Rozhovor s básnikom a publicistom Tiborom Kočíkom

Vo vede sa objavuje, v literatúre a umení tvorí

 

Rozhovor s básnikom a publicistom Tiborom Kočíkom.

 

Tibor Kočík (1952) sa narodil a žije v Košiciach. Vyštudoval všeobecnú a špeciálnu pedagogiku v Prešove a žurnalistiku v Bratislave. Venuje sa esejistike a výtvarnej publicistike (Fragmenty z medzičasu, 2000). Vydal sedem básnických zbierok (Vnútrozemie, 1995; Premenlivé dno, 1996; Pohľadnice & skice, 1997; Stretnutie voľných pádov, 1998; Dlhá jazda, ružová záhrada, 1999; Medirytiny duše, 2000; Byť namiesto mať, 2004). Z prvých šiestich mu vyšiel výberový básnický opus (Vnútorný pohyb, 2002).

 

 

R. B.: Vydal si niekoľko básnických zbierok, máš za sebou bohatú publikačnú činnosť, ktorá sa netýka iba poézie. Ako hodnotíš svoju doterajšiu tvorbu? Viem, sebakritickí autori nehodnotia vlastné texty, teda ich interpretácie prenechajme kritikom. Zaujíma ma však, či splnili tvoje očakávania, či niečo neľutuješ, či by si nepostupoval ináč, keby si mohol ovplyvniť minulosť.

T. K.: Hovoríš »keby«. V histórii, a ani v mojej privátnej, žiadne keby nejestvuje. Ono »keby« iba čo nabáda k zbytočnému špekulovaniu. Nemá zmysel, aby človek znova oživoval minulosť. Ako autor stále bojujem so sebou samým. Aj dielo, ktoré považujem za dokončené, ma neraz provokuje, vnútorne s ním vediem dialóg. Je to ťažký a márny zápas. Podobne je to aj so skreslením básnického diela vo vnímaní či chápaní čitateľa, čo je prirodzený, až nevyhnutný sociálny jav. A tak, ako zápasím so sebou samým o seba samého, rovnako ťažko a rovnako márne zápasím o čitateľa s neskresleným vnímaním a chápaním svojho diela. Z povedaného možno vyznieva, že racionalizovaním chcem čosi zakryť. Nie. To, čo sa udialo a ako sa to udialo, má svoje opodstatnenie a stalo sa súčasťou môjho osudu, mojej autorskej stratégie i mojich súkromných dejín. Na druhej strane, ak svojou otázkou mieniš ono uvedomenie si vlastnej pravdy v duchu, že poézia je uvedomenie si pravdy, tak potom, pravda, si svoju poéziu uvedomujem ako pravdu. Ak je v tvojej otázke narážka na to, či som napísal v minulosti niečo na oslavu totalitného režimu, resp. niečo prorežimistické, tak potom pokojne môžem povedať, že nie a moje básnické svedomie je v tomto zmysle nezaťažené a čisté.

 

R. B.: V jednotlivých dobách literatúra prechovávala určité spoločenské funkcie – mravoučnú, osvetovú atď. Aké úlohy by mala plniť súčasná literárna tvorba? Alebo zastávaš názor, že poézia a próza prináša len pôžitok z čítania?

T. K.: Literatúra má vytvárať z čítania pôžitok, ale intelektuálny a tým posúvať k dokonalosti nielen literatúru, ale aj vlastné vedomie autora i čitateľa. V mene takéhoto dobra je dovolené všetko. Redukovať prózu či dokonca poéziu na čosi hedonistické, utilitaristické, na voľačo, čo by nám malo prinášať pocity slastného, pudového šťastia v zmysle klasického eudaimonizmu, to by sme vysokú literatúru azda len urážali. Pôžitky, radosti, slasti, rozkoše vie navodiť prinajmenšom už erotická spisba, ba istý druh pôžitkov lepšie obsiahne pornografická literatúra. Hedonisticky ladenému čitateľovi ani na um nezíde, že čítať básne je jedným z najväčších a najťažších umení. Skromné pomenovanie ´čitateľ´ ho absolútne neuspokojí, a pritom titul ´čitateľ´ nie je o nič menej honosný než titul ´básnik´. Ak sa nepýtaš na hedonistický druh poézie a prózy, tak potom ten ambicióznejší poetický či prozaický prejav tiahne k pravde. Básnik, dobrý básnik, pozná múdrosti, hodné pre druhých. V čitateľovi vidí nie konkrétneho, ale predurčeného partnera. Iba k takémuto partnerovi má vzťah. Práve v jeho tvári hľadá potvrdenie svojej básnickej pravdy. Tam, kde básnikovi chýba vzácne vedomie pravdy, tam absentuje aj vzácna prítomnosť jeho partnera. Preto básnikov vo všetkých časoch nástojčivo prenasledovala obava pred konkrétnym partnerom, takzvaným poslucháčom ´z doby´. Čím bol básnik geniálnejší, tým viac trpel týmito obavami. Tu pramení onen povestný antagonizmus medzi ním a spoločnosťou. Jeho mravnou povinnosťou nie je byť lepším, vyspelejším, vzdelanejším ako je spoločnosť. Napríklad ani Villon nestál vyššie než bola priemerná mravná i vzdelanostná úroveň spoločnosti a kultúry 15. storočia. Na druhej strane to, čo hovorím o básnikovi, nemôžem povedať o prozaikovi, lebo ten sa obracia nie k predurčenému, ale ku konkrétnemu poslucháčovi, živému súčasníkovi doby a je povinný svojou mravnou úrovňou, vzdelaním, kultúrou i kultúrnosťou byť vyššie ako spoločnosť. Jeho predmetom literatúry v tom najprirodzenejšom, ale i najjemnejšom význame, sú vzťahy. Próza je o vzťahoch medzi ľuďmi tak, ako samotný život je o vzťahoch. Od ich kvality sa odvíja aj kvalita života. Podstatou práce prozaika je vytváranie vzťahov medzi ľuďmi v priemete dvoch rovín: filozofickej a psychologickej.

 

R. B.: Každá epocha má veľkých spisovateľov. Myslíš, že (post)moderna ich pohlcuje? Ak uznávaš zdanlivé návraty literatúry vo vývoji po špirále, zrejme budúcnosť ukáže čosi iné. Veď čas vyselektuje aj dobových autorov, z podhubia ktorých vyrastajú hodnotné diela. Keď čítam svetovo uznávané diela, čoraz viac som presvedčený, že v poézii sme svetoví, kým v próze nie. V čom vidíš príčiny? Nehnevá ťa, ak náhodou nebudeš patriť medzi vyvolených a upadneš do zabudnutia?

T. K.: S obľubou hovorievam, že postmoderna je provizórny most postavený v medzičase, ktorý jedného dňa zhorí ako drevený drak; podpália ho sami umelci, nie ich publikum. Postmoderna, ktorá sa ešte stále nevybláznila, sa v našej literatúre podobne ako inde venovala nie každodenným, ale skôr metafyzickým javom. Túto skutočnosť spôsobila súhra okolností, ktoré tu nechcem rozvádzať. V próze nastala absencia vzťahov, hrdina nevstupuje s nikým do žiadnych väzieb, iba ak so sebou samým. Je to jedna veľká hra s jedným hercom, monodráma, ktorá doviedla prózu na okraj priepasti. Aj v tom treba vidieť dôsledok toho, že vysokú literatúru zo svojich ťažko vydobytých pozícií vytlačili priemerné knihy a tak nestojíme pred duchovnými hodnotami, ale pred ich mechanickými hračkami, ktoré konajú a rozprávajú podľa schém. A podobne je to aj v poézii, hoci tu sa pracuje inak. Podstatou básnikovej práce je slovo ako znak, ktorý v semiotike rozlišujeme na ikonu, index, symbol. Slovo bolo v básnikovi prichystané oveľa skôr, než jeho samotná dispozícia používať slovo. Týmto znakom nerozumie iba on sám. Porozumieť im je pripravený každý človek, lebo schopnosť chápať tieto znaky má vpečatenú vo svojej duši každý, bez ohľadu na vek, rasu, pohlavie, kultúru, vzdelanie… Znaky a naša schopnosť ich dekódovať sú v nás zapísané ako archetypy a sú nám dané Bohom. Vecou básnika ako človeka viditeľného je kráčať púšťami ducha a rozosievať duchovný život u tých, ktorý trpia na duchovné suchoty. Vyzýva spoznávať človeka vnútorného a tiež onoho neviditeľného. Pri odpovedi na poslednú časť tvojej otázky pýtam sa samého seba: Som vo večnosti formou a písaním si vopred pripravujem odliatok pre svoju nesmrteľnosť? Som originál, kópia alebo prinajlepšom replika? Kto to posúdi? Kritici, tí smutní kritici, ktorí v záujme presadzovania priemernej literatúry, o ktorej denne čítame v kvázikultúrnych rubrikách, sa dali do služieb obchodu? Áno, ani ja neprekročím svoj tieň. A okrem toho, nežijem v ohnisku diania, nie som vo vriacom kotli, tak neviem, či zo mňa zostane aspoň mastný fľak. Z toho, o čom by sa dalo pekne hovoriť, aspoň toľkoto.

 

R. B.: Sú spisovatelia, čo ťa ovplyvnili, aby si napokon šiel vlastnou cestou? Zjavne nikto nemôže byť načisto samým sebou.

T. K.: A pritom »byť« je najväčšia umelcova ctižiadosť. Nechce iný raj okrem bytia, a preto sa trpko usmieva, keď mu hovoríš o skutočnosti. Pozná oveľa presvedčivejšiu skutočnosť – skutočnosť umenia. No »byť« načisto samým sebou asi naozaj byť nemôžem. To by som musel byť homunkulus. Niet dôvodu mi pripisovať samoplodiace vlastnosti. Nechať sa stoj čo stoj profilovať vzormi predstavuje riziko, že nenadobudneš vlastnú tvár (ani tvar – básne!). Mnoho bolo pozvaných kráčať nevyšliapanou cestou-necestou, ale málo je vyvolených zanechať novú stopu. Ak chceš ostať otrokom minulosti, tak vzývaj svojich autorov, nechaj sa nimi viesť do krajnosti, nechaj sa nimi opiť. Ak chceš byť pánom svojej budúcnosti, zahoď svoje vzory a staň sa, či lepšie povedané, buď sebou samým! Aj ja som sa podúčal u majstrov: u Vladimíra Holana som obdivoval ušľachtilú básnickú dikciu a výrazovú presnosť, Giuseppe Ungaretti a Eugén Guillevic ma naučili, čo je to kondenzovanosť básnického obrazu a ako sa zbavovať a nepoužívať prídavné mená, čo nič neodhaľujú, Paul Celane mi odhalil význam asociatívnosti, konkrétnosti a mnohoznačnosti pomenúvania. To, aké dôležité je brať na zreteľ aj na prvý pohľad nepoetické prvky a aký má význam v dnešnej poézii, kde nie je natoľko dôležitá krása, ale pravda, som sa podučil u  Georga Trakla a Gottfrieda Benna. Dobrá spoločnosť, nie? Samí lepší chlapi. Vôbec sa na seba nepodobajú. Podučil som sa u nich básnickému remeslu tak rafinovane, že to v mojich básňach vôbec nie je vidieť. Hm?!

 

R. B.: Ak sa opýtajú autora, prečo píše, buď mlčí alebo vysloví vtipnú filozofickú poznámku. Viem, často sa opakujúca otázka. Ktosi si tým rieši komplexy, aby sa vyhol psychiatrovi, a iný má vnútornú potrebu byť poslom, ktorý musí oznámiť svetu čosi nadiktované neznámou silou. Aj tak mi to nedá. Prečo píšeš?

T. K.: Odjakživa ma desila predstava, že by som sa raz mohol stať produktom sériovej výroby, jeden z výbehových typov gýčovo malých, plešatých a tučných fotríkov, ktorí rozvalení vo vyšúchanom foteli presedia pred televíznou obrazovkou pri fľaši piva tretinu svojho života. Som ambiciózny človek a jednou z mojich ambícií, ktorú v sebe neskrývam je, že sa chcem stať originálom. Dúfam len, že neskončím ako kópia, či prinajlepšom ako replika. Našťastie ma nepriťahuje moc, ktorá dobu mení. Taktiež o sebe viem, že nie som až taký génius, aby som dobu, ktorú žijem, predbehol. No nie som ani taký hlupák, aby som ju ako hlupák prespal, alebo premrdal. A škoda by ju bolo ´prepiť´. Vždy je lepšie sedieť za písacím stolom, než v krčme, hoci krčmám sa nevyhýbam. Aspoň sa môžem sám pred sebou tváriť, že dobu, ktorú žijem, žijem rozumne a chytrácky ju využívam. Aj keď nie som na výslní, viem, že nič dôležité som nezmeškal. A tak nešťastný nie som.

 

R. B.: Kedysi sa myslelo, že fyzika končí Newtonom, no Bohr neskôr sformuloval princíp korešpondencie pre vývin fyzikálnych teórií. Obdobné zákonitosti fungujúce pre vývoj poznania isto platia aj pre vývin umenia. Myslíš, že v literatúre bolo už všetko napísané, že nikto nemôže prísť s niečím novým?

T. K.: Žiadny vedec dnes v piatok trinásteho neobjaví tvoju báseň. Lebo ešte neexistuje. Chystáš sa ju len napísať a možno ju napíšeš v nedeľu pätnásteho. Ale v piatok toho istého trinásteho už existovala planéta, a existovala aj pred rokom a bude existovať vždy – ba možno je dokonca obývaná duchovnými klonmi našich zosnulých – o ktorej my ešte nevieme. Nevieme o nej preto, lebo ju zatiaľ nik neobjavil. Aby sa toto stalo faktom, musí prísť astronóm a túto planétu objaviť, sprítomniť ju nášmu vedomiu. Vo vede sa objavuje, v literatúre a umení tvorí. Ide o dva princípy, dve cesty, ktoré môžu viesť hoci aj k rovnakému poznaniu. Vedec pracuje s existujúcim (viditeľným), umelec s neexistujúcim (neviditeľným). Či v literatúre už bolo všetko napísané a či nikto nemôže prísť s niečím novým? Povedané už bolo mnoho, no určite nie všetko. Je tu niekoľko konštánt, ktoré sú neustále v hre. Odohrávajú sa však v inom čase, v inej atmosfére, mení sa scéna, súvislosti, dej príbehu, protagonisti hrajú s inou sumou… Literatúra a osobitne poézia je orientovaná na prazákladné symboly a motívy. Ťaží z hlbokých podloží ľudskej psyché podobne ako hudba alebo mýtus a tým oslovuje rôzne vrstvy nášho vedomia i nevedomia. V tomto je jej očisťujúca, katarzná sila, ktorá napokon dáva energiu, poskytuje poznanie, ponúka pravdu. Určite ešte budú autori chodiť s kožou na trh, aby povedali mnoho z toho, čo povedané nebolo.

 

Za rozhovor poďakoval Radovan Brenkus

 

Tibor Kočík: Vnútorný pohyb

 

 

Z akéhosi obrazu

 

V lone prostitútky,

v špinavom hniezde na sny,

mužovi bez domova je spánok

sto razy viac horký.

 

Ach svet,

čo srdce,

to otvorená fraktúra!

 

 

Transmisia

 

Bod zo svetlého neba

kraľuje nad tvojím temenom,

tisíce múch ti prší do rakvy.

 

Tvoja nehybnosť

hľadá stopy rúk,

vo vreckách skrývaš more,

čiasi pieseň obaľuje tmu,

naráža na ostrovy,

obmýva brehy.

 

Si muž

hľadajúci svoju ženu.

 

 

 

Láska až popol

 

Povedala si čas,

myslel som na oheň.

 

Povedala si oheň,

myslel som na popol.

 

Povedala si popol,

myslel som na lásku.

 

Za sklom

 

Sedíš v kaviarni

za hrubým tabuľovým sklom

plávajú ryby

 

Lovíš ich vnútorným pohľadom

topíš sa s nimi

 

Tým že žiješ

platíš tým

čo žijú

 

Blues

 

V noci ma zobudil dážď

valil sa z podrezaných barančekov

videl som zväčšeninu múzy

s hlavou na kameni

bola bez tela

 

Pokojne spíš na druhom konci sveta

zovretá anonymne múrmi

čo od detstva sú ti v pätách

 

V noci ma zobudil dážď

spod betónových striech unikalo teplo

rozmýšľal som

čo mám ešte stihnúť

do čoho sa radšej nepustiť

a kým si pokojne spala

na druhom konci mesta medzi múrmi

čo od detstva sú ti v pätách

deň pomaly klesal na dno

noc padla ráno na kolená

 

Zasunul som modré z neba za obzor

 

Introitus solis

 

V hĺbke tmy je oko do minulých životov

cítiš priestor

lepšie rozumieš dôležitosti slov

áno a nie

nebo a zem

 

Keď sa budeš vracať

vrátiš sa nie tam

odkiaľ si prišiel

ale do istejšieho

lona

 

Z vecí posledných

 

Neviem či urnu našej matky

môj brat viezol na kolenách v aute

či ju niesol v taške ulicami

 

Možno sú v nej

nezhorené kosti

možno uhoľ

možno popol…

 

Až ja podstúpim posledné stroskotanie

a padnem času do pasce

nech oheň-šelma strávi moje telo

a vychladnutý popol vietor rozvanie

 

Sen o návrate

 

Keď anjeli

zostúpia do krajiny s havranmi

bez kvetov a bez motýľov

na bielu verandu

zabudnutého domu z detstva

 

nastúpime do modrého autobusu

vrátime sa späť

do neba –

 

šťastní z biedy plnej snehu

chytíme sa za ruky

a začneme čítať

slnečný horoskop

 

 

Bojovník

 

zišiel z kríža

a vzal ho na plecia

 

bezútešný spev sa vzniesol

nad svetom

 

za oponou noci koňa pomkýnal

znovu získať koreň

 

mokla hlina

v ohni tvrdla na sochu

 

 

Na konci storočia

 

ešte zopár otcov číta deťom

pred spaním rozprávky

 

ešte vidia

ako dobro víťazí nad zlom

 

ešte sa rozžíha v ich duši

na ceste do snov

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.