Tomáš Kováčik
AJ BEZ ŽENY
práškovým cukrom
posypaný les
v strede pupok
máš chuť na Jednu
nepriehľadnú skulptúru
ladnú hladnú skazenú
KRÁSU – NA ŽENU
biele nebesá!
dnešok ako fras
anachoréta
že stretáš iba mníšky
každá svätá babizňa?
PREZRETÁ CHVÍĽA …
ktorá ju prizná
zmrzačenú chuť?
iba ticho, ticho
Pssst!
sen:
ako býva sladký les
keď si v žene znieš …
realita:
aké horké slovo dnes
keď ti každá vraví: nie!
ACH!
ÁNO!
práškovým cukrom
posypaný les
A dáš si sprchu
Tomáš Hrubý, 1987, Sereď
Blúznim
mám IQ 140+
a chválim sa tým
a neviem písať básne
som zaľúbený
kokot
skrátka
nezáleží čo povieš ale ako to povieš
vravia knihy
a život
niekedy pritakáva
napríklad vtedy
keď som s tebou
a pristihujem sa pritom
ako
afektovane intonujem
a to isté si chcem myslieť
o tebe
Lúčenie
odchádzam
navždy
bez teba
celkom nenápadne
v dáky riadne upršaný deň
naplním svoj batoh rárohami
na stole nechám ti list
plný lží aký si bol úžasný
zhasnem
a vykročím do noci
voda mi cupitá po lícach
poslednýkrát sa vysmrkám
pod zhasínajúcou lampou
a všetko zvalím na nádchu
Renáta Kuljovská, 18 rokov, Dunajov
keď raz pôjdem okolo
seba
môžem sa začať tváriť
že sa nepoznám
môžem postúpať slzy
čo by neboli moje
a dať ti pár zaúch
za
za to že to robím inak
že som dva kroky
pred sebou
Jozef Adámať, Bratislava
Básnik
„Ze střechy křídel
jsem skládal vlastní dno.“
J. Skácel
Jemný.
A ťažký.
Že by si všetkým prepadol.
A všetko ti je ostré.
Vánok, čo ani pierkom nepohne,
i agátové ostne.
I spev sĺz i slzy spevu.
Všetkého tak príliš,
mimo tvoju mieru;
všetkého tak veľa –
– pre bolesť i do bolesti.
No stále ti je treba.