HODOKVAS 2005
Stáť stále vo svetle
Ak pracujete na plávajúcej dlážke, nesledujete deň či noc a sekundy letia ako splašené kone Neila Younga. Kdesi pod kúskami kovu a hŕbou pilín zazvoní netrpezlivý telefón. Hlas kamoša povie: Tak ako to vidíš? Ideme? Máme vlez pre dva novinárske ksichty?! Reagujem zmätene, čiastočne oblúznený toxínmi z náterov. Čože? Už je 18. augusta? Veď len pred chvíľkou som spadol z višne. Počkaj, pozriem na teletext, či ma neklameš… A ozaj, bodaj ho, ideme dnes, či zajtra? Som zalepený lakom až po uši, radšej vyrazíme v piatok, dnes tam aj tak skapal pes.
Piatok je typickým dňom ako stvoreným na tanec, odpočívanie, až odpadnutie. Na dva dni sa treba dobre v Tescu predzásobiť. Nakúpime ako pre expedíciu na Everest. Syry, slaniny, kofoly, minerálky, chleby, zeleniny a pre osvieženie ducha od dobrej tety zo Záhorskej aj vínko. Najlepšie zo desať litrov. Pre osvieženie aj na zábavku.
Dvaja čudesní reportéri, nazvime ich Bobo a Anďas, nasadajú do Bieleho šípa a rozjasaným Záhorím smerujú cez Babu na miesto akcie, kúsok od Pezinka, na dohľad od Vínnej cesty. Cesta je pekná, odsýpa, i keď starožitný žigulík v závese preplneného nákladniaka dýcha skoro tak ťažko ako my. Keď nakoniec v tej najneprehľadnejšej zákrute, ba iba centimetrík od zrútenia do bezodnej priepasti, predbiehame, autíčko zavzdychá ako stará žena rozihraná vášňami a zúbožená prevodovka vypustí pach ako týždňové vegetariánske rizotko.
Areál festivalu Hodokvas už druhým dňom žije svojím free životom. Heslo dňa: Zabavme sa až do scvoknutia – blázinec je neďaleko, netreba sa ničoho báť. Vysmiata, symbolicky odetá Alenka je tak trošku v ríši slivovice, ale i tak zvládne ľavou rukou našu akreditáciu, pričom pravačkou vyťukáva smsku v čistej flámštine. Na ruke máme hviezdicový náramček a na krku pomarančovú šnúrku s kartičkou, ktorá nám umožní preniknúť bez obáv do trinástich i štrnástich komnát festivalu, kde môžeme drzo skontrolovať predpísanú dĺžku strún, či množstvo bubliniek v kokso-kole, účinkujúceho či obsmŕdača.
Najprv sa ale treba zabezpečiť proti povodni. Premiérovo staviame horolezecký stan Yeti, ktorý vyzerá, akoby ho používal pluk Napoleonovej porazenej armády pri ústupe z Ruska. Po pár povinných záchvatoch smiechu, hnevu, žiaľu a zúrivosti sa dielko zadarí a stan stojí ako bralo nezdolné, aj keď príde tajfún Tibor, zachránime aspoň holé životy a baterky do baterky. Z hlavného pódia doliehajú k nášmu stanovisku vidiecke hity Vidieka, čo poznajú už aj jasličkári a školáci si ich zrepovávajú do mobilov. Súvislý ťažký spád slova i dusivej hudby však dolieha aj z raperskej scény, kde práve prezentuje svoje občianske postoje DJ Grimaso. Sme stále za bránou a akosi sa nevieme dokrbáľať k vstupu na samotný festival. Z odstupu je dianie vnútri ešte zaujímavejšie. Najmä keď každú chvíľu prejde okolo fekál-voz, čiže vývoz hnoja na jedničku. Cigánsky indián sa škerí zo svojej na míle zapáchajúcej V3sky a pozdravuje všetkých i každého zvlášť. Prechádzajúc so svojím hovnocarom cez VIP zónu sa tiež troška cíti ako prominent.
Na strechu autíčka sme si už pred hodnou chvíľkou povykladali osviežovače, a tak veselo i výdatne zavlažujeme Ducha, dušu i vyprahnuté vnútornosti. Hneď kúsok od nás sa rozložili milí mládenci z Nitry, z ktorých sa za moment vykľula nekompletná skupinka Sedatívum, čo práve zliezla z pódia. Ľavým okom a pravým uchom registrujem Mango-molas, ich karibská rytmika sa ma dotýka. Stále stabilnejším tempom sa osviežujeme, vo fajočke je slnečný svit, susedko – mladý svetloplachý mystik – tiež zadeľuje čibuka, a tak je naše okamžité priateľstvo naviazané jedným prípitkom frndžalice a štyrmi dymami, čo vyfukujeme na všetky svetové strany ako správni blázniví indiáni.
Chalani majú založený japonsko-slovenský model veselej, ktorú nazvali take-ňake. Rozveselení i rozkašľaní hopkáme na prvú zásadnú obhliadku areálu. Je už skoro tma a Severka svieti ako sliepňajúci stroboskop.
Keď zdravíme nadupancov z ochranky, práve sa preberáme zo šoku. Len kúsok od nás, pri väčšom rozveselenom stane sa zrazu nafúkol desaťmetrový krígeľ – balón Budvaru. Všímam si šťúpleho černošíka v tričku s Fidelom Castrom, ktorý veľmi nápadne skúša jeho ukotvenie, tváriac sa ako najväčší znalec balónového lietania na svete. Ktovie, aké má mládenček zo svojím lietajúcim snom úmysly.
Keď si v stále hustnúcej tme všímame areál, usudzujeme, že už je fajnovo zaplnený, odhadom aspoň desaťtisíc ľudí a nevyzerá to, že sa niekto nudí. Organizátori na tých pár stoviek metrov nadupali slušné množstvo scén, stánkov, stanov a občerstvovacích stanovíšť. Jesť i piť je dosť, čo hrdlo ráči a hlava znesie. S milým prekvapením zisťujeme, že obsluha stíha, žiadne veľké rady. Obecenstvo mladé – festivalové, tých, čo majú nad štyri krížiky, by sme možno napchali do dvoch autobusov. Ale tak to asi má byť, treba sa vyblbnúť v čo najmladšom veku, a kde inde ako na Hodokvase, kúsoček od Blavy či Nitry. Kačacím krokom ideme popri pódiách a náhle zisťujeme jednu dosť podstatnú vec, či vadu. Keď hrajú súčasne všetky tri hlavné pódiá a ešte zopár krytých floorov, je v niektorých miestach areálu z toho vo výslednom efekte jeden veľký zvukový bordel. Netuším, kto riešil nastavenie pódií, orientáciu aparatúr do priestoru a zrejme mu nepomohla ani veľká blízkosť obývaných domov, ale možno menej by bolo viac. Desať scén na takom malom priestore mi pripadalo trošku veľa. Nehľadiac na to, že ak by som chcel stihnúť aspoň polovičku hlavných hviezd, musel by som vlastniť sedemmíľové čižmy či motorečku.
Na hlavnej scéne mi padla do ucha nemecká kapelka Seňor Coconut, ktorá bez ostychu odpálila pomerne novátorské verzie hitoviek M. Jacksona či Doors, chvíľami lepšie ako otrepané originály. Anglický Herbalise Live Band ma po desiatich minútach chabo sa obmieňajúcej rytmiky začali nudiť, a tak som sa potuloval po areáli, vychutnávajúc kvasiacu mládež. Ak sa chcete totiž skutočne zabaviť, musíte sa chtiac-nechtiac pristaviť na dve-tri hodinky pri jednej scéne a venovať jej svoj stále drahocennejší čas.
Pobehovaním pomedzi pódiami nezískate ani prehľad, ani vôbec nič, okrem rozboľavených chodidiel, a z tých všetkých štýlov a intenzít hudby vám môže tak trošku zašibať a ani neviete ako, zrazu ste v stane sekty Hare Krishna, napchávate sa sladkou šošovicou, spievate Hare Rama a pomaly vám oplešivieva hlava. Aj preto sme v stane týchto spievajúcich nadšencov nechali len vo vzduchu načrtnuté dva diabolské znaky a prešli hneď ďalej popri prácach výtvarníkov dňa, z ktorých na mňa padla tvrdá farebná depresia. Jedným slovom, tak strááášne moderné, až sa na vec nedá kukať. Oveľa viac som vnímal publikum. Na zemi, ešte pred pár dňami premoknutej a potom rozbrázdenej ťažkou technikou, sa povaľovali tí praví hodokvasiči. Sú to tí, čo sa asi na každom festivale pokojne uložia presne tam, kde ich sen, vyčerpanie či bezvedomie pristihne. Do kaluže, bahna, prachu, starej líščej nory, medzi poháre a rozvláčené zvyšky jedla, pod hlavou hŕbka špakov. To oni mi pripadajú ako korenie i soľ festivalov. Pospia, preberú sa a idú neomylne ďalej za ďalším hraničným zážitkom. Za čiaru vedomia, svedomia, dychu i vzdychu. Bežci len na dlhé trate. Skutoční hodokvasiči, ktorí si nepotrpia na značkovú bundu, ani čapicu, ale nesú si v tvári značku kvalitne a hlavne naplno zažitého festivalu. Vytvárajú pocit pohody a súnaležitosti, rovnako ako niekoľko sto mládežníkov, čo stále vysedávalo pod najväčším krytým floorom, ktorý som si nazval Kvasnica. Práve tam vnikal veľký Duch festivalu. V dyme, smiechu, rozhovoroch, prípitkoch, nekonečných príhodách, úletoch, vzletoch, pádoch i vzkrieseniach, vo veselej a tolerantnej skupine rôznorodých ľudí, odkiaľ sa akosi nenápadne a samozrejme úplne vytratila agresivita, pretože by neznamenala vôbec nič. Z Kvasnice ľudia odchádzali nabití novou energiou, alebo pokojne naopak, odtancovali, aby vzápätí pritancovali, prišli už po stý raz s rovnako dobrou veselou historkou, čo jednoducho musíte počuť, aby ste si ju nikdy nezapamätali.
Naše dvojak reportérov si vybrala tanečnú scénu, na ktorú sa pripravovala hodinovou voľnou jazdou v Bielom šípe, kde sme vypekali Milesa Davisa, svietiac si mámivými svetielkami a zásadne sa osviežujúc.
Po ceste k DNB-shark computers dance aréne som si všimol černoška, ktorý sa vznášal niekoľko desiatok metrov nad areálom zachytený na balóne Budvaru. Závan vetra privial aj jeho radostný krik: Domov, na Kubu, na ostrov slobody! Čo čert nechcel, priamo v ceste nám vyrástol Red bull-stan, kde podávali správne vychladený lietajúci koktail. Býk-vodka a býk-slivka. Vyber si, zbohom, zdravý rozum… Pivo, víno, slivka, býk. Komu by sa nechcelo zakrepčiť?
Niekomu by sa zdalo, že techno hudba je nudnou. Prvé zdanie klame. Tento zastaralý názor vychádza z pozície netrpezlivého cestujúceho MHD Bratislava, čo čaká už pol hodiny na Patrónke otrávený výfukovými splodinami a v nekonečnom rade, kúsok od jeho nôh sa posúva čierne auto s čiernymi sklami, do ktorého si neznáma čierna duša namontovala aparatúru, ktorou sa kedysi nazvučovali okresné spartakiády. Z autíčka zaznieva iba známe TUC-TUC, otravný rytmus, počuli sme ho pred rokmi i dnes. Za posledných 15 rokov sa však techno hudba rozvinula do netušených odnoží, štýlov a poddruhov, stmelila hudby, ktoré by inak zanikli, iné ukázala, vyniesla na povrch, na božie svetlo, k vám. Techno sa vyvíja vlastným životom. Stalo sa synonymom istého presne špecifikovateľného životného štýlu. Je svojím spôsobom odľudštené, ale určite nie nudné. Niežeby som bol hlásateľom techna, ale zdá sa mi, že práve drum and basse je jasným dôkazom jeho životaschopnosti. Veľmi nástrojovo jednoduchá, bohato rytmicky štruktúrovaná hudba mi pripomína akýsi novopohanský šamanský rituál so strašne starými koreňmi. Počúvame „pieseň”, čo prakticky nikdy nikde nezačína a ani nekončí. Jeden DJ môže celkom nebadane pokračovať vo výkone toho druhého. Započúvajte sa do čistej rytmickej esencie hudby s neznámymi príchuťami a esenciami, kde rytmus spolu so svetlami, lasermi a hlavne odviazaným tancom začne o chvíľku z tanečníkov čosi vyžarovať.
Možno momenty precitnutia, prebudenia mysle, chvíľky extatického dervišského zážitku, posunutia vedomia, keď už zabúdame na hudbu, pretože sme jej nedeliteľnou súčasťou.
Všetky tieto a ešte mnohé iné teoretické poučky i súvislosti mi prebleskovali hlavou vo chvíľach prepotrebného oddychu, keď nás tri hodiny drvil svojimi nezastaviteľne rýchlymi rytmami anglický DJ Calyx – hviezda večera Dnb scény. Z rozličných strán i neznámych rúk k nám prichádzali a zas odchádzali nápoje, pretože prijatú tekutinu sme vzápätí okamžite vytancovali. Boli štyri hodiny ráno, keď naše gumové kolená prijal reggae stan – jediná scéna, čo nikdy neprestala hrať. Práve tam sa schádzali nespavci či pohodisti, aby vítali nový deň. Slnku sme pripili červeným vínom, pretože ho stvorilo. Začínala sobota, tretí deň festivalu, ktorý ponúkol tentoraz v kvantite i kvalite temer toľko, koľko možno až zbytočne ospevovaná trenčianska Pohoda.
– – – – –
Čo si o Hodokvase 2005 hovorili na internete deň po akcii jeho skalní fanúšikovia?
– Ramtcho – Nepáčilo sa mi, že pod pódiami stáli security a náckovia.
– Desperado – Najlepšia bola aj tak Karpina.
– Skaska – Dobré bolo ska pódium, tam sa mi ľúbilo všetko, najmä Polemic a Ska2Tronic.
– Minas – Amigo, ľutuj, fakt hustí boli japončíci, v stane, kde bolo divadlo – ten smiešny zvyšok, čo tam hral, nestál za nič.
– Unkpaza – Karpina bola fakt naj a hneď potom Zóna A.
– Vareška 666 – Geniálna vec bola pri sektore D. Mŕtva myška na zemi a normálne jej urobili hrob s odkazmi, že spomíname… aj kahanček a cigaretka pri nej, no zlaté to bolo…
– Varska 666 – …a na tej páske k myške bolo napísané Spomíname na svokru.
– Side – Aj v piatok dobre búchali, hlavne to techno sa mi ľúbilo, ale mohlo to byť aj preto, že mi akurát zašlapalo koliesko.
– Hipi zo Sáčka – Bolo úplne best-off a peckov vymyslené drumáž, že bola vedľa reggae, ja som v kuse pobehovala, môj systém bol vyskákať sa riadne na dnb a ísť si oddýchnuť na reggae a tak dokola.
Zapísali a zažili: ANĎAS + Bobo