K základným otázkam Štúrovej národnej filozofie a jej aplikácia na slovenské podmienky

Prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc.

K základným otázkam Štúrovej národnej filozofie a jej aplikácia na slovenské podmienky

 

 

1. Samobytnosť slovenského národa – základná myšlienka Štúrovho programu

 

            Ak pozorne sledujeme vývoj Štúrových názorov od ich počiatočného utvárania až po vyvrcholenie v revolučných rokoch, resp. ich úplné dotvorenie relatívnym návratom k niektorým pôvodným myšlienkam, a tiež pozorne skúmame Štúrovo doteraz prístupné dielo, zisťujeme, že ako červená niť sa nimi tiahne Štúrovo presvedčenie o absolútnej nevyhnutnosti vybojovania samostatnosti a uznania slovenského národa, ktoré sa stalo základným Štúrovým životným cieľom i základným cieľom jeho pôsobenia a politického programu.

            Z tohto zorného uhla musíme preto predovšetkým posudzovať Štúrovu národnú myšlienku ako celok i jeho politickú a verejnú praktickú činnosť v slovenskom živote. Štúr v liste Františkovi Palackému už v roku 1843 zdôrazňuje nevyhnutnosť pozdvihnutia slovenského národa k duchovnému životu: „Pozdvihnutie nášho kmeňa slovenského, a toto jediné, leží mi hlboko na srdci.”[i]

            Štúrovo úsilie o vydobytie národnej samobytnosti Slovákov nepramenilo len z rodoľubských a národných pohnútok, ale aj z pohnútok sociálno-politických, z pohnútok, ktoré priniesla éra nastupujúcej modernizácie, éra, ktorej Štúr bol jedným, i keď nie z najdôležitejších predstaviteľov.

            V Štúrovom období dochádza prakticky k vyvrcholeniu procesu utvárania novodobého národa. Zavŕšenie tohto procesu a jeho premietnutie do konkrétnych podmienok Uhorska však predpokladalo existenciu základných čŕt takéhoto národa od vlastnej národnej kultúry cez jednotnú spisovnú a literárnu reč a národné územie až po hospodársky život, teda atribútov, ktoré Slovákom vo veľkej miere chýbali a ktorých vytvorenie či dokázanie si Štúr vytýčil ako životné krédo.

            Boj za samobytnosť slovenského národa musel byť preto vedený predovšetkým z pozície nastupujúceho meštianstva, nositeľa toho spoločenského a hospodárskeho poriadku, ktorý formoval novodobé národy. Štúrova národná ideológia preto popri rýdzo národných stránkach obsahovala aj prvky sociálne, hospodárske a politické, svojou podstatou už kapitalistické a demokratické, pretože „treba zdôrazniť, že Štúr je predovšetkým ideológ rodiaceho sa slovenského kapitalizmu, resp. maloburžoázie, ktorá v tom čase bola vedúcou, i keď nie najpočetnejšou spoločenskou triedou“.[ii]Cieľom Štúrovho úsilia bolo zjednotenie a odstránenie feudálnej roztrieštenosti.[iii] Štúr pochopil, že národné oslobodenie a národná rovnoprávnosť je neoddeliteľná od oslobodenia a rovnoprávnosti sociálnej, hospodárskej i politickej a zodpovedne tomuto pochopeniu vytýčil aj svoj program národného, hospodárskeho, sociálneho, politického i právneho pozdvihnutia a zrovnoprávnenia slovenského národa s ostatnými národmi rakúskej ríše, resp. Uhorska.

            Celý Štúrov boj za realizáciu tohto programu dokazuje, že sociálno-politický a hospodársky obsah národného programu Štúr nepodceňoval, ale ho pružne spájal s obsahom národným, i keď na prvé miesto položil problém národa, konkretizovaný do požiadavky uznania jeho svojbytnosti. Primát svojbytnosti Slovákov v Štúrovom programe logicky vyplýval z postavenia Slovákov v Uhorsku i z postavenia rodiacej sa slovenskej buržoázie a maloburžoázie v národnostno-sociálnej štruktúre vtedajšej uhorskej a slovenskej spoločnosti. Ako reprezentant slovenskej buržoázie Štúr nemohol nevytýčiť program, ktorý by jej jednoznačne zabezpečil hospodársky i politicky vedúcu úlohu na slovenskom národnom území, čo predpokladalo vylúčenie konkurencie šľachty vôbec, rovnako aj nenárodnej, taktiež sa rodiacej maďarskej a nemeckej buržoázie. Nároky na ovládnutie slovenského národného územia slovenskou národnou buržoáziou však nemohli mať, teoreticky vzaté, žiadne opodstatnenie, kým obyvateľstvo tohto územia vystupovalo ako nesamostatná a nesvojbytná národnosť, resp. národ, kým tu existovalo oficiálne stanovisko, že slovenský národ neexistuje.

            Vydobytie samobytnosti pre slovenský národ, jeho zjednotenie a zrovnoprávnenie s Maďarmi, bolo teda základom akýchkoľvek úvah o realizácii ďalších, svojou podstatou modernistických  sociálnych, hospodárskych a politických postulátov Štúrovej národnej a politickej koncepcie.[iv] Boj za samobytnosť slovenského národa viedol Štúr jednak po stránke teoretického zdôvodňovania samobytnosti, jednak intenzívnym rozvíjaním všetkých prvkov a znakov, ktoré v jeho chápaní tvorili imanentnú náležitosť svojbytného národa.

            Filozofickým základom Štúrovej argumentácie v širšom zmysle stala sa Herderova a Heglova filozofia dejín, ktoré mu umožnili vytýčiť perspektívu a budúce svetové poslanie Slovanov a v ich rámci i Slovákov. Už sme spomenuli, že Herder bol jednou z tých mála výnimiek spomedzi filozofov, ktorí upustili od nacionalistického velebenia Germánov ako historického národa, resp. národov, a vyzdvihli kladné vlastnosti Slovanov a na ich základe veľké vývinové možnosti v budúcnosti. Štúr v tieto možnosti pevne veril, no jeho viera v budúcnosť Slovákov potrebovala filozofický základ a zdôvodnenie. Preto, poznajúc filozofické smery vtedajšej doby, usilovne hľadá systém, ktorý by mu vieru potvrdil potrebnými dôkazmi; našiel ich vo filozofii G. W. F. Hegla, predovšetkým v jeho filozofii dejín. Heglovo dynamické a vývojové chápanie dejín, protikladné k feudálnemu statickému postoju k histórii národov, bolo svojím spôsobom revolučné a „výborne sa hodilo do základu Štúrových myšlienok o slovanskom svete“.[v] A práve z tohto dôvodu „zo širokého systému Heglovho vyberá filozofiu ducha objektívneho – filozofiu dejín štátu, z filozofie ducha absolútneho časť o umení“.[vi] Objektívny duch ako súčasť Heglovej filozofie ducha sa prejavuje v spoločnosti, štáte, národoch a ich histórii a jeho vývoj, chápaný u Hegla historicko-dialekticky, „dovoľoval zaradiť aj Slovanov do vývinovej stupnice ľudstva“.[vii]

            Pravda, Heglova redukcia moderných dejín na dejiny germánskych národov, jeho šovinistické výroky, opovržlivý postoj k niektorým iným, predovšetkým slovanským národom nemohli zapadať Štúrovi do slovanskej a politickej koncepcie; Hegel v oblasti filozofie dejín nedoviedol svoju dialektickú metódu do konca a nepripustil možnosť pokračovania histórie nástupom nových, teda aj slovanských národov. Praktické potreby slovanského a slovenského hnutia priviedli Štúra k logickému odklonu od Heglovej filozofie dejín k idealizácii Slovanstva, k záveru o jeho osobitnom historickom vývoji a historickom svetovom poslaní v budúcnosti.[viii]

            V tejto súvislosti sa však veľmi často skúma stupeň závislosti Štúra od Heglovej filozofie dejín. Štúrovo literárne dielo a praktické konanie ako vedúcej osobnosti slovenského národného hnutia túto závislosť potvrdzujú. Napríklad, veľmi silný vplyv mal Hegel na Štúra v otázkach štátu, o čom sa zmieňujeme na inom mieste, ale aj vo filozofii dejín. Tu napríklad, ako zdôrazňuje Ľudovít Bakoš, „jeho prednášky až na slovanskú nadstavbu sú vlastne parafrázou Heglovho úvodu k filozofii dejín“.[ix] Práve doplnenie tejto filozofie o slovanskú nadstavbu však okrem iného ukazuje, že Štúr nebol Heglovým filozofickým epigónom a nepreberal dogmaticky všetky jeho závery; naopak, preberal a rozvíjal to, čo zodpovedalo cieľom hnutia, ktoré viedol, prispôsobujúc Heglovu filozofiu a jej základy aktuálnym potrebám slovenského národného hnutia štyridsiatych rokov 19. storočia, vytvárajúc tak svojráznu národnú a politickú koncepciu.

            Takýto postoj k Heglovej filozofii potvrdzuje sám Štúr v jednom z listov Samovi Bohdanovi Hroboňovi, kde ako základné východisko uznáva práve Heglovu filozofiu, ale uznáva či vidí aj nevyhnutnosť jej pretvárania a prispôsobovania.[x] Pri preberaní Heglových filozofických názorov sa Štúr svojho zámeru pridržiaval. Vždy, keď jeho filozofia zodpovedala či vyjadrovala potreby slovenského národného pohybu, ako ich pociťoval a videl Štúr, preberá Hegla takmer doslovne, tam, kde ju považuje z tohto hľadiska za neuspokojivú, Štúr tvorí, prispôsobuje a pretvára, nevyhnúc sa, prirodzene, ani chybám a omylom. Neznamená to však, že u Štúra ide o akýsi eklekticizmus z Heglovho systému, alebo o eklekticizmus v širšom rámci. Ak aj dnes ešte stále uznávame trvalé hodnoty niektorých stránok Heglovej filozofie, neznamená to, že nemala historický charakter, že neslúžila konkrétnym sociálnym a dobovým cieľom. Ak potom Štúr Hegla dotvoril, tvoriac pod vplyvom konkrétnych dobových politicko-sociálnych a národných cieľov, neurobil nič iné než to, že prispôsobil filozofiu objektívnym potrebám svojej doby a národa, ako ich on subjektívne pociťoval. To sa vzťahuje v prvom rade na Heglovu filozofiu dejín a miesto Slovanov v dejinách i budúcnosti národov, ako im ho Štúr určil a predpovedal.

            V čase Štúrovho vstupu do slovenského verejného života Slováci neboli uznávaní za svojbytný národ. Postavenie Slovákov v Uhorsku a v slovanskom svete aj sami slovenskí dejatelia vysvetľovali v duchu Kollárovej širokej koncepcie slovanskej vzájomnosti a kmeňovosti. Aj Štúr žil dlhší čas v duchu ideí Kollára, neskoršie sa však s ním rozišiel najmä pre nezlučiteľné názory v otázkach jednotnej slovenskej spisovnej reči, čomu v určitom zmysle predchádzala rozdielnosť názorov v otázkach slovanskej kmeňovosti.

            Kmeňová, t. j. národná myšlienka ako súčasť širšieho slovanského sveta a s ňou spojená idea humanity mali na Štúra veľký vplyv a  z nich vychádzal predovšetkým pri rozpracúvaní vlastnej koncepcie slovanstva a kmeňovosti.

            Štúrova koncepcia boja za samobytnosť slovenského národa narážala na kollárovský „československý kmeň”, do ktorého patrili aj Slováci. Preto Štúr proti princípu kollárovskej jednoty a štyroch slovanských kmeňov, t. j. národov[xi], stavia tézu o kmeňovosti Slovákov, t. j. zdôrazňuje ich národnú svojbytnosť a  podáva zároveň vlastnú koncepciu slovanskej vzájomnosti a jednoty, podľa ktorej „prirodzenou štruktúrou slovanstva, podstatou všetkého slovanského života je jeho kmeňovosť, t. j. existencia rôznych suverénnych slovanských národov[xii], vrátane národa slovenského.[xiii]

            Pravda, Štúrova kmeňovosť nemala a nesmela nijako ohroziť slovanskú vzájomnosť a jednotu. Naopak, celý program národného obrodenia Slovákov staval na súčinnosti a spolupráci, resp. vzájomnej pomoci všetkých slovanských národov, ktorých jednotu považoval za alfu a omegu ich budúceho svetového poslania. „Myšlienka slovanská“, písal v roku 1846 Michailovi Petrovičovi Pogodinovi, ruskému historikovi, publicistovi a spisovateľovi, „bola mi do prvej mladosti hviezdou, ona ma zahrievala, obživovala a na veky živiť bude.[xiv]

            V zmysle dialektického chápania celku a jednoty vidí Štúr v kmeňovej rozčlenenosti Slovanstva cestu k dosiahnutiu vyššej jednoty. Slovenská „kmeňovitosť”, t. j. samobytnosť Slovákov, vyplývala podľa Štúra predovšetkým z existencie osobitného slovenského nárečia, t. j. jazyka. „My Slováci sme kmeň; za to nás uznali najlepší a najzbehlejší znatelia národa slovanského Dobrovský a Šafárik, a kto by nám kmeňovitosť odoprieť chcel, neznal by nás docela. Kmeňovitosť naša sa zakladá podstatne (essentialiter, wesentlich) na našom vlastnom, osobitnom nárečí a potom na iných stránkach nášho života.”[xv]

            Osobitné slovenské nárečie ako spisovný jazyk bolo však iba v stave zrodu a jeho prijatie nevyhnutne muselo naraziť na kollárovské chápanie kmeňovosti a češtiny ako spisovného literárneho jazyka československého kmeňa, t. j. Čechov a Slovákov. Štúr videl, že prijatie spisovného jazyka slovenského nie je možné bez nového prístupu k Slovanstvu a kmeňovosti, že nie je mysliteľné bez dokázania slovenskej kmeňovosti, t. j. bez uznania Slovákov za samostatný a svojbytný národ. V liste Františkovi Strakovičovi, hovoriac o svojom pripravovanom spise, medziiným píše: „Poznáte z ňeho ťjež že nám pri vistúpeňí Slovenčini ňeide o ňu samú, ale že nám iďe o velkí a noví princíp vzájemnosti Slovanskej, ktorá ňebuďe záležať len v litjerkach a kňihách ako ju Kollár pochopiu, ale buďe zahrnutá vo viššom živote duchovnom“.[xvi]

            Argumenty v prospech slovenskej kmeňovosti a vyššieho princípu slovanskej jednoty a vzájomnosti Štúr rozpracoval v  článku Hlas k rodákom, no predovšetkým v práci Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, položiac základ samobytnosti slovenského národa a zároveň i vyššej formy slovanskej jednoty a vzájomnosti, ktorá bola významným príspevkom Štúra k rozvoju oslobodzovacieho a uvedomovacieho procesu slovenského národa i slovanských národov vôbec, vzájomnej pomoci a spolupráce Slovanov, čím najlepšie plnil svoje predsavzatie slúžiť národu, slovanstvu a ľudstvu.

 

 

2. Reč a ďalšie atribúty samobytnosti slovenského národa

 

            Osobitnosť slovenského nárečia (jazyka) ako základný dôkaz slovenskej kmeňovosti, t. j. samobytnosti Slovákov, ako znak národa, bola predmetom Štúrovho dokazovania po celý čas jeho verejno-politického pôsobenia.

            Štúr vyvinul predovšetkým veľké úsilie, aby dokázal vzájomnú podmienenosť, spätosť národa a reči. „Pod národom sa vždy vyrozumieval a vyrozumieva spolok ľudí jednu reč od prirodzenia užívajúcich a podľa tohoto zmyslu, sme i my, trebárs v akomkoľvek spojení národom, a je národom každý, ktokoľvek takýto, od iných ho rozdeľujúci znak má.”[xvii]

            Štúr túto spojitosť a vzájomnú podmienenosť veľmi podrobne vysvetľuje a zdôvodňuje v článku Ponosy a žaloby Slovákov, ktorý bol jeho odpoveďou na článok grófa Jána Mailátha Vlastenectvo a národnosť, rozoberajúci jazykové pomery v Uhorsku.

            Štúr poukazuje najmä na citové spojenie každého národa so svojím jazykom, považujúc ho za prvý produkt národného ducha, za najistejší znak podstaty a samobytnosti každého národa, pretože v jazyku sa zrkadlí duch národa. „Národ práve tak ako jednotlivec, prejavuje jazykom svoje najhlbšie vnútro, v jazyku takpovediac stelesňuje svojho ducha; táto vonkajšia podoba presne zodpovedá vnútru národa na všetkých stupňoch jeho vývinu, v jazyku a s jazykom sa vyvíja duch národa ako v najzodpovedajúcejšej mu forme: oba sú navzájom závislé a jeden bez druhého nemôžu teda existovať.”[xviii]

            Štúr sa usiluje na konkrétnych príkladoch dokázať spätosť osobitosti ducha národa s osobitosťou jeho jazyka a, naopak, na základe skladby jazyka možno podľa Štúra usudzovať o podstate národa. Jazyk je zvláštnym druhom pohľadu na svet, preto dokonalejší národ má dokonalejší svetonázor vyjadrený dokonalejším jazykom. Jazyk je prejavom samostatnosti a vývojaschopnosti národa, jeho ľudskosti. „Národ obstojí ako národ len spolu s jazykom, bez neho by ním nebol; ak má teda osobitný jazyk, uzná sa za národ a ako takému patrí mu právo udržať si isté postavenie vo svete.”[xix] Uzavrúc svoje teoretické úvahy prechádza Ľudovít Štúr k obrane Slovákov a ich jazyka proti maďarizácii a vyzýva maďarský národ uznať práva Slovákov na vlastný slovenský jazyk.

            Slovenský duch sa mohol podľa Štúra prejaviť iba vo vlastnej osobitnej reči. Svojbytnosť, sebauvedomenie, kmeňovosť Slovákov sa prejavovala osobitosťou ich duchovnej podstaty ako národa, ktorej musel zodpovedať slovenský jazyk. V ňom Štúr vidí „jeden hlavný prostriedok duchovného prebudenia a spojenia rozcaparteného kmeňa nášho”, v slovenčine vidí „vychádzať jasnejšiu, ligotavejšiu hviezdu vzájomnosti nad predošlú ešte čiarami a bodkami zakrytú…[xx]

            Popri týchto dôvodoch Štúr uvádza i ďalšie. V zavedení jednotného spisovného slovenského jazyka vidí cestu k jednote národa, odstráneniu dávneho rozkolu Slovákov v reči na bernolákovčinu a češtinu, s nádejou na spojenie Slovákov do jedného celistvého kmeňa, a zároveň aj k odstráneniu náboženských rozporov medzi katolíkmi a protestantmi, ktoré sa odzrkadľovali okrem iného práve v rozdielnom používaní literárnej reči, t. j. bernolákovčiny u katolíkov a češtiny u protestantov.[xxi]

            Ďalším dôležitým podielom Štúra a jeho spolupracovníkov k pozdvihnutiu niektorého zo slovenských nárečí na jediný a spoločný slovenský spisovný a literárny jazyk bolo vedomie, že ako konštituovanie novodobého slovenského národa, tak i presadenie buržoázno-demokratických, sociálno-politických a hospodárskych požiadaviek ich programu ako výrazu záujmov slovenského meštianstva je nemysliteľné bez orientácie na slovenský ľud, ktorý si slovenčinu uchoval v najčistejšej podobe, no ktorý tiež jediný mohol spolu s meštianstvom a maloburžoáziou zaútočiť tak proti feudalizmu, ako aj proti cudziemu národnostnému útlaku.[xxii]

            Preto jednou z najcharakteristickejších a najdemokratickejších čŕt štúrovcov je, že sa v činnosti obracali k slovenskému ľudu, postaviac sa na jeho obranu proti všestrannému útlaku a hľadajúc v ňom zároveň zdroj vlastného optimizmu a sily na boj za slovenskú vec. Išlo tu teda o cieľavedomé zblíženie slovenskej inteligencie s ľudovými masami, ktoré sa mohlo premeniť na reálnu spoločenskú silu iba za predpokladu, že sa inteligencia k ľudu obráti v zrozumiteľnej, t. j. vlastnej reči, ktorá sa stane spojovacím mostíkom oboch týchto vrstiev slovenskej spoločnosti, prostriedkom utvárania slovenského národného ducha, kultúry, literatúry, výchovy a vzdelávania ľudových más v národnom duchu i v duchu požiadaviek hospodárskeho napredovania spoločnosti, ktorý si vyžadoval rozširovanie vzdelanosti a rast vedomostí pre rozvíjajúci sa industriálny spôsob výroby. Štúr si bol dobre vedomý spojitosti hnutia, ktoré viedol, s ľudovými masami i potreby či nevyhnutnosti hovoriť s nimi ich vlastnou rečou. V mnohých článkoch na obranu slovenčiny najmä proti stúpencom češtiny neraz poukázal, že ľud nerozumie česky písaným knihám, a preto z nich nemá ani úžitok. „Naša povinnosť je, aby sme, ako duchovní ľudu vodcovia, brieždenie vyššieho života medzi ľudom naším na všetok možný spôsob napomáhali, čo sa nám tak najlepšie podarí, keď budeme preň celkom zrozumiteľne písať, keď i k jeho srdcu i k jeho mysli v takej reči hovoriť budeme, v ktorej on sám myslí a žije a s ktorou sa jeho celý život zrástol.”[xxiii] „Ľud náš sa navidomoči k životu duchovnému prebudzuje a tak bude si hľadieť zaopatriť aj to, čo život takýto napomáha, naša ale ako sme riekli, najsvätejšia povinnosť je ľudu nášmu v tomto usilovaní s celou dušou byť na pomoci, bo k čomuže sme to povolaní, keď nie k tomu, aby sme opustenému, odhodenému, zanedbanému ľudu nášmu z jeho stavu terajšieho pomohli a ho ako ľud poriadny do radu iných národov pred tvár Boha a človečenstva postavili?[xxiv]

            Spojenie spisovnej reči s rečou ľudových más ako jeden zo základných argumentov pre slovenčinu ukazuje, že Štúr si bol vedomý aj politického obsahu svojho boja za slovenčinu, i keď argumenty politického charakteru neuvádza na prvom mieste, ale na podoprenie hlavného argumentu.

            Štúrove dôvody na uzákonenie slovenčiny usmernili zároveň i výber nárečia, ktoré malo byť povýšené na jednotnú spisovnú reč. „Ľ. Štúr správne vycítil, že pre slovenský ľud je potrebná nová spisovná norma, a to taká, ktorá by ani katolíckej väčšine ani evanjelikom nepripomínala staré konfesionálne spory a ktorá by bola odlišná od náboženskej literatúry. Doba si žiadala takú spisovnú normu, ktorá by spájala západné i východné nárečie a bola tak živým spojivom všetkých Slovákov, rozdrobených dovtedy jednak cirkvami, jednak župami na národne neuvedomelé náboženské a regionálne skupiny.”[xxv]

            Štúrov boj za slovenčinu stal sa v daných podmienkach jedine správnym smerom boja za samobytnosť slovenského národa proti maďarizácii, boja za zjednotenie Slovákov,[xxvi] za ich uznanie ako samobytný národ; uzákonenie spisovnej slovenčiny úplne zodpovedalo objektívnym potrebám slovenského spoločenského vývinu a svojím národným a sociálno-politickým dosahom znamenalo uskutočnenie nevyhnutného kroku pri utváraní novodobého slovenského národa a zostane preto natrvalo veľkou Štúrovou zásluhou.

            Štúr predpokladal ťažkosti, ktoré uzákonenie stredoslovenského nárečia prinesie, a neraz na to aj oprávnene poukazoval. Vývoj slovenského života po uzákonení štúrovskej slovenčiny tieto obavy plne potvrdil, pretože boj o reč ani potom celkom neprestal.[xxvii] Proti Štúrovi vystúpili najmä tzv. čechisti, t. j. stúpenci češtiny ako spisovného jazyka pre Čechov, Moravanov a Slovákov, na ktorých čele stál predovšetkým Ján Kollár. Okrem iného vyčítali Štúrovi, že zavedením spisovnej slovenčiny seje nesvornosť medzi Čechov a Slovákov, že chce Slovákov od Čechov odtrhnúť. Na tieto, ale aj ďalšie útoky Štúr odpovedal vo viacerých článkoch, najmä v Hlase proti hlasom.[xxviii] Vyvracia tu najmä tvrdenie svojich odporcov, „že my s vystavením slovenčiny za reč spisovnú nesvornosť robíme[xxix], vyvracajúc argumenty uvádzané v prospech češtiny ako spisovného jazyka Slovákov. Tieto argumenty sa snaží obrátiť proti samým „čechistom”, dokazujúc, že zavedenie spisovnej slovenčiny nie je rozbíjaním jednoty s českým národom, ale, naopak, stáva sa základom jednoty na ešte vyššej úrovni, jednoty užšej, pevnejšej a užitočnejšej.

            Napriek snahám ideológov rôznych orientácií zneužiť Štúrov boj za slovenčinu a jej obranu proti odporcom na vykreslenie Štúra ako nepriateľa českého národa, treba vidieť, že Štúrova obrana slovenčiny bola motivovaná či diktovaná celkom inými pohnútkami než nepriateľstvom k Čechom. Naopak, z hľadiska vzťahov k českému národu možno zo Štúrových diel vyčítať plné uvedomenie si sily a významu duchovnej, kultúrnej i národnej príbuznosti, rečovej blízkosti i nevyhnutnej spolupráce v boji proti útlaku zo strany nemeckých a maďarských vládnucich kruhov. Štúr píše: „Čo sa Čechov týka, s ktorými prv jedna oveľa menšia strana z nás v literatúre držala, my zaraz pri počiatku vystúpenia nášho so slovenčinou povedali sme: že my naskrze im v ničom škodiť nechceme, že len svoje veci sporiadať mienime a musíme, že my staré bratské zväzky s nimi pretrhnúť nemyslíme, ale že ich literatúru čítať, medzi nami rozširovať a tak účasť v ich živote i naďalej nepretržite mať budeme.”[xxx]

            Štúrove dôvody na uzákonenie spisovnej slovenčiny teda v žiadnom prípade neznamenali nepriateľstvo k Čechom, ale pramenili z jeho snahy pomôcť vlastnému národu. Pravda, mnohé z nich neboli ani pre Štúrových súčasníkov, ba dokonca ani prívržencov vždy presvedčivé a nenašli očakávaný ohlas ani u jeho najbližších prívržencov. V obrane spisovnej reči napriek tomu odolal všetkým útokom, pretože jeho počin bol zavŕšením dovtedajšieho vývoja na Slovensku, pretože budovanie predpokladov pre samostatný kultúrny a politický vývoj slovenského národa, z ktorých spisovný jazyk patril medzi základné, zodpovedalo objektívnym potrebám slovenského života.

            Boj za spisovnú slovenčinu spájal Štúr s aktívnou buditeľskou a kultúrno-osvetovou prácou medzi slovenskými ľudovými masami, aj keď, prirodzene, nemohol ešte vidieť všetky charakteristické znaky národa, ako ich poznáme dnes, jednoznačne videl podmienku samobytnosti národa v existencii národnej slovenskej kultúry, v ktorej sa – podobne ako v jazyku – prejavuje osobitný národný duch, národná svojráznosť ako produkt osobitnej slovenskej „kmeňovosti”. Popritom dôraz na národnú kultúru a jej rozvíjanie vyplýval z toho, že celkove mal proces slovenského národného obrodenia predovšetkým kultúrny a jazykový charakter. Z postavenia Slovákov, ich neuznania ako národa a začlenenia do feudálneho uhorského politického národa, vyplýval priam ťažiskový význam utvárania a rozvíjania národnej kultúry ako formy obrany existencie samostatnej a samotnej národnosti a novodobého národa. „U národov bez vlastnej štátnej zvrchovanosti,” píše Viktor Kochol, „ako to bolo u Slovákov a v podstate aj u iných slovanských národov vo feudálnom rakúskom mocnárstve, pripadá kultúre v období ich obrodenia ešte väčšia buditeľská úloha, keďže kultúra, resp. len reč a literatúra je takmer jediným národným majetkom, jediným významnejším prejavom rodiaceho sa národného spoločenstva.”[xxxi]

            Svoj boj za povznesenie slovenskej národnej kultúry spájal Štúr s bojom za realizáciu celkového národného a sociálno-politického programu a dával mu aj takto hlboký a praktický politický zmysel, spájajúc ho s bojom proti feudalizmu a všetkým neduhom, ktoré z neho pramenili a boli mu vlastné.

            Štúrov kultúrno-osvetový program bol koncipovaný značne široko a zahrňoval v sebe z hľadiska slovenského obyvateľstva a národa všetky najaktuálnejšie problémy, počínajúc spisovnou slovenčinou, teoretickými prácami i praktickou činnosťou medzi ľudom. V tomto smere mohol Štúr nadviazať a aj nadviazal na činnosť staršej generácie slovenských buditeľov, či už J. Fándlyho, A. Bernoláka, J. Hollého, ale aj P. J. Šafárika a J. Kollára, v oveľa väčšej miere však akcentuje politický zmysel a dosah boja za kultúrno-vzdelanostné povznesenie slovenského ľudu.

            Jeho početné články o kultúrnych pomeroch na Slovensku, o kultúrnych možnostiach, resp. nemožnostiach vyžitia slovenského obyvateľstva sú plné hlbokých sociálnych a politických postrehov i ostrých kritických výčitiek na adresu feudálneho systému a maďarizačného útlaku, v ktorých videl hlavnú príčinu kultúrnej, ale aj ostatnej zaostalosti slovenského ľudu.

 

 

3. K spätosti Štúrovej národnej koncepcie so sociálno-politickým programom

 

            Spätosť sociálnych a politických požiadaviek s bojom za spisovnú reč novodobého slovenského národa a jeho národnú kultúru bola zákonitým dôsledkom spojitosti utvárania národa a formovania spoločného hospodárskeho života na národnom území; hospodárske spoločenstvo slovenského obyvateľstva, ako jeden zo znakov novodobých národov vôbec, sa síce pomaly, ale predsa paralelne s rozvojom kapitalizmu a vnútorného trhu vytváralo a v konečnom dôsledku to bola práve táto hospodárska stránka spoločenského vývoja na Slovensku, ktorá priniesla na svet i slovenskú národnú myšlienku.

            Štúrovo primárne presadzovanie uznania samobytnosti slovenského národa ako súčasť jeho národného a politického programu bolo logickým východiskovým postulátom, no i predpokladom a základom presadzovania ostatných požiadaviek. Samobytnosť, uznanie Slovákov za suverénny národ mohlo byť jediným základom ostatných národných požiadaviek, ktoré gradovali, ako je známe, od istého druhu autonómie a austroslavizmu až po federáciu a odtrhnutie.

            Dosiahnutie slovenskej samobytnosti v spojení s politicko-sociálnym obsahom tohto procesu bolo jedinou možnou cestou k vytlačeniu konkurencie cudzej, maďarskej vládnucej vrstvy, jej hospodárskej a politickej moci na území obývanom slovenským obyvateľstvom.

            Boj proti cudzonárodnej maďarskej a pomaďarčenej šľachte znamenal ipso facto boj proti feudalizmu ako takému, aj keď by sme hneď odhliadli od protifeudálnych, t. j. kapitalistických prvkov obsiahnutých v Štúrovom sociálno-politickom programe, ktorý v šľachte správne videl prekážku tak národnostného, ako aj celkového spoločenského napredovania slovenského obyvateľstva. Štúr veľmi jasne postrehol význam prekážok, ktoré tu stáli proti slovenskému národnému hnutiu v národnom i hospodársko-sociálnom zmysle, prekážok v podobe feudalizmu a jeho vládnucej vrstvy, t. j. šľachty. V jednom z listov Ctiborovi Zochovi v roku 1837 svoj názor o probléme vyjadruje takto: „Zamýšľam sa nad históriou a vidím, že najväčším zlom je totiž feudalizmus a z neho vznikla aristokracia, ony boli príčinou tisícerých strastí, nešťastí, záhub, ktoré prenasledovali úprimný rod náš, pričom myseľ mi preniká tá sladká myšlienka, že ono zlo nemá pôvod v národe našom, ale že je k nám prinesené a nám nanútené od národov cudzích, a menovite nám Slovákom od Maďarov…[xxxii] Štúr tu spája feudalizmus a maďarizačný útlak a vidí v nich spoločnú a spojenú prekážku rozvoja slovenského národa; šľachtu, a to ani slovenskú, v žiadnom prípade nepovažoval za schopnú a ani ochotnú podieľať sa akýmkoľvek spôsobom na realizácii slovenského národného programu, a to nielen pre jej maďarskú národnosť alebo slovenské maďarónstvo, ale najmä preto, že tento program obsahoval také sociálne a politické požiadavky, ktoré boli namierené proti záujmom šľachty, jej privilegovanému hospodárskemu i politickému spoločenskému postaveniu. Štúr preto nemohol so šľachtou rátať ako so spojencom a pomocníkom, ale ako s protivníkom. „Řeknu Vám, že my od naší šlechty nic dobrého k očekávaní nemáme. Kteří jsou nám z ní nakloněni, jsou starší, všichni mladší jsou proti nám. Byv u mnohých, všude sem to naleznul. Ale já se, to vždy našim říkával, nebo to se deje dle vyvinutí našeho historického a stavu politického. Rozumějtež šlechtu vyšší. Měštanstvo sa ujimati začína naší věci, a v něm jest naděje, pak v jiných stavích.”[xxxiii]

            Aj z tohto citátu vidno, že Štúrov program boja za samobytnosť slovenského národa, t. j. boja za riešenie národnostnej otázky v Uhorsku z hľadiska práv slovenského národa, bol nerozlučne spätý s riešením otázok sociálnych, hospodárskych a politických, t. j. bol spätý s programom nastupujúcej modernizácie a ako taký bol nanajvýš pokrokovým javom.

            Je teda zrejmé, že Štúrov národnooslobodzovací program v užšom zmysle ani objektívne nemohol byť izolovaný od programu sociálno-politického, ba naopak, úspech boja za samobytnosť bol podmienený úspechom boja za sociálne a hospodárske požiadavky, pretože v konečnom dôsledku bez emancipácie hospodárskej nemohlo byť skutočnej emancipácie národnej, i keď špecifickosť slovenských podmienok si vyžadovala začať prednostne práve bojom za emancipáciu národnú, ako najkonkrétnejší prejav protifeudálneho pohybu.

            Základom feudalizmu všeobecne je poddanský systém na jednej a privilegované postavenie svetskej a duchovnej šľachty na druhej strane. Preto aj základným predpokladom demokratických premien sa spravidla stáva vždy dôsledné a demokratické riešenie roľníckej otázky; roľníctvo je objektívne najmasovejšou protifeudálnou silou a zároveň aj najmasovejšou základňou národno-obrodeneckého hnutia, zachovávajúc si najmä v národnostne zložených štátoch najviac originálnych národných čŕt a vlastností.

            Slovenské roľníctvo malo tieto charakteristické črty a Štúr sa naň aj plne orientoval jednak z aspektu roľníctva ako najdôslednejšej protifeudálnej sily, ako aj z aspektu slovenskej národne zachovanej spoločenskej vrstvy. Cieľom slovenského národného hnutia bolo politické ovládnutie života na Slovensku, zabezpečenie hospodárskych pozícií rodiacej sa slovenskej buržoázie, zabezpečenie jej budúceho hospodárskeho a politicko-mocenského monopolu na Slovensku. Jedinou spoločenskou silou schopnou pod hegemóniou slovenskej buržoázie a maloburžoázie doviesť národné slovenské hnutie k víťazstvu, bolo roľníctvo, ktoré, pravda, mohlo prísť pod zástavu Štúrovho programu iba vtedy, ak by okrem otázok národných pamätal aj na oslobodenie roľníctva spod jarma feudalizmu. A Štúrov program oslobodenia na slovenské roľníctvo pamätal, pretože „slovenské roľníctvo trpelo pod hospodárskym, sociálnym a politickým útlakom prevažne maďarskej šľachty a prostredníctvom jej nadvlády sa uskutočňoval aj národný útlak a maďarizácia“.[xxxiv]

            Aj z týchto dôvodov musel Štúr postaviť riešenie tzv. agrárnej otázky na prvé miesto sociálno-politického obsahu svojho protifeudálneho programu. Útok proti poddanskému systému bol priamym útokom proti feudalizmu na celom fronte a Štúr ho takto aj chápal, resp. viedol, o čom sú najlepším svedectvom jeho články Slovo na čase, Kde leží naša bieda Naše nádeje k nastávajúcemu snemu. V nich sa Štúr zvlášť jasne prejavil ako tvorca programu sociálneho pozdvihnutia slovenského roľníctva, ale aj ako predstaviteľ rodiaceho sa slovenského kapitalizmu, ktorý presadzuje jeho postupne sa radikalizujúci program a nároky v slovenských i celouhorských reláciách. Tieto požiadavky možno zhrnúť do nasledujúcich niekoľkých bodov: 1) zrušenie urbárskej služobnosti, 2) zrušenie tzv. partimoniálneho súdu a tzv. panských stolíc, 3) umožnenie zastúpenia ľudu v správe tzv. slobodných kráľovských miest a vyčlenenie mestečiek spod právomoci panských stolíc, 4) poskytnutie politických práv ľudu a zrušenie privilégií šľachty.

            Štúr svoj program, resp. požiadavky podrobne zdôvodňoval, vysvetľoval a podával vždy vlastné návrhy na riešenie konkrétneho problému,[xxxv] v nich sa najbezprostrednejšie odrážala buržoázno-demokratická podstata jeho programu, súčasne však odzrkadľovali aj niektoré slabé miesta Štúrovho programu, o ktorých budeme hovoriť na inom mieste.

            Zo stručne načrtnutých hlavných myšlienok Štúrovho národného a politického programu možno na záver usúdiť, že z historického hľadiska mal pokrokový charakter, lebo zodpovedal objektívnym potrebám slovenského národa v boji proti národnostnému útlaku, tak ako zodpovedal aj potrebám spoločenského vývinu z hľadiska boja proti feudalizmu, za uskutočnenie demokratických spoločenských premien.

            Možno preto plne súhlasiť s konštatáciou, že Ľudovít Štúr svojím programom boja za samobytnosť slovenského národa, uzákonenie spisovnej slovenčiny a bojom za realizáciu sociálno-politických potrieb slovenského národného hnutia „oveľa jasnejšie a hlbšie než jeho predchodcovia i väčšina súčasníkov poznal historické zákonitosti spoločenského vývinu, vyjadril ich vo svojich sociálno-politických názoroch a svojou mnohostrannou činnosťou prispel nielen k definitívnemu sformovaniu slovenského národa, ale súčasne ho cieľavedome viedol do protifeudálneho oslobodzovacieho boja“.[xxxvi]

            V komplexe Štúrovho národného a sociálno-politického myslenia zaujímajú osobitné miesto jeho názory na štát a právo, ktoré doplňujú jeho profil a ktorými sa podrobne zaoberáme v nasledujúcich kapitolách.

 

 


 

Poznámky

 

               [i] Štúr, Ľudovít: Cestou života tŕnistou. Bratislava SVKL, 1954, s. 136 – 137, list F. Palackému zo 7. 10. 1843.

 

               [ii] Kochol, Viktor: Ľudovít Štúr a národná kultúra. Zborník SAV, s. 237.

 

               [iii] Tamže, s. 241.

 

               [iv] Z hľadiska Štúra ako reprezentanta rodiaceho sa slovenského meštianstva bol prioritou boj za uznanie samobytnosti Slovákov ako národa; ukazuje to neskôr program maďarského liberálneho hnutia (Kossuth a ostatní), ktoré do svojho protifeudálneho programu zahrnulo mnohé zo sociálnych, hospodárskych i politických požiadaviek, spoločných s programom Štúrovým, neobsiahlo však slovenské národné požiadavky a pre prípad víťazstva si nárokovalo moc aj na Slovensku, čím Štúra objektívne postavilo proti sebe.

 

               [v] Bakoš, citované dielo, s. 131.

 

               [vi] Tamže, s. 129.

 

               [vii] Várossová, Elena: Svetonázor Ľudovíta Štúra. Zborník SAV, 1956, s. 92.

 

               [viii] Táto viera bola v mnohom podopretá aj vtedajším postavením cárskeho Ruska a jeho významom – Rusko bolo najväčším a najsilnejším slovanským štátom, bolo víťazom nad Napoleonom.

 

               [ix] Bakoš, citované dielo, s. 130.

 

               [x] „… my jen na podstate filosofie velikého myslitele Hegla dále stavěti můžeme. My si filosofii tutu nejen osvojíme, ale si ji pevne přivlastniti musíme.” In: Listy Ľudovíta Štúra, Bratislava SAV, 1954, s. 336, list Samovi Bohdanovi Hroboňovi z 8. novembra 1842.

 

               [xi] Ján Kollár uznával len štyri slovanské samostatné „kmene” (národy), a teda aj štyri „nárečia” (jazyky), ktorým ako takým priznával právo na samostatnú existenciu a vývoj; boli to kmene ruský, ilýrsky, poľský a československý. Naproti tomu Jozef Dobrovský a Pavol Jozef Šafárik pokladali Slovákov za samostatný slovenský národ, t. j. za samostatný slovanský kmeň jednej z dvoch základných vetiev slovanských národov, tzv. severozápadnej, kam patrili kmene: český, slovenský, poľský a lužicko-srbský; preto Štúr argumentuje odvolávaním sa na Dobrovského a Šafárika.

 

               [xii] Matula, Vladimír: Štúrova koncepcia slovenského národa a Slovanstvo. Pravda, 28. októbra 1965.

 

               [xiii] Štúr rozoznáva 11 slovanských kmeňov (národov) a teda aj jedenásť živých nárečí (jazykov): Veľkorusi, Malorusi, Bulhari, Srbi, Chorváti, Slovinci, Poliaci, Česi, Hornolužičania, Dolnolužičania a Slováci.

 

               [xiv] Štúr, Ľudovít: Listy II. Bratislava, SAV 1956, s. 149.

 

               [xv] Štúr, Ľudovít: Slovenčina naša. Bratislava, SVKL 1957, s. 11.

 

               [xvi] Štúr, Ľudovít: Listy II. s. 119, list Františkovi Strakovičovi z 10. februára 1846.

 

               [xvii] Štúr, Ľudovít: Politické state a prejavy, s. 11, resp. s. 24 a nasl.

 

               [xviii] Tamže, s. 216.

 

               [xix] Štúr, Ľudovít: Slovania bratia, s. 117.

 

               [xx] Cestou života tŕnistou, s. 153, list J. V. Fričovi z 19. júna 1844.

 

               [xxi] V liste I. I. Sreznevskému Štúr píše: „Náš národ sa češstvím k životu duchovnému nepřivede …” Listy II., s. 35.

 

               [xxii] Túto spojitosť Štúr veľmi dobre videl, v politickej praxi dôsledne presadzoval a vo svojich prácach neustále zdôrazňoval.

 

               [xxiii] Slovenčina naša, s. 88.

 

               [xxiv] Tamže, s. 88 – 89; v liste Pavlovi Jozeffymu z roku 1845 Štúr napísal: „Nechceme-li jen v chrámě uzavříni býti, musíme být duchem i řečí Slovákmi.” Listy II., s. 69.

 

               [xxv] Dejiny slovenskej literatúry, s. 228.

 

               [xxvi] „Chceme ale aj povýšením nárečia nášho ustáliť raz v kmene našom rozsypanom potrebnú a dosiaľ mu chibjacu jednotu, bez ktorej len ešte aj ďalej v prachu by sme ležali…” – Slovenčina naša, s. 18.

 

               [xxvii] V liste Michalovi Godrovi zo 4. apríla 1836 Štúr o tom píše: „My sme v pravom očistci, pretože ak píšeme čistou češtinou, zamedzujeme nášmu pospolitému ľudu prístup k čítaniu, ak sa zas prikloníme k nárečiu nášmu, od Čechov sa odtrhujeme.” In: Cestou života tŕnistou, s. 19

 

               [xxviii] Slovenčina naša, s. 117 a nasl.

 

               [xxix] Tamže.

 

               [xxx] Tamže, s. 122.

               Na ilustráciu, resp. doplnenie a dokumentáciu Štúrovho vzťahu k českému národu uvádzame dva nasledujúce citáty z jeho diel. V liste J. V. Staňkovi, ktorý Štúrovi pravdepodobne pripomínal nesvornosť, ktorú prinesie zavedenie spisovnej slovenčiny, Štúr okrem iného píše: „Já alespoň v srdci mém proto, že se mi některí z Čechů, jak mě zprávy došly, ušklebují, proti Čechům samým ani té nejmenší kyselosti necítím i hotov jsem posud za Vás, bratři draží, mnoho trpěvši, tak právě jak za kmen múj i jiné kmene naše, jenž se k životu mají, cokoliv nejhoršího a najkrutějšího podniknuti i ztrpěti, a Búh vidí čistotu i vroucnost duše mé. Nech že se pohraji ti, jímž se to líbí, na malichernosti jako děti na loutky, nech nás posudzují, nám se ušklebují: Věc naše jest nad tyto malichernosti svatější, vznešenejší.” In: Listy II., s. 42 – 43.

V závere svojho Nárečja Štúr bez pátosu píše: „Budú si vari daktorí aj to myslieť, že sa od Čechov odtrhnúť chceme, ale zachovaj nás Boh od odtrhnutia. Kto sa teraz od bratov svojich trhá, padne pod najťažšiu odpoveď pred národom našim. My v tom sväzku s nimi, ako sme boli, aj naďalej ostať, čokoľvek znamenitého vyvedú, si osvojovať, s nimi v duchovnom spojení stáť a kde im budeme môcť čo dobrého urobiť, vykonať chceme, ako to nazpäť od nich ako bratov očakávame.” In: Slovenčina naša, s. 113.

 

               [xxxi] Kochol, citované dielo, s. 231.

 

               [xxxii] Cestou života tŕnistou, s. 53 – 54.

 

               [xxxiii] Štúr, Ľudovít: Listy I., List J. V. Stanekovi z 22. septembra 1841.

 

               [xxxiv] Mésároš, Július: Štúrov boj za oslobodenie slovenského roľníctva spod jarma feudalizmu. Zborník SAV, 1956, s. 134 – 135.

 

               [xxxv] Ťažisko Štúrových myšlienok sociálneho a politického programu je obsiahnuté predovšetkým v kritike týchto otázok z hľadiska platnej právnej úpravy a v návrhoch de lege ferenda; z toho dôvodu sa nimi podrobne zaoberáme v kapitole IV. Miesto a význam práva v myslení Ľudovíta Štúra.

 

               [xxxvi] Heretík, citované dielo, s. 182.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.