PERSONA GRATA 2008
Na začiatku apríla 2008 sa v Kultúrnom dome v Námestove uskutočnilo slávnostné vyhlásenie výsledkov literárnej súťaže Persona Grata 2008.
Do súťaže sa prihlásilo celkovo 255 autorov, žijúcich nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, Srbsku, Francúzsku, Írsku, Škótsku a Anglicku. Vekové zastúpenie súťažiacich bolo veľmi rozmanité. Najmladší prispievatelia majú 16 rokov a najstarší autor 92 rokov.
Súčasťou slávnostného vyhlásenia výsledkov bolo hudobno-literárne predstavenie Persona Grata 2008. Ocenení autori mali príležitosť osobne sa konfrontovať s tvorbou porotcov, pretože práve členovia poroty boli zároveň aj účastníkmi predstavenia, na ktorom bola rôznymi spôsobmi prezentovaná ich najnovšia tvorba.
Hodnotnou súčasťou hudobno-literárneho predstavenia Persona Grata 2008 boli hudobné vstupy skupiny Schody z Banskej Bystrica. Hudobná skupina Schody sa predstavila v zložení: Juraj Jamrich – spev, gitara; Rasťo Kašiar – gitara; Zdeno Jaroušek – basgitara; Hollub – bicie.
Výsledky literárnej súťaže Persona Grata 2008
POÉZIA
1. miesto: Peter Staríček – Bardejov
2. miesto: Grigorij Starodubcev – Nitra
3. miesto: Katarína Džunková – Košice
Objav literárnej súťaže Persona Grata 2008 – Martina Boleková – Púchov
Finalisti: Pavol Garan – Dobšiná, Zuzana Fapšová – Piešťany, Eva Malíková – Čadca,
Jakub Repický – Humenné, Stanislav Kaľavský – Liptovský Mikuláš,
Alena Zavocka – Košice
PRÓZA
1. miesto: Anežka Guziarová – Poprad
2. miesto: Alžbeta Hollá – Námestovo
3. miesto: Marek Hudec – Nové Zámky
Finalisti: Dagmar Bočáková – Trenčín, Mathej Thomka – Praha, Katarína Džunková – Košice, Lenka Kristofčáková – Trstená
Zloženie poroty
Ján Štepita (predseda), Trstená – prozaik, autor viac než dvoch desiatok rozhlasových hier, ktoré boli naštudované v štúdiách v Bratislave, Banskej Bystrici a v Košiciach.
Marián Grupač, Čadca – básnik a prozaik, autor 4 básnických a 4 prozaických kníh.
Martin Vlado, Košice – básnik, autor 5 básnických zbierok.
Zľava: moderátorka, Ján Štepita, Martin Vlado, Marián Grupač
Vyjadrenia porotcov k úrovni literárnej súťaže Persona Grata 2008
POÉZIA
Ján Štepita: Je to súťaž potrebná a pokiaľ toľko ľudí píše od tínedžerského veku až po dospelosť, je to aj súťaž aktuálna. Môžu z nej vyrásť talenty. Cez ňu sa môžu utajení básnici dostať do povedomia. Bol som prekvapený nielen kvantitou súťažných textov, no i potrebou písať v každom veku. Vždy sa nájdu popri grafomanoch a regionálnych bohémoch aj autori vzácnej a skromnej čistoty, ktorí vedia vystavať štvorveršovú i mnohoveršovú báseň ako sochu. Okolo je mnoho hlušiny a pliev, no ich báseň spieva a svieti. Takých treba objavovať vždy.
Marián Grupač: Milo ma prekvapili nové mená a predovšetkým ich svieže a úprimné básne. Všeobecne ma však úroveň poetických textov ničím neohúrila, nepobúrila, ani nijako výrazne nepotešila. Je evidentné, že v mladej generácií básnikov absentuje niečo, čo tvorí poéziu aj mimo papiera. Ako progresívny krok však vnímam fakt, že literárna prehliadka ako Persona Grata má tendencie byť relevantným fórom pre ďalšie formovania, hľadania a hádam i nachádzania priezračných poetických duší.
Martin Vlado: Nebyť len „poetom natus”, ale zvládnuť popri prirodzenom poetickom cítení aj remeslo je dnes u mladých autorov skôr výnimkou. Vynikajúcim remeselníkom je aj Peter Staríček, ktorého som si všimol už dávnejšie v RAK-u. Páči sa mi Grigorij Starodubcev – jeho poézia je presná, plynie ako prirodzený vodný tok, práve tak, ako má. Katka Džunková je už – v dobrom, Katka – stará korčuľa, zrelá na knižku, na ktorú sa veľmi teším. Zaujala ma Martina Boleková, pre mňa nové meno, jej texty sa vyznačujú dravou spontaneitou a originálnou surovosťou bez akýchkoľvek kudrliniek a poetických klišé. Proste text, ktorý musí zaujať.
Vyjadrenia porotcov k úrovni Literárnej súťaži Persona Grata 2008
PRÓZA
Ján Štepita: Ak v súťaži PERSONA GRATA bolo niečo, čo stojí za uváženie, tak určite to, že mladí autori (17, 20, 24 – 30-roční) sú už skúsení autori (bez spochybňujúcich úvodzoviek). Nekamuflujú, nepredstierajú. Čo píšu, je ICH vnímanie života, situácií, ľudí, ktorí sú im blízki, aj protivní… TERAZ.
Marián Grupač: V prihlásených a nominovaných poviedkach je evidentný zámer autorov o vytvorenie originálneho prístupu k spracovaniu témy, no nie vždy sú tieto pokusy aj úspešné… Napriek tomu ma mnohé texty ako čitateľa oblažili a zabavili. Mladí autori sa predstavili ako inteligentní, premýšľajúci a senzitívni pozorovatelia, čo už samo osebe nie je vôbec márne. V literatúre hádam ešte viac, než kdekoľvek inde.
Martin Vlado: Ako porotca som zistil chronicky sa opakujúci problém – autori po sebe texty nečítajú, nenechávajú ich dozrieť, chýba zrejme aj väčšia schopnosť selekcie vlastných textov. Mená, ktorých práce som zaradil medzi najlepších, mi zväčša nič nehovoria. Dovolím si konštatovať, že súťaž PERSONA GRATA zrejme objavila nové talenty, čo napokon aj je zmyslom literárnych súťaží.
Ukážky z tvorby ocenených autorov
Poézia – 1. miesto – Peter Staríček – Bardejov
Peter Staríček (26 rokov) – dnes už „viacmenejžilinčan” – s trvalým bydliskom stále v Bardejove. Inventár maličkej kancelárie – s nepoetickým zamestnaním: právnik. Okrem toho latentný fabulátor, „asiestét” so slabosťou pre akúkoľvek formu umeleckého prejavu. Publikoval v časopisoch RAK, Dotyky, Let, Liter, Mädokýš revue, v zborníku Poemat 2007 a v zborníkoch literárnych súťaží.
Vynález ohňa
Pozri sa na svoju poéziu
žiješ akoby si vyslovoval veľké „O”
len tak (medzi rečou)
škrtneš náhodou
do úst ti padajú kamene
a ktosi z cudzieho neba
ticho hrozí ich trením
Barové sidžo (4.30 nadránom)
Prísť na svet poutierať stoly…
… a dozvedieť sa, čo je samota.
Bláznovo klbko, čo ťa domotá…
omotá… moták… (čo ťa bolí?)…
A ty si myslíš, že to nešťastie
z barovej handry ráno vytrasieš?
Falšovateľské sidžo
Vytrhávam si z dlhej brady chlpy.
Som falzifikát. Ale pôvodný.
Mám dôvod trieskať hlavou o chodník.
Nasledujú ma vlastné mea culpy
a za nimi sa šinú (keď dám zoom)
originály môjho odrazu.
Poézia – 2. miesto – Grigorij Starodubcev – Nitra
Grigorij Starodubcev (26 rokov): „Meno som dostal podľa hlavnej postavy z románu Tichý Don. Literatúru mi teda vteperili rovno do mena. Narodil som sa v Moskve (1982). Moja mama je Slovenka a otec pochádza z donskej kozáckej oblasti. Kozáci kedysi strážili hranice a ja sa tie svoje snažím posúvať – aspoň v poézii.”
Archa v záhrade
Po búrke
sme v nadýchanej tráve
o dve čísla väčší
v záhradách
sa
po potope
opatrne
otvárajú staré jablone
akoby už tušili
že aj jedným
žmurknutím
sa dá zmeniť vesmír
na tmavomodrý
oceán
Croatoan
Vždy si chcela
mať niečo hmatateľné –
na prste Zemegule
točiť vlastný svet
tikať (si) so zrnkami
v presýpacích hodinách
mať v srdci
súkromnú nálož
kedykoľvek
pripravenú
vybuchnúť
Ráno
vstať v inej galaxii
a s kruhmi pod očami
v obilí
trikrát hádať
čo chce od nás
Zem
Vyryl som preto
hmatateľne
kôru do stromov
a zarástol
tvojím
menom
Poézia – 3. miesto – Katarína Ďžunková – Košice
Katarína Džunková (20 rokov): „Rada by som napísala o tom, ako sú básne mojou osobnou kronikou, ako v nich zapečaťujem prežité obdobia, prekročené schodíky. Ako sú výzvou pre najväčšiu úprimnosť. Ale vidím, že ako hovorím každé z týchto slov, som trochu ťažšia o pokušenie štylizácie. A navyše, moje básne nie sú dobré. Nie je to ten pravý, prísny extrakt. Asi ešte musím trochu dospieť, asi, asi…”
xxx
na koberci
v mojej izbe
ako po bitke
na Moravskom poli
ležali bábiky
figúrky koní
a meče
priložené
na slovách
vošla mama
v nočnej košeli
ako boh
na poludnie
a ja som nevedela
aké veľké
by som musela mať ruky
ako dievčatko
ktoré pozliepalo granát
pretože črepy
prinášajú šťastie
ak by som chcela ukryť
všetky vojny
len tak
pod posteľ
Poézia – objav súťaže – Martina Boleková – Púchov
Martina Boleková (29 rokov): „V reči hviezd je váhavá, niekedy ľahkovážna váha. Nemá rada ohrady a občas je trochu divá. Miluje literatúru. Už od detstva pre ňu znamenala alternatívny svet. Je to jednoducho večne nehotová, špekulujúca, proti priemeru sa búriaca, domáce práce neľúbiaca, hm… žena.” Napísalo jej druhé ja.
dobrý večer smútok
(Francoise Saganovej)
potím sa
zmätenou vodou
v spánku ma stierajú
dlane mužov
čo mali vždy chuť
len na moje mäso
som rozptýlená
v priestore udierajúcom
do absurdného rozvrstvenia
smútku
krv mi opäť potečie naopak
po ostrí noža pred ňou
utekám ako
malá hrdzavá baletka
na kľúčik
submisívna
v jarných lúčoch
sa roztekám na kaluž
a vzápätí mrznem
keď do mňa (v)stúpiš
zapamätaj si ten zvuk
to sa preborím do seba
budem rana s drsným okrajom
ohraničené nič
Próza – 1. miesto – Anežka Guziarová – Poprad
Anežka Guziarová (19 rokov): „Publicistické prvotiny, inšpirované televíznymi hviezdami Murphy Brownovou a Loise Laneovou, zapísané v malom notese, mapovali „strhujúce” dianie na sídlisku. Zopár aktualít sa sem-tam vyskytne na internetovom blogu, ale nič viac. Pero častejšie zamestnávajú svojské poviedky, „bítnické” básne, prípadne texty piesní pre kamarátkinu kapelu.”
Rodinná idyla?
Piatok večer. Kompletná rodinka ako vystrihnutá z amerického sitcomu. Chystá sa Cageovka. Nicolas Cage. Slinné žľazy u posádky ženského pohlavia sú už v pohotovosti. Práve si vymenúvajú všetky filmy, v ktorých vyzeral Nicky úplne na zožratie, skrátka rozkošne.
Mama si spomenula na dva. Sestra zahučala tri kasové trháky, z toho v dvoch namiesto Cagea hral Willis. Ja s mamou nad týmto fatálnym omylom pohoršene krútime hlavou a pridávam ešte jeden, môj obľúbený.
„Hej, v tom hral s takou prsnatou blondínou, že?” pridáva sa do debaty brácho. „Tá bola fakt dobrá…”
„Hej, hej, a hľadali poklad alebo také čosi…” bystro poznamenal otec.
Jasné, celé portfólio Nicolasových filmov zrekapitulované. Máme to skrátka v malíčku. Rovnako ako Fordove, Hanksove, Cruisove a Banderasove. Ségra Danka sa tam snažila zaradiť aj Dieslovky, kam sme vedeli zaradiť tak akurát „Rýchlo a zbesilo”, ale veľmi sa to neujalo.
My, baby, totálne žerieme hlavných hrdinov, chlapi si vždy nájdu nejakú strieľačku, policajnú naháňačku alebo inú -ačku, na ktorú sa dá pozerať. Ani sexi-hračka v podobe príťažlivej spoločníčky hlavnej postavy nie je na zahodenie, podľa mňa je skôr na zaškrtenie.
Reklamy neznášame. Prudko proti nim bojujeme! Najviac mama. Stále začne prepínať hore-dole po ostatných programoch, či už len tak z nudy, alebo aby nemusela sledovať, aké super ľahko zavádzateľné tampóny doteraz svetu chýbali. Baby, držte sa…Už sú tu!
Otec bojuje monkovským syndrómom. Tiež to odkukal z obľúbeného seriálu. Aj keď podľa neho to vlastne oni opísali jeho životný príbeh, jeho fóbie a jeho schizofrenické sklony. Zakaždým, keď si Monk od svojej asistentky vypýta mokrý obrúsok, aby sa zbavil všetkej špiny sveta, otec pobúrene vyhlási: „HOLLYWOOD, dlžíš mi obrovské prachy!!!”
A práve to naňho prišlo. Zrovnáva televízny program presne k rohu stola, podložky pod poháre vytvárajú rovnostranný trojuholník a ušká šálok na nich ukazujú smerom severo-severo-východ. Pozorne sledujem, čo bude nasledovať. Škúli na stenu, vstáva, prechádza k obrazu s vodopádmi a hustým lesom, pravú stranu posúva smerom nahor. Odstupuje, priviera oči, nakláňa hlavu, vracia sa späť k obrazu, posúva ho pár milimetrov naspäť. Opäť odstúpi, sústredene sa naň zameria a spokojne si dvakrát tleskne. Prisahala by som, že ten obraz je presne tak, ako bol predtým.
Sestra sa snaží využiť každú voľnú chvíľu na vyriešenie komplikovaných pubertálnych vzťahov. Neustále ďobe do mobilu. Kým čaká na reakciu mladého „Mača Chumáča”, hryzie si nechty. Tak ho volám ja, podľa tých pár chĺpkov, čo mu rašia nad hornou perou a sestra by ma za to najradšej zabila. Keď mobil natešene zapípa, pustí sa sestra do čítania a zakaždým buď blažene vzdychne, alebo vzdychne sklamane, alebo zahučí niečo ako „Tsc, chlapi…”
Braček Filip neustále vymýšľa, čo zaujímavé by spravil, ako by vytočil mamu, otca, zničil rodinnú idylku. Vidím, ako sa zapozeral na poličky v rohu izby s množstvom kvetináčov a hnusných gýčových sošiek, ktoré mama podostávala od kolegýň z práce a je jej blbé ich vyhadzovať. Darovaným koňom sa na tesáky nekuká, aj keď ten gýč žiari už na prvý pohľad. Po pár výstrelkoch nášho rodinného MacGyvera z minulosti tuším, čo bude nasledovať. Najprv zahlási, že cíti niečo ako plyn z kuchyne. Kým celá rodina čuchá okolo sporáku, vetrá v celom byte, on vylezie po poličkách na samý vrch, pripravený skočiť na luster, akonáhle niekto vojde do izby. Našťastie zostalo len pri plánoch, lebo záverečná zvučka reklamného bloku predznamenala začiatok toho, na čo sme už pätnásť minút netrpezlivo čakali.
Každý člen klanu bol okamžite prilepený do kresla. Sestra odložila mobil, otec dorovnal papuče pod stolom. Ja končím so špehovaním rodiny, ktoré mi raz bude veľkým prínosom pri mojej kariére psychologického poradcu.
Film sa vyvíjal skvele, až do chvíle kým sa tam nezjavila staršia žena, s trvalou na vlasoch a vyťahanom svetri.
„Ty, veď ona vyzerá jak naša babka!” nepremyslene vyhlásila Don. Danu voláme Don odjakživa. Teda skôr odvtedy, ako raz pri Repete alebo podobne vzrušujúcej relácii pre pamätníkov vrtela zadkom a na celú bytovku vrieskala: „Diri-diri-din a diri-din-donda, láska vtedy krásna je…” Bolo to rovnako nevhodné ako veta pripomínajúca podobnosť stareny z filmu s našou babčou.
„No presne, a určite bude aj taká sviňa…” spustila mama.
„Dávaj si pozor na reči, drahá,” snažil sa otec upokojiť vulkán Matka, „ja tvojim rodičom nenadávam…”
„To preto, že sú obaja mŕtvi, vieš, drahý,” upozornila mama.
„Nech im je zem ľahká a nech im sladko voňajú fialky odspodu,” opäť nevhodne poznamenala Don. Dofrasa, ona musela pozbierať všetky nevhodné gény z rodiny.
„Drž pysky,” vraví otec dcére. Celý nesvoj začne upravovať cíp obrusu.
Naučil sa, že do manželky teraz nemusí ani rýpať a ona sa rozbehne už aj sama:
„Tak…tak, ako ma urazila tá žena, čo ťa porodila, ma nikto…ale nikto nikdy neponížil. To je nehorázne, čo si ona dovoľuje! Neustále si nájde niečo, čo na mne môže kritizovať… Ako kráčam, ako varím, ako rozprávam. Ako dvíham pravé obočie, keď s ňou hovorím, ako s ňou málo hovorím. Ako si musíme vždy na konci mesiaca požičať, lebo „…tá tvoja nespratná žena nevie ani gazdovať”! V žiadnej robote nevydrží dlho… Aj teraz má prácu len preto, že má niečo s tým fúzatým šéfom…”
„Mami, ty máš pána Krivonosa Plešatého za frajera? Tak ty sa fakt nezdáš…” musela som si rypnúť aj ja.
„Števa, netrep!” prerušil moje úvahy otec a všimol si, že na obrazovke sa schyľuje k mierne erotickej scéne a Filip na ňu koncentruje celú svoju pozornosť.
„Všímaj, ako vychovávaš svoje decká!” vraví mame.
„Ale nie, nechaj ma, nech vedia o svojej babke všetky podrobnosti,” mama zjavne nepochopila, čo tým otec myslel, „nech vedia, ako ma tá beštia vyhodila aj s bruchom z jej domu, keď som čakala Števku, lebo ona potrebuje súkromie a ona nebude podporovať príživníkov. Ale jej chlapček k nej môže zavítať kedykoľvek a ak by sa chcel s tou strigou aj rozviesť, pokojne, ona má preňho aj izbu prichystanú…”
„Zvoní telefón!” zahlásil Filip. Všetci sme si mysleli, že zase žartuje a hádali sme sa ďalej. Tak išiel dvihnúť sám.
Vrátil sa s bledou tvárou:
„To bola nemocnica. Nechápem, o čo ide…Choďte k telefónu.”
K telefónu vystrelila mama. Určite mala strach, že sa stalo niečo s jej sestrou, ktorá bola práve v siedmom mesiaci tehotenstva. Keď položila slúchadlo, vytiahla zo skrine kabát, vzala kľúče od auta a zabuchla dvere.
Sedeli sme v obývačke bez pohnutia. Nikto netušil, čo sa stalo, ani čo sa mohlo stať.
„Zavolám mame, nech povie, kam išla a o čo ide,” otec sa postavil a začal hľadať svoj mobil. Po vytočení maminho čísla sme začuli melódiu z Mission Impossible z kuchyne. Mama si zabudla mobil.
Takto sme sedeli ešte asi trištvrte hodiny. Nicolas pomaly úspešne končil misiu. Vášnivé pohľady si hádzal s tou kočkou na vedľajšom sedadle nádherného športiaka. My sme sedeli v neistote ďalej. Sestra opäť zobrala do ruky mobil, brat skladal zo zápaliek vežu, nechty som si teraz ohrýzala pre zmenu ja. Okrem toho som kontrolovala, či otec ešte dýcha. Vôbec nevyzeral dobre. Žeby zlé tušenie?
Záhada sa vyriešila o päť minút desať, keď volala mama z nemocnice. Otec zapol hlasný odposluch:
„Milan, príď do nemocnice. Mama umiera…”
Próza – 2. miesto – Alžbeta Hollá – Námestovo
Alžbeta Hollá (17 rokov): „Na tento svet som neprišla sama. Spoločnosť mi robil môj brat Jakub, ktorého som vyslala na prieskum. Chyba! Nevrátil sa. Takže mi nezostalo nič iné, len ho nasledovať.
Som malý človiečik, označený menom a priezviskom v mori mnohých mien a priezvisk. Svet sa mi zdá obrovský a v presile, no ja sa nevzdávam.
Týmto vás prosím, žiadam: Polievajte ma často a výdatne! Možno ešte porastiem.”
Nedokončený príbeh alebo cesta do sveta zázrakov
(úryvok)
„Haló, ja s vami hovorím.” No nik si ma nevšimol, nik nepočúva. Všetci sa rozprávajú, bavia. Len ja neviditeľná nemám právo byť počutá. Veď som priesvitná, nehmotná. Duch. Môžu ma zahliadnuť len periférne a v zrkadle. Vojdem do miestnosti, pozdravím. No nik sa nedá rušiť, som nespozorovateľná. Z času na čas niekto šibne očkom nabok. Zbadá ma. Na tvári sa mu usadí prekvapený výraz. „Ty si kedy prišla?” Všetci ma začnú zdraviť, ako keby som práve prišla.
A ja, ja som tu už dobrú polhodinku. Tak sa občas pokúsim zapojiť do debaty. Párkrát svoje slová zopakujem. Samozrejme! Skoro som zabudla. Veď oni ma nepočujú! Tak naďalej počúvam, sem-tam niečo poviem. Pre seba. Párkrát si na mňa niekto spomenie. Spomenie si a čuduje sa. „Čo je stále ticho?” Na niečo sa ma zo zdvorilosti opýta. Odpoviem, on na mňa zase zabudne. Keď sa mi zdá, že je najvyšší čas, vstanem, pozdravím len tak do priestoru. Veď aj tak ma nepočujú. Potom všetci hovoria: „Si ako duch, ani som si nevšimol, kedy si prišla, odišla.” „Ty si taká tichá, mohla by si už niečo povedať.” Veď ja vravím, len keby ma niekto počúval. Ešte zvyknú na moju adresu hovoriť staré, dobré porekadlo: „Tichá voda brehy myje.” Odchádzam nespozorovaná. Vo dverách do mňa vrazí akýsi fagan. Ignorujúc túto kolíziu, pokračuje v ceste. Ani sa neotočí, aby zistil, či nezanechal za sebou mŕtvolku. Načo aj! Som vzduch, prehliadnuteľná.
Takto to ide už pár dní. Ľudia si čoraz nejasnejšie uvedomujú moju prítomnosť. Zakaždým si ma všimnú o niečo neskôr. Zabúdajú o dosť ľahšie. A na môj údiv mi to už neprekáža, zvykla som si. Dokonca sa mi to začína zdať úplne prirodzené.
Prechádzam okolo školy, keď sa z dverí vyvalia davy žiakov. Sácajú sa, utekajú, vrážajú do mňa. Podarilo sa mi preraziť vlnu školopovinných, zamierila som do mesta. Vykročím na priechod, no okamžite zaspätkujem. Pred nosom mi prefrčí auto. Ani len nespomalí. „Somár sprostý, čo je slepý? Skoro ma zrazil!” chvíľu v duchu nadávam. A keďže som sa už trochu upokojila, vykročím znovu na cestu. Zasa som však nútená vrátiť sa na chodník. Po ceste sa ženie hotová kolóna áut a žiaden z vodičov nie je taký uvedomelý, aby zastal. A tak s každou minútou podráždenejšia čakám na priechode. Cez cestu sa zatiaľ valia autá, po chodníku zasa chodci. Nakoniec sa rozhodne môj priechod využiť malé dievčatko. Všetky autá okamžite zastanú. Tak sa k nemu pridávam a konečne sa mi podarí prejsť.
Kráčam po námestí. Vrazí do mňa každý druhý človek a ja mu v duchu odporúčam navštíviť očnú. No keď do mňa štuchne jedna pani kočíkom, mám chuť vrieskať: „Áno, presne tak! Len do mňa vrazte! Skvelé, kopnite ma! Kto si chce ešte udrieť?! No nehanbite sa, veď ja som tu na to!” Keď ma tento záchvat zúrivosti prejde, uvedomím si, že musím byť riadne strapatá. Prejdem teda k veľkému naleštenému výkladu. S cieľom upraviť sa doň pozriem.
Od hrôzy mi spadne sánka, na čelo vyrazí smrteľný pot. Zažmurkám, päsťami si pretriem oči, poštípem sa do ruky. Znova pozriem do výkladu, ale nič sa nezmenilo. V sklenej tabuli sa odráža úplne všetko. Teda – okrem mňa. Vidím obchod naproti, všetkých ľudí, čo prechádzajú okolo. Dokonca aj zámocká dlažba sa v ňom odráža ako v zrkadle. „Je to vôbec možné? Ako sa to mohlo stať?” Splašene behám po celom námestí, mávam rukami, kričím, dupem ako malé decko. Akýmkoľvek spôsobom sa snažím na seba upozorniť. Všetko je zbytočné, ako keby sa všetci ľudia tohto mesta dohodli: „Hej, vidíte hentú? Tak sa tvárte, že neexistuje!”
Vydesená, nahnevaná, ocitám sa v lese za mestom. Bezmyšlienkovite blúdim medzi stromami, ako slepec sa potkýnam o vyčnievajúce korene. Nakoniec sa preberiem z otupenia, sadnem si na bleskom rozčesnutý strom, ktorý donedávna hrdo pozeral slnku do očí. Teraz bezmocný a pokorený leží pri malom potôčiku, nevšímavo pretekajúcom svojím korytom. Na niektorom zo zelenajúcich sa stromov spieva drozd. Jeho pieseň ma však nedokáže upokojiť. Nie, už nespieva o vetre, tráve, kvetoch. Posmešným hlasom mi poza uši nôti: „Tak, tak, čo bude teraz robiť? Nik ju nevidí, nik nepočuje jej hlas. Je priesvitná, priehľadná, neviditeľná. A či si na ňu vôbec niekto spomenie? Všimnú si, že jej zrazu niet? Bude im chýbať, alebo ju len tak pustia z mysle aj spomienok? Upadne do zabudnutia? Prestane existovať, zmizne z ich sŕdc tak, ako im zmizla z očí? Áno, áno, upadne do zabudnutia…” V hlave mi hučí, zatmieva sa mi pred očami. Neviem, ako som vstala, len bežím. Zabúdam odkiaľ, netuším kam. Len bežím a viem, že nechcem zastať. No zastala som priamo pred našimi dverami. Otváram ich, vchádzam a bežím po schodoch do svojej izby.
Sedím na posteli a apaticky zízam do sklenených očí plyšového macka, ktorého som dostala na nejaký sviatok. Len ležím. Myseľ mám ako vygumovanú. Vládne v nej ničota. Občas prenesiem pohľad na okno a po chvíli prázdneho hľadenia do nečasu sa znechutene vrátim k pôvodnej činnosti. Uprene pozerám do sklenených očí, akoby som si so svojou obľúbenou hračkou chcela telepaticky vymeniť aspoň tonu informácií.
Vyskočím, zbehnem dolu schodmi. Ako divoká voda vtrhnem do kuchyne. Otvorím chladničku, potom ju zavriem. Otvorím dvere do obývačky. Zastanem. Zvrtnem sa na päte, prebehnem cez halu. V polovici schodiska zastanem a poklusom sa vrátim do kuchyne. Potom chaoticky pobieham po celom dome. Vtrhnem do každej izby, až napokon ľahostajne klesnem na posteľ, kde sa zas začnem venovať hypnotizovaniu macka. Nikde neviem nájsť pokoj.
Unavená, priam vyčerpaná, ležím v posteli, no moja myseľ nie a nie vypnúť. Nemôžem zaspať, moje uši zachytia aj ten najjemnejší šelest. Hodiny na stene vydávajú nepríjemné hlasné zvuky, trhajúce ticho. Chladnička vo vedľajšej miestnosti hučí ako nikdy doteraz. Jemný vánok za oknom kvíli ako meluzína, ešte aj pavúk na stene sa škriabe za uchom nezvyčajne hlasno. Susedov pes šteká do megafónu a odháňa mi spánok. Veľmi túžim zaspať. Spánok sa pre mňa stal nádejou. Akýsi vnútorný hlas mi hovorí, že keď sa zobudím, bude všetko také, ako má byť. Preberiem sa zo zlého sna.
Spánok sadol hádam už na každého v tomto meste, iba ku mne akosi nechce zavítať. Už nedokážem len tak nečinne ležať a zízať do stropu. Jednoznačne musím zahnať smutné myšlienky, desivé obrazy, ktoré mi maľuje moja predstavivosť. Zasvietim lampu, z nočného stolíka vyberiem knižku. Chcem pokračovať v čítaní tam, kde som včera prestala. Nalistujem si stranu, začnem čítať. Až po chvíli si uvedomím, že čítam dookola ten istý riadok. Nočná lampa mi dáko zlovestne hučí a ja nedokážem vnímať dej. Snažím sa pozbierať, no noc je plná rušivých zvukov. Chcem pokračovať v čítaní, márne však lovím v pamäti, musím sa vrátiť na začiatok strany. S vedomím, že ak chcem z knihy niečo mať, musela by som všetko prečítať nanovo, ju odkladám. Zhasnem lampičku a ona konečne stíchne. Hľadím do tmy, ktorá ma obklopuje, pokúšam sa na nič nemyslieť…
Próza – 3. miesto – Marek Hudec – Nové Zámky
Marek Hudec (18 rokov): „Vo svojich poviedkach sa väčšinou inšpirujem prostrediami a ľudmi, ktorí ma obklopujú. Medzi moje literárne vzory patrí Agatha Christie, Roald Dahl, Scott Smith a George Orwell.”
Redakcia
(úryvok)
Známy maliar zahynul pri tragickom útoku na parížsky autobus.
Nočným Parížom otriasol zničujúci výbuch, počas ktorého zomrelo 24 ľudí vrátane významného talianskeho maliara Alberta Lumiéra…(bla, bla, bla…)
Noviny mu vypadli z ruky a pôsobením závratu sa oprel o policu s knihami.
„Ráno mi ich poslal Šéfredaktor. Dnes nás čaká dlhá cesta a nechcem, aby ma s tým niekto videl.”
James otvoril batoh, ktorý nosil počas výstavy na chrbte a v jeho otvore odhalil amatérsky vyrobenú bombu.
„Prečo sa redakcia zaujíma práve o mňa?”
„Ľudia zbožňujú šokujúce a tragické články na titulke. Čo nimi otrasie viac, než smrť uznávanej celebrity? Len si to predstav, Alberto. Tvoj hrob bude obložený kvetmi a trúchliaci fanúšikovia budú stáť v zástupoch, aby ti mohli vzdať pamiatku.”
„Lenže to už neuvidím…”
„Nezabúdaj, že našim novinám vďačíš za slávu. Keby sa o tebe River párkrát nezmienil, bol by si ešte stále na dne,” upozornil ho James a dopil šampanské.
„Ja…myslel som, že to bude trvať dlhšie.”
„V najlepšom treba skončiť. Všetky tvoje obrazy majú podobnú kompozíciu a časom by ľudí omrzelo pozerať sa vždy na to isté. Potom by si bol pre Redakciu bezcenný.”
Náhle zazvonili hodinky na Jamesovej ruke. Úsmev mu stvrdol a prestavil budík na ďalšiu polhodinu. Čas ísť…
„Zdvíhaj sa, čas uteká,” oznámil, vytiahol zbraň z plecniaka a zdrapil Alberta za zápästie.
„Ako sa dá vyjsť z budovy bez zbytočnej pozornosti?” opýtal sa bez zafarbenia hlasu a zastal s kľučkou na ruke. Keď zmätený maliar neodpovedal, pritlačil mu pištoľ na chrbát.
„Teraz ma počúvaj, ale pozorne, lebo sa neopakujem. Redakcia mi platí obrovské peniaze, ale neúspech netoleruje. Informácie, ktoré tak veľkoryso ponúka po celom svete, musia byť presné a neomylné. Noviny si udržali takú popularitu len preto, lebo ponúkajú správy skôr než ktokoľvek iný. Prípadným neúspechom niektorého redaktora riskujú svoju existenciu. Predpokladám, že nechceš, aby som svoju existenciu musel riskovať ja!” precedil James pomedzi zuby. Ozvalo sa puknutie kosti, keď vytočil Albertovi ruku. Novinár sa opatrne oprel o dvere a započúval sa do zvukov na chodbe.
„Vstaň, pôjdeme výťahom. Modli sa, aby sme nikoho nestretli,” prikázal po chvíli a vytiahol rukojemníka na prázdnu chodbu.
Pod schodiskom doznievala veselá oslava po vernisáži. Ozýval sa štrngot pohárov, hlasné rozhovory a občas zaznela otázka, kde sa maestro nachádza. Opatrne kráčali okolo mramoru osvetleného tlmeným svetlom galérie. Kdesi pod nimi opitá Marie práve skončila na stole s občerstvením. Dvojica zahalená tmou zastavila pred výťahom. Zviezli sa na prízemie. Otvorili sa automatické dvere a James schoval zbraň za Albertov chrbát. Po veľkej sále sa osamelo prechádzal starší manželský pár očividne meškajúci na výstavu. Usmiali sa na novinára a pohľadom prešli na nervóznu karikatúru pred ním. Opatrne postrčil Alberta, tisnúc sa mu na chrbát, pomaly vychádzajúc z výťahu. Dúfal, že maliara nespoznajú. Manželia si však niečo vzrušene zašepkali a už im nevenovali pozornosť.
Hala bola vyzdobená fotkami talianskeho umelca. Výťah ich čoskoro opustil a Alberto si vtedy začal všímať svoju nepochopiteľne kľudnú tvár na stenách. Nespoznával sa. V zrkadle sa odrážala bledá starecká grimasa, ktorá mu nemohla patriť. Jednoducho nemohla… Za skleneným vchodom sa črtala večerná premávka na Rue de Longchamp. Novinár ho odtisol, aby mu videl do očí.
„Nemysli si, že sa na ulici niečo zmení. Ak sa o niečo pokúsiš, si mŕtvy. Ak budeš spolupracovať, tvoja smrť bude dôstojnejšia. Urobíš všetko, čo ti poviem, ináč ťa rozstrieľam na rešeto.”
Alberto neodpovedal, len nenápadne sledoval, ako si James odkladá zbraň za opasok. Po otvorení dvier ich zahltili zvuky nočného života. Veľa mladých smerovalo k mostu Pont d´Alma na Seine, aby sprevádzali cudzincov pri plavbe po rieke alebo sa zúčastnili osláv v parkoch po obvode. Sledujúc ich, James sa rozpamätal na svoj veľký príchod do redakcie. Na svoju prvú cestu nočným Parížom. Na sekundu zavrel oči a svetlá ulice ho ponorili do toho sna, prvotného očarenia Francúzskom.
Nedokázal na tú žiarivú ponuku povedať nie. Keby len vedel, že bude musieť spôsobovať nehody, nešťastia, vraždy… Pravdou bolo, že upísal dušu najväčšej globálnej zločineckej organizácii fungujúcej vo všetkých krajinách. Médiám…
Zastavili na autobusovej zastávke. Podľa hodiniek mal ich odvoz doraziť o pár sekúnd. Pravdaže, ak sa vyhol zápche na Champ Elysées. James potreboval, aby prišiel načas. Bomba bola nastavená presne na čas uvádzaný v novinách.
Rozvrh tvrdil, že by mal do minúty nasadnúť do autobusu, za polhodinu na druhej zastávke pod Víťazným oblúkom vystúpiť, aby si z diaľky vychutnal pompézny výbuch odohrávajúci sa niekde blízko Louvru…
Oplatí sa mu vôbec riskovať život kvôli novému autu, po ktorom tak dlho túžil?
V diaľke na ceste sa zaleskla silueta autobusu. Jamesovi poskočilo srdce v radosti
„Daj mi drobné!” prikázal maliarovi a vymenil nikotínovú žuvačku v ústach. Hodil mince šoférovi a obaja sa usadili na zadných sedadlách. Pozorne si ešte raz prečítal zajtrajšie vydanie a bol čoraz pokojnejší. Všetko klape…
V skle na chvíľu zazrel umelcovu tvár. Jedno z parížskych svetiel čoskoro vyhasne a uznávaný maliar sa premení na prach. James nachvíľu pocítil ľútosť, avšak si uvedomil, že súcit potrebuje hlavne on sám.
Alberto sa z okna lúčil s mestom, ktoré tak miloval. Autobus vyštartoval, vošiel do tmavého tunela. Umelcove ruky sa triasli. Už nikdy neprejdú štetcom po plátne tvoriac dejiny. Svetlá mesta sa znova rozžiarili a na krajoch cesty vyrastali mohutné mrakodrapy.
O chvíľu zabočia a mali by konečne uvidieť Víťazný oblúk. Alberto meravo sedel vedľa Jamesa a nebol schopný slova. Novinár si pozorne prezeral ostatných cestujúcich občasne osvetlených pouličnou lampou. Bolo ich sedem, rovnomerne rozostavených po všetkých krajoch. Vpredu sa rozprávala skupinka hlučných mladíkov, niekoľko sedadiel za nimi sedel tajomný pán otočený chrbtom, neďaleko podriemkavala postaršia starenka. Po autobuse sa rozliehala stará francúzska pesnička znejúca z rádia. Vtedy autobus zabočil na najširšiu parížsku ulicu a v diaľke už videli kamenný Víťazný oblúk nachádzajúci sa na námestí v strede ulice. Obchody boli dávno zavreté, až na pochybné nočné kluby a polnočné predstavenia.
Budík Jamesovi signalizoval, že by mal do dvadsiatich minút opustiť autobus.
Čoskoro zastavili. Usmial sa. Mal ešte dosť času. Navyše musí postrážiť svojho väzňa do druhej zastávky. Muž sediaci neďaleko mladíkov sa zdvihol a bez slova zmizol vo dverách na ulici. Dotrmácal sa k zastávke a spoza klobúka nenápadne sledoval dvojicu sediacu na zadných sedadlách.
Alberto sa pozrel na mladíka vedľa seba. Mohol mať okolo tridsiatky. On nie je zabijak… Ešte sa môže zachrániť. Ruky sa mu prestali triasť. Namiesto toho sa bez rozmyslenia vrhli po novinárovom batohu. Zovreli ho v kŕčovitom stisku. Maliar vyskočil zo sedadla. James pohotovo zareagoval, skopol Alberta na zem. Vrhol sa k telu na podlahe, vytáčal mu batoh z rúk.
Tie však nepovolili. Zaťal zuby a vrazil starcovi do lícnej kosti. Prsty nepustili.
To už mladíci, čo sedeli vpredu, pozorne sledovali dianie.
„Nechaj toho starca, ty somár!” zreval jeden z nich, na čo sa zobudila babička.
James nepočúval ich pokrikovanie, naďalej sa pokúšal vytrhnúť batoh naspäť.
Kopol ho do brucha. Babka v strachu vykríkla. Mladíci sa opito trmácali k zmätenému novinárovi.
„Nepočul si, ty kokot? Pusti ho!”
„Chce toho starca okradnúť!” zapišťala babička, keď James udrel druhýkrát. Ozvalo sa škaredé puknutie, lícna kosť praskla. Opitý mladík skočil po zlodejovi, no James odstúpil a v hysterickom kŕči vytiahol zbraň.
Ozval sa výkrik, babička zamdlela. Mladík odstupoval od hlavne, vodič zastavil autobus.
„Pokračuj v jazde!” rozkázal mu a zamieril zbraň Albertovi do čela.
„Neblázni, amigo, daj mi ten batoh!”
„Je tam bomba!” oznámil maliar tlmeným hlasom všetkým zúčastneným.
Nastalo napäté ticho. Mladíci na seba meravo hľadeli, babička ležala v bezvedomí.
Ozval sa výstrel a James konečne získal svoj batoh naspäť. Alberto sa zvíjal v bolesti. Guľka mu zasiahla dlaň.
Už nebudem môcť tvoriť. Už teraz som mŕtvy…
Podľa hodiniek chýbalo do výbuchu dvadsať minút.
„Sadnite si!” prikázal mladíkom, keď mu odrazu začala bomba v rukách nebezpečne tikať. Zmeravel v hrôze. Roztvoril batoh a sledoval namontovaný displej.
Práve prebiehalo odpočítavanie od desať.
Prečo sa to aktivovalo skôr?
Jamesovi vhŕkli slzy do očí. Už sa nového auta nedočká. Pochopil to…
Zradili ma!…6…
Mal som umrieť v autobuse spolu s maliarom…5…
Zrazu spoznal v záhadnom mužovi, ktorý nedávno opustil autobus, kolegu z redakcie.
Prečo?…4…
Šéfredaktor vedel, že strácam vieru v noviny. Stal som sa preňho nebezpečným…3…
Viem priveľa…2…
Zbohom, skorumpovaný, hnusný svet…1
Malo to vôbec zmysel? Prečo?…
Výklad obchodu Virgin records sa rozbil vplyvom tlakovej vlny. Ulicu zachvátil oheň a zvuk hasičskej sirény. V čase výbuchu sa už tlačilo najnovšie a najaktuálnejšie číslo River Timesu, kde Šéfredaktor vyjadril sústrasť so smrťou jedného zo svojich redaktorov.
Havrana zhltol pekelný plameň, ktorý ho predtým stvoril…
Ohlasy, názory, pripomienky súťažiacich na Literárnu súťaž a hudobno-literárne predstavenie Persona Grata 2008
„Porota v zložení Ján Štepita, Martin Vlado, Marian Grupač bola dostatočne fundovaná po odbornej, porotcovskej i ľudskej stránke. V pánovi Štepitovi bolo poznať učiteľa; mal pripravené poznámky k víťazným prácam, hodnotil obsah diela i z hľadiska ľudského. Martin Vlado sa rovnako preukázal ako pozorný čitateľ, a napriek tomu, že tvrdil opak, i literárne podložený vedomosťami. U jednotlivých diel vyzdvihol pasáže, ktoré mali najväčšiu silu.
Marián Grupač sa preukázal ako znalec literárnej omladiny a porovnal jednotlivých autorov v širšom merítku, niekedy aj viacerých rokov…”
Mathej Thomka – finalista – kategória próza
„Od súťaže očakávam, že sa stanem hviezdou prvej veľkosti, kam prídem, budú ma častovať chlebom, soľou a slivovicou a v básňach začnem konečne rozvíjať tatranský odkaz Maše Haľamovej.”
Martina Boleková – objav súťaže – kategória poézia
„Koncert skupiny Schody bol podľa môjho názoru najsilnejšou súčasťou programu, vizuálnu stránku pekne dotvárala projekcia, dĺžka programu bola primeraná.”
Peter Staríček – 1. miesto – kategória poézia
„Výborné chlebíčky, ale náš pán bufetár zo školy Braňo Balko robí najlepšie na svete, tým sa nič nevyrovná…”
Lenka Kristofčáková – finalistka – kategória próza
„Škoda, že som sa na rozborovom seminári nemohol osobne zúčastniť. Ale čo som počul, bolo fajn. Osobný rozbor takpovediac zoči-voči by mal byť súčasťou každej súťaže, lebo u niektorých to samozrejmosť nie je. Hudobno-literárne predstavenie ma milo prekvapilo.”
Grirorij Starodubcev – 2. miesto – kategória poézia
„Zdá sa mi, že nie je objektívne, keď skrývate práce tých, ktorých ste vyradili. Takto sa to nedá objektívne posúdiť, i keď viem, kto je v Dotykoch. Keď som tam prišiel do redakcie, tak počúvali metal, takže majú asi dosť vyhranený vkus. Toľko na adresu vašich porotcov. Ináč proti nim nič nemám, lebo ich ani nepoznám. Takže prajem všetko dobré a veľa objektivity.”
Neúspešný účastník – kategória poézia
Bonmot na záver: Ján Štepita: „Objektívny porotca”
„Členom poroty na literárnej súťaži musí byť človek. Musí byť pekne oblečený, nemal by mať vyholenú hlavu, mal by mať vzdelanie, mal by sa vyznať v literatúre a sám by mal byť tvorcom… Môže a nemusí byť ženatý. Môže a nemusí byť rozvedený. A taktiež sa môže tváriť objektívne a vždy bude subjektívny.”
Ján Štepita – predseda poroty
Literárna súťaž a hudobno-literárne predstavenie Persona Grata 2008 sa uskutočnila vďaka finančnej pomoci mnohých sponzorov a mediálnej podpore časopisu Dotyky a Rádia Devín.
Organizátori v mene umierajúcej slovenskej kultúry všetkým srdečne ďakujú.
Zostavil, skrátil a jemne zmanipuloval Jaroslav Klus