andrej hablák
Tebe
I.
…preteká sviečka v pohári v kúte miestnosti
v tých jednoduchých slovách si skrytá
radosť i tieseň z teba krásnej
dievča večné smejúce sa
dva-tri dni v tom teple ako v rakve sklenej
predstava večná žena moja jediná
obraz tvoj tlie nájdený v hlave jasný
ako v tichom odpoludní dnešnom
či ako v sne keď sa mi prihováraš
II.
Svet je dobrý, píše na mňa, a neváha,
som synom lipy, duba a kameňa,
okolo sochy vzduch preblysol
akoby záves zošuchnutý, opäť prebudený – a anjel
v nás, zovúc sa motýľom, akoby ústa ti pootvoril…
Áno, snom som tvojím bielym, mentálnym sochaním, pane,
nie psom, ale pánom a tieňom dlane, v strihaní lodí v zálive detstva
presná mierka je, to, čo som ti mĺkvo závidel, nad stolom
jemným mahagónovým
či v akváriu, dutom priestore, spevákom tichých tvojich
perleťových úst, pekla nepoznaného zrazu ochránený.
III.
Hodváb v tvojom zraku zatúlaný
a v mojom hrdle zafúľané – tiež akoby len hlavou stačilo
pohodiť ňou v tichu a potom len podoprenú vyhladiť tebou do snehobiela.
…so slúchadlami v bezmennom hoteli tak farba tvojho hlasu presvitá
v zrkadle oblohy do tej istej mojej dlane schúlená, prachu lomu vklinená,
v očiach roztvorených skoba mysle jasná, priezračná.
V duši zas a v nás ukryté – niečo, čo by mohlo byť iným, ale zrejmým ostane,
že táto forma jagavá anjelským dychom je v dutej a prázdnej
vyplienenej našej dvojjedinej hlave.
IV.
Slnko pozeralo len z neba na pehavé modro
v očiach, vykroč aj ty z tieňa rána
a do ticha zacúvaj, mám ťa rád, ananké, moje jediné…
V.
Neviem, kým som, a som tomu naozaj veľmi rád, chloe moja,
možno ženích váš prajediný, v čiernej limuzíne prechádzajúci storočiami,
odrazom všetkých tých starozákonných postáv rybárov a bratov či
sestier rozprávkových, jedno ale viem:
tento svet je a existuje,
tichý, nedozierny.
VI.
Z čírej radosti si tak prechádzku vychutnať,
biely prst na mape divokej, čo to biele
miesto má v smiechu konár rozkonárený,
akoby z úst vyrastal.
Z hlavy beľma oka vyrastá Orech nedozierny a sneh sna má,
má na polguli mozgu prízračne pritavený, niekedy volá
sa tieseň, jasne opadanej, rozfúkanej, ale predsa
priamo vyčnievajúcej jesene.
VII.
Všetko je naozaj asi len tak plné
lásky, milá moja prajediná, viem, že
si v mojom lone navždy schúlená, bez dátumov
v skyve postím sa tebou ako plotom, územím
kaskádovitým, len aby som vás uzrel ešte pred zotmením,
v samote sa plním sebou – bocian som vtedy, aj leopard či jaguár
a len a stále po vás mám tichý divý hlad, do mramoru vtesaný
a ľahký ako gram.
A tak som len opäť tieňom tých všetkých mdlých postáv v okolí,
pestrých snov, a ani jeden z nich už nebolí.
From front to back v záriečí, aj masku klauna mám už odloženú
v knižnici, som len tým tichom a v duši viac nekričím a ním len chcem ostať.
Vtedy len viem, kým som, a aj keď zbytočne po tom nepátram
v kaktuse zavitom, kytici obitej, som tichým vaším donom, čo mu z
úst prúžok dymu vyšiel nespočetnekrát a vaša nežnosť, blahorodie,
chytila ho za chvost ako páva, utrela ho jemne do rukáva a vyleštila tak kľučku mĺkvu, tichú
do dimenzie prenesmiernej.
Bol som ňou, dlaňou lane a dnes mám dieťa vo vás skryté, dúhu
smiechu rozkvitnutú, v malinčí, v tajnej knihe temnej, dutej,
cestu do tibetu každodenného vystlanú…
VIII.
To vy Xéniou ste, moja drahá, Saxanou, čo vynára
sa z vôd Nílu a v rukách má zväzok stratených kľúčov, ktoré od tej
temnej brány k nám domov vždy ma privedú.
V ústach mám číre rána, jasne trbliece sa aj tvoja čerstvá rana, čistý hlas a pevný smer, jas a krok, neochvejnou ste a ja kráčam len za ňou.
IX.
V tieni smiechu lkajúcom budem rád s vami, tlejúcou…
V zube sklenom, diamantovom biely deň do noci zavitý…
Tak v sieti jemných karmických pavučín lákate
ma, je len taký čas, čo rozumie a volá sa mojím predrahým
anjelom, danielom je, suchým priezorom a jagotom stálym drahokamovým,
tieňom vášnivým, čo po vlasoch a tvárach skĺzol a padá po svahoch šedín až k smrti.
Áno, smiech mám v tvojich očiach bielych zájdený a chrbát
korálový v špinavých mlákach, dieťa moje, mája presvetlá, buď mojou dharmou, čo sprevádza ma naveky.
Ty si mojou modlitbou v dlaniach ticho pískanou, v tom jemnom vedomí
glazúrovom rád ťa mám a prenesmierne bojím sa o teba. Dávajte si pozor na seba, až tu nebudem.
X.
Kam až siaha tvoj divo rozkonárený strom,
nevie asi ani boh či plápolajúci vlas
v stáde koní, čo cvála popri nás –
a je to len skromnosti pritom prítomnosti dnes čas.
XI.
Ten motýľ,
čo ti letí hlavou, má v sebe i tieň
svojho i tvojho jasu, stravuje ho strach,
čo nevie, čo bude za ním….
…. máš ho okolo hlavy, drahá,
ten jas kvitne a mrie v moire vekov:
iste vieš, že raz sa nájdem v tvojom tieni,
nebielenom, nekyprenom,
nájdem sa raz nabielený
v dutom tieni tvojej hlavy…
XII.
Pokoj položených rúk, ležiacich na stole pokojných,
pocit, keď už akoby môžem zomrieť, pre teba, za teba,
pre nás, pre iných, stále tvoj jediný…
Neviem, kedy to píšem v smiechu plnom poludnia, hlasy,
tie už naozaj nebolia v týchto poryvoch vedomia, som šťastný
v tomto dutom storočí – v jase lekna a vody, veselých farieb,
do ktorých sa stále rodím, jasnom dychu pokojnom, stud srdca
presvitá.
XIII.
Pastel ticha v mysli, ako prísť na slovo, v ktorom bývajú pastieri?
Rozľahlosť jedinej presvetlenej izby, jemný opar a srnčí tieň chrbta, behu, vás
vyvstávajúcej – jasnosť a ostrosť pohľadu tkvie v kvapke zrkadla režúcej tmu a
očnú sietnicu, okamih, keď pristáva na vašich ústach, sa rovná
prázdnu v očiach, svet je pustý, vôbec neexistuje.
XIV.
Len akési prízračné vedomie, ktoré bobtná, tečie okolo, a bieloskvúce prázdno,
za tými dverami je len zásvetie, atlas luny, bezčasie, socha mramoru, briliantový luster
stále sa otáčajúci, kríž položený nežne do trávy, vrásnitá dlaň ruže, diamantové oko, drahokam starého obrazu, ktorý nikdy nebol, a predsa stále a od nepamäti jestvuje večne, ty a ja.
(Bratislava / Námestovo 2004/2005)