Peter Takáč, Košice

 

Rekonštrukcia činu Eleny Lujzy

 

Doma na klavíri prsty hľadali tóny pre Čajkovského Pohreb bábiky. Elena dohrala a vstala. Nežne prikryla klavír a obliekla si svoj krikľavý sveter. Krátko zastala pohľadom na posteli, na ktorej zvykla ležať prikrytá starou prešívanou dekou. Zabuchla za sebou a zišla dolu po schodoch. Nočná obloha bola dnes veľmi pekná. Cesta bola úzka, predelená čiarou. Z oboch strán prichádzali autá. Z diaľky vyzerala rieka čierna, akoby to tiekla smola. Elena stála na moste a dívala sa, ako sa na hladine čerí mesiac. Ako autá, tak i ona mala tiež svoju cestu. Jednu jedinú. Súčet dospel k výsledku. Len chvíľu sedela na zábradlí, až temná frakcia mesiaca prevzala vládu…

Zrejme to bolo takto. Nikomu sa však predtým neozvala. Ako sa dá vôbec zabrániť tragédii? Ľudia ju ešte deň predtým videli zbierať sklo z chodníkov. Vraj preto, aby si neublížili deti. Na moste sa jedného okoloidúce opýtala na sneh. Či opäť príde. Ťažké viečka na dne neba…

 

 

Apokalypsa

 

Schovával sa do poštovej schránky, ako do miesta stredu sveta. Tu mohol byť a vidieť všade, pričom mu nikde nič neušlo. Bol v nej sám, vždy poruke s možnosťou byť poslaný kdekoľvek. Neprestajne mal klamlivú predstavu, že mraky pomaly plávajú nad pevninou, no v skutočnosti sa s nimi nič nedialo. Len slnko sa posúvalo a ony samé sa už veľmi nepresúvali. Ich pohyb sa už ani nemenil, skôr ustával.

Už nezvyčajne hodnú dobu však vôbec nepršalo, ľuďom to ale napodiv nevadilo, neznepokojovalo ich to. Mraky sa nerozplývali a stále ich len pribúdalo. Postupne zahalili celú oblohu, z čoho postupne vznikla súvislá, homogénna, sivá masa. Kvôli nej sa celkom prestala merať dĺžka dňa, keďže rádius svetla sa takmer nemenil. Čas, ktorý prebiehal okolo, sa pre niektorých neuveriteľne zrýchlil, a tak sa odrazu cítili prevažne len unavení. Pre iných zas spomalil tak hrozivo, že budúcnosť s minulosťou splynuli v jednu otrasnú, krutú, lepkavú prítomnosť, ktorá bola ako starý kožuch plný molí. Časové jednotky naraz vymizli z pamätí ľudí a zapadli na neurčito prachom niekde hlboko v membránach hlasiviek. Pamäte na tenké plátky pokrájali nože starostí, ktoré rozpučili zmätene do nich narážajúce olovené oči. V zákulisí takto žmolených hláv – mojej a tvojej a jeho a jej – sa odohrávala celá scenéria, v ktorej už húfne poletovali netopiere, kým zo sivej masy sa občas vylialo trochu vody. Nádrž už praskala. Všetko sa trieštilo. Nebo, tak ako ho ľudia v poslednej dobe poznali, sa však odrazu rozbilo, a to tak, ako keď sa rozbije veľká sklená tabuľa. No malé úlomky prelomenej, akoby zľadovatenej masy padali pomaly, hojdavo dolu, ako listy, celkom poddajne vetríku. Listy však neboli zelené, ale biele, obdĺžnikového tvaru. Kto ich videl padať, mal chuť si jeden uchmatnúť a prial si, aby jeden spadol aj k nemu. Bolo vskutku radostné vidieť ich padať tak husto ako konfety z neba, ktoré sa rozjasňovalo, akoby nimi predtým bolo upchaté. I on, schovaný vo svojej schránke, to sledoval a nebolo pochýb, že práve na toto čakali všetci, nielen on. Keď dopadli, zistil, že sú všetky takmer rovnako veľké. Jeden vzal a všimol si, že sa dá otvoriť. Vnútri našiel textovú správu. Dychtivo si ju prečítal a hodil na zem. Vzal ďalší, prečítal a hneď ho odhodil. Tak isto ďalší a ďalší. Vo všetkých to isté. Účty!

 

 

 

Marek Urban, 18 rokov, Prievidza

 

Prvé rande v krytej plavárni

 

„Budiž svetlo!“ prikázal Boh,

no prišla Temnota,

ale Boh ju nikdy predtým nestretol,

a tak ju pomenoval Svetlom.

Slová, slová, slová,

prázdne škrupinky.

 

   Konečne som sa prebudil. Celý deň sa mi snívalo o ružových králikoch, asi by som si mal dať pauzu. Mesiac je už vysoko pod zemou. Včera mám rande v plavárni, to aby som sa už konečne začal pripravovať. Prepláchnem sa v záchode, ten pocit stekajúceho vzduchu po zátylku skrátka neznášam. V okne si namaľujem oči rúžom, len obyčajná čierna linka, pre včerajšok to stačí. Chcem predsa, aby si o mne myslela, že som nejaký namyslený manekýn. Mňa tieto pracovné schôdzky hrozne bavia. Priebeh je vždy taký iný. Prídem, podídem bližšie, ešte bližšie, celkom nenápadne, niekedy zozadu, niekedy spredu a do desiatich sekúnd nemám čo na práci. Vynáša to dobre a nikto sa nesťažuje, no koho by to nechytilo.

   Nasadnem do svojho autobusu a odkráčam do najvzdialenejšej večierky v dedine. Chcem prekvapiť mamu, uvarím niečo nechutné. Na svoj vek vyzerá dochovane, hoci, čo ma trochu teší, akosi pričasto pokukuje po kanvici čaju. Ten čaj to je des. Po večeri sa pomodlíme, čo-to popijeme, zajeme čašou červeného piva. Zvrtneme reč na pokazené hodiny, jediné v dome, pri tej príležitosti ma schytí hystéria: „To už je osem?!“, mamu stihnem v rýchlosti poslať do kuchyne, nech už konečne strhne zo seba to niekoľko-nočné strnisko a ja vyrážam do ulíc.

   Chalupa plavárne leží neďaleko. Tri-štyri hodiny chôdze autobusom. Nechávam ju trošku čakať, mne podobného nájde len na každom kroku. Za to dám všetky hviezdy sveta. Rozmýšľam ako to urobiť, každý ťah dozadu naplánujem, neznášam krv a mrzelo by ma, keby ju to bolelo. Vchádzam cez majestátny zadný vchod, ako počujem, budeme mať súkromie. Film sa už začal a v celej plavárni je len ona. Už to mám. Prekvapím ju. Rad rovno pred ňou. Sedím, obdivujem jej krk, cítim tú prenikavú vôňu kolínskej, nahnem sa bližšie, ešte bližšie, dávno si ma všimla, hrá so mnou toto divadielko, položím ruky na jej oči, áno, to som ja, zasmejeme sa, posuniem ich vyššie, plecia, vrátim sa na krk, jednou putujem k ústam, bozká mi ruku tým nežným spôsobom, do dlane ponorím jej bradu, takmer sa mi do toho ani nechce, je to príjemné, ale musím, bolestne vzdychne, zármutok, zvuk zlomených stavcov. S tými desiatimi sekundami mi to nevyšlo, čo už s tým, snáď to dnes napravím, máme si ísť zaplávať do kina. Pozriem na hodinky, niečo pred ôsmou, alibi mám. Celkom fajn film.

 

 

 

Mária Kolajová, 1989, Senica

 

VLAĎKA

 

   Dojedla. Zeleninový šalát. Vegetariánka. Nie preto, že by to bolo moderné, ale preto, že to tak vnútorne cítila. Ona stále niečo cítila. Citlivé dievča. Niekedy dobré, inokedy zlé, ale citlivé. To bola jej najlepšia vlastnosť, ktorou si všetkých opantala. Dokonca aj starú mamu z Vesníka, ktorá jej na oplátku prepáčila aj to, že sa stala čiernou ovcou rodiny – stala sa vegetariánkou.

   Ako tak umývala riad, a to nielen po sebe, ale aj po troch zvyšných súrodencoch, nevynechajúc otca a matku, pospevovala si jemnú, pomalú melódiu, vznášajúcu sa po kuchyni. Bola doma sama, mastnota z cudzích tanierov, na ktorých osychali zvyšky po jaterničkách, sa jej ochotne vpíjali do belasej pokožky jej rúk. Také ruky nemal nikto. Všetci na okolí jej ich závideli. Neuveriteľne dlhé a štíhle prsty. Bez vrásočky, ako keby úplne vylisované. Nechty prirodzene pekné, ktoré nikdy neochutnali horkosť laku. Celá bola prirodzená. Nikdy sa nemaľovala, nepotrebovala to. Nikdy nedržala diétu, ani nefarbila vlasy. A bola citlivá, tak strašne citlivá.

   Chodili za ňou chlapci dokonca aj z mesta, kam chodievala do školy. Gymnázium, takmer samé jednotky. Fyzika jej robila problémy, ale o to sa ona nestarala. Nikdy netúžila byť tak dokonale bezchybná. Asi to chcela nejaká vyššia sila z hora, v ktorú ale ona i tak neverila. Verila len v samu seba, v nič iné. Ale toto nemohla pred celou katolíckou rodinou povedať. Vravela si, že všetko má svoj čas a ona sa dočká. Tak isto, ako sa dočkala, že po sebe umýva len misku od zeleninového šalátu.

 

   Nemala žiadne extra meno – Vladimíra. Nemala žiadne extra podmienky na písanie svojich poviedok – pero a blok so zažltnutým papierom. Ale svoj život mala rada. Mala rada tú svoju zmyslov zbavenú rodinku, v ktorej bolo vždy o trochu viac ako veselo. Veľká rodina. To sa jej vždy páčilo, aj ona takú chce. Bude mať veľa detí, aby jej nikdy nebolo smutno, aby nebola sama, keď jej muž umrie. Bude dlho žiť, raz jej to vyveštila nejaká baba z ruky za päťdesiat korún. Mama sa vtedy na ňu hnevala. Že vraj Pán Boh určuje, kedy zomrieme a kedy budeme ešte žiť. Vlaďa sa vtedy však len tíško pousmiala.

 

   Bola najstaršia, preto aj najzodpovednejšia. Najpracovitejšia a vždy najobľúbenejšia. Niekedy sa z toho všetkého cítila vyčerpaná. Ustatá a zlomená. Niekde tam vnútri kričala dosť, ale to nik nemohol počuť. Niekedy ani ona sama nie. Utešovala sa, že pár zlých dní zvládne. Aj vždy zvládla. Každý rok okolo veľkého domu  nasadila tulipány. Tie mala najradšej. Nevydržali dlho, ale tých pár týždňov, keď kvitli, nimi mala obklopenú celú svoju izbu. Červené sa miešali so žltými, žltočervené s červenožltými. A nádherne voňali. Povedala si, že toto chce cítiť, keď zomrie. Niekedy, aj cez výklad neznámej baby za päťdesiat korún, myslela na to, aké by to bolo.  Zomrieť mladá. Koľko ľudí by asi prišlo a koľko z prítomných by plakalo. Koľko ľudí by sa trápilo pár dní a koľko celú večnosť. Ona by sa bála. Nie smrti, ale toho, že by jej mama nesplnila posledné želanie, pretože je to v nesúlade s jej cirkvou. Chcela by všetky orgány, ktoré by boli zdravé, darovať. O tom vždy snívala. Že niekoho zachráni už len tým, že ona sama zomrie. Niekto by mohol nosiť jej srdce a žiť ďalej. Všetci by to tak mali robiť. Navzájom sa zachraňovať. Áno, mali by sme sa zachraňovať.

 

   Už bolo neskoro večer. Ľahla si na posteľ, trocha zapraskala. Počkala, kým ju prestane bolieť chrbát, párkrát sa zhlboka nadýchla. Zatiaľ čo sa dívala na bielučký strop, popretkávaný jemnou pavučinou, ktorú si pri vysávaní nikdy nechcela všimnúť, rozmýšľala nad posledným Holkovým románom, ktorý pred chvíľou dočítala. Úplne ju opantal. Mala ho rada, chcela by ho niekedy vidieť naživo a spýtať sa ho, či skutočne zažil to, čo v poslednej knihe opisoval. Či bol v šesťdesiatom siedmom ako pubertiak skutočne v ZSSR, zamiloval sa a prišiel o panictvo, či sa s jeho Nastenkou skutočne tak milovali a či Nastenka skutočne zomrela od žiaľu, keď jej v šesťdesiatom ôsmom, po príchode ruských vojsk na naše územie, nedovolili po roku prísť navštíviť jej lásku zo Slovenska. Veľmi dobrá kniha, prečítala už všetky, ktoré sa dali v knižnici zohnať. Hej, čítanie a písanie bolo jej zdravou závislosťou, ktorá jej dodávala energiu, keď práve nemala to svoje obdobie. Hneď v prvej súťaži, do ktorej sa zapojila, vyhrala celoslovenské tretie miesto, ale jej o žiadne miesto nešlo. Tak ako jej nešlo len o to, aby svojím vegetariánstvom hnevala okolie. Malo to oveľa hlbší význam, ktorý poznala len ona.

 

***

 

   „Mama, môžem sa ťa na niečo spýtať?“

   „Hmm.“

   „Kedy ste sa s otcom spoznali?“

   To jej matku prebralo a okamžite odložila hrubú knihu. Veľké staromódne okuliare sa jej zošuchli z nosa. Pozrela na dcéru s otázkou v hlase:

   „Prečo to chceš vedieť?“

   „Zaujíma ma to. Vždy ma to zaujímalo, len ty si to vždy ako keby prepočula.“

   „Ale čoby, veď na tom nie je nič tajné. Mala som devätnásť a…“

   Zasnila sa. Pozrela na dcéru, usmiala sa, celá omladla. Vlaďka si doteraz nevšimla, aká je jej mama pekná. Aj keď krása sa s ubiehajúcimi rokmi a pribúdajúcimi deťmi akosi vytrácala, stále tam boli tie pevné základy, základy, ktoré teraz zdedila Vlaďa a stala sa najkrajším dievčaťom z dediny, možno aj z celého okresu.

   „Vieš, bola som mladá. Iná. Vtedy bolo všetko iné. Život na dedine. Chcela som ísť študovať. Právo alebo humanitné vedy. Mala som na to. Ale to sa na dedinské dievča ani veľmi nehodilo. Každý mi to vravel, každý ma odhováral. Vraveli, že patrím k chlievom, k domácnosti a sporáku. To ma nahnevalo. Nechcela som byť jedna z mnohých. Chcela som mať vzdelanie. Vieš, moja, to je to najcennejšie, čo môže človek mať, to ti nik v živote už nezoberie. A títo dedinskí kripli si mysleli, že by som bola pri vyhadzovaní hnoja z chlievov užitočnejšia ako teraz, keď obraňujem tých, na ktorých bola spáchaná krivda…“

   Dostávala sa od témy, ale Vlaďu toto rozprávanie bavilo. Chýbali jej tie chvíle, keď mal otec nočnú a ony dve sa rozprávali do noci. Prdeli pod paplónmi a strašne sa smiali. Na susedke, ktorej opäť nevyšla trvalá, na koláči, ktorý im v ten deň zhorel na uhoľ, na tom, ako sa mačka dokáže tešiť z obyčajného klbíčka. V tom to bolo. Ten ich vzťah.

   „No a… prvý deň v Bratislave som ho spoznala. Stratila som sa. On bol z väčšieho mesta a v takýchto veciach sa vyznal. Musela som vyzerať vystrašene. Celá som sa triasla, myslela som, že sa odtiaľ nikdy nevymocem, len som tam tak stála s tou svojou triaškou, s veľkým báglom a hlavou plnou tých najstrašnejších myšlienok. Hneď sa mi predstavil a usmial sa. Tým ma úplne dostal. Usmievajúci sa krásny chlapec, ktorý sa snaží pomôcť jednému stratenému dedinskému dievčaťu. V tom čase som chodila s jedným susedom odvedľa, nepoznáš ho, býva teraz na strednom Slovensku, ale akonáhle som videla tvojho otca, tak… tak som vedela, že je to on. Ešte k tomu to krásne meno. Timotej. Kto už sa len môže volať Timotej? Myslela som, že musí byť originál. A to on bol.“

   Mama bola taká zasnená, vytiahla spomienky spod starého koberca a pomaly ich oprašovala. Kúsok po kúsku. Vrátila sa do mladosti, tam, kam už dávno stratila cestu. Ale Vlaďka jej ju pomohla nájsť. Aspoň na chvíľočku, aspoň na maličký moment.

   „A ďalej?“ netrpezlivo sa dožadovala ďalšieho návalu informácií.

   „Počuj, prečo ťa to zrazu tak zaujíma? Vari si chceš porovnávať skúsenosti?“

   Žmurkla na svoju prvorodenú a jedinú dcéru a tiež  v nej začala rásť zvedavosť. Veď Vlaďa mala už sedemnásť a teraz je doba iná, všetko sa deje akosi skôr, čo už staršie ročníky nestačia sledovať a chápať. Navyše je taká pekná, že si môže kľudne vyberať. Zvláštne, že sa o takejto téme nikdy nebavili, pretože mama si myslela, že je to stále jej malé dievčatko, ktoré má na takéto veci čas.

   „Najprv dopovedz, potom sa pýtaj,“ nedala sa Vlaďka a so širokým úsmevom urobila gesto, akože opäť starostlivo počúva.

   „No dobre ty tajnostkárka. Ale potom si na ťahu. Pravdu povediac nejako sme sa stratili. On mi pomohol nájsť moju električku a vysvetlil pár pravidiel veľkomesta. Hlavne, že sa zo začiatku treba pýtať, keď človek niečo nevie nájsť. Bratislavčania radi poradia. Niekedy i schválne zle, ale tak to už raz býva. A vtedy sme sa stratili. Vlastne neviem, čo som si myslela. Mala som doma svojho chalana, on tiež určite nebol sám. Tak mi povedal posledné ahoj a veľa šťastia a bol preč. Nejaká vyššia sila ale asi chcela, aby to bolo inak. Aby to takto hlúpo neskončilo. Chodil na takú istú fakultu ako ja, len o dva ročníky vyššie. Mali sme len jednu jedinú spoločnú prednášku, kde sme sedávali spolu. A bolo to. Pod lavicou sme sa držali za ruku a popritom sa snažili vnímať čosi z výkladu látky. Poobede sme sa túlali bratislavskými ulicami, smiali sa a lízali zmrzlinu. A po večeroch sme sa…“

   Zarazila sa. Akoby jej až teraz došlo, že sa rozpráva so svojou neplnoletou dcérou. Začervenala sa, zatiaľ čo sa na nej Vlaďa z chuti smiala. Dobre vedela, ako príbeh pokračuje. Smiala sa na mame a jej staromódnosti. Hanblivosti za telesnú lásku.

   „Mama, veď nebuď taká, len to pekne dopovedz,“ tak sa smiala, až si utierala slzy do ružovkastého pyžama.

   „Ja ti dám, ty jedna!“ so smiechom hodila po Vladi vankúš, potom druhý a tretí. Boli ako dve opité pubertiačky, ktorým neskonale chutí život. Mama si ju privinula na neveľké, od materstva trochu vyťahané prsia. Šťastne si vzdychla. Vlaďa počula, ako jej na hrudi chrčí. Už veľakrát sa započúvala do toho zvuku, ktorý jej naháňal strach. Veľký strach. Vedela, že veľa času už neostáva. Nebola hlúpa, takmer dospelá. Rozumela tomu, aj keď by bola radšej, ak by žila v naivite, že sa absolútne nič nedeje. Ale dialo sa. Umierala. Pomaličky, potichučky, úplne bez protestu, bez boja umierala. Nechcela na to myslieť. Nie teraz, keď im je obom tak dobre.

   „Tak, si na rade,“ nezabudla mama pripomenúť.

   „Viem. Vieš, niekoho som stretla. Nie je od nás zo školy, chodí už na vysokú. Do Brna. Rozumie sa fyzike a počítačom.“

   Mama sa trochu pridusene zachichotala, pretože práve v tomto bola Vlaďa absolútne ľavá a obe to vedeli. Ale naďalej počúvala, napäto počúvala o prvých skúsenostiach svojej dcéry.

   „Vlastne je to Mayin bratranec.“

   „Tej Mayi, ktorá u nás vždy spí, keď prídete z alkoholického záťahu?“

   Vlaďa sa na ňu vyľakane pozrela.

   „No myslíš si, že neviem, že keď tu spí nejaká tvoja kamarátka, tak len preto, lebo by po vlastných nezašla ani domov?“

   „To nie je pravda, to preto, lebo je z mesta a nejdú jej v noci žiadne spoje,“ snažila sa to aspoň trocha vyžehliť, keď jej nič iné nezostávalo.

   „Ale moja milovaná,“ s láskou sa na ňu mama zahľadela, „veď mne to až tak neprekáža. Každý potrebuje občas vypadnúť, zresetovať si mozog, poprípade zapiť žiaľ. Ani si nevieš predstaviť, koľkokrát sme my s kamarátkami takto popíjali lacné krabicové víno alebo ukradnutú pálenku niektorého z otcov. Boli to naše nezabudnuteľné babské jazdy. Jedny z najlepších chvíľ môjho života. Každá sme sa posťažovali, aby sa na duši uľavilo. Niekedy poplakali, ale väčšinou len smiali. To bol taký ten dusivý smiech, kedy som myslela, že už mi nie je súdené sa nadýchnuť, tak nám bolo.“

   Tak túto ženu Vlaďka milovala. Ženu, ktorá sa vždy vedela vžiť do jej situácie. Vždy jej pomôcť, brániť ju zubami nechtami. Boli ako dvojičky, ktoré dýchali tými istými pľúcami, len jedna o čosi staršia.

   „ A kde ste sa spoznali? Je slušný?“

   „Je. Chodí aj do kostola,“ zaklamala, ale vnútri ju to neškrelo. Bolo to klamstvo z milosti. Aby sa mama nerozčuľovala nad zbytočnosťami. Veď vlastne bol katolík, mal birmovku, len ho to akosi vnútorne nepresvedčilo, presne ako Vlaďku.

   „A meno?“

   „Viliam.“

   „Viliam! To je úžasné, nemyslíš? Úplne zaujímavé meno, ako to otcovo!“ Žiarila. Proste žiarila.

   „To je on, Vlaďka, to je on!“

   „Viem, možno máš pravdu.“

   „Určite že áno.“

   Mama si vzdychla. Bola unavená. Zívla. Bolo neskoro a pred sebou mala deň plný práce, aj keď v poslednej dobe pracovala menej, ako kedykoľvek predtým.

   „Ale ani nechci vedieť, ako sme sa zoznámili. Bolo to také trápne. Ale zároveň milé. Po tej gympláckej after party, veď vieš, vravela som ti o tom. Už sme sa chystali domov. Vyšli sme spred budovy, keď sme zbadali jednu našu spolužiačku, ako opretá o zábradlie hnojí všetko možné aj nemožné. Asi to vážne prehnala. S May sme ju schytili pod pazuchy a vliekli čo najďalej od davu. A vtedy sa tam zjavil. Ako blesk z čistého neba. Pán záchranca na aute. Bol mi známy, vtedy som si spomenula, že pred rokom, pri rozlúčke maturantov, som si s ním musela podávať ruku. Áno, spoznávala som tie rysy a v duchu sa pýtala, prečo sme my dvaja v škole za ten rok o seba ani nezakopli. Naložili sme tú zvracajúcu barbie do auta jeho otca, Mayinho strýka, a čo najrýchlejšie ju odviedli domov, aby neovracala aj to, čo ešte nestihla. Ale domov to už zvládla po vlastných. Pomohol nám. Pomohol nám, aj keď sa plánoval ísť baviť, mohol sa na nás kľudne vykašľať, veď nikoho okrem May nepoznal. Ale potom mi prezradil, že ho k tomu donútili moje oči, ktoré ho prosili. Vieš, mama, milujem ho… Mama?“

   Zaspala. Asi túto poslednú časť už nevnímala. Vlaďka sa pousmiala. Ach, mama, mama, keby si ty len vedela, že tá zvracajúca barbie, som bola v skutočnosti ja sama. Možno nastane chvíľa, keď ti poviem pravdivý príbeh.

   Bez slova zhasla svetlo nočnej lampy, ktoré maľovalo tiene na strope a nastalo ticho. Bolo počuť len to jej neznesiteľné chrčanie v pľúcach.

 

 

   Snívalo sa jej, že je pri mori. Skutočné more ešte nikdy nevidela, ale nad tým ona príliš nerozmýšľala. Mala fantastickú predstavivosť a toto more bolo naozaj skutočné. Poznala to podľa šumu. Taký šum a vlny môže mať len skutočné more. Podišla k brehu, bosé nohy sa jej zarývali do piesku. Svietilo slnko, ale bolo zima. Tú zimu si pamätá, pretože ju nechápala. Zohla sa a omočila si prsty v pene. Olízla ich. Tá chuť bola sladká. More bolo sladké. Tak to potom nemohlo byť more. Ale čo potom? Široko-ďaleko nebolo živej duše, všade len samá voda, strašne veľa vody, ktorá sa k nej približovala. Vlaďa len pomaly ustupovala ako zbabelec, ktorý sa bojí nasledovného. Ale konala tak v duchu svojho zdravého rozumu. Nechcela byť súčasťou mora, vody, alebo čo to vlastne bolo. Piesok bol stále suchší a suchší, napriek zime ju začal strašne páliť na päty. Asi by mala utekať, keď tu zbadala, ako voda vyplavuje mušľu. Veľkú, a len a len pre ňu. Zobrala ju do rúk a priložila k uchu. Nepočula nič, žiadne more, vlny… Počula len neznesiteľné chrčanie svojej matky, ktorú tak milovala. Slzy sa jej vhrnuli do očí, boli sladké, akoby sa narodila niekde v mletom cukre a nestačila sa za sedemnásť rokov oprášiť. Chcela tú mušľu zahodiť, ale prilepila sa jej na ruku. Vlastnou silou si strhávala aj časti pokožky na tých jej krásnych rukách. Nechcela, nie, už ďalej nechcela, nemohla počúvať to chrčanie! Dala sa do behu. Po piesku sa utekalo ťažko, nohy ju neposlúchali a ona mala zrazu pocit, že sa nadnáša, že chce spraviť krok, ale pritom je stále na mieste. Akoby stála vo vode a namiesto plávania sa iba snažila loziť po dne. Chcela kričať, kričať o kúsok ľudskej pomoci, ale z jej útrob sa ozvalo len pískanie flauty. Ešte hlasnejšie a ešte hlasnejšie. V tom piskote bolo rozoznať zúfalstvo, ktoré sa miešalo so strachom a bezmocnosťou. Narážal o skaly, miešal sa do listov stromov, drzo sa vtláčal do zrniečok piesku. Vtedy pocítila strašné nechutenstvo. Mala chuť tu vyvracať svoju osobnosť, pozrela na ruky, na nohy, na všetky rany, ktoré pálili tak inak ako obyčajné rany a navyše sa z nich nevalila krv, ľudská krv, ale sypal sa z nich mletý cukor, taký biely, bielučký, až ju na moment oslepil. Bála sa, že sa celá rozsype zo svojej podoby, zanechávala za sebou dlhé sladké čiary, akoby jediné dôkazy jej existencie. Potkýnala sa, zdvíhala, padala a zasa vstávala, ale voda bola bližšie a bližšie. Už len malý kúsok a už nikdy v živote nikomu nepovie, že bola pri mori. Pomaličky ju sťahovalo. Najskôr za nohy; ľadová voda ju obrala o posledný cit, o chvíľu jej mala plné ústa, snažila sa nadýchnuť, ale pľúca z cukru sa roztopili. Celá sa rozmočila ako vosk v plameni sviečky. Stala sa súčasťou mora. No nepočula šum, ani žiadne vlny. Počula len to strašné, nekonečné chrčanie vo vnútri jej drahej mamy.

 

 

 

Jarmila Čiakyová, 1982, Košice

 

Do ticha

 

Posledné lúče úsmevu slnka oblizovali ďaleké smaragdové vrchy. Dňom unavené hlávky letných kvetov pomaly nenávratne tmavli a ja som sedela v strede  tej podvečernej scenérie.

Obyčajne nesedím len tak na zemi, aj keď sa mi to veľmi páči – tá chutná mäkkosť trávy… Väčšinou aspoň skackám alebo niekam kráčam, pomaly z nohy na nohu. U nás sa ani nedá ponáhľať sa. Keď sa veľmi ponáhľate, dá sa to tu celé obehnúť za hodinu aj desaťkrát. Po pár rokoch to ubíja. Ale má to aj jednu výhodu – celkom sa mi vyvinul pozorovací zmysel pre detaily. Dnes tuším v treťom dome zospodu bola iná záclona…

 

Slnko už takmer nebolo vidieť, nechalo sa len tušiť z náznakov v pozadí hry ružovej oblohy. Túto jemnú drámu dotvárajú vo vánku šumiace listy. Chce sa mi spievať. Prečo? Neviem. Spievať neviem, ale som sama a nikto ma nekritizuje. Tichý šum pohlcuje moje falošné tóny.  Ktovie či aj mňa nezožerie … Vypľuje len topánky. Možno ani tie. Chytá sa ma nezmyselný strach. Nechcem, aby ma ticho zhltlo. Neustále sa ku mne približuje. Je všade. Je mi hrozne. V šere nie je rozoznať detaily. Šum v pozadí úplne zamĺkol, asi sa mi vysmieva. Celá táto komédia sa mi smeje. Len tá úzkosť. Pomaly mi tvárou stekajú kvapky. Chladné dažďové slzy. Krásna obloha, v pozadí ktorej ešte pred chvíločkou mávali posledné paprsky slnka, sa zmračila. Nevydržím to. Vstávam z mäkkej trávy, ktorá medzičasom poriadne navlhla. Dokonca ma aj tá úzkosť teraz osviežuje na duši. Poslednýkrát sa otočím – ako Lótova žena, preblesklo mi myslou. Neskamenela som. Šuchcem kroky do hladnej tichej tmy. Bolo tu krásne.

 

Už sem viac neprídem.

 

 

 

Eva Bačová, 1983, Kysucké Nové Mesto

 

Jasný…

                               ….ako facka

 

                Niekoľkými dúškami som sa nadýchla. Kľučka podľahla tlaku mojej dlane. Vošla som do triedy. Zo mňa kamenná tvár. Žiaci si to všimli a postavili sa do pozoru. Ticho. Útočiace ticho mi nahnalo obavy. Nezmohla som sa ani na slovo. Predychávala som. Hnev, zúfalstvo, strach. Naraz to všetko opadlo. Všetci sme si sadli za svoje pracovné stoly. Otvorím školskú dokumentáciu.

„Kto chýba?” pýtam sa.

„Peter,” ozval sa žiacky zbor.

„Nikto viac?”

„Veď nás je tu šesť.”

Rozhliadla som sa po triede. A naozaj. Chýbal len Peter. Siedmy statočný. Hlavou mi preletelo, že táto hodina bude úspešná, keď chýba Peter. Žiadne výkriky, oplzlé reči, ani rušenie práce. Kamienok z tváre mi spadol a pousmiala som sa. Hodina prebehla podľa plánu. Bez Petra. To ma naladilo i na ďalšie vyučovacie hodiny. Bol to môj prvý deň, kedy som prestala, ale len na chvíľu, ľutovať moje rozhodnutie byť učiteľkou. Kolegovia mi síce vraveli, že z Petra si nemám nič robiť, že on si základku nedokončí, že je jasný ako facka. Ale čo ostatní žiaci? Tí majú kvôli jednému šašovi trpieť, že sa nič nenaučia? Jasné, im sa to páči, keď sa nemusia učiť, keď sa môžu smiať a zabávať na výmysloch jedného chalana, ktorý to vzdal so školou. Už na základnej. Čomu sa však čudovať? Je to cigáň. Doma ho ku škole nikto nemotivuje. Nepotrebuje to. Je to jasné. Ako facka.

                No v pozícii nováčika som nad tým ani veľmi nešpekulovala. A predsa Peter tu už chodí desať rokov. Učitelia ho musia poznať, musia vedieť, aký vlastne je. Pridržiavala som sa teda názoru o jasnej facke. Veď som  si viac ani nemohla dovoliť. Keď človek začína, tak si ťažko rozprestiera krídla. Väčšinou lamentuje, blúdi. Niekedy plače, inokedy zúri. A ja som tiež často lietala, zmietala sa, behala medzi týmito pocitmi. Rúbanie dreva a prikladanie do pece mi vždy padlo vhod. Ako terapia. Spamätala som sa, aby som sa znova mohla pustiť do práce a následne i do lamentovania. Presne tak to bolo nasledujúci deň.

                Pred hodinou opäť ten istý stres, napätie. Ten istý rituál. Zmena úsmevu na podkovu. Otvorila som dvere. Ticho. Žiaci sa postavili. Pozdravili. Iba Peter sedí na stoličke. Dopisuje si poznámky zo zemepisu. Ignoruje môj príchod. Výborne! Nech si celú hodinu píše zemepis. S radosťou som otvorila vyučovací proces. Ja a šiesti žiaci sme sa pustili do vetnej skladby. Šlo to celkom fajn, ale iba dovtedy, kým si Peter dopisoval zemepisné poznámky. Naraz sa z ničoho nič ozve:
„Pani učiteľka sa prstuje, však?”

Ignorovala som nepríjemnú hlášku, ale ostatní nie. Hodina bola v ťahu. Aj napriek mojim pokusom nevšímať si Petra, ktorý so svojimi pripomienkami neprestal.

„Koho vy vlastne chcete?”

Ticho.

„Prečo ste taká smutná?”

Ticho.

„Nechal vás frajer?”

Vtedy som to nevydržala a ozvala som sa:

„Dávaš nezmyslené otázky.”

„Nezmyselné sú vetné členy.”

„A čo má podľa teba zmysel?”

„Sex, ženy.”

„A okrem toho?”

Vážne sa zamyslel, nevedel čo povedať. Prijala som totiž jeho názor. Keď to má pre neho význam. Nech sa páči! No viem, že v živote to nestačí. A on nečakal, že sa ďalej budem pýtať. Smiať sa prestali aj ostatní deviataci. Ticho. Všetci sme čakali, čo teraz Peter zabije svojimi ústami.

„Priateľstvo… s vami,” ozval sa plachým hlasom, s jamkami v lícach a s hviezdičkami v očiach. Provokoval.

„To je abstraktný pojem. Niečo konkrétne?” odvrkla som chladne.

„Autá. Bavia ma autá.” V tejto chvíli som na ňom videla, že už rozpráva rozumne, že sa dostal do správnych koľají, že vie byť aj normálny.

Zazvonilo.

Neodpustila som si záverečný monológ, ktorý vychádzal zo situácie, z rozhovoru s Petrom, ale prednesený bol všetkým žiakom deviateho ročníka:

„Dúfam, že všetci už viete, kam na strednú školu, mali by ste sa rozhodnúť podľa toho, čo vás baví.”

A zdupkala som preč. Do zborovne.

                Nasledujúci deň sa Peter neukázal v škole. Bol od neho pokoj dva týždne. Mala som veget. Skoro. Stačilo mi, že Peter netrápi moje neuróny. Lenže, keď si človek plytvá časom so zábavou, tak sa ani nenazdá a príval studených vĺn ho hneď zaveje do horúcej smoly. Doteraz sa na mňa lepila smola, ale nikdy tak nepálila, nesvrbela, nedeptala ako pred prichádzajúcim polročným skúšaním, písomkami a zhonom. Peter nemal žiadnu známku. Písomka dopadla na päť. Čo s ním? Žeby po radu od riaditeľa? Už dopredu som poznala odpoveď – vy ste učiteľka. Rozhodla som sa dať mu šancu. Prečo? Sama nerozumiem. Snáď za to môže slohová práca. Mali písať karikatúru. Peter napísal dve veľké strany práce, ale vtipnosť a humor si ušetril. Asi na svoje provokačné poznámky. Práca bola skôr charakteristikou ako vtipným opisom. Dala som mu šancu na opravu. Pokúsil sa o to, ale ďalšiu kritiku už nezniesol. Chcela som mu dokázať, že môže s tým textom pracovať ďalej. Nechcelo sa mu. Štvorka mu stačila.

                Po tomto zázračnom pokroku som mu začala dohovárať, aby sa spamätal, že nemôže po každej prehre vzdať všetko, že to treba skúsiť znova. Bavili sme sa aj o tom, na akú školu by chcel ísť. Dozvedela som sa, že chce byť automechanikom.“ Aspoň trochu aktivity zo seba vyžeň! Aspoň malú snahu!“ hustila som doňho. A naraz nikto nerozumel jeho činom. Zostal na doučovaní z matematiky, na ostatných hodinách nevyrušoval, na slovenčine si písal poznámky. Už nebol jasný ako facka. Trvalo to dva týždne. Potom mesiac nebol v škole. Na polročnom hodnotení prepadol. Keď sa vrátil, bol to znova starý známy Peťo s búrlivými poznámkami. Jasnosť facky sa vrátila. Mne to však pokoj nedalo, a tak som zámerne Petra provokovala teraz ja. Akoukoľvek poznámkou, napríklad, aj Peťko je medzi nami, alebo, no a čo nám k tomu povie Peťko, či, Peťko nám už chodí počúvať prednášky na vysokú školu…  Je pravda, že takto som z neho nič nevytiahla, ale na hodinách slovenčiny prestal vyrušovať. Aspoň nejaké plus.

                Jedného dňa sme, ja, žiaci deviateho ročníka a Exuperyho Malý princ, zachraňovali kvetinu pred baobabmi. Kreslili sme aj ovečku. Neviem, ako sa nám to podarilo, ale začali sme spoločne rozoberať tému budúcnosti. Uvažovali sme nad tým, čo vlastne chceme. Pýtala som sa žiakov na ich výber stredných škôl. Mariana bola nešťastná, lebo neurobila skúšky. Nezobrali ju tam, kam chcela. Spoliehala sa na svoje známky, ale aj tak musela ísť na prijímačky. Neuspela. Téma o stredných školách ju nezaujala. Keď prišiel rad na Peťa, zakotvili sme pri Prázdnote.

„A čo ty, Peťo? Čo chceš? Ideš niekde do školy?”

„Neviem.”

„Ešte stále chceš byť automechanikom?”

„Neviem.”

„Ešte stále veríš v priateľstvo?”

„Neviem.”

„Ako si predstavuješ svoju budúcnosť?”

„Neviem.”

„Peťo, spravili sme ti niečo?”

Ticho.

Školský zvonček.

Na Petrovi bolo vidieť, že už to nie je tá jasná facka, o ktorej tu každý rozprával. Zostala som cez prestávku, keďže mlčanie prelomilo bariéru komunikácie.

„Peter, stalo sa dačo? Už nechceš ísť do školy? Čo tak?”

„Načo je škola dobrá? Je v nej kopu stresu, zlých učiteľov. A aj keď sa škola ukončí, nie je isté, či bude práca. Veď si to porovnajme. Na takej brigáde človek zarobí viac behom dvoch týždňov ako učiteľ s vysokou školou, ktorý si v podstate ničí nervy. Prečo?”

„To ti povedali doma?”

Zasmial sa a odišiel z triedy.

Nechápala som. No bolo mi jasné, že školu vymeškáva, lebo chodí na brigády.

 

Nejaký čas ho znova nebolo. Ukázal sa, keď sme preberali drámu. Chcela som žiakom spestriť vyučovanie, tak som im doniesla ukážky absurdnej drámy. Nech sa zabavia. Absurdnosť zlapila aj Petra. Všimla som si.

„Peter, čo ťa zaujalo na tej hre?”

„Tá hra je ako vy.”

Nerozumela som. Tak som počúvala, čo povie ďalej.

„Vedie prázdne reči, čo nikam nevedú. Reč nemá žiadny zmysel. Ani skutok. Je tu len vtip za vtipom.”

„A v čom je prázdnota mojich slov?”

„Stále sa pýtate, čo chceme. Vy ste si už na tú otázku odpovedali? Viete, čo chcete? Viete, prečo ste tu? “

Nezmohla som sa ani na slovo.

Zvonček.

Porazená i poučená som odišla z triedy. Uvažovala som nad tým, ako môže človek, takmer bez záujmu o vzdelanie, dobehnúť iného s takou primitívnou vecou – spýtať sa na to isté a ukázať, že pozitívna odpoveď na otázku je len veľmi málo pravdepodobná. Mala som pocit, že stojím na konci veľkej zelenej lúky, posiatej žltými kvetmi, posiatej svetlom, na konci ktorej sa predo mnou rozprestierala obrovská priepasť. Z hĺbky, z tmavej prázdnoty sa ozýval len škrekot, pisk a lomoz potkanov, ktoré sa nechali zlákať melódiou vylúdenej z flauty, ktorú tu zanechal lovec potkanov ako veľké dedičstvo pre tento svet. A predsa nerozumiem, čo spája potkanov a krásu akordov. Ako je možné, že toľká inteligencia podľahla harmónii zvukov, sľubov a túžob?

 

Zamyslená som prišla do zborovne. Hneď nato prišiel i Peter, že chce hovoriť s riaditeľom. Prišiel len oznámiť, že už nepríde do školy, že končí. A vtedy mi to došlo. Vyjdem von za Petrom.

„Peter, počkaj. Ty chceš ísť do školy, ale rodičia, teda otec, ťa nechce podporiť. Na tie brigády musíš chodiť. Peniaze sú peniaze. Však?”

Len ticho stál ako chlapec s maskou kovboja – úsmev na tvári, rozkročené nohy, na nich rifle a ruky vo vreckách. Veľký frajer, hrdina, na ktorého nikto nemá. Hrdina s detskými predstavami vtiahnutý do sveta dospelých. Do sveta inteligencie i krásy, ale tiež nič netušiaceho nebezpečenstva.

„Môžeš si zarábať popri štúdiu…” Skočil mi do reči:

„Dnes je na stredných školách oveľa ťažšie. Radšej budem žiť bez stresu a pokojne, ako sa naháňať za školou i robotou naraz. Ja si chcem mladosť aj užiť.”

Bol to posledný okamih, čo som ho videla. Odchádzal pokojne, s rukami vo vreckách, s úsmevom na tvári, s ťažkou chôdzou ako veterán. Zmierený s osudom, kdesi vo vnútri snívajúci o autách.