Almanach 25 – próza

Martin Sedlák

                                                     Na ostrove

 

Na mori. Vlny narážajú do člna a plnia ho vodou. Milenec vesluje a žena pohárikom vylieva zatopenú podlahu. Slnko páli. Vrhá jas na horné plutvy žralokov. Obaja majú strach. Buď ich upečie slnko, alebo skončia v žalúdkoch rýb. Im naproti sa zjaví bodka – obrys blížiaceho sa ostrova. Teraz zbadali aj loďky ľudí, ktorí im veslujú oproti. Sú plné pomaľovaných domorodcov. Muž rozmýšľa, ako ich privítajú.

            Na ostrove. Celý kmeň sa zhromaždil pri ohni k večernej slávnosti. Čaká sa na náčelníka a ním otvorenú hostinu. Zatiaľ pomaľovaní muži a polonahé ženy nosia ovocie k obetnému oltáru.

            Okolo ohňa. Všetci si našli svoje miesto pri ohni. Šaman rozhadzuje za hrsť koreňov paprade po zemi. Predpovedá dážď. Ideálne počasie na obetu bohovi vlhka Hydórovi. Slávnosť sa môže začať. Prichádza náčelník.

Pod palmou. Muž sa modlí k inému bohu než vyznávajú domorodci. Prosí ho o záchranu ženy zo zajatia domorodcov. Tá hlasno plače. Povrazy utiahnuté okolo zápästí, len o niečo voľnejšie než mužove, sú pritesné. Takúto smrť si nepredstavovali.

Pri zajatcoch. Mužovi rozopnú košeľu a podrežú hrdlo tukanovi. Je to obetné zviera a jeho krv považujú za posvätnú. Natrú ňou mužovi hruď. Vábivý pach purpurovej tekutiny sa zdvíha a prehovára k Hydórovi. Prestane pršať.

Z pohľadu zaslzených očí. Z barbarsky zabitého tela si urezávajú kúsky mäsa a pojedajú ho. Krv rozliali do drevených misiek. Najprv pijú muži, potom ženy a nakoniec deti. Potom náčelník celému kmeňu zavelí smiať sa. Všetci sa smejú. Na zemi stále leží zakrvácané telo s rozbitou hlavou a chýbajúcimi časťami tela. Žena priviazaná o palmu plače a muž je mŕtvy.

Hydórova voľba. Nanovo sa spustí dážď a blesky zabíjajú dvoch smejúcich sa domorodcov. Pre obyvateľov ostrova je to sväté znamenie. Na druhý deň ráno ženu prepustia.

Na mori. Loď sa kolíše  na vlnách. Okolo sa preháňajú žraloky. Pevnina mizne v diaľke. Slnečné lúče sa zarezávajú do ženinho napnutého chrbta. Vesluje z posledných síl. Takúto smrť si nepredstavovala.

 

 

                                         Múza v pyžame

 

Sedela za stolom. Jedla jogurt. Zabudla, a možno schválne si neobliekla tričko, ani podprsenku. Okrem sukne, ponožiek a topánok na sebe nič nemala. Nehanbila sa, múzy sa hanbiť nesmú, a ona, práve ona, múzou bola; v tom zmysle, že svojou pokojnou sediacou jediacou polonahou postavou inšpirovala a vyvolávala pestré obrazy v mysli diváka a ten, ak bol šikovný a pohotový a mal po ruke papier s perom alebo hocijakú inú vec, na ktorú sa dalo písať, a vec,  ktorou sa dalo písať, to ihneď zaznamenal.

Veľké, malé, stredné, farebné, desiace, neestetické výjavy fantázie.         

Niekedy sa nechal doslova uniesť. Tvoril dielo celé hodiny, ba dni. S výsledkom nikdy nebol spokojný. Artefakty mali zachytávať aspoň istú črtu podobnú dokonalosti svojho vzoru, inšpirácie, svojej múzy, ale akosi sa medzi niektorým ťahom, či už piatym alebo šiestym, tridsiatim tretím alebo päťdesiatym deviatym vždy vytratila.

Fascinovala ho jej nahota alebo sediaca poloha, či činnosť, ktorú vykonávala, nevedel a nevie doteraz. Chcel to vedieť.

Vyzliekol sa z pyžama; prednedávnom ešte len vstal a raňajky nestihol, a obliekol doň pokojnú múzu. Pritom sa nevyhýbal dotykom jej najinšpirujúcejších častí tela, keď zapínal gombíky. Potom sa postavil pred trojnožku s prichystaním plátnom a ponad vrchný okraj prázdnej plochy videl sedieť múzu v pyžame.

 Boli oproti sebe, na vzdialenosť len pár metrov. Žena sediaca na posteli za stolíkom, oblečená v pyžame a jediaca jogurt, naproti nej za plátnom schovaný pozorovateľ, nahý, so štetcom v ruke a prichystanými otvorenými plechovkami farieb pri nohách, pozorný, vnímal každý záhyb, preliačené či vyduté miesta pyžama, vnímal každú jednotlivú časť aj z častí poskladaný celok, pozoroval a nekreslil.

Nekreslil, lebo mu to nešlo.

Rozbehol sa k žene a násilne z nej zúrivo strhal všetko šatstvo, čo mala na sebe, a stále to nešlo. Ani čiarka. Štetec sa neroztancoval po bielom parkete. Odhodil svoje náčinie, zúrivo k nej pribehol a znásilnil ju.

 Aj druhý a napokon tretí raz.

 Žiaľ, potenciu si k obrazu nepreniesol. Umelecky bol impotentný. Poprevracal plechovky rôznych farieb. Zvalil sa do tejto pestrofarebnej kaluže a začal sa metať. Gúľal sa po celej miestnosti, zhadzoval svoje staré diela a rozbíjal ich či trhal. Zatiaľ čo jeho telo sa zvíjalo posadnuté šialenstvom, žena práve dojedla jogurt a vytiahla niečo zo skrinky.

Malú čiernu vec s krátkou hlavňou.

Pravý ukazovák dala na spúšť a pomaly, ale presne zamierila. Muž už prestával, bol vysilený. Plakal, až mu slzy stekali po tvári. A teraz si všimol ženu. Stála na konci miestnosti. Nahá, vzpriamená, mierne rozkročená, čosi, čo presne nevedel rozoznať, držala v oboch rukách a mierila ním na neho. Pravý ukazovák mala položený na spúšti a mierne sa jej chvel od kŕču, ktorý jej postupne zasahoval celú dlaň.

Postavila sa na stôl; a tým sa zvýraznila jej prevaha nad ním.

Usmievala sa a zároveň udržovala vážny výraz tváre.

Zmáčaný sa váľal na zemi ako sviňa v bahne.

Pravý ukazovák tuhšie tlačila na spúšť malej čiernej veci s krátkou hlavňou.

Miestnosť osvetlil záblesk.          

Potom ďalší.

Ešte prišli tri a nakoniec nastalo ticho.

Žena podišla k nástenke, ktorá bola zavesená vpravo od vchodových dverí. Bola so sebou spokojná. Trikrát ju znásilnil. Veril, že ho to inšpiruje. Nevedel, aké vytvorí dielo, a nakoniec v tom diele bol sám zahrnutý.

Žena, stále nahá, prišpendlila na nástenku päť malých, estetických, možno trochu desiacich, ale inak vydarených fotiek.

 

Martin Sedlák, 22 rokov,  Trnava

 

 

 

 

Lýdia Kováliková

 

ÚPLNÁ KONINA

Ležala som na posteli a sledovala lietajúceho koňa na mojom plafóne. Je to kresba od Andreja. Niekedy sa proste vyžívam v tom, že premýšľam o niečom nekonkrétnom, čo ma samozrejme k ničomu nedovedie, ale to je jedno. Premýšľam napríklad nad tým, či je zlé, keď človek často klame. Povedzme tak desaťkrát za deň. Klamem samu seba, klamem teba, a keď neklamem, tak to jednoducho nie som ja.

Celkom pomaly som sa z postele presunula na plafón, kde na mňa už netrpezlivo čakal môj lietajúci koník. Popritom som naďalej tuho premýšľala a neustále vnímala dupot kopýt. Chvíľami ma napadlo, že všetko je asi nejaký obrovský omyl reality, veď ja predsa nemôžem cválať na fiktívnom koni, ktorý je nakreslený na plafóne mojej izbe! Našťastie som sa spamätala a uvedomila som si, že možné je všetko a že skutočne cválam na mojom koníkovi, hoci v skutočnosti vôbec neviem jazdiť na koni.

Tak si tu rozmýšľam… po celý život.

 

 

PAVÚK

(príbeh pre moju spolubývajúcu)

Najskôr by som chce zdôrazniť, že si veľmi rada vymýšľam. Tak a teraz môžem pokojne pokračovať.

– Kde si sa túlala celú noc? – opýtala sa ma spolubývajúca, ktorej to bolo aj tak srdečne jedno.

– Nikde! – odvrkla som.

Konečne som zaliezla pod paplón a cítila sa bezpečne. Už viem, prečo sa mi nikdy nechce vstávať! Najhorší je prvý dotyk bosej nohy so studenou podlahou. A ešte horšie je poznanie, že tak bezpečne ako pod mojím nebovomodrým paplónom, sa necítim nikde.

Rôzne myšlienky mi blúdili hlavou. Zobudila som sa na strašný krik. Na rozhraní nedosnívaného spánku a skutočnosti som sa rozhodla, že nech už moja spolubývajúca ako zvyčajne kričí pre čokoľvek, nenechám si hneď zrána pokaziť náladu.

– Čo je, čo sa deje? – ledva som rozlepila svoje unavené oči.

– Pozri sa, čo si sem priniesla! To snáď nie je pravda! No tak sa pozri! – revala táto nepríjemná osoba.

Bože, s kým to bývam?

V prvom momente som vôbec nevedela, čo je príčinou toho kriku. Rozhliadla som sa po celej izbe, no nikde som nič zvláštne (teda, okrem mojej zvláštnej spolubývajúcej) nevidela. O chvíľu mi padol zrak na môj vankúš. Na ňom bol vystrašený Dovi – môj malý pavúk pre šťastie.

S Dovim sme všade chodili spolu. Najčastejšie som si ho zaplietla o vlasov tak, aby ho nikto nevidel. Keď pršalo, snežilo, alebo príliš pálilo slnko, Doviho som si schovala do vrecka alebo do kabelky. Bol úplne neškodný, neublížil by ani muške, keby to nebol pavúk. Keďže si nevedel utkať poriadnu sieť, niektoré mušky akoby to tušili, obetovali mu svoj život, aby celkom nezomrel od hladu. Na noc Dovi vchádzal do mojich snov. Takže až dovtedy ho skutočne nikto nevidel. Okrem mňa, samozrejme.

Je pre mňa nepochopiteľné, prečo sa Dovi rozhodol, že do môjho sna nevstúpi a zostal úplne nečinne ležať na vankúši. Neustále sa pýtam – prečo? Nechcem nikoho upodozrievať, no mám pocit, že v tom má prsty moja nešťastná spolubývajúca. Vzápätí sa mi vynára myšlienka, že možno som si to zavinila sama, len neviem ako!

Tak sa teda stalo, že Dovi sa zo zázračného pavúka zmenil na celkom obyčajného, malého, sivastého pavúka, ktorý zaliezol niekam pod posteľ, alebo sa práve teraz učí tkať siete na okennom ráme. Jediné, čo mi po ňom zostalo, je nádej. Patrím k ľuďom, ktorí veria, že nádej nezomiera a ak zomiera, tak ako posledná. Stále mám nádej, že raz Doviho opäť niekde objavím, hoci už to nikdy nebude môj pavúk, ktorý nevedel tkať siete.

 

 

 

Lýdia Kováliková, 1980, Dolný Kubín

 

 

 

 

 

Kamila Balcová

Naozaj

 

Bol to práve jeden z tých prvých slnečných júnových dní .Bolo príjemne teplo, vtáci švitorili. Sedela som na posiedke v záhrade, keď ku mne  pribehla  mačka. Nemám rada mačky a myslím, že ony to aj vždy cítili. Nikdy som im nevenovala väčšiu pozornosť, a  práve preto som bola prekvapená  príchodom jednej z nich. Bola to tá, čo vždy išla za tebou, tvoja verná spoločníčka. Začala sa mi krútiť okolo nôh, čím si vynútila moju pozornosť. Potom znenazdajky odstúpila a zahľadela sa na mňa svojimi tyrkysovomodrými očami. Chcela, aby som ju pohladila? Alebo aby som ju priviedla k tebe?

Zobrala som ju na ruky. Driapala mi do nohavíc, bola nepokojná, akoby sa nevedela rozhodnúť, či mi dôverovať, alebo nie. Pustila som ju teda na zem a postavila som sa. Urobila som prvé kroky smerom k domu, do tvojej izby.

Prítmie, pootvorené okná, ticho a pach blízkeho konca. Ležíš na posteli, úplne iná ako pred pár dňami. Úplne iná ako pred rokmi. Obrovské, ťažké zmeny v tak krátkom čase. Ako čerstvo navarený čaj, ktorého prenikavá vôňa zrazu zoslabne, vyprchá, uniká, nevedieť kam, no prítomná je vo všetkom okolitom. Tvoje stopy všade, vo mne. Veľkosť života, hviezdy v nás, priblíženie a vzďaľovanie sa. Toľko času k žitiu, a predsa tak málo času k poznaniu sa. Prach, ktorý padá na spomienky, čas, ktorý ich bieli, zdanlivo vymazáva.

Stojím pri tebe, vidím ťa, počujem a cítim tvoj ťažký dych. Nádych a výdych. Život a smrť. Ako sú prepojené, kruh. Ťažko sa ti nadychuje, výdych je už blízko. Posledný v tomto priestore, medzi nami, ako nás poznáš. Krehký,  a predsa koľko úľavy je v ňom. Odpútanie sa od bolesti a utrpenia žitia. Od každodenných múk a úzkosti, ktoré zväzujú telo i dušu. Utrpenie a tvoj odchod a moje slzy na lícach. Slzy zmien. Strach z nich. Neznáme, ďaleké, pokora k životu je zrazu vo mne. K životu tu. Jedinečnosť každého, krehkosť každého momentu. Priezračnosť nekonečna v nás, bezčasovosť, vesmírnosť. Krása a smiech, ľudskosť,  tvoje ruky. Zošúverené a poznačené ťažkou prácou, také, že ich pohladenie je vyznamenaním.

Nebolo to dávno, čo si ma v záhrade, bola práve jeseň, chytila za ruku. Ten dotyk ma prekvapil  rovnako ako tá mačka. Prechádzali sme sa a ja som ťa začala cítiť. Ináč ako kedysi. Hlboká úcta k tebe, tento pocit ma zalial. Poskakovala som pri tebe ako mláďa, tvoje krížiky- roky ma naň premenili. Neviem, čo si žila, neviem, čo budem žiť ja. Čo si vyberiem, čo zanechám. Čo prijmem, čo nebudem schopná prijať. K čomu sa priblížim, aby som sa preto od niečoho vzdialila. Život sa mi o to postará sám. Viem ale, že si v ňom bola ty. Si! Kým budem žiť ja, budeš žiť aj ty. A aj preto šepkám, neboj sa, hoci strach je všadeprítomný, keď sa v rovnakom momente na tej istej stoličke tlačí smrť i život. Hovorí sa, že múdrejší ustúpi. V určitých situáciách dopomôže k múdrosti jednému z nich osud, v iných je to múdrosť života sama, ktorá vie, kedy vstať a odísť.

Roky, mesiace, dni, noci, rána, západy a východy slnka. Šušťanie lístia, spev vtákov, slnko, leto, zima. Zima, chlad. Ustal pohyb, zahrmel blesk….   Naozaj.

 

Kamila Balcová, Pezinok

 

 

 

 

 

Kristína Šelepová

Nemôžem na neho zabudnúť

alebo ako raz prišla návšteva v bielej košeli, hnedom saku a nohaviciach zažehlených na puky

 

V tú noc do ulíc tiahlo ticho. Opäť tuho objalo sivé domky a fúkalo do nich čaro temných duchov. Ich tiene, čo na zem zvrhli pouličné lampy, vzbudzovali horkastú chuť v ústach a hrču v hrdle. Zakvičanie kontajnerových mačiek sa zmenilo na pohlavný akt. Hmla pomaly tuhla. Vietor zadul do jej záclon a miesto nočnej uspávanky zaznel v jej ušiach dupot detských, bosých nôh. Slová sa rinuli z jej úzkych pier a prosili o zabudnutie, v ktorom by si mohla odpustiť.

Ráno sa prebrala na kvapkanie vody z vodovodu. Neznášala to. A keď sa v nej nahromadilo dostatok zlosti, pevne stisla oboch kohútikov na doraz. Tak, dospievali ste – pomyslela si. Telo od husej kože náhle ochablo. Ten prudký stisk poznala a už nikdy viac nechcela pocítiť ten tŕpny pocit v dlaniach.

Milovala jeseň. No v to ráno cez rám svojho okna videla v listoch iba spúšť. Stála tam odetá do ľanových šiat a hnedých kučier dopadajúcich na kúsky nahého tela. Chcela objať veľké slnko silou, ktorú už dávno stratila… a ani jej už neprišlo až také žlté. To slnko. V to ráno tam stála ešte veľmi dlho. Akoby verila, že dnes ho možno zbadá. V nejakom konári, či zasvišťaní vetra.

„Zanevrel na mňa,” potichu pošepla. Slovká sa jej ťažobne predierali perami ako dieťa, ktorému sa nechce na svet. Prudko zabuchla okno dúfajúc, že všetky jej myšlienky ostanú vo vetre. Nazrela do pootvorených dvierok kuchynskej linky. Prudko otvorila ďalšie a ďalšie dvierka, až nakoniec zapichla tupý pohľad do čajníka. „Nie je tu. A vždy bol aspoň tu voľakde,” prstom ukázala cez celú kuchyňu, „no on ani v mojom čaji dnes…” nedopovedala a ticho si sadla za stôl, zastrkujúc palec do uška hrnčeka.

Zo skrine vytiahla hrubý kabát. Zaviazala si topánku a vlasy si letmo zopla do konského copánku.

Zastavila sa až pred drevenou lavičkou. Usadila sa, z rúk si stiahla bavlnené rukavičky a položila ich do lona. Ľudia kráčali všade vôkol nej. Dlaň rozprestrela na miesto vedľa seba.

„Mrzí ma to, no nie je tu voľné.”

„Nehnevajte sa, ja kohosi ešte čakám.” Jej nevypočuté vety sa odrážali od ľudí ako od mantinelu a dopadali do pustého lístia. Smutne sa na ne zahľadela. Stále nové tváre kráčali vôkol nej, až ju obišlo poludnie, večer aj noc. A keď deň pominul a ona sa presvedčila, že on teda naisto nepríde, pobrala sa späť medzi sivasté domy.

Duchnu si stiahla na útle telíčko a po odrieknutí poslednej modlitby prizvala k sebe spánok.

Začula detský plač. No v tmavej noci sa odrážali len jej vyplašené oči a tlkot rozochveného srdca. Stiahla sa pod ťažobu výčitiek, čo neprestajne kričali svojou hriešnosťou.

Ďalšie ráno jej prinieslo, okrem starej bolesti, aj novú návštevu. Sadla si na posteľ a vyjavene na ňu uprela veľké oči. Návšteva mala bielu košeľu, hnedé sako a nohavice zažehlené na puky.

„Prepáčte, že takto včas ruším,” povedal ostrým hlasom a predostrel pred ňu popísaný papier.

„Na rozkaz nadriadeného, ktorého nebudem menovať, pred vás predkladám pokutu.”

Izba zavetrila dlhé ticho. Ruka návštevy, natiahnutá celkom pred jej tvár, ju provokovala, no nespustila pohľad z očí cudzieho muža. Zhlboka sa nadýchla.

„Tá pokuta nie je pre mňa, museli ste sa zmýliť, v tomto dome býva mnoho iných žien a možno niektorej z nich máte tú pokutu doručiť, ja som nevinná, ja si aj v autobuse štikám lístok, hoci idem len jednu zastávku, vždy na ulici čakám, kým nezasvieti zelený panáčik a až potom prejdem, nikdy som nič neukradla a aj keď som hej, tak som to na druhý deň šla vrátiť a tomu bezdomovcovi pred domom dávam každý deň štyri korunky, už musí mať najmenej aj tisíc korún, ja som nevinná, určite ste sa zmýlili, buď odíďte, prosím, alebo sa vyzujte, na sporáku je ešte teplý čaj.”

Mužova ruka sa celý čas nepohla a jej pohľad, ktorý neprerušila jediným žmurknutím, utkvel v jeho očiach.

„Ďakujem,” riekol po chvíli, zobul si topánky a sadol si na stoličku oproti jej posteli, „čaj nemám rád.”

„Nevadí.”

„Ja viem. A viem aj vaše meno a že som v správnom byte, na správnej stoličke správnej osoby. Zaplaťte, alebo vás uväzníme, čím vám relatívne dáme možnosť na nápravu.”

„Som nevinná a nezaplatím.”

Muž sa postavil a obul si lakované topánky.

„To dieťa zabíjate vy.”

„Ja viem,” zašepkala prehĺtajúc slzy.

Muž si vložil popísaný papier späť do náprsného vrecka.

„Dávam vám ešte jednu šancu.” Otočil sa na päte, vytiahol jej slnko zo zásuvky a zamkol dvere jej bytu.

Odhrnula si perinu z kolien. Postavila sa pred zrkadlo a prižmúrila zrak do tuhej tmy. Prečkala tak zopár dní. Tichých dní, ktoré svojim hlukom prehlušili chmúrnosť jej myšlienok. Ostala nahá. A obcujúc s vlastnou samotou nachádzala znova melódiu svojho dotyku, smiechu, pokoja. Odtrhla sa od spomienok, v ktorých hľadala vlastnú identitu, a zastavila svet, aby ho konečne mohla vyfarbiť. Aby v tme uzrela listy, ktorých spúšť ju už nedesí, lebo ona si ich dnes vymaľuje tak, ako sama chce. A tma v zrkadle sa zmenila na ozajstný zelený čaj, na ozajstné modré nebo so striebornými hviezdami, na dieťa, ktorého plač sa stal pútnikom minulosti, na lavičku, na ktorú si konečne prišiel sadnúť jej dlho očakávaný Boh, aby vrátil jej duši malé zablúdené dieťa.

 

 

 

 

 

Martin Polakovič

RUŽE

Z neba padali lupienky ruží. Ľudia ich mali plné vlasy – ako veľké červené lupiny. Zvrchu svet vyzeral ako koberec zaliaty krvou. Nikto si ich najskôr nevšímal. Až keď začali púšťať farbu. Všetky jazerá, rieky, moria – všetko bolo červené – ružovočervené. Všetko bolo nádherné. Celý svet sa menil a ľudia s ním.

Zdalo sa, že sa všetko obracia k lepšiemu. Ruže nemohli byť predsa zlým znamením. „Určite ich zoslal Boh,” vraveli jedni. „Úžasná klimatická anomália. Dar matky prírody!” vykrikovali druhí. Boli aj takí, čo nič nevraveli – iba ticho stáli a vychutnávali vôňu čerstvých kvetov. Vzduch bol náhle čistejší, voňavejší, akoby liečil. Všetko bolo odrazu akési liečivé. Tí, čo mali šťastie a boli v tom čase v mori, v jazere či v nekrytom bazéne, pocítili v sebe obrovskú silu – boli znovuzrodení – náhle, nečakane, bez varovania sa stávali inými – lepšími a krajšími.

Boli na svete aj takí, ktorých to neprekvapilo. Vraveli, že to muselo prísť. Neboli úprimní, vydávali sa za najlepších a najmúdrejších, a pritom to boli práve tí najväčší pokrytci. Každý si bol istý, že „ten, čo zoslal ruže”, im to čoskoro spočíta a utopí ich v červenej rieke ruží, ktorú sami „prerokovali”. Ukáže im smrť, ktorá ich tiež akiste prekvapí.

Po eufórii sa však čoskoro dostavili prvé otázky. Prečo teraz? Prečo ruže? Prečo červené? A prečo to všetko? A kvôli komu? Kvôli čomu? Ľudstvo si predsa zaslúži viac trestov ako odmien. Je azda toto náš trest?

Monika pohladkala mačku po hlave a striasla si zopár lupienkov z červených vlasov. Cítila sa ako omámená. Bola pri vedomí, ale akosi inak. Nemohla uveriť tomu, čo vidí. Nemohla uveriť tomu, že hladká mačku po hlave. Mačku, ktorá bola mŕtva. Mačku, ktorú včera sama pochovala. Mačku, ktorú dnes našla v kuchyni s červenými lupienkami vo fúzoch.

Monika pomaly položila zviera na zem a vytratila sa z domu. Opäť sa ocitla na ulici a opäť mala hlavu plnú lupienkov. Už jej nevadili – veď oživili jej mačku, oživili jej mačku, to už musí niečo znamenať! Bolo to silnejšie, ako si mnohí mysleli. Silnejšie, záhadnejšie, lepšie a opojnejšie – bol to skutočný zázrak života. Pozrela na ľudí okolo seba – každý sa usmieval, niektorí aj zažmurkali, keď sa ich pohľady stretli. Toľko dobrých ľudí je na svete… a teraz sa konečne prebúdzajú, pomyslela si.

Nemala za kým ísť, čo robiť. Mohla len dýchať, ale práve to ju upokojovalo. Chcela byť ako tá mačka, chcela sa nechať uzdraviť, vylepšiť, možno sa chcela stať niekým iným. Možno to bolo celé kvôli nej. Mohlo to tak byť – celý život bola vlastne presvedčená o tom, že celé ľudstvo je tu vlastne kvôli nej – a jednotliví ľudia sa vždy hýbu len vtedy, keď sú v jej zornom poli. Keď sa nepozerá, sú statickí. Možno oddychujú, pripravujú sa na pohyb. Celý svet, všetky kontinenty – všetko to spí a hýbe sa iba ulica, ktorou práve ide. Možno preto niekto zoslal tie lupienky – pre ňu – aby mohla aspoň na chvíľku vidieť celý svet v pohybe.

Áno, to bolo ono – celý svet v pohybe – vrátane jej mačky, ktorá ležala zakopaná v záhrade a dnes sa objavila v kuchyni. Vrátane všetkých mŕtvych mačiek na celom svete. Celé sa to pre ňu na chvíľu prebúdza. Všetci. Celý svet. Všetci – aj mŕtvi! Vydesila sa. Po prvýkrát, odkedy začali padať lupienky nádeje. Netrvalo to však dlho – žiadne chodiace mŕtvoly predsa ešte nevidela a to je na nohách už celý deň. Napriek tomu bola presvedčená, že tam niekde sú – a hýbu sa. Niekde mimo jej zorného poľa.

Mačka však nebola jediná divná vec, ktorú v ten deň videla. Videla aj motýľa. Nádherného, krvavočerveného motýľa. Voňal ako ruža a bol veľký ako dlaň. Tento motýľ kládol vajcia – za letu. Kládol ich nahusto, v krátkych časových intervaloch, padali na ulicu ako bomby. Keď sa porozbíjali o dlažbu, vyskakovali z nich jašterice. Veľa jašteríc. Krásnych červených jašteríc. Všetky sa plazili do kanálu, kam ich už nikto neprenasledoval. Monika si nevedela spomenúť, kedy sa stala červenovláskou. Bolo to dnes ráno alebo mala vždy také vlasy? Zabudla aj na tetovanie na pravom ramene – veľká červená ruža a pod ňou nápis „nesiahať!” Monika skrčila plecia a ovoňala ju. Samozrejme, že voňala. Vedela to. Dotkla sa jej prstom aj napriek varovaniu. Z ruže ostal iba veľký červený fľak a všetko sa odrazu zmenilo. Motýľ zmizol, lupienky vyschli. Z kanálov začali vyliezať páchnuce jašterice. Ľuďom sa vytratil úsmev z tvárí. Nikto ju neobviňoval. Vedeli, že to spôsobila ona. Vedeli, že „tá, čo zoslala ruže”, si ich vzala naspäť.

Monika uvidela svoj omyl. Hľadala motýle, hľadala ruže, hľadala krásu jašteríc. Kľakla si na kolená a začala plakať… a z oblohy sa spustil smutný čierny dážď.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.