Profil: Zuzana Grochalová

Profil: Zuzana Grochalová

 

 

Píšeš básne, prózu. Kde sa cítiš istejšia?

 Asi v poézii. Zatiaľ. S ňou to ťahám dlhšie. Kým som sa odhodlala na prózu, potrebovala som viac času. A báseň sa občas podarí napísať na jeden nádych, ale prózu musí človek vysedieť a piplať sa s ňou.

 

 Kedy píšeš? Máš nejaký rituál? Chceš byť spisovateľkou?

 Prvotný nápad schytám hocikde a hocikedy. Doma, na ulici, pri zaspávaní, v podniku, v škole, ráno aj v noci… Neviem ho však privolať. Takže celý čas vlastne vyčkávam. Čokoľvek ma napadne a zhodnotím to ako použiteľné, si zapisujem a nejaký čas nechávam odležať. Keď dávam text do podoby, ktorú v tej dobe považujem za konečnú a zbavujem sa prebytočných slov, prehadzujem si denný režim, nespávam, mátožím po dome, likvidujem zaváraniny,  púšťam si dookola stále tú istú hudbu a trvá to dovtedy, kým nie som s napísaným ako-tak spokojná. A prísne dodržiavam poradie ľudí, ktorí ma prví čítajú.

 

Obľúbení autori? Prečo?

 Erica Jongová, Patti Smith a Diane di Prima sa dokážu obnažiť na dreň až tak, že to bolí aj čitateľa. Prelínajú zúfalstvo s dychtením, sú samé sebou, nespokojné, po svojom, na plné hrdlo a bez okolkov. Aspoň ja ich tak vnímam. Od Toma Robbinsa som pred rokom čítala Hubené nohy a všechno ostatní a odvtedy zháňam ďalšie. Naozaj naozajstne som si ho vychutnala. Sadol mi. Šteklivosťou, štýlom, pasážami o umení, náboženstve, vzťahoch. Omieľal sa mi v hlave, omínal. Mňam. Lawrence Ferlinghetti je jasný. Nedokážem dostatočne vysvetliť prečo, či kvôli momentkám, rytmu, zachyteniu prchavosti, len tak pohodenými pointami, irónii, jednoducho ma dostal. A pri knihách Jany Beňovej, Daniely Hivešovej-Šilanovej, a aj takého Gregoryho Corsa mnou často prebehne pocit: toto poznám, toto poznám, toto poznám… Obľúbencov mám viac: G. Orwell, D. Mitana, K. Kesey, J. Blažková, P. Gregor…

 

 Čo považuješ za svoje doterajšie naj literárne úspechy?

 Tú prvú – Čestné uznanie za poéziu v súťaži O cenu Albína Vrteľa 2002, pretože ma odštartovala. Začala som si viac veriť a ochotnejšie som vychádzala s textami von. A aj 1. cena za poéziu v Literárnych Šuranoch 2004. Tá mi priam vyrazila dych, pretože texty sa posielali cez školu systémom haluz a zabralo to. Na vyhodnotení mi porotcovia vychválili texty, a keď mi ich potom čítali na Slovenskom rozhlase, užila som si aj 15 minút slávy. Sú síce aj ďalšie, čo mi ulahodili na brušku, ako 1. cena za poéziu v Literárnej Senici aj Nitre L. Novomeského 2004, 1. miesto v Štúrovom pere 2005 za stredoškolský novinársky príspevok, Cena J. Hnitku za prózu s kysuckou tematikou na Jašíkových Kysuciach 2004 a iné, no človek sa nikdy nesmie kvôli cenám začať brať príliš vážne, takže sa krotím. 

 

 Ktorú knihu si čítala naposledy? Čo čítaš teraz?

 Rozčítaný mám Zápis o katastrofe od J. M. G. Le Clézia. Zo začiatku ma to držalo, ale teraz mi akosi odpadol od chuti. Vzdala som ho. Práve dočítavam Penu dní Borisa Viana a je to úplne iné, než som čakala. Prekvapujúca krehkosť a opisy. Dosť dobré. A nachystanú mám Taťjanu Lehenovú a jej Pre vybranú spoločnosť.

 

Čo ťa dokáže potešiť najviac, a naopak – čo ťa dokáže úplne “odrovnať”?

 Odrovnáva ma, ak mi niekto tvrdí, že vie, čo je pre mňa najlepšie. Ak sa jedná o mňa a bezo mňa. Ak sa takzvaní blízki ozvú len vtedy, keď niečo potrebujú. Keď ma volajú Zuza. Keď som donútená vzdať sa ilúzie a to následné poznanie: Aká som naivná! A vôbec – akékoľvek donucovanie. Potešia: palacinky, lentilky, prskavky, keď veci pekne zapadajú jedna do druhej, škorica, keď sa noc ťahá z podniku do podniku až do záverečnej, keď sa ide v noci autom po prázdnej ceste a hrá do toho hudba a iné.

 

 Kde by si chcela žiť?

 Načas by som skúsila Škandináviu. Nepoznám nikoho, čo by na ňu nadával, skôr počúvam samé chválospevy nielen na krajinu, ale aj na Škandinávcov. Fotografie odtiaľ sú úžasné, majú skvelú hudbu, polárnu žiaru, more. Ale v najbližšej dobe to asi nepôjde.

 

otázky nakládol: Marián Grupač

 

 

 

 

 

 

 

 

Historka o prebúdzaní

 

Som Jack Rozpaľovač

povedal a položil jej ruku na stehno

 

V natrieskanej krčmičke

si nik nevšimol

 

Začala slastne priasť

hodila nohu cez nohu priškripla mu dlaň

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kostrbatá miniatúrka

 

zúfalstvo rotuje

okolo stola

zababraného výčitkami

 

v húfe zhúžvaných hnátikov

malátniem z tej zotrvačnosti

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Neviem čo od dobroty

/inšpirované R./

 

Rozprsknem sa

ako ortuť z rozbitého teplomera

 

Vo vysokom štádiu rozkladu

zaháňače žiaľu zlyhávajú

 

Rozprasknem sa

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Občas to na mňa príde

 

Sem-tam si prisadám

k párikom zašitým v pajzloch

presviedčam ich to prejde

ide o chvíľkovú pomätenosť

 

Čakám či prekuknú

že chcem nech mi nahovoria

ja sa mýlim a nie oni

 

Párkrát sa mi už stalo

dali za pravdu mne

Bolelo to všetkých troch

 

 

 

 

 

 

 

Uprostred noci

                         v dome pri ceste

 

Niečo sa muselo stať

 

K oknám rozdrapeným

dokorán

sa vrhalo svetlo

a vyskakovalo von

 

Niečo sa muselo stať

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V sebaobrane simulujem

 

Prosebné pokusy

zdržiava hrdúsi

zápästia

 

Nebuď ako sprostá

ešte chvíľu ostaň

 

Neber si osobne

že sa v tom najlepšom

plašievam

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kysucká banalitka

Bola by to do neba volajúca hlúpost nechat pohnit padavky. Zhodli sa dedo so strýkom. Z pivnice vykotúlali demižón. Ten najväcší – pätdesiatlitrový. Nebudú predsa trochárit.

Doobeda zbierali jablká spopod stromov do vriec a pre istotu zapriahli aj mna. Aspon ma majú na ociach.

Poobede sme zaniesli vrecia do kuchyne, rozostavili štokerlíky a hrnce. Usadili ma na stolcek, ukázali mi, ako kolenami objímat vedro a ucili ma vykrajovat jaderníky. Ale opatrne! Jadierka a šupky cupkali do vedier, v hrncoch pribúdalo jablk.

Celkom ma to bavilo, kým som si nezatala do palca. Krv sa valila. Som motovidlo, nedávam pozor a takto to potom dopadne. Dedo ma odvliekol k umývadlu a vopchal mi ruku pod vodovod. Strýko bežal na záchod. Umývadlo jemne ružovelo. Fascinovaná som si obzerala ranu. Cosi sa v nej belelo. Kosticka. Dedo prehadzoval šálky a poháre v kredenci. Nevedel nájst nieco, cím by mi to obviazal. Strýko sa núkal, že zájde zavolat pohotovost. Nech sedí tam, kde je a je radšej ticho alebo povie, kde Mariš prechováva lieky a ten ostatný bordel. Výkrik zo záchodu nasmeroval deda do nocného stolíka. Úspešne. Nežne mi schmatol ruku a na palci narýchlo vyrástla biela vrstva. Premokala. Tak ešte raz. Zabralo.

Strýko nemohol vydržat. Pýtal sa, ci už. Musela som mu íst ukázat pred klúcovú dierku zafacovaný prst. Aj tak nechcel verit. Po dedových sluboch, že pohladajú nieco proti laku, navela-navela vyšiel von. Vysnorili vajecný konak. To robila Mariš. Chválil sa dedo strýkovi. Ten však krcil nos. Vraj je prisladký. Sladký? Preglgla som a priniesla si hrncek. Dedo krútil hlavou. Nemôžem, som ešte malá. Neodbytne som klopkala hrncekom o stôl. Nechali sa obmäkcit. Ale len trocha, na obliznutie. Bolo to husté, len na dne a vôbec nie sladké! Pálilo v hrdle, až som sa rozkašlala. Rozosmiali sa.

Po zotmení zacali do demižóna sypat cukor a jablká, cez lievik don liali vodu. Ked bol skoro plný, odgúlali ho do pivnice. Mala som dávat pozor na špunt a takú dlhú, sklenenú trubicku. Hovorili jej žblnkadlo. Dedo vytiahol z vrecka sviecku a zápalky. Teraz štupel a žblnkadlo. Vzduch nesmie dnu, až to kvasí poriadne. Vysvetlovali mi. Obaja cupeli pri demižóne, strýko ho držal za hrdlo a naklánal, otácal, aby dedo co najlepšie nakvapkal vosk. Stekal po štupli, strýkových rukách i hrdle, crkal na zem, pecatil. Chvílu stáli vo dverách, hlavy naklonené nabok, jazykmi si hladili pery, mädlili ruky, prižmurovali oci. Hotovo.

Ráno sa na jadierkovo-šupkovom dopustení pásli malé mušky. Skoncili na hnoji. Vyzeralo to, že sa budeme celý den bezcielne potlkat po dome i po záhrade. Nebyt uja Matúša. Objavil sa so šachom pod pazuchou. Dáme particku. Vyzval deda. Nasucho. Zapochyboval vyzvaný. Ale coby. Najskôr sa treba pochválit tým, co sa stihlo, kým je Mariš prec. Potom sa uvidí. Navrhoval strýko. Odviedli uja Matúša k novozaloženému pokladu. Mna nechali rozostavit šachovnicu na stôl pod hruškou. To už viem. Aj pomenovat figúry. Ako ktorou tahat ešte nie. Vrátili sa, na stôl vyložili flaše minulorocného ríbezlového a rozoberali stav demižóna. Bublinky sa už zhromaždujú, co nevidiet sa rozpúta pravidelné žblnkanie.

Prisadli k šachovnici. Sledovala som ich, kým ujo neprehral. Vymenili farby. Bolo mi dlho. Šla som sa babrat do piesku. Po case ich víno zacalo omínat, zborovo vstali, pobrali sa k plotu pokropit žihlavu. Ožrani, hovädá, na verejnosti sa to odhaluje, hanby to v sebe nemá. Videl toto svet. Vykrikovala suseda z okna. Zalez, lebo ti okno roztrepem! Zdvihol ujo Matúš tehlu povalujúcu sa medzi lístím. Za zatresknutým oblokom hrozila pästami, prskala na sklo. Nech sa otocí a nepozerá, co akurát sem strká svoj krivý nos. Hromžiac sa pozapínali a vrátili k nedokoncenej hre. Hundranie postupne tíchlo.

Z nicoho nic sa strhla hádka o to, kto je na tahu. Hluk ma privábil bližšie. Ujo a strýko hrali proti sebe, dedo kibicoval. Na šachovnici bolo len zopár panákov, väcšina sa už válala pod stolom. Na rade je strýko. Hlasno presviedcal Matúša dedo. Držal mu ruku, aby nemohol pohnút svojím konom. Pozrel nanho zakalenými ocami a vyšklbol sa mu. Príliš prudko. Dedo sa rozpleštil na stole. Strýko i Matúš znehybneli. Dedo sa pomaly zdvihol, v prstoch držal Matúšovho kona. Jediný sa neskotúlal na zem. V zlosti ho zlomil na dvoje a šmaril do uja Matúša. Pritom krical. Sopliak akýsi. Co si to dovoluje. Nech sa ihned pakuje. Previnilec bez slova vybehol cez bránku. Aj strýko sa chcel pobrat. Treba dopit. Ukázal dedo na poloprázdne flaše. Dobre, ale nie tu. Strýko sa nechal prehovorit, no mal výhrady. Podme dnu.

Na case prihriat mi paradajkovú polievku. Mariš nachystala a odložila do špajze. Víno ubúdalo rýchlejšie než polievka. Ked som dojedla, poslali ma von. Nemám zavadzat, zbytocne sa pletiem popod nohy.

Sadla som si pred dom na schody. Slnko hrialo coraz slabšie. Ked sa chystalo skocit za obzor, na chodníku sa zjavila starká.

Zahorúca ma vypocúvala. Kde je dedo. Zohrial mi polievku, stacilo mi a kde som sa válala, ked som taká dorobená. A tie ruky. Hrôza. Kolkokrát mi opakovala, že si ich mám umyt vždy, ked sa co i len dotknem klucky, penazí, zábradlia, vždy ked sa vrátime z autobusu, vlaku alebo cintorína ci nemocnice. Všade sa to len tak hemží bacilmi. Za celý ten cas, co bola prec, som urcite mydlo ani nevidela. Krácala hore schodmi, ja za nou. Zaviedla ma k drezu, namydlila ruky až po lakte. Všimla si pootvorené dvere do spálne. Vstúpila dnu.

Dlážka lepkavá, crepiny skla. V dorobených perinách chrápali dedo so strýkom. Bok po boku. O zdravie ju pripravia, do hrobu privedú. Korheli starí. Jej prekliatie. Len hanbu robia. Mykala nimi. Nedali sa zobudit, tak tvrdo spali.

Dvere na spálni sa zachveli od starkinho zaplesnutia. Starká od roztrpcenia. Ja od studenej vody.

 

 

One thought on “Profil: Zuzana Grochalová”

  1. Ach :) tak rad by som Zuzke napisal, ale na tom blbom facebooku je iba nejaka menovkyňa, ktorá má v kolonke hudba zaznačeného rytmusa… takže nieje Zuzka ako Zuzka :)

Leave a Reply to BetweenLines Cancel reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.