Nemecký Turek alebo turecký Nemec?

Nemecký Turek alebo turecký Nemec?

 

Feridun Zaimoglu (1964), neznámy v našich zemepisných šírkach, už desaťročie oslovuje nemeckých čitateľov a ponúka im pohľad do zrkadla, avšak z opačnej strany. Z pohľadu tých najbiednejších, večne prehrávajúcich ľudí, žijúcich na periférii nielen geografickej, ale aj v rámci spoločnosti. F. Zaimoglu je totiž Turek, píšuci vlastnou nemčinou. Využíva jazyk tureckých prisťahovalcov, prepletený domácimi dialektmi a nemčinou priamo z ulice. V súčasnosti pracuje ako spisovateľ, scenárista a novinár, má na svojom konte viacero kníh i ocenení (Hebbel-Preis 2002, Bachmann-Preis 2003). Poviedka Päť tlčúcich sŕdc je z jeho najnovšej knihy poviedok Dvanásť gramov šťastia (2004).

 

Feridun Zaimoglu – Päť tlčúcich sŕdc

Z knihy poviedok Dvanásť gramov šťastia (Kiepenheuer & Witsch, Kolín 2004) preložil Peter Kubica

 

V čase, keď vrcholila činnosť hnutia odporu, spoliehal som sa na jednu ženu. Ostávalo mi ešte tridsaťosem dní a potom som chcel, podľa plánu a bez ohľadu na možnú pozitívnu zmenu, spáchať samovraždu. Vedel som, ako si treba podrezať žily. Poznal som čo najkratšiu cestu k smrti. V myšlienkach som si prehrával nešťastie, ktoré som poznal z rôznych scenárov. Chlapi si trúfali rozprávať až po štvrtom pive o tom, ako mlátili svoje krásne, šikovné, bezchybné vysnívané ženy a tie sa museli ešte aj bezchybne správať. Chlapov zožieral obrovský pocit viny, ktorý z nich robil nepríjemné kreatúry. Netušil som, ako sa cítili, a napriek tomu som ich počúval. Najlepšie to vysvetlí moje vtedajšie rozpoloženie. Kamarát, známy alebo niekto úplne neznámy rozpráva a ja som len prísediaci. Občas sa ma spýta na môj názor a ja utrúsim smiešnu poznámku. Ešte som sa naozaj nerozlúčil so svojím životom. Každý deň som prehĺtal tabletky s vitamínmi a kalciom. Chodieval som do pekárne a kiosku s novinami, sadal som si k písaciemu stolu a písal poviedky, za ktoré som sa nemusel hanbiť. Prsty mi behali po klávesnici, a keď som začul cvaknutie, tak som vedel, že si mám konečne ostrihať nechty. Nenávidím šero súmraku. Medzi moje obľúbené patria čisto svetlé a čisto tmavé farby, preto vychádzam z domu len naobed a v noci. Vtedy som býval bezohľadnejší. Opúšťal som byt, keď sa mi zachcelo. Vedel som, že sa každým dňom približujem k svojmu cieľu. Už čoskoro postúpim na konečnú a vystúpim zo spoločenstva voskových a napudrovaných ľudí, finančných zlepšovateľov aj s ich stopercentnými garanciami výnosov. Bolo mi jasné, že chcem ísť jednoducho preč z meštiackeho sveta, ktorý mňa i nás všetkých oblieha. Skutočne som si pomyslel: ser na to, choď im v ústrety, zabi sa pred finále, ktorého termín ti určili oni. Mŕtvy už nebudeš na nich odkázaný, už nebudeš ani ohrozený, už jednoducho nebudeš. Krajine plnej trosiek, nachádzajúcej sa vôkol mňa, som nechcel dať nijaký význam, a preto som nechcel zanechať ani list na rozlúčku. Moja smrť bola dohodnutá a bol som rozhodnutý spečatiť ju. A medzitým som písal poviedky, bodka.

 

Nezabil som sa, pretože sa do toho zaplietla ona. Tridsiaty ôsmy deň pred koncom začal nádejne: fagotové trio mi hralo pod oknom akúsi srdcervúcu, zádumčivú ľudovku slovanského pôvodu. Na okamih som sa prestal obliekať, zvierajúc v rukách nohavice s napoly oblečenou pravou nohou. Rusi hrali ďalej a mňa sa prvýkrát počas tohto zimného dňa niečo dotklo. Stál som v kuchyni – kde sa odohráva polovica môjho života – a pozeral som sa na prázdne fľaše od minerálok, na plastový sušiak na riad a na instantné polievky. Videl som obaly na spisy a fascikle s oznámeniami a upomienkami z finančáku, haraburdie, ktoré ľudia vlastnia a zbierajú, aj keď im je nanič. Čím viac pracujem, tým viac sa podriaďujem nátlaku pretekov. Rúčkujem od jedného termínu odovzdania k druhému, a kým sa ostatní opíjajú, ohovárajú a zamilovávajú, ja sedím na zadku a zapĺňam strany slovami. A keď Turci v byte nado mnou zase rámusia, vstanem, vyleziem na stoličku a búcham rúčkou z metly do stropu. Moja ex ma preto považovala za suchára, ktorý pokazí každú zábavu. Jedného dňa zdúchla a ulovila si akéhosi zábavného gitaristu. Perfektného týpka s trojnásobným piercingom na jazyku a vytetovanou hlavou draka na bicepse, ktorého oživuje hrou svalov. Je stálym členom scény v Šancovej štvrti. Tu v Šancke platia iné pravidlá ako v ostatných častiach Hamburgu, aspoň prisťahovalci z malých miest si to myslia. Ak sa niekto vzdiali z hlavnej ulice, pulzujúcej tepny medzi ulicami Juliusovou a Eifflerovou, rozpozná jasné znaky postoja mladých úspešných mužov, ktorí si potrpia na vlastný imidž. Na pravej strane ulice sa striedajú reštaurácie s rybími špecialitami, portugalské kaviarne, zlatníctva a obchody s nábytkom, v ktorých dominuje nostalgia. Elegantní tridsiatnici popíjajú galao alebo španielske červené víno a pozerajú sa na druhú stranu, kde má každý na výber buď boj o najbližší výstrel, alebo spor o zlom poriadku. Pred Stálicou postávajú mladí úspešní muži. V Červenej flóre býva technický personál revolúcie, moji nedôverčiví a rozčúlení priatelia, ktorí mi vyčítajú moju meštiackosť. Napriek tomu ich mám rád, pretože majú iba približnú predstavu o tom, ako sa dá cez týždeň slobodne dýchať bez jogy a ezoterických táranín. Poskok z reklamnej agentúry musí jednoducho prestať tárať o vytváraní hodnôt a hneď je sám sebe pánom. Mladučkej televíznej hviezdičke stačí vtiahnuť prsia naspäť do košíkov podprsenky a už jej všetci uveria, keď rozpráva o dôvtipnosti ako o silnej ženskej zbrani. Viem o sebe, že som romantik, a keď sa musím preto obhajovať, odvolávam sa na svoju ex, inak vegetariánku s obrovskou chuťou na špagety carbonara. Do vývaru dávala sójové mäso, ktoré napučalo a vyzeralo ako mleté mäso, ale chutilo iba ako náhrada za mäso. Udatne sa doňho pustila, pri prežúvaní dokonca mľaskala. Vzdanie sa hovädzieho mäsa vôbec nepokazilo jej chronicky dobrú náladu. Napĺňala ju totiž myšlienka, ktorá ju dostala. Predpokladám, že to nie je dobrý príklad na vysvetlenie, ale o to práve ide – keď  je niekto romantik, tak sa dopúšťa omylov.

 

Napokon som sa rozhýbal a obliekol som si nohavice. Ruskí hudobníci odišli, pretože doobeda sa u nás ľudia neradi zastavujú pri pouličných umelcoch. Na chodníku bola poľadovica. Odhŕňače cez noc nahrnuli sneh z ulice popri obrubníkoch. Brodil som sa cez kopce hnedej brečky. Do topánok mi natiekla voda a už v polovici cesty som mal mokré nohy. Pred bankomatmi stáli ľudia v radoch. Pod strechou banky sedel v spacáku Gerd a žobral o päťdesiat centov alebo o cigaretu. Keby som sa k nemu neotočil a nezdvihol ruku na pozdrav, ešte by som sa stihol vyhnúť mini cooperu, ktorý vyrazil z parkoviska. Za volantom sedela rozzúrená žena, ktorá namiesto na brzdu šliapla na plyn a v spätnom zrkadle mi za hlasného trúbenia vystrčila prostredník. Mala aspoň príležitosť uľaviť svojmu hnevu. Už druhýkrát počas toho dňa sa ma niečo dotklo. Dotkla sa ma vlastne len nárazníkom. Bol to silný bočný náraz. Spadol som a ostal sedieť v tej brečke. Spomínam si, ako som zobral do dlaní špinavý sneh, akoby som tomu nechcel uveriť. Sadla si vedľa mňa. Pozeral som sa jej na nohy a premýšľal som nad tým, že by tam nemala sedieť, pretože by mohla prechladnúť. Zdvihol som hlavu a pozrel som sa na ňu. Videl som ju rozprávať, ale jej slová ku mne neprenikali. Mala prekrásne zelenomodré oči. Zrazu mi v ušiach doznelo hučanie a začal som jej rozumieť. Bola ustarostená a ohmatávala ma, či nemám niečo zlomené. Povedal som jej, že bolesti nemám, ale že by ma mohla podoprieť a odprevadiť na prvé poschodie tamtoho žltého domu. Kým mi pomáhala a z nohavíc mi kvapkala voda, predsavzal som si, že sa toho šoku tak ľahko nezbavím. Musela by pri mne zostať aspoň hodinku, pretože najneskôr za hodinu by som bol schopný sa do nej zaľúbiť.

 

Zaľúbil som sa do nej, pretože zomierala od strachu a rátala aj s najhorším. Bola by z nej pekná vrahyňa. Poslal som ju však naspäť na ulicu. Kriminálnici i fízli bývajú v tomto čase na love a neuzamknuté auto je ľahkou korisťou. Mokré nohavice sa mi lepili na pokožku. Hrozne som mrzol, preto som sa v kuchyni prezliekal. Bavlnené ponožky sa mi zachytili o nohavice, zohol som sa a nešikovne som si ich sťahoval. Zrazu sa rozleteli dvere. Keď zbadala môj holý zadok, vystrčený ako chvost potápajúceho sa káčera, vybuchla do hurónskeho smiechu. Smiala sa tak, ako som nepočul smiať sa ešte nijakú ženu. Ušiel som do kúpeľne, zakrývajúc si pohlavie oboma rukami, pričom na členkoch som mal tie prekliate nohavice. Keď som sa vrátil, spýtala sa ma, či jej nemôžem ponúknuť šálku kávy. Opäť sa rozosmiala a aj ja sám som sa musel pousmiať, pretože sa pritom naozaj natriasala, až sa jej rozstrapatili vlasy, ktoré jej stáli na všetky strany, a navyše sa červenala. Aj keď som sa jej na to nepýtal, rozprávala mi, že ako dieťa bývala v zime rada vonku, a raz, mala asi päť, sedela na saniach, ktoré ťahal jej otec, a omrzla jej tvár. Odvtedy sa vraj červená aj pri nevhodných príležitostiach. Tretí a zároveň posledný raz sa ma v ten deň niečo dotklo. Srdce mi horelo, je to skutočne pravda. Nebola zvedavá, zbytočne sa nevypytovala. Ukázala na magnetku s jeleňou hlavou na dverách chladničky a povedala, že na nástenke má jelene, ktorým tiež odpadli parohy. Podobajú sa už viac tučným antilopám. Potom chcela vedieť, či tá vec na zemi je stolný vysávač. Porozprával som jej o Gerdovi, mladom Berberovi, ktorý býva za rohom. Popri svojej hlavnej činnosti – žobraniu – zbiera nepochopiteľné predmety. Zostáva tajomstvom, kde ich získava, a táto vec je vlastne tlaková čistiaca dýza, ktorá odstraňuje vápnik z kúpeľňových armatúr. Opäť sa rozosmiala a ja som sa nemohol na ňu vynadívať. Prilákaný policajnými sirénami som sa postavil k oknu. Ten rámus sa podobal nočnému vyčíňaniu. Určite sa medzi ľudí zamiešali fízli v civile, odpočúvali rozhovory a oznamovali na centrálu aktuálne chýry. Včera rozprával istý priateľ z Červenej flóry, inak anarchistický syndikalista, o blížiacej sa zrážke oddielov a zvýšenú policajnú prítomnosť v Šancke označil za provokáciu. Obrátil som sa k nej a spýtal som sa, ako sa volá. Lulu, odvetila. A ty? Fernando. Prisahám, je to moje krstné meno. Na chvíľu sme stíchli a premýšľali o oboch menách. Lulu a Fernando. Neznelo to horšie ako Frieda a Karl-Johann. Začala ma pobolievať ľavá strana. Uvedomil som si, že budem mať určite veľké modriny. Na myseľ mi neprichádzala nijaká zaujímavá téma na rozhovor. Pozrela sa na hodinky, Gucciho napodobeninu, vyskočila a zvolala, že je mojou dlžníčkou a že musím prísť dnes večer do Einsteina v Altone. Pracuje tam ako čašníčka a rada by mi ponúkla pizzu podľa vlastného výberu. Dobre, zvolal som za ňou – bola u mňa asi hodinu, a to stačilo na to, aby som sa zhlboka nadýchol. V nose ma pošteklil jej parfum.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.