzerám ako obrovská, vždy a všade kvitnúca slnečnica. V motýlej reči som Syn slnka. V nárečí vlkov Chocho-chrabrý chvost. Pre pávy Prenádherný, veľryby ma nazvali Glogloman. A biele slony, nosorožce a tigre mi jednoducho vravia Tata. Moja misia začala pred piatimi rokmi. Vtedy mi bola do bodky osvetlená úplná a jasná pravda. Od počiatku ľudstva, až do jeho vypočítaného konca.
1. 1. 2000 ma zeleno svietiaci lúč vyzdvihol na veliteľskú vesmírnu loď Šatara Arona, veľkého vodcu a učiteľa vesmírnej flotily desiatich miliónov vesmírnych plavidiel najrozličnejšieho druhu, ktoré už milión rokov stoja zručne zaparkované v dokonalom prstenci, obkružujúcom nepriedušne celú našu planétu. Prirodzene, že také množstvo obrovských plavidiel na orbite by spôsobilo na Zemi totálnu tmu, preto prezieravý veliteľ Šatar zaparkoval v piatej dimenzii. Napokon, ako hovoria aronovci, dobrých lodí sa všade veľa zmestí. Voľným okom na oblohe nie je nič. Alebo skoro nič. Ja však, keď prepnem očí na vnútorný aronovský zrak, vidím plnú oblohu vesmírnych korábov a najrozličnejších, niekedy len jednomiestnych osobných vznášadiel, ktoré sú často aj vo veľmi malej výške.
Napríklad teraz, keď zapisujem tieto slová, mi nad záhradou, asi tri metre nad zemou, kotví dvojmiestne vznášadlo, tínedžerský model, z ktorého sa vykláňajú dve striebrosvietiace mimozemšťanky, živo diskutujúce s veveričkou a dvoma vranami, sediacimi na smreku. Prepnem zrak na normál, nechcem byť rušený, a keď odletia vrany a veverička zas začne lúskať šišku, viem, že aj mimozemšťanky odleteli zabávať sa inam. Všetky zvieratá sa už od počiatku sveta dorozumievali s mimozemšťanmi. Najprv na diaľku miliárd svetelných rokov, telepaticky, teraz, posledných milión rokov, trkocú zoči-voči. A skvele si rozumejú. Mimozemská flotila vlastne kotví pri našej planéte len kvôli nim. Človek, ako čudesná genetická anomália, osadníkov z flotily Šatara Arona skoro vôbec nezaujíma. Ide im len o podaktorých, tých, ktorí sa sami snažia spojiť s veliteľským vesmírnym modulom, pretože prepli na vnútorný aronovský vid, uvideli a uverili, vzápätí boli oslovení a následne klonovaní, aby čochvíľa žili na planétach Idaru, ale teraz, ešte a zatiaľ, tu, ako tajní učitelia a kazatelia na Zemi, kde majú niekoľko krátkych chvíľ vyhľadávať a pripravovať ďalších, čo tvoria zdravé zrno Zeme a nezhoria v záverečnej veľkej vatre, ktorú tí, beznádejne popletení najrozličnejšími náboženstvami, náukami a osobnými ambíciami (všetky náboženstvá sú žartovným výmyslom mimozemských osadníkov, čo majú na starosť kultúrne pozdvihnutie a následné pády ľudstva) nazývajú posledným súdom.
Väčšina ľudstva je osadníkom z planetárnej sústavy Idar celkom ľahostajná, pretože ani nechápu, že samotný výskyt ľudí na Zemi je len výsledkom nepodareného genetického experimentu vzbúrencov a odpadlíkov z éry tzv. aronovskej prvej a poslednej revolúcie, ktorá mala za úlohu vyviesť tajne dokonalý život na cudziu planétu, kde by sa samostatne rozvinul, čo sa od počiatku nepodarilo, pretože genetická informácia dlhým časom presunu a zlým skladovaním podľahla plesnivej skaze. A vzniklo niečo tak nedokonalé a smiešne domýšľavé ako človek.
Veľký veliteľ Šatar, keď dostihol vzbúrencov a videl aké nenávratné škody napáchali, vyhlásil Zem za chránenú rezerváciu, akúsi obrovskú zoo, kde sa chodia zabávať a uskutočňovať svoje najbláznivejšie myšlienky všetci aronovci z vesmírnych lodí okolo Zeme, ale aj iných flotíl aronovských vesmírnych korábov, vzdialených dva-tri svetelné roky. Celý, často taký zmätený a katastrofický vývoj Zeme riadia dokonale mimozemšťania. A verte mi, perfektne sa pri tom zabávajú. Sme pre nich niečo podobné ako figúrky na šachovnici, alebo väčšie mravenisko na diaľkové ovládanie. Sledujú každého a môžu riadiť čokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek. Každé zrodenie i smrť, vraždy, svadby, tajfúny, tsunami, náboženské nepokoje, lavíny, zemetrasenia aj sopečnú činnosť, pohyb morských prúdov i migráciu zvierat, úrodu i neúrodu, krach na burze i v osobnom živote. Ich technológie sú dokonalé a neprekonateľné. Ľudským odhadom sa nachádza ich civilizácia asi miliardu rokov vpredu. Vesmírne (muzeálne) lode používajú len preto, aby presvedčili nás, budúce genetické klony, o svojej nekonečnej prevahe. Inak sa cestovanie vesmírnymi plavidlami v rozmedzí plus a mínus sto svetelných rokov od Zeme považuje za bláznivý, nákladný, módny výstrelok a romantický hazard básnikov nekonečna. Teda tých, ktorí radi (prešmykujúc sa čiernymi dierami ako myška ementálom) cestujú vesmírom, zoznamujúc sa s inými civilizáciami v snahe zablúdiť tam, kam ešte nepreniklo svetlo gigantickej civilizácie planetárnej sústavy Idar. A takých je na Idare viac než dosť. Ale nielen na Idare, no i na umelých planétach špirálovitej hviezdokopy Verb, zrkadlovej galaxii Zan, alebo pseudoľadovom mesačnom šesťsvete Non.
Ale chcel by som sa vrátiť ku dňu môjho znovuzrodenia, opísať vám, kým je ešte trocha času, ako som sa stal Veľkým veľvyslancom a genetickým presídlencom na Idare a aké som ešte predtým musel podstúpiť prípravy a zložiť skúšky.
Vyzdvihnutie transportným lúčom prebehlo okamžite a bez problémov. Nestačil som sa ani zľaknúť. Veliteľský mostík ma mal okamžite celkom pod kontrolou. Už počas vznášavého letu nahor, ktorý netrval ani dve sekundy, sa vo mne rozprestrel dokonalý pokoj a obrovská odvaha, čo nepominuli dodnes, a tak sa vlastne stále cítim rovnako. Čisto čulý, smelo svieži, prívetivý a príkladne pokojný, rozhodný i rozvážny, pozorne priateľský, vždy pripravený tancovať, kedže tanec je pre mnohých osadníkov aronovskej flotily zásadným vyjadrovacím prostriedkom, pretože ich všetky ostatné komunikačné zdroje pracujú vo sfére infračerveného svetla, ultrazvuku a telepatie.
Hlavný veliteľský koráb Šatara Arona má tvar gule s polomerom dvadsať kilometrov. Je zlatej farby a žiari ako slnko. Keď som sa ocitol v jeho útrobách, mal som pocit, akoby ma hodili do bazénu plného malinového želé. To len moje telo nebolo zvyknuté na o polovicu menšiu gravitáciu a povrch dlážky, ktorý bol priesvitný, ale zároveň pevný ako oceľ, hrial a priadol ako spiace, dobre najedené mačiatko. Rozhliadol som sa okolo seba a nevidel temer nič, len vzdialený, blýskavý odraz zlatkavo žiariacich stien lode, kdesi v obrovskej výške. Potom zaznela sladučká hudba. Čosi ako tisíc huslistov, ktorí pomaličky, potichučky, no nepríjemne nástojčivo opakujú jeden tón. Cis! Cis! Cis! Fádna produkcia ma nudila a spomenul som si na hudbu, čo som pred únosom, ktorý sa vlastne nedal nazvať únosom, ale priateľským vyslobodením, počúval doma. V sekunde spomienky sa za mojím chrbtom z neviditeľnej aparatúry ozval dunivý zvuk bicích. Techno Dj Mario Rainieri a jeho nezabudnuteľný trojhodinový set zo Senice, kde som nebol, no veľmi to ľutujem. Pochopil som, že neznámi hostitelia sú napojení na môj mozog. Majú ma prečítaného, od prvej sekundy do poslednej. Poznajú sny i túžby. Vedia všetko, aj to, na čo sa ja nepamätám, pretože moja pamäť, niektoré staršie spomienky z nepochopiteľných dôvodov vytesnila kdesi na okraj nezáujmu. Mimozemskí kámoši sú mi naklonení, fandia mi, keď som si pomyslel, aká mohla byť tá búchačka v Senici fajn naživo, v povetrí sa vykryštalizoval obrovský, holografický, živý záznam akcie. Hodnú chvíľu som extaticky tancoval, užívajúc si naplno skoro stratený koncert. Potom ma prepadol strašný smäd. V okamihu sa predo mnou na priesvitnom temer neviditeľnom stolíku vykryštalizovala zo vzduchu orosená fľaša minerálky, Red-bull, strapec šťavnatého hrozna, rez melóna, rozkrojená jonatánka, pohár pramenistej vody s limetkou, kiwi s mesiačikom mandarínky a grepu na drevenej paličke, jednoducho všetko osviežujúce, čo mi za moment preblesklo hlavou. Ohóó, bombastická technológia, mal som chuť zašušľať s lícami naplnenými šťavou. Avšak ani neviem ako a prečo, napadlo ma slovo prales. Panenský, amazonský, nedotknutý zásahom človeka. Snáď za minútku bol všade navôkol. Pri nohách sa mi lenivo zvalil čierny jaguár a začal mi drapľavým jazyčiskom lízať ruku. V hlave mi zazneli jeho slová: Nehnevaj sa priateľu, ale mám chuť na trošku soli a ty si tak skvele spotený… Telepaticky som mu odpovedal, akože všetko je OK cicka, len si lízni dochuti, a obzeral som si kŕdle vtákov s farebným, ligotavým perím a tisíce veľkých motýľov, čo sa zlietali na obrovský figovník-škrtič, obsypaný prezretým ovocím, stojaci na čistinke kúsok obďaleč.
Zvieratá nenútene korzovali, prichádzali, odchádzali, skackali, prekárali sa, rôznym štýlom šialene šantiac. Stovky neznámych druhov, ktoré som nikdy nevidel. Reč všetkých mi znela v hlave. Mohol som rozprávať aj s tým najmenším mravčekom alebo obrovským starým sloniskom, čo si na kraji čistinky vyfukoval hravým chobotom do výšky kokosový orech a potom ho chytal raz do pravého, potom do ľavého ucha. Bol som dokonale šťastný. Len toto mi chýbalo. Asi tak odmalička. Zvieratám som síce už vtedy rozumel, ale nedokázal som sa s nimi plynulo baviť. Odteraz bude všetko iné, hneď ako ma hostitelia spustia späť, na Zem, život sa mi zmení. Ešte som netušil, akú mám pravdu a zároveň sa strašne mýlim. Hostitelia mali so mnou celkom jasný plán, ktorý sa však diametrálne odlišoval od mojich naivných, plochých, pri zemi ukotvených predstáv. Keď som obklopený húfom zvierat sedel pod figovníkom a oddával sa predstavám, ako asi využijem znalosti zvieracích rečí, náhle sa prales a všetko v ňom začalo rozostrovať, akoby bol len holografickým obrazom, ktorý stráca jas, bledne a stráca sa v priebehu pár desiatok sekúnd.
Bol som sám a potom, v okamihu kratšom než žmurknutie oka, sa na krok odo mňa objavilo päť rovnako vysokých postáv s identickými črtami, odetých v bielych tógach. Vyzerali ako veľmi pekní ľudia, odhadom Škandinávci. Slamovožlté vlasy, až po pás. Nebolo jasné, či sú to muži, alebo ženy. Ich mimika bola nulová, čo ma trošku miatlo. Nepochyboval som však, že tieto neznáme bytosti, ktoré ma za momentík naučili zvieracej reči, sú kladne naladené a majú so mnou pozitívny plán. Nechcú mi ublížiť. Jeden z nich pristúpil bližšie a okolo tela sa mu rozliala žiara v troch vrstvách. Totálna trojaura, skvele spektrálne zladená, dobre vytónovaná. Zlatá, strieborná a oslnivo biela. Ostatní svietili slabšie a len jednou aurou. No jasné, Veľký Šéf a jeho ľudia. Konečne som sa dočkal. V hlave mi zapraskalo, ako keď ladíte vzdialenú rozhlasovú stanicu, a potom sa ozval zreteľný ľudský hlas, čo znel trošku kovovo, no nezapochyboval som, že patrí Šéfovi.
– Sme bytosti z planéty Idar, prichádzame v mieri, moje meno je Šatar Aron a som jediný, veľký veliteľ vesmírnej flotily desiatich miliónov vesmírnych lodí, ktoré stoja už milión rokov na orbite okolo Zeme. Určite máš veľa otázok, ale ešte prv, ako sa čokoľvek dozvieš, musíme na tebe previesť niekoľko vyšetrení, keďže ťa sledujeme už do malička, a teda dobre poznáme tvoje choroby a vieme, ktoré orgány máš oslabené, či choré. Za pár minút budeš celkom zdravý a všetky orgány, čo sú opotrebované, ti budú vymenené za identické, ale celkom nové, zdravé. Potom by sme ťa ako prvého z obyčajných ľudí, čo pomocou hudby a tanca prekonali diaľky svetelných rokov, chceli klonovať, aby tvoj identický dvojník na Idare mohol spolu s inými dokázať, že ľudstvo je zaujímavý a hlavne zábavný živočíšny druh, ktorého výberovú vzorku sa oplatí uchovať.
Nevedel som si ani predstaviť, čo veliteľ tými transplantáciami myslí a aké má so mnou ďalšie plány, ale vôbec som sa nebál, ba naopak, bol som vyrovnaný, pokojný a šťastný, že ma čaká nová, krásna budúcnosť a budem celkom zdravý, s časťami nového tela. Moja premena prebiehala prekvapivo rýchlo a bezbolestne. Ležal som na veľkom stole farby mandarínky a obklopovala ma prenikavá vôňa prezretých banánov. Vôkol mňa sa začali objavovať záblesky, niečo ako výboje statickej elektriny obrovskej intenzity, potom po chvíľke priestor pretínali silné lúče rôznej intenzity i farby. Svetla má presvecovali z najrozličnejších uhlov a smerov, krížili sa, krúžili, blikali, miešali sa i zanikali. Musel som sa smiať, pretože mi celým telom prebiehala intenzívna, nezastaviteľná triaška, akoby ma naraz šteklilo tisíc pávích pier a ešte po mne behali mravce veľké ako kindervajce. S úžasom som zistil, že sa mi oddelili všetky končatiny a zmizli, ako keď prasknete mydlovú bublinu. No netrvalo ani dve sekundy, nestačil som ani začať krvácať, (vlastne akoby som v sebe ani nemal krv, ale akýsi čudný čierny horúci piesok), keď sa mi na mieste pôvodných údov začali črtať nové, rovnaké, mladšie, neochlpené. V nasledujúcej chvíli som už mohol nimi aj hýbať a cítil som, aké sú silné a akcieschopné. Potom mi neviditeľní chirurgovia vymenili obličky, pečeň, pľúca, srdce, žalúdok, cievy, žily, oči a krv. Keď som sa dlhšie zadíval na svoj penis, o ktorom som mal, ako každý domýšľavý samec, isté pochybnosti, vymenili mi aj ten a pridali na dĺžke a hrúbke. To ma vyslovene nadchlo. Snáď budú na Idare aj nejaké ženy, bolo by hriechom fajnového Ferdiška nepreveriť záťažovým testom.
Moje klonovanie som nevidel, aj keď som po tom veľmi túžil, veliteľ ma ale telepaticky ubezpečil, že už teraz je môj klon vo vysokom stupni vývinu a najneskôr zajtra mu bude implantovaný celý komplex môjho myslenia a nech verím, alebo nie, je to také jednoduché, ako keď sa napaľuje CD disk, s tým rozdielom, že ich technológia prenosu mysle je dokonalá a chyba neexistuje. Vedia preniesť nielen ľudskú myseľ, ale aj aronovskú do stotisícov druhov bytostí v kozme. Na Zemi do všetkých žijúcich organizmov. Vraj je supersrandou žiť povedzme dnes ako papagáj, zajtra ako modlivka, potom veľryba, dážďovka, tiger a jedovatá žaba. Keď zmizol aj posledný lúč, zliezol som zo stola, ktorý sa vzápätí rozprskol vo vzduchu na stovky drobných levitujúcich lesklých guľôčok, čo sa vyparili a zostal po nich len ľahký závan jazmínu. Dvaja aronovci boli opäť so mnou, no tentoraz sme sedeli v pohodlne zariadenej obývačke, ktorú akoby preniesli celú z nejakého katalógu.
– Ikea model Ingmar Bergman, vieš, chceme, aby si sa cítil dobre a bol v tebe ako-tak známom prostredí. Teraz absolvuješ čosi ako vstupný pohovor. Možno sa ti budú zdať niektoré otázky smiešne, či nepodstatné, ale pre nás zmysel majú. Si zatiaľ ešte taký malý hlupáčik, až keď bude hotový tvoj klon, presunieme vám obom do mozgu celé učenie Idaru, aby si mohol pre nás získať ešte viac ľudí, ktorých budeme vzápätí klonovať. Na Idare onedlho vytvoríte nový, ukážkový svet, sledovaný všetkými obyvateľmi našej planetárnej sústavy.
– Nechceš vyskúšať svoje nové telo? Zacvič niečo! Teraz na to určite máš!
Aj keď som okrem tanca vždy šport neznášal, skoro bez úsilia som spravil päťdesiat klikov, z miesta dvojité salto vpred, trojité salto s jedným vrutom vzad a prešiel tak dvesto metrov, skákajúc v stojke na pravej ruku.
– No vidíš, ako ti to pekne ide, a to si si ešte nevyskúšal nového Ferdiška, – povedali telepaticky aronovci, šklabiac sa ako šimpanz po treťom pive, a od tej chvíle sa začali správať ako normálni ľudia. Živo gestikulovali a aj z ich mimiky sa dalo čo-to vytušiť. Chápal som, prispôsobujú sa, ide im o výsledok testu. Nechcú ma vystrašiť a potrebujú, aby som bol v pohodičke. Sedeli sme oproti sebe v kožených kreslách a ja som začul kdesi hlboko v hlave iskrivý hlas, ktorý bol taký jasný a intenzívny, akoby ma pripojili na napätie 380 W.
– Hovorí k tebe veliteľ, Šatar Aron! Aj keď som teraz na veliteľskom mostíku, vidím ťa celkom zreteľne! Celý pohovor vlastne vediem. Všetci aronovci sú medzi sebou neustále v spojení. Vôbec nezáleží na vzdialenosti, ani v ktorej dimenzii sa práve nachádzajú. Teraz sa sústreď a hovor len to, čo si myslíš, čo chceš. Nemusíš mať strach, ani žiadne iné obavy, už sme si ťa vybrali ako Veľkého tanečného veľvyslanca, chceme sa len uistiť, že tvoje názory sú v súlade s tvojou tancujúcou mysľou. Odteraz všetko, čo chceš, budeš aj mať, taký bude tvoj ďalší život. Prirodzene, hovorím o novom živote tvojho druhého ja, dokonalého klonu, ktorý bude na Idare. Neboj sa, budeš s ním v nepretržitom kontakte. Všetko, čo zažije, ti bude v digitálnej kvalite premietané v snoch. Keď dokončíš pozemskú misiu a Zem zhorí za momentík ako vianočná prskavka, bude vaša myseľ zjednotená. No život na Idare, tvoja tancujúca misia, musí byť naplánovaný už na Zemi, pretože stotisíc mužských aj ženských klonov na každej z planét Idaru začne svoju existenciu o pár dní. A keď tam prídeš, apratúry sa rozbesnejú, aby sa už nikdy nezastavili. Tvoji predchodcovia, akísi duševní stavbári (prirodzene, všetko náruživí tanečníci), postavia silou myšlienok svoje príbytky a celú infraštruktúru, jednoducho všetko, na čo si len spomenú. S vylúčením akéhokoľvek prvku, ktorý by mohol spôsobiť smrť, násilie, či nenávisť. Napokon, negatívne emócie u nás neexistujú. A celý planetárny systém Idaru sa už na vás teší, pretože väčšina jeho obyvateľov Zem aspoň raz navštívila, ovplyvniac viac, či menej vašu existenciu a evolúciu.”
Veliteľ sa odmlčal a aronovci, sediaci skoro nehybne oproti, sa rozžiarili ako reflektory na diskotéke, silou tisícwattovej žiarivky, silnou červenou aurou. V hlave som mal zrazu prázdno ako na ping-pongovom stole a otázky, ktoré ku mne postupne prichádzali, skákali presne tak, ako celuloidové loptičky, vydávajúc cinkavý zvuk spiežovcov zo saní Deda Mráza.
– Si pripravený o niekoľko mesiacov navždy opustiť každého a všetkých na Zemi a odteraz vykonávať s plným nasadením prácu pre Idar?
– Myslím, že som, no o akú robotu presne ide? Zvládnem vec v zdraví?
– Musíš presvedčiť čo najviac ľudí z okolia, že dokonalým zmyslom života je úplne odviazaná zábava spojená s tancom, ktorý je jediným vyjadrením a zároveň tvorcom najvyššej energie bieleho lúča, čo poháňa, usmerňuje a transformuje vesmír. Na zdravie sa vykašli, veď vaši najlepší lekári sú len nezmyselní nosiči a šíritelia stáročia stavaných pochabých bludov, ktoré im našepkali naši odpadlíci, veselí, snívajúci revolucionári z Idaru. Lekári iba predlžujú utrpenie, aby žili zo zlej čiernej energie Rat, ktorá ich nakoniec aj tak pohltí..
– Presvedčiť ľudí, že zmyslom života je lasermi prežiarený tanečný svet, mi pôjde asi dosť ťažko. Sú celkom zahľadení do svojej pozemskej existencie. Robia tisíce prác, budujú spoločenstvá na najrozličnejších princípoch, vytvárajúc a hromadiac veci, ktorých sa postupne stávajú stále väčšími otrokmi. Čím sú starší, tým sú viac zapletení do zložitých štruktúr vzťahov, čo im denne komplikujú život. Tvrdo pracujú na tom, aby sa mali stále horšie a aby zmyslu svojho života čoskoro celkom prestali rozumieť.
– Nikto netvrdí, že ide o ľahkú misiu, my vieme, že stále viac a viac ľudí v zábave, a v tanci špeciálne, vidí čosi nepodstatné, niečo navyše, nezmyselný, okázalý oddych, relax. Hahaha, hihihi, xxx, – obaja aronovci sa trošku roboticky rozosmiali a z úst im vyšli kúdoly ružovkastej pary.
– Pozemšťania sa temer ako vždy (keď to necháme na ich slobodnú voľbu a úsudok) totálne mýlia. Riadny tanec je základ. Ako vraví jeden z vašich už klonovaných spevákov Bowie: Dancing, dancing in the street! Ty si už dávno intuitívne pochopil, že pobytom v hudbe a tanci sa spájaš s najvyššou vesmírnou inteligenciou, najsilnejšou, životodarnou energiou bieleho lúča, cestou civilizácie planét Idar.
– Čo sa stane s tými, ktorých presvedčím?
– Budú klonovaní, vyzdvihnutí, premiestnení a tesne pred veľkým požiarom Zeme bude ich myseľ, podobne ako čoskoro tvoja, zjednotená s ich vesmírnym klonom na Idare. Vaša tanečná komunita bude najväčšia, odhadom niekoľkomiliónová, energiou z tanca bude zásobovať ostatné komunity. Klonovať budeme, a už sme aj klonovali, iba ľudí, ktorí sa zaoberajú umením, ostatní nás nezaujímajú. Len umelci sa zaoberajú transformáciou myšlienok do energií, ktoré zhmotňujú povedzme v soche, obraze, knihe, hudbe, balete, či akomkoľvek inom tanci. Na planétach Idaru sa ocitnú všetci umelci, ktorí za niečo za posledných milión rokov stáli. Neboj sa, nie je ich priveľa.
– Čiže každý bude pracovať vo svojom fachu?
– Jasné, no nemusí pracovať denne, môže len vtedy, keď bude mať skutočne myšlienku. Nápad spojený s najvyššou energiou bieleho lúča. No ak aspoň polhodinku denne potancuje, bude jeho existencia dokonale šťastná a opodstatnená. Idar ho určite odmení.
– Stretnem sa aj s veľkými umelcami minulosti?
– Nepochybuj, budú tam všetci, každý na svojej planéte, vo svojom dome, s vlastnými
žiakmi a žiačkami.
– A čo ja, budem písať knihy?
– Poznáme lepších spisovateľov. Od vás, zo Slovenska, tam spisovatelia nebudú, pretože
tam žiadni nie sú. Ty budeš mixovať muziku na drum and bassovej, techno a
chilloutových scénach, vždy aspoň pre stotisíc ľudí. Plus domáci hostia, aronovskí,
nezastaviteľní, šesťnohí šoumeni-hypertanečníci. Energia ich tanca bude poháňať vaše
aparatúry.
– S akým výkonom môžem rátať?
– Koľko si len trúfaš. Čím viac, tým lepšie, až k hranici bolesti. S techniku už zopár milión rokov nemáme najmenší problém.
– Jááááj, už aby to bolo. Tak by som búchal, až by som plakal!
– No len vydrž, vydrž, sme len na začiatku.
– Nuž, ale ako to bude so ženami? Cítim, že nový Ferdiš by si porozumel s hocijakou.
– Každý muž bude mať každú ženu. Všetci sa budete milovať navzájom. Vy tomu hovoríte. peace a hippies. My ňaf-ňaf. Každý bude patriť každému a zároveň nikomu. Úplná sloboda. Všetky rasy aj národy, kmene, tí najúžasnejší miešanci. Nekonečný, nezastaviteľný sex, krížom-krážom. Kuca-paca, rošošo a mecheche. Mimoriadna mľaskanica. Ako vy hovoríte, geniálny grupák. Alebo grupač?…
– Vraví sa, že láska prináša žiarlivosť a majetnícke pocity, aspoň na Zemi.
– Na lásku zabudni, je jedným z našich najbláznivejších nápadov, čo sme vám podsunuli. Rovnako tak na boha, raj, peklo, hriech, zatratenie, či nejaký duchovný vývoj. Nič z toho neexistovalo, ani v náznaku. Na Idare také čosi ako žiarlivosť nie je, ak bude niektorá žena žiadanejšia, vyklonujeme ju znova, s maličkou odchýlkou, inými vlasmi, materinským znamienkom, menšími prsiami, o centimetrík vyššia, hlbšia. Alebo si nájdeš niekoho z inej rasy. Napríklad mladé, vždyochotné samičky z Tag 24 majú päť pozoruhodne pružných, nastaviteľných vagín, tri druhy pohyblivých prsníkov, pri akte spievajú šesťhlasom a zároveň na ich tele kvitnú kvety a po orgazme dozrieva trpké, osviežujúce ovocie.
Každý z vás, klonov, sa dožije tak dvesto rokov, no keď prejaví vytrvalú túžbu zomrieť,
povedzme hneď (čo je dosť nepravdepodobné), môže. No nech sa páči, nikomu
nebránime. Ale okamžite sa časť jeho energetického obrazu – svetla (vy na Zemi tomu
hovoríte naivne duša), prevtelí do silného, zdravého stvorenia, akéhosi spokojného
sprostáka, ktorý bude zopár storočí v baniach na večne mokrom podsvete Tuti ťažiť
zelený rádioaktívny sopeľ, ktorým vykurujeme skleníky, pre pestovanie veselej zeliny.
Hneď po smrti, následne však bude každý vyklonovaný opäť, s istými pozitívnymi
zmenami v mozgovej štruktúre.
– Čiže samovražda u vás existuje?
– Len samovražda pozemských klonov, no nie je to až také ľahké. Jediný možný spôsob je utancovať sa na smrť.
– Môžete mi niečo prezradiť o najvyššej energii bieleho lúča?
– Snáď tu kladieme otázky my…!
– Pardon…
– Máš už vybratý okruh ľudí, čo by si chcel videť na tanečných scénach?
– O niektorých nepochybujem. Iní sú len vo vývine. Na ďalších ešte popracujem.
– Začni s tým, že ich pomaličky presvedčíš o škodlivosti spánku. Potom pristúpiš k druhej fáze, obmedzovaniu prísunu potravy.
– Ľudia sú presvedčení, že spať je zdravé a potrebné. A z jedla majú mnohí pôžitok.
– Úplný nezmysel, spánok pozemšťanov je pozostatkom z pradávnych čias, keď ľudia nepoznali hudbu, nevedeli tancovať a teda sa dostať k čistému zdroju energie. Preto iba stále zháňali niečo na zjedenie, aby následne, poriadne prežratí, stratili posledné zvyšky energie, kedže trávenie je vyčerpávajúci proces, potom zas zaspia, vyhladnú, a tak dokola. U nás na Idare nikto nikdy nespí. Spia iba zbabelci. Tí, ktorí nechcú žiť v energii bieleho lúča, no takých je len pár desiatok za sto rokov. Obyčajne sami odchádzajú do temnej galaxie Orez, kde pobývajú (nikto nevie ako dlho) v zrkadlovom zakrivenom svete stále sa zhmotňujúcich a zanikajúcich vízií. My ten priestor voláme smradľavá skládka snov.
– Ale pozemšťania sú zvyknutí jesť a mnohí bez jedla pomaličky umierajú od hladu.
– Jedlo je len ďalší z vašich hlúpych zlozvykov.
– Telo človeka potrebuje hlavne vodu, niekoľko druhov vitamínov, ale predovšetkým
najvyššiu energiu bieleho lúča, ktorá poháňa a riadi všetko vo vesmíre.
– Teda na Idare budeme všetci bez potravy?
– Zo stravy budete mať všetko, na čo si len spomeniete. Okrem alkoholu. Už aj vy ste dokázali, že sa z neho časom hlúpne. A nielen to. Vaše klony na Idare hneď zistia, že jedlo je nepodstatné. Určite im bude aj vadiť, že by ich na malej i veľkej neustále sledovali stovky zvedavcov, keďže moč a výkaly sú znakom nižších primitívnych bytostí, zvierat, a tak sú pre Idarčanov zaujímavé a veľmi komické. Už milióny rokov sa obyvatelia Idaru živia len čistou energiou bieleho lúča, ktorú spoluvytvárajú. A samozrejme, budivými látkami, ktoré zbierajú po celom vesmíre a zhromažďujú pre hypertanečníkov, no i pre seba, aby sa vytancovali dosýtosti. Keďže si už vybratý ako tanečný veľvyslanec na Idare, môžem ti prezradiť pár poznatkov z učenia Idaru. Všetci obyvatelia našej planetárnej sústavy žijú len z najvyššej energie bieleho lúča. Nič nejedia, nepijú, nespia, nerozmnožujú sa pohlavne, ak nechcú, nerobia žiadnu činnosť, ktorá by vyžadovala fyzickú námahu. Väčšina sa zaoberá umením, menšina pomocou tohto umenia osídľuje ďalšie planéty a galaxie. Naše umenie je pre vás zatiaľ (kým nespoznáte úplné učenie Idaru) nepochopiteľné a neznáme. Máme hudbu, pomocou ktorej vzniká na nehostinných planétach životodarná atmosféra. Obrazy, z ktorých vzíde náboženstvo, filozofia, alebo vypukne vojna. Aronovci v istom veku môžu svoj mozog (mnohokrát väčší a dokonalejší než je ten najdokonalejší váš) presunúť do temer akéhokoľvek tvora vesmíru a žiť istý čas ako on. To je naša vesmírna turistika. Predpríprava nebadanej invázie, ktorou väčšinou zachraňujeme planéty pred sebazničením. Obyvatelia Idaru osídľujú stále ďalšie a ďalšie planéty a galaxie, prinášajúc pravdivý život. Zatiaľ sa nestretli s dokonalejšou civilizáciou, ani inou silnejšou a pozitívnejšou, nezničiteľnou energiou, ako je najvyššia energia bieleho lúča.
– Pozemšťania vám musia pripadať veľmi zaostalí, prečo sa o nás zaujímate?
– Ste pozoruhodné zvieratá. Zaujímate nás len preto, že sme vás státisíce rokov vytvárali a vždy za akýchkoľvek, aj pre život najnepriaznivejších okolností ste nakoniec niektorí prišli na fakt, že existujeme. Niektorí uvideli a uverili. No a pred niekoľkými rokmi ste objavili hudobný kód, ktorý v našej civilizácie vyznávame ako čosi podstatné.
– Techno?
– Nielen techno, ale aj drum and bass, rytmika šamanských bubnov, afrických rottotommov, japonské vadajko, tabla, gongy z Bali. Za stáročia vášho vývinu ste sa vždy (s našou nezištnou pomocou) dotýkali prahudby vesmíru. Živej časti energie bieleho lúča. Jej základ vytvárajú tri slnká Idaru. Každé svieti a hlavne znie inak, hrá hudbu v inej tónine, frekvencii, pre váš sluch temer nezachytiteľnú. Vaše techno je jej o polovicu spomalenou, spotvorenou kópiou. Ale jeho odkaz sme hravo dešifrovali. Techno a dnb vravia: Túžime po Idare. Haló, haló, kde ste? Chceme žiť v najčistejšej energii bieleho lúča! Mnohí vaši dídžeji, hudobníci, či tanečníci zistili, že Zem bude čoskoro mŕtva, podobná kusu spálenej brikety, a preto neustále hrajú a tancujú, stále viac a častejšie. Ich produkciu vnímame ako jasné volanie o pomoc. Chcú ísť k nám, báječne búchať, tancovať, v ideálnych podmienkach. Prakticky stále a večne.
– Ak ma pamäť neklame, vraveli ste niečo o budivých látkach. Nebodaj schvaľujete drogy?
– Drogy nie, len riadne budivé látky. Z tých vašich vyhovuje len kokaín a extáza, ostatné života a tancabudiče vám predstavíme sami, budete poriadne prekvapení.
– Určite viete, že u ľudí existuje predávkovanie a potom možná smrť…
– Na Idare sa nikto nemôže predávkovať, ani sa nemôže stať závislým. Najvyššia čistá energia bieleho lúča je zároveň aj najvyššou inteligenciou vesmíru. Myslí na všetko a na každého dohliadne. Nič zlé sa nemôže stať. Možno že čoskoro na drogy zabudnete. Budete predsa žiť v prostredí absolútneho šťastia. A niektoré z našich drog vám prepožičajú na dlhý čas vlastnosti, o ktorých ste ani netušili. Myslím, že o tejto tematike nemusíme viac hovoriť. Na Idare je jednoducho všetko pripravené k tanci. Očakávame od vás, že energia bieleho lúča sa aj vaším pričinením znásobí. A tak bude môcť Idar vyslať ďalších bilión osadníkov do galaxií vzdialených vyše dvesto svetelných rokov. Nedávno sme totiž zachytili správu, že v tých miestach niekto našu životodarnú energiu zneužíva mimoriadne nechutným spôsobom, a tak bude naša výprava vlastne nastolením konečného poriadku v sektore, na ktorom nám záleží. Hnusáci budú prísne potrestaní.
– Chystáte vojnu?
– Nepoznáme násilie, len zasiahneme neviditeľným, no rozhodným spôsobom do
– vývinu civilizácie, ktorá zneužíva energiu bieleho lúča. Tí hlupáci sa vyzabíjajú sami. Samozrejme, že si tých najlepších pred kolapsom ich hviezdneho systému vyklonujeme a premiestnime na Idar.
– Koľko druhov vesmírčanov žije na Idare a ako je možné, že sa všetci znášajú?
– Každá z našich planét je umiestnená aspoň v troch dimenziách, osadenstvo je na nich rovnomerne rozmiestnené a všetci sú šťastní a spokojní, preto nehrozí žiadny konflikt. Najvyššia energia a inteligencia bieleho lúča všetko riadi a o zvyšok sa postará naša dokonalá technika. Jednotlivé druhy vesmírčanov (je ich niečo nad stotisíc) sa raz za čas navštevujú. Každoročné stretnutie voláme Biely karneval.
– A kde žijú miestni, Idarčania?
– Naše planéty sú také obrovské, že je obývaná len 0,01 % plochy. Bilióny Idarčanov u nás i vo vesmíre sa ale nevzdávajú, idú ďalej a vpred, za energiou bieleho lúča. Ak chceš pozemský príklad, množíme sa ako termity, každých dvadsať dní nová generácia. Perfektné umelé liahne.
– Prezradte mi ešte niečo o najvyššej energii bieleho lúča, dá sa vidieť voľným okom?
– Hohóóóóó, chuchuchu, checheche, xxx, – zasmiali sa hurónsky aronovci, vyskočiac zo sedu tri metre do vzduchu, a keď dopadli do pohodlnej sedačky späť, z uší im v prudkých gejzíroch vyletovali pestrofarebné bubliny.
– Najvyššia energia bieleho lúča je ľudským okom viditeľná len z jednej osminy, no nikdy nepochopíte vaším maličkým mozočkom jej podstatu a už vôbec nie aspoň základy princípov, na ktorých funguje, riadiac vesmír. Záblesk pri výbuchu vašej atómovej bomby je oproti nej tmou. Ak by ste zazreli čo len jeden jej lúč, vyparíte sa ako kvapôčka vody v rozpálenom woku.
– A čo tá viditeľná osminka?
– Energia ohňa má v sebe malilililinkú časť energie bieleho lúča. Čím silnejší oheň, tým je jej viac. Keď boli ešte ľudia podobní veľkým chlpatým opiciam, dorozumievajúc sa strašnými škrekmi, začali sme na Zemi robiť experimenty s počasím. Boli sme zvedaví, ako zareagujete vy, aj ako sa budú chovať zvieratá. Vtedy žili opoľudia ešte so zvieratami v absolútnej zhode a priateľstve. Delili sa o zdroje potravy. Jedli ste divé ovocie a zeleninu, kvety, orechy a med. Vždy sme sa dobre zabavili, keď sme pozorovali hordu opoľudí, ako cválajú ozlomkrky na dinonosauroch, v neúspešnej snahe uniknúť rozbesneným rojom včiel. Alebo keď ste si včely pomýlili so sršňami. Veselo bolo, i keď vás naháňali prapštrosy, lebo ste im vždy celkom spásli záhony sladkých orchideí, ktoré mali tak rady.
– Vegetariánstvo je teda zdravé a vhodné. Zblížilo človeka so zvieratami?
– Ale kdeže, opoľudia ani netušili, že by mohli jesť niečo iné. Aj vegetariáni aj žrúti mäsa sú celkom mimo. Napokon je úplne jedno, čím sa človek živí. Jediná správna, čistá potrava, pre telo i ducha, je najvyššia energia bieleho lúča. Rozmanitosť ľudskej potravy je druhotným znakom vášho vrodeného šialenstva. Pol života existujete skoro bez energie, tráviac nezmyselné, škodlivé zmesky potravín, ktorými si ničíte telá. Koho normálneho by napadlo vraždiť delfíny, potom na ohni opekať ich mäso, jesť ho spolu s varenými hľuzami zemiakov a konzervovanými čerešňami a všetko zapíjať alkoholickou šťavou z hrozna? Alebo sa doplna napchať naklíčeným obilím, spolu s fazuľou, sladkým jogurtom a šalátom z červenej repy, mrkvy, petržlenu a to všetko posypať narezanou trávou. A pre lepšie trávenie zapiť nechutnú zmesku výluhom z japonskej huby. Ľudia sa potravou cieľavedome samovraždia. Hromadia v sebe stovky jedov. Preto vám ešte pred klonovaním musíme vypestovať a vymeniť skoro všetky orgány. Ste samý jed a hnilý humus. Od istého veku začínate neuveriteľne páchnuť. Zaživa sa rozkladáte. Jediní ako-tak zdraví ľudia sú askéti žijúci vysoko v himalájskych jaskyniach, ktorí už dávno prepli na vnútorný vid, uvideli, uverili a potrebujú k životu len pár kvapiek vody, čo im spadne z ľadových ciagľov na nahé telo. Podaktorí svojou oslobodenou mysľou surfujú v stope energie bieleho lúča, to im stačí k životu. Sú pripravení na klonovanie. Na Idare budú pracovať ako záhradníci, pestovatelia veselej byliny a žartovného ovocia i zeleniny. Za odmenu, že sa pekne potichučky snažili nebyť otravnými, uvrešťanými pozemšťanmi.
– Ľudstvo teda ako druh nemá šancu?
– Svoje maximá ste už zopárkrát dosiahli, nenecháme vás dlho sa trápiť, niekoľko rokov, vyklonujeme potrebných a adieu. Už ste zašpinili vaším vesmírnym odpadom až príliš priestoru. Okrem správne smerovaného veľkého asteroidu máme aj druhý, šetrnejší plán. Ľudia vymrú následkom vírusu, ktorý zmení za pár dní vaše telá na čistú rašelinu. Čo povieš, dobrý nápad, však?
– Rozhodne ekologický.
– Aj my si myslíme, že by bolo Zeme škoda. Hlavne tej prekrásnej druhovej rozmanitosti zvierat. Prečo zničiť Zem kvôli bezvýznamnému druhu ľudoopa? Aj keď uznávame niektoré vaše výsledky, no keď sa zamyslíme, ako vám všetko dlho trvalo, máme zásadné pochybnosti. Predsa len, vnikli ste z plesnivej genetickej kultúry, ktorá páchla ako olomoucké syrčeky. A potom tá nepochopiteľná ľudská záľuba vo vraždení, ničení, mučení, absurdná domýšľavosť (človek je pán tvorstva) a kastovníctvo na základe tých najnezmyselnejších pravidiel, jednoducho trvalé spojenie s negatívnymi emóciami, so zlom, hnusnou čiernou energiou Rat. Komu by bolo ľúto za genetickou anomáliou?
– Chceli ste ale hovoriť o pradávnych experimentoch s počasím…
– No áno, iniciovali sme na Zemi veľké búrky, strašné hromobitie, aby sme vám ukázali aspoň malú časť energie bieleho lúča.
– Nanešťastie, blesky zabili aj niekoľko veľkých zvierat. No a vy, sprostí, no zvedaví opoľudia, ste zistili, že ich spálené mäso sa dá jesť. Naučili ste sa používať oheň, jesť mäso a okamžite ste si zasvinili mozog stresovými neurotoxínmi, ktoré vznikajú pri smrti každého živočícha a trvalo sa ukladajú v jeho tele. Váš ďalší vývin bol zrejmý, vraždenie zvierat a odtiaľ bol len krôčik k vzájomnému vyvražďovaniu. Odvtedy je človek posadnutý myšlienkou na smrť. Pre vesmír pôsobíte ako ukážkový zlý príklad, ako sa nemá narábať s planétou, kadiaľ nemá smerovať civilizácia. Väčšina oveľa inteligentnejších zvierat než človek sa pred vaším druhom schovala do hlbín oceánov a neprístupných pralesov. Žiadne zo zvierat už nechce s vami nič mať. Idar je pre ľudstvo jediná možná záchrana…
– Ešte nikdy som neletel na kozmickej lodi, nemôžte ma previezť? Len kúsok…
– No dobre, ale musíme sa premiestniť do iného vznášadla.
Zdvihol som zaparený zadok z koženkovej sedačky a obývačka, v ktorej sme doposiaľ sedeli, začala rotovať, stále rýchlejšie a rýchlejšie, v jej strede vznikol oceľovolesklý vír, ktorý v jednom okamihu vtiahol všetko zariadenie do seba. Potom sa smer jeho otáčania zmenil a z bieleho bodu na okraji víru vypadli tri maličké, dokonale anatomicky tvarované kreslá, čo sa rýchlo a presne zväčšili na veľkosť našich tiel a o dlážku, ktorá pripomínala šupinaté telo kapra, sa prisali s počuteľným zamľaskaním, ako keď riadne vysmädnutá ťava chlemce vodu. Fakt, že sme sa ocitli v inom vesmírnom plavidle, som si uvedomil vtedy, keď všetko navôkol spriesvitnelo. Sedel som v strede dokonale priehľadnej bubliny s priemerom slabý kilometrík, ktorá sa rútila nad Zemou vo výške pár sto metrov rýchlosťou aspoň päťsto kilometrov. Až sa mi zakrútila hlava. Pevne som sa zakvačil prstami do okrajov sedadla. Hostitelia zrejme telepaticky prečítali môj stres a v tom momente obrysy lode presne obopla akási kovová pavučina. Loď o polovicu spomalila, a tak som sa mohol kochať krajinou.
Napadla ma nezmyselná otázka, nemôžu nás na Zemi vidieť, alebo zachytiť radarmi, či nejakou inou technikou? Moji dvaja spoločníci, ktorí doposiaľ ležali pokojne v kreslách, sa začali skrúcať od smiechu ako prišľapnuté dážďovky.
– Behehe, chuchuchu, xxx, no ty si sprostý ako pučtok!…
– Kto je to pučtok?
– Jeden druh opice, obývajúci odľahlé pralesy na Borneu. Samec stále zháňa čo najväčšie množstvo potravy, všetko schováva do dutín v strome, aby ju potom, keď ostatní poodídu, mohol nerušene ponúknuť samici, tým si ju získať a nažrať sa aj sám. Má to len jednu chybu, väčšinou zabudne, do ktorého stromu potravu dal, a tak je stále hladný a ani si príliš nezajebe. Pardon za ten vulgarizmus, nepatrí do aronovského slovníka, ale asi ho oceníš. Náš vesmírny koráb vyzerá zo zeme ako veľký čierny búrkový oblak a vydáva aj podobné zvuky. Pozemská technika je taká mizerná a váš zrak taký nedokonalý, že by ste nezachytili a neuvideli nič, aj keby sme zaparkovali pár metrov nad vašimi hlavami.
Loď mäkučko zastala a pohojdávala sa ako hojdačka vo vetre. Slnko zapadlo.
Skoro na dosah pod nami žilo ľudské mravenisko. Tisíce tancujúcich ľudí, svetlá, lasery, dvadsať polootvorených stanov. Hluk scén sa miešal do kakofonického chaosu. Poriadna tancovačka.
– Sonor, najväčšia tanečná akcia elektronickej hudby na svete, búchačka par excellence, – sucho ma telepaticky informovali aronovskí piloti.
– Môžem si ísť poskočiť? O tejto akcii už roky snívam! – vypučil som oči prosiaceho psíka.
– Ani nápad, stratíš sa v dave a rozbiješ sa niekde na puding.
– Na puding?
– Nejde o prirovnanie, ale o našu históriu. Keď odpadlíci z éry takzvanej prvej a poslednej aronovskej revolúcie vyklonovali z plesniviny človeka, stvorili zvieratá a vytvorili medzi nimi aké-také spoločenské vzťahy, začala im dochádzať najvyššia energia bieleho lúča. Násilne prerušili kontakt s Idarom, aby sme ich ťažšie vystopovali, no zároveň tým prerušili aj tok energie bieleho lúča do svojich pár sto lodí. Plavidlá potom spojili do jedného, v snahe navýšiť energetický potenciál, ale márna snaha, neskoro, ich vyhasínajúca obria loď sa začala zhmotňovať v atmosfére. Vyzerala ako obrovská misa, plná čerstvého trasľavého čokoládového pudingu so štyrmi žltými piškótami, vyčnievajúcimi cez okraj, z každej svetovej strany. Tie piškóty boli štartovacími aj pristávacími dráhami menších modulov.
– A puding?
– Žiadny puding, ale zhmotnená, nedostatkom energie zmutovaná a spečená dokonalá technika, pohonné jednotky lodí a aj ostatné, k životu potrebné vybavenie. Pár tisíc aronovcov, čo si zachránilo životy transportom na Zem, našiel veľký veliteľ v žalostnom stave. Stratili zdroj energie bieleho lúča, úplne sa pomiatli a vytvorili najrozličnejšie kulty aj náboženstvá, kde hrali úlohu bohov. Ich znalosti a zvyšok techniky dokonale stačili, aby im ľudia tie blbosti uverili. Odvtedy niekomu, kto zíde z cesty bieleho lúča, vravíme puding, alebo aj tofu, ako čosi hnusne beztvaré, bez chuti, zápachu, tvorivej, živej idey. Strava pre slabochov, energetických stroskotancov, tých, ktorí už nechcú otvárať okná k ďalším galaxiám a nasledovať cestu čistej energie bieleho lúča.
– Nuž ale, chlapci, aronovci, načo ste ma zaviezli sem, chcete ma trápiť? Takáto životná búchačka a ja musím drepieť v kozmickej lodi!…
– Dole nepôjdeš a bastafidli! Určite by si sa hneď napil nejakého silného španielskeho vína (stáli sme v povetrí pár kilometrov od Barcelony), je ho tam viac ako vody, založil zo tri šluky, zhltol halucinogén a tak dokonale splynul s davom. A my aby sme potom skenovali tisícky podobne vypečených ľudí, že kde sa nám tanečný veľvyslanec zapatrošil. Ani nápad!… Prišli sme sem len skopírovať techniku a taktiež všetky platne, pásky, Cd, Mp3, Dvd, jednoducho všetko, z čoho budeš na Idare niekoľko životov hrať. Nie že by sme podobné (a stokrát lepšie) aparatúry nevedeli okamžite vyrobiť, ale chceme vám dať podmienky zo Zeme. Reklama na Idare už hlása: Nepremeškajte jedinečnú príležitosť! Veľká atrakcia pre obyvateľov Idaru! Pozemskí dídžeji sa na strašne starožitných aparátoch snažia zahrať Hudbu. Dokonca musíme vydať príučku, aby sa všetci zorientovali vo vašich káblikoch, konektoroch a najrozličnejších bláznivých tlačidlách. Aj zo svetiel, stroboskopov, laserov, zadných projekcií a umelej parfumovanej hmly budú určite návštevníci vášho sektoru nadšení, nevravím o hudbe, spomalenom tepe sĺnk Idaru.
Kopírovanie techniky a hudobných nosičov prebehlo rýchlo. Každú zo scén
osvietilo niekoľko silných, akoby fotografických bleskov a v lodi sa začali postupne zhmotňovať gramofóny, prehrávače, zosilňovače, reproduktorové sústavy, osvetľovacia technika a všetky mysliteľné hudobné nosiče. Z každej položky aspoň sto kúskov, dokonalé kópie, vlastne originály. Suma sumárum, materiál na zariadenie tak tridsiatich hudobných scén. Pre začiatok to bude stačiť, pomyslel som si, nepochybujúc, že na Idare budú búchať tí najlepší, a teda sa budem mať od koho priučiť rozličným fígľom a pestrým pestvám. Neplatené parkovisko nad hlavami tanečníkov sme opustili rovnako rýchlo a nebadane, ako sme prišli. Steny lode sčerneli sťa smola. Všade vôkol dokonalá nepriehľadná tma. Ešte som netušil, že aronovci aktivovali hyperpohon a v sekunde sme preleteli dvetisíc kilometrov, zaparkujúc v útrobách materského veliteľského korábu. V hlave mi zas zadunelo, ako keď päť paviánov skáče po streche z vlnitého plechu, a ozval sa pokojný, no autoritatívny hlas veliteľ Šatara.
– Hovorí k tebe veliteľ Šatar Aron. Vidím ťa veľmi zreteľne! Lepšie ako pod mikroskopom. Si pripravený na záverečné skúšky. Tvoja myseľ je správne zorientovaná. Myslíš na veľkých umelcov všetkých čias, s ktorými sa stretneš na Idare. Si smelo nadržaný na samice všetkých rás a druhov, pozemské i mimozemské, na ktorých preskúšaš nového Ferdiša. Nevieš sa už dočkať stretnutia s klonovaným Mariom Rainierim, Jeffom Millesom, Inigom Kennedym, Takashi Itohom, Ade Ferntonom, Chrisom Liebingom a ostanými stovkami Dj frajerov, s ktorými budete ostodušu búchať. V hlave máš stále prítomnú hudbu, trvalú túžbu ísť cestou najvyššej energie bieleho lúča. To je ono! Hipihipi šou! Vega, vega, beng! Sadni si do tamtoho zariadenia, čo pripomína centrifúgu zlepenú z muších krídiel, zavri oči a ničomu sa nečuduj. Výsledok piatich skúšok, ktorými musíš ako budúci tanečný veľvyslanec bezpodmienečne prejsť, určí tvoje právomoci a načrtne ďalšie možnosti vývinu na Idare. Ak uspeješ aspoň na 90 %, skoro všetky brány máš otvorené. Sedíš? Zavri oči, uvoľni sa a ideméééééééé! Bol som napätý, no pokojný. Kráčam v stope cesty bieleho lúča. Nič zlé sa mi nemôže stať.
Ovanula ma horúčava. Otvorím oči a hneď ich aj musím prižmúriť, ceriac sa ako pelikán, ktorému sa šťuka zahryzla do jazyka. Ostré slnko ma ako drobné ihly uvzato pichalo do celého tela, na ktorom som mal len akési veľké špinavé, roztrhané košelisko z vrecoviny, siahajúce až po kolená. Inak nič. Nohy bosé. Hlava bez klobúka. Riť holá. Spotený ako stará slanina. Všade okolo len kopce a duny piesku. Pravé poludnie. Slnko nad hlavou, horúce ako langoš čerstvo vytiahnutý z vriacej masti. Sup krúžiaci vysoko v povetrí. Pri nohách škorpión a zopár znudených piesočných bĺch. Bezútešné. Rozhliadnem sa lepšie, započúvam a kdesi-čosi, cinkanie činelčekov, ľúbezný dievčenský trojhlas a zasnívaný poletujúci tón flautičky. Vybehol som kopec a v dolinke… maličká oáza. Niekoľko paliem, veľký šiator a dokonca studňa. Podídem bližšie, ohóó, mňammňam, na perzských kobercoch, v príjemnom chládku stanu, tri nádherné dievčatá. Spievajú sladko, akoby mali v hrdlách čistý datľový olej. Jedná hrá na činelčekoch, druhá fúka do flautičky, tretia skusmo hladká bubienok. Odeté v červenom priesvitnom hodvábe. Milo sa usmievajú a jedna ma prštekom privoláva. Poď, milý, len pekne póóóď! Jej vášňou skalený pohľad sľubuje rozprávky z tisíc a jednej prebdenej noci. A keď som prebehol letmým okom stolčeky, rozostavané všade pod šiatriskom, srdce gurmána mi zajasalo. Slávičie jazýčky v aspiku, paštéčka z páva, údený úhor, kačacie prsia na víne, ustrice, prepeličie vajíčka, orechy v mede, mandle v karameli, exotické ovocie, malaga, portské, čierne víno zo Smyrny s tymiánom, hašiš, ópium, éter a mnohé misy neznámych lahôdok. Podídem blížšie, že ochutnám a opáčim, keď kútikom oka zbadám vysokú postavu v dlhom bielom plášti, sediacu na vrcholku kopca. Nevedno prečo som zamieril tam. Vysoký, zachmúrený, zarastený chlap, s orlím nosiskom a divými čiernymi okáľmi. Na prvý pohľad autorita. Zabodol mi spýtavo ukazovák do hrude.
– Chceš sa odieť žiarivým šatom lásky, spoznať jedinú pravdu a v mojom mene uzdravovať chorých, konať zázraky a potom zomrieť strašnou smrťou veľkého učiteľa, svätého mučeníka? Nemôžem ti hovoriť Peter – skala, ale keďže pochádzaš so studeného severu, budem ti vravieť Sveter. Tvoje Slovo zahreje zástupy maloverných. Spoznajú vyslanca a žiaka živého Boha. No, čo ty na to? Hááá!? Chceš po smrti vystúpiť na nebesia a tam s Otcom i Synom a Duchom svätým počúvať gregoriánske chorály anjelov?
– Kto ich bude dirigovať, Peťo Gregor?
– Nie som si istý, ale keď sa prihovorím u Otca, bude.
– Čiže budem chodiť po Zemi ako kazateľ, robiť zázraky a uzdravovať. A kde presne?
– V zemi žltých diablov – v Číne. Najlepší žiak musí mať najťažšiu misiu. Koho Boh
miluje, toho s krížom navštevuje. Furt ti pôjdu po krku. Príliš sa nevyspíš. Stále na úteku.
Hladný, smädný, nešťastný. A keď konečne získaš pár žiakov, ten najvernejší ťa zradí, tak
ako mňa. Zavrú ťa do jamy plnej potkanov a každý deň oškvaria trošku nad pahrebou. Po
mesiacoch stále rafinovanejších útrap, ak nekonvertuješ na vieru jingjangcililing, skončíš
v mravenisku. Hnusná smrť, týždňová agónia, ja som bol vybavený za pol dňa.
– Takže ti si Josuha, syn tesára.
– Nemenovať! No, tak berieš, či nie? Budeš žiť v nebi ako vyvolený, po pravici živého Boha alebo čo.
– Najprv by som si trošku prepláchol hrdlo portským, zobol olivku, kus kuracinky a vypočul si sedem sladkých sonetov.
– Nie nesmieš, som tu v púšti už dvadsať dní a celý čas žujem len suché kobylky a oblizujem rosu z palmových listov. Ten šiator a všetko v ňom je len mámenie a klam, pokúšanie pekelné. Satan ma skúša a aj teba, syn môj, nenechaj sa zviesť zo správnej cesty!… Vedz, že naša vykupiteľská smrť sníme hriechy sveta a o pár sto rokov budú žiť v našej viere milióny.
– Nikdy som nepovedal, že vyznávam nejakú vieru, idem si dať deci a strapec hrozna, sorry. Donesiem ti tiež za pohárik? Ak je v pekle stále podobne zásobený bufet, tak to tam nebude vôbec márne.
– Datura, matura, beri-beri-fuk! – zreval chlap, akoby som ho pichol žeravým kutáčom a vyštartoval do púšte tempom Bena Johnsona, 100 metrov za 9,96 sekundy.
Potom ma ožiaril záblesk, ako keď v totálne tmavom tuneli zapálite silný svetlomet, a v nasledujúcej sekunde som sedel na vrchole hory, kde by každý očakával len sneh a ľad, ale tu, div-divúci, bola sýtozelená, pestro rozkvitnutá lúka. Už chýbal len jódlujúci Hans v kožených šortkách, bielych vysokých podkolienkach a po boku jeho milá, krava Milka.
Nestačil som ani dať ďalší priechod voľnej fantázii a vo výške mojich očí mi zastal na oblaku sediaci tučný chlap s vyslovene spokojným pohľadom. Odetý bol v oranžovej tóge a namiesto slnečníka mu zatieňovala plešinu hlava obrovskej kobry. Nebol som si istý, či ma tučko vôbec vidí, pohľad mu plával, akoby práve dojedol celú hus s lokšami a vypil päť pív. Nirvána? Medituje, alebo je len prežratý? V jednej z mäsitých rúk držal tučniak drevený ruženec. Guľôčky rytmicky posúval v dlani. Modlí sa. Pozriem mu do očí a tie sa roztočili ako obrázky citróna v správne rozbehnutom hracom automate. Potom čosi cinklo a tučniak mi s blahosklonným úškrnom hľadel do tváre. Prasačie očká mu veselo iskrili.
– Tak tu si, čéla, žiak môj jediný!.. Kľakni si k nohám lotosu a dotkni sa na znak úcty a pokory trikrát čelom zeme.
Poslúchol som, pretože kobra značne znepokojivo zasyčala, vystrkujúc z páchnucej tlamy dlhý, rozoklaný fialový jazyk. Tučko odložil ruženec a oboma rukami si potľapkal nafúknuté brušisko.
– Vidíš, ako blahobytne vyzerám, vegetariánska strava mi veru prospieva, no ty budeš musieť (kým sa staneš aspoň napoly prebudeným) podstúpiť mnohé skúšky a ťažké duchovné boje.
Čaká ťa neznesiteľná, niekoľkoročná askéza, hlad, smäd, hnusný hmyz a otravní dedinčania, čo ťa už za pár týždňov začnú uctievať, vystavajú okolo tvojho tela chrám a budú ťa v nekonečných procesiách navštevovať, aby si im požehnal, poradil, alebo aby sa zadarmo najedli. A v noci len myši, potkany, šváby, mravce a stonožky, čo vyžerú všetky potraviny – denné obety. Potom nastúpi Mára a jeho nekonečné šíky démonov, riadna kuca-paca!
– A potom sa stanem veľkým učiteľom, kazateľom jedinej pravdy, to mi je akési povedomé.
– Nikdy nebudeš veľkým učiteľom, ja som jediný veľký, učiteľ! Prebudený, mne stavajú po svete spokojné zlaté sochy. Bol by si druhý, no ľudia by ťa milovali ako mňa, vieš, že vždy chcú živého boha, aby sa ho mohli dotknúť, uvidieť vyvoleného na vlastné oči. A ideálne je, ak im dá nejaký amulet, nezmyselné kliky-háky na kúsku starého pergamenu, kúsok dreva, zlomený zub, kamienok. Všetko z rúk svätca je predsa sväté, schopné uctievania. Bože, akí sú len tí ľudia sprostí!… Prepáč, už trpím samorečou, obraciam sa sám k sebe…
– A čo by som z toho mal, keby som ťa na zemi zastupoval?
– Čo, čo! Po smrti vystúpiš na svätú horu, teda sem, a spolu donekonečna budeme hodovať, jesť chutné vegetariánske pokrmy (varíš ty, ako druhý), čítať zvitky mojich modlitieb, meditovať, levitovať, vymýšľať zaklínadlá a odklínadlá, spievať a občas mi budeš slúžiť.
– Špecifikuj.
– Raz za čas mi musíš natrieť brucho kokosovým olejom a preleštiť plešinu. No a samozrejme, nakŕmiť kobru. Stačí jej jedno prasa bradavičnaté týždenne. Keďže kobra je z duchovnej sféry, musíš polapiť duchovné prasa. Ale neboj nič, tam takých je… Zem odjakživa obývali milióny šarlatánov, čo sa vydávali za svätých. A je ich stále viac. Preto ti núkam svätý džob. Svet potrebuje aspoň jedno nenásilné náboženstvo.
– Počúvaj, ale mňa nejako neláka trmácať sa zavšivený, zasvrabený, hladný, smädný, špinavý a nadržaný niekde po indickom vidieku. Mám inú predstavu o šťastí a hľadaní pravdy, ako sedieť pod stromom s vyvrátenými buľvami a s odovzdaným úsmevom Mony Lisy znášať, ako ma milujú malarické komáre, muchy a opice, čo mi hádžu hnilé mango zo stromov na hlavu. No a nehnevaj sa, vegetariánska strava ti tuším príliš neprospieva. Koľko máš nadváhu? Prepáč, viem, aj boh má svoje tajomstvá.
– Nuž je pravda, že trpím poriadnou plynatosťou, ale keď si spomeniem na svoj jedálny lístok, niet sa čomu čudovať. Fazuľa, šošovica, bôb, cícer, hrach, sója a ku všetkému surová zelenina, pikantné dressingy a placky. Neustále tie prekliate suché placky. Idem sa z nich zadrhnúť. Z takej zmesky by roztrhlo aj vzducholoď. Ale nič nenarobíš, všetok život treba chrániť, vegetariánstvo je náš jediný spôsob, ako nezomrieť od hladu. Kamarát Šiva mi aj núkal šilam, že pofajči si, starý, dobrú ganju, vytrávi ti, no keď ku mne pricupkali jeho konkubíny, vedel som, ako by aj ten nevinný pofajč mohol dopadnúť. No ale tuším sme odbehli od hlavnej témy, pýtam sa ťa poslednýkrát, budeš mojím prvým žiakom, veľkým vyvoleným, živým zástupcom boha na zemi. Hm? Odpovedz! Kalimá, alebo nemá?
– Aj keď sa asi podobná ponuka neodmieta a neopakuje, musím ťa sklamať. Mám rád šťavnatý steak s mladými zemiačikmi a hráškom, spolu s Frankovkou a francuzákom. Preferujem rýchly internet, auto i sex a meditujem len pri pražení hranolčekov. Polonahý pätročný bedárik pijúci spolu so svojou svätou vychudnutou kravkou z hnilej kaluže vodu ma nedojíma. Nájdi si iného, prípadne inú, á propos, prečo by vyvolená vlastne nemohla byť baba?…
Tučniak, Prebudený, Búda, či kto to vlastne bol, sa začal po mojom preslove nafukovať, akoby mu v celom tele vrela voda a para chcela vybehnúť von. Za moment sa zmenil na veľký, ružovkastý, mastný, levitujúci balón s ľudskými tvarmi, ktorý vykríkol detským, dievčenským hlasom – Karíšpaldapapája, ja, ja, ja a potom praskol ako megapetarda. BÚÚÚM a všade sa rozprestrel prenikavý pach horúcej hrachovej kaše, kde sa cesnakom veru nešetrilo. Ani som nestačil napáchnuť voňavou dobrotou, keď mi obraz pred očami ktosi vymenil, ako keď prepnete televízny kanál. Stál som v prázdnej miestnosti oválneho tvaru, akejsi veži, ktorej dlážka i steny boli posiate pestrou ornamentálnou výzdobou. Kvety, zvieratá, filigránske mozaiky, leštený mramor, len na zemi jeden dlhý, veľký koberec. Chlap, ktorý ma dunivým basom oslovil, smrdel potom ako triatlonista kráčajúci k stupni víťazov. Čierny plášť, čierny turban, hustá čierna brada až na prsia. Za opaskom dýka v puzdre vykladanom smaragdami.
– Nuž tu si, zdochliak, to ty chceš jedinú pravú vieru priniesť ďaurom, tým neveriacim, smradľavým psom, ktorí nie sú hodni ani napojiť môjho koňa? Sľubuješ, pred najvyšším, že budeš šíriť slová jediného boha po celom svete, pretože niet iného boha, a keď bude treba, budeš kázať ohňom a mečom, šíriť strach a smrť medzi neveriacimi, pretože tí, ktorí neprijali našu vieru, si nič iné ako smrť nezaslúžia? Alebo sa staneš radšej veľkým mučeníkom, živou bombou, aby si sa okamžite ocitol v raji, kde ti až do konca vekov poslúži tridsať prekrásnych panien. A srdce nášho jediného pána blažene zaplesá, pretože modloslužobníci budú po práve ohňom vytrestaní.
– Spomaľ, spomaľ, ja vlastne ani neviem, čo odo mňa chceš. Mám byť kazateľ, vrah alebo samovrah? To sa píše vo vašich svätých knihách? Čudnô!…
– Ako sa opovažuješ, ty prašivec neobrezaný, pochybovať o výklade jedinej svätej knihy, ktorú sa mimochodom budeš musieť najprv naučiť naspamäť, a až potom uvidíš slnečné svetlo a začneš svoju prácu pre jediného boha.
Chlap sa hodil maniacky na kolená, až zadunelo, jedným smerom sa zo dvadsaťkrát poklonil, potom bleskovo vyskočil na nohy, akoby mu do slipov vletela včela. Priskočil na krok ku mne, vytasil dlhú, neobyčajne ostrú dýku a špičku čepele mi strčil do ľavej nosnej dierky.
– Tak hovor, ty špinavý svinský chvost, šup-šup, čo mlčíš ako mezuín so záškrtom, nóóó?!!! Veľký Pán a jediný vládca nebies čaká na tvoje rozhodnutie, vari nechceš šíriť jediné správne učenie po svete? Chápeš, že po smrti, za odmenu, budeš sedieť v raji, za jeho stolom, a počúvať sladké slová Boha, ktoré kvitnú ako jazmínový krík? Spolu s veľkými učencami budete citovať Knihu kníh, hodovať a zabávať sa s prepeknými pannami! To ti nestačí, ty zločinné, hadie plemeno!?
Vytiahol som si kindžal z nosa, ustúpil k dverám, odhadujúc únikovú trasu, a
trasľavým hlasom som deklamoval:
– Vieš, veľký pane, naozaj nemôžem prijať tvoju skvelú ponuku. Odmalička sa kŕmim len nečistým jedlom. Bravčovina, to je moje oje, do neba. Ovar, zabíjačková kaša, krvavničky, hurky, varená prasačia hlava s chrenom a čerstvým bielym chlebom. Na pitie vychladený Budvar a slivovica. Nič iné ako jedlo ma nezaujíma. Na šírom svete je isto preveľa náboženstiev. Ako mám vedieť, že vaše je pravé, orechové. No a nenávidím násilie. Ešte tak zachloštiť sviňu, ale vraždiť, samovraždiť, nie, kdeže. Som slabý Slovan, melanchólia mi je vrodená, plná špajza, verná žena, dobre zakúrené a zamknuté. To je moja viera.
Ani som nezbadal ako, ale chlap sa počas mojich slov začal zmenšovať a spopod čierneho plášťa, čo klesol prázdny k zemi, zaznelo – Chalva, kebab, padišach-mat a z turbanu, ktorý vetrík kotúľal k dverám svätostánku, vyletel zmätený netopier. Pred očami sa mi urobila tma, potom modré, červené a žlté svetlo a prostredie, kde som prebýval, opäť nadobudlo iné, tentoraz pomerne nepríjemné tvary a podstatu. Temer nič som nevidel. Celé telo som mal zahalené do dusivého dymu. Ustúpil som dva-tri kroky dozadu a vrazil do steny zo smradľavej, vlhkej kože. Potom si moje slziace oči zvykli na prítmie stanu a zaregistroval som dve krepčiace postavy, ktoré niečo nezrozumiteľného mrmlali. Obaja muži nízkych postáv boli oblečení temer ako Indiáni. Kožené, zle vypracované gate, kacabajka s prapodivnými červeno-čiernymi vyšívanými vzormi, na nohách červené čižmy s dohora vykrútenými špicami, okolo krku niekoľko náhrdelníkov. Jeden z medvedích a kančích zubov, druhý z mušlí, tretí z vtáčích lebiek. Dvojica sa odlišovala len čiapkami, prvý mal baret z kančej srsti ozdobený skalnými ružami, druhý, ten, ktorý si občas čupol, do ohňa prihodiac hrsť bylín (podľa vône som zmesku odhadoval na chvojník, tymián, myrhu a ašanu), mal na hlave akúsi prilbu z ľudskej lebky, ku ktorej zručne pripevnil byvolie rohy a na leme ľudské zuby. Čudoval som sa, že mu tá konštrukcia nezlomí väz. Chlap bol však evidentne vo výbornej kondícii. Zhlboka vdychoval výpary, čumel s vytreštenými očami do uhlíkov a potom nečakane plameň zo päťkrát preskočil sem a tam. Vyzeralo to, akoby cez oheň preletel. Jeho druh zatiaľ búšil palicou do veľkého bubna a spieval: Ohééé, dza, dza, ohééé, na, na, ohééé, dza,dza… Ako dobre natiahnutý verklík, stále dokola, tá istá pesnička. Chlap s rohmi podišiel nekonečne pomaly ku mne, spopod kacabajky vytiahol akýsi vejár z vtáčích pier a začal ním víriť dym okolo mňa. Ozvalo sa škrípanie, akoby otváral sto rokov nepremastené kovové dvere, mučivé mňaučanie, škrekot, piskot, jačanie, bučanie, mečanie, fučanie a z kúdolov dymu sa začali zhmotňovať biele, temer priesvitné telá zvierat. Biely medveď, polárna líška, rosomák, vlk, snežná sova, sob, orol, tuleň, mamut. Zvieratá sa zjavovali a vzápätí v kakofónii zvukov mizli. Potom sa objavili zástupy zhrbených otrhaných ľudí. Mongoli, Burjati, čudesní Číňania, Nenejci, Eskimáci, všetci hľadiac na mňa s akousi nedefinovateľnou výzvou a prosbou. Chlap konečne prehovoril:
– Ajhľa, ľud tejto zeme! Chce ťa, volá ťa! Iní ľudia neexistujú. Svet mimo našej chladnej, veľkej zeme je len sen a klam nespútaných démonov. Vznikol zo semena, ktoré zasial silný satanov syn – červ Olgoj-Chorchoj. Pocestný, nevyslovuj jeho meno! My kočovníci Severu sme vyvolení. A ty by si mohol byť veľký vodca, najvyšší Šaman, učiteľ i liečiteľ, Neporaziteľný, Neviditeľný, ten, ktorý sa vyskytuje na troch miestach súčasne a spolu s orlami stráži naveky zem môjho ľudu. Hlad, zima a polročná tma ťa nemôžu predsa odradiť od veľkého poslania. Predám ti učenie Otcov, silu predkov a aj tú svoju. Náš boh má telo medveďa, vytrvalosť soba , úskočnosť vlka a je prešibaný ako snežná líška. Víchor ho neohne, mráz, hmla a tma nezastavia. Vezmi si môj lapač snov a vdýchni svätý dym. Veľký duch sa už o všetko ostatné postará. Budeš vládnuť všetkým stanom a jurtám, aj tým príbytkom, kde ľudia už zomreli, svetu svetla i svetu snov. Vykonáš veľké skutky a obrovské zázraky, medzi všetkými kočovníkmi nastane mier a ich stáda sa preveľmi rozmnožia. Aj divej zveri bude zas dostatok.
– Nehnevaj sa, Veľký Náčelník, či čo si, ale nemôžem pomôcť tvojmu ľudu. Som príliš slabý a krehký. Hocikedy ochoriem, kašlem prakticky stále, mám nízky tlak, ploché nohy, slabé kolená, chronickú erekciu a aj nízke sebavedomie… Navyše som nevojak, každá zbraň mi vypadne z rúk. Aj tá mystická. Mráz, sneh, ľad a vietor ma privádzajú do zúfalstva. Zo stáda sobov chytám paniku. Vlka, medveďa, rosomáka i orla sa bojím, prestrašila by ma i snežná sova. Pol roka tmy a svetielko petrolejky s tulením tukom, ľadové iglu ako chladnička niekde vonku, vo víchrici, to je pre mňa desivá predstava. Som načisto mestský človek. Viem, viem, nerozumieš, čo to je mesto, no skús pochopiť aj ty mňa… Jednoducho nemôžem a hlavne nevládzem. Preferujem silné slnko, trópy, samba, tequila, tortilla a sladká, sporne odetá seňorita Rita. Som rád, že nahmatám reálne veci, ak dva dni nevidím asfaltku, dostanem horúčku. Všetkých vízií a halucinácií mám už po krk, nemôžem sa denne, ako ty, kúpať v dyme a pojedať stále mamamach s lililišajníkom.
Po mojom s úctou a úklonom prenesenom prejave sa obaja malí muži nejakým neznámym zázrakom spojili do jedného veľkého, ktorý mi čnel nad hlavou ako pastierova pätmetrová palica-urga v stepi. Chlap vytiahol spoza chrbta čiernu čugaňu, zamával ňou nad hlavou, až zahrmelo, z úst mu vyšiel fialový blesk, z očí zelený, z uší červený a stanom sa ozvalo – Gundzaj- uglaj-bobon, labakan, kyzylkum!
Zasvišťal neviditeľný letiaci šíp, zamraučala neviditeľná zasiahnutá umierajúca zver a v povetrí odvisol strašidelný parfum, maximix z pachu spáleného peria, vareného sobieho laloku a dobre odležaných medvedích láb.
Bol som rád , keď som následne zistil, že sedím v kaviarni, na stolíku presíčko, v popolníku dymiaci špak, všade vrava, huriavk, pripití mládežníci a hnusná slovenská popová hudba, búšiaca do hlavy. Oproti mne zachovalý šesťdesiatnik. Skoro sympaťák. Primerane oblečený, učesaný, až na tie bokombrady, visiace niže tváre. Ľahká identifikácia, bol som zvedavý, čo z neho vypadne. Nenechal ma dlho čakať.
– Mládenče, nemusím ti snáď zdôrazňovať, že náš Boh je jediný, najväčší, najsilnejší, celkom pravdivý, hýbe svetom i vesmírom. Podľa väčšiny jednoduchých ľudí, náš vyvolený národ má prsty vo všetkom zlom i dobrom, čo sa len šuchne po zemi. Náš Boh nás tak strašne miluje, až sa trošku sadisticky rozhodol, že nás bude neustále vystavovať veľkým skúškam. Poznáš pogromy, holokaust, pochod púšťou, dejiny, nie?… Nuž a my by sme mu za to všetko mali byť vlastne vďační. Keďže sme tí vyvolení, bohom predurčení. No a za odmenu sa mnohým z nás v živote neobyčajne darí. Biznis, veda, kultúra, zábava, šport, na čo si len spomenieš.
– Jasné, jasné, váš Veľký vám predal Knihu Kníh, Veľký Zákon a kadečo vám prikázal a zakázal, budete vládnuť svetu, ostatným národom ukazovať pravú cestu, poznám, už som to niekde začul.
– No, no, nebuď hneď tak hŕ-hŕ, pomaly, chlapče, len pomaly, nič nám nezakázal, len s významne zdvihnutým obočím doporučil. Akurát ortodoxní sa riadia maniacky jeho slovami. Podaktorí… My môžeme skoro všetko. Náš Boh je múdry, nemá rozum úzky, od večera do rána, ťahá pekne za motúzky. Vie, aký je človek od prírody svojhlavý, domýšľavý, netrpezlivý. Veď nám nezanechal ani svoju podobu, nemáme priveľa modlitieb, prikázaní, ani sviatkov. Je to jednoduché, narodíš sa, odfiknú ti predkožku a o ostatné sa postará tvoja veľká rodina. Celosvetová. Všade budeš mať kamarátov, ak sa budeš aspoň trocha riadiť Zákonom.
– Vďaka, so svojou predkožkou som kamarát. Mám ju celkom rád. Dobre vyumývanú, oddýchnutú, natretú telovým mliekom Dove Ph 5.5.
– Pche, bezvýznamný kus kože…
– To hovoríš ty. Nikdy si ju nemal.
– Je tam toho, však niekde sa obrezávajú aj ženy.
– Tento rituál sa nedá nazvať inak, ako prejav najvyššej formy idiotizmu. Ale chcel si mi niečo ponúknuť, snáď môžem byť najvyšší Učiteľ, no nie?
– Na to nemáš dosť bohatú rodinu, bol by si iba významnejší učiteľ, musel by si tvrdo zapracovať na ďalšom postupe. Vhodný sobáš, nová vlasť, správni známi a tak pomaličky, postupne.
– No, ďakujem veľmi pekne, úplný nezmysel, konvertovať po štyridsiatke, emigrovať, ženiť sa, študovať. Myslím, že zostanem bez vierovyznania, pokiaľ viem, vy ani nemôžete miešať krv do jedla. Poviem ti kačacie drobky, pražená krv, pečienka a pečený puchor, to sú dobrotky, až mi ťahavá slina vyletela na bradu. Ja som na takej strave vyrastal. Ako pätročný som jedol surové srnčie srdce, mŕtve sotva minútku. Delikateska!
Keď dotyčný počul moje gurmánske priznania, očervenel, ožltol, obelel, začal sa chvieť, jeho kontúry spriehľadneli, mizli, až sa stratil kdesi v šedom závane hmly, alebo cigaretového dymu, z ktorého zreteľne zaznelo – Počuješ ho, bože, nabrús košér nože, levi-plevy, maces, kto má naše faces? A na stole zostal zabudnutý pár bokombrád stočených do ruličky, ktoré čašník vzápätí s gestom odporu hodil do popolníka.
Ale potom, v jedinej, čarovnej, oslobodzujúcej sekunde som zacítil, ako mi z tela zmizla tiaž menšieho tanku. Bol som opäť vo vesmírnej lodi a s ľahučkými nohami vystupoval zo zariadenia pripomínajúceho centrifúgu, ktoré ma presvedčivo previedlo tým náboženským mysterióznym kolotočom. Veľkou Skúškou. Celé priestranstvo doslova desivo vypĺňalo vyzváňanie stoviek zvonov, ktoré ale nikde neboli vidieť. Každý zo zvonov znel celkom inak. Až po chvíli som si uvedomil, že ten zvuk vydávajú tlieskajúce ruky stovky aronovcov, stojacich v kruhu okolo mňa. Nemohol som prehliadnuť niekoľko vysokých čiernovlasých, šesťnohých krásavcov, ktorí zbesilo, nezastaviteľne, no s neuveriteľnou gráciou tancovali na nečujnú hudbu. Ach, áno, aronovskí hypertanečníci prišli ma privítať medzi seba. V hlave mi vybuchoval telepatický ohňostroj rozhovorov, všetci naraz mi chceli zablahoželať. Až ten huriavk a všetko ostatné prehlušil tupý tón, ako keď vystrelíte z mínometu ráže 15,6 cm.
– Tu veliteľ Šatar Aron, aj ja ti blahoželám, máš 91 % úspešnosť, odolal si všetkým pseudonáboženstvám. Ideš v brázde cesty bieleho lúča, najvyššej a najsilnejšej energie a inteligencie, ktorá riadi a úžasne usmerňuje vesmír. Zajtra odchádza tvoj klon na Idar. Drž sa cesty bieleho lúča a nič čudné sa ti nikdy nestane…
…pokračovanie…
V druhom diele sa dozviete: Ako vyzerá tanečná párty na planéte Idaru. Zvyky a obyčaje Idarčanov. Aký je vlastne sex so samicami z Tag 24. Čo je Biely karneval? Čo všetko spôsobí červený peľ zo zrkadlovej galaxie Zan. Idarskí hypertanečníci chcú Veľkého tanečného veľvyslanca vyhlásiť za svojho učiteľa, podarí sa im ich smelý plán?
Čítajte pokračovanie, dozviete sa všetko a ešte niečo navyše!!!