Almanach 25 – poézia

Zuzana

xxx

 

Počujem tikot hodín.

Svet sa pohol na ceste po kružnici.

Snažím sa, no v pohyboch mám malátnosť chorého.

Odchádzaš, a ja neviem prečo.

Tvoj popolník ostal ležať na stole.

 

Prstami som prešla po ramene a nahmatala spomienku na tvoj dotyk.

Všade len srieň, všetko dýcha chladom. Cez medzery v oknách. Škrípavé zvuky.

Stromy bez kože. Len plytkosť snehu a zamrznuté kaluže v plytčinách.

 

Pozeral som sa na teba: meníš sa…

Miluješ sa so mnou. A potom… už nečakáš, kým zaspím.

Nechávaš ma bdieť pri svojom spiacom tele.

Začínaš ma opúšťať?

 

Kaluž mojich omylov… predohra našej smrti:

Pýtal som sa: Mýlim sa? Však sa mýlim? Povedz, že sa mi to iba zdá. Vyprchávaš…

Kývneš nado mnou rukou, mlčíš, zatvoríš dvere.

Priplazím sa k nim, podleziem prah, buď so mnou…

Niečo máš v očiach. Tak som radšej zatvorila tie svoje.

Teraz už to viem… premýšľaš, dokedy to vydržíš.

 

Voda stojí v umývadle, neodteká. Pozerám na ten zvláštny odraz tváre.

Som ako tá voda, neodtekám…

Koľko je hodín, zotrela som ďalší deň.

Autobusy chodia pravidelne a ja som ešte stále tu. Ako špinavá voda v umývadle.

 

Telo mám zodraté pokusmi o teba.

Chcem ho očistiť od krvi, v ktorej si bielymi krvinkami, nesúc kyslík

Bude v tom niečo vzkriesujúce.

 

Už tomu rozumiem. Tebe. Násilie gravitácie. Neovplyvním.

 

Tajomstvo samovrahov: umieranie a smrť nebolí väčšmi ako život. Nezáleží na spôsobe. Akokoľvek zapríčinené fyzické utrpenie nemôže pôsobiť väčšiu bolesť…

 

 

Zuzana, 18

 

 

 

 

Lenka Krivosudská

 

Púť mimo siete

 

Svet je len výplodom fantázií pavúka,

čo z vlastných pavučín, utkaných z ópia,

snažiac sa vyhrabať kus ľudského prachu,

sa vínom neresti po kvapkách opíja.

 

Vo vlne mora, kde hĺbka zrodila

jablone bolesťou zomknuté v jedinej priepasti;

viera – ten maják neviditeľnej krásy

pokrivenej sviecami, čo kričia: nezhasni!

 

No zajtra zvon zvoní vo svetle

katedrálnych mušiek, obradne

visiacich na niti besnej ťavy,

 

čo svoj hrb vydája na spásu karavány

a z rieky jazmínu pred vstupom do mešity

o pomoc prosí hlas nádejou zbitý.

 

 

 

 

 

 

Hedviga Turanská

 

  Výlet

Tvoje unavené smutné ruky

sa uložili do mojich vlasov

a zapriali im dobrú noc.

Cítim len chlad z bielej steny,

ale v tvojich krajinách, tam pod tričkom,

tam svieti jarné slnko.

Pozerám sa doň

a plnými dúškami si ho naberám do vreciek.

 

Len ticho nám robí spoločníka.

Inak sme celkom sami.

 

Hedviga Turanská, Bratislava , 22 rokov

 

 

Jana Javorová

 

xxx

Nech v tebe nedýcham

hrôzu a strach

slnko aj – tak svieti

aj v izbe

sa svieti

Sebe sme zjedli

oblaku kradli

nemravné telesné tvary

sme si dali

 

xxx

Najdlhšie špaky

sa dajú nájsť pri krásnom najhlbšom smútku

letíme do azúrovej samoty

ríše lásky aj zla

kokosy jeme tam na kilá

 

Javorová Jana, 20 rokov

 

 

Mariana Fornerová

 

Nenaplnenie

 

Bolí ma tvoja hlava

Mrznem v tvojom slnku

Schovám sa do svojho tieňa

Križujem chodníky nechcených

Nevidím im do očí, som jedným z nich

 

 

 

 

Blažene

 

vkladám svoje ruky

do rúk osudu

opieram si hlavu

vzduchu na plecia

nechávam sa hýčkať

teplou posteľou

stránim sa zdrobnenín

gýču

a koniec-koncov

i nepriesvitného egoizmu

 

 

 

 

 

Milan Ladyka

Váza

 

Pod slnkom päťramenným

uprostred rodinného kruhu

na stole stojí váza s kvetmi

 

Krásna na všetky strany

kropí vzorovaný obrus

farebnými slzami Nevinne

 

s tvárou každá inam

tenučkým hrdlom prehltáva

svoju túžbu po hline

 

 

Nedeľný obraz

Kostol vrazený do vrchu

Koniec bránka vrzla

 

Po trhline do dediny steká

dlhá čierna slza

 

 

Milan Ladyka, 1981, Michalovce

 

 

MARIAS

YEYE ý é

Preskočené kozy

Hnedej kože

 

Pestujúc vnady

Hanobenej chyže

Dotiahli ma na vrchol

 

Je vystonaný

V sparne klišé

 

 

 

???

 

Úprimnosť sa neráta

Každý ju chce kým spĺňa jeho víziu

Akceptor tak od donora nemôže dostať pravdu

Oklieštená kvázi otvorenosť

Martýrstvo

 

Bezpodmienečne

Rozdvojenosť či dualizmus?

Aký je tvoj odraz v zrkadle?

Obrazom

Skutočnosťou

 

Hojdačka

Svätosť verzus prízemnosť

Do vzduchu letí handra

Na utieranie špinavých topánok

Autodeštrukcia

 

Kontroverzné šťastie

Dobré?

Bodré?

Nespať po nociach

Bdejte a … sa

 

MARIAS, 1984, Rudlov

 

 

Dana Lesková 

 

Žiarlivo

 

Noc

Akoby niekto ostrými hrotmi

mesiaca

vyďobol diery do neba

pre hviezdy

Slabú nádej

že odstrihnutý necht

nedoškriabe do krvi

 

So zavretými očami

odhryznúť

z načatého jablka

 

Dana Lesková, Hnúšťa

 

Nika Zolaková

PÚŠTNA BÚRKA

 

zavreté okno

uprostred púšte,  

otázky položené

do vody. . .

 

blúdime nemí

neskromnou nocou

hľadáme pádne

dôvody

 

na púštne búrky

z rozumu

 

 

Anna Martušová

 

LÁSKA NEKONEČNÁ

Láska nekonečná, kde ťa hľadať.

Vari si v hlbinách riek,

či vo vetvách stromov.

Si nekonečná ako tunel smrti.

Bojíš sa smrti? Bojíš! Nemusíš.

Láska premôže smrť,

ale strach v tebe zostane.

Si nekonečná, a preto ťa nemôžem ísť hľadať,

lebo neviem, kde končíš.

Kde končíš teraz?

Vari na púšti bez vody?

Nie.

A kde potom?

Kde sa naozaj láska začína?

A začína sa vlastne niekde?

Ak áno, som jej predohrou

alebo skutočnosťou?

Si nekonečná.

 

 

 

NESÚĎTE MA!

Nesúďte ma podľa mojich činov.

Nesúďte ma podľa farby pleti.

Nesúďte ma podľa výzoru.

Nesúďte ma podľa vašich skúseností.

Nesúďte ma vy!

Kladiete mi veľa nespočetných otázok,

no ja ani na jednu nenachádzam

správnu odpoveď.

Nesúďte ma vy.

Život ma už odsúdil

i potrestal…

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.