Barbora Cyprichová: Hrdzavé klince do dlaní

Barbora Cyprichová

 

Hrdzavé klince do dlaní

 

 

 

XXX

 

ženie sa vpred

roztancovaná túžba

šalejúci Viking na mori

zbesilosť rozžhavená

dobiela

dozrela

narazila

na mínové pole

ukradomky obhrýza

zmyselné jablko

nakoniec (aj tak)

unavene poprosí

o hrdzavé klince

do dlaní

 

 

 

 

 

 

PORCELÁNOVÁ

 

stojí bielučká

v záhrade

plnej besných plameňov

je porcelánová

ako soška

roniaca krvavé slzy

tá ktorej každý verí

že ju rozochvie dotyk

a aj to

keď dotyk chýba

 

 

 

 

 

 

XXX

 

tvoje slová

sa ku mne predierajú

ako spoza tisícov hrubých múrov

hoci cítim ústa

dotýkajúce sa môjho ucha

som vzdialená

vzdialená a cudzia

ležím sama

v páperí

a snívam naružovo

tvoje slová

ako malé olovené závažia

zabránili vzlietnuť

 

 

 

 

 

 

 

XXX

 

nadýchnem sa pri tebe

a vydýchnem v Paríži

moje myšlienky sa rozprskli

ako voda

priamo tebe

do tváre

vlasy a mihalnice

máš zlepené a mokré

aspoň viem

že teraz

na mňa myslíš

 

 

 

 

 

 

XXX

 

stále som tu

vo vzduchoprázdne

znejú duté výstrely

odrážajú sa od stien

múry sú na prasknutie

 

aj moja hlava

akoby mala vsadené

hlúpe a rozospaté

králičie oči

 

vykopávam vojnovú sekeru

už celkom zabudnutú

v hrubých nánosoch dní

čo už prebehli

 

pandémia paniky

ovládla

vykričaný hlas v dave

chýba mi chvenie a vlnenie

chýba mi tvoje more

v ktorom som sa mala

dávno utopiť

 

 

 

 

 

 

 

 

RÁNO Z OCELE

 

pomýlené svetlo

sa bielymi zubáľmi

zahryzlo do čiernych vlasov

zostala po ňom rana

lesklá ako z ocele

v ktorej sa škerí slnko

 

našuchorený havran

nedbalo prehodil krídlo

cez tvoju rozospatú tvár

definitívne z nej zmietol

všetky včerajšie

smútky

 

 

 

 

 

 

XXX

 

prešli sme cez úzku uličku

z cukrových obrusov povievajúcich

ako našuchorené labutie pierka

každé sa dotklo tvojich prstov

videla som ich prichytené popolníkmi

aby neuleteli ponad rieku

 

dali sme si horúceho psa

jeho vyplazený jazyk

vriaci ako peklo

spálil mi v ústach všetky slová

prichystané pre teba

 

potom sa Slnko nesmelo ponorilo

do okuliarových skiel

ochladilo sa a zdúhovelo

nakoniec úplne sčernelo

 

odchádzame bez slova

okolo rozbitého popolníka

jednej labuti z cukru

sa podarilo vzlietnuť

 

 

 

 

 

XXX

 

ľahučké kroky

iba ich tuším

nepočujem

hladkajú ostrie

mojich vypätých zmyslov

unikáš mi

strácaš sa

bez lesku

v rôsolovitom ráne

šalejúcom

(pri)skorými vidinami

 

 

 

 

 

 

 

ZRKADLOVÝ KRISTUS

 

tvár prešpikovaná bolesťou

moja tvár v zrkadle

bledom a studenom

ponáram doň brušká prstov

 

belasá triaška

ostnatý mráz

stŕpnutie a znecitlivenie

 

z črepín si poskladám

tŕňovú korunu

a potom ju pomrvím v dlaniach

 

myslím že (ma) už nič nemôže bolieť viac

 

 

 

 

 

XXX

 

rozprávame sa spolu

do bezodnej noci

do noci hádžeme

a trúsime

krikľavé slová

bez ozveny

padajú a trieštia sa…

 

…maľujeme spolu obraz

rozliatymi farbami

trháme krehkú tmu

na kúsky

ako plátno

pretíname ju slovami

sú to zbrane –

kradneme sny

umierajúcej noci

 

neúnavne

neprestajne

infikujeme ticho

splašeným šepotom

a bez bázne

s noblesou

dupeme po hviezdach

 

 

 

 

 

XXX

 

 

lúka pred nami

odvážne rozpažila

a odhalila

pokrútené zelené žily

ukazuje ako navierajú

a praskajú

 

pulzujem s ňou

 

zložité dialógy

múch a kobyliek

v mojej hlave

zosilňujem na maximum

aby som zabudla

že tu nie si so mnou

 

 

 

 

 

 

AK

 

svoje smútky

si pestujem

a denne ich zalievam

peklo sa vklinilo

medzi nás

roztrasené biele paže

okúpem

v skúpom svetle z hviezd

ale ak

vysajem nektár

zo slnečnej koróny

tvojej prítomnosti

možno pookrejem

 

 

 

 

 

 

ĎALŠIE RÁNO

 

mladá rosa nadránom

kvapká vedľa tvojho ucha

tik-tak

šedý prach – prekliaty smútok

pomaly zostupuje

schodík po schodíku

do tvojich očí

už vidia

krivkajúce belostné ráno

na tenučkých nohách

ako ťa chce opäť

kŕčovito objať

 

 

 

 

 

XXX

 

odídem do krajiny medu

a tam

keď sa nikto nebude pozerať

budem sa objímať s mojím tichom

najhrozivejším

budem zajatkyňou

v jeho konároch

nikdy ich neposekám

počkám

hoci aj večnosť

kým zakvitnú

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.