Obsah 2 – 2007
2
rozhovor s riaditeľom Vydavateľstva spolku slovenských spisovateľov Romanom Michelkom
8
Zuzana Fapšová: Na lúke
10
Mirka Ábelová: Hlupáci, toto som ja!
12
Alena Štrompová: Pretekám ti prstami
14
Robert Puchert: Let do budúcnosti
Category: č. 2/2007
Rozhovor s Romanom Michelkom
Ľudské poznanie má svoje hranice
Rozhovor s filozofom, historikom, politológom a vydavateľom
Romanom Michelkom
Roman Michelko sa narodil v roku 1971 v Košiciach. V roku 1977 sa naučil čítať. A potom už len stačilo, aby v nesprávnom čase čítal nesprávne knihy. Od roku 1985, kedy sa v Rusku začala Perestrojka, ho začala intenzívne zaujímať politika. To ho trvalo poznačilo, takže nakoniec v roku 1990 nešiel študovať právo, ekonomiku či informačné technológie, ale filozofiu a históriu. V roku 1991 si k tomu pridal novootvorený odbor politológiu. Už v polovici 80. rokov objavil Kafku, Sartra, Camusa, Kierkegaarda a Dostojevského, ale aj Fromma či Nietzscheho. V prvej polovici 90. rokov k nim pribudli Vámoš, Ionescu, Becket, Marcel, Jaspers a mnohí ďalší. Od roku 1992 patril do redakčného kruhu časopisu Proglas a pravidelne publikuje v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch, Kultúre, Literike, Knižnej revue, Slovenských národných novinách, IQ, Extraplus a mnohých ďalších periodikách. Za ten čas publikoval viac než 400 článkov, komentárov, recenzií, esejí a štúdií. Od roku 1995, kedy absolvoval Filozofickú fakultu UK, vystriedal množstvo zamestnaní. Pôsobil na akademickej pôde TU či FiF UK, okrem toho pracoval v Národnom literárnom centre, v Slovenskom rozhlase, na rektoráte STU. Viedol spravodajstvo v Rádiu Hviezda FM a od roku 2003 je riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Za zbierku filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos mu bola udelená prémia ceny Ivana Kraska (ceny za najlepší literárny debut autorov do 35 rokov).
Zuzana Fapšová: Detstvo
NA LÚKE
I.
Na svitaní sa pred nami zjavila srnka.
Hľadeli sme na ňu ako na hnedý obláčik,
v obrysoch zafarbený do belasa.
Svietila ako slnko.
Mával si rukami.
V očiach si mal jemné modré perličky,
ktoré na tebe zbožňujem.
Na slame sa kotúľali naše oči
a srnka, zjašená od radosti, začala dvíhať
kopytá a meniť sa na hnedého jednorožca.
Mirka Ábelová: Hlupáci, toto som ja!
4:38 Nespavosť
Sedím
v
kuchyni
za
stolom
pre
štyroch
a
zvyšní traja
hostia
dnes
nie
sú
pozvaní
Alena Štrompová: Pretekám ti prstami
Mesačné svitanie
Membránou duše
vchádzaš mi do tela
bruškami prstov
presne
ako som
chcela
krásne a pomaly
veď je
nedeľa
tiene dvoch postáv
už len Mesiac
zozbiera…
Robert Puchert: Let do budúcnosti
Terminál letiska pripomínal úľ. Bzučali tu nervózni, nepokojní ľudia, škripot batožín na kolieskach sa strácal v tisíckach krokov. Každý sa ponáhľal. Každý okrem neho. Stál tam ako včelia kráľovná. Sám, celkom v strede. Pokojne. Šťastne. Na rozdiel od všetkých naokolo nemal batožinu, ani len príručnú tašku. Hruď pod novučičkým sakom sa mu dvíhala pokojne, v pravidelnom rytme, ruky voľne splývali pri tele. V jednej držal doklady, druhú mal zovretú v päsť. Nie tak, ako keď ste nervózny či idete niekoho udrieť, nie kŕčovito. Niečo v nej schovával, niečo malé…
Benjamin bol muž v najlepších rokoch, ktorému učaroval internet a jeho výhody – najmä rýchlosť a anonymita. Začal sa zapájať do internetových aukcií, búrz… Keď mu prvá stodolárovka prenesená na anonymné bankové konto vyniesla ďalšie dve, neváhal ich hneď investovať. A tak investoval a investoval, čo-to stratil, no najmä získaval. A tak po piatich rokoch získal oveľa viac, než by sa odvážil za tie roky snívať. Nezapájal sa vždy do legálnych obchodov… No keďže sa nedala vypátrať pravá identita, nebál sa – a najmä vidina dobrého zisku mu ruku s myšou vždy posunula na tlačidlo odoslať. Keď si spočítal financie na všetkých kontách, okrem zvuku počítača sa izbou začal ozývať jemný tlkot. Jeho srdce. Ešte ho má. Ale časť z neho zomrela. Časť venovaná jej.
Bohuš M. Rosinský: Ponoriť riť do bažín…
tri bodky
… vôbec nebažím
ponoriť riť do bažín
chcel by so z nich už konečne
raz vyliezť…
Mário Polónyi: Z úletníka
Drogy
Usedavo klebetili chlapi pri grogu.
Dumali, či nevymeniť ten grog za drogu.
Navzájom sa hecovali a len čo si prihli,
jeden drogu vytiahol a druhý mal ihly.
Dali hlavy dohromady, reku ktorý začne.
Vinco žily natrčil oddane a vďačne.
Bez odmerky naložili, Vinco hádam zvládne…
…veď aj ženu otĺka, aj pije aj kradne.
Mathej Tomka: Ako na dedine
Autonehoda
„Boha tvojho, kura jedna!” a škrípanie bŕzd ma privítalo v mojej rodnej dedine. Ešteže som sa zastavil pri tabuli a kochal sa horami. Sekundu pred preletelo okolo mňa auto. Nezastalo na stopke a letelo doľava. Nasledoval ten výkrik a náraz.
Rozbehol som sa k prvým domom. Niekoho zrazilo. To vykríkla tetka Marka. Pribehol som k nej. Zalamovala rukami a horko plakala.
Z auta vystúpil muž, cynicky utrel z kapoty krv a hodil smerom k tetke červenú bankovku. Naštartoval, obišiel kaluž krvi a fujazdil ďalej.
„Bola moja najmilšia!” prežehnala sa tetuška a za krídlo ju zdvihla z cesty. Jarabá sliepočka. Bankovku si ani nevšimla.
Vrátil som do rodnej dediny. A vítala ma smrť. Prišiel som sa pred ňou ukryť a ona skoro na mňa siahla. Bankovku som položil na okno a uškrnul som sa na ňu: „I ty si umrel tragicky.”
Silvia Kaščáková: Ležíš mi na srdci
Rozchod
Dám ti kamienok
do topánky,
aby
aj teba bolelo,
že odchádzaš.
Igor Vaverčák: Šiesty zmysel tohto sveta
Kvapky príbehov
Počúvali sme kvapky dažďa.
Jemne klopali na strechu.
My pritisnutí na seba.
Hľadela si do očí.
Kvapky príbehov.
Depresie a nočné mory.
Šiesty zmysel je odpojený.
Túžiš len po nových pocitoch
nekonečných nirván.
Tých kvapiek dažďa,
čo merajú čas splynutí.
3 pohľady na …
3 pohľady na…
Putovanie od existencionalizmu po hedóniu konzumu
Silný duch existencionalistickej filozofie a sofistikovaná depresia sa vinú celým textom Romana Michelka. Raz ako ústredné myšlienky, inokedy ako periférne fenomény, ale stále prítomné, napríklad aj v myšlienkových pochodoch autora, ktorý priznáva ich vplyv, ale to nemusí, pretože sa dajú identifikovať i medzi riadkami. Nielenže sa autor popri mnohých významných filozofoch zaoberá podstatou existencie, ale hľadá a navodzuje v čitateľovi otázky, prečo vzniká takáto literatúra a aký je jej zmysel. Práve východiskom, ktoré ponúka Michelko, je existencialistický prúd, ale oprášený, zbavený nánosov idealizmu a schopný ponúkať nonkonformné riešenia a viacvariantné možnosti.
Dašena Krištofovičová: madrino nebo
° madrino nebo °
Hana ležala na posteli a cítila vôňu orgovánu. Vôňa bola taká silná, až sa jej zažierala pod kožu, do vlasov, mala tej vône plné myšlienky. Po chvíli sa jej začalo zdať, akoby sa sama stala tou vôňou. Vedela, že ak vázu s orgovánom neodnesie kamsi inam, určite sa do rána zadusí.
Do izby vošla Madre. Hana odvrátila zrak. Bolo už neskoro tváriť sa, že spí, tak sa aspoň tvárila, že premýšľa. Madre sa prešla po izbe oslepená podvečerným prítmím, ktoré veľa napovedalo, ale nedokázalo prezradiť, ako veľmi si Hana želá prepadnúť sa cez posteľ do nejakého iného pekla, ak Madre čím skôr neodíde. Nezniesla ticho, aké spolu prežívali. S niektorými ľuďmi sa jej mlčí príjemne, slová akoby ani neboli potrebné, nevypovedané sa premenia na zvonivé kvapôčky, hrajú príjemnú melódiu. Ticho, ktoré so sebou Madre všade nosila, bolo nepríjemne bodavé, pálilo ju na zápästiach. Vždy sa jej žiadalo niečo povedať, no slová sa buď stratili v jej útrobách, alebo vychádzali nemé. Vždy chcela to ticho rozbiť prostými slovami, no nikdy, naozaj nikdy sa jej to nepodarilo.
Vladimír Ledecký: S dušou tuláka
Vladimír Ledecký sa narodil 14. februára 1966 v Levoči. Venuje sa cestovaniu, spoznávaniu ľudí a sociálnej práci. Píše odborné články, je spoluautorom odbornej publikácie Obecná firma ako sociálny podnik. Pracuje ako starosta, mediátor a rád pôsobí ako motivátor. Mnohé jeho príbehy boli prežité a napísané v priebehu dvadsiatich piatich rokov, autor ich zhrnul v prozaickej knihe S dušou tuláka, ktorá v roku 2006 vyšla vo vydavateľstve Beryl.
Ivan Vanák: Motýlí smútok
NARKOMAN
pálivá hmla si opäť ustlala
na jednu noc v mojej hlave
motýľ so spálenými krídlami
veselo vzlietol do svojho neba
a ja prehrajúc ďalší boj s rozumom
dal som si zas jednu dávku teba
Erik Ondrejička: (e)PIGRAMY
Dobrí kamaráti
Chlapci sú to milí. Aj tá ich Liehová.
Nech im Pán Boh zdravie naveky uchová.
Iným neotváram. Až keď som si istý,
že pri dverách zvonia dvaja liehovisti.
Mal byť Jim Morrison zavraždený (8.časť)
MAL BYŤ JIM MORRISON ZAVRAŽDENÝ?
(dokončenie)
Ďalšie skutočnosti z posledných dní života básnika a speváka americkej hudobnej skupiny The Doors Jamesa Douglasa Morrisona
Časť ôsma
… istý bývalý hollywoodsky právnik (t. č. na dôchodku), ktorý hrával golf s Maxom Finkom – obhajcom, ktorý zastupoval v súdnom procese Jima Morrisona v roku 1969 v Miami, kedy bola rocková hviezda obžalovaná z obscénností a odhaľovania sa na verejnosti, sa v roku 2002 vyjadril, že je presvedčený o tom, že asi mesiac predtým, ako odišiel Morrison do Paríža, ho musel Fink varovať a navrhnúť mu opustiť krajinu. Malo sa tak – podľa tohto nemenovaného právnika, ktorého spomína Stephen Davis v článku The Last Days of Jim Morrison (Posledné dni Jima Morrisona) , udiať vo februári 1971.
Rock & Roll (14.časť)
Ireney Baláž
ROCK AND ROLL
(časť štrnásta)
Mick JAGGER
… 1. septembra 1964 pristálo na newyorskom letisku lietadlo spoločnosti BOAC, let č. 505. Tento historický okamih musel zrejme na Rolling Stones veľmi zapôsobiť, keď aj jednu zo svojich skladieb na nedocenenom albume Aftermath nazvali Flight 505 (pozn.) Mick Jagger oblečený v džínsoch a koženej bunde si to rovno zamieril na letiskovú plochu. V ruke stískal cestovnú kabelu a energicky sa predieral húštinou kamier a reflektorov. Na tlačovej konferencii novinári naňho pokrikovali ako na zver. Okolo pódia sa nakopila nepriestupná hradba hláv. „Hráte …ten istý typ muziky…ako Beatles.“ Jaggerovi sa naježili a zároveň ihneď spľasli vlasy na hlave, pery sa stiahli do pohrdlivého úsmešku. „Nie!“ K pódiu sa natlačil ďalší reportér. „Kto je šéfom?“ Dlhé ticho… Už-už sa zdalo, že sa ozve viac členov kapely naraz – ale nakoniec sa zo skupiny vynoril Jagger, neuveriteľne plochý, takže spredu vyzeral úplne ako zozadu. Pokročil smerom k novinárom. „My,“ povedal, „my všetci!“ Tlačovka sa skončila…
Continue reading Rock & Roll (14.časť)
Ondrej Herec: Dobre organizovaný netvor (1.časť)
Nijaký stroj nefunguje tak presne a lacno ako aparát, zložený z ľudí. (Max Weber)
Horor a netvory organizácie
Organizácie ovládajú hospodárstvo, politiku, vedu, prácu, rodinný aj susedský život, duševný aj fyzický priestor. Fyzicky sa skladajú z ľudí a z predmetov. Ako právne osoby existujú len virtuálne, ako súhrn formulácií, podliehajúci ustanoveniam zákona. Organizácia nemôže zomrieť, všetky jej súčiastky (ľudia) sú zameniteľné. Niet hrdinu, ktorý by zvíťazil nad organizáciou, hoci jej môže vzdorovať, ak je ochotný zahubiť sám seba. Organizáciu nemôže zničiť jednotlivec, len iná organizácia, možno ju poraziť len právne, ekonomicky alebo vojensky.
Hororový potenciál organizácie spočíva v jej schopnosti anonymne ovládať človeka, a ešte viac v schopnosti zaobísť sa bez neho, nahradiť ho iným, alebo prispôsobiť ho vlastným cieľom. Vrcholom organizačného hororu je človek, ktorý túži stať sa nástrojom korporácie, otrok, ktorý túži byť dokonalým nástrojom, nechce poznať slobodu ani ciele svojho pána, sluha bez vlastných snov a ambícií. Páchnuci dych upíra infikoval netvora organizácie, ale obeť ostala individuálnou.
Continue reading Ondrej Herec: Dobre organizovaný netvor (1.časť)
Jozef Puchala: Napoly bez nôh, celkom bez hlavy
Na päste
Tma
ako výplach
žalúdka
a mesiac
ako krvný
koláč
Nebo tu visí
na skrutkách
Pohne ním
možno
pohnútka
alebo
slová
apoštola
Čas
čo je medzi
mnou a dymom
Noc
ako vlak
Svet ako výmoľ
na ceste
Zakopneš
keď sa
dotkneš pravdy
a povieš
tomu
čo ti vzal dych:
„nastal čas
pane
na päste“
Continue reading Jozef Puchala: Napoly bez nôh, celkom bez hlavy