Mal byť Jim Morrison zavraždený? (2.časť)

Ďalšie skutočnosti z posledných dní života básnika a speváka americkej hudobnej skupiny The Doors Jamesa Douglasa Morrisona

 

Časť druhá

 

„The Chinese junkies will get you in the end”

 

Výlet trval skoro tri týždne. Jim a Pamela odleteli z Marakéša do Casablanky a odtiaľ do Paríža. Keď sa vrátili do svojho prenajatého parížskeho apartmánu, našli tam Zozo aj s jej priateľmi, ktorí sa rozhodli stráviť tu istý čas, a tak sa Jim s Pam rozhodli ubytovať v l´Hôtel – malom exkluzívnom hotelíku na ulici Beaux-Arts. L´Hôtel bol známy svojou diskrétnosťou a najmä tým, že tu prebývali mnohé celebrity. Slávna je historka, ako v jednej z izieb tohto hotela zomrel Oscar Wilde. Odtiaľ tiež pochádza jeho slávna veta: „Ak nepôjdu dole tieto tapety, pôjdem preč ja.”…

 

Po príchode do Paríža vyvstal pre Pamelu veľký problém, keďže potrebovala súrne heroín a jej hlavný dodávateľ de Breteuil bol práve vtedy v Londýne. V tom čase sa údajne – v rozhovore s jedným priateľom Zozo – Jim vyjadril, že nechce, aby sa Pamela flákala po uliciach. Vraj vyriekol vetu: „Povaľačstvo je mužská záležitosť.” Taktiež približne v tomto období – krátko potom, čo sa Jim a Pamela vrátili do Paríža, prechádzal raz okolo Café de Flore istý fotograf časopisu Paris Match a zbadal svojho priateľa, ktorý tu práve sedel s Jimom a Pam. Pozdravili sa a on si sadol opodiaľ. Onedlho podišiel k fotografovi jeho priateľ a oznámil mu, že Jim Morrison by chcel nejaký heroín a či nevie, kde by ho mohol zohnať.

 Vtedy sa väčšina parížskych feťákov a dílerov schádzala neskoro v noci v podniku Rock & Roll Circus. Bola to veľká diskotéka na rue de Seine, vybudovaná podľa vzoru amerických elektrických tanečných sál zo šesťdesiatych rokov. Steny zdobili gigantické maľby, ktoré znázorňovali anglické rockové hviezdy (a Jimmyho Hendrixa) v klaunovských kostýmoch. V parížskom Rock & Roll Circus bývalo husto, hmýrilo sa to tam tzv. „stíhačkami” (le jet set), francúzskymi filmovými hviezdičkami a novým čínskym heroínom („White China” – Biela Čína), ktorý sa otvorene predával po tmavých rohoch klubu. Jeden z Jimových zošitov, ktorý po jeho smrti publikovali správcovia jeho literárnej pozostalosti, začína vetou: „Čínski feťáci ťa nakoniec dostanú.”

 

 

Návrat na PéreLachaise

 

Jeden večer začiatkom júna postávali na dlhom schodisku, ktoré vedie k Sacré-Coeur – veľkému bielemu kostolu na vrchole Montmartru v severnom Paríži, dvaja muži: Jim Morrison a Alain Ronay – Morrisonov priateľ z UCLA, ktorý priletel do Paríža v máji. Jim sa na chvíľu zastavil a načúval skupinke černošských muzikantov, ktorí neďaleko „džemovali” a hudba sa šírila do okolia. Jim sa uprene zahľadel smerom na východ a spýtal sa Ronaya, čože je to na tom veľkom zelenom kopci, ktorý sa tiahne okolo celého mesta. Ronay Jimovi objasnil, že vidí Pére-Lachaise, veľký parížsky cintorín, ktorý bol založený ešte za čias Napoleona a dnes sú tam pochované také slávne osobnosti, ako napríklad Chopin, Balzac či Edith Piaf.

Jim neodbytne trval na tom, aby na cintorín ihneď zašli. Nakoniec im cesta taxíkom – kvôli dopravnej zápche – trvala takmer hodinu. Kým došli k Pére-Lachaise, brány cintorína už boli zatvorené. O niekoľko dní neskôr sa Jim a Ronay na slávny cintorín vrátili. Prechádzali sa pomedzi pôsobivé pomníky veľkých umelcov a rozkvitnuté hroby tupých buržujov z 19. storočia. Keď Ronay znezrady poznamenal, že sa mu toto miesto vidí morbídne, Jim protestoval, pretože jemu sa páčil zlovestný pokoj cintorínov uprostred mesta, a nakoniec skonštatoval, že keď zomrie, chce byť pochovaný práve tu – na Pére-Lachaise…

 

„Last words, last words – out”

 

Kedykoľvek v júni 1971 vyšiel Jim Morrison von, nosil so sebou veľkú bielu igelitku od Samaritánov. V taške boli vždy jeden alebo dva poznámkové bloky, album s osobnými fotografiami, kotúč s nahrávkou jeho čítania poézie, ktorú nahral v deň svojich posledných narodenín, krabička cigariet Marlboro, zapaľovač zn. Bic, dve alebo tri prepisovačky, fotokópia rozhovoru s Jeanom-Lucom Godardom s názvom „Film a Revolúcia” od Kenta Carolla, ktorý bol publikovaný v EVERGREEN REVIEW, a článok o The Doors s názvom „Opäť na návšteve v Morrisonovom Hoteli”, vytrhnutý z časopisu Jazz and Pop.

Jeden z Jimových poznámkových blokov bol označený nápisom „Poludnie”. Obsahoval básne posadnuté smrťou, modlitby, obscénnosti, jednu z pracovných verzií jeho básne Americká noc (An American Night) a poznámky o pouličných nepokojoch, ktoré zažil v Paríži. Jedna z posledných strán je doslova prevŕtaná zúfalou vetou: „Posledné slová, posledné slová – koniec.” Morrison akoby zrejme tušil, že jeho čas sa napĺňa…

Začiatkom nasledujúceho mesiaca Jim a Pamela odleteli na niekoľko dní do Londýna. Alain Ronay bol už tam, a tak pre nich rezervoval izbu v hoteli Cadogan, blízko Sloan Square. Pamela sa okamžite kamsi vyparila, pravdepodobne sa ponáhľala k Cheyne walk blízko Chelsea, kde v zámočku na brehu rieky, v sídle Keitha Richardsa býval Jean Breteuil, ktorý zásoboval heroínom aj bývalú popstar Marianne Faithfullovú. Marianne – ako uvádza v minulej časti citované vydanie časopisu Rolling Stone – obetovala svoju kariéru svojmu priateľovi Mickovi Jaggerovi… Faithfullová neskôr vo svojich pamätiach napísala: „Jean bol neskutočný chlapík. Keby ho privalil veľký kameň, dokázal by sa spod neho vyplaziť. Prvýkrát som ho stretla v dome Talithy Gettyovej. Bol jej milencom, no akosi sa to vyvinulo tak, že sme napokon skončili spolu… Milovala som na ňom jeho čoi – jedno mal žlté a druhé zelené a… vždy mal kopec drog. Všetko sa vtedy vlastne točilo len okolo drog a sexu. Jean bol tak úžasne francúzsky a spoločenský. Bol stále so mnou, lebo vedel, že som s Jaggerom. Bolo to nechutné, no on bol tým všetkým úplne posadnutý!”

 

***

V jednu noc sa v čiernom londýnskom taxíku viezli spolu Morrison a Ronay. Ako tak uháňali po Kings Road, Ronay sa obrátil k Jimovi a znenazdajky naňho vychŕlil historku o tom, ako bol Oscar Wilde odsúdený a väznený za sodomiu. Wilde býval v Londýne v hoteli Cadogan, kde boli teraz ubytovaní i Jim s Pamelou, a ako neskôr zomrel v parížskom L´Hôtel… Údajne vtedy Jimovi povedal: „Mal by si si dávať pozor, kráčaš v jeho šľapajach. Aby si neskončil ako on…” Jim sa neusmial. Len odvrátil tvár, akoby ho niečo zabolelo. Ronay sa cítil ako idiot.

 

***

O pár dní sa vrátili do Paríža. Stupňujúce sa zdravotné problémy bránili Jimovi sústrediť sa, nemohol písať. Rozhodol sa teda, že opäť navštívi lekára v Americkej nemocnici. Od poslednej návštevy lekára Jim poriadne pribral, jedol  a pil teraz oveľa viac, než obyčajne. Znova dostal výstrahu a prísny zákaz fajčiť, skoncovať s alkoholom a (podľa nemocničných záznamov) mu lekár predpísal antiastmatiká na zmiernenie čoraz častejších záchvatov kašľa.          

Pri užívaní týchto liekov sa však u Jima vyskytli nežiaduce vedľajšie účinky – bol po nich malátny a opäť neschopný písať. Celá strana jedného z Jimových poznámkových blokov, do ktorého písaval práve v tomto mesiaci, bola kompletne popísaná utrápenými, dookola sa opakujúcimi načmáranými slovami: „Bože, pomôž mi. Bože, pomôž mi. Bože, pomôž mi. Bože,…”

 

pokračovanie v budúcom čísle

 

                                                                                      spracoval: Marián Grupač

 

 

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.